Naša  záchrana  je

Poznanie a poslušnosť/Mikuláš Zavilla

Ľudské zlýhanie

Najprv si uvedomme, že čo môže urobiť človek.

1). Usilovne študovať dostupné Písmo sväté.

2). Veriť slovám Božím a vykročiť, hladať a skúmať čo má prístupné a čo zmôže.

3). Snaživo uviesť do života, čo spoznal zo Slova Božieho.

4). Toto v čo verí úprimne vyjadriť aj pred inými.

Pán Boh od samého začiatku vedel, ako to je s človekom a bol mu nápomocný. Človeku dal najavo, jeho slabosťa možnosť zlýhania. Skutočne sa to aj stalo. V Mt. 26,75 máme také to svedectvo o zlýhaní: "Tu sa Peter rozpamätal na Ježišovo slovo: "Skôr ako kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš." Vyšiel von a horko zaplakal." Ap. Peter až teraz spoznal svoju slabosť a následné zlýhanie. Toto úprimne olutoval, tak že plakal. Zrejme sa v duchu obrátil k Pánovi Ježišovi a vyznal svoju slabosť a prosil o odpustenie. Pán mu odpustil a to tak, že mu toto viac nepripomínal. Pán Boh odpúšťa, ako to je v Ž. 86,5 napísané: "Ty si dobrý, Pane, ochotný odpúšťať. Oplývaš milosťou voči tým, čo k tebe volajú." - To urobil ap. Peter. Judáš hladal riešenie v sebazničení a taki dopadol. Jeho smrteľné telo bolo ošklivé ešte tu na zemi. Je to smútný, ale pre nás veľmi poučný a skutočný príbeh. Tak sa musíme z neho poučiť. Veľká nádej pre nás vyplýva z toho, ako jednal Pán Ježiš s Petrom neskôr. Peter potom, čo videl prázdny hrob Pána Ježiša, potom čo počul slová o Jeho utrpení, smrti a vzkriesení. Napriek tomu sa ešte vždy sa rozhodoval a konal telesne. I keď z hladiska telesného života to vyzerá veľmi zodpovedné rozhodnutie. Povedal si že sa vráti k pôvodnému povolaniu a šiel loviť ryby. K nemu sa pridali aj ďaľší z učeníkov. Šli s ním a zažili nádhernú chvíľu plnej milosti a lásky. Všetkých povolal zpäť do služby evanjelia a Petra ustanovil za popredného muža medzi apoštolmi. Najprv počuli poverenie v Lk. 5,10 je napísané takto: "Zhrozili sa aj Jakub a Ján, Zebedejovi synovia, ktorí boli Šimonovými spoločníkmi. Na to povedal Ježiš Šimonovi: "Neboj sa, odteraz budeš loviť ľudí." Najprv veľký rešpekt pred Pánom, potom vypočuté poverenie. Potom čo videli vzkrieseného Pána Ježiša. Oni predsa konali viac telesne ako duchovne. Zažili v Jn. 21,3-19 toto: "Šimon Peter im povedal: "Idem loviť ryby." Povedali mu: "Aj my ideme s tebou." Vybrali sa a nastúpili do člna, v tú noc však nič nechytili. Už na úsvite stál Ježiš na brehu, ale učeníci nevedeli, že je to Ježiš. Ježiš im povedal: "Deti, nemáte niečo zajesť?" Odpovedali mu: "Nie." Nato im povedal: "Spustite sieť z pravej strany člna a nájdete." Spustili teda a už ju nevládali ani vytiahnuť pre množstvo rýb. Učeník, ktorého mal Ježiš rád, povedal Petrovi: "To je Pán!" Keď Šimon Peter počul, že je to Pán, prehodil si plášť - bol totiž nahý - a hodil sa do mora. Ostatní učeníci prišli v člne, lebo neboli ďaleko od brehu, len asi na dvesto lakťov, a ťahali za sebou sieť s rybami. Keď vystúpili na breh, videli rozloženú pahrebu a na nej položenú rybu a chlieb. Ježiš im povedal: "Doneste z rýb, ktoré ste teraz chytili." Šimon Peter teda nastúpil do člna a vytiahol na breh sieť plnú veľkých rýb. Bolo ich stopäťdesiattri. A hoci ich bolo toľko, sieť sa nepotrhala. Ježiš im povedal: "Poďte sa najesť!" A ani jeden z učeníkov sa neodvážil opýtať sa ho: "Kto si ty?", lebo všetci vedeli, že je to Pán. Ježiš pristúpil, vzal chlieb a podával im. Podobne aj rybu. To sa Ježiš už tretí raz zjavil učeníkom potom, ako vstal z mŕtvych. Keď sa najedli, opýtal sa Petra, miluješ ma väčšmi ako títo?" Odpovedal mu: "Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád." Ježiš mu povedal: "Pas moje baránky!" Opýtal sa ho znova, po druhý raz: "Šimon, syn Jána, miluješ ma?" A on odpovedal: "Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád." Ježiš mu povedal: "Pas moje ovce!" Spýtal sa ho aj tretí raz: "Šimon, syn Jána, máš ma rád?" Peter sa zarmútil, že sa ho po tretí raz pýtal: "Máš ma rád?" a odpovedal mu: "Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád," Ježiš mu povedal: "Pas moje ovce! Amen, amen, hovorím ti: Kým si bol mladší, opásal si sa sám a chodil si, kde si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky a iný ťa opáše a bude viesť, kam nechceš." To povevedal, aby naznačil, akou smrťou oslávi Boha. Keď to povedal, vyzval ho: "Nasleduj ma!" Čo iné si môžeme priať, iba to aby s nami tak Pán Boh milostive jednal, ako so svojími učeníkmi. Tento celý výchovný proces si museli prejsť učeníci. Nakoniec to prinieslo v ich životoch zmenu. Zmenu takú, že spoznali Pána Boha a presvedčenie poslúchať. Mnohí z nich až po smrť, tak ako Pán. Ak je naše poznanie také aké bolo dané učeníkom, tak si nemôžeme nič iné priať, len to aby sme boli im podobní učeníkom. Dozrieť a cez poznanie Božej milosti a lásky prejsť do poslušnosti a ak by bolo treba až po samú smrť. Zhrňme si toto, čo človek môže vykonať na základe toho, že mu Pán Boh dal a dáva slobodnú vôľu. Tým ho súčasne berie na zodpovednosť, ako utváral svoje myslenie, ako a čo hovorí a aj činí. Človek môže:

1). Hľadať Hospodina tam kde Ho možno nájsť:

- Nielen štúdiom Písma svätého, aj v spoločenstve.

- Skutočne a doslovne vykročiť, ísť tam kde sa domievame, že je prítomnosť Božia. Vždy skúmať a pozorovať.

2). Tam kde sme Ho našli tak sa k Nemu pripojiť celým svojím myslením a dušou.

3). Spoznávať Spasiteľa, život meniť podľa Jeho slov a požiadavok.

Ak, ale by sme chceli zhrnúť čo pre nás urobil Pán Ježiš Kristus. Tak by sme to, ani naším rozumom nevystihli. Nieto ešte slovami. Jednoducho môžeme s istotou veriť a očakávať iba to najlepšie od Pána Boha. Hoci to, čo je nám nepríjemné neprijímáme s porozumením a pochopením. Často to býva tak, že mnoho pochopíme až neskôr, alebo až vo večnosti, pri Pánovi...→

Pestún vedúci ku Kristovi

Zákon ako pestún

Zákon bol pridaný pre prestúpenia, vošiel do dejín spásy na obdobie, kým nepríde plnosť - Kristus a s ním nová zmluva a naplnenie všetkých zasľúbení abrahámovskej zmluvy, čiže zmluvy zasľúbení: "Tak čo teda zákon? Bol pridaný pre prestúpenia, dokiaľ by neprišlo semä, ktorému bolo dané zasľúbenie"(Galatským 3,19). Zákon (Mojžišov zákon ako zmluva skutkov) nemal nahradiť a nenahradil zmluvu zasľúbení uzavretú s patriarchami Abrahámom, Izákom a Jakobom, ktorá bola uzatvorená ešte skôr, ešte pred mojžišovskou zmluvou: "Ale to hovorím: Zmluvy, predtým uprávoplatnenej Bohom, vzťahujúcej sa na Krista, nezneplatňuje zákon, vzniknuvší po štyristo aj tridsiatich rokoch, tak aby zrušil zasľúbenie"(Galatským 3,17). Zákon (mojžišovská zmluva) zmluvu zasľúbení (zmluvu postavenú na milosti) nenahradil, nezrušil, bol k nej len dočasne pridaný. Dôvodom pre tento prídavok bola neposlušnosť tých, ktorí boli "tvrdej šije" a "neobrezaného srdca", ktorí nemali abrahámovskú vieru. Zákon ako pestún mal odkryť ich hriech, aby sami svoj hriech spoznali, aby spoznali svoju vinu pred Bohom, aby spoznali, že bez zákona boli len hriešne ubezpečení, že sú pred Bohom v poriadku. Ich falošné ubezpečenie spočívalo v tom, že majú otca Abraháma a že sú obrezaní na tele. Domnievali sa, že keďže sú telesnými potomkami patriarchov, automaticky sa na nich vzťahujú zasľúbenia abrahámovskej zmluvy. Unikalo im, že im chýba abrahámovská viera a abrahámovská poslušnosť prameniaca z viery. Zákon mal odkryť ich hriech a vinu, aby spoznali, že sú neposlušní a neverní (neveriaci), odkázaní na Božiu milosť. Odkázaní na to, aby Boh odpustil ich hriechy a zapísal zákon na ich srdcia, aby im Boh splnil zasľúbenie o obriezke srdca. Takto ich mal zákon priviesť k viere (abrahámovskej viere) a k ospravedlneniu z viery, aby boli počítaní za spravodlivých rovnako ako ich otec Abrahám. Principiálne plní zákon túto funkciu aj v súčasnosti a voči každému nespasenému človeku. Zasľúbenia abrahámovskej zmluvy sa vyplnili v Kristovi a v evanjeliu. Tieto zasľúbenia sa vyplnili príchodom novej zmluvy. Každý, kto je zákonom usvedčený z hriechu a viny, je zákonom ako pestúnom vedený k ospravedlneniu z viery a k viere v Krista ako Spasiteľa hriešnikov. Zákon odkrýva, že človek bol predaný pod hriech (predaný hriechu), čím ukazuje na Krista a potrebu vykúpenia (Židom 9,15). Existuje aj ďalší dôvod, prečo je zákon pestúnom vedúcim ku Kristovi. Ten je však historický, nie principiálny. Musíme si uvedomiť, že pod zákon sa dostali aj tí z izraelského národa, ktorí mali abrahámovskú vieru a neboli tvrdej šije, pretože mali nielen obrezané telo, ale aj obrezané srdce. V ére starej zmluvy (Mojžišovho zákona) od vyjdenia z Egypta (či od odovzdania zákona na vrchu Sinaj) plnila obradná a obetná časť zákona funkciu milosti voči izraelskému ľudu. Pred príchodom Krista ako Baránka Božieho a pred donesením obete, ktorá raz a navždy rieši ľudský hriech, pokrývali obete zákona hriechy Izraela. Museli sa však neustále opakovať, pretože neboli dostatočné na pokrytie ľudského hriechu, neboli definitívne, neboli tým konečným riešením. Ležala v nich upomienka, že na konečné riešenie sa stále ešte len čaká, že Mojžiš ako prostredník a to, čo reprezentuje - zákon ako zmluvu skutkov - musí byť nahradené Kristom ako prostredníkom a tým, čo reprezentuje - novou zmluvou ako zmluvou milosti. "Lebo zákon majúc iba tôňu budúceho dobrého, nie sám obraz vecí, nemôže nikdy obeťami, tými istými každého roku, ktoré ustavične donášajú, zdokonaliť tých, ktorí prichádzajú. Lebo či by ich už neboli prestali donášať preto, že by už tí, ktorí svätoslúžia, raz očistení, nemali nejakého svedomia hriechov? Ale v nich leží upomienka na hriechy rok po roku. Lebo nie je možné, aby krv býkov a kozlov odňala hriechy. Preto vchádzajúc do sveta hovorí: Obeti a posvätného daru si nechcel, ale si mi ustrojil telo. V zápalných obetiach ani v obetiach za hriech si nemal záľuby. Vtedy som povedal: Hľa, idem - v záhlaví knihy je napísané o mne -, aby som činil, ó, Bože, tvoju vôľu. Keď tu vyššie hovorí: Obetí a posvätného daru a zápalných obetí ani obetí za hriech si nechcel ani si v nich nemal záľuby, v obetiach, ktoré sa donášajú podľa zákona, potom riekol: Hľa, idem činiť, ó, Bože, tvoju vôľu. Ruší prvé, aby postavil druhé; v ktorej vôli sme posvätení donesenou obeťou tela Ježiša Krista, raz navždy"(Židom 10,1-10). Túto funkciu plnil nielen obetný systém, ale aj kňazi, levíti a veľkňaz v úlohe prostredníckeho kňazstva, sviatky a soboty, stan zhromaždenia či neskôr chrám (celý obradný systém). Všetky tieto skutočnosti zároveň zvestovali Krista, prorocky a predobrazne na neho ukazovali. Mojžiš ako prostredník zmluvy zákona bol sčiastky aj prostredníkom milosti. Keď ľud pod zmluvou zákona zhrešil (zlaté teľa, prešpehovanie zasľúbenej zeme a aj iné príležitosti) a Boh ich chcel zahladiť na úplnú záhubu (trest podľa zmluvy zákona) a vzbudiť si nový ľud len z Mojžiša, tak Mojžiš sa za ľud prihováral, pričom sa prihováral argumentami postavenými na Božích zasľúbeniach z abrahámovskej zmluvy (zo zmluvy zasľúbení uzavretej s patriarchami), a Boh ho vypočul a zmiloval sa na ľudom. Mojžiš bol zároveň prorok. Prorocky predpovedal, že ľud bude neposlušný, nenaplní zmluvu zákona, bude jemu (Mojžišovi) ako reprezentantovi zákona neposlušný, ale že Boh ľudu vzbudí proroka, ktorého budú poslúchať (Deuteronomium 18,15). Toto je proroctvo o Kristovi ako Spasiteľovi a o príchode novej zmluvy. O nahradení zmluvy zákona (starej zmluvy) novou zmluvou, ktorá bude zásadne iná, pod ktorou Boh odpustí hriechy svojmu ľudu a zapíše svoj zákon na ich mysle a srdcia, prorokovali proroci éry starej zmluvy (napríklad Jeremiáš 31,31-33, Ezechiel 36,26-27) Toto všetko boli prvky milosti v službe éry zmluvy zákona. Všetky tieto prvky milosti robia zo zákona pestúna vedúceho ku Kristovi a pestúna vedúceho k ospravedlneniu z viery. Tento historický rozmer zákona ako pestúna nesie v sebe čiastočne aj principiálny rozmer, prečo je zákon pestúnom nielen pre izraelský národ, ale v konečnej miere aj pre všetky ostatné národy. Spolu s izraelským národom ako etnikom boli pod zákon dané ešte dve kategórie ľudí z pohanských národov: nadobudnutí (kúpení) sluhovia (otroci) a pohostíni. Týmto Boh ukazuje, že zákon ako pestún vedúci ku Kristovi vyplní svoju úlohu nielen voči Židom, ale principiálne aj voči ostatným národom a rovnako aj spasenie v Kristovi a nová zmluva tu bude nielen pre Židov, ale aj pre pohanov. Novozmluvné Písmo toto všetko sumárne opisuje slovami, že Boh je nielen Bohom Židov, ale i pohanov. Keď Boh vyviedol Izrael z Egypta mocami, zázrakmi a divmi a rovnakým spôsobom ich viedol do zasľúbenej zeme, bolo jeho konanie pre okolité národy veľkým svedectvom. Národy videli, že nikto nemá takého Boha ako izraelský národ a nikto nemá taký dobrý, svätý a spravodlivý zákon ako tento vyvolený národ. Toto svedectvo ich malo priviesť k túžbe stať sa súčasťou Božieho ľudu a byť pod takým zákonom. V tomto zmysle zákon aj pre nich (historicky) plnil (respektíve mal vyplniť) úlohu pestúna vedúceho ku Kristovi. Avšak okrem toho stále platilo, že Boh nechal ísť pohanské národy po ich cestách, až kým neprišiel Kristus. Ale zmluvná odplata, daná izraelskému národu pod podmienkou ich poslušnosti zmluve zákona, že budú kráľovstvom kňazov, mala svoju funkciu nielen voči izraelskému národu, ale aj voči okolitým pohanským národom. Izrael ako prostrednícke kňazstvo mal sprostredkovať prístup národov do Božieho kráľovstva. Tým, že Izrael svojou neposlušnosťou zmluvu zákona porušil, nestal sa ani kráľovstvom kňazov, ani nikdy nenaplnil úlohu prostredníka voči národom. Izraelský národ ako fyzické semeno v množnom čísle zasľúbené Abrahámovi v tejto úlohe prostredníka voči okolitým pohanským národom zlyhal, a preto muselo prísť semeno v jednotnom čísle zasľúbené Abrahámovi, Spasiteľ Kristus, aby dokonale naplnil úlohu Prostredníka - a to nielen voči Židom, ale aj voči pohanským národom, aby sa aj hriešnici z pohanov stali Božím ľudom, aby sa naplnilo zasľúbenie, že v Abrahámovi budú požehnané všetky čeľade zeme...→

(Peter Vajda)

Čo robí našu misiu vierohodnou?

(1.Pt. 2,11-21)

Naša misia - teda poslanie tu na zemi - je daná príkazom Pána Ježiša: "Choďte teda a získavajte mi učeníkov vo všetkých národoch a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal"(Mt. 28, 19-20). Vedomie, že sme tu na misii - to je ten prvý, dôležitý faktor jej dôveryhodnosti. Tým prvým a základným predpokladom pre autentickosť našej misie je vedomie, že sme tu na misii, že sme vyslancami, že sme tu cudzincami z iného sveta, že tu nie sme doma a nie sme tu na veky, že naša skutočná vlasť je v nebesiach, kam smerujeme. Hľadal som v Božom Slove text, ktorý by vystihoval túto našu pozíciu a hovoril o tom, ako žiť vierohodne na misii medzi ľuďmi na tomto svete. Jeden z takýchto textov je Slovo zapísané v 1.Pt. 2,11-12 a ďalej až po verš 21. "Milovaní, povzbudzujem vás ako cudzincov a pútnikov, aby ste sa zdržiavali telesných žiadostí, ktoré bojujú proti duši. Vaše správanie medzi pohanmi nech je vzorné, aby tí, čo vás teraz osočujú ako zločincov, videli vaše dobré skutky a v deň navštívenia za to oslavovali Boha." Písmo nás na tento fakt upozorňuje na viacerých miestach, ale z vlastnej skúsenosti viem, že to neberiem dostatočne vážne, že na to zabúdam. Bez tohto jasného vedomia našej identity ako "nebešťanov" a života v perspektíve večnej nebeskej vlasti, do ktorej smerujeme, asi vždy budeme mať problém s autenticitou našej misie, keďže v lepšom prípade budeme zabúdať, alebo v tom horšom budeme vedome či podvedome odmietať, že sme tu, počas nášho pozemského života, na misii. Výsledkom takéhoto zabudnutia je "neautentický život" zameraný na "pozemské veci", ako na to apoštol Pavol upozorňuje v liste kresťanom vo Filipis: "Lebo mnohí, o ktorých som vám často hovoril a teraz aj s plačom hovorím, žijú ako nepriatelia Kristovho kríža. Ich koniec je záhuba, ich bohom je brucho, slávou hanba, lebo myslia iba na to, čo je pozemské. Ale naša vlasť je v nebesiach, odkiaľ očakávame aj Spasiteľa, Pána Ježiša Krista"(Fil. 3,18-20). Je to nevierohodný život v štýle "Vodu káže a víno pije", možno v tomto prípade skôr opačne "Víno káže a vodu pije", keď hovoríme o večnom živote, aké je to super, ako sa na to tešíme, aké je to dobré, ale náš život svedčí o tom, že tieto pozemské veci sú pre nás oveľa dôležitejšie, viac sa im venujeme, viac sa z nich radujeme a nakoniec viac o nich aj hovoríme, kým o večnosti rozmýšľame a hovoríme len z povinnosti. Je to vierohodné? Znakom dôveryhodnosti je aj to, že misiu robíme nielen individuálne ako jednotlivci, ale ako kolektív - spoločenstvo (telo Kristovo), že dokážeme spolupracovať a vzájomne žiť v spoločenstve. Samotná existencia skupiny kresťanov, v ktorej sa prejavuje jedinečná schopnosť milovať sa navzájom, je pre svet dôležitou správou (Jn. 13,35). Je svedectvom o pravdivosti nášho posolstva, že sme ľudia skutočne premenení, že Ježiš bol skutočne vyslaný Otcom (Jn. 17,21) a že je nádej pre každého. Je potrebné, aby sme rozumeli, že sme tu vo svete kvôli svetu - jeho záchrane. Ten tretí faktor dôveryhodnosti je zhrnutý v 12. verši - "vaše správanie medzi pohanmi nech je vzorné", a celé to vzorné správanie je opísané v ďalších veršoch. Hoci sa nám to možno nebude páčiť, ale prvá vec, ktorá je súčasťou vzorného správania, je striedmosť, "zdržiavanie sa telesných žiadostí". Teda čistý, posvätený život podľa Božích noriem. Máme sa zdržiavať skutkov tela, o ktorých sa píše napríklad v liste Galatským: "A skutky tela sú zjavné: smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, svár, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, roztržky, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné"(Gal. 5,19-21). Ďalším faktorom vzorného správania sú dobré skutky - "aby vidiac vaše dobré skutky, oslavovali Boha v deň navštívenia". Dobré skutky sú skutky praktickej pomoci vykonané nielen v dobrých, ale práve v ťažkých časoch, keď neveriaci ľudia okolo nás, ale možno aj my sami, sú "navštívení" problémami. Poskytnúť nezištnú pomoc uprostred ťažkostí, keď to nie je ľahké a prirodzené, byť dobrým a nesebeckým (podeliť sa o potravu, vodu, šaty, ale aj o svoj čas, hoci toho sám nemám prebytok) môže účinne podoprieť naše predchádzajúce svedectvo a urobiť ho dôveryhodným. To zároveň znamená, že vydávame svedectvo o Kristovi, hovoríme evanjelium aj slovami a dokazujeme svojimi skutkami pravdivosť, dôveryhodnosť našich slov. To, čo ľudia vidia, musí byť vysvetlené aj slovami: "Ako však budú vzývať toho, v ktorého neuverili? Ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa?"(Rím. 10,14). Musíme o svojej viere hovoriť. Naše slová však musia byť pravdivé, dôveryhodné. Integrita, jednota našich slov a činov je nevyhnutnou súčasťou dôveryhodnosti našej misie. Ďalším spôsobom vzorného správania a predpokladom dôveryhodnosti je dodržiavanie zákonov štátu - "poddaní buďte kvôli Pánovi každému ľudskému zriadeniu" . Naša misia je dôveryhodná, keď nie je ovplyvňovaná aktuálnou politickou situáciou, je nezávislá od vlády a politického zriadenia, funguje v každom zriadení a podriaďuje sa každej vláde, ktorá má Bohom stanovenú funkciu. Takto nezávislí dokážeme byť len vo vedomí toho, že nie sme celkom z tohto sveta, že naša skutočná vlasť je inde. Vedomie, že sme občania Božieho kráľovstva a Boží služobníci, nám dáva pravú, skutočnú slobodu, sme "ako slobodní Boží služobníci"(v. 16), ktorí sú práve preto dôveryhodní, lebo svoju slobodu nezneužívajú na pomstu alebo vlastný zisk a ani na užívanie si žiadostí tela. Sloboda od nevyhnutnosti páchať hriech, sloboda od seba, vlastných žiadostí, od závislostí, od vlády, od okolností je puncom dôveryhodnosti. Naša misia nemôže byť dôveryhodná, keď nie je zjavná naša bázeň, rešpekt voči Bohu (v. 17). Ľudia okolo nás musia zažiť, že s Bohom počítame ako s realitou, že o Ňom nielen hovoríme, ale Ho aj poslúchame a ctíme si Ho v realite každodenného života, že poznanie a napĺňanie Božej vôle je pre nás prvoradé. Nevyhnutnou súčasťou nášho vzorného správania sa medzi pohanmi a znakom našej dôveryhodnosti je úctivosť a autentická láska k ľuďom (v. 17). Božia láska k ľuďom je vyjadrená skrze nás, v našom úsilí o dobro iných bez ohľadu na to, ako sa oni správajú k nám. Existuje samozrejme súvislosť medzi láskou a službou. Ak odpoviete na otázku: Čo môžem urobiť pre toho človeka? Je to aj odpoveď na to: Ako ho dokážem milovať? Náš prístup má byť podobný Kristovmu, len tak bude dôveryhodný. Dôveryhodnosť znamená prejavovať ľuďom lásku, nie odsúdenie a byť pritom plný milosti a pravdy. Ak to všetko, čo je v tomto Slove doteraz napísané, budeme žiť, tak budeme skutočne odlišní od ostatných ľudí, budeme naozaj "mimozemšťania" a určite to vyvolá aj negatívne reakcie ľudí. Preto je možno najťažším znakom dôveryhodnosti našej misie ochota znášať aj nespravodlivé utrpenie a ochota priniesť aj obete pre naplnenie nášho poslania (v. 18-19). "Čo málo stojí, za nič nestojí," hovorí aj príslovie. Ak vydávame svedectvo o obeti a utrpení Kristovom kvôli nám, ale nie sme ochotní Ho v tom nasledovať, ako nám ľudia majú veriť? Celé je to vlastne zhrnuté v záverečnej výzve tohto odseku - sme povolaní k tomu, aby sme nasledovali Pána Ježiša Krista svojím životom. Vtedy budeme dôveryhodní v našej misii na tomto svete medzi pohanmi. Evanjelium, zvesť o Pánovi Ježišovi Kristovi je v základe toho, čo máme robiť, našej misie, ale aby tá zvesť bola pre iných ľudí autentická, dôveryhodná, tak to nemôže byť prečítaná teória, ale každodenná prax môjho života, Kristus, ktorý je viditeľný, počuteľný, hmatateľný v mojom živote. Znamená to vteliť evanjelium do každodenného života, ktorý žijeme. Náš život sa musí podobať životu Kristovmu.

(Ján Szőllős)