Naša  záchrana  je

Millosť vyučujúca/J.F.Strombeck

Kapitola11

Normy vyučovania milosťou

Vyučovaniu milosťou nemožno porozumieť bez jasnej predstavy o vysokých normách života, ktoré Boh požaduje pri tých, ktorí sú vyučovaní milosťou. Nielen medzi tými, ktorí tvoria kresťanstvo ako celok, ale aj medzi mnohými skutočnými kresťanmi sú ideály kresťanského obcovania nezriedka obmedzené iba na vysoké morálne normy. Že tomu je naozaj tak, vidíme podľa toho, že sa predovšetkým kladie dôraz na dosiahnutie vysokých ideálov, na povzbudzo­vanie k ušľachtilému úsiliu a výzvy k plneniu povinností. Zdôrazňujú sa morálne princípy, a to úplne oddelene od postavenia, ktoré má veriaci v Kristu. Tieto princípy sú však postavené na čisté ľudskej rovine a samy osebe nie sú normami života žitého vo sfére milosti. Pre prirodzeného (t. i. neobráteného) človeka nie je nič nemožného naučiť sa konať mnohé dobré veci a to nie iba preto, lebo musí, ale preto, že si to dobrovoľne vyvolí. Môže byť čestný, svedomitý, usilovný, láskavý, milujúci, mužný, zdržanlivý, striedmy, zdvorilý, obetavý a snažiaci sa o dobro blížnych, a to všetko preto, lebo si cení tieto cností pre ne samé. Človek sa môže naučiť odolávať negatívnym, nízkym vply­vom púhou silou svojej vôle. Toto všetko si zasluhuje najvyššieho uznania, nech ide o kohokoľvek, a nejeden kresťan by bol omnoho užitočnejší, keby mal viac týchto vlastností, avšak tieto samotné ešte nepredstavujú vysoké normy života, podriadeného milosti vyučujúcej. Cieľom milosti je uskutočniť vo veriacom život na rovine Božej. Je to oveľa viac, než vybudovanie charakteru. Keďže život z Boha nachádza vyjadrenie skrze ľudské telo, môže byť toto vyjadrenie podobné, ba totožné s výrazom tých najlepších kvalít v živote neobráteného človeka. Dvaja ľudia sa môžu pričiniť o dobro svojich blížnych. V prípade jedného z nich môže to byť výraz čisté ľudského, prirodze­ného života; aby získal priazeň iných, aby zadosťučinil zmyslu pre povinnosť, alebo dokonca z radosti, akú takáto činnosť prinaša. V prípade druhého je to dôsledok lásky Božej, vyliatej v srdci. V oboch prípadoch je vonkajší výsledok rovnaký, ale pred Bohom je tu priepastný rozdiel. Prvý je životom sebaurčenia a osobného zisku. Druhý je v závislosti na Bohu; je výsledkom vyučovania milosťou. Falošné kulty kladú veľký dôraz na ušľachtilé kvality ľudskej činnosti. Pavol povedal: "A keby som vynaložil na dobročinnosť všetko svoje imanie a keby som vydal svoje telo aby som bol upálený, a keby som nemal lásky, nič mi to neprospieva"(1.Kor. 13,3). Život, ktorý je výsledkom vyučovania mi­losťou, má vonkajší výraz plus správny postoj k Bohu. Zatiaľ čo vonkajší výraz zbožného života, vyučovaného milosťou, nie je možné vždy rozlíšiť od najušľachtilejšieho prejavu života prirodzeného, jestvujú normy zbožného života, toré presahujú predstavy prirodzenej mysle. Tieto sú na rovine Božej, a preto oveľa vyššie, než tie najušľachtilejšie učenia filozofov a učiteľov morálky. Normy milosti sú tak vysoké, že je nemožné nájsť pre ne prirovnanie, - iba ak pomocou kontrastu, - aj keby sme vzali do úvahy tie najvyššie normy veľkých svetových náboženstiev. Sú dokonca vyššie, než vysoké normy Bohom daného Zákona Mojžišovho. Všetky normy Zákona boli zhrnuté do dvoch prikázaní: "Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou", a "Milovať budeš svojho bližného, ako samého seba!"(Mat. 22,37,39). Avšak táto láska k Bohu je postavená iba na ľudskú rovinu s ľudským srdcom, dušou a mysľou. Milovať blížneho ako samého seba je tiež iba ľudské, pretože láska k sebe je ľudská. Všetky normy života pod pôsobením milosti zhrnul ježíš slovami: "Toto je moje prikázanie, aby ste sa milovali navzá­jom, ako som ja vás miloval"(Jn. 15,12). Pavol túto myšlienku zopakoval: "a choďte v láske, ako aj Kristus miloval nás a vydal sám seba za nás ako posvätný dar a obeť Bohu na prijemnú vôňu upokojujúcu"(Ef. 5,2). Láska, ktorou Kristus miluje veriaceho je božská láska a siaha až po smrť. Keď je veriaci vyzývaný milovať tak, ako Kristus miloval, znamená to milovať božskou láskou - a nič menej! Zlaté pravidlo hovorí: "Všetko, čokoľvek by ste chceli, aby vám ľudia činili, to aj vy im čiňte"(Mt. 7,12). Milosť učí: "majte jedni druhých za vyšších od seba"(Fil. 2,3). "Nech je také zmýšľanie vo vás, aké bolo aj v Kristu Ježišovi, ktorí súc v podobe Boha... sám seba zmaril tým, že prijal podobu sluhu"(Fil. 2,5-7). Aj samotné myslenie toho, kto je pod milosťou, má byť v dokonalom súlade s vôľou Božou; "zaujímame každú myseľ a rozum do poslušnosti Krista"(2.Kor. 10,5). Ak sa každá myšlienka má priviesť do poslušnosti Krista, po­tom nemôže byť zlého obcovania, pretože toto má svoj pôvod v myslení. Uvedieme niektoré miesta Písma, v ktorých sa nachádzajú normy života, ktorý ďaleko presahuje morálne chovanie: "ďakujúc vždycky za všetko v mene nášho Pána Ježiša Krista Bohu a Otcovi"(Ef. 5,20). "O nič sa nestarajte, ale vo všetkom modlitbou a prosbou s ďakovaním nech sa oznamujú vaše žiadostí Bohu"(Fil. 4,6). "Vždycky sa radujte"(1.Tes. 5,16); "ako smutní, avšak vždycky sa radujúci"(2.Kor. 6,10). "Pokladajte to za každú radosť, moji bratia, keď na okolo upádate do rozličných pokušení"(Jk. 1,2). "Ale nakoľko máte účast na utrpeniach Kristových, radujte sa."(1.Pt. 4,13). O nič sa nestarať a usta­vične sa radovať, dokonca aj y utrpeniach, to nie je pre človeka charakteristické. Je to časť života, z Boha a môže sa dosiahnuť iba vyučovaním milosťou, "... odpúšťajúci si, ako aj Boh v Kristu odpustil vám" (Ef. 4,32) - to je dokonalé odpustenie, pretože odpustenie Božie v Kristu je "podľa bohatstva jeho milosti, ktorá rozhojnil oproti nám v každej múdrostí a rozumnosti"(Ef. 1,7,8). Prirodzený človek môže byť štedrým, veľmi štedrým v rozdávaní, a predsa je istý druh štedrosti, ktorý môže v človeku pôsobiť iba milosť: "A oznamujeme vám, bratia, milosť Božiu, daná v zboroch Macedónie, že tá hojnosť ich radostí im bola daná v mnohonásobnom dokázaní sa v súžení a tá ich veľká chudoba sa rozhojnila v bohatstvo ich prostoty. Lebo dĺa možností svedčím, ba i nad možnosť z vlastného popudu s mnohým prosením nás žiadali, že by sme prijali od nich milosť a účastenstvo na službe svätým"(2.Kor. 8,1-4). Dávať s ochotou a veľkou radosťou na­priek veľkej chudobe a utrpeniam - to nie je norma pri­rodzeného človeka, ani života pod Zákonom; - je to je­dine milosť, ktorá dáva životu takýto charakter. Pavol sa modlil za veriacich v Efeze, "aby bolí naplnení vo všetku plnosť Božiu"(Ef. 3,19). Keďže táto modlitba zahrňuje všetkých veriacich, Je to norma pre všetkých, ktorí sú pod milosťou. Keď Pavol s radosťou prijímal utrpenie a prenasledovanie, aby tým mohol byť život Ježišov zjavený v jeho tele, bol to prejav plnosti Boha v ňom. Milosť, a jedine milosť vyučuje človeka týmto normám. Žiaden morálny kódex, ba ani Zákon Mojžišov ich nemôže vyžadovať. Tu nie je miesta pre bezstarostný život. Tieto normy neudeľujú povolenie prestupovať zákony morálky, pretože sú na nekonečne vyššej rovine. Kto podriaďuje každú myšlienku do poslušnosti Krista a kto je naplnený všetkou plnosťou Božou, ten nebude porušovať morálne zákony Božie.Tieto normy neznižujú hodnotu nižších noriem zákonov morálky; zahrňujú ich v sebe ako prvky, tak ako slovo obsahuje písmená, ale pri čítaní sa pozornosť sústreďuje na slová, ktoré sú nositeľom významu, a nie na prvky - písmená, z ktorých sa skladajú. Tak aj zákon, nazvaný lite­rou, nedáva význam duchovnému životu. Ten prichádza až so Slovom, ktoré stánilo medzi nami a bolo plné milosti a pravdy (Jn. 1,14). Nieto života v litere, lebo "litera zabíja, ale Duch oživuje"(2.Kor. 3,6). Ten, skrze kto­rého sa stala milosť a pravda, povedal: "Slová, ktoré vám ja hovorím, sú duch a sú život"(Jn. 6,63)...→

Ospravedlnenie a spasenie "zo skutkov" v Rímskym 2

"Lebo nie poslucháči zákona sú spravodliví u Boha, ale činitelia zákona budú ospravedlnení" (Rímskym 2,13), "…hromadíš sebe hnev na deň hnevu a zjavenia spravodlivého súdenia Boha, ktorý odplatí jednému každému podľa jeho skutkov"(Rímskym 2,6).

Slovo "zákon" v tomto zmysle znamená Kristov zákon novej zmluvy. Kristov zákon (1Korintským 9,21) je najvyšší zákon, kráľovský zákon (Jakub 2,8), zákon lásky (Rímskym 13,10), a zhrnutý je v dvoch najvyšších prikázaniach: milovať Boha z celej sily a celým srdcom, dušou i mysľou po všetky dni života a blížneho ako samého seba. To je definitívna (konečná) požiadavka Božieho zákona. Nakoniec, rovnako tak je vyjadrená i v Mojžišovom zákone, v ktorom je celý Boží zákon zhrnutý v desiatich prikázaniach. Desatoro sa zase dá zhrnúť dvomi najvyššími prikázaniami, pretože prvé najvyššie prikázanie o milovaní Boha (o vzťahu človeka k Bohu) je sumárom prvých štyroch prikázaní, a druhé najvyššie prikázanie o milovaní blížneho (o medziľudskej spravodlivosti) je sumárom zvyšných šiestich prikázaní. To je dôvod, pre ktorý apoštol Pavol používa slovo "zákon" v druhej kapitole Rímskym oboma spôsobmi: zákon ako mojžišovskú zmluvu (literu), ktorá odsudzuje, a zákon ako Kristov najvyšší zákon lásky zapísaný do vnútorností znovuzrodeného človeka. Toto zapísanie zákona na srdce je neoddeliteľné od ospravedlnenia z viery a od spasenia. Len ten, kto je pod novou zmluvou, má odpustené hriechy, je počítaný za spravodlivého a Boh mu vymenil kamenné srdce za mäsité. Len človek, ktorý má obriezku srdca, dokáže uspokojiť Božiu svätú požiadavku poslušnosti a konania dobrých skutkov, pretože je v Kristovi. Zvláštnu pozornosť si vyžaduje verš Rímskym 2,13: "… činitelia zákona budú ospravedlnení." Otázkou je, či tu apoštol Pavol hovorí o "ospravedlnení zo skutkov v jakubovskom zmysle". Inak povedané, či tento verš hovorí o naplnení písma o ospravedlnení z viery samotnej (Jakub 2,23), o preukázaní, dokázaní, zviditeľnení a potvrdení ospravedlnenia z viery Inými slovami, či "činitelia zákona" v tomto verši sú tí, ktorí majú Boží zákon vložený do svojich vnútorností cez obriezku srdca, a či "činenie zákona" v tomto verši znamená poslušnosť viery (chodenie v novote života). Prikláňam sa k presvedčeniu, že nie. Apoštol Pavol nepoužíva slovo "ospravedlnenie" v takom zmysle, ako apoštol Jakub. Pavol používa slovo ospravedlnenie systematicky (konzistentne) v prepojení na Boží výnos o spravodlivosti človeka v prepojení na jeho konečný údel: večný život alebo večné zatratenie. Pavol vždy hovorí buď o ospravedlnení zo samotnej viery ako o pripočítaní Kristovej spravodlivosti veriacemu v evanjelium, alebo hovorí o ospravedlnení zo skutkov zákona ako o hypotetickej ceste dosiahnutia spravodlivosti a získania spásy ako mzdy (nie ako daru z milosti). O tejto hypotetickej ceste, ktorá je hypotetická preto, lebo ňou žiaden človek neprešiel a ani nemôže prejsť (preto, lebo je v tele, telesný, predaný pod hriech), hovorí Pavol takto: "Lebo Mojžiš píše o spravodlivosti zo zákona, že človek, ktorý by to učinil, bude tým žiť"(Rímskym 10,5), "… Lebo keby bol býval daný zákon, ktorý by bol mohol oživiť, vtedy by skutočne bola spravodlivosť bývala zo zákona"(Galatským 3,21). Prikláňam sa teda k názoru, že vo verši Rímskym 2,13: "… činitelia zákona budú ospravedlnení" hovorí apoštol Pavol o hypotetickej ceste spásy. Ukazuje to kontext veršov 13-15. To, čo týmto veršom chce ukázať je, že len samotná známosť Božieho zákona ("poslucháči zákona") – u Židov cez Mojžišov zákon a u pohanov cez zapísanie diela zákona na ich srdcia a svedomie – je dostatočná iba na odsúdenie, ale nie na spásu. Na spásu je potrebné "činenie zákona", čo je vo verši 13 opísané ako nedosiahnuteľná hypotetická cesta spasenia, ale vo veršoch 25-29 je opísané ako konanie tých, ktorí majú zákon Bohom napísaný vo vnútornostiach (majú obriezku srdca). Na toto druhé Pavol používa výrazové prostriedky, ako "plnenie zákona", "robenie toho, čo zákon káže", "zachovávanie ustanovení zákona". Podobne Pavol aj veľmi starostlivo a precízne rozlíši výrazovo "zapísanie zákona na srdce" (obriezka srdca) a "zapísanie diela zákona na srdce" (známosť požiadaviek zákona daná vo forme svedomia pohanov). Môžeme byť zaskočení tým, že Pavol vkladá tak náročnú doktrinálnu pasáž v takto stručnej a zhustenej, temer až nečitateľnej či neuchopiteľnej podobe hneď v úvode svojho listu Rímskym, v ktorom neskôr kapitolu po kapitole systematicky, starostlivo a podrobne vysvetľuje stav človeka, odsúdenie, potrebu spásy, cestu spásy, ospravedlnenie zo samotnej viery, darovanie Ducha, vnútornú premenu človeka, nové narodenie, povahu nového života, chodenie podľa Ducha a jeho ovocie, oslobodenie a vykúpenie z hriechu, vykúpenie spod zákona, patriť Kristovi, atď. Pre Pavla je to dosť typické. Tému, ktorú sa chystá neskôr podrobne systematicky vyložiť, najprv vopred "nadhodí". Uvediem dva príklady. Ospravedlnenie z viery samotnej vyloží Pavol podrobne a systematicky v kapitolách 3 a 4. Avšak už v kapitole 1 vo verši 17 toto ospravedlnenie zo samotnej viery deklaruje, predloží. Podobne o darovaní Ducha a o vnútornej premene človeka Pavol systematicky vyučuje v kapitole 8 listu Rímskym, avšak túto tému, že "je nám daný Boží Duch" oznámi a predloží už v kapitole 5 mimoriadne stručným spôsobom: "a taká nádej nezahanbuje, lebo láska Božia je vyliata v našich srdciach skrze Svätého Ducha, ktorý nám je daný"(Rímskym 5,5). Cieľom druhej kapitoly Rímskym je zmazať rozdiel medzi Židmi a pohanmi ako dvomi skupinami ľudí. Židia v dejinách Božieho konania s národmi dostali zvláštne postavenie u Boha, výsady a zákon, zatiaľ čo pohanov Boh nechal ísť po ich bezbožných cestách, i keď ich nenechal bez svedectva svojej dobroty, ktorá ich mala priviesť ku pokániu. Cieľom tejto kapitoly je nastoliť nový rozdiel, ktorý je podstatný: rozdiel medzi tými, ktorí činia dobro a poslúchajú pravdu, a tými, ktorí činia zlo a sú pravde neposlušní. A je tu dokonca, i keď náročným spôsobom, odkryté aj to, že to, čo Boží zákon požaduje, docielilo až evanjelium a viera. "Lebo to, čo bolo nemožné zákonu, nakoľko bol slabý skrze telo, to vykonal Boh pošlúc svojho Syna v podobnosti tela hriechu a príčinou hriechu a odsúdil hriech v tele"(Rímskym 8,3). Výsledkom je, že o veriacich v evanjelium, o spasených platí, že "právo zákona je v nich naplnené", (Rímskym 8,4): "aby bolo naplnené právo zákona v nás, ktorí nechodíme podľa tela, ale podľa Ducha". V druhej kapitole Rímskym to však dokážeme spoznať až vtedy, keď sa k tejto kapitole vrátime s plným porozumením celého listu Rímskym. Čo povedať záverom? Len človek s obrezaným srdcom (znovuzrodený človek), aj keď nie je obrezaný na tele, dokáže zachovávať ustanovenia zákona, pretože ich má zapísané na srdci. To ale sú spasení ľudia, ktorí nie sú pod Mojžišovým zákonom (pod zmluvou skutkov, pod literou), ale sú pod novou zmluvou, teda pod milosťou. Keď je človek len pod literou a má len obriezku tela, tak výsledkom je, že je priestupníkom zákona a čaká ho odsúdenie (Rímskym 2,27). A naopak, pohan s obrezaným srdcom je v konečnej miere a s konečnou platnosťou Židom v pravom zmysle slova. Je Židom "skryte", "v srdci", čiže vnútorne a naozajstne, nie len navonok (Rímskym 2,28-29). Je tým, k čomu židovstvo malo viesť – byť Bohu zvláštnym vlastníctvom, kráľovstvom kňazov, Božím ľudom, o ktorom platí, že Boh im bude Bohom a oni mu budú ľudom. Preto tým pravým "Židovským národom", skutočným Božím ľudom, nie je nakoniec jedno špeciálne vyvolené etnikum, ale Cirkev zo Židov i pohanov (Efezským 2,15), ktorých Boh skrze evanjelium stvoril v jedno, v jeden ľud. Tieto pravdy (Rímskym 2,28-29) apoštol Pavol potom naplno rozoberie až v kapitolách Rímskym 8 až 11.

(Zmena a Rast)

Náš úžasný Boh bude s nami aj tento rok

(Iz. 43,1-3)

Tento verš však je súčasťou Božieho Slova. Ukazuje nám v ňom Boh sám, aký je a čo to pre nás ľudí znamená. Je to úžasné zasľúbenie, ktoré Boh dáva svojmu ľudu – vtedy starozákonnému Izraelu, dnes nám. Na čo sa sústreďujeme vo svojom živote? Na čo pozeráme na začiatku tohto roku? Sústreďujeme sa na naše plány, na naše predsavzatia? Možno sa sústreďujeme na okolnosti života, na obavy z toho, čo sa môže prihodiť. Vnímam to tak, že Boh na začiatku tohto roku, keď nevieme, čo nás čaká, upriamuje svoju pozornosť sám na seba. Hovorí nám vlastne, že sa nemáme sústreďovať na seba, na očakávané udalosti, ale na Neho samotného. Sústredení na Neho samotného potom úplne inak vnímame aj očakávané, alebo neočakávané udalosti tohto roka. Toto nádherné zasľúbenie, ktoré dal Boh svojmu ľudu skrze proroka Izaiáša je uvedené slovami "teraz však" a naznačuje zmenu, ktorú Boh dáva do života izraelského národa. Po rokoch utrpenia, prenasledovania, ktoré zažíval tento národ v dôsledku toho, že odpadli od Boha, zhrešili proti Hospodinovi, dáva Boh nový začiatok, nové "teraz", novú šancu. Aj my sme v uplynulom období zažívali chvíle, keď sme nekonali podľa Božej vôle, zhrešili sme ako jednotlivci aj ako spoločenstvo. Nový rok nezačína vo vákuu, nie sme bez minulosti. Boh ani nepredstiera a nikdy ani v prípade Izraelcov nepredstieral, že nevie o ich hriešnej minulosti, o ich pádoch a zlyhaniach. Napriek ich a našej hriešnosti a zrade, Boh dáva na základe pokánia aj pre nás v tomto roku ďalšiu šancu. Je to jedine Jeho milosť, Jeho rozhodnutie, ktoré nie je založené na našich zásluhách. Môžeme mu byť vďační, že On sa rozhodol, že bude s nami  a sľubuje nám to aj v tomto svojom Slove, ktoré je pravdivé a platné, na ktoré sa môžeme spoľahnúť. Boh sa nám v tomto Slove úžasným spôsobom predstavuje a koncentruje našu pozornosť najprv na seba, Toho, ktorý nám dáva zasľúbenie, aby sme mohli mať istotu, že je spoľahlivé. Najprv vyslovuje svoje meno – "toto hovorím ja Hospodin – Jahve – ja, ktorý "Som, ktorý som", večný, nemenný, bez počiatku, bez konca, všemocný, stály. Meno Božie je vyjadrením Jeho podstaty, charakteru, všetkého, čo je, všetkých Jeho charakteristík a vlastností a preto je pre nás nepostihnuteľné, nevyjadriteľné. Preto Ho Židia z úcty a bázne ani nevyslovovali. Týmto menom sa predstavil aj Mojžišovi, keď ho povolal. Vyjadril tým svoj vzťah k Mojžišovi. Aj my vyjadrujeme svoj vzťah k niekomu, keď sa s ním zoznamujeme tým, že sa predstavíme, povieme svoje meno. Boh sa nám predstavuje menom, lebo v Jeho mene je moc. Ďalej upresňuje, že kto On je vo vzťahu k nám ľuďom. Som "Tvoj Stvoriteľ" . Hovorí tým: Ja som stvoril nebo aj zem, celý vesmír, hviezdy, slnko aj mesiac, úplne všetko, čo existuje aj tu na zemi, každého človeka, tento národ, tento zbor aj teba samého. Jedine z Jeho vôle existujeme tu na tomto svete, jedine z Jeho vôle existuje samotný svet. Nemusíme sa preto báť prírodných katastrof a pohrôm, lebo On má celý stvorený svet vo svojich rukách. Som "Tvoj Tvorca" – je rozvinutím a zosobnením stvoriteľského diela. Boh sa prihovára každému z nás. Ja som nielen stvoril celý vesmír, všetko, čo je, ale osobne som stvoril aj Teba samého. Žalmista to v známom Žalme 139 úžasne vyjadruje: "Lebo ty si mi stvoril ľadviny, v matkinom živote Ty si ma utkal. Ďakujem Ti, že si ma úžasne divne utvoril."(Ž. 139,13-14). Je náš Tvorca, preto najlepšie vie, čo je pre nás dobré, ako najlepšie fungujeme, vie o každej veci, ktorú prežívame. Žalmista v tom žalme 139 hovorí: "Ešte nemám slovo na jazyku a Ty, Hospodine, už ho celkom vieš."(Ž. 139, 4). Tento Tvorca vie napraviť aj to, čo sme my pokazili. On má riešenie aj v tých, z ľudského hľadiska už beznádejných situáciách. On pozná každú našu bunku a preto môže aj vyliečiť každú chorobu. "Neboj sa, lebo Ja som Ťa vykúpil" – okrem toho, že sa stará o tie hmotné a fyzické veci v našom živote na tomto svete, zdôrazňuje Izraelcom aj nám, že urobil nadto ešte niečo oveľa dôležitejšie, lebo nás vykúpil. Izraelcov z egyptského otroctva, nás, teba aj mňa z otroctva hriechu. Vykúpil nás nie striebrom, alebo zlatom, ale "drahou krvou svojho Syna Pána Ježiša Krista"(1.Pt. 1,18-19). My sa preto už nemusíme báť odplaty, trestu za hriechy, ktorým je večná smrť. "Povolal som Ťa Tvojim menom" – každého z nás osobne Boh povolal. Naše vykúpenie je osobné, nie masové. Teba aj mňa zavolal menom a keď nás vykúpil, tak nás aj povolal a zveril nám úlohu, aby sme boli Jeho svedkami, prinášali ľuďom okolo nás dobrú správu o možnosti vykúpenia a záchrany, keď odovzdajú svoje životy Pánovi Ježišovi Kristovi. Toto povolanie, táto úloha platí osobne pre každého z nás aj v tomto roku. Kvôli tomu nás tu ešte Pán necháva. "Môj si ty" – nádherné vyjadrenie vzťahu lásky Pána ku nám. Pamätám si, ako dobre mi padlo ako dieťaťu, keď ma mama, alebo otec privinuli, objali a povedali tie úžasné slová "Ty si môj". Znamenalo to, že niekam patrím, mám domov, mám rodinu, nie som sám. Boh nám aj na začiatku tohto roku hovorí: Ty nie si sám (vy nie ste sami), patríš mne, ste moja rodina. Vďaka zásluhám Pána Ježiša Krista už nie sme cudzinci, ale sme členmi Božej rodiny. Apoštol Pavel to tak úžasne vyjadruje v liste Efezským: "A tak teda už nie ste cudzinci, ani prišelci, ale ...domáci Boží"(Ef. 2,19). V Pánovi Ježišovi Kristovi sme sa mohli stať synmi a dcérami Božími. "Tým, ktorí sme Ho prijali (ktorí sme uverili v Pána Ježiša Krista), dal moc stať sa dietkami Božími, tým čo veria v Jeho meno"(Jn. 1,12). Môžeme hovoriť so všemocným Bohom - Stvoriteľom ako s našim Nebeským Otcom a on si nás aj na začiatku tohto roku chce láskavo privinúť na hruď a hovorí nám: "Ty si môj" "Môj si ty". To je neskutočná, úžasná výsada, dáva nám to istotu do každodenných zápasov a bojov s pokušením, hriechom, s diablom, ale zároveň je to aj veľká zodpovednosť. Ty aj ja, tento zbor, my všetci sme aj reprezentantmi Božími, našej rodiny na tejto zemi, v tomto svete a musíme žiť tak, ako sa na synov a dcéry Božie patrí, aby sme nerobili nášmu Nebeskému Otcovi a svojim súrodencom, svojej rodine, zboru, cirkvi na tomto svete hanbu. "Neboj sa" – je výzva, ktorú Boh častokrát hovorí vo svojom Slove a často to hovoril aj Pán Ježiš, keď bol tu na zemi. V kontexte toho, ako sa nám Boh predstavil, keď si uvedomíme, kto On je a čo pre nás znamená, je táto výzva úplne logická. Ak si všetko, to, čo Boh povedal o sebe prisvojíme, že takýto Boh je na mojej, na našej strane, že sme milovanými deťmi takéhoto Boha, tak potom je úplne nezmyselné sa báť niečoho, alebo niekoho. Boh, ktorý nás dobre pozná, však vie, že my máme tendenciu zabúdať kým On je pre nás a preto sa bojíme. Boh neostáva v nekonkrétnej abstraktnej rovine a uvádza aj konkrétne príklady prekážok, problémov, ťažkostí, ktoré nás na ceste života aj v tomto roku môžu postretnúť. "Keď pôjdeš cez vodu.. cez rieky...keď budeš kráčať cez oheň ja budem s Tebou." Ani voda ani oheň ti neublížia, hovorí Boh. Voda a oheň sú dva živly, ktoré stále nedokážeme úplne ovládať a znamenajú pre nás nebezpečenstvo a ohrozenie. "Budem s tebou" – zasľubuje Boh. Budem s tebou aj vo vode aj v ohni. Boh je s nami uprostred problémov a ťažkostí, ktoré nás hrozia zaliať a odniesť ako riava. Pán je s nami uprostred ohňa skúšok, pokušenia a utrpenia. On nám nesľubuje, že v tomto roku nebudeme musieť ísť cez rôzne ťažkosti, ale sľubuje, že uprostred tých problémov a ťažkostí On bude s nami, že nám pomôže cez tú vodu a oheň prejsť. Bez tohto Jeho zasľúbenia, že On bude s nami a pôjde s nami, by ani nemalo zmysel ísť ďalej. Pán nám pripomína, že nech sa udeje čokoľvek, v Ňom máme pevnú istotu, pravé bezpečie, skutočnú záchranu. Nie okolnosti, situácie, ktoré nastanú, či ľudia sú a budú pánmi, On je jediný Pán. Na záver tohto odseku opäť opakuje svoje meno Jahve - Hospodin a hovorí "ja som Tvoj Boh". On sa k nám, k Tebe a mne priznáva, On je nemenný, On chce byť našim Bohom, môžeme si ho v dobrom slova zmysle "privlastniť". Je na každom z nás, či sa ho rozhodneme prijať za svojho osobného Boha, za svojho osobného Záchrancu – Spasiteľa. On to hneď aj pridáva, že nie je len nejaký Boh, ktorý nič nerobí pre Teba, ale je "Tvoj Spasiteľ". On už vykonal v Pánovi Ježišovi dielo záchrany aj pre Teba. Ak si ešte toto Božie dielo záchrany neprijal pre seba, môžeš práve dnes prísť k Bohu, vyznať mu svoje hriechy, prijať ich odpustenie a ospravodlivenie v obeti a krvi Pána Ježiša, prijať záchranu od večnej smrti, ktorú ponúka aj Tebe. Môžeš ho potom aj ty volať nielen svojim Bohom, ale aj svojim Záchrancom – Spasiteľom. Ešte jednu dôležitú charakteristiku o sebe pripomína tu Boh, keď hovorí ja som "Svätý Izraela". On je svätý, oddelený, nemôže byť v Jeho prítomnosti nič hriešne, nič nečisté. Jemu patrí všetka naša úcta, bázeň, rešpekt. Nemôžeme sa k Nemu správať ako ku kámošovi. Nemôžeme si z Neho robiť dobrý deň, zahrávať sa s Ním, zneuctievať Ho slovami, alebo činmi. Nemôžeme si myslieť, že môžeme si v Jeho prítomnosti robiť, čo chceme. Ak by sme to robili, neobstojíme v Jeho svätej prítomnosti. On chce a hovorí, že nakoľko On je Svätý, chce, aby sme aj my boli svätí, žili čistým životom a posväcovali sa zo dňa na deň viac, aby sme sa čoraz viac podobali Jeho Synovi Pánovi Ježišovi Kristovi a prinášali Jemu slávu svojimi činmi a slovami.

(Ján Szőllős)