Naša  záchrana  je

Zamyslenia nad slovom Božím/Mikuláš Zavilla

Priority života

Človek by mal mať jasné v životných hodnotách a predovšetkým v tom čo je jemu najdôležitejšie v živote. Človek, ľudia čo umierajú hladom pre nich je samozrejmosťou, že je im najdôležitejšie, aby sa nasýtili a tak si zachovali život. Podobne je to so smädnými ľuďmi. Toto konštatovanie, ba životná pravda z hľadiska materiálneho bytia je dosť jasná. To nám potvrdzuje aj naše každodenné lopotenie a zápas o prežitie, o život. Môže však byť niečo dôležitejšieho? Pán Ježiš prišiel na zem, aby nám opätovne poukázal na existenciu duchovného rozmeru existencie. Napr. v ev. Jn. 6,31-35 čítame: "Naši otcovia jedli mannu na púšti, ako je napísané: Dal im jesť chlieb z neba." Ježiš im povedal: "Amen, amen, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva ten pravý chlieb z neba, pretože Boží chlieb je ten, čo zostupuje z neba a dáva svetu život." Oni mu povedali: "Pane, vždy nám dávaj tento chlieb!" Ježiš im odpovedal: "Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nebude hladovať a kto verí vo mňa, nebude smädný. Nikdy." Pán Ježiš tu poukazuje na jednanie Božie. Na vstup Boží s večnou existenciou do života izraelského národa. A Ak pozorne čítame celé Písmo sväté tak môžeme konštatovať, že to nie je iba ojedinelý vstup, ale opakujúce Božie zjavenie a zásah do materiálnej existencie. Dokonca ak si len pozorne prečítame to čo predchádza tento úsek Písma a čo nasleduje je to ten istý zámer. Človeka upútať na večnosť, na večnú existenciu a život v blahoslavenstve s Pánom Ježišom, alebo ide o život vo večnom odlúčení a večných mukách a trápení. To by sme mohli dedukovať ako hlavnú myšlienku z tohto odseku Písma.

Spomienka na Božie konanie

Ľudia sa rozpomínajú na Božie jednanie. Ježiš na to reaguje a vysvetľuje. Nie len vtedy to bol Boží zámer, aby Izraelčania pochopili, že je tu Boh, ktorý má ten najlepší zámer s ľuďmi viery, ale je to aj teraz keď som zostúpil na svet - Ja Ježiš Kristus! Božie jednanie v minulosti s Izraelským národom bol o milosti, o poznaní, že je tu Pán Boh, ktorý so svojimi dobrými zámermi a jednaní s ľudstvom to teraz výraznejšie opakuje. O tom je predchádzajúci opis udalosti v tomto odseku evanjelia. Je tu udalosť zázračného nasýtenia "päťtisíc mužov" príhoda s učeníkmi na rozbúrenom mori a opätovné stretnutie s množstvom ľudí s tvrdou výčitkou. Keď im Pán Ježiš vyčítal: "Ježiš im odpovedal: "Amen, amen, hovorím vám: Nehľadáte ma preto , že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa". To provokuje otázku: Ako to je so mnou? Ako je to s vami? Čo je nám dôležitejšie? Čo je nám najvyššou životnou prioritou? Môžeme pohliadnuť späť, ako Izrael, ale či pochopíme viac? Či prijmeme do života to čo pre nás vykonal Pán Ježiš Kristus. Ako nás vyučil a čo požaduje pre naše životy? Toto je to podstatné, čo by nás malo osloviť z tohto prečítaného textu Písma.

Prerod a istota

To čo tu Pán Ježiš od svojich poslucháčov vyžaduje. To je prerod v myslení to čo ap. Pavol pochopil a tiež vyžaduje v Rim. 12,2 toto: "A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, čo mu je príjemné, čo je dokonalé." To je to čo Pán Ježiš odsudzuje konzumný spôsob života. Z toho pohľadu a v tomto smere myslenia sa máme vyslobodiť a celkom sústrediť na Pána Ježiša Krista. Je isté, že reč Pána Ježiša je rečou obraznou, ale dostatočne výrečnou o tom, o čo tu ide. Je to zrozumiteľné dnes, po toľkých rokoch? Byť sústredený na život v inej dimenzii, ako je tá naša materiálna? Iste je to boj tela proti duchu. O ktorom hovorí aj ap. Pavol v Ef. 6,10-14 toto: "Napokon posilňujte sa v Pánovi a v sile jeho moci. Oblečte sa do plnej Božej výzbroje, aby ste mohli obstáť proti úkladom diabla. Veď náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám, mocnostiam, vládcom tohto temného sveta a proti duchom zla v nebesiach. Preto si vezmite Božiu výzbroj, aby ste mohli v ten deň zla odolať a tým, že všetko prekonáte, obstáť. Stojte teda! Bedrá si prepášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti." Materiálna existencia proti duchovnému poznaniu. Ale na to sme tu, aby sme sa v tomto smere zorientovali a naše myslenie, očakávanie, reč a konanie sme zmenili. To bude prijemné v Božích očiach. Nie to čo sme už dosiahli, ale to že kráčame stále vpred k tejto výzve, ktorú pred nás kladie Pán Ježiš. To všetko vo svojich listoch prezentuje aj ap. Pavol. Dobre si ich preštudujme a to všetko si prisvojme do našich životoch. Takýto prerod, takéto znovuzrodenie od svojich poslucháčov vyžaduje Pán Ježiš to predsa smeruje v istotu spasenia. Do stavu, kde je pre nás naplnením Pán Ježiš a to v plnom rozsahu. To je to o čom hovorí aj ap. Pavol v 2.Tim. 4,7-8 takto: "Dobrý boj som dobojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi dá v onen deň Pán, spravodlivý sudca, no nie iba mne, ale aj všetkým, čo s láskou očakávajú jeho zjavenie." Pavel ap. vie, že je to boj, že to nie iba prechádzkou "ružovou záhradou." Vie, že je to pre všetkých tých, ktorí sa uberajú touto cestou. Aby sme nikdy neboli smädní - túžili po ničom inom, ako po nasledovaní Pána Ježiša Krista. K tomu nech nás Pán požehná a dá silu a porozumenie...→

Premenenie Ježiša

Ako bude vyzerať vzťah medzi veriacimi a ich Spasiteľom, keď s ním budú v sláve? Možno nám dnešný text umožní získať predstavu, ako to bude s tými, ktorí majú výsadu stráviť večnosť s Pánom. "Potom po šiestich dňoch povolal Ježiš so sebou Petra, Jakoba a Jána a vyviedol ich na vysoký vrch osobitne, samotných. A premenil sa pred nimi, i jeho rúcho stalo sa skvejúcim, veľmi bielym ako sneh, akého bielič na zemi nemôže vybieliť. A ukázal sa im Eliáš s Mojžišom, a zhovárali sa s Ježišom."(Marek 9,2-4).

V článku sa pozrieme na udalosť, ktorá je bežne známa ako premenenie Ježiša Krista. Slovo "premenil sa" ("transfiguroval"), ktoré nachádzame vo verši 2, je doslovne "metamorfoval" v pôvodnom gréckom jazyku. Metamorfóza je proces, ktorý prebieha v živočíšnej ríši, napríklad keď sa húsenica premení na motýľa. Tu je potrebné si všimnúť, že zmena nenastáva žiadnym vonkajším pôsobením, ale vnútorne. Myslím si, že význam tejto skutočnosti bude zrejmý, keď postúpime ďalej v skúmaním tohto úryvku. Ježiš si zobral troch z dvanástich učeníkov, aby s ním šli na vysoký vrch. Od evanjelistu Lukáša sa dozvedáme, že táto transfigurácia alebo metamorfóza sa udiala, keď sa Ježiš modlil na vrchu, kým podľa evanjelistu Matúša jeho tvár žiarila ako slnko a odev sa stal oslnivo bielym. Čo ukázala táto premena? Ukázala, ako nikdy predtým počas pozemského života Spasiteľa, skutočnú podstatu jeho osoby. Keď sa Ježiš, druhá osoba svätej trojice, stal človekom, jeho sláva bola dočasne skrytá tak, že navonok vyzeral ako akýkoľvek muž v tej dobe. Hoci bol Bohom, a podľa vzhľadu bol ako akýkoľvek iný človek, pri tejto príležitosti jeho sláva a vznešenosť zažiarili veľkolepým spôsobom. V súvislosti s premenením sa vynárajú dve otázky, na ktoré sa budem snažiť odpovedať. Po prvé, prečo sa udialo práve v tom konkrétnom čase? Po druhé, aké ďalšie pravdy malo ešte vyjaviť? Ak sa zamyslíme nad tým, čo sa stalo bezprostredne pred touto udalosťou, domnievam sa, že bude zrejmé, prečo sa premenenie udialo práve vtedy. Ježiš sa totiž vtedy spýtal učeníkov, čo si myslia o tom, kto je on, a Peter odpovedal slovami: "Ty si Kristus, Syn živého Boha". Tu Ježiš potvrdil skutočnosť tejto veľkej pravdy, ktorá bola zjavená Petrovi. Premenenie bolo úžasným prejavom toho, čo malo znamenať – Božiu slávu žiariacu cez Kristovu ľudskosť. Pán Ježiš vtedy začal tiež jasne vysvetľovať svojim učeníkom, že zakrátko bude zatknutý, bude trpieť a zomrie a potom vstane z mŕtvych. Taktiež im povedal, čo to bude znamenať pre nich osobne a pre všetkých, ktorí ho budú chcieť nasledovať. Pre každého skutočného nasledovníka by to znamenalo trpieť, niesť svoj kríž a zomrieť samému sebe. Pre učeníkov bolo ťažké prijať toto učenie o utrpení a smrti, no Ježiš spomenul aj skutočnosť, že vstane z mŕtvych. A tak premenenie bolo nádherným prejavom Kristovej slávy ako jedinečného Božieho Syna, ale zároveň tiež ukázalo realitu slávy, ktorá bude nasledovať po tom, ako Ježiš vstane z mŕtvych. Pre troch učeníkov - Petra, Jakuba a Jána - bola táto jedinečná udalosť prípravou na hrozné udalosti, ktoré boli pred nimi, keď mal byť ich Majster mučený a usmrtený, ale mala byť tiež povzbudením s ohľadom na to, čo ich čakalo po jeho smrti. Áno, ich Majster má byť zatknutý, má trpieť a zomrieť. Áno, môžu očakávať, že zažijú utrpenie v tomto svete, kým budú kráčať v jeho stopách. Ale po zmŕtvychvstaní ho čakal návrat do slávy, ktorú opustil, keď sa stal človekom. Premenenie predstavovalo akúsi predzvesť budúcej slávy. Čo sa však malo stať samotným učeníkom? (Všimnite si, že aj Peter aj Jakub boli predurčení zomrieť ako mučeníci za Krista, kým Ján žil dlhý život plný utrpenia.) Čo mali zažiť po smrti učeníci? V našom texte čítame, že sa im ukázal Mojžiš a Eliáš spolu s Ježišom. Musíme počkať na ďalší rozhovor, aby sme mohli diskutovať o úplnom význame, ale teraz mi dovoľte upriamiť vašu pozornosť na jeden fakt o týchto mužoch. Vieme, že Mojžiša pochoval samotný Boh, hoci nikto nevie, kde sa nachádza jeho hrob a tiež, že Eliáš nezomrel vôbec. Bol vzatý do neba na ohnivom voze. Keď sa Pán Ježiš vráti na konci sveta, vezme so sebou všetkých skutočných veriacich, aby boli s ním v sláve. Samozrejme, vtedy už budú mnohí mŕtvi, ale bude aj veľa tých, ktorí budú v ten deň nažive. Toto sa stane v deň Ježišovho návratu na zem podľa slov apoštola Pavla v prvom liste cirkevnému zboru v Tesalonikách: "Lebo sám Pán s veliteľským povelom, s hlasom archanjela a s trúbou Božou zostúpi z neba, a mŕtvi v Kristu vstanú najprv; potom my živí ponechaní budeme razom s nimi vychvátení v oblakoch v ústrety Pánovi do povetria. A takto budeme vždycky s Pánom." Samozrejme, veriacim nebude ponechané rovnaké telo, aké mali na zemi. Ďalšie slová apoštola Pavla z listu Korinťanom oznamujú: "Hľa, tajomstvo vám hovorím. Všetci nezosneme, ale všetci budeme premenení, razom, v okamihu, pri zatrúbení poslednej trúby. Lebo zatrúbi, a mŕtvi vstanú neporušiteľní, a my budeme premenení. Lebo toto porušiteľné musí obliecť neporušiteľnosť a toto smrteľné obliecť nesmrteľnosť." Už chápete? Najprv tí veriaci, ktorí zomreli, vstanú z mŕtvych a potom tí, ktorí sú ešte nažive, stretnú sa s Pánom v povetrí, pričom všetci budú mať zamenené toto smrteľné fyzické telo za neporušiteľné duchovné telo. Mohli by sme povedať, že kým Mojžiš, ktorý zomrel a bol pochovaný, reprezentuje veriacich, ktorí budú mŕtvi, keď sa Ježiš vráti, Eliáš, ktorý nikdy nezomrel, reprezentuje tých, ktorú budú ešte stále nažive pri druhom príchode Krista. Všimnite si teraz, čo robili Mojžiš a Eliáš na vrchu s Pánom Ježišom. Rozprávali sa s ním tak, ako sa rozpráva človek s priateľom. Neboli ohromení a ani vydesení, ale úplne pokojní v spoločnosti ich Pána a Spasiteľa. Takto to bude jedného dňa so všetkými, ktorí spoznali Spasiteľa a slúžia mu tu na zemi. Budú sa tešiť z dokonalého spoločenstva so svojím nádherným Spasiteľom v nebeskej sláve. Ale aké to bude pre tých, ktorí nikdy nečinili pokánie a neobrátili sa ku Kristovi o spásu?! Pre nich bude ten deň dňom hrôzy. Božie slovo hovorí, že budú volať na vrchy a skaly, aby na nich padli, aby ich skryli pred tvárou Boha a jeho Syna, a uzatvára: "lebo prišiel ten veľký deň jeho hnevu, a kto môže obstáť?"(Zjavenie Jána 6,17). A odpoveď na otázku "Kto obstojí?" je: iba tí, ktorí uverili v Krista; tí sú chránení pred hnevom skrze krv, ktorú vylial za nich na Golgote. Budú sa tešiť z plného spoločenstva s ním po celú večnosť. Budeš medzi nimi, priateľ môj? Modlím sa k Bohu, aby si bol.

(Michael Steedman)

Boh zachraňuje v čase najväčšej núdze

(Ex. 14, 8-14)

Pravdepodobne mnohí z nás bratia a sestry, milí priatelia sme sa niekedy dostali do situácie, ktorá sa nám javila ako bezvýchodisková, keď sme sa cítili zahnaní do kúta, alebo sme sa ocitli v slepej uličke, z ktorej sme nevideli žiaden východ. Niekedy sa do takej bezvýchodiskovej situácie môže dostať nielen jednotlivec, ale aj celá skupina ľudí, celý národ, ako Izraelci v tomto texte Písma. Z tohto príbehu sa môžme naučiť niekoľko lekcií, ktoré sú platné aj pre náš život viery. Mojžiš nakoniec poslúchol Boží príkaz a odišiel do Egypta, aby bol Božím nástrojom a vyviedol odtiaľ z otroctva na slobodu Boží vyvolený ľud. Všetko sa udialo tak, ako to Boh povedal Mojžišovi vopred. Faraón samozrejme nechcel prepustiť národ, lebo z ich otrockej práce mu plynuli veľké zisky. Urobil tak, ako vieme, až po desiatich ranách, desiatich mohutných a úžasných Božích zásahoch do života Egypťanov. Izraelský národ mohol skúsiť a zažiť, ako mocne stojí pri nich Pán, ale k tomu nepotrebovali smelosť, ale najmä poslušnosť Božím príkazom, aby boli ochránení od rán, najmä od tej poslednej – smrti prvorodených. Aj na tomto mieste Písma môžme vidieť, že poslušnosť Jeho príkazom je to, čo Boh od nás očakáva viac ako obete, alebo náboženské úkony. V prečítanom odseku Písma je ľud už na ceste von z Egypta. Poslúchli Boží príkaz, čakali pripravení, jedli paschálneho baránka a keď prišiel pokyn, vykročili na cestu za slobodou. Eufória, ktorá sa ich zmocnila v tú veľkú noc, keď odchádzali z Egypta, už postupne vyprchala. Začínajú ich bolieť nohy po prvých prejdených kilometroch a na myseľ im prichádzajú aj prvé pochybovačné myšlienky. "Čo bude ďalej?" Opustili bezpečie Egypta, kde síce žili v otroctve, ale kde sa nemuseli o nič starať, o ničom rozhodovať, všetko mali zabezpečené. O všetkom rozhodovali a o všetko sa starali ich páni, ktorí im dávali aj potravu. Teraz na nich čaká neznáma púšť. Určite už vedeli od Mojžiša, že ich cieľom nie je len vyjsť si na pár dní na púšť, aby obetovali Bohu, ale že sa už nikdy do Egypta nemajú vrátiť, lebo ich konečným cieľom je zasľúbená krajina Kanaán. "Boh ešte riekol Mojžišovi: Takto povedz Izraelcom: Hospodin, Boh vašich otcov, Boh Abrahámov, Boh Izákov, Boh Jákobov ma poslal k vám. Toto je moje meno naveky a takto ma budú spomínať z pokolenia na pokolenie. Choď a zhromaždi starších Izraela a povedz im: Hospodin, Boh vašich otcov, Boh Abrahámov, Izákov a Jákobov zjavil sa mi a riekol: Dobre som si vás všimol, i to čo sa deje s vami v Egypte. I riekol som si: Vyvediem vás z egyptskej biedy do krajiny Kanaáncov, Chetejcov, Amorejcov, Perizejcov, Chivijcov a Jebúsejcov, do krajiny oplývajúcej mliekom a medom." (Ex. 3,15-17). "Mojžiš oznámil Áronovi všetky Božie slová, s ktorými ho poslal, a všetky znamenia, ktoré mu prikázal robiť. Mojžiš a Áron šli a zhromaždili všetkých starších Izraela. Áron vyrozprával všetky slová, ktoré Hospodin povedal Mojžišovi a robil znamenia pred očami ľudu. Ľud uveril; keď počuli, že Hospodin navštívil Izraelcov a videl ich trápenie, sklonili sa a klaňali."(Ex. 4,28-31). Hneď potom, ako sa vydali na cestu z Egypta sa však udiala prvá nečakaná vec. Vybrali sa zlým, opačným smerom, ako mali ísť. Z Egypta viedla cesta do Kanaánu popri pobreží Stredozemného mora severovýchodným smerom. Po tejto ceste sa dalo prísť do Kanaánu za 14 dní. Boh ich však v oblakovom a ohnivom stĺpe viedol juhovýchodným smerom, popri dnešnom Suezskom prieplave. To, kade išli, vlastne ani nebola cesta, ale skôr chodník, ktorý sa vinul ako úzky pruh suchej zeme v močiaroch , medzi početnými jazerami. Ľahko sa mohli domnievať, podobne ako faraón, že zablúdili: "Faraón si bude myslieť o Izraelcoch: Zablúdili v kraji, púšť ich zovrela."(Ex. 14,3). Zrejme už vtedy sa medzi Izraelcami ozývali hlasy, ktoré sa pýtali: "Prečo nejdeme priamo, najkratšou cestou do Kanaánu?" Dav otrokov, ktorý práve opustil Egypt, však zďaleka ešte nebol národom, ktorý by bol schopný zaujať a spravovať zasľúbenú krajinu. Museli ešte absolvovať Božiu školu v púšti, nemali ešte ani zákony, ktoré by regulovali ich spolužitie a preto by nevedeli spravovať štát. Boh to všetko vedel a preto viedol ľud okolo, dlhšou cestou: "Keď faraón prepustil ľud, Boh ho neviedol cestou cez krajinu Filištíncov - hoci bola kratšia. Boh totiž povedal: Keby ľud videl vojnu, mohol by svoj odchod oľutovať a vrátiť sa do Egypta."(Ex. 13,17). Častokrát vo svojom živote aj my hľadáme tú najkratšiu cestu k cieľu, ktorý chceme dosiahnuť a neuvedomujeme si, že ešte nemusíme byť pripravení na jeho dosiahnutie. Boh môže Teba aj mňa viesť cestou, ktorá je dlhšia, ale určite vedie do cieľa. Musíme dôverovať Jeho vedeniu aj keď vieme, že existuje aj kratšia cesta, lebo dôležité je, aby sme v živote kráčali po Jeho cestách a pod Jeho vedením a nie po našich vlastných cestách. To je druhá vec, ktorú sa môžme z tohto príbehu naučiť. Faraón a jeho radcovia si zrejme mysleli, že Izraelský ľud skutočne odišiel len na pár dní obetovať svojmu Bohu a osláviť svoj náboženský sviatok do púšte a že sa potom, nezvyknutí na útrapy života v púšti, vrátia späť do Egypta. Teraz, keď mu oznámili, že títo otroci odišli a už sa nemienia vrátiť, sa rozhodol, že ich bude prenasledovať a privedie ich späť násilím. Boží ľud sa na svojej ceste nemôže spoliehať na dobrú vôľu človeka na cestách, po ktorých ho vedie Boh. Vôľa a zámery, ako aj sľuby človeka, v tomto prípade faraóna sa veľmi rýchlo môžu pod vplyvom rôznych okolností zmeniť. Izraelcov sa zmocnil strach, keď zistili, že ich faraón prenasleduje s bojovými vozmi. Ich dôvera v Boha sa veľmi rýchlo vytratila. Boli v bezvýchodiskovej situácii uprostred močiarov, v neznámej krajine, postupovali pomaly, lebo mali zo sebou ženy, deti, starcov, svoje stáda, prenasledoval ich faraón na rýchlych vozoch a pred nimi bolo nepriechodné Červené more. Ako reagovali? Volali k Hospodinovi o pomoc (v. 10): "Keď sa faraón približoval, Izraelci pozdvihli oči a videli, že sa Egypťania hrnú za nimi; Izraelci sa veľmi naľakali a volali k Hospodinovi o pomoc." – to bola tá správna reakcia, ale reagovali aj reptaním voči Mojžišovi: "I povedali Mojžišovi: Či nebolo dosť hrobov v Egypte, že si nás vyviedol zomrieť na púšti? Čo si nám to urobil, že si nás vyviedol z Egypta? Či sme ti nepovedali už v Egypte: Nechaj nás, budeme slúžiť Egypťanom, lebo pre nás je lepšie slúžiť Egypťanom, ako zomrieť na púšti."(v.11). Aj na tomto príklade vidíme našu typickú ľudskú reakciu, keď sa dostaneme do problémov. Začíname pozerať späť, idealizujeme si minulosť, aj keď vôbec nebola dobrá a nastupuje to typické: "No nehovoril som, nevravela som, nepovedali sme, že to celé zle skončí?" Možno, že Izraelci volali k Hospodinovi: "Zachráň nás ešte tentokrát náš Bože. Vidíš, že sme uverili tomu zvodcovi Mojžišovi a odišli sme z Egypta, kde sme sa mali tak dobre." Ešte mnohokrát na tejto ceste z Egypta, pri rôznych ťažkostiach a problémoch v Máre keď nemali pitnú vodu, v Élime, keď hladovali, v Refidíme, keď opäť nebolo dosť vody, reptal ľud proti Mojžišovi a neskôr aj priamo voči samotnému Bohu. Mojžiš, ako ich vodca, znášal reptanie a nepochopenie ľudu, lebo mu bolo jasné, čo chce Boh, čo je Božia vôľa. Neustále sa utiekal k Bohu a u Boha hľadal riešenie a prihováral sa u Boha za reptajúci, búriaci sa ľud. Vedel, že nálada ľudí je nestála a rýchlo sa mení, že stály a spoľahlivý je jedine Boh. Ako reagujeme my, ako reagujem ja, keď sa dostanem v živote do ťažkostí? Reptáme proti našim vedúcim, alebo dokonca voči samotnému Bohu? Ak si v pozícii, že vedieš nejakú skupinu ľudí a dostanete sa do problémov, ako reaguješ na reptanie, či sťažnosti ľudí? Potláčaš ich? Tváriš sa, že nepočuješ? alebo ich predostieraš na modlitbách Bohu a hľadáš u Boha riešenie? Mojžiš vždy prinášal pred Božiu tvár, sťažnosti, reptanie ľudu. "Hospodin riekol Mojžišovi: Čo voláš ku mne? Povedz Izraelcom, aby sa pohli."(v. 15). Dôveroval Bohu a zároveň aj ostatných svojich spolupútnikov povzbudzoval, vlieval im nádej, aby verili Bohu, že On je s nimi, On ich zachráni, aby nereptali voči Bohu. "Ale Mojžiš povedal ľudu: Nebojte sa! Stojte pevne a uvidíte záchranu Hospodinovu, ktorú vám dnes spôsobí, lebo ako vidíte dnes Egypťanov, tak ich už nikdy neuzriete. Hospodin bude bojovať za vás, vy buďte len ticho."( v. 13-14). Dôveruje, že ten Boh, ktorý uskutočnil s ním a národom také veľké veci v Egypte, ich neopustí ani teraz na púšti, že vo veľkých veciach, ktoré s nimi začal, bude aj pokračovať. Boh nám nezasľubuje, že nás na ceste viery nebudú stretať problémy, možno až z nášho pohľadu neriešiteľné situácie. Zasľubuje nám však, že nás nikdy neopustí a dokončí dielo záchrany. Mojžiš na Boží príkaz rozdelil more na dôkaz toho, že Boh koná a ochraňuje ich sa aj oblačný stĺp a Boží anjel premiestnili medzi Izraelcov a Egypťanov. "Vtedy sa pohol anjel Boží, ktorý kráčal pred izraelským táborom a šiel za nimi; pohol sa i oblakový stĺp, ktorý bol pred nimi, a postavil sa za nich; dostal sa medzi tábor Egypťanov a tábor Izraelcov; bol ako oblak a tma; ale Izraelcom osvecoval noc, pritom sa po celú noc nepriblížili jeden k druhému."(v. 19-20). More je v Písme symbolom protibožských síl. Rozdelenie Červeného mora symbolizovalo, že Božiemu vyvolenému ľudu, tým, ktorých On zachraňuje nemôžu uškodiť ani tieto sily. Boh vládne aj nad týmito silami. Tí však, ktorí uprednostňujú a dávajú priestor týmto silám, tí aj pod ich pôsobením zahynú tak, ako zahynul faraón a jeho vojaci na dne mora, keď sa vody vrátili na svoje miesto. Pre izraelský národ znamenal tento Boží čin konečné a definitívne oslobodenie spod egyptského otroctva. Znamenal začiatok nového života, ktorého nádejou bola zasľúbená zem. Preto spievajú Izraelci po tejto ďalšej úžasnej skúsenosti chválospev Bohu. Týmto Božím činom záchrany bol vytvorený nový ľud, ktorého vzťah k Bohu je určovaný vierou. Bola to ďalšia skúsenosť viery so živým, konajúcim Bohom: "Vierou prešli (Židia) cez Červené more ako po suchu, a keď sa potom Egypťania pokúsili o to, potopili sa."(Hb 11,29). Viera je aj pre nás nevyhnutná k tomu, aby sme vykročili na cestu záchrany, na cestu slobody, ktorú Boh pripravil v Pánovi Ježišovi Kristovi aj pre nás. Ak si ešte nevykročil na túto cestu záchrany, ktorú aj pre Teba pripravil Boh, môžeš tak urobiť práve dnes, práve teraz a odovzdať svoj život do Božích rúk. Prechod Červeným morom je predobrazom tej udalosti v procese záchrany, ktorú pre nás kresťanov zvestuje a zapečaťuje krst vodou. "Nechcem však, bratia, aby ste nevedeli, že naši otcovia všetci boli pod oblakom, všetci prešli morom, všetci boli pokrstení v Mojžiša v oblaku a mori."(1.Kor. 10,1-2). Každý, kto uverí v Pána Ježiša musí podľa Jeho príkazu, ktorý nám dal aj vyjadriť túto svoju vieru verejne v krste a aj v tomto byť poslušný. Naše oslobodenie od hriechu musí znamenať radikálne a konečné oddelenie sa od predošlého spôsobu života. Nie je možné sa vrátiť späť. Nie je možné sa túžobne pozerať späť do Egypta, do nášho minulého života. Na ceste viery nie je možné zastať a obzerať sa späť. Keby niekto z Izraelcov zastal na dne rozdeleného Červeného mora a nešiel by ďalej, tak by zahynul. Ten, kto zastane na ceste, toho môže zakryť more a zahynie. Oslobodenie Izraelcov z egyptského otroctva je predobrazom nášho oslobodenia z otroctva hriechu. Veľkonočný baránok, ktorý vtedy zachránil svojou smrťou Izraelcov od smrti, je predobrazom toho Veľkonočného Baránka, Pána Ježiša Krista, ktorý svojou obeťou na golgotskom kríži nás zachránil od smrti a večného zatratenia. Je to však pre nás aj prísľub, že Boh je s nami, s Tebou aj vtedy, keď prechádzaš skúškami viery. On má riešenie aj vtedy, keď sa situácia zdá bezvýchodisková. Možno si práve, alebo sa možno ocitneš v takej bezvýchodiskovej situácii, v akej sa ocitli Izraelci, keď pred nimi bolo Červené more a za nimi faraón so svojim vojskom. Aj vtedy však môžme dôverovať Bohu, že ak nás zachránil pre večný život, On má pre nás spôsob záchrany aj v situáciách života, do ktorých sa dostaneme na tejto zemi. Otázka pre mňa aj pre Teba je, či Mu budem opäť a nanovo a stále dôverovať, alebo sa pustím do reptania. Môžme Mu veriť, že ak sa zveríme pod Jeho vedenie, určite prídeme do cieľa, do našej nebeskej vlasti, do nebeského Kanaánu, aj keď možno cestou, ktorá bude dlhšia a ťažšia, než očakávame.

(Ján Szőllős)