Naša  záchrana  je

Millosť vyučujúca/J.F.Strombeck

Kapitola 10

Postavenie a stav veriaceho

Zdalo by sa, že niektoré časti Písma, najmä y listoch Pavlových, si navzájom odporujú. Jeden verš hovorí o vecí ako plne uskutočnenej, zatiaľ čo iný ju popisuje ako v pro­cese dokonávania - ešte neukončenom. V Žid. 10,10 čítame: "v ktorej vôli sme posvätení donesenou obeťou tela Ježiša Krista, raz navždy". Toto je dokonané dielo. V 1.Tes. 5,23 píše Pavol: "A on sám, Boh pokoja, nech vás ráči celých posvätiť." Tu je posvätenie nedokončeným dejom. Opäť v Žid. 10,14 čítame: "Lebo jednou obeťou zdokonalil navždy tých, ktorí sa posväcujú"; naproti tomu Pavol napo­mína: "zdokonaľujte sa"(2.Kor. 13,11). Ako to, že tí, ktorí boli navždy zdokonalení, majú sa ešte zdokonaľovať? Mohli by sme uviesť ešte viac príkladov, ale pre náš účel postačia aj vyššie uvedené. Tieto zdanlivé protiklady zmiznú, keď porozumieme, že v každom z uvedených príkladov prvý verš sa týka postavenia veriaceho v Kristu, alebo jeno postavenia pred Bo­hom. Veriaci je pozične posvätený, alebo oddelený pre večné Božie zámery a ciele. Je dokonalý v Božích očiach, lebo je v Kristu. V každom z našich príkladov druhý citovaný verš sa týka života veriaceho na tomto svete; jeho chodenia, obcovania, čiže jeho stavu. Jeho pozemský život by mal byť úplne oddelený pre Boha. Mal by chodiť v dokonalosti pred Bohom. Postavenie veriaceho je teda to postavenie, do ktorého ho Boh uviedol a v ktorom ho Boh vidí preto, lebo prijal Ježiša Krista ako Spasiteľa. Je to jeho prijatie Bohom v Kristu, prijatie za domáceho Božieho. Stav veriaceho je stav jeho pozemského života. Je to výraz, alebo tiež nedosta­tok výrazu jeho duchovného života v jeho pozemskom tele a skrze toto telo. Je to súhrn jeho skúseností a keď sú tieto v súlade s Božím plánom, pozostáva z obecenstva s Bohom, radosti, pokoja, obecenstva s veriacimi, práce lásky pre Boha a blížnych a z prinášania ovocia Bohu. Ak tieto veci v neja­kej miere chýbajú, stav nie je v súlade s postavením. Úče­lom vyučovania milosťou je uvádzať stav do súladu s postavením, ktoré je dokonalé a nezmeniteľné. Nie je potrebné na tomto mieste spomínať všetko, čo je zahrnuté v postavení veriaceho pred Bohom; stačí ukázať, že toto postavenie je nekonečne slávne a že je nezmeniteľné a človek ani v najmenšom k nemu nič pridať nemôže. Ak máme porozumieť vyučovaniu milosťou, nevyhnutným pred­pokladom je mať v tejto veci jasno. Najvšeobecnejší a najsúhrnnejší výrok o tom, čo sa odohrá vtedy, keď človek vstúpi do postavenia v Kristu, nachádzame v slovách: "Ktorý (Boh-Otec) nás vytrhnúl z moci temnosti a premiestil do kráľovstva Syna svojej lásky"(Kol. 1,13). Toto nie je nič menšie, než vytrhnutie zo sféry, nad ktorou panuje satan a prenesenie do sféry Syna Božieho. Od okamihu, keď človek uverí v Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa, aj keď je ešte stále na svete, nie je už viac zo sveta (Jn. 17,11,14). Toto je zmena nanajvýš významná. Všetci, ktorí sú z tohto sveta, nachádzajú sa v postavení nepriateľov Božích; sú Mu odcudzení (Kol. 1,21). Na­proti tomu všetci, ktorí sú účastní kráľovstva Syna Božieho, sú zmierení s Bohom. "Keď sme bolí nepriateľmi, boli sme zmierení s Bohom skrze smrť jeho Syna"(Rim. 5,10). Stali sa tiež blízkymi Bohu: "Ale teraz v Kristu Ježišovi vy, ktorí ste boli kedysi ďalekí, stali ste sa blízkymi v krvi Kristovej"(Ef. 2,13). Už nie sú "pohostínmí a bezprávnymi prišelcami, ale spoluobčanmi svätých a domácimi Bo­žími"(Ef. 2,19). Aby sa uskutočnila táto veľká zmena - predtým "bez Boha"(Ef. 2,12), teraz v tom najdôvernejšom postavení aké môže tvorstvo zaujať - musel Boh vykonať niekoľko vecí. Všetky sa stávajú účinnými v živote človeka v okamihu keď uverí. Prvou z nich, ktorú uvedieme, je vykúpenie spod Zákona (Gal. 4,5). "Kristus nás vykúpil zo zlorečenstva zákona tým, že sa bol sám stal za nás zlorečenstvom"(Gal. 3,13). Bola to drahocenná krv Kristova, ktorou sme boli vykúpení (1.Pt. 1,19). "A tak teraz už nieto nijakého odsúdenia tým, ktorí sú v Kristu Ježišovi"(Rim. 8,1). Spolu s vykúpením spod Zákona máme úplné odpustenie všetkých hriechov proti tomuto Zákonu. "V ktorom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriedhov podľa bohatstva jeho milosti, ktorú rozhojnil oproti nám v každej múdrosti a rozumnosti"(Ef. 1,7-8). Očistenie od našich hriechov sa pripisuje samému Synovi Božiemu (Žid. 1,3). Toto dokonalé odpustenie hriechov oproti Zákonu sa nesmie zamieňať s odpustením hriechov proti Bohu - Otcovi, ktoré je podmienené vyznávaním (1.Jn. 1,9). Prvé sa týka postavenia, druhé stavu. Ďalším prvkom vystupujúcim v postavení veriaceho v priamom vzťahu k vykúpeniu, je ospravedlnenie: "ospravedlňovaní súc darmo, jeho milosťou skrze vykúpenie v Kristu Ježišovi"(Rim. 3,24). Toto je dar z milosti, ktorý umožnila spravodlivosť Ježiša Krista a skutočnosť, že On "naše hriechy sám vyniesol na svojom tele na drevo"(1.Pt. 2,24). "Lebo toho, ktorý nepoznal hriechu, učinil (Boh) za nás hriechom, aby sme my boli spravodlivosťou Božou v ňom"(2.Kor. 5 ,21). Ospravedlnenie je viac, než odpustenie hriechov. Znamená to byť v Kristu, zaodiaty do Jeho spravodlivosti, stáť pred Bohom tak, akoby človek nikdy nebol zhrešil. Toto postavenie zahrňuje vzťah dieťaťa k svojmu otcovi. "Ale všetkým, ktorí ho prijali (Syna Božieho), dal právo a moc stať sa deťmi Božími... ktorí... z Boha sú splodení"(Jn. 1,12-13). Duchovný vzťah k Bohu skrze splodenie z Neho je tu tak reálny a nezmeniteľný, ako vzťah dieťaťa k svojmu telesnému otcovi skrze fyzické narodenie. Ba čo viac, tento život z Boha je život večný. "Kto verí v Syna, má večný život"(Jn. 3,36). Tento večný život je darom Božím v Kristu Ježišovi v našom Pánovi (Rim. 6,23). Keď si pripomenieme, že "za žiadnych okolností neželie Boh darov svojej milosti"(Rim. 11,29), je zrejmé, že postavenie veriaceho pred Bohom má platnosť pre časnosť i večnosť. Kto je Božím dieťaťom, je aj Božím dedičom: "A tak už nie si sluha, ale syn, a ak syn, aj dedič Boží skrze Krista"(Gal. 4,7). Všetkých veriacich učinil Otec "hodnými k po­dielu na lose svätých vo svetle"(Kol. 1,12), a dal svojho Svätého Ducha ako závdavok dedičstva (Ef. 1,14). Každý veriaci je omilostený v tom milovanom Synovi Božom (Ef. 1,6) a je "naplnený v ňom, ktorý je hlavou každého kniežatstva a každej vrchnosti"(Kol. 2,10). Okrem toho, veriaci sú objektom nikdy nezlyhajúcej opatery Božej: "Keď sme my ešte boli hriešnici, Kristus zomrel za nás. A tak tedy je oveľa istejšie, že teraz, keď sme ospravedlnení jeho krvou, budeme zachránení skrze neho od budúceho hnevu. Lebo ak vtedy, keď sme boli nepriateľmi, boli sme zmierení s Bohom skrze smrť jeho Syna, tak je omnoho istejšie, že súc zmierení budeme spa­sení jeho životom"(Rim. 5,8-10). Jeho životom - to nie je Jeho pozemský život, ale ten život, ktorý Syn Boží žije teraz v nebesiach po pravici Otcovej. Byť spasený týmto životom je, podľa nášho textu, viac, než byť zmierený skrze Jeho smrť. To znamená, že opatrenia, ktoré Boh urobil preto, aby priviedol veriacich do slávy, znamenajú viac než to, čo podnikol, aby ich ospravedlnil a zmieril so Sebou. Okrem toho, že sú veriaci objektom Božej starostlivostí, všetci sú aj predmetom Jeho nikdy neprestávajúcej lásky. "Lebo som presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani vrchnosti, ani mocí, ani prítomné ani budúce veci, ani vysokosť, ani hlbokosť, ani ktorékoľvek iné stvorenie nebude môcť nás odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježišovi, v našom Pánovi"(Rim. 8,38-39). Pri pozornom štúdiu všetkých výrokov o postavení veria­ceho pred Bohom sa ukáže, že tu je všetko z Boha. Všetko je skrze Ježiša Krista. V žiadnom prípade nezostáva priestor pre človeka, aby niečím k tomu prispel; jedinou podmienkou je uveriť. Keďže viera je závislosťou na Bohu, nepridáva ničoho k tomu čo Boh koná. Poskytuje Mu iba príležitosť konať. Je taktiež zrejmé, že všetko vyššie uvedené, s výnimkou trvalej opatery a lásky Božej, je prehlásené za dokonané dielo; a nie niečo, čo by bolo iba v procese uskutočňovania. Toto postavenie pred Bohom bolo zapečatené Duchom Svätým ku dňu vykúpenia tela (Ef. 4,30). Pečať znamená ukončenú dohodu (Jer. 32,10), ako aj istotu a nezmeniteľnosť postavenia (Dan. 6,17; Zjav. 20,3). Hoci postavenie veriaceho v ničom nie je podmienené jeho stavom, predsa je medzi týmito dvomi úzky vzťah. Je to postavenie, od ktorého závisí existencia stavu. Aby mohol človek žiť duchovným životom, musí sa najprv z Ducha narodiť. Je nemožné žiť život Bohu ľúby, pokým je človek mŕtvy vo vinách a hriechoch a vo vzbure proti Nemu. Najprv musí nastať zmierenie a prijatie v tom Milovanom. Metóda milosti vyučujúcej (o čom bude ešte reč v ďal­šom) spočíva v tom, že milosť najprv poukazuje na to, čo Boh vykonal pre naše postavenie pred Ním a potom vyzýva k životu, ktorý má byť s týmto postavením v súlade. Z toho vyplýva, že toto postavenie musi Boh najprv úplne pripraviť a realizovať a až potom ho môže uplatniť ako motív k zbožnému chodeniu - stavu veriaceho. Ďalej toto postavenie musí byť dokonalé vo všetkých detailoch. Toto vylučuje akúkoľvek možnosť prispenia zo strany človeka, ktoré by bolo vždy poznačené nedokonalosťou. Tvrdiť, že "stav je nutný, aby sa konečne mohlo uskutočniť aj posta­venie", znamená trvať na prispievaní ľudských zásluh k Bo­žiemu dokonalému dielu a poprieť absolútnu dokonalosť toho, čo Boh uvádza ako argument, keď vyzýva k stavu, ktorý je ľúby v Jeho očiach. Je nemožné dospieť k jasnému porozumeniu diela milosti Božej pri vykúpení a pri vyučovaní vykúpených, ak sa nedospeje najprv k poznaniu, že postavenie v žiadnom prípade nezávisí od stavu, ale že stav je úplne závislý od postavenia...→

Ospravedlnenie a spasenie "zo skutkov" v Rímskym 2

"Lebo nie poslucháči zákona sú spravodliví u Boha, ale činitelia zákona budú ospravedlnení" (Rímskym 2,13), "…hromadíš sebe hnev na deň hnevu a zjavenia spravodlivého súdenia Boha, ktorý odplatí jednému každému podľa jeho skutkov"(Rímskym 2,6).

Pozrime sa teraz na spasenie Židov i pohanov, ktorí sa nachádzajú v prvej skupine. Z pohľadu záchrany a večného života nakoniec tiež nebude rozdiel medzi Židom a pohanom. Ľudia v tejto prvej skupine sú opísaní ako tí, "ktorí v trpezlivosti dobrého skutku hľadajú slávu a česť a neporušiteľnosť"(2,7) a ako tí, ktorí "robia dobré"(2,10). Tieto "dobré skutky" však nepredstavujú zásluhy, na základe ktorých by boli ľudia spasení, nepredstavujú "skutky zákona" ako základ pre ospravedlnenie. Toto tvrdenie je dostatočne jasné z učenia apoštola Pavla o základe, na ktorom sme spasení, o prostriedku, skrze ktorý získavame ospravedlnenie ako pripočítanú Kristovu spravodlivosť. Stačí spomenúť dva verše spomedzi mnohých: "pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnené pred ním niktoré telo, lebo skrze zákon poznanie hriechu"(Rímskym 3,20 pozri aj Rímskym 9,32; Galatským 2,16; 3,10), "Ale tomu, kto nerobí skutkov, ale verí na toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, počíta sa jeho viera za spravodlivosť"(Rímskym 4,5). Tieto "dobré skutky" predstavujú "chodenie v novote života"(Rímskym 6,4), "chodenie podľa Ducha"(Rímskym 8,1; 8,4), predstavujú poslušnosť viery, "ovocie Ducha"(Galatským 5,22), pretože: "Lebo ovocie Ducha záleží v každej dobrote, spravodlivosti a pravde"(Efezským 5,9). Ten, kto chodí podľa Ducha, dokazuje, že právo zákona je v ňom naplnené: "aby bolo naplnené právo zákona v nás, ktorí nechodíme podľa tela, ale podľa Ducha"(Rímskym 8,4). Podľa Ducha chodí len ten, kto má Ducha Kristovho (Rímskym 8,9), teda znovuzrodený, Božie dieťa. "Dobré skutky" tých, ktorí sú v prvej skupine, sú teda skutky, ktoré potvrdzujú (dokazujú) spasenie týchto ľudí, pričom spasení sú na základe ospravedlnenia zo samotnej viery. Preukazujú a zviditeľňujú spasenie a ospravedlnenie týchto ľudí v takom zmysle, ako o tom hovorí aj apoštol Jakub, keď hovorí o "ospravedlnení zo skutkov". Toto tvrdenie, že "dobré skutky" v prvej skupine predstavujú ovocie spasenia, dokazuje aj zvyšok druhej kapitoly listu Rímskym (verše 25-29). V prvej skupine sú ľudia, ktorí majú "obriezku srdca v Duchu"(2,29), bez ohľadu na to, či sú Židmi s obriezkou tela (vo verši 27 sú nazvaní "litera a obriezka") alebo pohanmi (vo verši 27 sú nazvaní "neobriezka od prirodzenia"). Obriezka tela nič neosoží, pokiaľ človek nemá obrezané srdce. Keď Žid, ktorý je obrezaný na tele, nenaplní zákon (literu, Mojžišov zákon), tak jeho obriezka sa stala neobriezkou (2,25). Keď pohan, ktorý nie je na tele obrezaný, robí to, čo požaduje zákon, vtedy sa jeho neobriezka počíta za obriezku (2,26). Pravým skutočným Židom (dieťaťom Abraháma, Božím dieťaťom) nie je obrezaný etnický Žid, ale ten, kto je z viery, kto je podľa srdca Židom (2,28-29). Byť podľa srdca Židom znamená mať obrezané srdce. Pravou skutočnou obriezkou nie je obriezka tela, ale obriezka srdca (2,28-29) a podľa Židom 8,10 a 10,16 to znamená patriť k novozmluvnému ľudu. Verš Rímskym 2,29 predstavuje kľúč, ktorý odomyká dvere porozumenia celej tejto pasáže: "ale Židom je ten, kto je ním skryte, v srdci, a obriezkou je obriezka srdca v duchu, nie v litere, – ktorého chvála nie je od ľudí, ale od Boha". Obriezka srdca je obriezkou, ktorá je v Duchu, nie v litere. Obriezka srdca je teda naplnením zasľúbenia novej zmluvy daného cez starozákonných prorokov: "Toto je zmluva, ktorú uzavriem s nimi po tých dňoch, hovorí Pán: Dám svoje zákony na ich srdcia a napíšem ich na ich mysle"(Jeremiáš 31,31-33; Židom 10,16-17) a aj: "A dám vám nové srdce a nového ducha dám do vášho vnútra a odstránim to kamenné srdce z vášho tela a dám vám srdce z mäsa. A dám svojho Ducha do vášho vnútra a učiním to, aby ste chodili v mojich ustanoveniach a ostríhali moje súdy a činili ich"(Ezechiel 36,26-27). Teda či pohan či Žid, ktorý "robí to, čo káže zákon"(Rímskym 2,25) a "zachováva ustanovenia zákona"(2,26), je ten, komu Boh vložil svoj zákon do srdca a napísal svoj zákon na jeho myseľ tým, že dal svojho Ducha do jeho vnútra (Ezechiel 36,27). Verš Rímskym 2,29 dáva do kontrastu na jednej strane "obriezku srdca v Duchu", z ktorej pramení poslušnosť viery veriaceho novej zmluvy, ktorá je v kontexte tejto pasáže nazvaná "konanie toho, čo káže zákon", "zachovávanie ustanovení zákona", "činenie dobra" a "hľadanie neporušiteľnosti v trpezlivosti dobrého skutku" – a na druhej strane "obriezku v litere", obriezku tela pod mojžišovskou zmluvou. Tento kontrast je ostrý a absolútny, pretože litera (Mojžišov zákon) zabíja, zatiaľ čo Duch oživuje (2. Korintským 3,6). Verš Rímskym 2,29 ponúka aj ďalší kľúč, ktorý je dôkazom, že náš výklad je správny. Keď hovorí o človeku s obrezaným srdcom (o znovuzrodenom, spasenom), pričom ho nazýva "Židom, ktorý je Židom v srdci, skryte", tak o ňom hovorí, že "jeho chvála nie je od ľudí, ale od Boha". Toto je však typická Pavlova rétorika zo 4. kapitoly listu Rímskym, ktorá definuje ospravedlnenie z viery samotnej bez skutkov zákona. Keď druhá kapitola listu Rímskym hovorí o spasených ľuďoch, ktorí konajú dobré skutky, ktorí robia to, čo káže zákon, tak slovo "zákon" neznamená mojžišovskú zmluvu skutkov, ale naberá nový význam. Znamená požiadavky Božieho zákona zapísané cez obriezku srdca do vnútorností znovuzrodeného človeka. Predstavuje tu to, čo Boh od človeka v konečnej miere požaduje – poslušnosť, vernosť, lojálnosť, lásku. To však je možné len skrze nové narodenie a obriezku srdca, teda cez zapísanie zákona na srdce znovuzrodeného človeka...→

(Zmena a Rast)

Bez Adama niet Krista

Čo sa stane ak spochybníme knihu Genezis

História sveta - Noachovská potopa

Podobne ako s pôvodom sveta je to aj s históriou (dejinami) sveta. Je potopa za dní Noacha, tak ako je opísaná v knihe Genezis, skutočná dejinná udalosť, alebo len nejaký obrazný opis? Písmo hovorí o svete do potopy, v ktorom sa ľudia dožívali rádovo až tisíc rokov. Trvanie tohto sveta je určené rodokmeňmi od Adama po Noacha a potopa je opísaná ako Boží súd nad hriechom na Zemi, súd vodou, ktorý zničil celý vtedajší svet, a to počas jedného roka. Zachránili sa len štyri manželské páry, ktoré boli v korábe. Z pohľadu modernej sekulárnej (naturalistickej) vedy je takáto udalosť nereálna a nikdy sa v dejinách našej planéty nestala. Komu dáme za pravdu? Písmu alebo modernej vede? Je možné prijať postoj, že je to obrazný opis, a že noachovskú potopu nepotrebujeme brať doslovne ako je opísaná v knihe Genezis? Na svet pred potopou a na potopu za dní Noacha sa odvoláva sám Pán Ježiš a novozmluvné spisy spôsobom, že nielenže táto udalosť bola dejinná a skutočná presne tak, ako je opísaná v knihe Genezis, ale je aj prepojená s druhým príchodom Pána a so spasením skrze vieru v evanjelium. Sám Pán Ježiš hovorí: "A ako bolo za dní Noeho, tak bude aj za príchodu Syna človeka: lebo ako v tých dňoch pred potopou jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, ktorého vošiel Noe do korábu, a nezvedeli, až prišla potopa a všetkých zachvátila: tak bude aj za príchodu Syna človeka."(Matúš 24,37-39). Za Noacha Boh súdil svet pre hriech a z milosti dal záchranu. Za druhého príchodu Pána bude Boh súdiť svet a z milosti je záchrana. Noeho koráb je predobrazom Krista: "ktorý (Kristus) aj nás, protiobraz zachránených v korábe, zachraňuje teraz."(1.Pt. 3,21). Tí, ktorí boli v korábe, z milosti unikli súdu - tí, ktorí sú v Kristovi, z milosti uniknú súdu. Len tí, ktorí uverili, že prichádza súd vodou, vošli do korábu a boli spasení. Len tí, ktorí veria, že Boh bude súdiť svet ohňom a uverili v Ježiša Krista, budú Kristom zachránení. Tí, ktorí neuverili, sa vysmievali. Aj dnes sa moderné vedecké poznanie vysmieva biblickej viere v potopu za dní Noacha. Viera v noachovskú potopu a viera v evanjelium sa však nedajú rozdeliť, jedno bez druhého nemôže byť. Buď je pravdou oboje, alebo ani jedno. Ak svet pred potopou a svet po potope nie sú skutočné, dejinné, potom ani nové nebo a nová zem nie sú skutočné, nebudú, je to len obraz. Ak súd vodou nebol dejinný a skutočný, ani súd ohňom nebude. Ak spása za dní Noacha v korábe nebola dejinná a skutočná, potom nie je skutočná a nestane sa v budúcnosti naozaj ani spása v Kristovi. Ak však potopa za dní Noacha prebehla tak, ako je opísaná v Písme, potom celý geologický stĺpec a fosílny záznam od vrstvy Kambria vyššie predstavuje jeden rok katastrofickej erózie, sedimentácie a fosilizácie, a nie 570 miliónov rokov postupných geologických a evolučných procesov, ako tvrdí moderná paleoveda. Takto príkro proti sebe tie veci stoja. Budeme veriť Božiemu slovu a priamej reči Ježiša Krista, alebo modernému paleovednému poznaniu s jeho datovacími metódami?

História sveta - Jonáš

Podobne je to aj s Jonášom. Bol Jonáš naozaj fyzicky, skutočne, tri dni v bruchu veľkej ryby, alebo je to obrazná reč, fiktívny príbeh s morálnym poučením či biblická bájka pre malé deti na besiedke? Moderná veda nepozná niečo také, že by človek bol tri dni v bruchu veľkej ryby a potom ďalej žil a pôsobil. Na túto udalosť sa však odvoláva sám Pán Ježiš ako na dejinnú a skutočnú: "Ale on odpovedal a riekol im: Pokolenie, zlé a cudzoložné, vyhľadáva znamenie, ale mu nebude dané znamenie, iba znamenie proroka Jonáša"(Matúš 12,39), "Lebo ako bol Jonáš znamením Ninivčanom, tak bude aj Syn človeka tomuto pokoleniu"(Lukáš 11,30). Realita udalosti s Jonášom je nerozlučne prepojená s evanjeliom. Ak Jonáš nebol skutočne (samozrejme zázračne, z Božej moci) v bruchu veľkej ryby tri dni a tri noci a nevyšiel von živý, potom ani Pán Ježiš nebol v hrobe tri dni a tri noci a nevstal z mŕtvych mocou Božou. Takto príkro proti sebe tieto veci stoja. Budeme ohľadom pôvodu a histórie sveta veriť Božiemu slovu a priamej reči Ježiša Krista alebo modernému vedeckému poznaniu?

Je evolúcia vedecká a pravdivá?

Nie je veda ako veda. Je veda, ktorá je empirická. Empirická veda používa empirické metódy výskumu: pozorovanie, meranie, experiment. Len empíria dokáže priniesť spoľahlivé a overiteľné spoznávanie materiálneho sveta, v ktorom žijeme. Empirické metódy však fungujú len tu a teraz. Nedosiahnu do ďalekej minulosti. Veda, ktorá sa zoberá pôvodom a vývojovými procesmi v dávnej minulosti (paleovedné disciplíny) pracuje s inými, neempirickými metódami ako modelovanie, extrapolácia v súčasnosti známych procesov a dejov dozadu v čase, pretože ani pokus, ani meranie, ani pozorovanie sa nedá robiť dozadu v čase. Paleovedy skúmajú empiricky len výsledky dávnominulých procesov, nie samotné "vývojové procesy". Paleovedy "vývojové procesy" rekonštruujú. Rekonštrukcia je empiricky neoveriteľná. Navyše táto rekonštrukcia sa nedá urobiť bez množstva predpokladov, ktoré sa prijímajú vierou a samotné sú tiež empiricky neoveriteľné. Preto sa evolučná teória v konečnej miere prijíma vierou, a preto sa kvalifikuje skôr ako ideológia, a preto má náboženský charakter. Keďže je empiricky neoveriteľná, jej pravdivosť budeme merať Písmom a nie jej vlastnými tvrdeniami. Boh v Písme kladie človeku rečnícku otázku: "Kde si bol, keď som zakladal zem? Oznám, akže znáš rozum?"(Jób 38,4). Tým nám jasne ukazuje, že pre rozsúdenie toho, čo je pravda, je kľúčové empirické poznanie, je kľúčové svedectvo očitého svedka. Človek nebol pri tom, keď vznikala Zem, nepozoroval to, preto nemôže sám spoznať pravdu o pôvode Zeme, ale je odkázaný na empirické svedectvo očitého svedka. Boh nielen bol pri tom ako očitý svedok, on sám aj stvoril. A pravdivé poznanie zanechal vo svojom neomylnom slove. Preto zdrojom poznania absolútnej pravdy o pôvode a histórii sveta a života nie je moderná veda, ale zapísané Božie zjavenie (Židom 11,1,3).

(Peter Vajda)