Naša  záchrana  je

Zamyslenia nad slovom Božím/Mikuláš Zavilla

Duchovná jednota

Jedného ducha, ľudia jedného ducha, duchovne zjednotení. Rovnako zmýšľajúci. Je niečo v tomto zmysle možné? Je to viac ako priateľstvo? Myslíme, že sa s takýmto fenoménom stretávame v živote a aj v Božom slove. Tu sú takéto príklady: "Keď Dávid skončil rozhovor so Šaulom, Jonatán prilipol celou dušou k Dávidovi. Jonatán ho miloval ako samého seba. V ten deň si ho vzal Šaul k sebe a znemožnil mu návrat k rodine. Jonatán uzavrel s Dávidom zmluvu, pretože ho miloval ako samého seba. Jonatán vyzliekol zo seba plášť a dal ho Dávidovi, podobne i svoj výstroj: meč, luk a opasok" (1.Sa. 18,1-4). V niektorých starších prekladoch je to "priloúpol celou dušou" preložené slovom jednodušní. Boli jednodušní - jedného ducha. Rovnako zmýšľali, hovorili a konali. Ap. Pavol v liste Rim. 12,16 píše: "Buďte navzájom jednej mysle." A potom ďalej rozvádza, čo to od veriacich vyžaduje. Taktiež v 2.Kor. 13,11, píše: "Napokon, bratia, radujte sa, zdokonaľujte sa, napomínajte sa, rovnako zmýšľajte, nažívajte v pokoji a Boh lásky a pokoja bude s vami." Podobne vo Fil. 2,1-2: "Ak teda jestvuje nejaké povzbudenie v Kristovi, ak jestvuje nejaká útecha z lásky, nejaké spoločenstvo Ducha, nejaký súcit a milosrdenstvo, dovŕšte moju radosť: zmýšľajte rovnako, majte tú istú lásku, buďte jedna duša a jedna myseľ!" Duchovná jednota tú požaduje od veriacich aj Božie slovo. Ak sa zamýšľame nad touto požiadavkou asi veľmi rýchlo prichádzame k záveru, že to nie je jednoduché, ani samozrejmé. Nuž aj môžeme skonštatovať, že ani v Cirkvi veľmi neexistuje a nefunguje. Skutočnosťou je, že predsa len môže takýto vzťah existovať a je to aj veľmi pravdivé. Existuje medzi dvoma ľuďmi, alebo aj v menších skupinách. Pravdou a skutočnosťou je, že medzi "Jonatánom a Dávidom" takýto vzťah existoval a bol veľmi skutočný a živý. V čom to bolo? V Božom zámere a cieli. Pán Boh určil po Saulovi za kráľa Dávida. Nie toho, ktorý by mal byť nasledovníkom trónu podľa rodovej príslušnosti. Poznať Božiu vôľu a presadzovať ju do života. To nie je samozrejmosť a nie je ani ľahké. Je zrejmé, že pri tomto spôsobe života bývajú veriaci na určitom stupni zrelosti vo viere. Vyžaduje to záujem o Božie veci a zámery, o ich uznanie, že sú zvrchovane dôležité a potom to s modlitbou a prosbou uviesť do života. I keď to tak doslovne o oboch nemáme napísané, ale kontext Božieho slova nás o tom tak učí. V tomto kontexte môžeme uvažovať napr. aj o týchto Božích slovách napr. zo Zj. 1,1-2 a v 19. verši: "Zjavenie Ježiša Krista, ktoré mu dal Boh, aby svojim sluhom ukázal, čo sa má čoskoro stať. On poslal svojho anjela a naznačil to svojmu sluhovi Jánovi. Ten dosvedčil Božie slovo a svedectvo Ježiša Krista, všetko, čo videl." Tiež: " Napíš teda, čo si videl, čo je a čo sa stane potom." Z napísaných slov v 1. verši spoznávame jasný Boží projekt pre veriacich ľudí. Pre tých, ktorých miluje. Boh Otec sa rozhodol niečo dať svojmu milovanému Synovi Ježišovi Kristovi. Ten má ďalej vyjaviť to anjelovi, ktorý to naznačil ap. Jánovi. Ján to má verne zapísať, čo aj urobil s tým, aby sa oboznámili ďalší veriaci. To ich uvedie do poznania, čo sa udialo, momentálne deje a bude diať. To, že by tomu mali porozumieť je jasne deklarované tým, že Pán to vysvetľuje. Mimo toho v Mt. 13,11 vraví: "On odpovedal: "Preto, že vám je dané poznať tajomstvá nebeského kráľovstva, ale im nie je dané." Na Jonatánovi a Dávidovi sme spoznali, že jasne poznali Boží zámer - Dávid kráľom. Dá sa povedať politický a hospodársky zámer s Izraelom, ktorý sa mal a aj naplnil cez to, že Dávid sa stal kráľom. My máme jasný Boží zámer v tom, aby sme poznali, čo sa má udiať. To čo Pán Ježiš dostane do rúk, aby vykonal v poslednom období ľudských dejín. V tej časti, v ktorej vládcami budú ľudia. Venujeme tomu pozornosť? Oboznamujeme sa tým tak, aby sme sa stali súčasťou toho, aby sa to do bodky naplnilo? Alebo akú úlohu tu má Cirkev? Veď vedieť, oboznámiť sa je prvým krokom, aby sme sa mohli zjednotiť v myslení a v konaní! Toto duchovné zjednotenie má svoju účinnosť. Prináša radosť, pokoj, lásku a požehnanie. Môžeme si niečo viac priať? Dokonca v kn. Zjavenia to nám je priamo sľúbené v Zj. 1,3 doslova takto: "Blahoslavený je, kto číta, aj tí, čo počúvajú slová proroctva a zachovávajú, čo je v ňom napísané. Lebo určený čas je blízko!" Jednota duchovná je možná. Ap. Pavol ju vyžaduje aj od veriacich vo viacerých zboroch. Tá pravá je možná ak veriaci poznajú Božie zámery a plány. Potom keď ich prijmú za svoje. Tretím krokom je, že chcú byť aktívni v ich naplnení. Z týchto udalostí je možné sa poučiť, že duchovná jednota je viac ako priateľstvo, hoci cez priateľstvo môže viesť cesta k duchovnej jednote. Nie akási ekuména z ľudských pohnútok a snažení . Ale cesta k duchovnej jednote a k blahoslavenstvu vedie cez poznanie Pána Ježiša Krista (viď Jn. 17,3), Jeho zámerov a cieľov z ľudstvom. Preto študovanie a hlboké si osvojenie si obsahu celého Božieho slova má byť samozrejmosťou a veľkou ľudskou túžbou.

Jednota a rôznosť

Duchovnú jednotu, či jednomyseľnosť, o ktorú bojoval a ktorú odporúčal ap. Pavol rôznym zborom niesla v sebe aj slobodu rôznosti. Vyplýva to z Božieho slova a preto sa v cirkvách aj vyučuje o jednote v rôznosti. Vyznania viery sú tiež určitým obsahovým "výťahom" k určovaniu jednoty a jednomyseľnosti. Žiaľ, že sú už ľudia viery nejednotní v definovaní takýchto základných princípov a dokumentoch. Zapíšeme si preklad "Vvýklad viery 150 otcov" prvého konštantínopolského ekumenického snemu z gréčtiny, snažiaci sa o čo najväčšiu vernosť originálu: "Veríme v jedného Boha, vševládneho Otca, Stvoriteľa neba i zeme, všetkého viditeľného aj neviditeľného. A v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Božieho Syna, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z pravého Boha, zrodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom, skrze ktorého všetko vzniklo, ktorý pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies, vtelil sa zo Svätého Ducha a Márie - Panny a stal sa človekom, bol za nás ukrižovaný za Poncia Piláta, trpel a bol pochovaný, a na tretí deň vstal (z mŕtvych) v súlade s Písmami, vystúpil do nebies, sedí po Otcovej pravici a znova príde, so slávou, súdiť živých i mŕtvych, jeho kráľovstvu nebude konca. A v Ducha Svätého, Pána a Tvorcu života, ktorý vychádza z Otca, ktorému sa spolu s Otcom a Synom vzdáva poklona i sláva, ktorý hovoril skrze prorokov. V jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev, vyznávame jeden krst na odpustenie hriechov, očakávame vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Amen." Rozhodne je to definícia na, ktorej by malo byť zjednotené celé znovuzrodené kresťanstvo. Je tu jasné a výstižné to čo má kresťanstvo zjednotiť tak, že je to úplná a jediná pravda. Tu nie je možné pripustiť, žiadne "ale," ani iné pochybnosti. Je tu iba jedna otázka, prečo táto definícia nič nehovorí o druhom príchode Pána Ježiša Krista. Určitú odpoveď nám dáva Pán Ježiš v podobenstve o "10-tých pannách" v Mt. 25,1-13. O pravdách vo "Vyznaní viery, ktoré sú výťahom pre veriacich a dobre vystihnuté na zjednotenie "srdcavedomia a svedomia," niet možnosti dvojkoľajnosti. V podobenstve je taká možnosť. Rovnako znovuzrodení veriaci môžu byť rôzne pripravené na druhý príchod Pána Ježiša Krista. Pritom tá menej, alebo vôbec nepripravená časť veriacich dostáva ešte druhú "šancu", či možnosť. Vrátiť sa, načerpať a prísť opäť - pred "veľký biely trón" (Zj. 20,11-12), kde môžu byť nájdení v "knihe života." Pán Boh rád dáva druhu možnosť a nielen druhú. Ak sledujeme dejiny Izraela a Božie jednanie s ním, tak vidíme, že mnoho krát dávaná možnosť na návrat a obrátenie. Teda v podstatných otázkach jednota a v menej podstatných je možnosť rôznosti. Rôznosť možno prijať v láske a v pokoji, čo vystupuje ako nesenie jedni druhých. Tá jednota v znášaní rôznosti je dôkazom lásky a snahy po pokoji. To, čo definuje vyznanie viery je to podstatné a inom môže byť rôznosť s láske a pokoji...→

Čo hovorí písmo o vzkriesení

(1.Tes. 4,13-18)

Úvod:

Ľudia chodia na cintoríny, aby položili kytičku a zapálili sviečku na hrobe niekoho blízkeho, kto nás už predišiel do večnosti. Možno aspoň niektorým aspoň v tieto dni prebleskne mysľou otázka, čo bude po smrti? Či smrťou končí celá existencia človeka ako osoby, alebo má nejaké pokračovanie zamestnáva a chtiac-nechtiac zaujíma každého človeka. Všetci si na ňu musíme dať nejakú odpoveď, či chceme, alebo nie, lebo každý z nás čelí skutočnosti, že raz tento náš život skončí fyzickou smrťou. Čo bude potom? Bude niečo, alebo vôbec nič? Božie Slovo nám aj na tomto mieste, ktoré sme si čítali, dáva skrze apoštola Pavla niektoré odpovede na to čo je s mŕtvymi, a čo nastane po smrti človeka. Otázka života a smrti a večnosti je jednou zo základných otázok, o ktorých Písmo hovorí. Dnes sa pokúsime spolu pouvažovať nad Písmom o týchto otázkach. Častou odpoveďou na tieto otázky života a smrti, je aj snaha vyhnúť sa im, nemyslieť na ne, nemyslieť na smrť, neodpovedať. Mnohí ľudia volia túto cestu, ale aj tak sme konfrontovaní s realitou smrti a ukončenia nášho pozemského života, nielen na sviatok pamiatky zosnulých, ale aj a najmä vo chvíľach, keď nám ochorie, alebo zomrie niekto blízky. Tú otázku by sme mohli zjednodušiť na to, či a ak, tak v akej forme existuje život aj po fyzickej smrti človeka.

Základné odpovede na otázku o vzkriesení:

Odpoveď na otázku o vzkriesení a živote po smrti je zahrnutá a do určitej miery vyplýva už z názoru na vznik života vo všeobecnosti, teda z celkového svetonázoru. V zásade sú len dve možnosti, ako odpovedať na túto otázku. Zjednodušene tieto odpovede môžeme označiť ako materialistický pohľad (odpoveď) a nematerialistický pohľad (odpoveď):

- Materialistický pohľad – existuje len tento hmotný svet, smrťou všetko končí – dôsledok – môžeme žiť ako chceme, neexistuje dôvod prečo by sme kontrolovali svoj život, to čo robíme, je potrebné si maximálne užiť, nič nemá zmysel. Uplatnenie tejto filozofie (pohľadu) vedie k hedonizmu (bezuzdnému užívaniu si) a jej dôsledná aplikácia by viedla v konečnom dôsledku k nihilizmu (nič nemá zmysel) a k samovražde. Existencia života len tu na zemi nedáva žiadnu logiku, žiadnu nádej. Súvisí to aj so vznikom života – život vznikol náhodou, nespôsobila jeho vznik žiadna vonkajšia sila, autorita, inteligencia – keby áno – logicky má právo aj na kontrolu.

- Nematerialistický pohľad – život tu nevznikol náhodou, existuje viac ako tento hmotný svet. Keby existoval len tento hmotný svet, nemalo by to zmysel. V človeku je zabudovaná túžba, idea večnosti, fakt, že nemôže život človeka trvať len to obmedzené obdobie na zemi. Idea existencie večnosti vychádza z toho, že ani život nemohol vzniknúť úplnou náhodou. Podľa najnovších poznatkov genetiky, o nutnosti presného usporiadania a replikácie úsekov DNA a RNA v genetickom kóde živých organizmov a ich následnosti, keby mal vzniknúť život náhodou, tak by to vyžadovalo oveľa väčšiu náhodu ako fakt, že sa trasením z písmen abecedy nahádzaných do krabice poskladá 500-1000 stranová kniha so zmysluplným textom.

- Materialistický (evolucionistický) pohľad na vznik a existenciu života teda rovnako vyžaduje veľkú dávku viery (možno ešte väčšiu) ako nematerialistický (kreacionistický) pohľad. Samotný fakt, že človek má ideu večnosti zakomponovanú do svojho myslenia a prichádza k nej nezávisle v rôznych náboženstvách a kultúrach je podľa niektorých dôkazom jej existencie. Inak by človek na to sám nemal dôvod prísť a uvažovať o tom. Celkove však je možné konštatovať, že oba tieto pohľady existovali vedľa seba a zvlášť výrazne sa odrážali aj v gréckej filozofii, ktorú ľudia, ktorým písal apoštol Pavel do Tesaloník poznali a pod vplyvom, ktorej vyrastali. Idea vzkriesenia (pokračovania života po smrti) v rôznych náboženstvách a filozofiách: Vychádzajúc z uvedeného predpokladu logiky existencie večnosti a pokračovania života po smrti vznikli rôzne koncepcie v náboženstvách a filozofiách – od zmieneného materializmu – všetko končí smrťou, cez rôzne koncepcie rozplynutia a prevteľovania (reinkarnácie), populárne najmä vo východných filozofiách a náboženstvách až po kresťanskú koncepciu vzkriesenia a osobného života človeka po smrti. Pohanské staroveké idey vzkriesenia hovorili o rôznych vzkrieseniach. Ide väčšinou o mytologické príbehy, ktoré súviseli so striedaním ročných období a príchodom jari. Podobne rôzni pohanskí bohovia, alebo iné bytosti každý rok s príchodom jari vstávali z mŕtvych. Starovekí Gréci videli v tele prekážku skutočného života a čakali na oslobodenie duše. Život po smrti chápali najmä ako nesmrteľnosť duše. Odmietali pri tom akúkoľvek myšlienku o vzkriesení. Keď Pavol hovoril o vzkriesení na Areopágu – vysmiali ho: "Ako počuli o vzkriesení z mŕtvych, jedni sa posmievali a iní povedali: Budeme ťa o tomto aj inokedy počúvať."(Sk. 17,32). Židia, na rozdiel od Grékov, boli presvedčení o význame tela a verili, že telo, tá istá schránka, bude vzkriesená. Vo vzkriesenie však verili len farizeji. Saduceji, ďalšia významná skupina Židov vo vtedajších časoch neverili vo vzkriesenie. Tesalonickí, ktorým Pavel písal prečítané slová, boli ovplyvnení gréckou filozofiou, ktorá tvrdila, že neexistuje vzkriesenie a život po smrti (podobne aj korintskí a ďalší Gréci). Pavel preto zdôrazňuje a odôvodňuje nevyhnutnosť vzkriesenia a v liste kresťanom do Korintu veľmi jasne zdôrazňuje, že bez vzkriesenia nemá kresťanstvo a viera žiaden zmysel: "Keď teda kážeme o Kristovi, že bol vzkriesený, ako je to, že niektorí z vás hovoria: Nieto zmŕtvychvstania? Veď ak nieto zmŕtvychvstania, ani Kristus nebol vzkriesený. A ak Kristus nebol vzkriesený, tak je prázdne naše kázanie, prázdna je aj vaša viera. Tak potom nachádzame sa tu aj ako falošní svedkovia Boží, lebo sme svedčili proti Bohu, že vzkriesil Krista, ktorého nevzkriesil, ak totiž mŕtvi nie sú kriesení z mŕtvych. Lebo ak mŕtvi nevstávajú, ani Kristus nebol vzkriesený, ale ak Kristus nebol vzkriesený, daromná je vaša viera, ešte vždy ste vo svojich hriechoch. A vtedy zahynuli aj tí, čo umreli v Kristovi. Ale ak jedine v tomto živote máme nádej v Krista, tak sme najúbohejší zo všetkých ľudí." (1Kor. 15,12-19)...→

(Ján Szőllős)

Dostatok oleja

Päť z nich bolo pochabých a päť rozumných. Tie pochabé si totiž vzali lampy, ale nevzali si olej. Už s zo správania a postojov je možné vybadať, kto je aký. "Päť"- polovica, t.j. hrozne veľké číslo, ne ide o číslo, ale skutočné množstvo veriacich, znovuzrodených ľudí. Tu je namieste, aby si každý sám, aby si každý zbor položil otázku: "Ako to je so mnou? Ako to je s nami?" Som, sme celý zahrúžený do Písma svätého? Preberáme a rozumieme celému Písmu svätému? Aký prístup máme k jeho porozumenie, k jednotlivých kníh či statí? Kam patríme k tým čo rozumieme, alebo k tým čo je Písmo ľahostajné. Či sa správame ako "rozumné, alebo pochabé". Pretože to percento nerozumnosti je hrozivé a tu ide o "život či smrť." Tu niet šedej farby, tu niet strednej cesty, tu je iba "buď, alebo." O tom však máme možnosť samy rozhodnúť, je nám daná možnosť slobodného rozhodnutia, aby nad nami bolo možné vyriecť oprávnené a spravodlivé rozhodnutie "súd." Buď súd na odsúdenie, alebo ohodnotenie pre odmenu. Pre odmenu pred "Kristovou stolicou"(2.Kor. 5,10).

Tie rozumné si však vzali s lampami aj olej v nádobách. Rozumné si zobrali úplne celé Slovo Božie, šli hĺbky, do úplného a doslovného porozumenia. Také niečo dáva dostatok oleja spolu so štúdiom Písma a s pokornou modlitbou. "Olej" - Duch svätý, je predovšetkým to sväté myslenie a úsudok. To čo nám dáva predovšetkým Písmo sväté. Bez Toho a Tej znalosti Písma je nemožné, aby sme správne posúdili a prijali rôzne "zjavenia, hlasy, alebo dojmy" v našom vnútri, alebo z vonka, tie nás môžu bez Písma môžu oklamať a zviesť. Nie tradícia, ale Písmo sväté, Zjavenie Božie, ktoré cez toto Slovo k nám prichádza. To je smerodajné. Tak ako hlas Ducha svätého, ktorý je v súlade s Písmom, tak aj hlas toho "nepravého - satana" sa nám môže pre v nás prejaviť. Keď dostatočne nie sme zorientovaný Písmom svätým, tak rôzne iné úkazy nás môžu zaviesť na scestie - priamo do pekla. Majme to na pamäti, že i falošný tzv."olej" môže na nás zapôsobiť. "Olej v nádobách" - celá a úplná výzbroj Božia tak ako nám ju podáva Sväté Písmo cez ap. Pavla napr. aj v liste Efezanom: "Napokon posilňujte sa v Pánovi a v moci Jeho sily. Oblečte sa do celej výzbroje Božej, aby ste mohli obstáť proti úkladom diabla. Veď náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti pánom sveta tejto temnosti, proti zlým duchom v nebesiach. Preto vezmite na seba celú výzbroj Božiu, aby ste mohli odolať v zlý deň, všetko prekonať a obstáť. Stojte teda: bedrá si opášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti a obujte si pohotovosť k evanjeliu pokoja. Nadovšetko vezmite si štít viery, aby ste ním mohli uhasiť všetky ohnivé šípy tohto nešľachetníka. Vezmite si aj prilbu spasenia a meč Ducha, ktorým je slovo Božie"(6,10-17). Teda toto všetko je Olej aj k tomu sú nutné a potrebné nádoby.

Keď ženích meškal, zdriemli všetky a zaspali. Ženích, Jeho kroky ako aj jeho príchod k svojej neveste sú naozaj veľmi zaujímavé, živé a konkrétne. Prejavujú sa aj ako "vytrhnutie, alebo náhle premenenie" a ako zjavný, zreteľný "druhý príchod," ktorý "uvidí každé oko"(Zj. 1,7). On príde, prejaví sa jasne a zreteľne. Ten prvý menej zjavný krok Jeho prídu bude rozruch, ako medzi "pannami" tu opísaný. Teda tieto udalostí, ktoré "nastanú v budúcnosti a budú skutočne". Nad tými sa práve zamýšľame, pretože tento text nás do toho uvádza. Sú to fakty a skutočnosti - "vytrhnutia, alebo náhlej premeny." Zamysleli sme sa aj my už nad tým, takto, že aj nás sa môže konkrétne dotýkať? Môže byť pre nás ľudí skutočnosťou, ako žijúcich v tomto pozemskom tele, ale aj sa nás môže a nemusí dotýkať ako tých, už "zosnulých v Pánovi?"(Viď 1.Tes. 4,13-18). Slovo Božie nás na niekoľkých miestach vyzýva k "bdelosti," tak to platí práve aj pre tento Boží prejav. Pre tento prejav a skutočnosť Božieho kráľovstva, aby nás učinilo bdelými. Pán nemešká, ale zhovieva ešte mnohým, tak tomu slovu "meškanie" rozumieme aj my. Vieme však, že sú tu aj tí čo tomu chcú rozumieť inak a toto všetko znevažujú...→

(Zmena a Rast)