Naša  záchrana  je

Millosť vyučujúca/J.F.Strombeck

Kapitola 7

"Činiť tvoju vôľu, ó, Bože"

Naša Zem videla iba jeden skutočne zbožný život. Bližší pohľad naň zjavuje, čo je pravá pobožnosť. Keď Syn Boží prišiel na svet, povedal: "Hľa, idem činiť, ó, Bože, tvoju vôľu"(Žid. 10,9) - Tento cieľ mal pred sebou pri svojom príchode! Všetky ostatné ciele bolí iba časťou tohto zvrcho­vaného cieľa, od ktorého sa počas svojho pozemského života nikdy neuchýlil. Vôľa Otcova bola vždy základným motívom Jeho života. Keď ho učeníci žiadali aby jedol, odpovedal im: "Mojím pokrmom je to, aby som činil vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonal jeho dielo"(Jn. 4,34). Neskôr povedal Židom: "lebo nehľadám svojej vlastnej vôle, ale vôľu toho, ktorý ma poslal, Otcovu"(Jn. 5,30). Inokedy zase: "Lebo som nezostúpil z neba nato, aby som činil svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal"(Jn. 6,38). Keď stál tvárou v tvár najťažšej skúške svojho života, modlil sa: "Môj Otče, ak je možné, nech odíde odo mňa tento kalich, avšak nie ako ja chcem, ale ako ty". Potom sa modlil druhý raz: "Môj Otče, ak ma nemôže minúť tento kalich, než aby som ho vypil, nech sa stane tvoja vôľa". A modlil sa tretí raz povaediac to isté slovo (Mt. 26,39,42,44). Áno, "súc v spô­sobe nájdený ako človek, ponížil sa stanúc sa poslušným až do smrti, a to do smrti kríža"(Fil. 2,8). Nikdy neuhnul od svojho cieľa - konať vôľu Božiu. Bol mužom, ktorý mal vždy v úcte zvrchovanú autoritu vôle Božej. Súc Bohom, nie stvorenstvom, On jediný zo všetkých bytostí si mohol nárokovať právo uplatniť svoju vlastnú vôľu, avšak On sa dobrovoľne podriadil vôlí Otcovej. Aký to kontrast k človeku, ktorý (ako stvorená bytosť) chcel sa stať podobným Bohu a byť voľný pri konaní svojej vlastnej vôle! V naprostom súhlase so svojim prehlásením, že prišiel konať vôľu Božiu, neustále zdôrazňoval, že bol Bohom poslaný: "... lebo ja som vyšiel od Boha a prišiel sem; lebo ani som neprišiel sám od seba, ale on ma poslal"(Jn. 8,42). Nemenej, než štyridsaťkrát je v evanjeliu Jáno­vom zmienka, že Ho Otec poslal. To bolo Jeho autoritou pre všetko čo povedal alebo vykonal. Bolo to tiež uznanie Jeho závislosti na Otcovi. Ale ešte viac, On pripisoval všetky svoje činy a slová svojmu Otcovi. Keď Ho Židia obviňovali z prestúpenia Zákona, keď uzdravil nemocného v sobotu, povedal: "Amen, ameň vám hovorím, že Syn nemôže robiť nič sám od seba, iba to, čo vidí činiť svojho Otca, lebo čokoľvek on činí to podobne činí aj Syn"(Jn. 5,19). Skôr než uzdravil slepého od narodenia, povedal: "Ja musím konať skutky toho, ktorý ma poslal"(Jn. 9,4). Na slávnosti stánov prehlásil: "Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal"(Jn. 7,16); pri inej príležitosti povedal; "lebo ja som nehovoril sám od seba, ale ten, ktorý ma poslal, sám Otec, mi prikázal čo mám povedať a čo vravieť"(Jn. 12,49). Bol si stále vedomý, že to nebol Jeho vlastný život, ktorý bol Ním vyjadrený, ale život samého Boha. Povedal: "ja žijem skrze Otca"(Jn. 6,57). Jeho závislosť na Bohu vidno aj v tom, ako často a ako intenzívne sa modlil. Modlil sa keď bol pokrstený (Lk. 3,21). Predtým, než si vyvolil dvanástich "vyšiel na vrch modliť sa a bol tam cez noc na modlitbe Božej"(Lk. 6,12). Modlil sa po chvíľach zvlášť namáhavej práce. Po tom, čo mnohých zo zástupu uzdravil "odchádzal na púšť a modlil sa"(Lk. 5,16). Po jednom z večerov v Kafarnaume, vyplnenom uzdravovaním a vyháňaním démonov "ráno veľmi skoro, ešte za noci vstal, vyšiel a odišiel na pusté miesto a tam sa modlil"(Mk. 1,35). Nasýtiac päť tisíc mužov okrem žien a detí, vyšiel na vrch osobitne, modliť sa (Mt. 14,21,23). Po tom, čo predpovedal Pe­trovi že Ho zaprie, dodal: "ale ja som prosil za teba, aby nezahynula tvoja viera"(Lk. 22,32). V hornej dvorane sa modlil za svojich učeníkov a za všetkých, ktorí skrze ich slovo mali v Neho uveriť (Jn. 17,20). Trikrát sa modlil za seba samého v Getsemanskej záhrade (Mt. 26,36,39,42,44). Na kríži sa modlí za svojich nepriateľov: "Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia!"(Lk. 23,34). Modlil sa vždy v plnej istote, že bude vyslyšaný. Pri Lazárovom hrobe povedal: "Otče, ďakujem ti, že si ma počul. No, ja som vedel, že ma vždy čuješ"(Jn. 11,41-42). Nad túto dôveru väčšej nieto. Svoju závislosť na Otcovi a neustále vedomie jednoty s ním vyjadril Pán Ježiš ešte mnohými inými spôsobmi. "Ako mňa zná Otec, tak i ja znám Otca"(Jn. 10,15). "Ja a Otec sme jedno"(Jn. 10,30). "Nie som sám, pre­tože je so mnou Otec"(Jn. 16,32). Vedomie dôverného vzťahu s Otcom podporovalo Jeho dokonalú závislosť na Ňom. Zvrchovaným cieľom tejto závislosti bolo, aby bol Otec oslávený skrze Neho (Jn. 7,18). Na sklonku svojej služby povedal Otcovi: "Ja som ťa oslávil na zemi; dielo som dokonal, ktoré si mi dal, aby som vykonal"(Jn. 17,4). Vždycky žil v plnej závislosti na Bohu; aj v chvíli najposlednejšej, na kríži, zvolal: "Otče, do tvojich rúk kladiem svojho ducha!"(Lk. 23,46). On, ktorý bol jedno s Bohom; On, ktorého Otec miloval pred založením sveta; On, ktorý s Otcom stvoril človeka; On, ktorý vyšiel z lona Otcovho; On ktorý sa stal nástrojom vyjadrenia nekonečnej lásky Otcovej k stratenému svetu; On, skrze ktorého sa stala milosť a pravda - On to bol, ktorý vzal na seba podobu stvorenstva, aby vyjadril pravú závislosť na Bohu a uskutočnil model zbožného života. Krátko pred svojím odchodom povedal svojim učeníkom: "Ako mňa poslal Otec, tak i ja posielam vás"(Jn. 20,21). Bezpochyby, takéto poslanie musí zahrňovať život žitý podľa vzoru, ktorý nám On ukázal. Milosť a milosť jediná nás vyučuje ako viesť takýto život...→

Pán Ježiš úplne splatil dlh a porazil falošných veriteľov

(Kol. 2,8-15)

Neviem, či sa už niekto z nás dostal do situácie, že mal také dlhy, ktoré nevedel splatiť. Pravdepodobne však každý, alebo väčšina z nás už niekomu niečo dlžila, či už peniaze, alebo nejakú vec. Aj neveľký dlh, vedomie, že niekomu niečo dlžíme, nás môže znepokojovať. Závisí to aj od toho, komu niečo dlžíme. Ľahšie znášame dlhy u nejakej neosobnej inštitúcie, napríklad v banke, ako u nejakej konkrétnej osoby, ktorú každý deň stretávame a vždy keď ju vidíme si spomenieme, tomu človeku som dlžný. Dlh akosi podvedome, ale aj reálne obmedzuje našu slobodu, nezávislosť. Dlžník je závislý v menšej, alebo väčšej miere na svojom veriteľovi, alebo je mu aspoň zaviazaný. Dlhy, najmä tie nesplatené, môžu vies a niekedy vedú ku konfliktom a súdom medzi ľudmi, k narušeniu vzťahov. Preto sme neradi v pozícii dlžníkov, podvedome sa každý normálny človek bojí prílišného zadlženia. Nesplatené dlhy nás trápia a mnohým nedajú spávať. Na druhej strane sú ľudia, ktorých ich dlhy voči druhým príliš netrápia, ľahkovážne si robia nové dlhy. Satan sa práve túto našu prirodzenú ľudskú vlastnosť snaží zneužívať, aby narušil aj náš vzťah k Bohu. Práve na túto skutočnosť upozorňuje apoštol Pavel  texte: (8 v.): Hľadte, aby vás niekto nestrhol mudráctvom a prázdnym mámením podľa ľudského podania, podľa živlov sveta a nie podľa Krista". Toto ľudské mudráctvo (prázdne a klamné filozofovanie), ľudské podanie môže mať rôzne formy. Jednou z veľmi častých foriem je práve vytvorenie akejsi fikcie "obchodného" vzťahu s Bohom, tak ako je to predsa medzi ľuďmi v bežnom "biznise" normálne. Možno si to ani neuvedomíme, pretože v tom dennodenne žijeme, ako šikovne sa snaží diabol nahovoriť, že to čo platí vo vzťahu k ľuďom, platí aj vo vzťahu k Bohu: "Keď ty človek urobíš toto a toto, potom od Boha, ako v každom "normálnom obchodnom" vzťahu dostaneš naspäť to a to. Ak budeš dobrý, mravný, nebudeš až tak veľmi podvádzať, len občas klamať, ak nebudeš neverný svojej žene a ak nikoho nezabiješ alebo niečo iné veľmi zlé neurobíš, tak potom by si mal dostať od Boha za odmenu vstupenku do Jeho nebeského kráľovstva." Neuvažovali sme, alebo možno v podvedomí neuvažujeme podobne? Nenapadli nám podobné kupecké úvahy? Poznáme príbeh, ktorý rozprával Pán Ježiš o farizejovi a publikánovi (colníkovi), ako sa modlia v chráme. To je exemplárny príklad takého kupeckého myslenia voči Bohu. Aj keď formálne ďakuje Bohu, vlastne to ani nie je skutočná vďaka, ale sebachvála zakamuflovaná do náboženského slovníka. Farizej si je dobre vedomý svojej vysokej mravnej hodnoty, ktorá prevyšuje ostatných ľudí. On sa snaží plne dodržiavať Zákon a aj to konkretizuje na troch príkladoch, že nie je vydieračom, nekoná nespravodlivo a nie je cudzoložník. Celé to vyznieva tak, akoby on bol jediný spravodlivý na svete. Nakoniec to celé zaklincuje tým, že sa porovnáva s mýtnikom (colníkom). V tomto poslednom bode sebahodnotenia sa farizej snaží vyvýšiť seba ponížením iného. Týmto úžasným sebahodnotením jeho modlitba nekončí, ale pokračuje tým, že vyratúva Bohu, čo všetko pre Neho robí. Neuznáva, že on má dlh voči Bohu, ale naopak myslí si, že Boh je dlžný jemu (minimálne uznanie). Nevypočítavaš Bohu, tak ako ten farizej, čo všetko pre neho robíš? "Obchodný" vzťah k Bohu nie je cestou, ktorá by viedla k pre Teba dobrému výsledku, k záchrane a spáse. Ani jeden človek, ani ty, nikdy nedokáže Bohu splatiť všetko Jeho dobrodenie, čo pre nás každý deň robí. On zo svojej milosti udržuje chod celého sveta, dáva dážď a slnku vychádzať na dobrých aj na zlých. Udržuje Teba aj mňa a každého živého tvora pri živote. Je absurdné chcieť mu niečo "zaplatiť" z našej ľudskej strany, keď všetko, čo máme, sme dostali od neho. Rovnako absurdné je pokúšať sa splatiť svoj dlh voči Božiemu zákonu. Ani jeden človek nedokáže naplniť úplne všetky ustanovenia Božieho zákona v každej chvíli svojho života. Nielen literu zákona, ale aj Jeho ducha. Písmo nás na viacerých miestach upozoròuje, že "zo skutkov zákona nebude ospravedlnený pred Ním ani jeden človek, (lebo zo zákona je len poznanie hriechu)"(Rim. 3,20; Gal. 2,16 a 3,11). Publikán v príbehu Pána Ježiša nevyratúva, čo urobil, nemá sa s čím chváliť. Ani sa neporovnáva s inými ľuďmi, lebo zrejme považuje všetkých ostatných za lepších od seba. Sústreďuje sa na Pána Boha. Prišiel nie kvôli tomu, aby ukázal svoju zbožnosť, ale preto, že potrebuje odpustenie. Uvedomoval si, že nemôže naplniť celý Boží zákon, že je veľkým Božím dlžníkom a preto len pokorne prosil o milosť. Pán Boh chce zaplatiť za celý náš dlh. V tomto prípade neexistuje možnosť, že za časť dlhu voči Bohu, že za časť našich previnení a hriechov zaplatíme svojimi dobrými skutkami, alebo niečím iným. Buď dovolíme Bohu, aby zaplatil celý náš dlh, alebo nám to, čo mu nechceme dovoli zaplatiť, čo chceme splatiť sami ostane ako dlh. Je to z Božej strany buď - alebo. Buď prijmeme to, že len z Božej milosti a nie kvôli našim, (mojim) zásluhám je môj dlh splatený obeťou Pána Ježiša Krista, alebo to neprijmem a môj dlh voči Bohu ostáva nesplatený. Každý človek bez výnimky, ty aj ja je veľkým Božím dlžníkom. Je to tak bez ohľadu na to, či to prijímaš, alebo odmietaš, či tomu veríš, alebo neveríš. Mnohí ľudia však volia práve takéto jednoduché riešenie a svoj dlh voči Bohu popierajú. Buď neuznávajú, že je vôbec nejaký Boh, ktorému by niečo mali dlžiť alebo komu by mali byť za niečo vďační, alebo popierajú Boží nárok na akúkoľvek požadávku, dlh voči nám. Je možné to aj takto robiť a ľudia skúšajú poprieť svoj dlh, či ignorovať veriteľa aj v bežnom živote, ale zvyčajne im to nepomôže a skončia na súde. Ani popieranie nášho dlhu voči Bohu neskončí inde, ako na večnom súde. O tom nám Božie Slovo tiež hovorí. Ak si ešte stále v skupine tých, ktorí popierajú svoj dlh voči Bohu, aj dnes máš šancu ho uznať, vyznať že so svojimi hriechmi, so svojou hriešnou prirodzenosťou pred Bohom neobstojíš, že ho nemáš ako splatiť a môžeš ešte dnes získať možnosť ich splatenia. Tento náš dlh voči Bohu nemôže nikto z nás splatiť nejakými dobrými, bohumilými skutkami. Podobne ako v bežných obchodných vzťahoch však aj vo vzťahu k Bohu existuje možnosť, že niekto ten nesplatiteľný dlh zaplatí za mňa, niekto, kto na to má. Tento dlh za teba aj za mňa zaplatil Pán Ježiš Kristus svojou obeťou na Golgotskom kríži a svojim zmrtvychvstaním. On jediný dokázal naplniť celý Boží zákon v jeho plnosti, všetky Jeho ustanovenia a v každú chvíľu svojho života. Preto mohol za nás zaplatiť náš dlh. Ukázal nám zároveň príklad, ako žiť na tejto zemi život podľa Božej vôle. Jediný spôsob, ako splatiť svoj dlh voči Bohu je prijať to, že Pán Ježiš sám splatil tento dlh za každého človeka. Iná cesta, ako vyrovnať svoj dlh voči Bohu neexistuje. Viem, že som nepovedal v predchádzajúcich vetách nič nové. Viacerí z nás tieto základné pravdy už mnohokrát počuli. Predsa aj Pavel opakuje túto základnú pravdu, že záchrana, ospravedlnenie, spasenie je možné len z milosti, skrze krv a obeť Pána Ježiša Krista, v takmer všetkých, ak nie vo všetkých svojich listoch do každého zboru. Túto základnú pravdu totiž veľmi ľahko zabúdame. Preto musela prísť aj reformácia cirkvi, aby opäť toto pripomenula. Nám ľuďom sa totiž nepáčia veci, ktoré už poznáme, ktoré sú staré a ktoré sú príliš jednoduché. Preto sa snažíme vymyslieť niečo nové. Nejakú lepšiu, dokonalejšiu cestu k Bohu, než akú nám otvoril Boh. V dobách apoštola Pavla, to boli gnostici, proti ktorým písal aj tento text, ktorí sa rôznym spôsobom snažili spochybniť, že Pán Ježiš bol skutočný Boh a zároveň skutočný človek. V dnešných dňoch mnohí ľudia nadväzujú na tieto staré ľudské výmysly a vymýšľajú nové teórie a spôsoby, ako sa môže človek dostať k Bohu. Všetky sú však komplikovanejšie a ťažšie, lebo nie sú založené na milosti, ale na ľudskom výkone, na zásluhách človeka, alebo na rôznych duchovných silách a mociach, anjeloch, duchovných bytostiach, alebo "živloch sveta" teda na rôznych teóriách o tokoch energií, kozmických silách a podobne. Viaceré z nich môžu vyzerať veľmi logicky a pekne. Často je však za nimi len snaha ľsťou získať zisk, oklamať ľahkoverných. Preto znie upozornenie apoštola Pavla pre nás aj dnes aktuálne: "Toto vám hovorím, aby vás nikto neprehovoril ľstivými rečami"(v. 4). Nebezpečné sú tieto rôzne výmysly a teórie aj pre to, lebo za nimi sa skutočne môžu skrývať aj reálne existujúce zlé duchovné sily a mocnosti a prostredníctvom nich sa snažia ovládnuť ľudí. Tieto sily sa snažia tváriť aj ako tí, ktorým niečo dlžíme, ako tí, ktorí dávajú zdravie, úspech, bohatstvo, spokojnosť, pravé poznanie. Tieto mocnosti a sily sú však falošnými veriteľmi, hoci sú ľudia, ktorí si u nich vytvoria dlh a dajú sa nimi ovládnuť. Ako Božie Slovo však aj na tomto mieste zdôrazňuje, nie tieto kniežatstvá a moci sú najmocnejšie, ale Pán Ježiš Kristus, ktorý je hlavou každého kniežatstva a moci (v. 10). On svojou obeťou na golgotskom kríži a vzkriesením nad nimi zvíťazil (triumfoval) a dokázal, že On je pravý Boh, ktorý dokonale zjavil Boha v tele a všetky tie teórie vystavil posmechu a zbavil platnosti. "Naš Boh odzbrojil kniežatstvá a mocnosti a vystavil ich verejne posmechu, triumfujúc nad nimi."(v. 15). Nemôžu už teda voči nám, tým, ktorí sme prijali Kristovu obeť vzniesť žiaden nárok, nemáme voči nim žiadne dlhy. Boh nás aj dnes skrze svoje Slovo vyzýva, aby sme sa nesnažili vymýšľať nejaké nové cesty k Nemu, ale prijali tú cestu, ktorú On dal, ktorou je Pán Ježiš Kristus - jeho osoba. Cesta, ako čeliť týmto pokušeniam a zvodom je prijať Krista Ježiša ako osobu, ako Pána. Pavel píše: "Preto, ako ste prijali Krista Ježiša, Pána, v Ñom žite, zakorenení a budovaní v Ñom, i upevnení vierou, ako ste boli vyučovaní a rozhojňujte sa v dobrorečení"(v. 6). Nestačí vedieť o Kristovi, vedieť teóriu o Božom diele spasenia skrze Krista. Tú vedeli aj vtedajší gnostici, proti ktorým tento odsek Pavel píše a pred ktorými veriacich varuje. Neprijali však Ježiša Krista, ako osobu, ako Pána, nepodriadili mu svoj život a preto nakoniec tú teóriu prekrútili v domnení, že ju rozvíjajú. Po prijatí Pána Ježiša, po odovzdaní svojho života pod Jeho vládu a moc je dôležité, aby sme v Jeho poznávaní, vo vzťahu s Ním rástli. Náš život musí prerastať s Kristom, z Neho čerpať život, tak ako korene čerpajú život z pôdy. Vyučovaním musí rásť naša známosť Krista a praktickými skutkami sa buduje a upevňuje naša viera v Neho a keď vidíme tento rast pravého života, tak sa rozhojňuje aj naša chvála, naše dobrorečenie. Ak tento proces rastu a budovania zastane nastane nielen stagnácia, ale úpadok. Neustále na nás útočí aj ten zlý a snaží sa zasiať pochybnosti. Asi v živote každého veriaceho človeka nastane stav, keď potom ako s radosťou prijal záchranu zdarma, z milosti od Boha, príde obdobie pochybností, keď sa pýta, či obeť Pána Ježiša Krista je skutočne postačujúca. Nie je potrebné k nej ešte niečo pridať? Skutočne platí na úplne všetky hriechy, ktoré som urobil? Pavel to vie a aj v tomto odseku zdôrazňuje, že nám Boh "odpustil všetky priestupky"(v. 13), nielen niektoré, že celý "dlžobný úpis, ktorý s predpismi zákona proti nám bol a nám prekážal, vymazal a odstránil, pribijúc ho na kríž"(v. 14). Neostal z neho ani riadok, ani čiaročka. On zaplatil celý náš dlh. Nepovedal, že za tieto hriechy, alebo túto časť dlhu vyrovnám a túto nie. Zaplatil za každý Tvoj aj môj vyznaný hriech. Vzal na seba hriechy celého sveta a medzi nimi aj všetky Tvoje aj moje hriechy. Všetky, ktoré prostredníctvom ich vyznania uznáme ako svoj dlh voči Bohu a necháme ich zapísať na dlžobný úpis. Boh chce zaplatiť celý náš dlh, ale otázka je, či to aj my chceme. Stáva sa, že nechceme uznať (vyznať) niektoré naše hriechy, nechceme ich dať zapísať na dlžobný úpis. Chceme si ich ponechať. Ak si odovzdal svoj dlžobný úpis Ježišovi, aby ho On pribil na kríž, ak si vyznal svoje hriechy a prijal, to že On za ne zaplatil svojou krvou, môžeš teraz kráčať životom s vedomím, že nemáš takéto dlhy voči Bohu. Nedajme sa zastrašiť a znechutiť diablom, ktorí sa snaží vyťahovať nejaké staré falzifikáty dlžobných úpisov a tvrdiť, že ich musíme ešte zaplatiť. Jedine oslobodení od ťaživého vedomia nesplatených dlhov potom môžme radostne slúžiť Bohu a konať skutky, ktoré sa mu páčia nie preto, že mu chceme niečo splatiť, ale z lásky a vďačnosti ku Nemu. Prosme Pána, aby nám odpustil, keď niekedy zabúdame na to, že On už zaplatil naše dlhy a snažíme sa ich platiť my. Prosme o vieru a múdrosť, aby sme vedeli odolať rôznym lákavým novým teóriám a bludným učeniam, ľstivým rečiam, ktoré sa nám snažia navravieť, že existuje iný spôsob, ako splatiť svoj dlh voči Bohu, ako sa dostať k Bohu, mimo obete Pána Ježiša Krista. Myslime na to, ako draho zaplatil Pán Ježiš za náš dlh, za môj dlh, keď budeme prijímať chlieb a víno pri pamiatke Večere Pánovej.

(Zmena a Rast)

Kristus bol vzkriesený, preto vytriezvejme a nehrešme

(1.Kor. 15,12-20 a 29-34)

Čo vlastne bude vzkriesené? Telo aj duša? Alebo len telo, alebo len duša? Kládli ste si niekedy tieto otázky? Oni nie sú len nejakou nepodstatnou filozofickou a teologickou diskusiou ako to vidíme v celej 15. kapitole listu Korintským, kde nám na ne Božie Slovo odpovedá. Viete si predstaviť, že by ste takéto otázky o vzkriesení kládli svojmu neveriacemu priateľovi? Pokúšali ste sa už niekedy hovoriť s neveriacim človekom, ktorý je založený veľmi racionálne o vzkriesení? Pri takom rozhovore, keď povieme, že veríme vo vzkriesenie, však musíme byť pripravení aj na negatívnu reakciu, najmä zo strany tých, čo vo vzkriesenie neveria. "Čo bláznite, aké vzkriesenie?! Veď normálny kolobeh života predsa je, že človek sa narodí a zomrie, to je prirodzené. Vytriezvejte z tých fantazmagórií." Mohla by byť taká ostrejšia reakcia. S podobnou reakciou sa stretli už učeníci, keď na Letnice boli naplnení Duchom Svätým a mysleli si o nich, že sú opití (Sk. 2,13). Určite, keď hovorili rôznymi jazykmi evanjelium, tak hovorili aj o vzkriesení. Možno na nich aj niektorí z tam zhromaždeného davu pokrikovali: "Vytriezvejte, čo to tu hlásate za bludy, že ten, ktorého prednedávnom ukrižovali vstal z mŕtvych. Veď sme to na vlastné oči videli, ako zomrel." Podobne aj v momente, keď Pavel vo svojej prednáške gréckym učencom na Areopágu (Sk. 17), alebo neskôr vo svojej obrannej reči pred Festom a kráľom Agrippom (Sk. 26) prišiel ku vzkrieseniu Pána Ježiša Krista z mŕtvych, tak sa mu začali posmievať, alebo ho prehlásili za blázna. "Kristus musel trpieť a prvý musel vstať z mŕtvych a zvestovať svetlo aj (židovskému) ľudu, aj pohanom. Keď sa takto bránil, zvolal Festus silným hlasom: Blázniš, Pavel! Tvoja veľká učenosť ženie ťa do bláznovstva."(Sk. 26,23-24). Možno mu aj viackrát povedali: "Vytriezvej Pavle, uvedom si, čo hovoríš. Hlásaš predsa nezmysly." Tento Pavel v závere prečítaného textu píše veriacim do Korintu výzvu, aby vytriezveli a nehrešili. V celom kontexte im vlastne hovorí "Kristus bol vzkriesený, preto vytriezvejte, ako sa patrí a nehrešte". (v. 34). V súvislosti so vzkriesením Pána Ježiša, ktoré dnes slávime a s našim vlastným vzkriesením, ktoré s tým súvisí, by sa podľa ľudskej logiky hodila táto výzva "vytriezvejte", na tých, ktorí veria vo vzkriesenie a ktorí hovoria o ňom. V tomto svojom liste, však paradoxne apoštol Pavel adresuje svoju výzvu "vytriezvejte" nie tým, ktorí veria vo vzkriesenie, ale práve naopak tým, ktorí vo vzkriesenie neveria. Hovorí im, "vytriezvejte", čo to hlásate za nezmysly, že nie je vzkriesenie mŕtvych. V korintskom cirkevnom zbore totiž boli kresťania, ktorí ostali pod vplyvom gréckych ideí o nesmrteľnosti duše (ako to učil Platón). Verili, že po smrti je duša zachránená z tela, aby bola absorbovaná do božstva, alebo aby pokračovala v existencii v ríši tieňov v podsvetí. Pre Grékov bolo fyzické zmŕtvychvstanie nemožné. Keby však kresťanstvo prijalo túto ideu, potom by to znamenalo, že ani Kristus nebol vzkriesený "Veď ak nieto zmŕtvychvstania, ani Kristus nebol vzkriesený."(v. 13). Potom je však aj celá kresťanská viera nanič, len fikcia, nereálna chiméra, fatamorgána, je úplne zbytočná, je to len klam, sebaklam kresťanov, ba navyše by to znamenalo aj rúhanie sa proti Bohu: "A ak Kristus nebol vzkriesený, tak je prázdne naše kázanie, prázdna je aj vaša viera. Tak potom nachádzame sa tu aj ako falošní svedkovia Boží, lebo sme svedčili proti Bohu, že vzkriesil Krista, ktorého nevzkriesil, ak totiž mŕtvi nie sú kriesení z mŕtvych"(v. 14-15). Niektorí kresťania v Korinte žili v tejto schizofrénii, rozdvojení. Verili v zmŕtvychvstanie Krista, ale čo sa týkalo zmŕtvychvstania, vzkriesenia ich samých, stále tápali v nejakých platónskych ideách o nesmrteľnosti duše. Neverili v reálne zmŕtvychvstanie oslávených tiel zosnulých. Táto ich schizofrénia nebola len nejakým neškodným teoretickým teologickým sporom, ale sa prejavovala aj v praxi. Praktizovali krst za mŕtvych, teda za tých, ktorí zomreli nepokrstení. Môže to však znamenať aj krst kvôli mŕtvym, teda mohlo ísť o krst tých, ktorí boli ovplyvnení svedectvom kresťanov, ktorí práve umreli a dali sa pokrstiť v nádeji, že pri vzkriesení sa s nimi opäť stretnú. Práve v tomto prípade by krst nemal žiaden význam. Ak by sa smrťou malo všetko končiť, budúcnosť by bola beznádejná. Apoštol Pavel uvádza aj ďalší príklad, nám zrozumiteľnejší, a to utrpenie a mučenícku smrť mnohých vtedajších kresťanov. Zmysel tomuto utrpeniu, týmto obetiam, dávalo práve vzkriesenie. Vzkriesenie dáva zmysel aj tým obetiam, ktoré dnes prinášame my. Síce nám dnes nejde o život, ale v mnohých veciach sa obmedzujeme práve preto, že sme veriaci, sme kresťania a chceme žiť podľa Božích príkazov. Apoštol Pavol to vyhrocuje a hovorí. Ako môžete tvrdiť, že vzkriesenie tela neexistuje. Veď ak by to bolo tak, potom by sme my kresťania boli najúbohejší zo všetkých ľudí. "Ale ak jedine v tomto živote máme nádej v Krista, tak sme najúbohejší zo všetkých ľudí."(v. 19). Zbytočne sa potom obmedzujeme vo svojom pozemskom živote. Sme najúbohejší, lebo sa zriekame vecí, ktoré by sme mohli dosiahnuť, žijeme v ilúzii, nedobre využívame tento život, neužívame si. Ak existuje len tento život na zemi, ak smrťou všetko končí, ak nie je vzkriesenie mŕtvych, potom nie je ani posledný súd. Tak potom majú pravdu hedonisti, užívajme si, kým sme tu, kým žijeme. "Ak mŕtvi nie sú kriesení, tak potom: Jedzme a pime, lebo zajtra umrieme."(v. 32). Božie Slovo nám skrze Pavla jasne odhaľuje, kde môže skončiť takéto tápanie v otázke vzkriesenia - v bezbrehom užívaní si života tu na zemi bez akýchkoľvek zábran, ohľadov a morálky, v hedonizme. "Vytriezvejte" vyzýva apoštol Pavol nielen kresťanov v Korinte, ale aj nás. Koľko kresťanov aj dnes u nás žije v takejto schizofrénii. Síce verí vo vzkriesenie Krista, ale v otázke vlastného vzkriesenia a vzkriesenia ostatných ľudí tápe v platónskych a novoplatónskych predstavách o nesmrteľnosti duše. Božie Slovo nám na tomto mieste a aj na iných miestach jasne hovorí, nie nesmrteľná duša, ale celý človek zomrie a celý človek, ktorý bude vzkriesený na spasenie, bude v oslávenom vzkriesený. Dôkazom a svedectvom o tom, je nám práve vzkriesenie Pána Ježiša Krista. Bol vzkriesený v oslávenom tele. Božie Slovo na viacerých miestach kladie dôraz na to, aby bolo jasné, že nebola vzkriesená len nejaká nesmrteľná duša Krista, ale že On mal aj svoje oslávené telo, ktoré bolo identifikovateľné, že je to Jeho telo. Niektoré vlastnosti našich ľudských fyzických tiel mu ostali, napr. prijímal potravu, kým iné boli zmenené – telo je nesmrteľné, neporušiteľné, dokáže prechádzať cez múry a aj zmiznúť a premiestniť sa. My, ktorí veríme v Krista, v Jeho spásonosnú obeť na Golgotskom kríži, budeme rovnako ako Kristus, ktorý bol prvý takto vzkriesený, aj my budeme vzkriesení v oslávených telách. "Ale Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, prvotina z umretých."(v. 20). hovorí apoštol Pavol a túto dôležitú skutočnosť a jej význam sa snaží vysvetliť veriacim v Korinte aj nám aj prostredníctvom príkladu a prirovnania o zrne, ktoré musí odumrieť, aby vzniklo nové, podobne aj naše porušiteľné, telesné telo musí zomrieť, aby bolo vzkriesené neporušiteľné, duchovné (v. 44). Hovorí však aj varovanie, že tí, ktorí neveria vo vzkriesenie osláveného tela, vlastne nepoznajú Boha (v. 34). "Vytriezvejte" vyzýva dnes aj nás Božie Slovo, uvedomme si realitu vzkriesenia a jej dopad na náš každodenný život. Preto je tam pridaná aj tá druhá výzva – a "nehrešte". Realita vzkriesenia nás musí viesť k tomu, že už teraz žijeme podľa Božích prikázaní, podľa Božej vôle vo vedomí, že smrťou nič nekončí, ale práve naopak, to podstatné, to hlavné, to večné sa začína. Tento život tu na zemi je prípravou na večnosť. Teraz rozhodujeme o tom, kde budeme vo večnosti. Pán Ježiš svojou obeťou na golgotskom kríži nás zachránil od zatratenia kvôli našim hriechom a svojim vzkriesením dokázal, že má moc nad smrťou, má moc darovať každému človeku, Tebe aj mne večný život. Ak si dnes tu, priateľu, a ešte si nevytriezvel z bludu, že po smrti nič neexistuje, ak si dnes tu a myslíš si, že zachrániš seba samého svojim náboženstvom, svojimi dobrými skutkami, alebo čímkoľvek iným mimo Krista, tak pre Teba dnes znie naliehavá výzva: "Vytriezvej!" a poznaj skutočnú realitu svojej hriešnosti a to, že bez Krista smeruješ do večného zatratenia. On svojim zmŕtvychvstaním, ktorého svedkami bolo viac ako 500 ľudí (v. 6). dokázal, že všetko, čo hovoril o sebe, že je jediná cesta záchrany, jediná cesta k Bohu, je pravda. Môžeš to buď prijať, alebo odmietnuť, iná možnosť nie je. Vytriezvej, začni nový život a nehreš! Ak si tu, milý brat, milá sestra a akokoľvek si blúdil v otázke vzkriesenia, podobne ako naši predchodcovia v Korinte, tak dnes znie výzva "vytriezvej a nehreš" aj pre Teba. Môžeš sa tešiť na vzkriesenie v plnosti, v neporušiteľnom, oslávenom, duchovnom tele, takom aké mal pri vzkriesení Pán Ježiš Kristus a môžeš už teraz žiť v novote života, nehrešiť bludnými názormi a môžeš poznať Boha skrze a vo vzkriesenom Pánovi Ježišovi Kristovi.

(Ján Szőllős)