Naša  záchrana  je

Millosť vyučujúca/J.F.Strombeck

Kapitola 3

Milosť pre každodenný život

Slovo Božie má veľa to povedať o milosti Božej a jej pôsobení v pozemskom živote veriaceho. Každý veriaci stojí v milosti a má k nej prístup skrze vieru (Rim. 5,2). Jedine tu je záruka, že Boh je hotový konať v milosti v každej okolnosti života. Čo hovorí Pavol o sebe, malo by byť skutočnosťou pre každého veriaceho. "Ale milosťou Božou som, čo som, a jeho milosť mne preukázaní nebola nadarmo, ale som hojnejšie pracoval než oni všetci, avšak nie ja, ale milosť Božia, ktorá je so mnou"(1.Kor. 15,10). Je teda všetko, čím veriaci je a všetka práca, ktorú v láske koná, výsledkom milosti Božej. Oddelene od Jeho milosti sa pre Boha ne­môže konať nič. V odpovedi na trojnásobnú modlitbu Pavlovu aby mu bol odňatý osteň z tela, hovorí Boh: "Dosť ti je moja mi­losť. Lebo moja moc sa dokonáva v slabosti"(1.Kor. 12,9). Tu Božia milosť udržiavala Pavla v čase jeho veľkého súženia. V tom je vidno dostatočnosť milosti v každom čase a za každých okolností. Milosť Božia vyslobodzuje veriaceho z moci hriechu. "Lebo hriech nebude panovať nad vami, pretože nie ste pod zákonom, ale pod milosťou"(Rim. 6,14). Je to iba milosť, pôsobenie nekonečnej Božej lásky, ktorá môže zlomiť moc hriechu a vyslobodiť veriaceho. Ako veľmi sa toto líši od názoru (ktorý má svoj pôvod v ľudskom rozumovaní), že väčší dôraz na milosť by mohol učiniť kresťanov bezstarostnými! Veru, nie je dnes príliš veľa učenia o mi­losti, skôr nedostatok! Opäť je to milosťou, že sa veriaci stáva duchovne silným. Pavol píše Timoteovi: "Ty tedy moje dieťa, mocnej v milosti, ktorá je v Kristu Ježišovi"(2.Tim. 2,1). Touto milosťou sa mal stať schopným znášať zlo ako dobrý vojak Ježiša Krista a zápasiť tak, aby získal korunu. Bez milosti je nemožné víťaziť v duchovných zápasoch života. S týmto napomenutím je tesne späté aj ďalšie: "Rozličnými a cud­zími učeniami sa nedajte točiť. Lebo je dobre, aby bolo milosťou upevňované srdce"(Žid. 13,9). Opakom srdca "upevňovaného milosťou" je srdce plné nepokoja a strachu. A toto je skúsenosťou veľkého počtu veriacich, ktorí nerozumejú hojnej Božej milosti. Skutočne, zápas veriaceho v jeho vlastnej sile s pokleskami, ktoré takýto zápas doprevádzajú, a strach z prípadného zatratenia neupévňuiú srdce. Toto spôsobuje neistotu, trápenie a mdlobu. AÍe keď veriaci môže vidieť, že Božie dielo milosti nemôže zlyhať pretože je z Neho, že pozadím jeho cieľa je Jeho nekonečná moc a milosť, jeho srdce nachádza pokoj a je upevnené. Po tom, čo bolo srdce upevnené milosťou, je tu milosť, aby sme mohli Bohu slúžiť. "Preto, keď dostávame nepohnuteľné kráľovstvo, majme milosť, ktorou by sme ľúbo svätoslúžili Bohu s úctivosťou a bohabojnosťou"(Žid. 12,2). "A Boh vám môže rozhojniť každú milosť, aby ste vždy vo všetkom mali všetkého dostatok a tak hojneli na každý skutok dobrý"(2.Kor. 9,8). Je jedna služba, o ktorej je zvlášť uvedené, že je z milosti. Pavol, píšuc kresťanom v Korinte, zmieňuje sa o do­brovoľnej podpore od zborov v Macedónii ako o Božej mi­lostí, ktorá im bola daná. Touto milosťou Božou, hoci v súžení, "tá hojnosť ich radosti im bola daná v mnoho­násobnom dokázaní a tá ich veľká chudoba sa rozhojnila v bohatstvo ich prostoty"(2.Kor. 8,2). O svojom kázaní hovorí Pavol, že je z milosti: "Mne najmenšiemu od všetkých svätých daná je tá milosť zvesto­vať pohanom nevystihnuteľné bohatstvo Kristovo"(Ef. 3,8). Nielen jeho kázanie, ale každá služba Cirkvi je z milosti: "Ale jednému každému z nás je daná milosť pódľa miery daru Kristovho... A on dal niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, niektorých za evanjelistov, niektorých za pastierov a za učiteľov na zdokonaľovanie svätých ku dielu služby, na budovanie tela Kristovho"(Ef. 4,7,11-12). Židom píše apoštol: "Pristupujme tedy so smelou dôverou k trónu milosti, aby sme dostali milosrdenstvo a našli mi­losť k pomoci, poskytnutej v pravý čas"(4,16). Áno, nekonečná láska Božia pôsobí a môže plne uspokojiť každú potrebu; je to jedine milosť za milosť. "A on sám, náš Pán Ježiš Kristus, a Boh a náš Otec, ktorý nás zamiloval a dal vecne potešenie a dobrú nádej v milosti, nech ráči potešiť vaše srdcia a upevniť vás v každom dobrom slove a v skutku"(2.Tes. 2,16-17). Požehnanie milosti je potechou a dobrou nádejou, ktorá vyúsťuje v upevnenie srdca a v stabilitu v dobrých slovách a skutkoch. Zaiste toto všetko, a ešte oveľa viac, je milosť za milosť pre každodenný život veriaceho. Niet ničoho v živote, pre čo by nebolo milosti. Pretože milosť je taká podstatná pre každý detail v živote veriaceho, nemôže byť ani reči o nebe­zpečenstve, že by sa príliš zdôrazňovala. Neporozumenie milosti a málo učenia o nej - to je to skutočné nebezpečenstvo...→

Byť svedkom

Budete mi svedkami

Duch svätý podľa zasľúbenia a podľa pokynov skutočne zostúpil na učeníkov. Tým bolo naplnené to, aby mohli byť a boli svedkami Pána Ježiša Krista. Kto môže byť svedkom? Nuž ten čo niečo na vlastné oči videl či zažil. Tomu rozumieme aj tak, že je to hodnoverný a hodnotný svedok. Učeníci takými skutočne boli. Videli i zažili nielen pôsobenie, učenie, ale aj ukrižovanie či zmŕtvychvstalého Pána Ježiša Krista. To, že boli pravdu hovoriaci a úprimne svedčiaci to teraz berieme ako samozrejmosť. Zaoberať sa v našej úvahe týmto smerom nie našim zámerom. Boli poslušní a doslova sa správali podľa pokynov Pána Ježiša Krista. Vrátili sa do Jeruzalema a tam sa aj zdržiavali. Potom sa na učeníkoch všetko naplnilo do bodky. Dokazuje to aj text Písma, ktorý je napísaný v 2. kapitole Skutkov. Čo sa teda odohralo:

1. Bol zoslaný na nich Duch svätý, čo vyvolalo pozornosť, úžas a súčasne vhodnú situáciu: v. 1-13.

2. Apoštolovia skutočne svedčili, prím tu zohrával ako vždy Peter: v. 14-36.

3. Moc Ducha svätého sa prejavila, ľudia reagovali a dostavil sa výsledok v pokání a v živote ľudí: v. 37-47.

Slovo "svedok" a jeho skutočnú činnosť tu spoznávame v ďalšom kontexte Písma svätého. Pán Ježiš Kristus stojí tu za svojimi učeníkmi. On pri nich skutočne naplňuje zasľúbenia a im sa aj darí. Žnú nebývalú úrodu a dosahujú nebývalé výsledky v šírení evanjelia. Robia to svedeckou výpoveďou a ich služba je sprevádzaná zázrakmi, ako sa to dialo aj u Pána Ježiša Krista. Toto je skutočne úžasné konštatovanie a fakt. Istý evanjelista konštatuje: "Predtým jeden evanjelista obrátil tisíce ľudí. Dnes tisíc evanjelistov obráti sotva desiatych." Z týchto slov však vyplýva, ľudia kráčali v šľapajach učeníkov Pána Ježiša Krista. Ľudia boli poslušní Slovu Božiemu. Ak zostaneme pri konštatovaní, ako to bolo dobré a nádherné kedysi, ba za čias učeníkov, tak Slovo Božie minulo svoj účel a cieľ. My nie sme zodpovední za výsledok. Ten nepoznali ani apoštolovia a Peter. Oni boli poslušní a konali to čo mali. Kázali Ježiša Krista, Toho ukrižovaného a zmŕtvychvstalého. Svedčili o odpustení hriechov, o istote spasenia a moci Ducha svätého. Toho sme neustále svedkami aj my dnes. Toto je cesta budovania nebeského kráľovstva ešte tu na zemi. Spôsoby a povolania sú tiež prideľované spravodlivo a v dostatočnej miere. Majú svoj účinok aj dnes. To môžeme zažiť práve tak ako kazateľ s mladými ľuďmi. A "kráľovstvo nebeské," po ktorom sa pýtali učeníci sa nebývalým spôsobom priblížilo. Žime v bdení a očakávaní, v usilovnej a poslušnej službe "kým nevojde plnosť pohanov."(Rím.11). Pretože: "Lebo ešte máličko, a príde Ten, ktorý má prísť, a nebude meškať"(Hb. 10,37).

Strategický postup

"V Jeruzaleme, aj po celom Judsku, aj v Samárii a až do posledných končín zeme." Takýto postup bol určený pre učeníkov. Niekoľko dní po tom čo sa "v Jeruzaleme" rozhlásilo - Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. Správa, ktorá na jednej strane priniesla radosť a zanietenie a na strane druhej prenasledovanie nenávisť a zlosť. Inými slovami mali byť svedkami doma, pre najbližších, pre najbližšie okolie a to okolie bolo veľmi nevhodné. Prostredie, v ktorom nebolo možné očakávať samozrejmé a nadšené prijatie. Druhým okruhom malo byť  "Judsko a Samária," podobne - nič prijemné, ani priaznivé prostredie. Tretím krokom má byť krok do neznáma. Nad takým to "povelom" je hodno sa zamyslieť. Zoslaním Ducha svätého a rozruch, ktorý táto udalosť spôsobila sa situácia v samotnom Jeruzaleme zmenila. Výsledok svedectva bol skutočne tiež nebývalý. To sme si však už povedali. Čo však znamená toto zamyslenie, ak dôjdem iba k vyššie uvedeným poznatkom a záverom? Ak nevyvediem pre nás skutočné konkrétne životné kroky. Pozorovanie, poznanie, rozbor, zamyslenie, to sú dôležité kroky. Slovo Božie nám na záver k tomu hovorí: "Buďte však činiteľmi slova, a nielen poslucháčmi, ktorí oklamávajú sami seba. Lebo ak je niekto poslucháčom slova, a nie činiteľom, podobá sa mužovi, ktorý si v zrkadle pozerá svoju prirodzenú tvár; videl sa totiž, ale odišiel a ihneď zabudol, aký je. Ale kto sa zahľadel do dokonalého zákona slobody a vytrval nie ako zábudlivý poslucháč, ale ako činiteľ skutku, ten bude blahoslavený vo svojom konaní"(Jk. 1,22-25). Tieto slová sú vážne a s nimi mali problém aj veľkí teológovia, akým bol M. Luther. Veríme, že nám pomôže k správnemu a život ovplyvňujúcemu závery.

(Zmena a Rast)

Modlitba

Každý kresťan má s komunikáciou s nebeským Otcom svoje skúsenosti. Pozitívne, ale niekedy možno i negatívne (napr. tzv. "nevypočuté" modlitby). Príčiny tých negatívnych skúseností môžu byt rôzne, nikdy však "na vine" nie je Otec. Účinná modlitba, to je v živote kresťana veľmi vážna vec - bez nej totiž niet spojenia s Bohom, a bez spojenia s Ním niet života (duchovného tu v časnosti a osláveného vo večnosti). Preto treba upozorňovať na problémy, ktoré môžu znemožniť toto životodarné spojenie. Sám som s niektorými zápasil a s inými som videl a vidím zápasiť svojich bratov a sestry vo viere. Povzbudzovanie sa a upozorňovanie na úskalia a chyby - to je istotne najúčinnejšia vzájomná služba a pomoc kresťanov. Osobné svedectvo je jednou z foriem takejto pomoci, lebo povzbudzuje i ukazuje problémy, ťažkosti, ale aj spôsob ako sa s nimi jednotlivec s Božou pomocou vysporiadal. A zhrnutie skúseností viacerých veriacich, videných vo svetle Slova Božieho, má podobné poslanie. Modlitba, to je aktívna komunikačná linka s Bohom, to je anténa, ktorou vysielame i prijímame informácie životne dôležité pre náš duchovný život. Bez modlitby je človek ako televízor bez antény: na pohľad normálny, v skutočnosti však nefunkčný, teda zbytočný. Keďže je modlitba rozhovorom s Bohom, má byt prirodzená, nevyumelkovaná. Vaši pozemskí rodičia by sa asi veľmi čudovali, keby ste sa chceli s nimi rozprávať vetami iných, cudzích ľudí, všeobecnými frázami (hoci i zveršovanými), a nie svojimi slovami. Ako sa asi díva náš nebeský Otec na svoje deti, ktoré s Ním "komunikujú" bezmyšlienkovo odrecitovanými veršovačkami? Ešteže On vidí do mysle človeka. Inak by sa asi nemohol vôbec dozvedieť, čo Mu takto "modliaci sa" človek chce povedať a čo od Neho žiada. Modlitba, ako rozhovor, je niečo tak prirodzené a jednoduché, že to poľahky dokáže aj malé dieťa (ak už vie hovoriť), a predsa mnohí majú s ňou ťažkosti. Tieto môžu vyplývať z viacerých príčin:

a) z nedôvery k Bohu: Človek sa síce obracia (formálne) na Boha s prosbami, ale súčasne robí všetko preto, aby si splnenie svojich prianí zaistil aj "inou cestou" - prostredníctvom ľudí, či dokonca okultných praktík (napr. ezoterického liečiteľstva). Takýto človek sa svojím konaním a zmýšľaním vzdialil Bohu, prešiel na opačnú stranu barikády - na stranu satanovu, vlastným pričinením sa dostal do stavu prekliatia, a preto nemôže očakávať od Boha požehnanie: "Takto vraví Hospodin: Prekliaty je muž, ktorý dúfa v človeka... jeho srdce odvracia sa od Hospodina"(Jer. 17,5,7).

b) z nepoznania Božej cesty: Človek je niekedy v pokušení predkladať, ba priam vnucovať svoje plány a predstavy všemohúcemu a vševedúcemu Bohu. Dokonca neraz Mu predkladá nielen predmet svojich žiadostí, ale i spôsob ich splnenia. V podstate Bohu "radí" ako "na to". A ak Pán nepristúpi na jeho predstavy, cíti sa sklamaný, urazený alebo to pokladá za "dôkaz", že ho Boh opustil, že nemá o neho záujem. Takýto postoj je cudzí veriacemu človeku; takto nemôže vypadať vzťah syna/dcéry k Otcovi. Veď Pán najlepšie pozná nielen čo potrebujeme, ale aj ako nám môže najúčinnejšie pomôcť. On možno vidí, že "mastička", o ktorú prosíme na našu bolesť, by nám nepomohla, a preto zvolí "chirurgický rez". Bude nás to azda i bolieť, ale buďme si istí, že je to určite jediný možný spôsob účinnej liečby. Boh vidí oveľa ďalej ako my. Vie aj o nebezpečenstvách, ktoré na nás číhajú "za zákrutou" cesty života, kam my nedovidíme. Preto tých, čo miluje, neraz vedie okľukou: "Boh viedol ľud okľukou cez púšť pri Červenom mori"(2.M. 13,18); Ježiš povedal Petrovi: "Čo ja robím to ty teraz nechápeš, ale potom pochopíš"(Jn. 13,7). Preto ak aj teraz možno nechápeme, prečo Boh koná inak, ako by sme si to predstavovali my, dôverujme Mu - On to robí určite pre naše dobro. Nie naša vôľa, ale Jeho nech sa splní! Pán Ježiš Kristus, Syn Boží, nám ukázal príklad ako máme predkladať svoje prosby nebeskému Otcovi, keď vo svojich modlitbách hovorí: "buď vôľa Tvoja"(Mt. 6,10) a "nie ako ja chcem, ale ako Ty"(Mt. 26,39).

c) z nedostatočnosti modlitieb (po stránke kvantitatívnej i kvalitatívnej): Niektorý človek sa obracia na Boha iba keď je s ním veľmi zle: žiada Ho o pomoc, keď už nič iné nepomohlo. Takto kresťan nekoná. Koľko a ako sa teda modliť? Príkladom modlitebného života nám môže byt prorok Daniel a apoštol Pavel: "(Daniel) tri razy denne kľakol na kolená, modlil sa a oslavoval svojho Boha"(Dan. 6,11) a Pavel napomína: "neprestajne sa modlite. Za všetko ďakujte" (1.Tes. 5,17-18). Chcel by som upozorniť na slová "oslavoval" a "ďakujte"! Uvedomme si, že modlitby, to nie sú iba prosby, žiadosti - v modlitbách máme predovšetkým ďakovať Bohu a oslavovať Ho. Veď máme na to toľko, toľko dôvodov! On splna aj naše tajné priania a potreby; áno, aj tie, ktoré sme Mu zabudli alebo nevedeli predložiť. Všetko, čo máme a čím sme, je od Neho. Ním žijeme tu a s Ním budeme žiť i vo večnosti - ak sme prijali Pána Ježiša Krista za svojho Pána a Spasiteľa. Dbaj, aby tvoja modlitba nevypadala ako vyplnená objednávka z katalógu obchodného domu. Všimnime si aj slová "neprestajne", "za všetko" a (u Daniela) "tri razy denne." Ony nám hovoria, že modlitba má byť nie čímsi občasným, či dokonca výnimočným v našom živote, ona má byť stálou a neustálou súčasťou nášho duchovného života. Čím viac máš práce, povinností, tým viac sa modli! To nie je strata času. Modlitba ta nezdrží od práce. Naopak! Ona je ako brúsenie kosy: časté brúsenie nezdržuje kosca, ale mu uľahčuje a skracuje prácu. Ono, Pavlovo "neprestajne sa modlite" určite neznamená spustiť nejaký "modlitebný mlynček - perpetuum mobile" alebo "nonstop" preberať guľôčky "ruženca", ani "drmoliť" čosi nezrozumiteľné (ústami), a súčasne zaoberať sa niečím úplne iným (mysľou). Ale čo tým teda apoštol myslel? Ani ja som kedysi dávno (v čase detstva a dospievania) nechápal Pavlov príkaz (resp. odporúčanie): nevedel som si totiž predstaviť, ako by sa mohol človek sústrediť na prácu, štúdium atd., keby sa neprestajne modlil. Ani od učiteľov náboženstva a farárov som nedostal uspokojivé vysvetlenie. A pritom odpoveď na túto otázku bola "na dosah ruky" - stačilo mať otvorené oči, uši, srdce: moji rodičia, starí rodičia a ostatní blízki ľudia, ktorí ma obklopovali, to predsa robili denne pred mojimi ocami, a nebolo to na úkor času, ktorý venovali práci, povinnostiam. To však, čo oni robili, som v tom čase nepovažoval za modlitbu. Dovoľte, aby som to bližšie vysvetlil: títo ľudia boli jednoduchí, pracovití, a veľmi úprimní; žili na dedine, celý život tvrdo pracovali od včasného rána do neskorého večera; nemali voľného času - ani na rozptýlenie, ani na "relaxáciu", ale ani na nekonečné meditovanie, a predsa ono biblické "stále sa radujte, neprestajne sa modlite, za všetko ďakujte..."(1.Tes. 5,16-18), bolo úplne samozrejmou súčasťou ich života: nezačali žiadnu prácu, aby si nevzdychli: "Pane Bože, pomáhaj!", a po skončení každej práce nezabudli na "Vďaka Ti, Bože!"; pred každou cestou (alebo nejakou očakávanou udalosťou) vždy a celkom samozrejme prosili Boha o Jeho ochranu; a to opäť tým najjednoduchším možným spôsobom: "Bože, ochraňuj nás (ma)!" "Buď s nami, Pane Bože!" a pod. A po skončení cesty (udalosti, podujatia): "Vďaka - Ti (chvála Ti), Bože!" Boli to naozaj tie najstručnejšie, a pritom najúprimnejšie modlitby, aké som kedy v živote počul: boli stále (neprestajné), a pritom sa nikdy nestali "bezobsažnými formulkami" (ako sa to neraz stáva s často opakovanými slovami). To isté platí aj o ich pozdravoch ich: "Pán Boh vám daj dobrý deň!" bolo skutočným prianím - kládli dôraz na každé slovo (ich pozdrav sa nikdy nezmenil na "brýdeň," či dokonca "čau," ako sa to časom stalo u mnohých ľudí mojej generácie). To isté platí, pravdaže, aj o ostatných pozdravoch: "S Pánom Bohom zostávajte!" "Pán Boh vám pomáhaj!" "Pán Boh uslyš! Pomáhaj aj vám (tebe)!" atd. Tieto a iné pozdravy boli vždy úprimnými prianiami, ba viac - boli to vlastne modlitby; veď to boli v podstate prosby o Božiu pomoc, nimi boli ľudia - blížni (blízki i vzdialenejší) porúčaní do Božej ochrany! Tieto svoje priania vyslovovali vážne a úprimne (ako skutočnú modlitbu) - čo hovorili, to i mysleli. Náš nebeský Otec celkom iste nemusel premýšľať, čo od Neho žiadajú, ako to asi musí robiť pri odriekaní naučených "modlitieb"(keď ústa hovoria jedno, a myseľ sa zamestnáva iným), alebo pri nekonečných monológoch plných (často egoistických) žiadostí, ba dokonca aj "rád" Bohu, ako má tieto žiadosti vyplniť - ako to majú vo zvyku robiť mnohí "modlitebnici." Títo ľudia teda "nehovorili mnoho, ako pohania, ktorí sa domnievajú, že pre svoju mnohovravnosť budú vyslyšaní"(Mt. 6,7); hoci mali veľmi ťažký život, dokázali sa radovať (1.Tes. 5,16) - pravda, ich radosť nemala charakter neviazanej veselosti, ale spokojnosti a neskrývanej vďačnosti voči Bohu za každé dokončené dielo; neprestajne sa modlili a za všetko ďakovali (1.Tes. 5,17-18) - pritom však po celý ich požehnaný život sa ich "neprestajné" modlitby a vďaky nikdy nestali formálnou záležitosťou, nikdy nenadobudli charakter bezobsažného klišé. Bez modlitby kresťan nemôže žiť. Ona je pre jeho duchovný život tým, čím je pohyb pre jeho život telesný. Bez pohybu začne telo slabnúť, prichádzajú poruchy, choroby. Odborne sa tomu hovorí "atrophia ex inactivitate" (oslabenie až "zakrpatenie" z nečinnosti). Okrem toho bez pohybu nemožno nič vytvoriť. Telesný život bez pohybu je teda jednak ohrozený, jednak neužitočný. To isté platí pre život duchovný bez modlitby.

(Zmena a Rast)