Naša  záchrana  je

Millosť vyučujúca/J.F.Strombeck

Kapitola 5

Vyučovanie pobožnosti

Pobožnosť je definovaná ako "starostlivé zachovávanie a podriaďovanie sa Božím zákonom". Táto definícia by však mohla viesť k mylnému chápaniu, pretože punktickárske zachovávanie Božích zákonov vo vlastnom telesnom úsilí a pre vlastnú slávu sa stáva samospravodlivosťou. Farizeovia boli strážcami litery zákonov Božích a predsa im Ježiš povedal, že sú z otca diabla. Ak bezbožnosť znamená nebrať Boha do úvahy, pobožnosť je práve opak, vrátane dobrovoľnej závislosti na Ňom. Zbožný život je prostý pochybovania o Božej múdrosti, Jeho láske, dobrote á starostlivosti. Závislosť na Bohu vylu­čuje všetku závislosť na sebe samom. Veriaci je na Bohu závislý v dvojakom zmysle: Keď sa človek znovuzrodí, koná pri ňom Boh oveľa viac, než uve­denie do pôvodného postavenia Adamovho, stáva sa novým stvorením s Božou prirodzenosťou (2.Kor. 5,17). Adam bol stvorený všemohúcnosťou Božou. Nové stvorenie však nie je iba výsledkom Jeho moci, ale aj Jeho zvrchovanej milosti, ktorá bola umožnená smrťou Jeho Syna. Je preto dvojakým spôsobom zaručená zo strany Boha ako schopnosť, tak aj ochota poskytnúť všetko, čo Jeho nové stvorenie potrebuje. "Ktorý neušetril ani len svojho vlastného Syna, ale ho ta dal za nás za všetkých, ako by nám s ním potom i všetkého nedaroval?"(Rim. 8,32). Tu vidíme ničím neobmedzené uistenie, že On naplní každú našu potrebu. Zaiste, každé dieťa Božie by malo žiť v naprostej závislosti na Jeho moci a láske, vyjadrenej v Jeho milosti. Je eminentne dôležité uvedomiť si, že pobožný život zahrňuje túto bezvýhradnú závislosť na milosti Božej, kon­trolujúcej každý aspekt jeho života. Pokým veriaci v Krista neskloní svoju hlavu a srdce pred suverénnou milosťou, nemožno o nom povedať, že by žíl opravdivým zbožným životom. Pokorná, úplná závislosť na Bohu zaiste nachádza svoj výraz v tom, že sa dobrovoľne podriaďuje Jeho vôli; potom í napomenutie "Čokoľvek činíte, čiňte všetko na slávu Bo­žiu" sa stane životným pravidlom. Tu slovo "všetko" vylu­čuje zo zbožného života dokonca aj tú najmenšiu vec, ktorú by sme mali vykonať pre uspokojenie túžby po osobnej pocte a sláve. Keďže Božím úmyslom pri spasení človeka je chvála slávy Jeho milostí, aj objektom všetkého zbožného života musí byt chvála slávy Jeho milosti, Stvoriteľ má byť oslavovaný svojimi dielami, a to tým viac, že (vo svojom Synovi) opustil svoju slávu a zomrel, aby spasil stvorenstvo z večného zatratenia. Mal by byť preto oslavovaný tými, ktorých vykúpil. Nemusí byť nutné pobožným životom všetko, čo ináč znesie kritiku aj podľa vysokých mravných noriem, í keď to, čo je pobožné, je zároveň í mravné. Svetské náboženstvá majú mravné normy, ale ich zachovávanie nie je ešte zbožným životom. Podriadenie sa Mojžišovmu Zákonu by bolo zbožným životom iba vtedy, keby mohlo byť v plnej závislostí na Bohu a konané na Jeho slávu. Nábožný puritánsky život akokoľvek obetavý, nie je ešte nutne zbožnosťou. Život závislosti na Bohu bude sa vyznačovať aj tým, že v ňom bude veľa sebazapierania a bude prostý mnohých svetských pôžitkov, ale samotný fakt, že tieto pôžitky nie sú prítomné, nepredstavuje ešte skúšobný kamen zbožností. Môže tu byť samospravodlivosť a duchovná pýcha. Pobožný život nie je iba púhou službou iným. Sociálne zameraná služba, ktorú dnes konajú mnohé denominácie, ak nie je konaná v závislosti na Bohu a na Jeho slávu, nie je zbožnosťou, má iba dočasnú hodnotu. Z rôznych hľadísk môžeme dotvrdíť, že život veriaceho by sa mal vyznačovať úplnou závislosťou na Bohu. Najstručnejšie výroky v tomto ohľade znejú takto: "Spravodlivý bude žiť z viery"(Žid. 10,38); "... bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu"(Žid. 11,6); "A všetko, čo nie je z viery, je hriech"(Rím. 14,23). Aby sme prenikli k jadru týchto citátov, je potrebné poznať význam pojmu viera. Jedno z najjasnejších vysvetlení sa nachádza v texte Rim. 4,18-21. Tu sa o Abrahámovi hovorí: "...ktorý tam, kde nebolo nádeje, uveril v nádeji, aby bol otcom mnohých národov podľa povedaného: Tak bude tvoje semä; a neoslabnúc vo viere nehľadel na svoje už umŕtvené telo majúc okolo sto rokov, ani na umŕtvenie života Sáry a nepochy­boval v nevere o zasľúbení Božom, ale bol posilnený vo viere dajúc slávu Bohu a súc cele istý toho, že to, čo zasľúbil, má moc aj učiniť." Abrahám bol silný vo viere, lebo bol plne presvedčený, že čo Boh zasľúbil, má moc aj učiniť. Viera Abrahámova bola nad všetko povznesená závislosť na Bohu, ktorý plní svoje sľuby. Viera v Boha je teda úplná Závislosť na Ňom. Negatívne vyjadrené - viera je tam, kde sa človek zbaví svojich vlastných ciest, úsilia zo samého seba a akejkoľvek dôvery v seba samého. Ale viera je viac, než dôvera, že Boh vykoná to, o čo sme ho požiadali; je to dôvera, že On urobí to, čo vo svojej nekonečnej múdrosti uzná za najlepšie, aj keby to znamenalo odoprenie vecí, o ktoré sme Ho prosili. Niektorí učia, že každá nemoc by sa dala vyliečiť, keby mal nemocný dosť viery v Boha. Takíto sa odvažujú vlastne Bohu diktovať čo by bolo najlepšie, a úplne ignorujú skutočnosť, že závislosť na Božej múdrosti je práve tak dôležitá, ako závislosť na Jeho moci. Viera nie je nejaká tajomná energia, vyžarujúca z člo­veka, ktorou by sa okolité veci uvádzali do chodu. V žiad­nom prípade nemá charakter skutkov, ale naopak, je to skôr usťanie od skutkov, alebo úsilia zo samého seba. Žiť vierou nie je chodiť podľa videnia. Žiť podľa videnia znamená závisieť od okolností, akými sú napr. dobré postavenie, zdravie, vkladná knižka, priatelia, rodinné zväzky a mnohé iné veci. Tieto síce majú aj pre veriaceho veľkú cenu, ale závisieť od nich a dôverovať v ne - to nie je žiť vierou. Žiť vierou nie je tiež žiť podľa rozumu. Podstatou rozumu je závislosť na vlastnom intelekte, s jeho schopnosťou pláno­vať a rozhodovať. Nahradiť vieru v Boha rozumom znamená dôverovať kapacite vlastného intelektu viac než múdrosti a moci Božej. "Spravodlivý bude žiť z viery" znamená, že spravodlivý bude žiť zo závislosti na Bohu. Vernosť Bohu by mala byť významným podnetom k závislosti na Nom. "Verný je ten, ktorý vás volá, ktorý aj učiní"(1.Tes. 5,24). "... lebo je verný ten, ktorý zasľúbil"(Žid. 10,23). "Veľká je tvoja vernosť" (Plač. 3,23). "Každú svoju starosť uhoďte na neho, lebo on má starosť o vás"(1.Pt. 5,7). "A môj Boh naplní každú vašu potrebu podľa svojho bohatstva v sláve v Kristu Ježišovi"(Fil. 4,19). Zasľúbenia Božie a Jeho vernosť náš naozaj vedú k úplnej závislosti na Nom. Aj posväcovanie v našom každodennom živote nás učí úplnej závislosti na Ňom. Posvätiť znamená oddeliť pre určitý účel. Ten, kto sa posväcuje pre Boha, oddeľuje svoj život pre Jeho cieľ. Tento akt je uznaním, že v tomto živote rozhoduje a panuje vôľa Božia a je preto vyjadrením závis­losti na Bohu. Vo svojom veľkom pojédnaní o posvätení apoštol Pavol použil slová ktoré nádherne vyjadrujú myšlienku závislosti na Bohu: "... ale sa oddajte Bohu ako živí, vzkriesení z mŕtvych, a svoje údy za nástroje spravodlivosti Bohu"(Rim. 6,13). Oddanie sa - to je kľúčové slovo posvätenia. V oddanom človeku nieto odporu proti Božej vôli, samostatného plánovania, ani trvania na vlastných predstavách alebo právach, ale plná závislosť na Bohu. Slovo "nástroje" tiež vyjadruje závislosť. Nástroj sám osebe je neaktívny; závisí na tom, kto ho používa. Všetky nástroje, či harfa, či skalpel chirurga, majú cenu iba vtedy, ak sa ich dotkne ruka majstra. Toto mal Pavol na mysli vo vyššie uvedených slovách. Opätovné napomínanie k modlitbám znova a znova pri­pomína veriacemu jeho závislosť na Bohu. "Neprestajne sa modlite"(1.Tes. 5,37). "Chcem tedy, aby sa mužovia modlili na každom mieste"(1.Tim. 2,8). "Modliac sa každou modlitbou a prosbou každého času v Duchu" (Ef. 6,18). V modlitbe človek vyjadruje potrebu, ktorú on sám nie je v stave naplniť a vyznáva svoju závislosť na Bohu, ktorý poskytne to, čo je potrebné. Jadrom modlitby je uzna­nie bezmocnosti spojenej s dôverou v Boha, ktorý naplní potrébii modlitebníka. Modliť sa bez prestania znamená udržiavať trvalý postoj závislosti na Bohu. Pavol napomína: "... ďakujúc vždycky za všetko v mene nášho Pána Ježiša Krista"(Ef. 5,20). Iba ten, kto je úplne závislý na Bohu, môže ďakovať vždy a za všetko. Toto je možné iba vtedy, keď máme plnú dôveru nielen v Jeho moc a ochotu, ale aj v Jeho lásku a múdrosť, v ktorej každé­ho času koná to, čo je najlepšie. Nieto nežnejšieho vyjadre­nia závislosti na Bohu než v ďakovaní. Prosba je výrazom závislosti na Bohu v čase potreby; ďakovanie túto závislosť vyjadruje po jej uspokojení. Desať malomocných prosilo: "Pane, zmiluj sa nad nami"; iba jeden sa vrátil, aby poďakoval. Deväť z nich zabudlo na svoju závislosť na Ježišovi len čo boli uzdravení. A nakoniec, samotná podstata milosti si vyžaduje závislosť na Bohu. "Preto z viery, aby bolo podlá milosti"(Rim. 4,16). Milosť je úplná sama v sebe, je to nezaslúžená, nekonečná priazeň Boha pre každú potrebu a nepotrebuje žiadne doplnenie zo strany človeka. Je to iba Jeho milosťou, a kvôli tejto milosti, že Boh požaduje od človeka, aby žil v závislosti na Ňom. Milosť na strane Boha a závislosť na strane človeka sú neoddeliteľné. Je preto pobožný život v tejto dobe možný iba pod milosťou. Život v úplnej závis­losti na Bohu nie je ovládaný hriechom, pretože podstatou hriecha je závislosť ná sebe samom namiesto na Bonu. Preto Pavol mohol napísať: "... lebo hriech nebude panovať nad vami, pretože nie ste pod zákonom, ale pod milosťou"(Rim. 6,14). Byť úplne závislým na Bohu a túžiť po konaní Jeho vôle a Jeho oslave - to sú fundamentálne princípy zbožného života. Je to jedine milosť vyučujúca, ktorá môže v živote človeka vypestovať tieto charakteristické rysy...→

Hriech - ríčinou krízy

Svet sa rúti strmhlavo do skazy. V každej oblasti. Už aj slepý a neveriaci človek môže vidieť tú obrovskú zmenu k horšiemu, tiež v každej oblasti. Odpoveďou väčšiny ľudí je šomranie namiesto pokánia, som však presvedčená, že sa za tým u mnohých skrýva strach a úzkosť. Nastáva chaos, ani človek, ani príroda akoby už nevedeli, čo konajú. A príčina? Hriech. Hriech nevyznaný svojmu Stvoriteľovi. Hriech nevyznaný v pokání, v ľútosti z neposlušnosti, z nevery. Náš Boh nám dal na cestu životom Bibliu: dôveryhodné a nevyhnutné, ba priam existenčné pokyny ako žiť podľa Božej vôle. A cez tie Božie upozornenia - to môžeme vnímať v úžase, že Kráľ a Pán Stvoriteľ všetkého má ako náš Otec o nás strach. Koľká vďaka by sa nás mala zmocniť za takúto nevídanú milosť! Otec v nebi má strach o svoje deti na zemi. Strach nebeského Rodiča. Aby sa to Jeho dieťa nezatúlalo, lebo na zemi je mnoho nebezpečenstiev, lebo na zemi sú démoni so satanom. Ich snahou je zničiť človeka - toho Božieho tvora! My sme však veľmi divní. Máme síce strach z toho, čo bude zajtra - nemáme strach z toho, z čoho by sme mali mať, ale naopak máme z obrovskú radosť. Radosť z úspechov, z našich detí, vnúčat, nás samotných teší potlesk a uznanie okolia, ale ani nás nenapadne pozrieť sa do neba, či aj náš Otec nebeský nám "tlieska" a teší sa tiež. Tak veľmi podceňujeme duchovnú oblasť, iste i preto, že máme v sebe túžbu byť si sami sebe pánmi, pánmi nad svojimi životmi. Ale čo sa potom deje? Ovečky poblúdia. lebo odmietli poznať správnu cestu, cestu záchrany, Ježiša. Príčinou býva i veľká túžba po ponukách sveta. Tie ponuky sú lákavé, zabalené do tých najpríťažlivejších obalov rozkoší, bohatstva, slávy, krásy... Tak veľmi zaslepia oči, že postihnutá obeť nevidí blud a klam, ak sa nad ňou nezmiluje Boh, táto obeť bezbožnosti putuje do zatratenia na zamatom a zlatom vyzdobenom lôžku, ale i pod most, ako obeť drogy za potlesku sveta, nie Boha. Dostala sa mi do ruky výpoveď jedného anglického profesora. Bol ateista. V kóme mal silnú skúsenosť s peklom, jeho duša opustila telo, dostal sa do tmy a do pazúrov bytostí, ktoré mu ubližovali, trhali ho, opľúvali, škaredo mu nadávali... taká hrôza sa ho zmocnila, že začal blúdiť zúfalo v mysli po svojom detstve a hľadal tam informácie o Ježišovi: Ako dieťa chodil do nedeľnej školy. Vedel sa vtedy aj pomodliť, ale to bolo tak veľmi, veľmi dávno! A teraz úbohý, jednou nohou už v pekle, desivo a zúfalo bojuje so svojou pamäťou a vyhrabáva zabudnuté zbytky o Ježišovi. Napokon sa mu podarí objaviť útržkovité texty: Otče náš, Pastier môj... s námahou ich vyslovuje a tu, tie desivé príšery, len čo počujú Božie slová, jačia, utekajú od neho preč. Ostáva sám, v tme a v tichu. A odrazu tá jeho ubolená duša si uvedomuje prázdnotu svojho života bez Boha, prosí, volá k nebu o odpustenie a volá Ježiša, aby prišiel a potom sa objaví najprv malý lúč svetla a: "...Ježiš ma vzal do náručia. Všetky tie rany bolesti a špina akoby sa vyparili preč. Zrazu som bol uzdravený, vo vnútri naplnený tou Jeho láskou. Nedá sa to popísať. Viem, že toto je vrchol života, je to proste všetko. Cítil som, ako ma jemne hladká po chrbte, v tej chvíli som plakal šťastím ako dieťa. Pretože bol som stratený a teraz som bol nájdený. Bol som mŕtvy a teraz žijem, On je ten. kto ma z toho miesta vyviedol." Tento príbeh je o mnohých z nás: o našej vzbure proti Bohu, o vlastných cestách bez Boha, o páde a beznádeji... ak však milosti Božej sa nedostanú všetci. Mnohí umierajú bez Boha v srdci, bez odpustenia hriechov a ich večným "domovom" sa stáva peklo. Hriech ako mor zasiahol Zem, národy, jednotlivcov. Všetky krízy: hospodárske, rodinné, sociálne... všetky vznikajú pre hriech. I príroda trpí hriešnosťou človeka - vzbury! "Niet spravodlivého ani jedného, nieto rozumného, nikoho, čo by hľadal Boha"(Rím. 3,10-11). Sme zranení a zraňujeme, nôž bolesti vbárame do sŕdc. Existuje cesta k záchrane? Áno, Božia milosť je tu, Boh je udivujúco trpezlivý a veľmi nás miluje. To vidíme aj z výňatku spomenutého príbehu. My sme tí, čo potrebujeme "vzniesť srdcia k výšinám, a chváliť zvučne Hospodina." V pokání prečisťovať svoje srdcia. My sme tí, čo potrebujeme denne prichádzať ku krížu Pána Ježiša a prosiť o odpustenie hriechov svetu, národom, našim blízkym... my sme tí, ktorí potrebujeme slovom Hospodina sa sýtiť ako tým najchutnejším pokrmom, aby znak Kaina nebol na našich čelách, aby sme mali odpustené hriechy.

My sme tí, čo sa potrebujeme vrátiť k Hospodinovi!

Je jasné, že sa schyľuje k naplneniu Božích súdov. Začína sa posledné dejstvo. Aby sme ho pochopili, prečítajme si pozorne tieto verše z Ozeáša, ktoré vyjadrujú Božiu bolesť nad konaním človeka. Boh so zármutkom v srdci spomína na celé dlhé storočia neopätovanej lásky. "Keď bol Izrael mladý. Zamiloval som si ho, z Egypta som povolal svojho syna. Čím viac som ich volal, tým viac odchádzali odo mňa. Obetovali baalom a kadili tesaným modlám, hoci Ja som učil chodiť Efraima. Ja som ich brával za ruky, Ja som ich uzdravoval. Priťahoval som ich ľudskými putami a povrazmi lásky. Bol som im ako tí, čo obľahčujú jarmo na ich lícach. Nakláňal som sa k nim a kŕmil som ich"(Oz. 11,1-4). Nič sa vo vzťahu ľudí k Bohu nezmenilo. Ba je to ešte horšie. Bezbožnosť rastie. A rastie i počet tých, čo si modelujú Boha podľa svojich predstáv. Tradície a formálne náboženstvá nemôžu Bohu spôsobovať radosť. Náboženstvo bez srdca je ohavnosťou. A Božie srdce je láskavé a starostlivé...! Všetko nám dal, pripravil na bývanie tak nádheru zem, obklopil rodinou, aby sme neboli sami, vložil nám do duše cit, radosť, lásku... všetko nám dal. Pripravil cestu záchrany, bojuje za nás, ak Mu to dovolíme... A my, ľudia? Obrátili sme sa k Nemu chrbtom. Prečo sa nevieme tešiť z nášho Ježiša tak ako z víťazstva v hokeji? Veď záchrana je neporovnateľne viac!!! Prečo??? Lebo sme hriechom zakliati a potrebujeme odkliať, aby sme videli Božiu lásku, Jeho starosť o nás, aby sme našli svoj stratený raj. Hľadajme Ho, kým ešte nie je neskoro. Zajtra môže byť neskoro. Hľadáme prijatie... blúdime v uličkách lží a zrád... Všade sme boli, všetko prešli... Unavení, s vyhasnutým srdcom, vystierame náruč k nebu. A hľa, oáza milosti pred nami, môžeme vstúpiť! A uprostred oázy - domček, z perníkov lásky zmurovaný! Na stole kalich a chlieb! Radosť roztápa srdce. Sme Doma, u Pána Ježiša. Vďaka, Pane! Byť Doma je nádherné. "Keď vás teda Syn vyslobodí, budete skutočne slobodní"(Jn. 8,36).

(Zmena a Rast)

Hanbiť sa za Ježiša

Keď niekto, koho milujeme, vysloví vetu "Hanbím sa za teba", tie slová nám môžu ublížiť viac, než keby sme od toho človeka dostali facku. Vyvolajú pocit sklamania, ba dokonca zrady. No predstavme si, že by nám Pán Ježiš v posledný deň osobne povedal to isté: "Hanbím sa za teba." "Lebo ktokoľvek by sa hanbil za mňa a za moje slová v tomto pokolení cudzoložnom a hriešnom, za toho sa bude aj Syn človeka hanbiť, keď príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi."(Marek 8,38). Ježiš tieto slová adresoval tak davom, ako aj svojim dvanástim učeníkom. Už vo verši 34 zreteľne vysvetľuje, že ktokoľvek, kto by ho chcel nasledovať, musí byť pripravený vziať na seba svoj kríž. V skutočnosti pre ľudí tých dní predstavoval kríž nástroj mučenia, ktorý prirodzene viedol k strašnej smrti. Čítame teda, že pre svoju vieru je spasiteľne veriaci volaný čeliť určitému utrpeniu. Prinajmenšom sa stretne s určitým podozrievaním zo strany ostatných a často sa môže stať, že bude nepochopený. To môže byť pre človeka veľmi bolestivá skúsenosť. Život pre Krista môže viesť k odmietnutiu a nepriateľstvu dokonca aj od priateľov. Občas môže byť takýto veriaci aj predmetom zosmiešňovania. V niektorých krajinách môže kresťan očakávať fyzické utrpenie a v niektorých extrémnych prípadoch aj mučenícku smrť. Spôsob, akým ľudia trpia pre Krista sa teda líši v závislosti od krajiny a ľudí, ktorí v nej žijú. Napriek tomu Ježiš zreteľne vyslovil, že každý, kto ho chce nasledovať, musí byť pripravený zaplatiť túto cenu. Čo by však, odhliadnuc od nášho inštinktívneho strachu, stojac zoči-voči utrpeniu akéhokoľvek druhu, mohlo spôsobiť, že sa niekto bude hanbiť vziať na seba svoj kríž? Odpoveď nájdeme vo verši 38: "Ktokoľvek by sa hanbil za mňa a za moje slová..." Žiaľ, často sa stáva, že keď niekto odmietne nasledovať Ježiša, je to preto, že sa za neho hanbí. Pokúsme sa vysvetliť si túto predstavu, koncept. Zamyslime sa nad Ježišom v čase jeho utrpenia. Pamätajme, že on je Boží Syn, ktorý sa stal človekom nato, aby získal pre hriešnikov záchranu a vykúpenie. Preto ako dokonalému človeku bol pre neho život uprostred hriešnych mužov a žien sám osebe príčinou veľkého utrpenia. No čo sa nás týka, s nami je to celkom inak, pretože my sme vždy žili v tomto hriešnom svete - nič iné nepoznáme a navyše, aj sami sme boli hriešnici. Aký strašný a šokujúci teda mohol byť život medzi hriešnikmi pre toho, ktorý bol sám nevinný, čistý od akéhokoľvek previnenia a dokonalý v každom zmysle slova. Nielenže musel pre hriech všade okolo neho trpieť, ale väčšina ľudí, ktorých stretol, jeho posolstvo lásky, nádeje a milosti odmietlo. Ako vieme, jeho slová boli nielenže odmietnuté, ale aj on sám bol opovrhnutý. Zaobchádzalo sa s ním zle a nakoniec bol pribitý na kríž, aby zomrel. To bola odpoveď zlého, skazeného sveta voči Božiemu Synovi a voči krížu, na ktorom visel nahý, zatiaľ čo okoloidúci sa mu posmievali. Čo však musíme mať vždy na pamäti je, že všetko to ponižovanie, utrpenie a hanbu znášal z lásky k zlým, hriešnym mužom a ženám, akými sme my ľudia. Vedel, že neexistuje iný spôsob, iná cesta, ako nás prinavrátiť späť k Bohu, než prostredníctvom krutých utrpení, ktoré znášal na kríži namiesto hriešnikov. Možno pochopíme, prečo Ježiš tak dôrazne trvá na tom, že tí, ktorí chcú byť jeho nasledovníkmi, musia byť pripravení za neho trpieť. Nasledovanie Ježiša znamená kráčať v jeho stopách v tom zmysle, že sa stotožníme s ním a prijmeme to, že aj nami môžu opovrhovať a odmietať nás, tak ako jeho. Hanbiť sa za neho znamená odmietnuť ohrozenie svojej povesti, odmietnuť riskovať, že budeme nepochopení, že sa nám budú vysmievať a že budeme stáť na okraji spoločnosti. A čím to je, že sa človek hanbí za Pána Ježiša a jeho slová? Okrem strachu je to tiež pýcha. Znamená to byť nepripravený pokoriť sa pre neho. Pyšný človek si pomyslí, že za každú cenu musí chrániť svoju česť, dôstojnosť a povesť na tomto svete. No všimli ste si, ako Pán opísal ľudí tej doby? Vo verši 38 ich nazýva cudzoložníkmi (čo znamená, že sú neverní Bohu) a hriešnikmi. Myslíte si, že by ľudí našej doby opísal inak? Som si istý, že nie. My, muži a ženy, sme stále nevernou a hriešnou generáciou. Čo s tým teda chceme urobiť? Chceme sa pokoriť a kráčať v stopách toho, ktorým ľudia pohŕdali a ktorého odmietali, bez ohľadu na to, čo nás to môže stáť? Alebo sa radšej stiahneme, pretože pre našu pýchu nie sme ochotní podstúpiť utrpenie zapríčinené touto voľbou? Stredná cesta neexistuje. Pán Ježiš neprijme za svojich učeníkov tých, ktorí si chcú chrániť vlastnú povesť, aby sa páčili svojim blížnym. Buď nasledujeme ukrižovaného Krista snažiac sa žiť v poslušnosti jeho slovu, alebo ideme spolu s davom, ktorý nežije v poslušnosti Písma a je Bohu neverný. Nesmieme si myslieť, že sa tomuto rozhodnutiu môžeme vyhnúť tým, že sa budeme ukrývať v kostole. Výzva nasledovať Pána nemá nič spoločné s navštevovaním kostola a nasledovaním učenia a tradícií, ktoré tam počujeme. Nie, to nie je to, čo znamená byť pravým kresťanom a zobrať na seba svoj kríž. Skutočný, pravý kresťan je skôr niekto, kto nasleduje Ježiša Krista a snaží sa žiť pokorný život pre neho, nech to stojí čokoľvek. Drahí čitatelia, dovoľte mi opýtať sa vás: keď vás Ježiš volá, aby ste ho nasledovali, tak odolávate, vzpierate sa -, pretože sa hanbíte ho nasledovať na ceste utrpenia a poníženia? Bojíte sa, že ak vezmete na seba svoj kríž, prídete o dobrú povesť a možno aj o priateľov? Nuž, v našom verši nám Pán Ježiš pripomína, že jedného dňa sa vráti na zem. Už však nie ako pokorný tesár z Nazareta, ale v sláve svojho nebeského Otca. Áno, Pán Ježiš sa vráti na nebeských oblakoch sprevádzaný zástupom anjelov. Tí, ktorí dobrovoľne prijali Pána Ježiša do svojich sŕdc a nasledovali ho na ceste sebazaprenia, nesúc svoj kríž, budú osobne prijatí v sláve. Strávia večnosť v nebi v novom, oslávenom tele. No tí, ktorí sa za neho hanbili a neboli ochotní nasledovať Spasiteľa aj za cenu utrpenia a poníženia, tí prídu na to, že sa v ten deň za nich bude hanbiť aj on sám. Ježiš nám dnes hovorí: "Hľa, nehanbil som sa za vás, keď som trpel hrôzami kríža a bol som vydaný na smrť ako podlý zločinec namiesto hriešnikov. To sa za mňa tak hanbíte, že sa odvraciate od môjho úžasného a milostivého pozvania nasledovať ma kvôli tým niekoľkým rokom, ktoré vás na tejto zemi (možno) ešte čakajú? Ak sa za mňa hanbíte, potom sa budem hanbiť aj ja za vás v ten deň a v mojom slávnom kráľovstve pre vás nebude miesto." Drahý priateľ, nechcel by si radšej, než byť navždy zavrhnutý, prijať Spasiteľa a jeho láskyplné zasľúbenie, padnúť pod kríž a prosiť ho, aby vstúpil do tvojho života a prevzal nad ním kontrolu?

(Michael Steedman)