Naša  záchrana  je

Millosť vyučujúca/J.F.Strombeck

Kapitola 4

Odriekať sa bezbožnosti a svetských žiadostí

Aby sme mohli poznať pravú povahu vyučovania milosťou, je dôležité, aby sme poznali, čo je bezbožnosť a svetské žiadosti. Podľa bežných predstáv, bezbožnosť je ohraničená na to, čo je hriešne, nemorálne, skazené, poru­šené, nečestné, nepoctivé a pod. Avšak mnohé z toho, čo je ináč vysoko morálne, kultivované a jemné, je často práve tak isto bezbožnosťou, ako je vyššie spomínané. Slovo bezbožnosť je definované ako to, čo je "bez ohľadu na Bohu". Zahrňuje všetko, čo sa koná bez toho, aby bol pritom braný Boh do úvahy. Mnohí hovoria o nevykúpených ako o bezbožných, ale pritom zabúdajú, že všetko, čo spasený človek robí bez Boha, je rovnako bezbožné. Spa­sení sú zbožní v dôsledku ich postavenia v Kristu, ale mnohí pritom tolerujú vo svojich životoch veľa bezbožnosti. Každý čin v živote veriaceho, pri ktorom sa nepočíta s Bohom, je bezbožný. Pravá tvár bezbožnosti sa najlepšie odhalí pri vzťahu k Bohu. Človek bol stvorený tvorom činom Boha (1.M. 1,27); preto všetko, čím je a čo má, je od Boha. Ten, ktorý stvoril, môže aj poskytnúť všetko potrebné pre stvorenstvo. Pretože Stvoriteľ je láska, je jeho starostlivosť a opatera zaručená. Jediný správny postoj stvorenstva k svojmu Stvoriteľovi je postoj absolútnej závislosti na Ňom vo všetkých veciach. Toto si vyžaduje vziať Boha za slovo v každej podrobnosti života. Je tedy závislosť na Stvoriteľovi základným zákonom pre človeka, ako aj pre všetko ostatné stvorenstvo. Avšak v otázke závislosti na Bohu je tu základný rozdiel medzi človekom a väčšinou ostatného stvorenstva. Celý vesmír je závislý na Bohu, ktorý ho udržiava. Všetko povstalo a stojí v Kristu (Kol. 1,17). Vesmír je stvorený z hmoty, majúcej natrvalo dané vlastnosti. Tieto vlastnosti zodpovedajú fyzikálnym zákonom, ktorými Boh kontroluje a udržiava všetku hmotu a energiu. Pretože materiálny vesmír je anorganický, jeho závislosť na Bohu-Stvoriteľovi je nezmeniteľná. Podobne aj rastlinstvo - je závislé na Stvoriteľovi a je óvládané nemeniteľnými zákonmi. Sú to zákony, podľa ktorých je rastlinstvo udržiavané pôsobením slnka, vody, vzduchu a chemických prvkov zo zeme. Stvoriteľ ustanovil tieto zákony a rastlina prijíma na ich základe svoj život automaticky. Aj živočíchy sú závislé na Stvoriteľovi cez Jeho zákony, ktoré sú však na vyššej úrovni a zahrnujú inštinkt. Toto všetko jasne hovorí o závislosti tvorstva na svojom Stvoriteľovi - ale táto závislosť má povahu reflexí­vnu; nie je tu možnosť voľby. V prípade človeka - rozumom obdarenej bytosti ktorý disponuje slobodou vôle a voľby, musí byť závislosť na Bohu čosi viac než nedobrovoľná reakcia na fixné zákony alebo dokonca pudová činnosť. Tu závislosť na Bohu zahrňuje pochopenie Jeho všetko zahrňujúcej starostlivosti a opatery a postoj dôvery a viery. Pretože má slobodnú vôľu, jeho závislosť musí mať charakter dobrovoľností. Musí to byť vedomé podriadenie samého seba Bohu v uznaní Jeho nekonečných zdrojov a lásky. V dôsledku slobody vôle môže človek žiť bez ohľadu na Boha a podľa toho i konať. Takéto konanie je v skutočnosti - ako dôsledok prvotného hriechu človeka - časťou jeho najvlastnejšej prirodzenosti. Prvou skúškou, ktorej bol človek vystavený, bola skúška jeho dobrovoľnej závislosti na Bohu (1.M. 3,1-7). Had povedal žene: "Či naozaj riekol Boh, nebudete jesť z niktorého stromu rajského?" Bola to záludná otázka, ktorá mala vzbudiť pochybnosť o plnosti a dobrote Božích opatrení. Naznačovala, že Boh pred človekom zadržiaval nejakú prežiaducu vec. Bol to priamy útok na uznanie plnej závislosti človeka na jeho Stvoriteľovi a jeho potreby brať Ho do úvahy vo všetkých záležitostiach života. Bol to prvý náznak, že by mohol človek, vo svoj prospech, konať nezávisle na Bohu. Odpoveď ženy hadovi, prvé slová človeka, ktoré boli zaznamenané, naznačuje, že prvý krok na ceste preč od dobrovoľnej závislosti na Bohu bol urobený. Žena povedala: "Z ovocia rajských stromov jeme. Ale z ovocia stromu, ktorý je naprostred raja, riekol Boh: Nebudete jesť z neho ani sa ho nedotknete, aby ste nezomreli!" Štyri slová tu boli pridané k Božiemu príkazu a naznačujú pocit obmedzenia, ktoré bolo nadbytočné, akoby Jeho príkaz nebol odôvod­nený. Tieto slová vyjadrujú tiež túžbu po väčšom sebauplatnení. Ukazujú tiež, že Eva opustila cestu bezvýhradnej viery a uchýlila sa k rozumu. Začala sa ohliadať po svojej vlastnej inteligencii namiesto nekonečnej múdrosti Božej. Uchýliac sa z cesty bezvýhradného prijímania Božieho Slova, bola žena pripravená pre ďalší výrok hada: "Iste nezomriete." Toto bolo priame popieranie Božieho slova. Za tým nasledovala lož, zo všetkých najväčšia, "budete ako bohovia, vediaci dobré í zlé." Tato ponuka - byť Bohu podobným, znamenala - byt na Bohu nezávislým. Zname­nala slobodu voľby a konanie podľa rozumu a žiadosti Evy; možnosť nebyť vo všetkých veciach na Bohu závislým. Po tom, čo Eva zamenila vieru za rozum a namiesto na Boha začala sa dívať na samú seba, dostavil sa v jej srdci odpor, ktorý bol okamžite spečatený prvým činom človeka, ktorý je vôbec zaznamenaný. Žena vzala z ovocia a jedla a dala aj svojmu mužovi a jedol aj on. Týmto jednoduchým aktom vyhlásil človek svoju nezávislosť na Bohu. Stvorenie, ktoré bolo za všetko povinné vďakou svojmu Stvoriteľovi, vzbúrilo sa proti nemu. Prvý bezbožný skutok bol vykonaný. Tento duch nezávislosti na Bohu sa stal najvlastnejšou prirodzenosťou človeka a dedičnosťou sa prenáša z poko­lenia na pokolenie činiac celé ľudstvo spoločnosťou rebelov proti Bohu. I keď sa človek vzbúril proti Bohu, nikdy si nevybudoval svoju nezávislosť. Je stále na Bohu závislý, ale neochotný to priznať. Je to závislosť nedobrovoľná, čosi podobné ako závislosť živočíchov, avšak v duchu vzbury. História človeka od Adama až po dnešok je históriou závislosti na sebe samom a nezávislosti na Bohu, ktorý bol z ľudského myslenia z veľkej miery vypustený. Človek plá­nuje, koná a žije tak, akoby Boh neexistoval. Všetko toto je bezbožnosť. Blízko pred zakončením prediluviálnej epochy Hospo­din povedal: "Nebude sa môj Duch prieť s človekom na veky"(1.Mojž. 6,3). Toto naznačuje všeobecné ignorovanie Boha zo strany človeka. V Babylone, krátko po potope, povedali ľudia: "Nože si vystavme mesto a vežu, ktorej vrchol bude siahať až do nebies. A učiňme si meno"(1.Mojž. 11,4). Tu nie je zmienka o niečom zvrhlom, nemorálnom, nízkom. Všetko tu poukazuje na veľký ľudský pokrok, ale všetko bolo z človeka samého a pre jeho slávu. Neberúc Boha do úvahy konali bezbožné dielo, ktoré vyvolalo súd Boží. Pretože Ho ľudstvo opustilo, povolal Boh Abrama z jeho ľudu do zeme, kde by ho požehnal a taktiež aj jeho potom­stvo, a kde by si vychoval ľud pre Svoju slávu. Ale aj oni zabudli na Boha. Hospodin im vyčíta: "Izrael zabudol na svojho Učiniteľa"(Hoz. 8,14). "Nasýtili sa a pozdvihlo sa ich srdce, preto zabudli na mňa"(Hoz. 13,6). A tak Boh odstavil Izraela ako vedúci národ rukou Nabuchodonozora, ktorého učinil prvým vládcom za čias pohanov. Ale aj on, ako tí, ktorí boli pred ním, vypustil Boha zo svojich plánov. Jedného dňa, prechádzajúc sa po múroch Babylona, povedal: "Či nie je toto on, ten veľký Babylon, ktorý som ja vystavil... v sile svojej moci, a aby bol na ozdobu mojej slávy?"(Dan. 4,27). Tu opäť vo svojom konaní človek ignoroval Boha. Všetko bolo z neho samého, jeho vlastnou mocou a pre jeho vlastnú slávu. Toto je prapodstata a duch, ktorým sa - až na malé výnimky - vyznačovala vláda pohanov od vtedy až po dnešnú dobu. Je to ťažké obvinenie, ktoré Pavol vzniesol proti bezbo­žnému ľudskému pokoleniu: "Pretože poznajúc Boha neo­slavovali ho ako Boha, ani mu neďakovali, ale zmárniveli vo svojich myšlienkach a zatemnilo sa ich nerozumné srdce, hovoriac o sebe, že sú múdri, stali sa bláznami"(Rim. 1,21-22). Dejiny uzreli veľké výsledky ľudského pokroku, ktorý by nebol možný bez Bohom danej inteligencie. Tento pokrok sám osebe nie je bezbožnosťou, avšak všetko podnikanie človeka sa stalo bezbožným preto, lebo z jeho myslenia a plánovania bol Boh vynechaný a jeho oslava zanedbaná. Milosť Božia vyučuje všetkých, ktorí prijali z milosti nový život s novou prirodzenosťou, aby sa odriekali všetkej tejto bezbožnosti. Milosť nás tiež vyučuje odriekať sa svetských žiadosti. Žiadosť znamená tužbu, veľkú žiadostivosť po niečom. Svetské žiadosti sú veci tohto sveta, po ktorých človek túži a žiada si ich pre svoje sebecké uspokojenie a pôžitok. Svet, alebo kozmos, je skutočne proti Bohu, pretože je stolicou Satanovou; "celý svet leží vo zlom"(1.Jn. 5,19). I keď Satan prichádza z času na čas ako anjel svetla (2.Kor. 11,14) a to, čo ponúka, môže sa zdať veľmi atraktívnym, všetka jeho činnosť smeruje k tomu, aby odviedol veriaceho od Boha. Keď veriaci nejakým spôsobom zlyhá vo svojej závislostí na Bohu, veci tohto sveta sa mu stanú príťažlivými a k slovu prichádza žiadosť po pôžitkoch z nich plynúcich. Vyučovanie milosťou predkladá mysli a duši dobrotu a nádheru Boha, Jeho nehynúcu lásku a všetko zahrňujúcu opateru. Keď srdce vidí túto dobrotu Boha a bohatstvo Jeho milosti, potom radosti, pôžitky, výhody, sláva a bohat­stvo sveta strácajú svoje kúzlo. Javia sa v pravom svetle - ako dočasné, na rozdiel od večných hodnôt, majúcich svoj pôvod v Bohu. Veriaci, ktorý si uvedomuje, že bol púhou milosťou vytrhnutý a spasený z tohto strateného sveta, aby bol účastný nepredstaviteľne slávnej večnosti s Bohom, usmerňuje svoje túžby na veci, ktoré sú hore a nie tie, ktoré sú na Zemi. Je to dielo milosti - vytvoriť a udržiavať v človeku takýto postoj. Etika môže človeka učiť, aby sa zriekol nečestnosti, nem­ravnosti a nízkych ved tohto sveta, ale iba milosť môže naučiť veriaceho, aby si odoprel krásne, príťažlivé a príjemné veci ak sa s nimi nestotožňuje Boh. Milosťou je veriaci povolaný z tohto bezbožného sveta a vyslobodený z odsúdenia, ktorému svet podlieha. Milosťou je tiež vyslobodzovaný od žiadostí po vedách tohto sveta a jeho žiadosti sa sústreďujú na Krista a Jeho veci. Učenie o milosti nie je kompromisom so svetom, ani povoľovaním bezstarostného života. Nanešťastie niektorí sa nazdávajú, že existuje sloboda kresťana, ktorá dovoľuje účasť na svetských pôžitkoch. Toto nie je sloboda, ale neviazanosť, ktorá je úplne v rozpore s učením milosti, že sa máme odriekať svetských žiadostí. Pravá sloboda kresťana je vyslobodenie spod zákona hriechu v tele s jeho žia­dosťami po veciach a pôžitkoch sveta...→

Podstatná zmena

Narodení z vôle Bože, nie ľudskej

Toto je niečo nad čím sa tiež chceme zamyslieť. Pán Ježiš Kristus sa narodil, priamo z vôle Božej - Otcovej. Iste každý poznáme tento príbeh. Podobne môžeme vedieť, že aj Ján Krstiteľ sa nenarodil, iba tak, bol vyprosený modlitbami rodičov. Anjel bol poslaný, aby jeho narodenie oznámil, ale nie iba to, ale aj jeho celoživotný program. Životné poslanie, ktoré bolo na slávu Božiu a na úžitok a záchranu ľudstva. Čo povieme o Samuelovi, Jozefovi, Mojžišovi, egypskom faraónovi, cez ktorého tvrdosť srdca sa Pán Boh oslávil, Nebúkadnecara, ktorý bol Božím nástrojom na prevýchovu izraelského národa. Narodili sa z vôle Božej, z určitým predurčením. Predurčenie na základe vševedúcej znalosti Božej, ako sa každý z nich zachová. Tu je ale úplné rešpektovanie osobnej slobodnej vôle, čím je zachovaná aj osobná zodpovednosť. Tým je zachované právo k posúdeniu a ohodnoteniu. Viď ako to bolo aj s Pánom Ježišom, ktorý svedčí v tomto zmysle. Keď hovorí: "Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa ho prijať"(Jn. 10,18). Realizácia obete Pána Ježiša Krista sa udiala tak, ako ju Ján opisuje v 14 až 15 verši. V nasledujúcom verši je už hodnotenie toho čo a ako sa udialo.

Milosť nad milosť

Milosť ako bohatý a neutíchajúci prúd vody v rieke. Z vlastnej skúsenosti vieme, že pri všetkej a úprimnej snahe predsa často zlyhávame, tak denná pomoc. Pomoc v každom okamžiku života je potrebná a je nám dávaná. Je to cez Pána Ježiša Krista milosť, za milosťou, ako nevyčerpateľný a nevyschýnajúci zdroj. Ten však nesmieme zneužívať pred takým niečím nás varujú slova ap. Pavla: "Čo teda povieme? Máme zotrvať v hriechu, aby sa rozmnožila milosť? Určite nie! Mohli by sme my, ktorí sme zomreli hriechu, v ňom ešte žiť? Alebo neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Krista Ježiša, boli sme pokrstení v jeho smrť? Krstom sme teda spolu s ním boli pochovaní v smrti, aby sme tak, ako bol slávou Otca vzkriesený z mŕtvych Kristus, aj my vstúpili na cestu nového života. Ak sme sa s ním stali podobní v jeho smrti, budeme mu podobní aj vzkriesením. Veď vieme, že náš starý človek bol spolu s ním ukrižovaný, aby bolo zneškodnené telo hriechu, aby sme už viac neboli otrokmi hriechu. Lebo kto zomrel, stal sa slobodným od hriechu. Veríme, že ak sme zomreli s Kristom, spolu s ním budeme aj žiť. Veď vieme, že Kristus, vzkriesený z mŕtvych, už viac nezomiera, smrť už viac nad ním nepanuje. Totiž smrťou, ktorou zomrel, zomrel pre hriech raz na vždy, ale život, ktorý žije, žije Bohu. Tak aj vy usudzujte, že ste mŕtvi hriechu, ale žijete Bohu v Ježišovi Kristovi. Nech teda nekraľuje hriech vo vašom smrteľnom tele"(Rím. 6,1-12). To, že tie slová sú pre nás skutočnosťou dosvedčujeme tým, že vôľu nášho nebeského Otca plníme nie zo strachu, z príkazu, ale so zápalom, radosťou a z lásky. Tak to malo byť vždy a bez prestania a ustávania v období Starej i Novej zmluvy.

Láska a pravda

Dve veľmi cenné vlastnosti medzi živými bytosťami. Láska a milosť sú dve hodnoty, medzi ktoré ani nie je možné položiť hranicu, či samostatne ich vymedziť. Tieto hodnoty chceme aj v našom ponímaní takto mať vždy na zreteli. Preto ak hovoríme o milosti, hovoríme súčasne o láska a opačne. Ale morálne hodnoty, ako sú pravda a milosť, či láska, tie už vieme od seba rozlíšiť, aj oddeliť. Toto aj často robíme aj medzi spoločenstvom veriacich. Tým vzniká tzv. zákonníctvo, alebo bezbrehé všetko tolerujúce kresťanstvo. Zdá sa, že láska a pravda majú byť v rovnováhe. To však nie je pravda. Pravda a láska sa majú navzájom snúbiť, ale ich uvedenie do života vyžaduje individuálny prístup a niekedy je v prevahe pravda oproti láske a milosti a inokedy je to zas opačne. Pán Ježiš Kristus, zdroj veľkej milosti a lásky, podľa Božieho slova je nám daný, viď list Pavlov, tým sa treba aj riadiť a to aj uplatňovať v našom kresťanskom nažívaní. "Zákon" daný, cez Mojžiša, bol nie prísnym predpisom, zákonom - príkazov a zákazov, ale bolo a je to milostivé, dobré Božie usmernenie pre blahoslavený život ľudí na zemi. Tak isto milosť a láska skrze Pána Ježiša Krista, nie bezbrehé kresťanstvo, ale láskyplné prijatie a naplnenie Božích zámerov, usmernení a vôle Božej.

(Zmena a Rast)

Príbeh Balsazára

Sme sledovali príbeh kráľa Nabuchodonozora. Jeho príbeh pokračuje príbehom jeho syna, ktorý po ňom prevzal kraľovanie v ríši (Daniel 5,11). Aké ponaučenie si Balsazár vzal zo svojho otca? Poučil sa z lekcií, ktoré Hospodin udelil jeho otcovi? Osvojil si vyznania, ktoré Nabuchodonozor verejne vyznal? Spoznal Balsazár najvyššieho Vládcu cez to, ako sa Hospodin dával poznať jeho Otcovi? Nie! Balsazár si nevzal ani kúsok ponaučenia z toho, čo sa udialo jeho otcovi. Neosvojil si nič z poznania, ktoré získal jeho otec. Pokračoval v modloslužbe a pred Najvyšším nemal bázeň. Usporiadal veľkú hostinu na ktorej jedli a pili, hodovali, a dokonca dal priniesť z bohoslužobných nádob chrámu Najvyššieho, ktoré Nabuchodonozor ukoristil v Jeruzaleme (Daniel 5,2), aby z nich pili. Zabávali sa "a chválili bohov, zlatých, strieborných, medených, železných, drevených a kamenných"(Daniel 5,4). A to všetko po takých a toľkých veľkých zázračných nadprirodzených svedectvách, ktoré sa udiali jeho otcovi, ktoré sa udiali v kráľovstve, v ktorom on teraz kraľuje aj po posolstve, ktoré jeho otec dal rozposlať do celého sveta: "Kráľ Nabuchodonozor všetkým národom, ľuďom a jazykom, ktorí bývajú na celej zemi: Nech sa vám rozmnoží váš pokoj! Vidí sa mi byť slušným, aby som rozprával znamenia a divy, ktoré učinil pri mne Najvyšší Boh. Aké veľké sú jeho znamenia a aké mocné jeho divy! Jeho kráľovstvo je večným kráľovstvom, a jeho panstvo trvá z pokolenia na pokolenia..."(Daniel 3,31-33). To je ako keby v súčasnosti takéto posolstvo vysielali všetky hlavné večerné správy po celom svete, všetky televízie a rozhlasy a oznamovali ho cez všetky sociálne siete. Počas kráľovho hodovania sa stal obrovský zázrak: "Ale v tú istú hodinu vyšli prsty ruky človeka a písali naproti svietniku na vápennú omietku steny paláca kráľovho, a kráľ videl čiastku ruky, ktorá písala"(Daniel 5,5). Na smrť vydesený kráľ si nechal zavolať Daniela, aby mu nápis vyložil. Danielova reč znela (5,18-28): "Ty, ó, kráľu počuj! Boh Najvyšší dal Nabuchodonozorovi, tvojmu otcovi, kráľovstvo a veličenstvo, česť a slávu. A pre veličenstvo, ktoré mu dal, triasli sa a báli sa pred ním všetky národy, ľudia a jazyky; lebo koho chcel, toho zabil, a koho chcel, toho zachoval živého; koho chcel, toho povýšil, a koho chcel toho ponížil. A keď sa bolo povýšilo jeho srdce, a jeho duch sa zmocnil, aby robil pyšne, bol zosadený z trónu svojho kráľovstva, a odňali mu jeho česť, a bol vyhnaný spomedzi synov človeka, a jeho srdce sa stalo podobným srdcu zvierat, a mal svoje obydlie s divokými osly; bylinu mu dávali jesť ako volom, a jeho telo bolo máčané rosou z neba, až dokiaľ nepoznal, že Boh Najvyšší panuje nad kráľovstvom človeka a koho chce toho ustanoví nad ním. A ty, jeho syn, Balsazáre, neponížil si svojho srdca, hoc aj si toto všetko vedel. Ale si sa pozdvihol proti Pánovi nebies, a doniesli nádoby jeho domu pred teba, a ty i tvoji veľmoži, tvoje ženy i tvoje ženiny ste pili z nich víno, a chválil si bohov strieborných a zlatých, medených a železných, drevených a kamenných, ktorí ani nevidia ani nečujú ani nevedia ničoho, a Boha, v ktorého ruke je tvoj dych, a ktorého sú i všetky tvoje cesty, si neoslavoval. Vtedy bola od neho poslaná čiastka ruky, a bolo napísané toto písmo. A toto je písmo, ktoré je napísané: Mene, mene; tekel ufarsin. A toto je výklad veci: Mene, sčítaný, (znamená, že) Boh spočítal tvoje kráľovstvo a ukončil ho. Tekel, odvážený: Odvážený si na váhe, a si nájdený nedostatočný. Peres, rozdelený: Rozdelené je tvoje kráľovstvo a je dané Médom a Peržanom". A ako dopadol Balsazár? "V tú istú noc bol zabitý Balsazár, kráľ Chaldejov. Méd Dárius dostal kráľovstvo"(5,30-31). Tu sa potrebujeme zastaviť a všimnúť si čo dôležité z tohto textu vyplýva. O každom človeku, ktorý nie je zaodiaty rúchom spravodlivosti Pána Ježiša Krista platí, že keď ho Boh raz pomeria a odváži, bude nájdený ako nedostatočný ("Lebo nieto rozdielu, lebo všetci zhrešili" - Rímskym 3,23) a jeho život bude odňatý od neho a premenený na večné zatratenie preč od tvári Pánovej ("Lebo odplatou za hriech je smrť" - Rímskym 6,23; "A ako je uložené ľuďom raz zomrieť, a potom súd" Židom 9,27). Aká hrozná predstava, že keď by sme sa takto stretli s Bohom, vypočuli by sme si slová: "Bol si odvážený, a bol si nájdený nedostatočný" a tie slová by znamenali konečný nezvrátiteľný rozsudok. Aká radosť a milosť, že je tu možnosť záchrany a vykúpenia z hriechov, keď sa môžeme stať dostatočnými skrze Pána Ježiša Krista ("Lebo odplatou za hriech je smrť, ale darom Božím z milosti je večný život v Kristu Ježišovi, v našom Pánovi" - Rímskym 6,23). A aké je v tomto ponaučenie pre nás, ktorí už skrze vieru v evanjelium patríme Pánu Ježišovi a sme ospravedlnení? Aby sme sa nekolísali vo viere, v poslušnosti viery, v nasledovaní Krista a v kráčaní po úzkej ceste podobne, ako kolísal Nabuchodonozor, ktorý striedavo vyznával a zapieral vieru, striedavo bol vo viere poslušný alebo sa v pýche búril a otáčal sa Bohu chrbtom chodiac po svojich vlastných bezbožných cestách. Božie slovo varuje, aby sme nežili neriadne a neprivodili si zbytočne časné tresty výchovnej božej palice: "Takže ktokoľvek je tento chlieb alebo pije kalich Pánov nehodne, bude vinným tela a krvi Pánovej. Ale nech skúša sám seba človek a nech tak je z toho chleba a pije z toho kalicha. Lebo ten, kto nehodne je a pije, je a pije si súd nerozsudzujúc tela Pánovho. Preto je medzi vami mnoho slabých a chorých, a mnohí spia. Lebo keby sme sami seba rozsudzovali, neboli by sme súdení. Ale súdení súc od Pána káznení sme, aby sme neboli odsúdení so svetom" (1. Korintským 11,27-32).

Záverom zhrnieme. Nečakajme také zázračné Božie konanie, aké sa dialo v životoch Daniela, Nabuchodonozora a Balsazára. To bola doba, kedy Boh učil svoj ľud veľkej lekcii a učil aj národy veľkej lekcii. My nie sme ľudia v takom postavení, v akom boli tí dvaja králi, ani nemáme také poslanie, aké mal Daniel. Poučme sa zo zapísaného Božieho slova. Princípy platia rovnako aj pre nás, aj keď sa nám to všetko bude diať v inej miere. Poučenia však zostávajú rovnaké. Nech je naša viera taká, ako bola Danielova. Nech sú naše vyznania také, ako Danielove. Osvojme si Nabuchodonozorove vyznania, ale na rozdiel od neho si ich aj podržme vo viere, v poslušnosti, v pokore, a v trvalom postoji pokánia. Pre každého, kto Kristovi ešte skrze vieru nepatrí, nech je odstrašujúcim príkladom Balsazár. Balsazár zosobňuje každého jedného z nás, kým sme ešte boli bez Boha na svete. Ale je tu nádej a pozvanie pre každého: Uver v Pána Ježiša Krista a jeho vykupiteľské dielo, a budeš spasený (Skutky 16,31).

(Peter Vajda)