Naša  záchrana  je

Ako hľadať a nájsť Pána / Peter Masters

Uveriť znamená byť vytrvalým hľadačom

Poslednou Šalamúnovou radou týkajúcou sa správneho spôsobu hľadania spasenia je varovanie o prekážkach a nebezpečenstvách pre hľadajúcich a o tom, ako sa k nim musíme postaviť. Šalamún hovorí: "Ak ju budeš hľadať ako striebro a budeš ju vyhľadávať ako skryté poklady, vtedy porozumieš." Hebrejské slovo hľadať, ako sme videli, označuje hľadanie niečoho, čo je ťažké nájsť, no slovo vyhľadávať hovorí o niečom, čo je veľmi hlboko skryté alebo zakryté. Toto slovo označuje dolovanie. Ide o vykopávanie skál na získanie vzácnych kovov a drahých kameňov. Baníctvo bolo v biblických časoch ťažkou prácou, pri ktorej sa človek veľmi zašpinil, a tento obraz veľmi výstižne opisuje ťažkosti, ako aj veľké odmeny hľadania Pána. Dolovanie je dobrou ilustráciou nášho vyhľadávania požehnaní, ktoré sú v čase nášho hľadania neviditeľné - ukryté v rude. Začíname sa modliť k Bohu hovoriac, "Pane, odvraciam sa od svojich hriechov, zjav sa mi, prosím, a učiň zo mňa jedno zo svojich detí. Pane, zmeň ma a daruj mi duchovný život." No v čase tejto modlitby sú nám príslušné požehnania stále neznáme. V istom zmysle sa modlíme v temnote, pretože nemáme žiadnu osobnú skúsenosť s Božou láskou a mocou a ešte sme nepocítili Jeho blízkosť. Hovoríme, "Ešte tam nie som, Pane. Ešte som nepocítil Tvoju ruku na mojom živote. Stále som vonku. Ó, Pane, rozpoznávam, že som stratený hriešnik vylúčený z Nebies, neobrátený a Tebe ďaleký. Pane, kiežby som Ťa mohol nájsť, objaviť Ťa, poznať Ťa a držať sa Ťa!" Toto je vskutku podobné dolovaniu vzácnych kameňov! Baník túži po tom, aby tieto vzácne veci našiel, a hoci ako hľadajúci nemôžeme k zabezpečeniu nášho odpustenia ničím prispieť, predsa je toto hľadanie ťažké. Predstavte si bolestivú námahu dolovania pred objavom výbušnín. Predstavte si roztrasené ruky a nohy a odrené hánky a dni trpezlivého kopania tunelov. Predstavte si aj silné pokušenie opustiť baňu a ujsť na čerstvý vzduch. Rovnako je to s hľadaním Pána. Keď hľadajúci príde do cirkevného zboru alebo otvorí Bibliu, pokušiteľ začína proces odťahovania srdca a mysle k iným veciam. "Pozeraj televízor, choď robiť toto alebo tamto, hocičo, len nehľadaj Pána." No hľadajúci musí tieto rozptýlenia odtlačiť nabok a tlačiť sa počúvať Božie Slovo a modliť sa o spasenie. Ako hľadajúci nesmiete nikdy zabudnúť na nepriateľstvo nášho duchovného nepriateľa, diabla, a musíte byť odhodlaný nedať sa odradiť. Dolovanie zahŕňalo aj nebezpečenstvo a strach, pretože šachty sa niekedy preborili, skaly padali a dochádzalo k zaplaveniam. Podobne aj človek, ktorý hľadá Pána, často stretáva nebezpečenstvá a súženia ako výsmech priateľov alebo podľahnutie hriešnym návykom, ku ktorým sa stal veľmi hlboko pripútaným. Mnohí zanechali hľadanie Pána zo strachu pred týmito ťažkosťami. Ako sa však staroveký baník viacej bál núdze a hladovania ako nebezpečenstiev bane, tak aj človek, ktorý verí Božiemu Slovu, musí mať väčšie obavy z nezmyselnosti bezbožného života, smrti duše a stratenej večnosti, než z výsmechu priateľov a iných rizík. Dolovanie (v biblických časoch) je obrazom aj ďalšieho problému pre tých, ktorí hľadajú Pána, pretože bolo plné pochybností a demoralizujúcich vplyvov. V časoch, kedy kopanie tunela dĺžky troch alebo šiestich metrov do skaly trvalo tak mnoho týždňov, prežíval vlastník takejto bane mnoho hodín v úzkosti, či sa v nej nájde niečo cenné. Bude tá krv, pot, námaha a peniaze stáť za to? Narazia nakoniec na zlato alebo striebro? Keď hľadáme Pána, diabol sa nás snaží rozptýliť a demoralizovať neustálymi pochybnosťami. Sme pokúšaní spochybňovať existenciu Boha, Boží charakter a Jeho posolstvo. Ak vytrváme v našom hľadaní, môžeme byť dokonca pokúšaní spochybňovať našu vlastnú úprimnosť. No človek, ktorý hľadá Pána, musí svoju dôveru upnúť na Božie sľuby a veriť, že nájde Boha skrze pokánie a vieru. Musí všetky tieto pochybnosti zmiesť zo stola. Dolovanie ilustruje hľadanie Pána ešte jednom dôležitom zmysle. Dolovanie, koniec koncov, je proces odstraňovania nechcenej zeminy, špiny a kameňov pre získanie niečoho drahocenného, a postup hľadania a nájdenia Pána je presne taký istý. Zahŕňa pokánie z môjho hriechu a dôveru v to, čo Kristus vykonal na Golgote pre odstránenie mojej špinavej viny. Je to volanie k Bohu, aby zo mňa vybral moje svojvoľné, necitlivé, sebecké, neobrátené srdce a dal mi nové. Boha nemožno objaviť, kým Kristus neodstráni vinu a trosku hriechu. Neoceniteľný poklad spasenia nie je možné nájsť bez úprimného pokánia. Nakoniec - hoci obraz dolovania ukazuje ťažšiu stránku hľadania, rovnako ukazuje mocnú Božiu milosť. Nech bolo baníctvo v biblických časoch akokoľvek ťažké, mohlo hľadačov priviesť k bohatstvu postačujúcemu na celý život. Roľník mohol pracovať celý život a naplniť len základné potreby svojej rodiny, no baník, ktorý narazil na zlato, viac pracovať nemusel. Za tri mesiace sa mohol dostať do sveta trvalého bohatstva a luxusu. No tento hľadač nestvoril zlato, striebro ani vzácne kamene, ktoré našiel. Svoje objavy ani nevymyslel, ani nenaplánoval, ani z nich nevyrobil nádherné umelecké predmety. Napriek tomu získal viac ako ktokoľvek iný zapojený do akéhokoľvek známeho remesla tých čias. "Objavený" poklad prišiel k nemu. Ako presne tento obraz vystihuje to, čo sa udeje, keď uveríme Božiemu Slovu a začneme Pána hľadať! Len veríme, činíme pokánie a prosíme o záchranu - aké jednoduché! Moja "námaha" je vskutku ničím v porovnaní s nevyčísliteľnou hodnotou spasenia. Môj Spasiteľ úplne zaplatil za moje spasenie trpiac na mojom mieste, za môj hriech, a obetoval svoju vlastnú dokonalú spravodlivosť, aby pre mňa získal večné požehnanie. Nezaslúžim si nič, ale získavam všetko - odpustenie, nový život, prijatie do Božej rodiny a večný poklad. Ako odsúdený a vinný hriešnik získavam Boží dar večného spasenia mojej duše. Božia milosť (Jeho ničím nezaslúžená a nezarobená priazeň voči mne) je mojou jedinou nádejou a objektom dôvery. Ak toto je spôsob, akým hľadáme Pána, "vtedy," hovorí Šalamún, "porozumieš bázni Hospodinovej a nájdeš známosť Božiu." On bude počuť naše volanie, zmyje naše hriechy a privedie nás do vedomého poznania, že Mu patríme a že nás spasil. Nevynechajte žiadne životne dôležité súčasti hľadajúcej modlitby, ako pokánie, vyznajte svoju úplnú dôveru jedine v dielo Spasiteľa Krista Ježiša a ako sa k Nemu ľnete, oddajte Mu celý svoj život naveky.

"Môj synu, ak prijmeš moje slová a schováš moje prikázania u seba, tak, aby tvoje ucho pozorovalo na múdrosť, a ak nakloníš svoje srdce k umnosti; áno, ak zavoláš na rozumnosť a pozdvihneš svoj hlas k umnosti; ak ju budeš hľadať ako striebro a budeš ju vyhľadávať ako skryté poklady, vtedy porozumieš bázni Hospodinovej a nájdeš známosť Božiu"(Príslovia 2,1-5).

Žiť dôstojne a rešpektovať dôstojnosť iných ľudí

(Ž. 8,5-7)

Zamýšľali ste sa nad tým, alebo sa vás už niekto pýtal, koho by ste nechceli za suseda? To je jedna z otázok, ktoré sú zadávané v sociologických prieskumoch, a odpoveď na túto a podobné otázky je ilustráciou situácie, v ktorej žijeme. Prieskum agentúry Focus, ktorý urobila pre Slovenské národné stredisko pre ľudské práva (SNSĽP), ukazuje, že vyše 80 percent ľudí by nechcelo mať za suseda Róma. Rovnaký prieskum si nechalo stredisko urobiť aj predtým. Vtedy boli odmietavé percentá o čosi nižšie, hoci spomedzi národnostných menšín Rómovia rovnako dominovali. Za dva roky intolerancia vzrástla voči všetkým skupinám, na ktoré sa v prieskume zamerali. Nešlo teda len o Rómov, ale aj drogovo závislých či ľudí so záznamom v trestnom registri. Viac než polovica ľudí nechce za suseda ani moslima, takmer 30 percent odmieta židov. Väčšina je odmietavá nielen voči národnostným menšinám, ale aj voči homosexuálom. Za suseda ich nechce každý druhý. V médiách sa výsledky najrôznejších prieskumov uverejňujú dosť často. Ľudia hovoria svoje názory a pohľady na najrôznejšie otázky. Okrem zmieneného spolužitia s inými národnosťami, rasami sa mnohé z nich týkajú životnej úrovne, hmotného zabezpečenia, rôznych reforiem, a podobne. Výsledok je takmer vždy rovnaký, väčšina ľudí nie je spokojná s tým koľko zarába, akú má životnú úroveň, alebo aká je úroveň zdravotnej a sociálnej starostlivosti. Myslím, že spoločným menovateľom väčšiny odpovedí rôznych skupín obyvateľstva na takéto otázky je túžba žiť šťastne, alebo aspoň dôstojne, na prijateľnej úrovni. Je fakt, že mnohé sociálne slabšie skupiny ľudí, u nás napríklad práve Rómovia v osadách, alebo bezdomovci, nežijú v dôstojných podmienkach. Čo to však znamená žiť dôstojne? Čo by ste odpovedali, keby vás oslovili v ankete a dali by vám túto, alebo podobnú otázku? Naše predstavy o tom čo ešte je dôstojný život pre človeka a čo už nie je, by sa určite líšili. Možno by sme sa nejako dohodli, čo znamená žiť dôstojne pre človeka dnes na Slovensku, ale ťažšie by to bolo stanoviť v celosvetovom meradle. Ťažké by to bolo najmä vtedy, keby sme ostali len pri tej materiálnej rovine, kde by sme asi zaradili základné životné potreby nevyhnutné pre človeka, ako dostatok potravy, miesto na bývanie, nevyhnutné oblečenie. Určite sa však zhodneme na tom, že žiť dôstojne znamená niečo omnoho viac, ako len uspokojenie nevyhnutných biologických potrieb, aj keď tie sú samozrejme základom pre dôstojný život. Všetky naše ľudské snahy a úvahy o dôstojnom, človeku hodnom živote a snahy o jeho zabezpečenie totiž stoja a budú stáť na vode, ak nebudeme vychádzať z toho základného faktu, že dôstojnosť, ktorú každý človek má, bola nám daná Stvoriteľom, Bohom pri stvorení. Božie Slovo nám hneď na začiatku zjavuje, že sme boli stvorení z Božieho rozhodnutia, na Boží obraz. Čítame v Gn. 1,26-28: "Potom riekol Boh: Učiňme človeka na svoj obraz, podľa našej podoby, aby panoval nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom, nad dobytkom, nad všetkou poľnou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi. Tak stvoril Boh človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril; ako muža a ženu ich stvoril. Potom ich Boh požehnal a riekol im: Ploďte a množte sa a naplňte zem; podmaňte si ju a panujte nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom a nad každým živočíchom, čo sa hýbe na zemi!" Tu je základ a podstata našej dôstojnosti. Každý človek bol a je stvorený na Boží obraz, s výnimočnými, unikátnymi vlastnosťami, s jedinečnou osobnosťou, slobodnou vôľou, intelektom, tvorivosťou, nadobudol jedinečné skúsenosti. Každý človek je nenapodobiteľný cenný originál. Žalmista v prečítanom odseku Písma to ešte zdôrazňuje: "Čo je človek, že naň pamätáš? A čo syn človečí, že sa ho ujímaš? O niečo menším si ho urobil od božských bytostí, slávou a dôstojnosťou si ho ovenčil."(Ž. 8,5-6). Boh sa rozhodol dať nám dôstojnosť len o málo menšiu, ako majú božské bytosti tým, že nás stvoril podľa svojej podoby. Boh dal túto dôstojnosť bez rozdielu každému človeku bez ohľadu na jeho rasu, sociálne postavenie, bez ohľadu na jeho pohlavie, či náboženstvo, alebo telesné, či duševné postihnutie. Nikde v Písme nečítame, že by bol Pán Boh stvoril nejakých cennejších, hodnotnejších, dôstojnejších a nejakých menejhodnotných, menejcenných ľudí. Pád človeka do hriechu však deformoval tento Boží obraz v človeku a narušil a v mnohých prípadoch aj zničil dôstojnosť človeka. Ľudia sa začali kvôli svojmu sebectvu a hriechu povyšovať jedni nad druhých. Bohatí začali potláčať práva a ľudskú dôstojnosť chudobnejších, príslušníci jedného národa začali považovať tých druhých za menejcenných, príslušníci jednej rasy prestali vidieť v ľuďoch inej rasy takých istých ľudí, ako sú oni sami a začali ich považovať za podľudí. Veľmi často sa v rôznych kultúrach začali robiť rozdiely aj medzi ženami a mužmi a ženy boli považované za nižších ľudských tvorov. Otroci boli považovaní v časoch staroveku, ale aj novoveku len za hovoriace nástroje, alebo tovar a podľa toho sa aj s nimi zachádzalo. V histórii vidíme rôzne hrozné príklady toho, ako človek dokáže zničiť dôstojnosť iných ľudí. Čo je ešte strašnejšie, svoje počínanie si dokonca dokázal aj nábožensky zdôvodniť a to nielen v pohanských náboženstvách staroveku, ale aj prekrútením výrokov Písma aj na pôde izraelského národa a kresťanstva. Zo Stvoriteľa, ktorý je Bohom všetkých ľudí, sme tak mi ľudia urobili národného bôžika, ochrancu bohatých, rasistu, ktorý preferuje len určitých ľudí, alebo despotu, ktorý nám prikazuje ponižovať ženy. Niečo z toho originálneho obrazu človeka stvoreného na Božiu podobu však ostalo aj po páde do hriechu a tak sledujeme aj v dejinách starozákonného ľudu zápas o presadenie originálneho Božieho zámeru rovnocennosti ľudí a dôstojnosti človeka s ľudskými deformáciami. Vidíme to najmä v prípadoch otrokov a postavenia žien, kde aj do izraelského národa prenikali deformované zvyklosti okolitých národov a vytvorili si aj svoje hriešne štruktúry, ktoré potlačovali ľudskú dôstojnosť, ale predsa nájdeme už v starom zákone príkazy a nariadenia o prepustení otrokov, o slušnom zaobchádzaní s nimi, o právach žien a podobne. Pán Boh nenechal človeka v tomto stave hriechu smerujúcom do záhuby a sebazničenia, do ktorého sme sa dostali vlastným rozhodnutím. Poslal ako vieme druhého Adama – Pána Ježiša Krista, aby obnovil hriechom zničenú podobu človeka stvoreného na Boží obraz. Vidíme na Ježišovom pôsobení na tejto zemi, že jedna zo základných vecí, ktorú on praktizoval a obnovil, bol rešpekt k dôstojnosti druhého človeka, hoci to bol aj človek, ktorý v očiach vtedajších "normálnych, zbožných" ľudí nemal žiadnu dôstojnosť, žiadnu hodnotu. Dá sa povedať, že práve k takýmto ľuďom pristupoval, verejne sa s nimi stýkal. Dotýkal sa malomocných, ktorých ostatní ľudia izolovali, komunikoval s colníkmi a prostitútkami, ktorými ostatní ľudia opovrhovali. Hovoril verejne so ženami aj keď to v tých dobách nebolo slušné a dokonca ich vyučoval ustanoveniam zákona, hoci to bolo podľa rabínov zakázané. Ako príklad nezištnej pomoci uvádzal Samaritána, rozprával sa so ženou Samaritánkou, hoci pravoverní Židia Samaritánmi opovrhovali a nemali sa s nimi stýkať. Vracal všetkým týmto ľuďom svojimi slovami a činmi, svojim prístupom pocit dôstojnosti, lebo s nimi komunikoval ako s rovnocennými ľuďmi a nie ako s podľuďmi. Preukazoval im a dokazoval im, že Božia láska patrí rovnako aj im, ako tým ľuďom s lepším osudom. Niektoré z týchto žien a aj mužov sa stali Jeho vernými nasledovníkmi a učeníkmi. Tým, že ich Ježiš začlenil medzi svojich učeníkov, dal ich postaveniu dôstojnosť. Čítame v evanjeliách o ženách, ktoré sa starali o Ježiša a Jeho učeníkov, o ich potreby: "Potom chodil po mestách a dedinách, kázal a zvestoval radostnú zvesť o kráľovstve Božom a dvanásti s Ním. A niektoré ženy, ktoré uzdravil od zlých duchov a z chorôb, Mária, zvaná Magdaléna, z ktorej vyšlo sedem démonov, Johana, manželka Chúzu, Herodesovho úradníka, Zuzana a mnohé iné, posluhovali im z toho, čo mali."(Lk. 8,1-3). Tieto ženy boli v istom zmysle zodpovedné za zabezpečenie výdavkov Ježiša a jeho učeníkov a pokryli ich z vlastných zdrojov. Boli štedré a pohostinné. Boli tiež pri ukrižovaní a boli prvými svedkami vzkriesenia. Tento zápas o obnovenie dôstojnosti a rovnocennosti všetkých ľudí viedla potom a vedie aj cirkev počas svojej histórie. Už v spisoch novej zmluvy nájdeme rôzne nariadenia o otrokoch a o ženách, ktorých cieľom je poukázať na ich dôstojné a rovnocenné postavenie ako ľudí v Božích očiach. Mali svoju pozíciu a úlohy aj v rámci prvých zborov kresťanov. Najznámejší výrok, ktorý to zhrňuje je v liste Galatským: "Lebo vierou ste všetci synovia Boží v Kristovi Ježišovi. Veď ktorí ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli. Nie je ani Žid ani Grék, nie je ani otrok ani slobodný, nie je ani muž, ani žena, lebo všetci jedno ste v Kristovi Ježišovi. A ak ste Kristovi, ste potomkovia Abrahámovi, dedičia podľa zasľúbenia."(Gal. 3,26-28). Každý človek je taký cenný v Božích očiach, že za neho zomrel Boží Syn, Pán Ježiš Kristus. Preto ani jeden človek nemá právo ponižovať dôstojnosť toho druhého človeka. Písmo nás vyzýva, aby sme považovali jedni druhých za vyšších od seba. Toto vedomie dôstojnosti druhého človeka, to že ho Boh rovnako miluje ako mňa, nás môže viesť k dobročinnosti, k tomu, že sa snažíme aj pre bezdomovcov, sociálne odkázaných, či postihnutých zabezpečiť aj primerane dôstojný život. Nie vždy tento zápas o rovnocenné dôstojné postavenie ľudí cirkev a kresťania vyhrávali a vyhrávajú. Aj uprostred cirkvi sa vyskytovali a vyskytujú problémy. Najčastejšie vznikajú z neporozumenia rozdielu medzi rovnocennosťou a rovnakou hodnotou všetkých ľudí a rozličnými funkciami a rozličnými obdarovaniami, pre ktoré a s ktorými nás Pán Boh stvoril. Týka sa to najmä rozdielu medzi mužmi a ženami. Pán Boh nás stvoril rôznych, dal mužovi inú funkciu ako žene a aj nás pre naše rozdielne úlohy prirodzene vybavil. Muž nemôže nahradiť ženu v poslaní byť matkou a ani žena nemôže nahradiť muža. Tieto prirodzené rozdiely v poslaní a funkciách je potrebné rešpektovať a nájdeme výroky o nich aj v Božom Slove. Nie vždy rozlišujeme jasne, kde je hranica medzi rozdielnou funkciou a poslaním muža a ženy a z toho plynúcou funkčnou podriadenosťou manželky manželovi, ako to vyžaduje Písmo a medzi rovnocennosťou muža a ženy. Rozdielne sú aj z toho dôvodu názory medzi jednotlivcami a cirkvami na úlohy a službu žien v cirkvi a spoločnosti. Týka sa to aj rozlišovania medzi ľudskou dôstojnosťou pracovníka, zamestnanca a jeho funkčnou podriadenosťou. Častokrát nevieme tú hranicu rozlíšiť a vznikajú z toho mnohé hriechy, krivdy , nedorozumenia, diskriminácia v zamestnaní, v rodinách aj v cirkvách. Dôsledkom je potom niekedy druhý extrém, snaha odstrániť rôznosť poslania, funkcií – prehnaná emancipácia, nerešpektovanie Božieho poriadku. Stále máme problémy aj tu na Slovensku s rešpektovaním ľudskej dôstojnosti ľudí na okraji spoločnosti – bezdomovcov, Rómov (koľkí ľudia im napríklad tykajú) a podobne. Vyvoláva v nás hnev, keď počujeme správy o kriminalite, ktorú páchajú títo ľudia, alebo o výhodách, ktoré dostávajú, ale riešením nie je nenávisť voči celému kolektívu, ale potrestanie konkrétnych vinníkov. Musíme si priznať, že nevieme, ako riešiť situáciu, ktorá sa zdá sa zhoršuje. Predsa sú však pozitívne príklady, že pretrvali a úžitok priniesli napríklad v prípade Rómov vo väčšine prípadov projekty, ktoré robia veriaci ľudia, ktorí vychádzajú pri svojom konaní práve z toho vedomia, že každý človek má v Božích očiach takú hodnotu a dôstojnosť, že za neho zomrel Boží Syn Pán Ježiš Kristus. Veľkým nebezpečenstvom je aj rozdúchavanie nenávisti voči príslušníkom iných národov, v poslednom čase najmä medzi Maďarmi a Slovákmi. Žiaľ častokrát ani my kresťania a ani ja sám nie som imúnny voči týmto vplyvom okolia. Možno najčastejšie sa to prejavuje v nemiestnom vtipkovaní o jednotlivých skupinách ľudí, mám sklony byť rasistom, či netolerantným človekom a vedel by som vymenovať, koho by som nechcel mať za suseda. Pod toleranciou k ľuďom, ktorí sú nejakým spôsobom iní, žijú inak, pritom nemyslím toleranciu k ich hriechu. Pán Ježiš, keď tu žil na tejto zemi veľmi jasne pomenoval hriechy ľudí, s ktorými sa stretol, ale dokázal k nim pristupovať s láskou a pomôcť im. Aj my môžeme v súlade s tým, čo nám hovorí Božie Slovo jasne hovoriť a pomenovať hriech, napríklad v prípade homosexuality, prostitúcie, rôznych druhov závislostí, kriminality a podobne, ale nemôžeme znižovať dôstojnosť ľudí, ktorí hrešia. Nenávidieť hriech, ale milovať hriešnika a pomáhať mu k slobode od hriechu a pri odstraňovaní jeho následkov, to je cesta, ktorú nám ukazuje Pán. Nie je to ľahká a ani jednoduchá cesta. My máme tendenciu to otočiť a tolerovať, či dokonca v určitom zmysle milovať hriech (najmä ak je skrytý), ale nenávidieť a odsudzovať hriešnika. Skúmajme samých seba, kde všade vo svojom konaní a slovách znižujeme dôstojnosť ľudí okolo nás. Myslím, že mnohí z nás máme z čoho robiť pokánie. Na to, aby sme dokázali dôstojne žiť, ako sa na človeka stvoreného na Boží obraz patrí, potrebujeme, aby v nás samých Pán Boh obnovil a obnovoval svoj obraz, ktorý sme narušili našim hriechom. Ak si ešte nedal Bohu príležitosť, aby Ťa znovuzrodil a začal v Tebe obnovovať svoj obraz, tak to urob práve dnes. Vyznaj Bohu všetko, to, čo si doteraz urobil zle, vyznaj mu svoje zlyhania, pády, hriechy a popros Ho, aby On prebral vládu nad Tvojim životom. Dôstojne môžme žiť len ak dáme dôstojnosť druhému človeku, ktorá mu patrí, ktorú mu dal Boh. Platí totiž úmera, že ak akýmkoľvek spôsobom znižujeme dôstojnosť druhého človeka, znižujeme tým svoju vlastnú dôstojnosť a nežijeme hodne človeka stvoreného na Boží obraz.

(Ján Szőllős)

Dobrý pastier

"Zlodej nejde na iné, iba nato, aby ukradol, zabil a zahubil. Ja som prišiel nato, aby mali život a aby mali hojnosť."( Jan 10,10).

Pán Ježiš sa predstavuje v Jánovom evanjeliu v 10. kapitole ako dobrý pastier. Všimli sme si, že hneď na začiatku hovorí aj o zlodejovi a zbojníkovi? Zlodej je tu spomenutý preto, lebo reálne zasahuje do našich životných príbehov. Kradmo vstupuje do vzťahu s dobrým pastierom. Nepraje si ho a sleduje jedinú vec - ako rozbiť alebo znefunkčniť náš vzťah s Pánom Ježišom. Nezvyčajné je, že pri tom nenarobí veľa hluku. Biblia nás varuje, že prichádza nepozorovane, maskovaný ako anjel svetla. V našej mysli sa môže dobre ukryť a takto aktivovať svoje dielo. Keď potom príde do života problém, je hotový posvietiť nám do danej problematiky. Robí to však vo svojom vlastnom záujme. My máme dojem, že všetko dobre vidíme, poznáme a situáciu primerane ovládame. Máme síce poznanie, ale podvodník našu známosť použije na borenie a hanobenie Božieho výkupného diela. Čítame o ňom: "Zlodej nejde na iné, iba nato, aby ukradol, zabil a zahubil." Okráda nás o nádej, siaha na živú vieru a chce v nás zahubiť aj Božiu lásku, ktorá bola skrze Ducha Svätého vyliata do našich sŕdc. Lásku, ktorej sa nemôžeme za žiadnych okolností vzdať, lebo je priamym a dodnes neodvolaným rozkazom Pána: "Prikazujem vám, aby ste sa milovali navzájom"(Jn. 15,17). Po zlodejovom kradmom útoku sa nevieme na Pánov rozkaz akosi rozpamätať. Prelaďujeme život na inú vlnovú dĺžku. Vzájomne sa znechucujeme a obviňujeme. Nenechávame medzi sebou priestor pre výkupné dielo Spasiteľa. Zlodej ukrytý v srdci kontroluje naše myšlienky. Ľudská myseľ - kto ju pozná, kto prenikne na jej hlbiny? "Zo srdca vychádzajú zlé myšlienky"(Mt. 15,19). Preto nám Písmo sústavne a mnohorakým spôsobom zdôrazňuje, aby sme obnovovali svoju myseľ: "A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle, aby ste vedeli rozpoznať, čo je vôľa Božia, čo je dobré, milé a dokonalé"(Rím. 12,2). Máme opásať bedrá svojej mysle, myslieť na to, čo je hore. V živote kresťanov nie je podstatný vonkajší lesk, predstieranie ani to, ako vyzeráme pred ľuďmi. Dôležitá je denná obnova a prečisťovanie vnútorných pohnútok srdca. Práve tam sme totiž ľahko zraniteľní. Raz je to skleslosť, malomyseľnosť a ustarostenosť. Inokedy nás premáhajú zlé myšlienky, ktoré nemajú nič spoločné s Božou spravodlivosťou, čistotou a ľúbeznosťou. Myslíme sebecky. Poznáme síce hlas dobrého pastiera, všeličo vieme naspamäť z jeho slova, ale hlas vlastného srdca je nám bližší. Ideme za ním, lipneme na svojom. Obnova mysle sa stáva pravým duchovným zážitkom pri modlitbe. Pán nám modlitbou sprostredkuje doslova univerzálnu službu. Povedal: "Proste a bude vám dané; hľadajte a nájdete; klopte a otvorí sa vám"( Luk. 11,9). Na inom mieste sme napomenutí k neprestajným modlitbám. Vidíme, že vstup do Božej prítomnosti nie je ani na chvíľu zatvorený. Modlitba funguje neprestajne, v každom čase i nečase. Z praxe však vieme, že modlitba býva často to posledné, po čom siahame. Modliť sa je totiž veľmi neprirodzené. Normálnejší a vždy dostupný sa nám javí rozhovor so sebou, naše vlastné premýšľanie, kombinovanie a spletanie vlastných myšlienok. Aby sme mohli pretrhnúť sieť svojich myšlienok, potrebujeme vchádzať do Božej prítomnosti. Nebude to okamžitá ani jednorazová záležitosť. Vyslobodenie zo siete svojej mysle si vyžaduje verné a trpezlivé otváranie srdca pred Bohom, ale i pred bratmi a sestrami zo zboru. Nebuďme príliš zaujatí vlastným premýšľaním, keď sme vyzývaní a povzbudzovaní, aby sme nažívali v zbore, v jednote Ducha aj tým, že si budeme hovoriť pravdu v láske. Monológy sú často prekážkou v procese osvojovania pravdy. Naša viera sa pri zlodejových útokoch a podvodoch nemôže zlomiť. Uverili sme Slovu, máme sviecu, ktorá svieti v tme. Zornička ukazuje deň. Tou zorničkou je aj slovo dobrého pastiera: "Ja som prišiel nato, aby mali život a aby mali hojnosť." Obnovou myslenia v Duchu Svätom vstupujeme do Božej hojnosti a upevňujeme v srdci pozitívny vzťah k Božím hodnotám. Život v Božej vôli je dobrý, milý a dokonalý. Prečo by sme sa mali vzdať nádeje, že takýto život má Pán pripravený pre nás doma, v našom zbore?

(J. Stupka)