Naša  záchrana  je

Millosť vyučujúca/J.F.Strombeck

Kapitola 2

Čo je milosť ?

Milosť je neobmedzené porobenie lásky. Hoci je pravda, že hriech nemôže obmedziť nekonečnú lásku Božiu, je čosi, čo je tak isto nekonečné a čo úplne zadržiavalo milosť. Touto obmedzujúcou silou bola nekonečná spravodlivost Božia, ktorá vyžaduje potrestanie hriecha podľa Jeho svätého zákona. V dôsledku toho Boh nemohol pre hriešnika urobiť všetko, čo jeho láska požadovala. Aby láska mohla pôsobiť voľne a bez obmedzenia, bolo potrebné vykonať niečo, čo by uspokojilo všetky nároky Božej spravodlivosti. Keby mal hriešnik uspokojiť Božiu spravodlivosť, musel by stratiť svoj život, pretože podľa Zákona hriešnik musí zomrieť. "Odplata za hriech je smrť "(Rim. 6,23). Avšak ak by mal hriešnik zomrieť, nezostávalo by príležitosti pre lásku, pôsobiacu v jeho záujme. Je jasné, že ak mala byť Božia spravodlivosť uspokojená a láska mohla slobodne pôsobiť, musel Boh sám vykonať to, čo bolo potrebné. To je presne to, čo sa udialo na kríži. Božia láska našla cestu, ako uspokojiť Jeho spravodlivosť a uviesť lásku do slobodnej činnosti, ničím nezadržateľnej. "V tom je láska, nie že by sme my boli milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmierenie za naše hriechy"(1.Jn. 4,10). "A On je zmierením za naše hriechy, no nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta"(1.Jn. 2,2). Oddelene od smrti Kristovej nemôže Boh pristupovať k padlému človeku na inom základe, než na báze Zakona a spravodlivosti. Ale keď Kristus zomrel, to čo zdržiavalo lásku Božiu, bolo odstránené, a láska môže teraz pôsobiť úplne slobodne. Toto odstránenie obmedzenia lásky má pre milosť základný význam. Hľa, akú veľkú cenu zaplatil Syn Boží v pohane a utrpení, aby mohla Božia láska pôsobiť voľne v milosti. Milosť je tedy viac ako láska. Je to láska pôsobiaca spra­vodlivo, vzhľadom k skutočnosti, že pokuta za hriech bola zaplatená. Na kríži vykonal Boh to, co Mu umožnilo slobodne prejaviť svoju lásku bez kompromisu s jeho spra­vodlivosťou. Milosť nie je iba púhe vyjadrenie ľútosti a milosrdenstva zo strany Božej. Nie je to odsunutie spravodlivosti stranou a prehliadanie hriechov, ktoré mali byť potrestané. Nie je to zhovievavosť k hriechu. Je to, opakujeme, odpustenie hriechu, pretože celý dlh bol zaplatený niekým Iným. Toto je fundamentálna skutočnosť a základ, na ktorom milosť v každom svojom aspekte spočíva. Oddelene od zmierčej smrti Kristovej nieto milosti Božej pre ľudí. Láska tedy neprehliada Zákon. Uspokojila každú jeho požiadavku, naplnila a ústavila ho, umožnila, že Boh mohol novým spôsobom jednať s tými, ktorí skrze vieru v Jeho dielo ustavili Zákon. Touto novou cestou je neobmedzená láska. Je to milosť. Veriaci nie sú pod Zákonom, pretože pokuta, ktorá je podstatou zákona, bola zaplatená. Sú pod milosťou, ktorá je pre nich novou a úplne odlišnou metódou Božieho prístupu k človeku. Po tom, čo bola spravodlivosť Božia raz a navždy uspo­kojená, milosť sa stáva suverénnou a vládne do večného Života. Milosť sa vzťahuje na človeka, obzvlášť na každého veriaceho. V Písme niet náznaku, že by milosť Božia pôsobila aj v záujme anjelov, či už padlých alebo tých čo nepadli. Zdá sa, že milosť je určená iba pre človeka. Sú dva aspekty, z ktorých sa milosť javí ako priazeň pre všetkých ľudí. Bolo to milosťou Božou, že Ježiš okúsil smrť za každého, aby mohla byť spravodlivosť Božia uspokojená. A tiež: "Zjavila sa milosť Božia, spasiteľná všetkým ľuďom"(Tit. 2,11). Na druhej strane však, ak odhliadneme od týchto sku­točností ako aj od toho, že v prítomnej dobe milosti Boh zhovieva so súdom nad nevykúpenými, je Jeho milosť iba pre veriacich v Ježiša Krista. Jedným zo základných poslaní Božej milosti je ospravedlniť hriešnika. Keďže toto je podmienené vierou v Ježiša Krista (Rim. 3,26), je zrejmé, že Božia milosť je účinná - s vyššie uvedenými výnim­kami - iba pri tých, ktorí veria. Aj iný výrok potvrdzuje, že podmienkou pre pôsobenie mílosti je viera: "Z viery, aby bolo podľa milosti"(Rim. 4,16). Je to tedy viera v Ježiša Krista, ktorá je podmienkou pre pôsobenie Božej milosti pri človeku. Milosť je skrze Ježiša Krista. Prichádza iba skrze Ježiša Krista. Bez Neho nieto milostí. "A z jeho plnosti sme my všetci vzali, a to milosť za milosť. Lebo zákon je daný skrze Mojžiša, milosť a pravda sa stala skrze Ježiša Krista"(Ján. 1,16-17). Všetko, čo je vyjadrené ako výsledok milosti, je tiež späté s Ním, dané Ním, v Ňom a skrze Neho. V Kristu sú všetky požehnania v ponebeských oblastiach (Ef. 1,3). V Ňom máme vykúpenie skrze Jeho krv, odpustenie hriechov podľa bohatstva Jeho milosti (Ef. 1,7). Kto verí, je ospravedlnený z Jeho milosti skrze vykúpenie, ktoré je v Kristu Ježišovi (Rim. 3,24). V tomto súvise uvedieme opäť - kvôli jeho súhrnnému významu - text Rim. 8,32: "Ktorý neušetril ani len svojho vlastného Syna, ale ho ta dal za nás za všetkých, ako by nám s ním potom i všetkého nedaroval?" Kto vierou prijíma Syna, prijíma s Ním aj dary milosti. Milosť je tedy Božím prostriedkom, ktorý pôsobí vznik, udržiavanie a zdokonalenie nového stvorenia v Kristu Ježišovi. Je to pôsobenie Jeho nekonečnej lásky k tým, ktorí si zasluhovali večný trest. Boh mohol svoju nekonečnú lásku prejaviť takýmto spôsobom iba preto, lebo Pán Ježiš svojou smrťou plne uspokojil všetky nároky Božej spra­vodlivosti. Keďže milosť prišla skrze Ježiša Krista, iba tí, ktorí Ho prijali, sú pod milosťou...→

Práca ako Boží dar alebo modla

Čo je práca a prečo pracujeme

Ťažko nájsť definíciu, ktorá vystihne prácu v celej šírke. Cieľavedomá činnosť nás zamestnáva cez týždeň, doma či mimo domov, môžeme za to poberať plat (odmenu), alebo ju robiť dobrovoľne. Aký je náš vzťah k práci? Žijem, aby som pracoval, alebo pracujem, aby som žil? Aká predstava sa vám vynorí v mysli pri slove práca? (Zamestnanie, zárobok, obživa, namáhavá drina, pot, príjemná činnosť, potešenie, uspokojenie...)

Prečo vlastne pracujeme?

Zaopatrenie - zabezpečiť, uživiť seba, tých, za ktorých som zodpovedný (1.Tim. 5,8). Služba - slúžiť druhým, zlepšovať život ľudskej spoločnosti, pomáhať iným, dávať tým, ktorí nemajú (Ef. 4,28). Osobný rozvoj - rozvíjať a uplatniť svoje obdarovania (1.Pt. 4,10). Akokoľvek uvažujeme o práci, stále nachádzame v realite jej dve stránky - je to nevyhnutnosť, povinnosť aj radosť, môže byť prekliatím, bremenom, ale aj požehnaním, radosťou. Tento dvojaký charakter práce je zobrazený aj v Písme a súvisí so stvorením a celkovým vývojom človeka a ľudstva.

Práca ako Boží dar, požehnanie

Dôležité je vedieť, že práca existovala ešte pred pádom človeka do hriechu. Bola už pri stvorení. Prvý obraz o Bohu, ktorý nachádzame hneď v úvode Písma je - Boh pracuje. tvorí svet. Je to výraz kreativity, črta Božieho charakteru. Boh pracoval šesť dní na stvorení sveta. Pracuje ako majster, umelec, ako vedec - systematicky, krok za krokom, jeho práca má jasné ucelené etapy a cieľ. Postupuje od všeobecného k špecifickému, od anorganického k organickému, je tu nadväznosť, logika, celý čas sleduje určitý zámer, plán. Výsledok Jeho práce je stvorený svet. Vykonaná práca nesie znaky Božieho charakteru - "je to dobré". Boh hodnotí prácu, ktorú vykonal každý deň, a na konci konštatuje - je to veľmi dobré. Božia práca sa neskončila pri stvorení, ale pokračuje ďalej až dodnes. Pán Ježiš povedal: "Môj Otec pracuje až doteraz, aj ja pracujem"(Jn. 5,17). Ježiš pracoval ako tesár, ale Jeho hlavným dielom bolo dielo Spásy, ktoré Ho poslal Otec vykonať na túto zem, a na konci vo veľkňazskej modlitbe hodnotí dielo, ktoré vykonal, a hovorí: "Ja som Ťa oslávil na zemi tým, že som dokonal dielo, ktoré si mi dal dokonať, "skončil som, k čomu si ma poslal"(Jn. 17,4) a na kríži konštatuje: "Je dokonané." Boh (ktorý pracuje) stvoril človeka na svoj obraz - s kapacitou a schopnosťou tvorivo pracovať - dal ľuďom prácu, úlohu - Gn. 1,28 a Gn. 2,15 - starať sa o stvorenstvo, rozvíjať ho, chrániť, a požehnal človeka a jeho prácu. Človek pomenoval všetky zvieratá, súčasťou života v rajskej záhrade bola práca. Práca je teda súčasťou originálneho Božieho plánu pre človeka, niečo, čo ustanovil už pri stvorení, je to Boží dar, ktorý prináša požehnanie jednotlivcovi aj celému ľudstvu. Tento aspekt práce vnímame aj dnes, keď prežívame radosť pri práci, keď vidíme, ako dielo rastie a rozvíja sa, keď zažívame uspokojenie z dobre vykonanej práce, radosť, keď sa nám niečo podarí uskutočniť, keď vidíme, že niekomu naša práca priniesla úžitok, niekomu pomohla. Prácu konáme dobrovoľne a s potešením. Práca prináša nielen obživu, ale aj naplnenie a má duchovný význam. Toto všetko pri práci prežívame, lebo konáme to, k čomu nás Boh povolal, to, k čomu nás na svoj obraz stvoril.

Práca ako modla, závislosť (prekliatie)

Určite však všetci máme skúsenosť aj s tým, keď práca pre nás nie je radosťou, ale naopak, únavnou drinou. Pádom človeka do hriechu sa deformovala aj práca a vzťah človeka k nej. Práca sa zmenila na námahu v pote tváre, prostriedok na obživu: "V pote tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme. Hospodin - Boh ho vyhnal zo záhrady Éden, aby obrábal pôdu, z ktorej bol vzatý"(Gn. 3,19; Gn. 3,23). Práca sa v dôsledku hriechu môže premeniť na nenávidenú, bezduchú drinu, je degradovaná na prostriedok obživy. Práca sa navyše stala, práve kvôli tejto súvislosti s obživou, aj prostriedkom na vykorisťovanie, ponižovanie, ovládanie, ničenie človeka, ktoré v extrémnej forme prerastá až do rôznych foriem otroctva. "Preto (faraón) ustanovil nad (Izraelčanmi) dozorcov, aby ho trápili ťažkými robotami"(Ex. 1,11). Veľkým nebezpečenstvom môže byť aj to, že prácu začneme zneužívať my sami voči sebe. Mnohí ľudia v súčasnosti (najmä v našej západnej kultúre) sa stali závislými na práci, stali sa workoholikmi, ktorí nedokážu oddychovať, bez práce už ani nedokážu existovať. Práca sa pre nich vo svojej deformovanej podobe stala modlou, zmyslom života, niečím, čo určuje a rozhoduje o celom živote človeka. Nebezpečenstvo tohto extrému, tejto závislosti, je v tom, že môže vyzerať veľmi dobre a môže byť vnímaná okolím veľmi pozitívne, dokonca aj medzi veriacimi, ako naplnenie poslania, kvôli ktorému nás Boh stvoril. Písmo nás však upozorňuje, že sme neboli stvorení pre prácu, ale pre vzťah s Bohom a s ľuďmi. Práca nemá byť konečným zmyslom, najvyššou hodnotou života, lebo ak sa to stane, tak nakoniec človek príde na to, že to všetko nemá zmysel: "No keď som sa pozeral na celú moju činnosť, ktorú vykonali moje ruky, a na námahu, ktorú som na ňu vynaložil, a hľa, všetko to bola márnosť a honba za vetrom. Niet trvalého zisku pod slnkom"(Kaz. 2,11). Častokrát sa prostredníctvom práce snažíme budovať svoju hodnotu u Boha aj u ľudí. My nemusíme hľadať svoju hodnotu v práci. Boh ťa má rád bez ohľadu na Tvoj výkon, len pre to, že si, že ťa stvoril. Jeho láska nie je podmienená tvojou prácou, tvojím výkonom. Ten druhý extrém, do ktorého môžeme upadnúť a pred ktorým nás Písmo na mnohých miestach varuje, je lenivosť. Nehovorím o tom, keď sa nám niekedy nechce pracovať, ale o životnom postoji odmietania práce, ako poslania, ktoré nám dal Boh. Božie Slovo tento postoj jednoznačne odsudzuje v Starom aj Novom zákone a jednoznačne stanovuje pravidlo: "Ak niekto nechce pracovať, nech ani neje!"(2.Tes 3,10), pričom je to v tomto prípade napomenutie pre ľudí, ktorí svoju lenivosť odôvodňovali tým, že sa zaoberajú duchovnými vecami. V súčasnej postmodernej spoločnosti sa rozširuje ďalší špecifický fenomén, a tým je kultúra zábavy, keď viacerí ľudia len pretrpia pracovný týždeň a až cez víkend či večer začínajú "žiť". Práca nie je prestávkou v hlavnej činnosti, niečo, čo robíme, aby sme mohli potom robiť niečo iné - je neodmysliteľnou súčasťou chodenia s Bohom - nie sme tu pre zábavu. Práve preto, že nás Boh má rád a dokonale nás pozná, vo svojich prikázaniach stanovil hranice, dal prikázanie o práci aj odpočinku - Ex. 20,8-9,11 - kde sám seba dáva za vzor rytmu práce a oddychu.

Postoj k práci - moja práca ako svedectvo o Bohu

Z uvedených základných východísk má vychádzať aj náš každodenný postoj k akejkoľvek práci, ktorú konáme. Príchodom Pána Ježiša Krista, vďaka Jeho dielu záchrany, má človek, ktorý Ho prijal za svojho Pána, znovuzrodený človek, ktorý sa nechá viesť Duchom Svätým, opäť šancu obnoviť Bohom určené a stanovené miesto práce vo svojom živote a obmedziť deformácie, ktoré do práce priniesol hriech. Svojimi postojmi k práci a v práci máme byť svedectvom o Bohu. Božie slovo nám dáva viacero inštrukcií týkajúcich sa práce, ktoré boli dané v tej dobe pre otrokov, ale o to ľahšie by sme ich mali plniť my ako zamestnanci. Kol. 3,22-24 - poslúchať nadriadených, robiť každú prácu naplno, ako pre Pána, slúžiť ňou Pánovi, odberateľom práce je sám Boh, okrem peňažnej odmeny odmena v nebi. Ef. 6,5-10 - vedomie hierarchie, šéf je súčasťou, stavia nás do úlohy služobníkov, doplatok príde v nebi, 9-10 v. - dostávať silu od Pána, robiť poctivo, čestne, s využitím všetkých obdarovaní, riadiť bez vyhrážania sa, s úctou, čestne, poctivo. Tit. 2,9-11 - výsledok našich pracovných postojov prináša oslavu Pánu Bohu. Moje postoje a konanie v práci (ako uvažujem)?: ako pracovať / ako sa uliať poslúchať / robiť si svoje všetko / len niečo úprimne / naoko, predstierať ochotne / s reptaním podriadiť sa / obísť príkaz dobre, veľmi dobre / "to stačí" Boh vidí / šéf vidí Božie hodnotenie / dôležitý je len plat.

Záver:

Práca je veľkým Božím darom, požehnaním aj poslaním, ktoré nám dal, aby sme cez ňu mohli uplatniť svoje obdarovania, zabezpečiť si živobytie, pomôcť iným a mať radosť z úspechu. Toto požehnanie sa však môže zmeniť na závislosť a prekliatie, ak sa nám stane modlou. Položme si každý z nás otázku: Čím je pre mňa práca - požehnaním, či modlou?

(Ján Szőllős)

Zložiť starého človeka - znamená odovzdať sa do Božích rúk

Pocity podobné rodičovským prežíval aj apoštol Pavol, keď sa modlil, alebo myslel na kresťanov v cirkevných zboroch, ktoré z Božej milosti na svojich misijných cestách založil. Náš dnešný text je tiež jednou z tých pasáži, ktoré nám dávajú nazrieť do "rodičovských pocitov" apoštola Pavla. Pavol v týchto veršoch radí, ba priam efezským kresťanom prikazuje, aby: 1) zložili starého človeka, 2) obnovili sa duchom svojej mysle, 3) obliekli nového človeka. Skúsme sa postupne zamyslieť nad týmito biblickými slovami. Kto je z pohľadu Písma "starý človek" a prečo ho máme zložiť? Pojem "starý človek" je tu použitý iba ako obraz predchádzajúceho spôsobu života. Tak ako Pán Ježiš, aj Jeho apoštolovia používali prirovnania. Naše telo je síce smrteľné, dočasné a samozrejme veľmi často v ňom prežívame najrozličnejšie strádania a možno aj muky, ale nie je pravda, že sa v tomto tele nemôžeme povzniesť k Bohu. Teda nie až v nebi s Pánom, ale sme s Ním, už tu na zemi. Keď Pavol hovorí zložte starého človeka: "...nebojuje proti telu, ale proti hriechu! Prestaňte hrešiť!" Menuje. Napr. "výstrednosť, ziskuchtivosť, mravnú otupenosť, odcudzenosť Božiemu slovu, zatvrdilosť srdca a temnotu v rozume"(Ef. 4,17-20). Lebo: "pokiaľ žijete v hriechu ste oddelení od Boha." Žiť nový život sa dá! A my aj vieme ako. Pavol o tom hovorí v druhej časti keď prikazuje: "Obnovte sa duchom svojej mysle!" My síce život bez hriechu nezvládame, "ale jeden to zvládol a stojí pri nás. Ponúka nám nový život! Je to Kristus Pán." K Nemu sa môžeme utiekať a s Ním proti hriechu aktívne bojovať. Bez Neho to nejde! Len s Ním je naše víťazstvo nad hriechom isté! Pravda je, že už v tomto tele je možné si obliecť nového človeka. Ježiš Kristus hovorí: "... Ja som cesta, pravda i život"(Ján 14,6). Pomoc je u Krista Pána, len u Neho! To má apoštol Pavol na mysli keď hovorí: "obnovte sa duchom svojej mysle." Apoštol Ján dáva jednoznačný návod: "Kto hovorí, že je vo svetle, a nenávidí brata, je doteraz vo tme. Kto miluje brata, zostáva vo svetle a nieto v ňom nič pohoršujúceho", "a nevie kam ide, pretože mu tma zaslepila oči"( Ján 2,9-11). Miluješ svojho brata a svoju sestru? Žiť s Kristom neznamená, že už nikdy nezlyháš! Žiť s Kristom znamená, že Ti už nikdy nebude osud tvojho brata a sestry ľahostajný. Obnovme sa duchom svojej mysle! Prestaňme myslieť iba na seba, starať sa len o svoje veci a svoje dobro. Ak túžiš po prebudení a raste niet iného receptu! Oblečte nového človeka stvoreného podľa Boha v spravodlivosti a svätosti pravdy. Po obnovení mysle je možné obliecť nového človeka. Keď sme prijali Ježiša ako Krista a hľadáme dobro pre svojich bratov a sestry, vtedy sa začína nový život. Čo má konať "nový človek"? Pavol hovorí: "odložte lož; hovorte pravdu; nech slnko nezapadá nad vašim hnevom; nekradnite; pracujete vlastnými rukami; nehovorte mrzko; nezarmucujte Ducha Svätého; nekričte; nerúhajte sa; nezlostite sa;"...atď. (Ef. 4, 25-31). Byť oblečený ako "nový človek" nie sú žiadne tajuplné veci. Sú to normálne požiadavky, ktoré sú kladené na každého slušného človeka. Boh si svojich nasledovníkov nevychováva ako nejakú špeciálnu, eticky výnimočnú ľudskú sortu. Nás od sveta odlišuje naša viera! To je to zásadné. V tejto otázke nesmieme nikdy zľaviť a uchýliť sa k žiadnemu kompromisu. Pokiaľ nechceme prísť o večný život, nesmieme sa vzdať Boha, spravodlivosti a svätosti pravdy. To je znak nového človeka. "Nový človek" robí to, k čomu ho vedie Duch Svätý. Tak isto svätosť pravdy - máme žiť v pravde. Máme sa vystríhať klamstva a lži, ale Pavel hlavne myslí na to, aby sme sa nebáli ľudom okolo seba povedať o Božej pravde. Teda, že Ježiš je Spasiteľ a Pán. Chce od nás, aby sme svojim blížnym nezatajovali pravdu, že pokiaľ Ježiš ako Kristus nevstúpi do ich života, tak nikdy nenájdu večný život. To je naša úloha a poslanie. Tak ako rodičia musia deťom počas výchovy hovoriť toto smieš a toto zase nesmieš, toto je dobré a toto je zlé. Tak ten, ktorý si obliekol nového človeka, musí tomuto svetu hovoriť. " Môžeš žiť bez Boha, ale nikdy nenájdeš pokoj svojej duši. Môžeš, hľadať tajuplné duchovné svety mimo Krista, ale nájdeš v nich iba diabla. Smieš robiť čo sa Ti páči, ale tvoj život skončí v zatratení. Zložiť starého človeka znamená odovzdať sa do Božích rúk." Prestať sa spoliehať iba na svoju šikovnosť a vynaliezavosť, znamená naučiť sa spoliehať na Boha. Obnoviť sa duchom svojej mysle, znamená prijať ako základnú pravdu: "V nikom a v ničom inom, ako v Pánovi Ježišovi Kristovi nebudem hľadať Spasiteľa a Pána." A obliecť nového človeka je pre všetkých kresťanov výzvou, aby som túžil zo všetkých síl "priniesť zvesť o zachraňujúcej Božej milosti všetkým, na ktorých mám dosah. Pokiaľ Ti na tvojich blížnych záleží, pokiaľ ich miluješ a chceš, aby aj oni našli spásu a záchranu v Pánovi Ježišovi Kristovi, poraď, aby aj oni zložili starého človeka podľa terajšieho života, rušiaceho sa v zlých, klamných žiadostiach. Spolu sa obnovte duchom svojej mysle a oblečte nového človeka stvoreného podľa Boha v spravodlivosti a svätosti pravdy.

(Zmena a Rast)