Naša  záchrana  je

Zamyslenia nad slovom Božím/Mikuláš Zavilla

Ako to je s krížom

Nie je kríž ako kríž. Často si ťažkáme na rôzne ťažkosti, bolesti trápenia, ktoré musíme niesť a znášať v každodennom živote. Pritom vieme príčinu, vieme z čoho to vyplýva, vieme obviniť kadekoho a kadečo, vieme čo za tým väzí. U niektorých "veriacich" to ide tak ďaleko, že vedie z toho obviniť aj samého Pána Boha. Čo sa o tomto probléme vieme poučiť z Božieho slova? Keď nám Božie slovo o kríži hovorí v Mt. 10,34-42 toto: "Nenazdávajte sa, že som prišiel priniesť pokoj na zem. Neprišiel som priniesť pokoj, ale meč. Lebo som prišiel postaviť syna proti otcovi, a dcéru proti matke a nevestu proti svokre a vlastní domáci budú človeku nepriateľmi. Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto neberie na seba svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden. Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Kto vás prijíma, mňa prijíma, a kto mňa prijíma, prijíma toho, ktorý ma poslal. Kto prijíma proroka ako proroka, dostane odmenu proroka. Kto prijíma spravodlivého ako spravodlivého, dostane odmenu spravodlivého. A kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len za pohár studenej vody, pretože je to učeník, amen, hovorím vám, nepríde o svoju odmenu." Je to dlhšia a širšia odpoveď na kríž, ale to prvé nad čím by sme chceli uprieť našu pozornosť je toto: "Na seba svoj kríž" pretože v nadpise si kladieme otázku "ako to je s tým krížom?" Kríž, ako trápenie, bolesť, alebo niečo nepríjemné, ťažké, čo by sme neradi znášali v našom živote. Niečo čoho by sme sa radi zbavili, zo svojho života odstránili, len aby nám to neznepríjemnilo a nezaťažovalo život. Môže to mať všelijaké pozadie. Božie slovo nám tu bez okolkov hovorí o "svojom" čiže našom, ktorý sme si my samy zapríčinili. Vieme, že určitú ťažkosť nám môže do života priniesť niekto iný, niekedy niečo čo nevieme určiť. Niekedy sme to my samy, čo si také niečo zapríčiníme. Pán Ježiš ešte hovorí o jarme, k ktorý však môžeme vnímať ako o kríži, je Jeho a my ho môžeme spolu s Ním niesť. Je to v Mt. 11,29-30 takto napísané: "Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinutie pre svoje duše. Veď moje jarmo je príjemné a bremeno ľahké." Je tu síce namiesto kríža reč o jarme, čo v podstate je to isté. Nepríjemná príťaž, alebo ťažkosti v živote. Niektoré preklady aj prekladajú to "jarmo, slovom kríž." Z toho pohľadu teda životné ťažkosti, bremená, nepríjemnosti prípadne aj bolesti môžeme deliť na: 1). Ľudské, pozemské a za: 2). Božie, nebeské. Tie prvé majú pôvod u ľudí, zo starostlivosti, alebo túžieb, potrieb spojené s pozemským životom. Nemajú priame spojenie s nebeskými potrebami a vzťahmi. Hoci môžu ovplyvniť náš život, čo sa týka nebeského kráľovstva, alebo lásky k Pánovi Ježišovi Kristovi. Na základe tohto poznania by sme mali usmerniť náš postoj, našu vôľu, rozhodnutia voči ťažkostiam, bolestiam, jarmu, či krížu, ktorý v živote nesieme.

Čo s tými krížami

Ak aj tu chceme ísť cestou Božieho slova a usmernenia, tak sa musíme nad oboma zamyslieť. Hľadať odpoveď a usmernenie jedine u Pána Ježiša Krista. A ON nám k tomu už niečo povedal. Keď sa vrátime do Mt. 10,34-36, tak veľmi jednoznačne máme usmernenie, že život na zemi pri zreteli a vzťahu na nebeské kráľovstvo a Pána Ježiša Krista. Nie je životom v pokojnom si užívaní, ani v telesných radovánkach, ale ide o zodpovední postoj a s tým spojený - doslovne: "bojom." Bojom práve tam, kde by sme si najviac priali ten pohodový a radostný život. Život so svojimi blízkymi, vo svojej najbližšej rodine. Dokonca Pán nám jasne hovorí, že je to samozrejmosť, ktorú máme prijať, k nej sa zodpovedne postaviť a niesť, riešiť. Svoj kríž, jarmo, to pozemské, ľudské pokojne prijať, zodpovedne niesť a riešiť, ale pritom všetkom mať na zreteli to nebeské, to Božie povolanie, obdarovanie. Službu pre kráľovstvo nebeské, život na oslavu Pána Ježiša Krista. Verš 38 to jasne vyjadruje. Zobrať, alebo postaviť sa čelom k svojim problémom. Ťažkostiam, prípadne bolestiam a pritom to robiť tak, ako to robil Pán Ježiš. Hoci mohol odmietnuť svoj život obetovať, predsa ho z lásky a z poslušnosti položil na kríž. A to so všetkou pokorou a neopakovateľnou tichosťou. Je tu aj dôraz na to "svoj kríž." Áno ten náš pozemský, máme tiež prijať so všetkou zodpovednosťou a láskou k Pánovi Ježišovi. Prijať a niesť s podmienkou, že nasledujeme Pána Ježiša. Takto doslovne a jednoznačne vyžaduje Pán. To znamená poznať, ako ten kríž, či jarmo On niesol a čo to znamená. Pán Ježiš prišiel na svet v prvom rade s cieľom spasiť ľudí pre večný život s Ním. To druhé znamená byť aktívnym služobníkom - pracovníkom vo všetkom, čo Pán Ježiš má s týmto svetom záľubom. To opäť znamená poznať jeho zámer a ciele, čo s ľudstvom a čo s týmto materiálnym svetom. Nesenie nášho pozemského kríža - jarma je dobrým výcvikom pre ten, ktorý je výlučne nebeský Boží. Už v tom nesení toho pozemského má byť vzťah aj nasmerovaný život aj voči tomu nebeskému - Božiemu. Poznáme to z veršov 39 a nasledujúcich...→

Pozor na malú vieru

Tretí znak. Slabá túžba po zhromaždení a spoločenstve kresťanov. Každý veriaci potrebuje miesto pred svoj duchovný život. Pán chce, aby zbory boli miestom, kde sa jeho ľud formuje cez vieru v Krista. Majú to byť tiež spoločenstvá založené na vzťahoch lásky, milosrdenstva a vzájomnej služby. Život viery spaseného ho prirodzene vedie k tomu, aby vo svojom spoločenstve zotrvával. Židom 10,24-25: "A pozorujme sa navzájom tým cieľom, aby sme sa roznecovali k láske a k dobrým skutkom neopúšťajúc svojho zhromaždenia, ako majú niektorí obyčaj, ale napomínajúc sa, a to tým viacej, čím viacej vidíte, že sa blíži ten deň". Potrebujem spoločenstvo, aby som bol roznietený k láske a dobrým skutkom. Láska a dobré skutky všade v Biblii samozrejme pramenia z viery. Viera bude rozoznávať, že ak chcem slúžiť Bohu, potrebujem zhromaždenie, potrebujem bratov a sestry. Prirodzene a inštinktívne ma môj duch do spoločenstva bratov a sestier tiahne. Patrím tam, tam je moje miesto. Ak je ale viera slabá, tak potom je to skôr tak, že sa musím prinútiť, aby som do zhromaždenia prišiel. Teraz hovorím o dlhodobom a opakovanom stave, ktorý trvá týždne a týždne. Tým nechcem povedať, že sa dočasne nevyskytnú prekážky alebo problémy, ktoré môžu brániť účasti na živote spoločenstva, ale ako náhle sa z toho stáva režim, ktorý dlhodobo pretrváva, je to meradlo môjho osobného stavu, ktoré poukazuje na malú vieru.

Štvrtý znak. Nevydávam svedectvo ľuďom okolo mňa o Kristovi, o viere, o spasení. Keď si v kalendári nájdem dátum, kedy som naposledy hovoril s niekým o Kristovi, tak to je mierou/metrom mojej viery. Žalmista v Žalme 116,10 uvádza: "Uveril som, preto som hovoril". Písmo sa k tomuto vracia v 2.Kor. 4,13: "Ale majúc toho istého ducha viery, podľa toho, čo je napísané: Uveril som a preto som hovoril, aj my teda veríme a preto aj hovoríme". Čiže Pavol odvíja svoju službu zvestovania, apoštolstva a evanjelizácie od toho, že je to jediná voľba v živote viery. Ten, kto uveril, ten svoju vieru vyznáva. Ten, kto verí v Krista, nemôže svoju vieru skryť. Bude o nej hovoriť, bude o nej svedčiť. Čo urobil väzenský strážca vo Filipách, keď sa obrátil (Skutky 16)? Zobral apoštola Pavla a Sílasa domov a oni zvestovali slovo jeho domácim. Svedectvo a vydávanie svedectva meria stav viery. Ak chodíme po tomto svete, sme v kontakte s ľuďmi a sú príležitosti svedčiť a nevyužívame ich, je to znak malej viery. Je to znak toho, že niečo s mojou vierou nie je v poriadku a potrebujem sa vrátiť späť na chodník viery.

Piaty znak. Neochota ísť do služby pre Pána a do konkrétnych odvážnych činov pre jeho kráľovstvo. V 4. Mojžišovej knihe je opísaná situácia, keď Izraelskí mali obsadiť Kanaánsku zem. Veľká časť špehov pustila zlú povesť medzi synov Izraelových o zemi, ktorú preskúmali. Len Józua a Káleb boli tí, ktorí mali vieru a hovorili: Musíme vojsť, Boh nám sľúbil tú zem, musíme vojsť do tých odvážnych činov. Všimnite si, ako nevera ostatných stála proti viere týchto dvoch mužov. Nevera ostatných desiatich špehov rýchlo nakazila celý národ, dva milióny ľudí! Vidíme, že s neverou to je naozaj vážna vec. Ako sa prejavilo to, že ľudia nemali vieru? Neochota, nerozhodnosť, zbabelosť. Cúvanie z toho, čo mali podľa Božej vôle urobiť. Videli len nebezpečenstvo, videli len nepriateľov. Boh akoby vôbec neexistoval. Aj s nami to tak môže byť. Možno je to práve náš dnešný stav. Znova a znova sa ocitáme v takýchto a podobných situáciách. Povedzme, že ako zbor pripravujeme evanjelizačné podujatia. Máme rozdávať traktáty, premietať filmy, robiť tieto a tieto veci. Ale keď nemám záujem, nemám odvahu, nemám túžbu a nemám nasadenie vstúpiť do konkrétnych činov v tejto situácii, tak to poukazuje na to, že s mojou vierou to nie je dobré. Viera, ak len bude v poriadku, bude zdrojom toho, aby sme boli schopní bojovať dobrý boj viery v skutkoch, ktoré Boh pre nás pripravil. Znak malej viery je, že nechcem "dať svoju kožu na trh". Nechcem nič riskovať. Ale my musíme mnohokrát pre Pána "zariskovať vo viere"...→

(Ján Šichula)

Kto je prijímateľom (dedičom) Božích zasľúbení?

Je to Abrahám a jeho semeno (Rímskym 4,13 a 16). Židia dostali rozličné zasľúbenia týkajúce sa mesiášskej spásy (Rímskym 9,4), kým pohania boli cudzí zmluvám zasľúbenia, bez nádeje a bez Boha na svete (Efezským 2,12). Spasiteľ mal prísť z Izraela, preto sa Ježiš musel stať Židom, služobníkom obriezky, aby potvrdil zasľúbenia dané otcom (Rímskym 15,8). Zasľúbenia dostal Abrahám a jeho potomstvo (potomkovia). Len tí Abrahámovi potomkovia, ktorí mali abrahámovskú vieru, sú skutočne aj príjemcami (dedičmi) zasľúbení. Boh zvláštnym spôsobom jednal so Židmi (izraelským národom), Abrahámovými telesnými potomkami, ktorí niesli znamenie obriezky na tele - ako s oddeleným národom. Národ Izraela je opísaný ako Boží ľud. Pre toto zvláštne Božie jednanie s nimi sú opísaní ako tí, ktorým boli dané zasľúbenia (Rímskym 9,4). Avšak nie všetci z nich sú aj skutočne príjemcami (dedičmi) zasľúbení, ale len tí z nich, ktorí mali abrahámovskú vieru. Nie celý Izrael (Izrael ako etnikum) je skutočný Boží ľud, ale len niektorí z nich (ostatok), len tí, ktorí mali abrahámovskú vieru. To je v Božom slove opísané takto: "Lebo nie všetci, ktorí sú z Izraela, sú Izraelom"(Rímskym 9,6). Nie všetci telesní potomkovia Abraháma sú zasľúbeným semenom, na ktoré sa vzťahujú zasľúbenia: "ani preto, že sú semä Abrahámovo, nie sú všetci deťmi, ale: V Izákovi sa ti bude volať semä, to jest, nie deti tela sú deťmi Božími, ale deti zasľúbenia počítajú sa za semä"(Rímskym 9,7-8). Skutočným Božím ľudom je len tá časť izraelského národa, ktorá má abrahámovskú vieru; tí, ktorí sú nazvaní "ostatkom". Len zostatok z Izraela je skutočným príjemcom zasľúbení daných Abrahámovi: "Keby bol počet synov Izraelových ako piesok mora, len zostatok bude spasený"(Rímskym 9,27 a 29). A do tohto Božieho ľudu sú vštepení veriaci v evanjelium z pohanov. Židia boli ako etnikum, ako zvláštny Boží národ, príjemcami zasľúbení v tom zmysle, že im boli zasľúbenia oznámené a dané na to, aby im verili. Od Židov sa mala známosť zasľúbení a spása skrze vieru v ne rozšíriť k ostatným národom. V tomto však Židia zlyhali. Namiesto spásy skrze vieru v zasľúbenia stroskotali na snahe byť spasení skrze zákon (Rímskym 10). Narazili na kameň úrazu a skalu pohoršenia (Rímskym 9,31-33). Rovnako aj v súčasnosti na tomto kameni stroskotajú všetci, ktorí chcú prísť k Bohu na základe vlastnej spravodlivosti (Rímskym 10,3). Tam, kde Izrael zlyhal vo zvestovaní zasľúbení a viery, nezlyhala Božia milosť. Boh si povolal za svoj ľud národ, ktorý nebol národom, nebol Božím ľudom (Rímskym 9,30). Pohania, ktorí uverili v Ježiša Krista, sa stali deťmi Božími, aj deťmi Abrahámovými, dedičmi, a tak príjemcami zasľúbení daných Abrahámovi (Rímskym 4 a Galatským 3). Abrahám je ich otec viery (Rímskym 4,11-12). To je dôvod, prečo Písmo oznamuje, že sú pohania spoludedičmi a spolutelom a spoluúčastníkmi jeho (Božieho) zasľúbenia v Kristu Ježišovi skrze evanjelium (Efezským 3,6). Zasľúbenia predtým dané Izraelu sa teraz v Kristu Ježišovi stali prístupné aj pohanom skrze vieru v evanjelium. Podľa Listu Galatským 3,16 skutočným prijímateľom (dedičom) zasľúbení je jeden potomok (v jednotnom čísle) z Abrahámovho potomstva (semeno v jednotnom čísle) - a tým je Kristus ("A zasľúbenia boli povedané Abrahámovi a jeho semenu. Nehovorí: semenám, ako keby ich bolo mnoho, ale hovorí ako o jednom: tvojmu semenu, ktorým je Kristus."). On, Kristus, je skutočný jeden univerzálny dedič zasľúbení a následne po ňom a len v ňom každý ten, kto si obliekol Krista (Galatským 3,27), kto je v Kristu Ježišovi (1.Korintským 1,30; Galatským 3,28) - kto patrí Kristovi, ten je potomok Abrahámov a dedič podľa zasľúbenia (Galatským 3,29)...→

(Drahoslav Vajda)