Naša  záchrana  je

Zamyslenia nad slovom Božím/Mikuláš Zavilla

Ľudská reakcia

Prijať slová Pána Ježiša znamenalo život a istotu. Aká však všeobecná, alebo väčšinová odpoveď ľudí bola v tom čase? Aká je odpoveď aj dnes? Žiaľ neporozumenie, odmietnutie. To nám potvrdzuje nasledujúci text vo veršoch 41 a 42 takto: "Tu Židia reptali proti nemu, pretože povedal: "Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba," 42 a namietali: "Vari to nie je Ježiš, syn Jozefov, ktorého otca a matku poznáme? Ako to, že teraz hovorí: "Zostúpil som z neba?" Málo kto reagoval aj takto v. 34, 35: "Oni mu povedali: "Pane, vždy nám dávaj tento chlieb!" Ježiš im odpovedal: "Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nebude hladovať a kto verí vo mňa, nebude smädný. Nikdy." Takáto odpoveď a reakcia, ako vidíme až po dnešok bola odpoveďou menšiny. Ide o to kde som ja ako odpoviem my? Poznanie, ako prišiel Pán Ježiš na svet nám/mne by nemala byť prekážkou, ale naopak. Malo by nám byť svedectvom, že Božie slovo sa naplní do bodky, že Slovo Božie je pravdou a istotou.

Preplavať na druhý breh

Preplávať na druhý breh vo vode to je celkom jasná a pochopiteľná predstava. Môžu znamenať tieto slová aj niečo iné, viac? Napr. preplaviť sa na druhý breh myslenia, názorov a tým spojená reč i konanie? Aj tento zámer Boží je možný, ba až žiaduci. Nemal tento zámer aj Pán Ježiš pri svojom pôsobení tu na zemi, za cieľ a úlohu? V Mat. 14,22-33, čítame: "Nato hneď prikázal učeníkom nastúpiť do člna a ísť pred ním na druhú stranu, kým nerozpustí zástupy. Keď rozpustil zástupy, vystúpil na vrch do samoty modliť sa. Keď sa zvečerilo, bol tam sám. Čln bol vzdialený od brehu už mnoho stadií a zmietali ním vlny, pretože vietor fúkal proti nim. Počas štvrtej nočnej stráže prišiel k nim, kráčajúc po mori. Keď ho učeníci videli kráčať po mori, prestrašení hovorili: "To je prízrak!" A od strachu kričali. Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: "Vzmužte sa! Ja som to! Nebojte sa!" Peter mu odpovedal: "Pane, ak si to ty, rozkáž mi, aby som prišiel k tebe po vode!" On povedal: "Poď!" Peter vystúpil z člna, kráčal po vode a šiel k Ježišovi. Ale keď videl, že vietor je silný, zľakol sa, začal sa topiť a kričal: "Pane, zachráň ma!" Ježiš hneď vystrel ruku, chytil ho a povedal mu: "Maloverný, prečo si pochyboval?" Len čo nastúpili do člna, vietor utíchol. Tí, čo boli v člne, klaňali sa mu a hovorili: "Naozaj si Boží Syn." Túto príhodu máme opísanú aj v Mk. 6,45-52, s rozdielom Petrovej reakcie a konania. Ale, je tu jedna veľmi závažná veta o tom, že "nepochopili udalosť s chlebami, lebo ich srdcia boli zatvrdené!" Oboje, to čo tam nie je a i to čo tam je máme za dôležité a doplňujúce. Okrem toho, že to bola skutočná udalosť, ale mala v sebe reč o tom, aby ľudia a najmä Jeho najbližší - učeníci zmenili myslenie. Postoj k viere. Myslenie o Ňom, o vzťahu k Nemu a o závažnosti Jeho učenia - pokynov pre blahoslavený život ľudstva. Nuž a v neposlednom rade tu ide o večnosť, o život večný s Pánom Ježišom, alebo bez Neho. Výrečnosť Božích - Ježišových skutkov, udalostí a slov, do ktorých uvádzal ľudí a svojich učeníkov si často dostatočne neuvedomíme, o čom všetkom hovoria. Niekedy si to predstavíme v určitých obrazoch. Napr. cirkev často ako loďku, do ktorej posiela Pán Ježiš učeníkov, aby nastúpili a sa preplavili. Prešli na druhý breh, z beznádeje v spasenie. Z hľadiska takého postoja, by sme sa radi zamysleli nad udalosťou o preplavení na druhý breh, ktorú sme si práve prečítali z Matúšovho evanj. a ako doplnenie aj slová z ev. Markovho, o tej udalosti.

Čo predchádza preplaveniu

Zázračné nasýtenie, do ktorého sú priamo zainteresovaní všetci prítomní, ale aj neskoršie generácie, ktoré toto budú čítať. Ich Režisérom je Pán Ježiš, Syn Boží prichádzajúci z nebeskej velebnosti, z duchovného sveta. Z existencie, ktorá bude večná a hlavne ide o to aby sme ju prežili s Pánom Ježišom. Lebo je aj možnosť bez Neho byť vo večnom zatratení. Toto je ten hlavný zámer Pána Ježiša, aby nám – ľuďom ukázal a umožnil si vyvoliť. Nasýtenie a pritok učenie a zázraky, ktoré Pán ľuďom a učeníkom jasne demonštroval mali k všetkým jasne prehovoriť. Oni, všetci tam mali padnúť pred Ním na svoje tváre a vyznávať svoju nehodnosť, hriešnosť a prosiť o odpustenie a o ďalšie vedenie v ich životoch. No nestalo sa tak. Táto udalosť nám dáva obraz o tom, že Pán Boh vstupuje medzi svoje stvorenstvo s cieľom záchrany. Má to vždy vo svojej pozornosti. Dáva tomu všetko potrebné k blahoslavenému životu telesnému aj duchovnému. Ba priam do priebehu ľudských dejín vstupuje zázračným a pre človeka nepochopiteľným spôsobom, len aby ľuďom prejavil lásku a milosť. Pán v tom intenzívnejšie pokračuje, s najbližšími...→

Dôsledky Synovej smrti

"Náčelníkovi speváckeho zboru na nápev: Smrť synova. Žalm Dávidov. Oslavovať ťa budem, Hospodine, celým svojím srdcom, budem rozprávať všetky tvoje divy. Radovať sa budem a plesať v tebe, žalmy budem spievať tvojmu menu, ó, Najvyšší"(Žalmy 9,1-3).

Máme pred sebou jeden z Dávidových žalmov. Nemôže nám uniknúť, že Dávid v ňom oslavuje Boha, Hospodina, ako Sudcu celej zeme. Tento žalm je silnou výpoveďou o tom, že Boh je Sudca a je to On, kto súdi. Hovoria o tom viaceré verše tohto žalmu a ďalšie iné miesta starozákonných písem. V tomto článku sa na deviaty žalm chceme pozrieť očami novozákonného veriaceho. Nebudeme pozerať na historickosť žalmu, ale budeme si všímať všetko, čo je v ňom napísané, cez poznanie Novej zmluvy a toho, že naším Pánom je Ježiš Kristus z Nazareta. Pozrieme sa aj na to, že súd je iný s tými, ktorí v Boha uverili a iný s tými, ktorí neuverili. Žalm je určený náčelníkovi speváckeho zboru na nápev Smrť synova (verš 1). Túto skutočnosť nemôžeme prejsť len tak bez povšimnutia. Prečo je nápev žalmu Smrť synova?! Medzi biblistami nie je zhoda v tom, prečo je to tak a o čo presne ide v prvom verši. Myslí sa tým smrť niektorého konkrétneho Dávidovho syna, alebo ide o niečo iné? Čo v nás spôsobuje slovo smrť najmä vtedy, keď sa týka niekoho z našich blízkych alebo príbuzných? Smrť v našich srdciach spôsobuje zármutok – a takýto stav býva spojený so smrťou všeobecne: smrť rovná sa zármutok. Lenže keď čítame verše žalmu ďalej, napríklad verše 2 a 3, nemôžeme si nevšimnúť jednu pozoruhodnú vec – Dávid sa nesmierne raduje: "oslavovať ťa budem, Hospodine… radovať sa budem a plesať". To nie je prejav zármutku napriek tomu, že žalm je zhudobnený na nápev Smrť synova. Prečo sa Dávid raduje a oslavuje Hospodina? Oslavuje azda smrť svojho syna? To nikde o Dávidovi nečítame. Či to je kniha Samuelova jedna alebo druhá, alebo sú to Kronické knihy, nečítame v nich, že by sa Dávid radoval nad smrťou niektorého zo svojich synov. A napriek tomu určil žalmu nápev Smrť synova a raduje sa. Raduje sa a oslavuje Hospodina. Dôvod jeho radosti a oslavovania je uvedený vo veršoch 4 a 5: "Lebo moji nepriatelia sa obrátili nazad, klesli a zahynuli od tvojej tváre, lebo si rozsúdil môj súd a moju pravotu; sadol si na prestol, spravodlivý sudca." Dávid oslavuje Hospodina kvôli svojim nepriateľom. Kvôli nepriateľom, od ktorých ho Hospodin zachránil. Všimnime si, že Dávid nevyzdvihuje seba, svoje schopnosti. A pritom dobre vieme, aký bol Dávid veľký hrdina. A nevyzdvihuje žiadnu svoju schopnosť, že "ja som porazil", ale hovorí, že "zahynuli od tvojej tváre". Čiže Boh je príčinou, prečo sa jeho nepriatelia obrátili nazad. Je to Boh, ktorý rozsúdil jeho pravotu, jeho spor. To je dôvod, prečo Dávid oslavuje Boha – kvôli jeho nepriateľom. Nepoznáme súvislosti, prečo Dávid písal žalm na nápev Smrť synova, ale vieme, aké dôsledky prináša Synova smrť do nášho života. Teraz nehovorím o žiadnom zemskom synovi, ale hovorím o Božom Synovi. Smrť Božieho Syna priniesla dôsledky do našich životov, do každého jedného života. Kto porozumel tomu, prečo zomrel Boží Syn? Je to tá najväčšia vec, najväčšia udalosť v našom živote. Čo sa s nami udialo, keď sme porozumeli, prečo zomrel Boží Syn a aké dôsledky má jeho smrť pre naše životy? Radikálne to zmenilo naše zmýšľanie. Radikálne to premenilo naše srdce presne tak, ako to Boh zasľúbil: "dám im nové srdce a nového ducha". Od tej chvíle sme začali nenávidieť všetko to, čo sme predtým milovali. A naopak: všetko to, čo sme nenávideli, sme začali milovať. To je dôsledok toho, že sme porozumeli Synovej smrti. Vo chvíli, keď sme porozumeli smrti Božieho Syna, mali sme azda dôvod byť zarmútení? Mali sme dôvod na smútok? Práveže naopak! Práve, že táto smrť v nás spôsobila obrovskú radosť. Radosť v našich srdciach. A oslavovali sme v tej chvíli Boha nie preto, že by sme mali radosť, že Boží Syn trpel, ale naša radosť pramenila z poznania, čo to prinieslo do nášho života. To sú dôsledky Synovej smrti: "Lebo moji nepriatelia sa obrátili nazad, klesli a zahynuli od tvojej tváre"(verš 4). Rovnako ako Dávid, aj my môžeme povedať, že sa radujeme v tom, že naši nepriatelia boli porazení, boli zničení a odvrátili sa od nás preto, že už nad nami nemajú moc. Kto sú to tí naši nepriatelia? Nuž, ten najvážnejší nepriateľ bola predsa smrť. A ostňom smrti je hriech. Je to hriech, ktorému sme slúžili, a ktorý nás úplne zotročoval. Nemali sme žiadnu slobodu. Boli sme otrokmi toho, čo sme robili, čo nás držalo a ťahalo do smrti. Po celý čas sme boli v smrti, a to je náš najväčší nepriateľ. Ale smrť bola porazená tým, že Pán Ježiš, Boží Syn, zomrel na kríži. A tým, že vstal z mŕtvych. Keď Pavol píše Timotejovi o milosti v 2. liste v 1. kapitole, tak hovorí, že už je zjavená Božia milosť tým, že sa zjavil Pán Ježiš Kristus. V 10. verši pokračuje –, ktorý (Pán Ježiš) zahladil smrť a vyviedol na svetlo život a neporušiteľnosť skrze evanjelium ("zjavená teraz (milosť) zjavením sa nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktorý zahladil smrť a vyviedol na svetlo život a neporušiteľnosť skrze evanjelium"). Toto je dôsledok smrti Pána Ježiša Krista. Dôsledok smrti Božieho Syna. Jediné, nad čím sme mohli smútiť a zarmútiť sa, boli naše vlastné hriechy, naša vlastná vina pred Bohom. On tým, že vykonal túto vec (zahladil smrť), dosiahol: "ohromil si národy, zahubil si bezbožníka, zahladil si ich meno na večné veky, nepriateľ, dokonané sú tvoje pustošenia"(verše 6 a 7). Toto sa presne týka nás. Dokonané sú pustošenia nášho nepriateľa. V Liste Židom, v 2. kapitole v 14. verši čítame, že Pán Ježiš vzal na seba ľudskú podobu a to preto, aby smrťou zahladil toho, ktorý má vládu smrti, t. j. diabla. ("Teda keď deti stali sa účastnými tela a krvi, tak aj on podobným spôsobom stal sa účastným toho istého, aby smrťou zahladil toho, ktorý má vládu smrti, to jest diabla.") Ten nepriateľ, ktorý nás sužoval, je diabol. Tým, že prišiel na tento svet, tým, že sa stal človekom, tým, že na jeho ľudskom tele bol vykonaný súd a on zomrel, zahladil toho, ktorý má vládu smrti, diabla. Apoštol Ján vo svojom 1. liste, v 3. kapitole v 8. verši hovorí, že "na to sa ukázal Syn Boží, aby skazil diela diablove". A hovorí tam tiež, že "kto robí hriech, je z diabla, lebo diabol hreší od počiatku". Boli sme to my, ktorí sme konali diela diablove, ktorí sme prispievali k tomu, aby bolo budované diablovo kniežatstvo. Ale tým, že sa ukázal Pán Ježiš, skazil všetky jeho diela. A tie diela boli v nás. My sme boli tí hriešnici, ktorí sme svoje životy budovali, ktorí sme stavali na svojich vlastných hriechoch. A on sa ukázal na to, aby ich skazil. To je dôsledok smrti Pána Ježiša. Keď Pán hovoril svojim učeníkom, že im zošle Svätého Ducha, ktorý bude usvedčovať svet o spravodlivosti, o súde, tak hovorí, že o súde práve preto, že knieža tohto sveta je už odsúdené, hoci je stále ešte tu. Stále pôsobí medzi synmi neposlušnosti. Napriek tomu je už odsúdené. Ale my sa môžeme radovať v tom všetkom, že sme spoznali, čo priniesla smrť Božieho Syna do nášho života. Môžeme sa radovať v tom, že Boh zasľúbil, že každý, kto v neho verí, už nepríde na súd, už nebude odsúdený, ale prešiel zo smrti do života. Môžeme sa radovať v tom, že vyviedol na svetlo život a neporušiteľnosť skrze evanjelium. Preto je evanjelium dobrá správa. Preto sa človek z toho raduje, keď porozumie, že má život a neporušiteľný život, a že ten život sa nikdy neskončí, nikdy nemôže byť narušený. Dávid píše, rozsúdil si môj spor, a rovnako bol aj náš spor rozsúdený. Náš spor rozsúdil sám Boh smrťou svojho Syna. Sám Boh pripravil spasenie pre svoj ľud, pre každého, kto uverí v Ježiša Krista – a kto v neho uverí, tomu smrť Božieho Syna priniesla dôsledky do jeho života, priniesla mu viditeľnú radostnú zmenu. O Bohu je často písané, že bude súdiť. Vo veršoch 8 a 9 čítame: "Ale Hospodin tróni na veky; svoj trón stavia nato, aby súdil. On bude súdiť okruh sveta v spravodlivosti; rozsúdi národy v pravosti." Dávid vedel o tom, že Boh je ten, ktorý bude súdiť. Z poznania Nového zákona vieme, že kto bude tým Sudcom, ktorý príde. V Skutkoch v 17. kapitole vo verši 31 je napísané: "(Boh) ustanovil deň, v ktorom bude súdiť celý svet v spravodlivosti v osobe muža, ktorého určil nato, a podáva všetkým ľuďom vieru vzkriesiac ho z mŕtvych." Kto bol vzkriesený z mŕtvych? Je to Pán Ježiš, Boží Syn...→

(Vladimír Šuplata)

Aké nevyspytateľné sú Jeho súdy

Apoštol Pavol je sprostredkovateľom zjaveného Božieho tajomstva. Aktuálna správa je, že aj pohania sú spoludedičmi a spoluúčastníkmi zasľúbenia v Kristu Ježišovi skrze evanjelium. Milosť Božia spásonosná preberá vedenie, riadenie a výchovu spoločenstva. "Boh totiž všetkých spolu uzavrel do neposlušnosti, aby sa nad všetkými zľutoval. Ó, hĺbka Božieho bohatstva, múdrosti a poznania! Aké nepochopiteľné sú jeho súdy a aké nevyspytateľné jeho cesty!"(Rim. 11,32-33). Iné citáty: Gal. 3,22-23. V istom zmysle sa tu nehovorí len o Izraeli, ale aj o našej neposlušnosti. Neposlušnosť je realitou ľudského života. Pri niektorých jasných, zrozumiteľných výzvach evanjelia akoby bolo niečo v nás, naše telesné dispozície - povaha, mentálne nastavenie - blokované neposlušnosťou. Nedokážeme zranenia správnym spôsobom vynulovať, ukončiť a nepokračovať so zlom. Bezradnosť a nemohúcnosť navyše vedú k tvrdosti. Ak nám bolo ublížené, neodpúšťame. Apoštol Pavol nás upozorňuje a varuje: "Nežite už viac, ako pohania žijú v márnosti svojej mysle, zatemnení na rozume"(Ef. 4,17). Život je spletitý, často hneď nepostrehneme, ako sme neposlušnosťou brzdení. Vstávame z modlitby, napriek tomu, že sme vyslovili: "... buď vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi...", v srdci uznávame, že Božia vôľa je najlepšia. Ale potom otvoríme evanjelium, čítame si ho: "Dávajte a bude vám dané, dobrú mieru natlačenú a utrasenú a presypanú..." Vtedy sa spamätáme, začína nám svitať: ak natlačím, ak dám zo svojho viac, zostane menej mne. Nie je Božia vôľa rozšafná a nešetrná k môjmu majetku? Nie! Veď štedrého darcu miluje Pán. Pri štedrom, dobrovoľnom dávaní dáva plnosť a bohatstvo duchovného zážitku. Presvedčíme sa, že Pán obohacuje vnútorného človeka neporovnateľne viac ako všetky peniaze a poklady sveta. Prijať a osvojovať si dobrú Božiu vôľu je vecou dôvery a vernosti. "Všetkých uzavrel do neposlušnosti, aby sa nad všetkými zľutoval." Všetci sú pod hriechom. Oslovuje nás široký, univerzálny záber Božieho vzťahu a záujmu o človeka. Šírka veľkorysosti, až nepochopiteľného Božieho univerzalizmu. My ľudia sa radi vymedzujeme. Poznáme výraz "spriaznené duše". Je prirodzené, že niekto je pre nás príťažlivejší ako iný. Avšak aj na rovine duchovnej kvality radi uplatňujeme ľudské hodnotenia. Božia láska k ľuďom však naše hranice a vylučovaciu metódu nepozná: Všetkých uzavrel do neposlušnosti, aby sa nad všetkými zľutoval. "Ak chodíme vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou a krv Ježiša, Jeho Syna nás očisťuje od každého hriechu." Každá, aj najmenšia prehra v drobných pokušeniach dňa nás láskavým spôsobom apoštola Jána usvedčuje, že potrebujeme jeden druhého. Spoločenstvom svetla sme sa nestali, aby sme medzi sebou súťažili a predbiehali sa, ale aby sme si vzájomne slúžili na ceste, ktorá nás vedie cez golgotský kríž, k drahej milosti Pána Ježiša Krista. Milosť, najsprávnejšia učiteľka, nás trpezlivo vychováva. Kto z nás si trúfne prežiť čo len jeden deň bez výchovy milosťou? Kresťan vo svetle evanjelia rozpoznáva svoje povahové črty i svojvoľné konanie. Svetlo evanjelia nás usvedčuje všade tam, kde sme občas väzňami neposlušnosti. V akom prístupe k ľuďom som ešte nezomrel s Kristom? Alebo, v čom sa môj charakter ustálil v mínusových hodnotách? Pri podobnom sebaskúmaní je dobre všimnúť si dôležitú výstrahu evanjelia: "Preto nech si ktokoľvek, keď súdiš, nemáš ospravedlnenie. Lebo v čom súdiš iného, v tom odsudzuješ samého seba, veď ty, ktorý súdiš, robíš to isté"(Rim. 2,2). Možno náš postoj nie je v rovine prísneho súdu, rozsudku, ale je tu myšlienka: takto by som ja nikdy nekonal, tak by som sa nezachoval. Niekedy ani nepostrehneme, že súdenie sa môže stať krivým svedectvom proti blížnemu. Prestupujeme Božie prikázanie: Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu. Súd je z pohľadu Písma predčasnou záležitosťou, unáhlený a zbytočný čin. "... nič nesúďte predčasne, dokiaľ nepríde Pán, ktorý osvieti to, čo je vo tme skryté, a zjaví úmysly sŕdc"(1.Kor. 4,5). Ani na chvíľu nepodozrievajme ľudí zo zlých pohnútok. Nikto z nás nedovidí do srdca človeka. Niekedy nechápeme ani sami seba. No svojmu bratovi privierame súdením dvere milosti. Súdenie nie je službou, nerieši život človeka, ktorý potrebuje napomenutie. Písmo nás v podobnej situácii vedie k najhlbšej Božej múdrosti a k Božej akcieschopnosti: "Či pohŕdaš bohatstvom Jeho dobrotivosti, trpezlivosti, zhovievavosti a nevieš, že dobrota Božia ťa vedie k pokániu?"(Rim. 2,4). Nie sú to skratové odmietnutia. Ani povrchné, unáhlené povyšovanie sa nad iných. Zostáva len dobrota všemohúceho Boha, len On bude riešiť zamotanú vec. Jediným riešením je milosť pokánia. Nie je to naše racionálne, možno celkom presné ohodnotenie človeka, a už vôbec to nemôže byť moje dotknuté či urazené, sebecké ego. Čo lepšie vystihuje podstatu Božej dobroty, ak nie Golgota? Nie je jedno a to isté, či pod golgotským krížom len ľútostivo zaslzíme, alebo sa učíme preniesť ducha Golgoty do našich vzťahov. Zažiť a nechať sa premieňať hĺbkou Božej dobroty. Nielen, aby ma spolubrat evidoval, ale aby bol mojou prítomnosťou a mojím vstupom do jeho života premieňaný Božou dobrotou. Aby v milosti pokánia zažil a vychutnal moc Božieho odpustenia. To sa nestane, ak človeka neprijmeme celým srdcom a nezažijeme s ním hĺbku, moc a kvalitu Božieho odpúšťania. Aby sme mohli spolu užasnúť nad bohatstvom múdrosti i známosti Božej. Naše súdy, to je pohroma, hrozba pre spoločné nažívanie! Porovnajme svoj súd so súdom Božím: Čo zostane z nás, zo spoločného života po našich súdoch? Koniec spoločenstva, rozchody! A Boží súd? Dobrotou a plnosťou lásky nás privedie k milosti pokánia. V nás a nad nami sa rozjasní deň, na jednej i na druhej strane vnímame povzbudenie, ideme pracovať, náš hriech je odpustený, vina zmazaná. Už si nemusíme zlo odplácať alebo nezmyselne pestovať v sebe zlosť. Nad našou vinou zvíťazila Božia dobrota. Zopakujme s apoštolom Pavlom: "Aké nevyspytateľné sú Jeho súdy a nepochopiteľné cesty Jeho." Život spoločenstva v milosti odpúšťania sa nekončí, pokračujeme, napredujeme, rastieme milosťou. Nedokážeme dnes vystihnúť, kam nás vychovávateľka milosť dovedie. Naša vedomosť o budúcnosti, do ktorej nás Božie cesty vedú, je neúplná. Teraz poznávame z čiastky, ale potom poznáme dokonale. Žijeme nádejou, napredujeme, posväcujeme Božie meno, dozrievame v bohatstve Božej milosti.

(J. Stupka)