Naša  záchrana  je

Zamyslenia nad slovom Božím/Mikuláš Zavilla

Nepravdivé – falošné evajeium

Neviem a neviem pochopiť tých, ktorí majú radi nepravdu, lož, alebo falošné informácie. Poznáme však ľudí, ktorí aj takto argumentujú: "Ak je nepravda, alebo lož prijemná tak ju vieme prijať!" Mnoho ľudí vie a vyznáva, že: "Pravda niekedy aj veľmi bolí!" A je to pravda. K čomu by ste sa priklonili? K tomu, že jednoznačne a za každých okolnosti stojíte za to, aby ste poznali pravdu a aby dostávali iba pravdivé informácia a údaje, hoci aj bolia, ale nech sú pravdou?

Čo hovorí Božie slovo

Je len samozrejmé, že sa ako kresťania v prvom rade zamýšľame nad údajmi o našej viere, o Pánu Bohu, o evanjelium. O tej dobrej zvesti, za akú evanjelium pokladáme. Ak sa chceme z toho hľadiska orientovať. Tak sa pozrieme do Božieho slova. V Jer. 14,12-16 sa dočítame takúto pravdu: "Keď sa budú postiť, nevypočujem ich prosbu, keď prinesú spaľovanú alebo pokrmovú obetu, neobľúbim si ich. Znivočím ich mečom, hladom a morom." Povedal som: "Ach, Pane, Hospodin, proroci im hovoria: "Neuvidíte meč, nepostihne vás hladomor, lebo vám dám pravý pokoj na tomto mieste." Hospodin mi odpovedal: "Proroci v mojom mene prorokujú lož. Neposlal som ich, nič som im neprikázal ani som k nim nehovoril. Prorokujú vám falošné videnie, ničomné veštenie a výmysly svojho srdca." Preto Hospodin hovorí o prorokoch, ktorí prorokujú v jeho mene: "Hoci som ich neposlal, hovoria: "Meč a hlad nebudú v tejto krajine." Títo proroci zahynú mečom a hladom. Ľudí, ktorým oni prorokujú, postihne hlad a meč, budú pohodení na uliciach Jeruzalema a nebude nikoho, kto by ich pochoval, ani ich ženy, synov a dcéry. Ich zlobu vylejem na nich." Z týchto Božích slov vieme, že: .

a). Falošní proroci boli už v dávnoveku.

b). Prorokovali svojvoľne,

c). ľudia ich počúvali a tým sa riadili.

d). Boží trest a zásah iste príde ako na prorokov, tak aj na ľudí.

V NZ napr. ap. Peter v 2.Pt. 2,1,2 píše: "Medzi Božím ľudom však boli aj falošní proroci, ako aj medzi vami budú falošní učitelia, ktorí rozšíria skazonosné náuky. Keďže však zaprú aj samého Pána, ktorý ich vykúpil, uvalia na seba rýchlu skazu. A mnohí budú nasledovať ich výstrednosti a budú potupovať cestu pravdy." Ap. Pavol v 2.Kor. 11,11-15 tiež píše toto, keď mal problémy z veriacimi v Korinte: "Prečo? Azda preto, že vás nemilujem? Boh to vie! Čo teda robím, budem robiť aj naďalej, aby som odňal zámienku tým, ktorí hľadajú príležitosť vychvaľovať sa a ukazovať sa, že sú takí ako my. Sú to totiž falošní apoštoli, ľstiví pracovníci, ktorí sa tvária ako Kristovi apoštoli. A nie div, veď aj sám satan sa tvári ako anjel svetla. Nie je to nič prekvapujúce, ak sa aj jeho služobníci tvária ako služobníci spravodlivosti. Ich koniec bude primeraný ich skutkom." Ak k tomu ešte si zoberieme k srdcu slová Pána Ježiša Krista, ktoré znejú takto: "A keby tie dni neboli skrátené, nikto by sa nezachránil, ale kvôli vyvoleným sa tie dni skrátia. Keby vám vtedy niekto povedal: 'Hľa, tu je Kristus!' alebo: "Tam je!" - neverte! Lebo vystúpia falošní mesiáši a falošní proroci a budú robiť veľké znamenia a divy, aby zviedli - ak je to možné - aj vyvolených. Hľa, povedal som vám to vopred. Ak vám teda povedia: 'Hľa, je na pustatine" - nevychádzajte! "Hľa, je v skrýšach" - neverte!"(Mt. 24,22-26). Keď si toto všetko zhrnieme a usporiadame, tak dostaneme pravdivú informáciu pre dnešok a pre budúcnosť, ktorá je bližšie ako sa nazdávame...→

Viera v zasľúbenia

"... a (Abrahám) súc cele istý toho, že to, čo (Boh) zasľúbil, je mocný aj učiniť"(Rímskym 4,21). "Vierou (Abrahám) pohostínil v zemi zasľúbenia ako v cudzej a býval v stánoch s Izákom a Jakobom, so spoludedičmi toho istého zasľúbenia."(Židom 11,9).

Abrahámova viera je viera v zasľúbenia. Spolu s veriacim Abrahámom aj my, veriaci v evanjelium Ježiša Krista, môžeme spoľahlivo veriť, že Boh dodrží svoje zasľúbenia dané v Ježišovi Kristovi. On celkom iste uskutoční to, čo zasľúbil. Preukázal to mnohokrát. Má moc vzkriesiť z mŕtvych a stvoriť niečo z ničoho (1.Mojžišova 1). Keď čítame alebo počujeme, že niekto niečo sľúbil, rozumieme tým, že povedal alebo prehlásil (obyčajne verejne) niečo, čo sa vzťahuje k budúcnosti. Pod sľubom či zasľúbením rozumieme teda výrok, tvrdenie, prehlásenie, ktoré sa vzťahuje k budúcnosti a predstavuje záväzok sľubujúceho voči prijímateľovi/prijímateľom sľubu. Prehlásenie (sľub, zasľúbenie) môže obsahovať uistenie o budúcom čine, počínaní, konaní jednej strany. Môže to byť slávnostné prehlásenie o niečom, čo sa týka vzájomného, i keď nie nutne rovnocenného vzťahu - takto to nachádzame predovšetkým v biblických zmluvách ("A potom sa stane, že vylejem svojho Ducha na každé telo..."(Joel 2,28).

Sľub a zasľúbenie

V Písme sa o prehláseniach vo vzťahu k budúcnosti používajú dva významovo veľmi blízke výrazy: sľub a zasľúbenie.

Sľub:

Slovo sľub sa obvykle používa v prípade vyhlásenia záväzku človeka voči Bohu:

- "Mám na sebe, Bože, tebe dané sľuby..."(Žalm 56,13).

- "Sľubujte Hospodinovi, svojmu Bohu, sľuby a plňte ich..."(Žalm 76,12).

Keď človek dáva sľub, či už Bohu, alebo človeku, niet v ňom nijakej záruky o jeho splnení. Keď však sľub dal, je ním zaviazaný - preto aj žalmista vyzýva nielen sľubovať, ale sľuby aj plniť.

Zasľúbenie:

Slovo zasľúbenie sa používa pri Božom prehlásení budúceho dobrého voči človeku, ktoré zároveň znamená aj jeho splnenie. To, čo zasľubuje Hospodin, sa aj naplní. To, čo vysloví, sa aj stane (Títovi 1,2). Na Božie zasľúbenie je spoľahnutie jednak preto, že to, čo Hospodin zasľúbil, má moc aj splniť (Rímskym 4,21). A tiež aj preto, že náš Boh je pravdivý a verný Boh a je na neho spoľahnutie (1.Jánov 5,20; 2.Timoteovi 2,13). On svoje slovo vždy dodrží. Takto to čítame v Písme aj v súvislosti s Abrahámom (Rímskym 4,21).

Pritom, v porovnaní so sľubom, akoby sa výrazom zasľúbenie poukazovalo na slávnostný a zaväzujúci charakter, vážnosť a dôležitosť toho, čo je prehlásené vo vzťahu k budúcnosti, vo vzťahu k budúcemu Božiemu dobru. Zasľúbenia sa vzťahujú na Mesiáša (Spasiteľa) a spasenie. Zasľúbeniami Boh vyhlasoval a uskutočňuje svoj spasiteľný plán (Skutky 26,6), ktorý sa naplnil a plní (až) v Ježišovi Kristovi z Nazareta (Skutky 13,23), v jeho smrti a vzkriesení (Skutky 13,32; Rímskym 4,25) a oslávení (Skutky 3,13; Židom 5,5). Dôležitosť Božích vyhlásení (zasľúbení) o budúcich skutočnostiach zvlášť vyniká v súvislosti so zákonom. Otázku vzťahu zákona a zasľúbenia, ľudského snaženia/konania a Božej milosti vysvetľuje Svätý Duch prostredníctvom apoštola Pavla hlavne v Liste Rímskym v kapitole 4 a v Liste Galatským kapitole 3. Čítame v nich, že splnenie všetkých zasľúbení bolo (a je) viazané len a len na Božiu moc a na jeho (Božie) milostivé mocné konanie (Rímskym 4,21), a nie na Zákon (Rímskym 4,13). Zákon a zasľúbenia sa navzájom vylučujú (Rímskym 4,14). Keby ktokoľvek chcel na seba vztiahnuť zasľúbenia plnením Zákona, dosiahol by pravý opak, lebo Zákon vyvoláva Boží hnev proti všetkým, ktorí ho nezachovajú v každom jednom bode (prikázaní). Ak sa zasľúbenia majú stať skutočnosťou v živote človeka, musia byť oddelené od akéhokoľvek ľudského konania - zasľúbenia sa prijímajú len samotnou vierou. Je to tak, že sú to zasľúbenia, ich veľkosť a spoľahlivosť, ktoré majú formovať a formujú život veriaceho v Ježiša Krista. Naplnenie (uskutočnenie) zasľúbení nie je postavené na ľudskom konaní, ale na Božej milosti a vernosti, ako to vidíme aj v živote Abraháma. Zákon nie je schopný dať človeku život (Galatským 3,21). Plnil len úlohu pestúna vedúceho nás ku Kristovi; mal prípravnú úlohu - mal ukázať, že Boh vyžaduje dokonalé naplnenie Zákona, a že my sme toho nie schopní, lebo sme "zavretí pod hriechom". Zákon mal ukázať, že sme odkázaní len na spásu z milosti skrze vieru na základe Božích zasľúbení (Galatským 3,22-25). Zákon nebol proti zasľúbeniam, ale nedokázal docieliť to, čo dokázali zasľúbenia skrze vieru. Skôr ako prišla viera v evanjelium uskutočneného a dokončeného vykupiteľského diela Ježiša Krista na kríži, bol človek strážený pod zákonom - zavretý s určením pre vieru. To však neznamená, že ľudia pred príchodom Spasiteľa neboli spasení z viery v zasľúbenia. Zasľúbenia a abrahámovská viera predchádzajú Mojžišov zákon. Abrahámovská zmluva je zmluva povahy milosti a predchádza zmluvne daný Mojžišov zákon. Príchod Zákona nezrušil zmluvu milosti uzavretú s Abrahámom a jeho semenom (Galatským 3,15-17). Zákon bol daný ako pestún, kým sú dediči nedospelí (Galatským 4,1-7). Zasľúbenia a ich naplnenie nie sú viazané na Zákon, ale naopak, vychádzajú z Božej milosti a iba s ňou sú nerozlučne spojené ("Lebo ak je dedičstvo za zákona, potom už nie viacej zo zasľúbenia. No, Abrahámovi daroval Boh z milosti skrze zasľúbenie."(Galatským 3,18). Všetky zasľúbenia - ako starozákonné, tak aj novozákonné - sú prejavom Božej milosti a sú dané len z Božej milosti. Veriaci v evanjelium žijú dnes v dobe napĺňania starozákonných zasľúbení (Rímskym 4,23-24). Pritom poznamenávame, že v tomto článku sa nedotýkame zasľúbenia, ktoré sa tiahne celým Starým zákonom, a tým je zasľúbenie Spasiteľa (Mesiáša, Vykupiteľa - Genezis 3,15; 5.Mojžišova 18,15 a 18; Izaiáš 7,14), ale sa sústreďujeme na zasľúbenia týkajúce sa spásy a Novej zmluvy...

(Drahoslav Vajda)

Je čas opravovať hradby

(Neh. 1,1-11)

Určite už každý z nás dostal nejakú zlú správu, tzv. "Jóbovu zvesť", ktorá nás podľa svojho obsahu viac, alebo menej hlboko zasiahla. Aká zvykne byť v takýchto prípadoch naša prirodzená ľudská reakcia? Podľa charakteru tej zlej správy to môže byť rozčarovanie, sklamanie, smútok, plač, ale aj hnev, nadávky, nenávisť, alebo všetko toto, či viaceré z toho spolu. Nehemiáš tiež dostal zlú správu. Dozvedel sa od svojho brata a od ďalších ľudí, ktorí prišli z Jeruzalema o žalostnej situácii vyvoleného ľudu v zasľúbenej krajine. Nehemiáš nebol hocikto. Bol to pohárnik perzského kráľa Artaxerxa I. Longimana, jeden z jeho najvyšších dvoranov. Jeho úlohou bolo ochutnávať všetky jedlá a nápoje, ktoré sa mali dostať na kráľov stôl, či nie sú otrávené. Vlastným životom ručil za kráľovu bezpečnosť. Izrael bol v tom čase, asi okolo roku 450 pr. Kr. súčasťou mohutnej Perzskej ríše, vtedajšej svetovej veľmoci. Mnoho Židov žilo už v tom čase rozptýlených po jej teritóriu, viacerí z nich, ako o tom podáva svedectvo aj kniha Ester, vrátane Nehemiáša, žili aj v hlavnom meste v Šúšáne. Židia ostali v týchto končinách, alebo sa rozptýlili po celej ríši od čias babylonského zajatia. Len časť z nich sa vrátila v roku 536 späť spolu so Zorobábelom do Jeruzalema a zasľúbenej krajiny, aby obnovili Jeruzalem a najmä chrám, ako miesto bohoslužby. Nehemiáš sa dozvedá zlú správu práve o tejto komunite navrátilcov do Jeruzalema a o tých Izraelcoch, ktorí tam boli ponechaní aj počas zajatia v Babylóne. Dozvedá sa, že Jeruzalem je stále v ruinách, bez ochrany a ohrozovaný nepriateľmi, nakoľko hradby sú zbúrané a brány spálené. Medzi obyvateľstvom panuje chudoba, hlad, vysoké dane, sú utlačovaní okolitými národmi. Aj duchovne sú na tom zle, nakoľko tolerujú hriechy, zmiešané manželstvá. Medzi samotnými Izraelcami prekvitá úžera a otroctvo: "Boli aj takí, ktorí hovorili: Na svoje polia a vinice sme si požičali peniaze na daň kráľovi. Naše telá sú predsa také ako telá našich súkmeňovcov a naši synovia sú ako ich synovia. A hľa, my musíme ujarmovať svojich synov a svoje dcéry ako otrokov - a niektoré z našich dcér sú už aj ujarmené, a my sme bezmocní, keďže naše polia a vinice patria iným. Keď som počul ich bedákanie a tieto reči, vzplanul som veľkým hnevom. Keď som pouvažoval o tom sám v sebe, vzal som na zodpovednosť šľachticov a predákov a povedal som im: Vy úžerníčite každý na úkor svojho brata. Nato som usporiadal proti nim veľké zhromaždenie a povedal som im: My sme vykúpili svojich židovských bratov, ktorí boli predaní pohanom, nakoľko to od nás záviselo, vy však sami predávate svojich bratov, takže sa sami musia predávať nám. Nato umĺkli a nenašli slova."(Neh. 5, 4-8). Stručne povedané, vyvolený izraelský národ bol v nebezpečenstve zániku. Toto všetko a možno aj iné veci sa zrejme dozvedel Nehemiáš od poslov, ktorí sa vrátili z Judska. Ako reagoval tento vysoký hodnostár perzského kráľa? Táto správa ho mohla nechať chladným. Netýkala sa ho úplne osobne, nečítame, že by on osobne utrpel nejakú ujmu. Išlo o celý národ. On si predsa žil dobre, zrejme bol aj bohatý, mal dobré postavenie, bol na vrchole svojej kariéry. A predsa, tento vysoký hodnostár reaguje nezvyčajne (v. 4): "Keď som počul tieto slová, sadol som si, plakal a trúchlil som niekoľko dní. Postil a modlil som sa pred nebeským Bohom." Chcel pomôcť svojmu národu a zároveň aj svojej cirkvi, keďže to v tých časoch bolo totožné. Ako začal? Začal hneď organizovať výpravu na pomoc ubiedeným spolubratom v Jeruzaleme? Nie. Začína pôstom a modlitbou pred Bohom. Nehemiášova modlitba v tomto texte je dávaná za vzor kajúcej príhovornej modlitby za svoj národ, za spoločenstvo. On sa nemodlí za seba, modlí sa za národ. Vie, že nie je také jednoduché predstúpiť pred svätého Hospodina. Vie, že izraelský národ bol ten, ktorý opustil zmluvu s Hospodinom. Vie, že Boh nie je nejaký kamarát, ale "veľký a hrozný Boh", ale uvedomuje si, že je to zároveň milostivý Boh. Vyznáva hriechy Izraelcov a aj seba zahŕňa medzi hriešnikov (v. 6): "Nech Tvoje ucho pozoruje a Tvoje oči nech sú otvorené, aby si počul modlitbu svojho služobníka, ktorú teraz dňom i nocou prednášam pred Tebou za Tvojich služobníkov Izraelcov, vyznávajúc hriechy Izraelcov, ktoré sme páchali proti Tebe; ja i dom môjho otca sme hrešili" Vie, že ani jeden človek nemôže obstáť pred Bohom vo svojej spravodlivosti. Konkrétne vyznáva, v čom sa Izraelci prehrešili (v. 7): "Veľmi ťažko sme sa proti Tebe previnili a nezachovávali sme príkazy, ustanovenia a práva, ktoré si vydal svojmu služobníkovi Mojžišovi." Vie o tom, že Boh uskutočnil s ľudom len to, na čo ich už vopred upozornil (Dt. 4,27), čo sa stane, keď nebudú zachovávať Jeho zmluvu: "Hospodin vás rozptýli medzi národy a zostane z vás iba malý počet medzi národmi, medzi ktoré vás Hospodin zavedie." Rozptýli ich medzi národy, ale odvoláva sa zároveň aj na Božie zasľúbenie, že ak budú konať pokánie a znovu sa vrátia k Nemu, opäť ich zhromaždí do Jeruzalema: "Rozpomeň sa, prosím, na slovo, ktoré si ako príkaz dal svojmu služobníkovi Mojžišovi slovami: Ak sa spreneveríte, rozptýlim vás medzi národy. Ale ak sa obrátite ku mne a budete zachovávať moje príkazy a plniť ich, aj keby boli niektorí z vás zahnaní na kraj neba, aj odtiaľ ich zhromaždím na miesto, ktoré som vyvolil, aby tam prebývalo moje meno."(v. 8-9). Nehemiáš je ochotný báť sa Boha, dodržiavať Jeho nariadenia a príkazy, neprehlasuje to však sebaisto, ja to naplním, ale pokorne prosí Boha, aby vypočul Jeho modlitbu, zmiloval sa a pomohol jemu aj celému národu. Až po tejto modlitebnej príprave sa odvažuje konať ďalšie konkrétne kroky na pomoc súkmeňovcom v Jeruzaleme a Judsku, predstúpiť pred kráľa a žiadať ho, aby jeho, Nehemiáša vyslal do Judska. Podobným príkladom vodcu izraelského národa bol aj Mojžiš. Boh ho skúšal tým, že mu potom ako si izraelský ľud postavil zlaté teľa ponúkol možnosť, že zničí tvrdošijný izraelský národ a miesto toho z Mojžiša učiní nový veľký národ. Mojžiš však obstál ako pravý vodca Božieho ľudu. Vedel, že aj jeho potomkovia by po čase asi podobne padli ako Izraelci. Stavia sa v príhovornej modlitbe do trhliny medzi ľud a Hospodina, ktorá vznikla v dôsledku hriechu ľudu, prosí za ľud, aby ho Hospodin nezničil. Čítame o tom v 2.M. 32,9-14: "Potom Hospodin riekol Mojžišovi: Videl som tento ľud, že je to tvrdohlavý ľud. Preto ma teraz nechaj, nech vzplanie môj hnev proti nim a vyhubím ich; teba však učiním veľkým národom. Avšak Mojžiš sa snažil obmäkčiť Hospodina, svojho Boha, a hovoril: Prečo vzplanul Tvoj hnev, Hospodine, proti Tvojmu ľudu, ktorý si veľkou silou a mocnou rukou vyviedol z Egypta? Prečo by mali Egypťania hovoriť: Vyviedol ich so zlým úmyslom, aby ich pobil na vrchoch a vyničil z povrchu zeme. Obráť svoj prudký hnev a milostivo zmeň zlo, ktoré si chystal proti svojmu ľudu. Pamätaj na Abraháma, Izáka a Izraela, svojich služobníkov, ktorým si prisahal sám na seba a riekol si im: Rozmnožím vaše potomstvo ako nebeské hviezdy; celú túto krajinu, ktorú som vám prisľúbil, dám vášmu potomstvu a bude ju dedične vlastniť na veky. Potom Hospodin milostivo zmenil zlo, ktoré zamýšľal učiniť svojmu ľudu." Mojžišovi nejde o svoj prospech o svoju slávu, ale zápasí za celý vyvolený ľud. V oboch týchto starozákonných postavách Nehemiáša aj Mojžiša je predobraz toho najväčšieho vodcu a zároveň služobníka Pána Ježiša Krista, ktorý tiež obetoval vlastnú slávu a postavenie, aby zachránil už nielen vyvolený izraelský národ, ale celé ľudstvo. Je to zároveň model pravého biblického vodcovstva, ktorý sám Pán Ježiš tak jasne zhrnul vo svojom príkaze, ktorý zachytil evanjelista Lukáš v Lk. 22,26: "Vy však nie tak! Ale najväčší medzi vami nech je ako najmenší a vodca ako slúžiaci!" Nie všetci vodcovia božieho ľudu už v izraelskom národe a v celej histórii cirkvi až po dnes vedeli uplatniť a žiť tento princíp. Nedokázali v prelomových aj v tých obyčajných situáciách obstáť a nešlo im vždy o prospech a záchranu ľudu, ale o vlastné záujmy. Proroci na to upozorňovali na mnohých miestach vo svojich proroctvách. Ako napríklad aj prorok Ezechiel v Ez. 13,4-5: "Tvoji proroci sú ako líšky na zrúcaninách, Izrael. Nevstúpili ste do trhlín a nepostavili ste múr okolo domu Izraela, aby obstál vo vojne v deňHospodinov." Vojna, zápas so Satanom, so zlom prebieha medzi ľuďmi a v ľuďoch dennodenne. Tak ako vtedy nepriatelia útočili na vyvolený Izraelský národ, zrúcali chrám a spôsobili trhliny v hradbách Jeruzalema, biedu a úpadok, podobne aj dnes útočí diabol na novozmluvný Boží chrám a Jeruzalem, na novozákonný Boží ľud, ktorým je Kristova cirkev. Satanovi sa darí pôsobiť trhliny v hradbách, mnohých z nás utláča hriechom, alebo rôznymi okolnosťami, počujeme zlé správy o situácii medzi Božím ľudom a v mnohých prípadoch aj sami prežívame ťaživú situáciu v našich spoločenstvách spôsobenú hriechom, rozpormi a nedodržiavaním Božích prikázaní. Počujeme správy o chorobách našich blízkych, dozvedáme sa o problémoch v rodinách, rozvodoch, vidíme, ako sú mladí ľudia, naše deti lákané týmto svetom a vidíme prípady, keď ľudia odchádzajú od Boha. Prežívame našu vlastnú vlažnosť a niekedy bezmocnosť v zápase s hriechom. Ako reagujeme? Reagujeme ako Mojžiš alebo Nehemiáš ? Zápasíme za naše rodiny, za cirkev, za zbor a za ľudí v ňom, staviame sa do trhlín. Sme tí, ktorí sú ochotní v pokání a pôste vyznávať nielen svoje hriechy, ale aj hriechy celého spoločenstva a prosiť Boha o milosť a o Jeho pomoc? Nehemiáš sa dokázal intenzívne modliť a postiť nie za svoju osobnú vec, ale za celý národ niekoľko dní. Opustil svoje dobré postavenie a odišiel do Jeruzalema, aby zacelil trhliny a obnovil hradby. Dokážeme plakať, zápasiť na modlitbách popri svojich osobných veciach aj za naše rodiny, zbor a za národ, alebo to nedokážeme už robiť ani za tie naše osobné problémy? Ukazuje to, nakoľko nám na danej veci záleží, nakoľko ju považujeme za vážnu. Každý z nás si položme dnes otázku: Kedy som naposledy takto zápasil? Nakoľko sme predkladali a predkladáme dôležité veci, ktoré sa diali a dejú v našom národe, ako boli napríklad voľby prezidenta, alebo voľby do europarlamentu. Oveľa bytostnejšie, ako zmienené veci sa nás týkajú dôležité veci v zbore. Modlíme sa za duchovnú obnovu a prebudenie, pokánie, hľadanie a výber ďalšieho pracovníka, za nové priestory? Predkladáme na modlitbách naše rodiny, naši chorých, seniorov? Vieme si vôbec predstaviť, že by sme sa kvôli týmto, alebo iným veciam dokázali zjednotiť v spoločnom pôste a modlitebnom zápase? Alebo sa viac sústreďujeme na naše osobné predstavy a záujmy, na zápasy, prípadne rozbroje o menej podstatných veciach. Zaujíma nás Boží názor na to, čo sa deje a má diať, alebo sa ho na to ani nepýtame? Zápasíme za ľudí postavených do čela našich zborových spoločenstiev, modlíme sa za nich? Modlíme sa za tých našich bratov a sestry, s ktorými v niečom nesúhlasíme, máme rozdielne názory, alebo sú nám ľahostajní? Nakoľko zápasíme za ľudí z nášho spoločenstva, ktorí už dlhodobo prehrávajú svoj zápas s hriechom a nevedia sa a niekedy sa ani nechcú vymaniť z jeho zovretia? Viem a je pre mňa povzbudením, že sa dokážeme raz za čas mobilizovať v modlitebnom zápase za chorých ľudí v našom spoločenstve. Musíme nielen raz začas, ale vytrvalo pokračovať v modlitbách za zbor. Duchovný zápas o naše rodiny, o náš zbor, náš národ je veľmi intenzívny a útoky diabla na rôznych miestach sa zintenzívňujú. Duchovné ochranné hradby v našich životoch a rodinách sú však častokrát slabé a sú v nich trhliny kompromisov, ktorými môže prenikať hriech a zlo a rozkladať naše rodiny a zbory aj celý národ. Nájdu sa aj dnes ľudia, ktorí sa v príhovorných modlitbách a pôste postavia do trhlín spôsobených hriechom na dnešnom Jeruzaleme, na cirkvi a na zbore? Alebo bude platiť o nás slovo proroka Ezechiela: "Nevstúpili ste do trhlín a nepostavili ste múr okolo domu Izraela, aby obstál vo vojne v deň Hospodinov." Postavte sa do trhlín, opravte hradby! Toto slovo, táto výzva neplatí len pre vodcov, platí pre každého kristovca a neplatí len vo vzťahu ku rodine, zboru, alebo cirkvi, ale aj vo vzťahu k národu. Výzva postaviť, či opraviť duchovné hradby vo svojom živote, rodine, domácnosti, zbore, meste... sa týka všetkých a vôbec nie je ľahká. Veríme však, že Pán nás práve k tomuto pozýva. Veď my sme "vyvoleným rodom, kráľovským kňažstvom, svätým národom, vlastným Jemu ľudom"(1.Pt. 2,9), ale nie aby sme vládli, ale aby sme sa stavali do trhlín a prosili a zápasili na modlitbách aj za náš národ, za ľudí, ktorí okolo nás žijú a hynú v otroctve hriechu. My sme tí, ktorí majú byť strážcami na hradbách, ktorí si nedoprajú pokoja a vytrvalo a neprestajne volajú na Hospodina a upozorňujú na Neho, na Jeho zákon, obracajú svoj zrak a zrak ostatných ľudí k Bohu. Prorok Izaiáš to hovorí: "Na tvoje hradby, Jeruzalem, ustanovil som strážcov. Celý deň a celú noc, nikdy nesmú mlčať; vy, ktorí upozorňujete na Hospodina, nedoprajte si pokoja!"(Iz. 62,6). Pri stave nášho národa nikdy nie je dosť modlitebníkov, ktorí v pokání vyznávajú hriechy za národ, prosia Boha o zmilovanie a prihovárajú sa za konkrétne veci. Boh sa dnes pýta Teba aj mňa. Kto sa postaví v modlitbách a pôste do trhlín, kto bude opravovať hradby? Vyznávam, že ja sám som doteraz v tých trhlinách stál málo. Jeden človek samotný toho nezmôže veľa, ale keď sa spojíme, ako sa spojili Izraelci za čias Nehemiáša, dokážeme opraviť trhliny v hradbách a z Božej milosti obnoviť život v spoločenstve Božieho ľudu.

(Ján Szőllős)