Naša  záchrana  je

Zamyslenia nad slovom Božím/Mikuláš Zavilla

Názor - presvedčenie

Názor? Čo to je. Prechádza názor v presvedčenie? Ktoré potom usmerňuje naše myslenie, reč, konanie a postoje? Máme za to, že je to tak. Ale... Na názor, či mať názor - svoj názor. Často k tomu zaujímame rôzny postoj. Niekto je za to, že je potrebné mať názor, možno povedať tzv. "svoj názor." Iní tvrdia, že to nie je potrebné, že sa zariadia tak ako to myslia, hovoria a konajú väčšina ľudí. Z toho plynie tzv. stádový efekt. Niekto zas k tomu pristupuje veľmi unáhlene nedôsledne, alebo neuvážene tvrdohlavo. Preto by sme sa nad "Názorom a presvedčením" radi zamysleli v tom zmysle čo k tomu hovorí Božie slovo. A síce ak nás niekto vyzve k tomu čo si o niekom, či o niečom myslíme tak požaduje od nás názor. Náš názor. V tomto zmysle čítame v Mt. 17,13-20, tieto slová: "Keď Ježiš prišiel do končín Cézarey Filipovej, opýtal sa svojich učeníkov: "Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?" Odpovedali: "Jedni za Jána Krstiteľa, druhí za Eliáša, iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov." Opýtal sa ich: "A vy ma za koho pokladáte?" Šimon Peter odpovedal: "Ty si Kristus, Syn živého Boha." Ježiš mu odpovedal: "Blahoslavený si, Šimon, syn Jonáša, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tej skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Dám ti kľúče od nebeského kráľovstva; čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi." Vtedy učeníkom prikázal, aby nikomu nehovorili, že on je Kristus." V Mk. 8,27-30, máme otázky na názor v najkratšej verzii, ale tiež Petrove vyznanie: Ty si Kristus! A Lk. 9,18-22, píše toto: "Raz sa osamote modlil. Boli s ním jeho učeníci. Opýtal sa ich: "Za koho ma ľudia pokladajú?" Oni odpovedali: "Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a ďalší hovoria, že vstal z mŕtvych jeden z dávnych prorokov . " "A za koho ma pokladáte vy?" opýtal sa ich. Peter odpovedal: "Za Božieho Mesiáša." No on ich dôrazne žiadal, aby to nikomu nepovedali, a dodal: "Syn človeka musí mnoho trpieť, byť zavrhnutý staršími, veľkňazmi a zákonníkmi. Musí byť zabitý a tretieho dňa vzkriesený." V Božom slove sa teda trikrát vyskytuje požiadavka k tomu, aby ľudia mali určitý názor. To čo sa v Písme aspoň dvakrát opakuje, to pokladáme za veľmi dôležité. Teda je veľmi dôležité mať názor a to hlavne mať názor o Pánovi Ježišovi Kristovi. Pán Ježiš, teda Pán Boh vyžaduje a chce, aby sme mali názor...! Aký postoj k tomu máme my osobne? To nech si každý zváži a upraví podľa vlastného svedomia.

Názor

Pohľad, mienka o niekom, niečom. Ako si to utvárame? Iba tým, že niekoho, niečo pozorujeme, dá sa povedať intenzívne skúmame. Tu je vylúčená nevšímavosť, nezáujem, pohodlnosť, alebo dokonca odmietavý postoj v zmysle. "Mňa to nezaujíma! Nemám čas!" Ako učeníci mohli mať a mali názor? Nuž, načúvali. Sledovali museli mať záujem. Vylúčená bola pasivita, nezáujem! Nuž a tak mohli aj odpovedať. Ako je to so mnou? Učeníci a ľudia okolo Pána Ježiša niečo videli a zažili. Okrem toho mali možnosť niečo vedieť zo štúdia SZ, Mojžiša a prorokov (viď Jn. 1,45). V tom zmysle mohli aj odpovedať! Pán Ježiš vyžaduje pozorovanie okolia, blížnych zamyslenie. Dnes nielen to, ale aj dianie vo svete, svetový vývoj. Keď sa zamyslíme nad tým aké mali možnosti apoštolovia tak dnes musíme priznať, že my máme tých možností viac. Vždy však súvisia s Pánom Ježišom, s Božím slovom. Kresťanstvo nie je niečo nezáživného, nudného, ale veľmi, veľmi zaujímavé a vzrušujúce spoločenstvo. Ide len o to, aby sme mali záujem. Kazatelia v kázaní, a bežní kresťania v poznávaní Pána Ježiša Krista a Jeho zámerov s týmto svetom a ľudstvom. Pretože v Ž. 23,1-3 je napísané: "Hospodin je môj pastier, nič mi nechýba. Vodí ma na zelené pastviny, privádza ma k tichým vodám. Obnovuje mi život, vodí ma správnymi cestami pre svoje meno." To nie iba opakovanie o milosti láske, odpustení, ale aj sú to "zelené pastviny a tiché vody," ktoré nás vedú a obnovujú v myslení, rozhľade a očakávaní. Pán Ježiš vykonal to najdôležitejšie na konci života, ale zabúdame, že pred tým 3 roky učil ako žiť a pred Jeho odchodom aj to čo máme očakávať a čo všetko príde na túto zem. Na to sa nedbá v kázaní a nevenuje dostatočná pozornosť pri štúdiu Písma. Potom sa kresťanstvo môže niekomu zdať ako čosi nudného. To je to, čo dnes máme vedieť o Pánovi Ježišovi Kristovi. Vedeli by sme o Pánovi Ježišovi viac rozprávať? Viesť diskusiu? Aký je náš Pán a aký má zámer s týmto svetom? Kam to všetko povedie? S otázkou čo si myslia a čo si myslíme o Pánovi Ježišovi veľmi úzko súvisí aj otázou a aký máme názor na Písmo sväté a k jeho porozumeniu. Veď tieto slová z Jn. 17,2-3 platia: "A ako si mu dal moc nad každým telom, tak nech on dá večný život všetkým, ktorých si mu dal. A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného, pravého Boha i toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista." A to doslovne a v plnom rozsahu. Keď tieto slová platia doslovne tak aj ostatné časti Písma máme porozumieť doslovne. Samozrejme s tým, že rozoznávame kde ide o podobenstvo, kde o zveličovanie, alebo iný literárny druh.

Čo vy osobne

Zamyslenie sa nad sebou samým. Pripadá vám to nudné, nezáživné? Žiť zorientovaný vo svete, mať jasno sám sebou? Najmä tá prvá požiadavka otvára priestor pre život zmysluplný, pestrý. Avšak aj mať jasný osobný vzťah k Pánovi Ježišovi Kristovi nie je jednoduchá a nudná záležitosť. Odpoveď Petra môžeme skôr pokladať ako reprezentatívnu, vypudenú Duchom svätým. Nie, ako osobnú charakteristiku a iniciatívu samotného ap. Petra! Potvrdzujú nám to slová Pána Ježiša: "Blahoslavený si, Šimon, syn Jonáša, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach". Môžeme tomu rozumieť, že aj v tom prípade platí Božia zásada - Pán Boh koná, ale chce aj spoluprácu s človekom.

Božia odpoveď na ľudskú iniciatívu

Pán Ježiš vysoko ohodnotí, že má človek takú mienku a v zapätí na ňom stavia - spolupracuje. Môžeme to pokladať aj za určitú odmenu. "Ty si skala" - ohodnotenie. "Na tej postavím Cirkev" - Nové obdobie z ľudstvom a to v spolupráci s človekom - ľuďmi. Vidíme, že tieto slová sa naplnili doslova. Cirkev je tu do dnešných dní napriek všetkému nepriateľstvu a snahe o zničenie Cirkvi.

Jediná cesta

Poznanie, spoznávanie Pána Ježiša Krista a Jeho zámerov s týmto ľudstvom je jedinečná a vrcholná požiadavka, ktorú máme naplniť. Iba tak sa zorientujeme aj v týchto slovách z Jn. 10,7-11, ktoré sú tieto: "Ježiš im znova povedal: "Amen, amen, hovorím vám: Ja som dvere k ovciam. Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som dvere. Kto vojde cezo mňa, bude spasený. Bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu. Zlodej prichádza, len aby kradol, zbíjal a hubil. Ja som prišiel, aby mali život, a to v hojnej miere. Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier kladie svoj život za ovce." Potvrdením týchto slov je v Jn. 17,3 také: "A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného, pravého Boha i toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista."

Zhrnutie

1. Mať mienku je potrebné, predovšetkým o Pánovi Ježišovi Kristovi.

2. To vyžaduje nasadenie poznať celé Božie slovo SZ i NZ, najmä kde sa hovorí o Pánovi Ježišovi Kristovi.

3. Iste sa dostaví požehnanie, odmena. Viditeľná už tu na zemi, ale najmä istá vo večnosti.

4. Človek s názorom a presvedčením je všeobecne iný v každodennom živote. Ako človek bez názoru s chovaním "kde vietor tam plášť."...→

Podpora Božieho diela ako pravidelný záväzok viery

Najvyšším testom našej lásky je dávanie. Ono nás odhaľuje. Diagnostikuje naše srdce. Ukazuje, v akom trezore uchovávame svoj skutočný poklad. Spontánne dávanie darov pre Božie dielo je nám blízke, no dávanie formou predsavzatia formou pravidelného záväzku viery je pre väčšinu čitateľov vzdialené. Čo na to Biblia? Uctievanie sa nijako nedá oddeliť od dávania. Nikdy sa nedalo a nikdy sa nebude dať. V živote prvého muža viery v Biblii, Ábela, vidíme neoddeliteľné prepojenie medzi pravým uctievaním a dávaním. V jeho živote často sledujeme pravosť jeho uctievania, no uniká nám skutočnosť, že pravá viera je vždy dávajúca viera. Poučenia zo života Abraháma v dobe pred zákonom, ako i v dobe Novej zmluvy nám ukazujú, že pravá viera si ctí Boha aj majetkom – finančne (Pr. 3,9). Nie náhodou autor listu Židom spája obetovanie našich chvál s finančným a materiálnym obetovaním sa v prospech iných (Žid. 13,15-16). Pozrime sa na biblické princípy dávania na podklade 8. a 9. kapitoly 2. listu Korinťanom. Korintskí kresťania urobili osobné predsavzatia – individuálne osobné záväzky do budúcnosti, že pomôžu núdznym kresťanom v Jeruzaleme. Vo svojom predsavzatí však neboli dôslední. Pavol im po čase pripomína ich sľub a učí ich nasledovným princípom dávania.

Dávanie sa začína vydaním sa Pánovi (2.Kor. 8,1-7). Bohu nič nedávaj, ak tvoje srdce nie je Pánovi cele vydané! To je prvý princíp. Boh sa nepotrebuje obohatiť tvojimi korunami. On má všetko. Aj Teba celého. Ak stojí o tvoje peniaze, tak len preto, že sleduje vyššie zámery a vyššie princípy. Pavol smelo vyzýva Korintských k dávaniu. Za vzor im dáva macedónskych kresťanov. Napriek súženiu a hlbokej chudobe títo veriaci podstupujú veľké osobné obete na podporu Božieho diela. A robia to s veľkým nadšením, nie z donútenia, nie zo strachu pred Božím hnevom, ale z lásky, z vlastného popudu. Dokonca prosíli Pavla, aby tie peniaze prijal (v. 4), napriek tomu, že oni sami trpeli nedostatok. Svoje obete chápali ako výsadu. Pavol dokonca prezrádza, že vo svojom dávaní išli až za hranice racionálneho kalkulovania, teda "nad možnosť" (v. 3), aby len dali viac, než si mohli v danej chvíli dovoliť. To nebolo nič iné ako záväzok viery. Pavol sa vo svojich listoch vyjadruje o peňažných daroch metaforicky ako o "milosti", "účastenstve", "svätoslužbe", "požehnaní", "ľúbeznej vôni", atď., pretože skutočné zámery, ktoré Boh sleduje v našom dávaní skutočne sledujú vyššie princípy a širšie spektrum cieľov, než sa nám zdá na prvý pohľad. Pavlove očakávania vzhľadom na Macedónskych kresťanov boli vysoko prekonané. Oni sa dokázali "rozdať" v prospech kresťanov v Jeruzaleme práve preto, lebo oni sa najskôr cele vydali svojmu Pánovi (v. 5). Nadšenie týchto Božích detí vo veci finančnej pomoci bolo tak prekvapujúce a motivujúce, že Pavol vysiela Títa do Korintského zboru s odkazom, aby pomohli tiež, a to hojným spôsobom. Má im pripomenúť, aby dovŕšili svoje započaté predsavzatia vo veci pomoci núdznym kresťanom. Pavol im pripomína, že sú bohatí vo všeličom možnom vo viere, v slove, v biblických vedomostiach, v nadšení i v láske voči nemu samému, ale je potrebné, aby zbohatli aj v dávaní.

Dávanie musí byť motivované milosťou (8,8-9). Rozkaz by zničil podstatu daru ako takého. Príklad macedónskych kresťanov Pavol prezentuje ako povzbudenie pre Korinťanov, nie ako príkaz. Ukazuje im vzorovú obetavosť iných, aby tak vyskúšal ich srdcia. Pravosť lásky sa nedokazuje krásnymi rečami, ani biblickými vedomosťami, ale skutkami. Ak človek raz pochopil a prijal dar milosti, nemôže inak, než tiež chcieť rásť v službe dávania. Je tu ešte väčší vzor než sú Macedónci! Pán Ježiš bol nesmierne bohatý v nebi, no v jednom rozhodnutí prijíma nepredstaviteľnú chudobu a nakoniec príšernú smrť. Schudobnel, aby si ty a ja mohol prijať večné bohatstvá. Všetko z milosti k nám. Táto istá motivácia milosti sa musí odzrkadliť aj v našom dávaní. Zákon rozkazuje. Milosť vyvoláva túžbu a radosť z dávania. V dávaní sa podobáme na Pána Ježiša Krista.

Dávanie si vyžaduje záväzok (8,10-15). Dary môžu byť jednorazové ale aj také, ktoré majú podobu záväzku o dlhodobejšej podpore. Korinťania urobili jeden rok predtým záväzok, že budú pomáhať svojimi darmi (v. 10-11 a 9,2-5). Boli ochotní dávať nie z nadbytku, ale aj za cenu obetí. Potom prešiel určitý čas a bolo potrebné, aby sľúbené finančné dary boli pripravené a zhromaždené. Preto ich Pavol vyzýva k tomu, aby dovŕšili to, čo začali robiť rok predtým a aby sa ich pekné úmysly stali skutočnosťou. Nejde tu o obohacovanie iných na náš úkor, ale o uľahčenie ťažkej situácie, ktorou prechádzajú iní. Poučenie z Pavlových slov je jasné. Prijatie osobného záväzku o podpore Božieho diela do budúcnosti je biblické. Misionári vo všetkých dobách odchádzali do iných zemí s cieľom priniesť novým národom evanjelium. Každý z nich tak urobil úžasný krok viery. Urobili predsavzatie, v ktorom mnohokrát zostali verní až do smrti. Žili z milodarov, ktoré im pravidelne posielali kresťania z domácich zborov. Posielanie podpory však nebolo také jednoduché, ako je tomu dnes. Naše Kresťanské zbory na Slovensku tiež počas komunizmu navštevovali misionári, ktorí prijímali pravidelnú podporu od svojich domácich zborov. Mnohé dary, ktoré nám prinášali v podobe Biblií a inej literatúry, či v podobe rozhlasového vysielania, boli výsledkom osobného, pravidelného a trvalého záväzku veriacich v službe dávania na Božie dielo. Boli to kresťania, ktorí urobili predsavzatie viery na modlitbách, že každý mesiac budú podporovať Božie dielo konkrétnou minimálnou sumou. Takíto kresťania si tiež uvedomili, že ak vieme urobiť predsavzatie vo vzťahu k našim každodenným fyzickým potrebám a pravidelne posielať svoje peniaze rôznym inštitúciám, ako napríklad za elektrinu, vodu, telefón, bývanie, za lízing a pod., prečo by sme nevedeli urobiť podobný záväzok aj v prospech Božieho diela? Ako sa vyhovoríme pred Bohom, ak nám nerobí problém urobiť sľub svetskej inštitúcii, že im mesačne budeme posielať svoje peniaze, no nie sme ochotní urobiť záväzok vo veci pravidelného finančného podporovania Božieho diela konkrétnou minimálnou sumou? Kresťania, ktorí si tieto otázky položili, milujú Boha. Ide im o to, aby sa evanjelium šírilo od Jeruzalema až po všetky končiny zeme. Ak vedia misionári urobiť krok viery, že fyzicky odídu do ďalekej zeme a opustia svoje istoty domáceho prostredia, nemali by sme aj my všetci robiť podobné kroky viery aj bez toho, aby sme sa museli fyzicky odsťahovať? Patrí takého "privilégium" len misionárom, aby žili z viery? Odchod misionára do cudzej krajiny je pre neho veľkým krokom viery. V zmysle fyzického presťahovania sa určite nie je tento krok určený pre každého z nás. Pre každého z nás je však určený podiel na šírení evanjelia a budovania Božieho diela. Efektívnejšiu formu podpory Božieho diela, ako je osobný záväzok pravidelného dávania v prospech Pánovej práce nepoznám. Nikto z nás nemusí akoby zďaleka a túžobne pozerať na misionára, ktorý v jednom kroku viery opúšťa svoju zem, príbuzných a svoje istoty bez toho, aby sa nemohol pripojiť k nemu podobným krokom viery - formou obetavej pravidelnej podpory. Aj na jedno, aj na druhé je potrebná úprimná viera, láska, odhodlanie sa rozdávať. Dvaja z misionárov, ktorí slúžili a položili svoje životy v Ekvádore pred 50 rokmi, boli z našich bratských zborov. Tá práca bola možná len preto, že za ňou stáli kresťania, ktorí urobili osobný záväzok viery formou pravidelného podporovania konkrétnou minimálnou sumou.

Dávanie si vyžaduje vernosť (8,16-24). Narábanie s Božími peniazmi je háklivou vecou. Preto je duchovná vyspelosť, dokázanosť a vernosť tých, čo s milodarmi narábajú, nutná, aby neboli žiadne pochybnosti, podozrenia a zlé reči. Títus a ďalší dokázaný a verný brat zanesú zozbierané financie spoľahlivým spôsobom núdznym kresťanom. Opatrnosť a poriadok je aj v tejto veci potrebný. Podporuj dielo, nad ktorým majú dohľad verní a spoľahliví kresťania!

Dávanie je svedectvom a motiváciou pre iných (2.Kor. 9,1-5). Korinťania urobili záväzok pomáhať núdznym Jeruzalemčanom. Svoju horlivosť v dávaní vyjavili do takej miery, že Pavol o nej rozprával všade, kade chodil. Žiadne tajnostkárstvo. Svedectvo o horlivosti Korintských z radostného dávania ho povzbudilo mimoriadnym spôsobom a vyprovokovalo kresťanov v Tesalonike, Berei a Filipis (t.j. Macedónčanov) k ešte obetavejšiemu dávaniu. Je vidieť, že svedectvo o radostnom a úprimnom dávaní je "nákazlivé". Od tej udalosti však ubehol už takmer jeden rok (v. 2) a teraz Pavol musí vyprovokovať ich samých, aby dali to, k čomu sa zaviazali. Si vzorom v službe dávania? Si nákazlivý rozdávač? Reklamu si sám robiť nemusíš. Ona sa stane sama.

Dávanie musí byť radostné (9,6-15). Akýkoľvek osobný záväzok po dlhšom čase stratí svoje nadšenie. Korinťania si "zaumienili v srdci", že pomôžu (v. 7), a preto ich Pavol teraz o rok neskoršie povzbudzuje, aby zostali verní svojmu rozhodnutiu. Nechce, aby dávali z donútenia, nasilu alebo s pocitom ľútosti, že urobili nesprávny a prenáhlený sľub, ale aby si uvedomili, že Boh skutočne miluje ochotného darcu.

Dávanie ako také je krásnou duchovnou skúsenosťou. Je neoddeliteľnou súčasťou nášho životného štýlu ako uctievačov Pána Ježiša. Ono obohacuje aj nás, pretože ak dávame svoje dary ako skutočnú obeť, tak sa každý náš dar Pánovi stáva priestorom, v ktorom Boh môže rozhojniť každý prejav svojej milosti naproti nám (v. 8). Praktizuj radostné dávanie, pretože skúpa sejba prinesie aj skúpu žatvu! Pravé dávanie podporuje duchovný rast samotného darcu, prijímateľa ako aj tých, ktorí sú svedkami tejto služby. Pavol spojil svätoslužbu dávania s nádherným následným ovocím v podobe rozhojneného ďakovania Bohu (v. 12), oslavovania Boha zo strany tých, ktorým sa pomoc dostáva (v. 13) a prímluvných modlitieb (v. 14). Službou dávania sa môžeš podieľať na šírení evanjelia v spolupráci s tými, ktorí sú na misijných poliach doma ako i v zahraničí. Je varujúce, že svätoslužba dávania je vo v.13 predkladaná ako dôkaz "poddanosti k evanjeliu Kristovmu". Dávanie je svätoslužba, na ktorej má mať každý kresťan účasť bez ohľadu na svoje "obdarovania" alebo ekonomické podmienky. Pavol píše: "Jeden každý tak, ako si zaumienil v srdci…" Nepíše len na adresu tých, čo si to môžu dovoliť. Ak vidíš Pána Ježiša Krista očami viery na kríži, kde zomiera a vzdáva sa všetkého za nás, tak vidíš ten najvyšší vzor svätoslužby dávania. Potrebuješ viac? Nie je to o citoch, ale o poslušnosti. Nie o tom, aby si neškodil iným, ale o životnom štýle oslavovania Boha dávaním. Lebo Boh tak miloval svet, že DAL.

(Jozef Abrman)

Projekt k absolutizmu

Projekt lásky

Najprv sa však zamyslime nad projektom lásky, Pán Ježiš prišiel na zem z lásky - "lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodené Syna dal..." Predpokladáme, že tieto slová a tento Boží zámer poznáme a sme ho pochopili. Izrael ako národ, ako celok ho nepochopil, preto Pán musel odísť z chrámu, preto zvesť evanjelia sa rozniesla a to práve židmi po celom svete a pre všetky národy - pohanov. Boh prišiel s "projektom lásky", aby ho ľudstvo prijalo. Projekt pre Izrael ako aj ostatné národy sveta. Bol tu navrhnutý vzťah milujúceho, starostlivého Otca nebeského k človeku. Mal a má ten naj, naj, najlepší zámer, nad ktorý niet nič vynikajúcejšieho, pre svojich synov a dcéry. Ono to tak aj funguje aj dnes, mnohí znovuzrodení to aj tak poznajú a prežívajú. No nie je to však ešte ako jasný faktický spôsob života, lebo aj deti Božie sú často a veľmi tvrdo navštívení bolesťami a strasťami, ale majú živú nádej na víťazný koniec. To sa má zmeniť a toto je nádej a vytrvalosť pre svätých (Zj. 14,12). Projekt lásky, ktorý prišiel prezentovať a nastoliť Pán Ježiš Kristus je možno málo výrazný. Akoby iba platný pre niektorých, ale aj to nie v takej miere, že by väčšina ľudí to posúdila a chápala takto: "No teda veriť, byť dieťaťom Božím, to je výsada, to sa oplatí po každej stránke. Tí ľudia sú perfektní, majú čo im srdce ráči." To teda nie. Nie v takom zmysle to ešte nie je, ale rozhodne bude. Ak by to už tak bolo teraz a tu na zemi, tak si myslím, že o veriacich - o deti Božie by na tomto svete nebola núdza. Ľudia by sa iste "len tak" hrnuli do kresťanstva, sotva by tu na svete našiel ateista, alebo neverec. Niekto by mohol aj povedať, že to teda Pánovi nevyšlo. Dodajme, ale iste vyjde! Lebo On príde druhýkrát a nastolí "nebeské kráľovstvo" (Zj. 20). Ale iba najskôr... Cez výchovu, alebo výchovou k cieľu. Tak ako to vyjadruje apoštol: "Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca človeku nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú"(1.Kor. 2,9). Vzťah lásky tu zostáva, Boh zostáva Bohom a človek zostáva Jeho stvorenie a to o niečom hovorí. Uvedomme si to. O tom je výchova príprava a to nie iba na večnosť, ale aj pre "kráľovstvo Ježiša Krista", ktoré príde zriadiť so svojou Cirkvou (Zj. 20). Oboje potrebuje prípravu a výchovu. V tom vidíme zmysel aj utrpenia, bolestí a strachu aj toho, ktorý je predpovedaný v Zjavení. Výchovu, ktorú musel absolvovať, Jozef, Mojžiš a ďalší. Prípravu a výchovu, ktorú musel absolvovať Egypt a Izrael. Jozef, obyvatelia Egypta, v tom čase ešte ako mala rodina po výcviku a výchove zostali "tu na zemi". Dokonca Izrael sa práve v egyptskom otroctve rozrástol v mocný a v početný národ - a to tiež "tu na zemi". Môžeme v tom spoznávať nutnosť a potrebu toho čo v "1000-ročnom kráľovstve" nebiblické, ale výstižné pomenovanie sa odohrá ako ďalšia príprava a predobraz pre večnosť. Preto dajme sa poučiť z histórie, zo života Jozefovho, Egypta a Izraela. Nie, kresťanstvo nie je niečo nudného, nezáživného. Nie je iba mentorovanie o tom čo smieš a nesmieš, môžeš a nemôžeš. Kresťanstvo je tvorivá príprava, výchova v láske, v ktorej jediným a hlavným učiteľom je sám Pán Ježiš. My máme byť a sme Jeho učeníci - žiaci. Podľa tejto výzvy: "Napodobňujte teda Boha ako milované deti"(Ef. 5,1). Alebo ešte lepšie podľa priamych slov Pána Ježiša: "Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský"(Mt. 5,48). Nie sme žiaci iba základných škôl, ale školy tej najvyššej, nad ktorú niet, ktorú neprevyšuje žiadna univerzita, ani iný svetský inštitút. Škola výchovy, pre mnohú odbornosť - posvätenie, ale aj tvorivé myslenie a konanie. V tejto škole ide láska, morálka a vedomosti v jednote a spojené ako ruka v rukáve, sú neodlučiteľné od seba. Je lesťou satanovou, ktorá nám nahovára: "Tomu ty nerozumieš, nepochopíš, nezvládneš, nechaj to akosi to dopadne ap. Prosím ťa úvahy, že bude "1000-ročné kráľovstvo, to môže dopadnúť fiaskom." Také sú satanové klamstvá, ktorým, ale niektorí veriaci ľudia podliehajú. Uvedomme si, že nie je to ľahká a lacná prechádzka Bibliou. Určité tajomstvá zostávajú z Božieho rozhodnutia a vôle zakryté. Iné sa postupom času objasňujú, stávajú sa jasnejšími a zreteľnejšími, viac a hlbšie im rozumieme. Zostáva pravdou, že deň druhého príchodu nám Pán Ježiš neprezradil a jasne nám povedal, že tento deň patrí do kompetencie Božej. Preto sa o tom dni tak jasne aj vyjadril, to z láskou prijímame a rešpektujeme. V tom porozumení láske a akceptovaní je naše víťazstvo a blahoslavenstvo. Máme milujúceho nebeského Otca, s ktorým môžeme o všeličom rozprávať a On dá porozumieť, aby sme uvedomelo, s úctou a láskou prijali Jeho a Jeho zámer - aj v tom je naše blahoslavenstvo. Na záver vieme a prijímame, že naše blahoslavenstvo je v absolútnej nadvláde a vláde, ale aj starostlivosti o nás našim nebeským Otcom a Pánom Ježišom Kristom. Preto k Nemu a Jeho zámerom s nami a s týmto vesmírom prijmime s radosťou a plným pochopením, v opätovanej láske môžeme povedať iba svoje: Amen

(Zmena a Rast)