Naša  záchrana  je

Zamyslenia nad slovom Božím/Mikuláš Zavilla

Láska

Je jedným zo silných vyjadrení, čo je láska a čo znamená milovať vo všeobecnosti. Nájdeme ho v 1.Kor. 13 kapitole a je to o tom: "Keby som hovoril ľudskými jazykmi, ba aj anjelskými, a lásku by som nemal, bol by som iba ako cvendžiaci kov a zvučiaci činel. A keby som mal aj dar prorokovať a poznal by som všetky tajomstvá a mal by som všetko poznanie a keby som mal takú silnú vieru, že by som hory prenášal, no lásku by som nemal, nebol by som ničím. Ak by som rozdal všetok svoj majetok, a ak by som vydal svoje telo, aby som sa mohol chváliť, no lásku by som nemal, nič by mi to neosožilo. Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva; nespráva sa neslušne, nehľadá svoj prospech, nerozčuľuje sa, nepočíta krivdy; neraduje sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy; všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa a všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne; proroctvá sa pominú, jazyky umĺknu, poznanie bude prekonané. Lebo iba sčasti poznávame a sčasti prorokujeme. Ale keď príde to, čo je dokonalé, to, čo je čiastočné, sa pominie. Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, zmýšľal som ako dieťa, usudzoval som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby. Teraz vidíme len akoby v zrkadle, v záhade, ale potom z tváre do tváre. Teraz poznávam sčasti, ale potom budem poznávať tak, ako som bol spoznaný. Teraz teda zostáva viera, nádej a láska, tieto tri, ale najväčšia z nich je láska." Ide tu predovšetkým o dôraz na to, že sú dôležité vzťahy. Či už ide o vzťah človeka k Pánu Bohu, alebo k človeku. Tie majú byť dobre, vyjadrujúce lásku, náklonnosť, ústretovosť aj úctu a podľa toho v akej miere tieto vzťahy sú tak potom môžeme hovoriť o láske a vzájomnom milovaní. Sex do týchto vzťahov samozrejme tiež patrí, ale má svoje pravidlá. To hlavné je, že patrí výlučne do manželského zväzku. Nie je podmienkou, že tam musí byť aj tak môže medzi manželmi existovať láska a vzájomné milovanie. Láska, ktorá všetko prekonáva a je hodnotovo najvyššie postavená. Aj toto nám hovorí Božie slovo veľmi jasne. Dokonca, že tento vzťah sa prenáša aj do duchovnej sféry a existencie, do večnosti. Ak máme akési predstavy o hodnotách tak toto prekračuje naše ľudské chápanie. Dobre sa zamyslime nad tými slovami a možno nás napadne tu musíme, ako človek kapitulovať. Ak chceme byť rozumní, tak môžeme jedine úprimne predstúpiť pred Pána Ježiša Krista s vyznaním a prosbou: "Prosím pomôž Pane ja to sám nedokážem!" Možno nám jasne tieto slová poukazujú na to, že ani ap. Pavol to hneď a na začiatku nezvládol. Vedel, že v tom musí byť rast a dozrievanie. "Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, zmýšľal som ako dieťa, usudzoval som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby." Tieto slová jasne hovoria o vývoji, o raste. Ale aj iné slová v tomto texte hovoria o raste a vývoji a o konečnom dozretí - vo večnosti. Teda láska a milovanie sú tu na zemi postavené do pozície rastu a dozrievania pre večnosť. Toto nám dáva svetlo pre slová, ktoré nám hovoria o tom, že lásku treba cvičiť, niekedy aj nútiť. Dá sa povedať, že veľký ap. Pavol vedený Duchom svätým nám pripomína to, že o lásku sa treba usilovať a dokonca aj niekedy priam nútiť. "Usilujte sa o lásku, no horlivo hľadajte aj duchovné dary, najmä však aby ste prorokovali"(1.Kor. 14,1 ). V 2.Kor. 13,11 sa hovorí o zdokonaľovaní, to platí aj o láske: "Napokon, bratia, radujte sa, zdokonaľujte sa, napomínajte sa, rovnako zmýšľajte, nažívajte v pokoji a Boh lásky a pokoja bude s vami." Ap. Pavol sám na sebe spoznáva pokrok - dospievanie. Určitý nárast, nie stagnovanie, nie uspokojovanie sa s určitým stavom, ale stále hľadieť dopredu k nárastu. Dávno ľudstvo spoznalo, že stagnácia, uspokojenie sa na určitom bode je v podstate zaostávanie. To nie je zákonitosť, ktorú vymyslel človek, ale je to Boží zákon a požiadavka. Požiadavka k pokroku a napredovaniu. Teda ak niekto zastáva názor, som aký som, tu sa už nič nedá zmeniť má zlý a nedostatočný postoj ku vzťahu s Pánom Ježišom Kristom, k láske k Pánovi. Ap. Pavol v tom vidí jasnú zmenu - vzrast. Od dieťaťa k dospelosti. Otázku môžeme položiť aj opačne: "Čo je vývoj od dieťaťa k dospelosti: "Odpoveď bude jednoznačne tá istá - vzrast. Keď uspejeme k tomu istému záveru, tak si môžeme jedine priať to, že v poznaní a v uskutočňovaní lásky a milostných skutkov, aby sme rástli a sa zdokonaľovali. To všetko s modlitbou a Božou pomocou...→

Pavlova autorita hovoriť v mene Krista

"Pavel, sluha Ježiša Krista, povolaný apoštol, oddelený k evanjeliu nášho Boha"(Rímskym 1,1).

Prvé, čo Pavol v Liste Rímskym 1. kapitole a v 1. verši prehlasuje, je, že je sluha Ježiša Krista. Vieme, že Pavol si vyvolil byť sluhom (na inom mieste: otrokom) slobodnou voľbou - nie je nasilu uvedený do služby. Príklad toho máme v Knihe Exodus, kde nachádzame zákon, ktorý sa týka otrokov. V 2. Knihe Mojžišovej kapitola 21 začína tým, že sa hovorí o tom, kto je otrok. Otrok bol uvedený do otroctva preto, že mal veľký dlh. Keď odpracuje celý svoj dlh môže od svojho pána odísť alebo na základe svojho dobrovoľného rozhodnutia môže u svojho pána navždy zostať a mu navždy slúžiť (2. Mojžišova 21,5-6). Sluha (otrok) na konci svojej služby môže povedať jednu z dvoch vecí: "idem svojou cestou", alebo môže odmietnuť svoju slobodu a povie "milujem svojho pána, milujem moju manželku a svoje deti, chcem zostať tu a budem slúžiť svojmu pánovi ako doteraz". Vtedy mu o dvere prepichnú ucho, čo je znamením, že odteraz je už navždy priviazaný k svojmu pánovi. V takomto zmysle Pavol hovorí o sebe ako o sluhovi Ježiša Krista: "Takto je to, kým som ja vzťahom ku Kristovi. On je dobrý pán a ja ho milujem. Slúžim mu dobrovoľne. Dobrovoľne som sa zaviazal k službe jemu." V žalmoch čítame, že žalmista kričí: "Ó, Pane, v pravde som tvoj sluha a som synom tvojej služobnice. Lebo ty si oslobodil moje putá." Podstatou žalmu je: "Pretože Ty si ma oslobodil, ja ti teraz budem slúžiť. Ty si ma zbavil reťazí, Ty si ma oslobodil a nechal si ma ísť, ale kvôli slobode, ktorú som našiel v tebe, som teraz tvoj sluha." Tak je to aj s každým Božím služobníkom. Každý kresťan, každý sluha Ježiša Krista slúži preto, lebo ho Boh oslobodil. Neslúžime z prinútenia. Slúžime s radosťou preto, lebo Boh nás oslobodil a hovoríme: "Sme sluhami preto, že nimi chceme byť." Biblia hovorí, že sme boli kúpení za veľkú cenu. Tou cenou je Ježišova krv. On má vlastnícke právo nad nami, pretože si nás kúpil a zaplatil za nás svojou vlastnou krvou. Slovo "sluha" je to isté, ako "služobník". Pavol hovorí: "Moja kvalifikácia je: ´som služobník, sluha Ježiša Krista´." Mohol povedať mnoho vecí, ako napr.: "Som farizej z farizejov, bol som vyučený pod Gamalielom a mám doktorát z vedy o Bohu. To znamená, že som múdrejší než ty. Tak ti píšem tento list a naučím ťa zopár vecí." Mohol povedať: "Som Pavol, ten známy misionár. Najväčší misionár všetkých čias. Svojou misijnou činnosťou pokryjem viac územia za svoj život než ktokoľvek iný. Moje kázanie zmenilo a zmení svet viac ako kázanie iných ľudí." Nepripomína žiadnu z týchto svojich kvalifikácií, hovorí len: "Som Pavol, sluha, služobník a otrok Ježiša Krista." Pavol má správny pohľad na seba. Vie, že bez Božej milosti je ničím. Nepokladá sa za vyššieho od iných. Nemyslí si, že je zvláštny alebo lepší od iných. Hovorí: "Som len sluha a robím len to, čo mi Boh káže robiť." Kvôli tomuto bol taký veľmi efektívny, akým aj bol. Aj naša služba, keď si uvedomíme, kým sme v Ježišovi Kristovi, keď si prestaneme myslieť, že som niekto, že som múdrejší ako iní, bude efektívna. Potrebujeme si uvedomiť, že to nie je moja múdrosť a ani nemám nič, čo by mi Boh nedal. Som len tým, že som sluha Ježiša Krista a robím to, čo robím len preto, že som otrok Boha a chcem mu slúžiť. Keď sme sluhami Kristovi, sme aj sluhami druhým a nemáme komplex Mesiáša, že len my sme tí jediní, ktorí môžu niečo urobiť. Čítame, že Pavol je sluhom Ježiša Krista, povolaný byť apoštolom. Doslovný preklad je: "povolaný apoštol". Pavol tým nemyslí na titul, ale poukazuje na povolanie. Nehovorí: "Volám sa tak, že môžem byť aj apoštol", ale hovorí: "Bol som povolaný a predurčený stať sa apoštolom, Boh ma vyvolil a on ma k tomu dal (určil)". Pavol svoje postavenie popisuje vždy cez Boží zásah: "Pavel, apoštol, nie od ľudí ani nie skrze človeka, ale skrze Ježiša Krista a Boha Otca, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych"(Galatským 1,1). Hovorí: "Žiadna skupina ľudí na mňa nezložila ruky a nepovedala, že budem apoštol". Nikto nehlasoval a nepovedal: "Ty to budeš.", ale sám Ježiš Kristus ustanovil Pavla, keď mu povedal: "Ty budeš o mne svedčiť." Pavol vedel, že to nie je on sám, ktorý sa za apoštola ustanovil, ale toto postavenie má od Boha: "Pavel, povolaný apoštol Ježiša Krista skrze vôľu Božiu..."(1Korintským 1,1). To je druhá vec, ktorú Pavol vie o sebe. Jeho prvé poznanie je, že je služobník. Po druhé vie, že od koho je jeho povolanie a tak, keď na neho prišli ťažké časy, nemal pochybnosť o tom, že je to Ježiš Kristus, ktorý ho poslal robiť to, čo robí. Pavol hovorí "viem, že som kvalifikovaný, lebo Boh ma povolal." Keď ideme slúžiť Bohu, musíme vedieť, že je to Boh, ktorý nás k tejto službe povoláva. Božie volanie je kľúčom ku každej tvojej službe. Ak nie si povolaný, premárniš svoj čas. Ak nie si si svojou službou istý, tak sa o svojom povolaní do služby uisti. V službe prichádzajú ťažkosti, pochybnosti a protivenstvá, ale prečo zotrvávame v službe? Je to preto, lebo viem, že to nebola moja myšlienka, ale som v danej službe z Božej milosti. On ma do služby uviedol, on ma do nej povolal. Preto sa uisti, že je to Boh, ktorý ti službu dal a povolal do nej. Ak to nevieš a príde búrka, prídu pochybnosti, naplní ťa znepokojenie a tvoje dielo sa rozpadne. Rovnako je to aj vtedy, ak ťa niekto iný povzbudil robiť niečo, čo si ty nebol Bohom povolaný robiť. Pavol hovorí: "Viem, že som bol vyvolený Bohom, aby som bol apoštol." a ďalej: "Som oddelený pre Božie evanjelium". To slovo oddelený používa tak, že bol vybratý z mnohých, že Boh ho z mnohých vyvolil a oddelil kázať evanjelium. V pôvodine je to to isté slovo, ktoré je použité v Knihe Leviticus v kapitole 20,26, kde je opísané oddelenie Izraela od ostatných národov: "A budete mi svätí, lebo svätý som ja Hospodin a preto som vás oddelil od iných národov, aby ste boli moji." Boh vo verši 24 hovorí: "Ja som Hospodin, váš Boh, ktorý som vás oddelil od iných národov." Boh hovorí Izraelu: "Oddelím vás od iných národov a zoberiem vás za svoj ľud." Aj Pavol hovorí: "Boh ma oddelil, on ma vybral a určil ma za apoštola pohanov." Pavol bol oddelený pre službu Bohu pred svojim narodením (Galatským 1,15). Je to tak napr. aj s Jeremiášom, Jánom Krstiteľom a inými Božími služobníkmi. Aj my máme poznať, že nám bola daná služba, že sme boli oddelení Bohu. On nás posvätil, oddelil a povolal. Ak si spasený, tak Boh ťa poznal ešte predtým než si sa narodil. Povolal ťa k sebe a má pre teba úlohu. Bol si stvorený v Ježišovi Kristovi pre dobré skutky, ktoré ti Boh pripravil ešte predtým než, si sa narodil. Všetko je to súčasť tvojho spasenia. Boh má plán pre tvoj život, ktorý nie je náhoda, ale Boh pripravil veci pre teba v ktorých máš kráčať. To, že Pavol volá všetkých ľudí, aby verili a činili pokánie, nie je Pavlov výmysel. To je Božie. Je to Božia túžba a Božie volanie. Pavol je v dôvere preto, že to, čo prehlasuje, prehlasuje ako vyslanec Boží. On si nevymyslel nejaký plán, ale prináša správu od Boha vesmíru. Samotný Stvoriteľ dáva Pavlovi posolstvo, aby bol jeho ústami. Prehlasuje všetky slová, ktoré mu Pán dáva. Je to veľká sloboda a smelosť vedieť, že posolstvo, ktoré zvestujeme, nie je naše posolstvo, ale to je Božie posolstvo. To je to, čo mi dáva autoritu. To je ten dôvod, prečo ho môžem prehlasovať v smelosti. To je to, čo je na tom vzrušujúce a to je to, čo nám dáva dôveru v kázaní, ktoré kážeme. Čo je to Božie? Je to jeho slovo. Keď ho kážeš a kážeš ľuďom pokánie, a im sa to nepáči, tak to nie je tvoja chyba, lebo to nie je tvoje posolstvo. Ako Ján Krstiteľ povedal Herodesovi: "Je zlé, že si si zobral ženu svojho brata." Viete prečo mal odvahu? Lebo to si on nevymyslel, ale hovoril mu to, čo mu Boh uložil. Stojíme na skutočnosti a kážeme to posolstvo, ktoré nám Boh dal. A tak, ak ho ľudia odmietajú, odmietajú Boha, nie teba. Vidíme to isté pri Pavlovi. Ako často musel striasť prach zo svojho rúcha, ale aj tak pokračoval. Nestaral sa totiž o výsledky, ale o to povolanie. Povedal: "Dostal som úlohu, preto musím dať toto posolstvo ľuďom. Čokoľvek oni s tým urobia, to je ich rozhodnutie, ale ja ho budem hlásať, lebo to je moja práca."

(Jesse Pirschel)

Odpusťme a bude nám odpustené

"Keď Jozefovi bratia videli, že im otec umrel, povedali: Možno, že Jozef bude teraz nepriateľsky vystupovať proti nám a odplatí sa nám za všetko zlo, ktoré sme mu vykonali. Preto odkázali Jozefovi: Tvoj otec pred svojou smrťou prikázal: Takto povedzte Jozefovi: Ach, odpusť prosím, svojim bratom ich priestupok a ich hriech, že ti ublížili. Odpusť teraz, prosíme, previnenie služobníkom Boha tvojho otca. Jozef plakal, keď mu to hovorili. Potom jeho bratia pristúpili, padli pred ním a povedali: Hľa, sme tvojimi sluhami. Ale Jozef im odpovedal: Nebojte sa! Či ja tu stojím namiesto Boha?"(Gn. 50,15-19).

Milí čitatelia, zamyslime sa spolu nad otázkou odpustenia na základe známeho príbehu "Jozefa Egyptského". Po smrti Jákoba sa opäť ozýva svedomie Jozefových bratov a ich strach z pomsty. Sú presvedčení, že teraz im to Jozef "spočíta". V úzkosti sa dovolávajú otcovej autority. Nemajú odvahu predstúpiť pred Jozefa. Prichádzajú k nemu a ponúkajú sa mu za otrokov. Jozef túto ponuku odmieta. Napriek tomu, že od chvíle, ako Jozefa predali do otroctva, prešli mnohé roky, ich svedomie sa neupokojilo. Taká je moc hriechu v živote človeka, nemôže mať pokoj do tej chvíle, kým daný hriech nevyzná pred Pánom Ježišom aj pred svojím blížnym, ktorému ublížil. Predpokladám, že podobnú skúsenosť s odpustením má každý znovuzrodený kresťan. Sme Duchom Svätým napomínaní a vedení k pokániu. Tak ako tomu bolo v živote Jozefových bratov. Bratia prichádzajú k Jozefovi s vedomím hriechu a ponúkajú sa mu za otrokov. Jozef však odpúšťa svojim bratom a oni môžu slobodne žiť v Egypte, dokonca pod jeho ochranou, lebo Jozef im odpúšťa ich previnenie voči nemu! Milí bratia a sestry, aj my musíme odpúšťať svojim vinníkom, lebo len vtedy môžeme žiť v ozajstnej Božej blízkosti, neodpustenie nás vzďaľuje od samotného Pána Boha. Sám Pán Ježiš povedal: "Lebo ak ľuďom odpustíte ich previnenia, aj vám odpustí váš Otec nebeský. Ale ak neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vám, keď sa previníte"(Mt. 6,15). Jozef zastával v Egypte vysokú funkciu; bol správcom majetku nad celou krajinou. Svoju moc však nevyužíva na pomstu. Uvedomuje si, že pomsta náleží jedine Pánu Bohu. Človek totiž nie je nikdy pred Pánom Bohom v pozícii sudcu - pomstiteľa. To si zapamätajme a nikdy nevykonávajme pomstu na druhých, tá patrí len a len Bohu. To si uvedomoval aj Jozef, keď hovorí bratom: "Či ja tu stojím na mieste Boha?"(v. 19). Jozef vidí ďalej, než je ublíženie, ktoré mu spôsobili bratia. Uvedomuje si, že jemu Pán požehnal napriek zlu, ktoré mu vykonali bratia. Má skúsenosť, že Pán vie aj zlé situácie obrátiť na požehnanie v jeho živote. Potvrdzujú to aj známe slová apoštola Pavla: "A my vieme, že milujúcim Boha, povolaným podľa rady Božej všetky veci slúžia na dobro."(Rim. 8,28). Milý brat, sestra, milý čitateľ, možno aj v tvojom živote je niekto, kto ti ublížil, a v tvojom srdci je hnev či horkosť. Možno si myslíš, že tvoj hnev je spravodlivý, a môže to tak byť, ale aj vtedy musíš odpustiť svojmu protivníkovi podobne, ako Jozef odpustil svojim bratom, aj keď bol v práve, veď ho predali do otroctva. Jozef vedel veľkodušne odpustiť svojim bratom, lebo ich miloval a poznal najvyššieho Boha, bolo pre neho samozrejmosťou konať Jeho vôľu v každej životnej situácii. My kresťania sme k odpusteniu motivovaní aj Božím odpustením, ktoré sme prijali z prebodnutých rúk Pána Ježiša. Nezabúdajme na slová apoštola Pavla: "Znášajte sa vospolok a odpúšťajte si, ak by niekto mal sťažnosť proti niekomu: ako aj Pán odpustil vám, tak aj vy"(Kol. 3,13). Na záver môžeme zhrnúť hlavnú myšlienku tohto zamyslenia do týchto bodov:

1. Odpúšťajme tým, ktorí nám ublížia, ako nám Pán Ježiš odpustil.

2. Pomsta patrí len Pánu Bohu.

3. Pán Boh aj zlé situácie vie obrátiť na dobré v živote svojich nasledovníkov.

(Pavel Pivka)