Naša  záchrana  je

v Pánovi

,,Prispôsob si srdce ku kázni a uši k rozumným rečiam" 

( BIBLIA, Prisl. 23,12).

Poznanie a poslušnosť/Mikuláš Zavilla

Strach a ustráchanosť

Strach to nie je iba akési slovíčko, ale je to skutočnosť, ktorú človek reálne zažíva. Zvyčajne ho chceme akosi zmierniť - utíšiť. Samy si hovoríme slová útechy, ale aj iným zvykneme hovoriť: "Neboj sa, veď to dobre dopadne." Kresťania sa odvolávajú na Božiu pomoc. Naše zamyslenia sú hlavne pre veriacich, ktorí majú záujem vo viere rásť a navzájom si pomáhať v raste a upevňovaní sa vo viere. Predovšetkým tu máme Božiu záruku, ktorá je v Mt. 28,20, opísaná takto: "Ahľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta." - Toto zasľúbenie síce bolo dané v súvislosti s evanjelizačnou činnosťou, ale má aj všeobecnú platnosť. To vyplýva aj z toho, že zasľúbenia danné v tomto zmysle sú aj na iných miestách v Božom slove. Napr. v Lk. 12,32 takto: "Neboj sa, malé stádečko! Lebo sa zaľúbilo vášmu Otcovi dať vám kráľovstvo!" Praví kresťania v tomto svete boli vždy boli v menšine - tvorili to malé stadečko. Ani teraz to nie je inak. Preto je nám toto zasľúbenie pevným oporným bodom do dnes. Aj keď sa už stmieva a deň jednoznačne pokročil k večeru k noci. Najmä v súvislosti s tým čo hovorí Božie slovo v Mt. 6,31-34, je toto: "Nestarajte sa tedy a nehovorte: Čo budeme jesť? alebo: Čo budeme piť? alebo: Čím sa zaodejeme? Lebo to všetko hľadajú pohania, a veď váš nebeský Otec vie, že to všetko potrebujete. Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravedlivosť, a to všetko vám bude pridané. Teda nestarajte sa o zajtrajší deň, lebo zajtrajší deň sa bude starať o svoje veci." Úžasné Božie zasľúbenie, najmä pre tento čas, ktorý práve prežívame. Nie, tu nejde o to, aby sme sa normálne nestarali o to čo potrebujeme pre každodenný život. Tu ide hlavne o to, aby sme nepodľahli strachu až do ustráchanosti. Dôsledkom čoho sa budeme z celej našej mysle a sily starať sa predovšetkým o náš každodenný život. Aby sme neboli zameraný na materiálne potreby a duchovná oblasť ostane "bokom." Úctievanie Pána Boha a poznavanie Pána Ježiša Krista sa stane druhradou, alebo dokonca iba okrajovou záležitosťou v našich životoch. To je to, čo chce v našich životoch dosiahnúť ten zlý - satan cez túto situáciu, ktorú prežívame s coronavárusom. Strach a obavy súvisia s tým od koho očakávame, že od koho príde vyriešenie problému a stavu, v ktorom sa nachádzame. Riešenie cez superčloveka - antikriista? Alebo, že sme Božie deti vieme a veríme, že sme v Božej ruke a starostlivosti? Ako to je s našou vierou? Sme v pochybnostiach, váhame, alebo dokonca tomu neveríme, že to rieši Pán Boh. Cez túto neveru a pochybovanie sa necháme unášať do očakávania, že príde a vyrieší to človek-antikrist. Myslíme na to a žime v bdelosti a v očakávaní, ako to Pán Ježiš od nás požaduje. Napr. v Lk. 21,36 je to takto: "Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mali silu uniknúť všetkému, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka." Jasná vyzva k bdelosti, najmä v čase keď má prísť Pán Ježiš a my sa máme pred Neho postaviť. Tiež usmernenie začo a ako sa modliť. Nie za odstránenie coronavíru, ale "aby sme mali silu tomu všetkému uniknuť." Tým je aj jasne povedané, že ide o druhý príchod nášho Spasiteľa. Ním budeme uhostení na večeri Pánovej. Načo teda je upretá naša viera a pozornosť? Uberajú sa naše mysle a konanie tým smerom - k Pánovi Ježišovi a s radostnou nádejou, sledujúc čo sa deje? Že je tu už blísko naše vykúpenie! Pán Ježiš povedal, že keď sa budú diať určité veci. Máme vedieť, že sa priblížilo kráľovstvo nebeské. Samozrejme, že to môžeme vedieť aj v súvislostiach s inými výpovediami z Božieho slova. Niektoré, sú v Lk. 21,10-31: "Vtedy im hovoril: Povstane národ proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu, a budú veľké zemetrasenia miestami, a bude bývať hlad a mor, a budú sa ukazovať strašné javy a veľké znamenia s neba. Ale pred tým predovšetkým vztiahnu na vás svoje ruky a budú vás prenasledovať vydávajúc vás do synagóg a do žalárov a povedú vás pred kráľov a pred vladárov pre moje meno. A to sa vám bude diať na svedectvo. Složte to tedy vo svojich srdciach, aby ste sa nestarali vopred, ako a čo máte povedať na svoju obranu, lebo ja vám dám ústa a múdrosť, ktorej nebudú môcť odolať ani pred ňou obstáť niktorí vaši protivníci. No, budú vás zrádzať i vlastní rodičia i bratia i príbuzní i priatelia a usmrtia niektorýchz vás, a všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale ani vlas s vašej hlavy nezhynie. Svojou trpezlivosťou si dobyte svoje duše! A keď uvidíte Jeruzalem, že je obkľúčený vojskami, vtedy vedzte, že sa priblížilo jeho spustošenie. A vtedy tí, ktorí budú v Judsku, nech utekajú na vrchy, a ktorí v jeho strede, nech vyjdú, a ktorí na poliach, nech nevchádzajú do neho. Lebo to budú dni pomsty, aby sa naplnilo všetko, čo je napísané. Ale beda tehotným a tým, ktoré budú kojiť v tých dňoch. Lebo bude veľká tieseň v tej zemi, a hnev bude na tomto ľude, a budú padať ostrím meča a zajatí zavedení budú me dzi všetky národy, a Jeruzalem bude šliapaný od pohanov, dokiaľ sa nenaplnia časy pohanov. A budú znamenia na slnku a na mesiaci i na hviezdach, a na zemi bude sovrenie národov, nevediacich, kam sa podieť, keď bude hučať more a vlnobitie, takže zmŕtvejú ľudia od strachu a od očakávania toho, čo všetko prijde na svet. Lebo nebeské moci sa budú pohybovať. A vtedy uvidia Syna človeka, prichádzajúceho na oblaku s mocou a slávou, velikou. A keď sa to začne diať, vzpriamte sa a pozdvihnite svoje hlavy, lebo sa blíži vaše vykúpenie. A povedal im aj podobenstvo: Vidzte fík a všetko stromovie: keď už pučia, a vidíte to, sami od seba viete, že je už blízko leto. Tak aj vy, keď uvidíte, že sa to všetko deje, vedzte, že je blízko kráľovstvo Božie. Amen." Toto sú slová Pána Ježiša Krista a môžeme vedieť, že mnoho z týchto prorockých slov sa už odohralo. Niečo práve sa odohráva a to najhroznejšie ešte len príde. Verná a pripravená Cirkev má prisľúbenie a je napísané v Zj. 3,8, a takéto: "Poznám tvoje skutky. Hľa, otvoril som pred tebou dvere, ktoré nik to nemôže zavrieť. Lebo hoci máš málo síl, zachoval si moje slovo a nezaprel si moje meno. Pretože ty si zachoval moje slovo o vytrvalosti, aj ja ťa ochránim pred hodinou skúšky, ktorá príde na celý svet preveriť obyvateľov zeme." Pred čím a kým máme mať obavy, či strach? Keď s istotou vieme, že toto telo musíme zložiť - musí umrieť, alebo môže byť náhle premenené. Musí si obliecť telo nesmrteľné ako je napísané v 1.Kor. 15,53-54 toto: "Lebo toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a toto smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť. Keď si však toto porušiteľné oblečie neporušiteľnosť a toto smrteľné si oblečie nesmrteľnosť, vtedy sa splní, čo je napísané: Smrť pohltilo víťazstvo!" Tak krásne a slávne to zariadil Pán. My to s radosťou a s istotou musíme prijať a z toho sa radovať. Nie, nie žiaden strach zo smrti, to je iba brána, v ktorej sa prezliekame z toho poníženého v to slávne. Jeden misionár, ktorého prepadli domorodci a hrozili mu smrťou im povedal: "Chcete ma poslať domov, k môjmu Otcovi do večnej radosti a šťastí (blahoslavenstva)?". Túto istotu môžeme mať, ak sa pri katastrófe, ktorá sa doposiaľ diala iba na časti zeme. A pritom umierali aj verní kresťania, odišli k Pánovi do večnej blaženosti. Takto bude aj s nami keď umrieme pred druhým príchodom Pána Ježiša Krista. Keď sa nám to javí, že nastali posledné časy, pretože rôzne súdy Božie prichádzajú na ľudstvo. Tak teda máme radostne povzdvihnúť "svoje hlavy," myseľ a srdcia...→

Pestún vedúci ku Kristovi

Boží plán mať svoj ľud

Z Božieho slova a z celých dejín národov môžeme vidieť, že sú to dejiny Božej spásy. Je to tak preto, lebo od počiatku má Boh plán mať svoj ľud a tento plán aj realizuje. Na počiatku stvoril Boh človeka na svoj obraz. Človek sa mal plodiť a naplniť zem. Hriechu a smrti nebolo, všetko bolo veľmi dobré. Boh dal človeku vynikajúci priestor na bývanie, planétu Zem a rajskú záhradu. Boh prichádzal do záhrady a mal s človekom obecenstvo. Potom prišiel pád do hriechu, ľudská vzbura, a všetko sa pokazilo. Boh spustil realizáciu plánu spásy ľudstva. Už tam hneď po páde dal Boh človeku zasľúbenie o semene ženy, zasľúbenie o spáse. Boh tento plán spásy realizuje v celých dejinách ľudstva cez zasľúbenia a zmluvy. Ďalšie zasľúbenie o semene, ktorým je Spasiteľ, dal Boh Abrahámovi. S Abrahámom uzavrel Boh zmluvu zasľúbení, zmluvu postavenú na milosti. Účelom tejto zmluvy je docieliť, aby Boh mal svoj ľud, ktorému bude Bohom inak a intímnejšie, ako je Bohom všetkým národom, lebo veď má vládu nad všetkými národmi, keďže stvoril všetkých ľudí a patrí mu celý svet. Boží plán je mať ľud, ktorý mu bude verný, poslušný a bude Boha milovať, uprostred ktorého bude Boh prebývať podobne, ako to bolo v rajskej záhrade. Predobrazom takéhoto ľudu je izraelský národ ako fyzické naplnenie (fyzický predobraz) zasľúbenia abrahámovskej zmluvy o semene v množnom čísle (potomstve). Skutočný (konečný) cieľ, o ktorý Bohu ide, je mať svoj ľud zo všetkých národov, zo Židov i pohanov, telo Kristovo, Cirkev. To je naplnenie zasľúbenia, že v Abrahámovi a jeho semene (v jednotnom čísle, potomkovi - Kristovi - Galatským 3,16) budú požehnané všetky čeľade zeme (všetky národy). Tí, ktorí sú príjemcami týchto požehnaní, sú veriaci zo Židov i pohanov, zasľúbené semeno v množnom čísle (potomstvo, pravý Boží ľud, deti Abrahámove z viery - Galatským 3,29). Tieto zasľúbenia však dôjdu konečného naplnenia až s príchodom Krista a novej zmluvy. Medzitým do dejín Božej spásy vojde ešte iná zmluva, nie postavená na milosti, ale na skutkoch zákona - mojžišovská zmluva. Táto zmluva však neruší ani milosť, ani zasľúbenia abrahámovskej zmluvy (Galatským 3,15-19). Je len pridaná. Je takpovediac "prilepená" k abrahámovskej zmluve. Môžeme to postrehnúť na zmluve, ktorú uzavrel Boh s izraelským národom v Moábskej zemi pred vstupom do zasľúbenej zeme. V tejto zmluve sa ako dva pramienky priadze prepletajú zasľúbenia abrahámovskej zmluvy a prikázania zákona. Moábska zmluva je znovu uzavretím (obnovením a potvrdením) Sinajskej zmluvy, avšak je poprepletaná so zasľúbeniami milosti. To, čo abrahámovská zmluva sľubuje bez podmienky na základe milosti (vlasť, odpočinok, požehnania, hojnosť atď.), rovnako sľubuje aj Sinajská zmluva, ale len pod podmienkou prísnej skutkovej poslušnosti podľa zákona. A v Moábskej zmluve sa preplietajú zasľúbenia milosti s prikázaniami zákona. Boh prikazuje poslušnosť, avšak prorocky predpovedá neposlušnosť. Boh prikazuje, aby si jeho ľud obrezal srdcia, aby neboli tvrdej šije, a zároveň sľubuje, že on im v budúcnosti obreže srdcia (čo je zasľúbenie príchodu novej zmluvy). Boh prikazuje nehrešiť a zároveň sľubuje, že prikryje hriech svojho ľudu a odpustí (čo je zasľúbenie príchodu novej zmluvy). Zmluva skutkov (zákon, Sinajsko-Moábska zmluva) nenahrádza ani neruší zmluvu zasľúbení, uzavretú s patriarchami Abrahámom, Izákom a Jakobom (abrahámovskú zmluvu). Zmluva skutkov (zákon, mojžišovská zmluva) je pridaná pre prestúpenia. Je pridaná, aby sa stala pestúnom, pestúnom vedúcim ku Kristovi až do času, kým príde plnosť - nová zmluva a Kristus ako to zasľúbené semeno, ako konečný dedič všetkých zasľúbení, cez ktorého sa stávajú dedičmi všetci veriaci, ktorí sú skrze vieru v ňom. Nová zmluva je naplnením abrahámovskej zmluvy. Nová zmluva nahradila zmluvu zákona (mojžišovskú zmluvu skutkov). Tým, že ju nahradila, sa mojžišovská zmluva stala starou, zastarala, stratila platnosť (Židom 8,13). Takto Boh realizuje svoj plán spásy národov. Najprv dáva cez Abraháma zmluvu zasľúbení postavenú na milosti, ktorá sľubuje Spasiteľa, spásu hriešnikov (kajavších sa a uverivších) zo všetkých národov, a sľubuje príchod novej zmluvy, obriezku srdca, odpustenie hriechov. Do toho vstupuje zmluva skutkov (Mojžišov zákon, Sinajsko-Moábska zmluva) ako prídavok pre prestúpenia až do času príchodu novej zmluvy, pričom táto zmluva skutkov neruší ani nenahrádza (Galatským 3,15-19) zmluvu postavenú na milosti (abrahámovskú zmluvu). Mojžišovská zmluva je pestúnom. S príchodom Spasiteľa je pestún nahradený Otcom a chovanci (nedospelí dediči) sa stávajú deťmi a dedičmi. S príchodom Spasiteľa Krista zmluva skutkov (Mojžišov zákon) zastarie (stane sa starou zmluvou) a skončí jej platnosť (keď sa mení kňazstvo, mení sa aj zmluva, Židom 7,12), pretože je nahradená novou zmluvou, ktorá je postavená na milosti. Nová zmluva je závet, vstupuje do platnosti smrťou Krista. Nová zmluva neruší abrahámovskú zmluvu, je jej naplnením. Boží ľud novej zmluvy má odpustené hriechy, je ospravedlnený z viery, je Bohu živý, má obrezané srdce, zákon (zákon novej zmluvy, Kristov zákon) mu je zapísaný na myseľ a na srdce. Preto je Boží ľud ľudom verným, poslušným a milujúcim Boha. A Boží plán sa zavŕši v novom nebi a na novej Zemi, keď Boží ľud bude prebývať so svojím Bohom v oslávenom tele vo večnosti a Boh bude večne prebývať uprostred svojho ľudu.

(Peter Vajda)

Vidieť vierou Božie víťazstvo

(Józ. 2,1-14)

Áno sú okolo nás aj reálne ťažkosti a hrozby, či už neistota ohľadne práce, problémy s fungovaním zdravotníctva, rastúca korupcia, alebo problémy vo svete – vojna na Ukrajine, vyčínanie organizácie Islamský štát v Sýrii a Iraku a podobne. Ako sa staviame k tejto realite našich životov? To, že pesimistický pohľad na svet okolo je skutočne typickou črtou si väčšina z nás asi už overila na vlastnej koži. Veď najľahšie sa s neznámym človekom nadviaže konverzácia na tému ako nám je zle, ako je všetko čoraz drahšie. Nedávame sa aj my veriaci strhnúť do víru sťažovania sa, možno aj nadávania na vládu, parlament, politikov, alebo niekoho iného? Minule som si uvedomil v rozhovore s priateľmi, že sa dokážem veľmi rýchlo naladiť na vlnu reptania a sťažovania. Je to však správne? Aké tým vydávame svedectvo o našej viere a dôvere v Boha, že sa o nás postará? Čím sa odlišujeme od ľudí okolo? Nie sme častokrát ako tí obyvatelia Jericha, ktorí vlastne prehrali bitku o svoje mesto ešte dávno predtým, než sa vôbec začala (v. 11). To, že oni stratili odvahu a zmalomyseľneli je celkom pochopiteľné, lebo nemali na svojej strane Všemohúceho Boha. Spoliehali sa na svoje vlastné sily, zbrane, hradby, techniku, stráže, bojové umenie. Videli však na príklade predchádzajúcich udalostí, že to všetko nemá význam v zápase s Izraelcami, za ktorými stojí Hospodin. Boh nehral v ich úvahách žiadnu a ak áno, tak nie pozitívnu úlohu, bol ich nepriateľom. Videli veci okolo seba aj budúcnosť mesta pesimisticky. Nechceli si to však otvorene priznať, že nemajú šancu. Priznala to len neviestka Rachab. Kráľ Jericha aj všetci ostatní sa navonok tvárili odvážne. Snažili sa niečo robiť pre záchranu mesta, aj keď zrejme tušili, že to nemá zmysel. Boli však príliš hrdí na to, aby robili pokánie, aby sa obrátili k Bohu, aby sa pokorili a odvrátili kliatbu od svojho mesta. Aj keď počuli o tom, čo Pán Boh dovtedy vykonal s národom Izraelským, ako vysušil vody Červeného mora a porazil dvoch kráľov, nechceli to prijať. Neskôr nielen počuli, ale mohli aj na vlastné oči vidieť, ako Izraelci prešli po suchu aj cez rozvodnenú rieku Jordán a videli zvláštnu taktiku Izraelcov pri obliehaní mesta. Stále ešte mali šesť dní na rozmyslenie, na pokánie, ale oni ich nevyužili. Zatvorili sa pred Bohom a pred Izraelcami za hradbami svojho mesta, o ktorých dúfali, že ich ochránia. Prenasledovali Božích vyslancov a chceli ich zabiť. Je možné, že keby sa boli pokorili a robili pokánie, Pán Boh by sa bol nad nimi zmiloval, tak ako sa zmiloval nad mestom Ninive (o čom čítame v knihe proroka Jonáša), možno sa mohli zachrániť tak, ako sa neskôr zachránili Gibeónci, ktorí keď videli, čo urobili Izraelci s Jerichom a Ajom, použili aj lesť, aby sa zachránili. Na rozdiel od Jerišanov vzali vážne Pána Boha a Jeho vôľu, uverili, že On je Všemocný Boh a rozhodli sa muneprotiviť: "Oni odpovedali Józuovi: Tvojim služobníkom bolo oznámené, že Hospodin, tvoj Boh, prikázal svojmu služobníkovi Mojžišovi odovzdať vám celú krajinu a vykynožiť všetkých obyvateľov krajiny pred vami: preto sme sa pred vami obávali o svoje životy a urobili sme toto."(Józ. 9,24). Aj uprostred obyvateľov Jericha však bola jedna žena – neviestka Rachab, ktorá zmýšľala inak a našla východisko z bezvýchodiskovej situácie, v ktorej sa ocitla. Uverila v Hospodina – Izraelského Boha, v to, že On má moc ju zachrániť a keď prišla príležitosť, nezaváhala a ukryla izraelských vyzvedačov, aj keď to bolo riskantné. Dokázala to urobiť, lebo keď prišli ku nej vyzvedači, už verila v Hospodina. Dokazujú to jej slová, ktorými hovorí o Bohu a Jeho zámeroch: "Viem, že Hospodin vám dal túto krajinu.", rozhodla sa ich prijať a zariadiť sa na rozdiel od ostatných podľa toho. Počula a uverila, že Hospodin vykonal veľké činy s Izraelcami (vysušil more, porazil amorejských kráľov). To ju viedlo k vyznaniu: "lebo Hospodin, váš Boh je Bohom hore na nebi a dolu na zemi."(v. 11). Neostala teda len pri teoretickej viere, podľa svojej novej viery aj konala a rozhodla sa zveriť svoju budúcnosť a budúcnosť svojich blízkych do rúk Hospodina, izraelského Boha, v ktorého uverila. Táto viera sa nakoniec stala zachraňujúcou vierou pre ňu a pre jej blízkych. Rachab je pre nás príkladom oslobodenia sa z jerišskej mentality malomyseľnosti, ktorá zmiešaná s pýchou vedie k nezmyselnému vzdoru. Vtedajšie Jericho padlo a bolo zničené a zrovnané so zemou, ale ľudia s mentalitou so zmýšľaním ako vtedajší Jerišania, naďalej žijú medzi nami. Časť z nich nepozná Boha, ani ich Boh nezaujíma a žijú si svoj život podľa svojich pravidiel a predstáv, vedome porušujú zákony a páchajú zlo. Nechcú robiť pokánie a ak aj niečo počujú o Bohu tak to ignorujú. Ďalšia časť možno niečo počula o Bohu, ale nepoznajú Ho ako realitu a preto s Ním ani nepočítajú. Vidia problémy, veci okolo seba čierne, vidia kriminalitu, nezamestnanosť, korupciu, rozpad rodín, hrozbu vojny. Snažia sa niečo robiť proti tomu svojimi silami, alebo po márnom úsilí už rezignovali a zmierili sa s tým, že zlo je mocnejšie a víťazí. Tretia skupina ľudí s malomyseľnou mentalitou Jerišanov síce pozná Pána Boha, mnoho o Ňom počulo, ale akosi zabudli na Neho. Nedôverujú mu, alebo mu veľmi málo dôverujú. Možno boli medzi Jerišanmi takí, ktorí verili tomu, čo Boh urobil s Izraelcami, ale túto svoju vieru nedokázali premeniť na životzachraňujúcu dôveru a čin, ako to urobila Rachab. Nedôverujú Bohu, že dokáže riešiť aj veľké problémy okolo nich. Navyše vidia čierne aj dianie v cirkvi, vidia formalizmus, vlažnosť, hriech. Majú skúsenosť, že vo svojich osobných zápasoch s hriechom a zlom častokrát prehrali. Preto sú rovnako malomyseľní, možno ešte viac, ako "Jerišania", ktorí nepoznajú Boha. Ak si sa našiel medzi Jerišanmi, neexistuje iná cesta riešenia, len tá, ktorú zvolila Rachab. Uveriť, že Boh víťazí aj v neutešenej realite mesta, ktoré bolo pred zánikom. Jericho bolo určite plné úpadku, nespravodlivosti a hriechu, preto na neho Pán Boh uvalil kliatbu, ktorú mali vykonať a vykonali Izraelčania. My si možno nevieme predstaviť, čo všetko sa v tom meste dialo, keď Boh, ktorý aj vtedy bol milujúcim Stvoriteľom, musel odsúdiť toto mesto na zánik. Realita sveta okolo nás je možno ťažká, ale asi nie horšia než vo vtedajšom Jerichu. Príklad Jericha, ako aj ďalšie udalosti z histórie izraelského národa zachytené v Písme, nám ukazujú ešte jednu vec. V realite dnešného sveta, dnešných dní, musíme pripustiť aj možnosť, že sa Boh vo svojej zvrchovanej moci, môže aj dnes rozhodnúť zničiť nespravodlivosť, útlak, porušovanie Božích aj ľudských zákonov a práv aj prostredníctvom vojny, ak iná možnosť neexistuje. Musíme pripustiť možnosť, že On aj dnes stojí pevne na strane svojho vyvoleného ľudu a ochraňuje ho pred nepriateľmi, lebo On je nemenný a Jeho sľuby sú večne platné. Viackrát sa to prejavilo aj v posledných desaťročiach. Na druhej strane Boh použil neskôr v histórii iné národy, aby potrestal neveru a neposlušnosť Izraelcov a priviedol ich späť k sebe. Neunáhľujme sa preto vo svojich súdoch o súčasnej situácii v súvislosti s krízou v Iraku a na Blízkom východe ak nám nie sú jasné všetky súvislosti, aby sme náhodou neboli ako Jerišania, ktorí nechceli prijať Božie rozhodnutie, že On sa rozhodol dať krajinu Izraelcom a vykonať prostredníctvom nich súd nad pôvodným obyvateľstvom. Rachab aj Gibeóňania to prijali, nespochybňovali Božie zvrchované rozhodnutie aj keď sa ich to bytostne týkalo, lebo v tej krajine bývali. Čo je veľmi dôležité, že Rachab našla nádej a záchranu nielen z reality mesta, ktoré bolo pred zánikom, nielen z hospodárskej, politickej a spoločenskej situácie sveta, v ktorom žila, ale aj z neutešenej osobnej reality – bola prostitútkou. Zachránila sa, lebo dôverovala, že Hospodin je dostatočne mocný zmeniť aj jej život. Odovzdala mu svoj život, dokázala vložiť víťazstvo do Božích rúk, nebojovala viac sama. V Písme sa o nej píše, že sa neskôr vydala za Izraelca Salmona, stala sa súčasťou vyvoleného národa a dokonca ju nájdeme v rodokmeni zasľúbeného Mesiáša, Božieho Syna Pána Ježiša Krista (Mt. 1,5). Zachránila pri tom nielen seba, ale aj svojich blízkych. Pán Boh zvíťazil nad Jerichom, zmenil život Rachab a odvtedy vy bojoval mnohé iné víťazstvá, z ktorých najväčšie je definitívne víťazstvo nad hriechom na Golgotskom kríži cez smrť a zmŕtvychvstanie Pána Ježiša Krista. Toto víťazstvo si pripomíname v pamiatke Večere Pánovej. Toto víťazstvo môže byť realitou aj v Tvojom živote, ak urobíš to, čo urobila Rachab. Uverila Bohu a vložila s dôverou svoj život do Božích rúk. Odovzdala mu vládu nad svojim životom a Boh jej život zmenil. Aj ty môžeš ešte dnes povedať Bohu, že Tvoj doterajší život nebol dobrý, vyznať svoje hriechy a poprosiť Ho, aby On prevzal vládu nad ním. On ho dokáže zmeniť aj keby bola realita sveta okolo, alebo Tvoja osobná realita taká bezútešná ako bola v prípade Rachab. Toto víťazstvo nie je len jednorazové. Patrí aj nám, ktorí sme už odovzdali svoje životy pod Panstvo Božie. Vo víťazstve Pána Ježiša môžme víťaziť aj v našom každodennom boji s hriechom. On povedal: "Na svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet."(Jn. 16,33). Božie Slovo nám zasľubuje: "pretože všetko, čo sa narodilo z Boha, víťazí nad svetom, a víťazstvo, ktoré premohlo svet, je naša viera. Kto premáha svet, ak len nie ten, kto verí, že Ježiš je Syn Boží."(1.Jn. 5,4-5). Božie Slovo nás dnes cez príklad Rachab vyzýva, aby sme prestali pozerať na svet okolo malomyseľným pohľadom "Jerišanov", alebo mnohých dnešných Slovákov a aby sme sa začali na svet okolo pozerať očami viery, ktorá vidí a dáva priestor Božím víťazstvám v našich životoch aj vo svete okolo nás. Nech je aj naša dnešná oslava najväčšieho Božieho víťazstva v dejinách ľudstva, víťazstva nad hriechom a smrťou na Golgotskom kríži takou posilou a povzbudením pre víťazný život, ktorý môžme a máme v moci Božej viesť.

(Ján Szőllős)