Naša  záchrana  je

Ako hľadať a nájsť Pána / Peter Masters

Uveriť znamená pochopiť našu vzdialenosť od Boha

Šalamún potom svoju ilustráciu rozširuje, aby nám ukázal ešte ďalší aspekt správneho prístupu k Pánovi. Hovorí o "pozdvihnutí" nášho hlasu k umnosti. Toto už nie je obraz dieťaťa volajúceho cez miestnosť na svojho rodiča, ale niekoho veľmi vzdialeného, kto musí kričať na plné pľúca, aby ho bolo počuť. Nejaké dieťa azda prebehlo cez polia a zrazu sa vyľakalo, aká vzdialenosť je medzi ním a jeho rodičmi. Alebo sa nám možno vzďaľuje autobus a treba ho privolať. Pozdvihnutie hlasu predpokladá vzdialenosť a toto je ďalší nášho beznádejného duchovného stavu, ktorý nás musí desiť, keď hľadáme Pána. Keď sme neobrátení, sme ďaleko od Boha a nemáme s Ním žiadnu vzájomnú komunikáciu, atak žiadnu pomoc, žiadne vedenie - v skutočnosti nič. Žijeme len ako materiálne tvory pod odsúdením Boha, ktorý nás stvoril a ktorého autoritou a láskavosťou sme pohrdli. Musíme si uvedomiť, že sme od Boha oddelení obrovskou priepasťou viny a že sme vo večnom nebezpečenstve. Toto je postoj autentickej modlitby, ktorá nás privedie k Bohu. Neprichádzame so slovami, "Som celkom počestný človek, Pane, ale potrebujem troška milosti, tak mi prosím v živote pomôž." Prichádzame ako hriešnici, ktorí sú od Neho v obrovskej vzdialenosti a naliehavo Ho prosíme, aby sa k nám priblížil, daroval nám nový život a blízky vzťah s Ním. Šalamún ilustruje túto potrebnú úprimnosť obrazom naliehavého, hlasného volania.

Uveriť znamená túžiť po obrátení

Ďalšia pomoc od Šalamúna prichádza v slovách - "Ak ju (duchovnú múdrosť a poznanie) budeš hľadať ako striebro." Hebrejské slovo preložené ako hľadať znamená jednoducho hľadať niečo, čo nemáme alebo čo sme niekde založili. Toto hľadanie je však obzvlášť aktívne, pretože ide o vec veľkej hodnoty, menovite striebro, ktoré odkazuje na remeselne vypracované ozdoby veľkej nádhery a vysokej ceny. Ide o obraz obchodníka hľadajúceho tie najlepšie umelecké predmety u remeselníkov v mnohých mestách. Je to jeho živobytie a od jeho úspešnosti závisí blahobyt a prežitie jeho rodiny. Má oko pre to, čo je kvalitné a je priťahovaný na miesta, kde je možné nájsť tie najlepšie umelecké predmety. Aplikácia tohto obrazu je nasledovná: Božie spasenie (odpustenie, nový život a kráčanie s Pánom) je ako drahocenné striebro pre niekdajšieho obchodníka - objekt nevyčísliteľnej hodnoty a bezkonkurenčnej krásy. Ako veľmi musíme preto túžiť po týchto veciach, keď prichádzame k ich zdrojom, ako je Božie Slovo a cirkevné zbory, kde je vysvetľovaná cesta spasenia. Ako hľadač nešetril žiadnym úsilím, aby získal svoj poklad, tak ani my nesmieme odpočívať, kým nebude poklad spasenia náš. Budeme k Bohu prichádzať v modlitbe túžiac po jednoznačnej skúsenosti Jeho dotyku v našom živote. Musíme povedať milostivému Bohu, že náš život je ničím bez Krista a bez nového života, ktorý môže dať jedine On, a že si tento dar budeme ceniť ako ten najväčší dar v celom vesmíre. Čo by mohlo byť vzácnejšie, než istota odpustenia našich hriechov a to, že Kristus, Vykupiteľ a jediný Prostredník medzi Bohom a človekom, je naším Spasiteľom? Toto, hovorí Šalamún, je vrúcny postoj človeka, ktorý úprimne hľadá Pána - On je neoceniteľný!..→

Si hladný a smädný po spravodlivosti?

(Lk. 18,9-14)

Lačnenie a žíznenie po spravodlivosti

Ten podstatný rozdiel medzi farizejom a publikánom je v tom, čo Pán Ježiš zdôraznil v Kázni na hore, v blahoslavenstvách. "Blahoslavení, ktorí lačnia a žíznia po spravodlivosti, lebo oni nasýtení budú."(Mt. 5,6). Farizej vôbec nelačnil, nežíznil po spravodlivosti, lebo si myslel, že ju má, že ju vlastní, že je spravodlivý. Publikán po nej lačnel a žíznil, lebo vedel, že ju nemá, že nie je spravodlivý. To je kľúčová vec, kľúčový rozdiel. Túžiš po skutočnej spravodlivosti tak ako publikán, ako hladný človek po jedle a smädný človek po vode? Asi sa nenájde človek, ktorý by povedal, že netúži po spravodlivosti, nechce spravodlivosť. Aj farizej po nej túžil, (ale jeho predstava o spravodlivosti bola odlišná od publikánovej). Spravodlivosť predstavovala pre neho najmä zákonnú, morálnu a sociálnu spravodlivosť (plnenie ustanovení Zákona, morálky, určená miera súcitu s chudobnými). Publikán lačnil po hlbšej spravodlivosti, ktorá zahŕňa nielen ospravedlnenie od hriechu, ale aj posvätenie. Skutočné lačnenie a žíznenie po spravodlivosti, ktoré mal publikán, túžba byť zbavený od každého hriechu, lebo hriech nás oddeľuje od Boha, teda túžiť byť v správnom vzťahu k Bohu. To je základná vec, o ktorej hovorí Biblia. Človek, ktorý túži po spravodlivosti vidí, že hriech a vzbura ho oddelili od tváre Božej a túži vrátiť sa späť do toho pôvodného vzťahu spravodlivosti, v ktorom boli stvorení a žili prví ľudia Adam a Eva pred pádom do hriechu. Túžba po spravodlivosti je teda túžbou po správnom vzťahu k Bohu. Je to zároveň mocná túžba, silná ako hlad a smäd, byť oslobodený od moci hriechu. Možno si už aj ty spoznal, nakoľko si ty osobne ovládaný hriechom, žalostíš nad svetom, ktorý je pod kontrolou satana a vieš, že aj ty si chodil a žil v neposlušnosti, že aj teba "boh tohto sveta" urobil slepým a necitlivým pre mnohé duchovné veci. Teraz túžiš uniknúť z tohto otroctva a voláš spolu s apoštolom Pavlom (Rim. 7,24): "Biedny ja človek, kto ma vytrhne z tohto tela smrti!" Je to aj túžba, silná ako hlad a smäd, byť oslobodený od samého koreňa hriechu, náchylnosti hrešiť. Ak sa skutočne skúmam vo svetle Písma, nielenže objavujem v sebe putá hriechu, objavujem ešte hroznejšiu skutočnosť, že hriech vlastne milujem, hriech obľubujem. Máš svoj obľúbený hriech, ktorý si vlastne hýčkaš a pestuješ? Dokonca hoci viem a poznám, že hriech je nesprávny a zlý, ešte stále sa mi zdá príťažlivý. Hlad a smäd po spravodlivosti je aj túžbou byť oslobodený aj od tejto náchylnosti hrešiť. Túžbou byť vyslobodený z moci vlastného ja vo všetkých jeho hrozných prejavoch a formách. Lačnieť a žízniť po spravodlivosti znamená túžiť po pozitívnej svätosti. Tento hlad a smäd má človek, ktorý túži, aby sa v každom jeho čine aj v celom jeho živote prejavovalo ovocie Ducha. Chce byť celou svojou bytosťou a celým životom novým stvorením. V konečnom dôsledku to nie je nič iné, ako podobať sa samému Pánovi. Zvrchovanou túžbou človeka, ktorý lačnie a žízni po spravodlivosti je podobať sa Kristovi.

Aplikácia

Mnohí ľudia nevedia prijať to rovnítko položené medzi spravodlivosťou a Kristom. Nestotožnia sa s tým, že hľadanie, hlad a smäd po spravodlivosti je vlastne hladom a túžbou po Bohu. Spravodlivosť je podľa nich asi toľko, čo mravnosť a slušnosť podľa určitých kritérií. Snažia sa ju preto dosiahnuť svojim úsilím, plnením toho, čo pokladajú za správne a nechcú prijať, že spravodlivosť a spasenie je možné iba prijať od Boha z milosti. Zdá sa im to príliš lacné, jednoduché. Keď na druhej strane počujú, že byť spravodlivý v konečnom dôsledku znamená postaviť sa pred svätého Boha, byť ako Ježiš, byť úplne dokonalý, vidia, že to je nemožné dosiahnuť vlastnými silami a namietajú, že to je neuskutočniteľné, príliš náročné byť spravodlivý. Dosiahnuť Bohom požadovanú, dokonalú spravodlivosť je možné jedine tým, že ju prijmem, ako ten, čo nič nemá, že ju prijmem ako žobrák, že ju prijmem ako dar z milosti. Nemôžem konať nič, ale môžem lačnieť a žízniť po spravodlivosti a preto aj budem nasýtený. Nikdy nebudeme vlastniť spravodlivosť, ak po nej nebudeme lačnieť a žízniť! Ako vidíme z povedaného, je veľmi dôležité si uvedomiť a ujasniť po čom vlastne túžim, po akej spravodlivosti lačniem a žíznim, čím sa chcem nasýtiť živým Bohom, alebo náboženstvom? Vidíme tu model dvoch prístupov, postojov pred Bohom, ktoré v zásade uplatňujeme my ľudia:

1) Som celkom O.K. (robím pre Teba to a to, plním všetko, čo si prikázal a dokonca to prekračujem) – mal by si ma za to Bože odmeniť!

2) Som celkom nič (nemám nič, čo by som Ti dal, len môj hriech a zlyhania) – mohol by si sa Bože nado mnou zmilovať?

S akým postojom prichádzame pred Pána Boha, keď prídeme do spoločenstva Božieho ľudu, alebo keď sa modlíme doma? Pán Ježiš brilantne v tomto podobenstve vykresľuje na príklade farizeja a publikána spôsob, postoj s akým sa mi ľudia môžme stavať pred Pána Boha. V tomto podobenstve Ježiš kladie každému z nás otázku. Ako prichádzam pred Božiu tvár? S akým postojom stojím pred Pánom Bohom? Ako farizej, alebo ako publikán? Aj my kresťania sme totiž oddelení od ostatných ľudí, aj keď sa to teraz už nenazýva farizej, ale svätý. Pán Boh si nás oddelil pre seba. Takéto oddelenie, alebo vyvolenie však so sebou nesie nebezpečenstvo, že zabudneme na to, že stále sme hriešnici, aj keď omilostení a začneme sa vyvyšovať nad iných. Myslím, že väčšina z nás, možno každý kresťan vidí seba, alebo aspoň by chcel vidieť seba v pozícii publikána. Toto podobenstvo poznáme a preto sa štylizujeme do pozície falošnej skromnosti. Ústami hovoríme, že sme hriešni, ale tam niekde v kútiku sme hrdí na to, kto sme a čo sme dokázali a že nie sme až takí zlí, ako mnohí okolo nás. Nie sme dokonca hrdí na svoju hriešnosť? Možno sa snažíme postaviť sa niekde medzi. Nie som predsa až taký zlý ako publikán, ale ani taký namyslený a hlúpy ako ten farizej. Nikdy by som takú modlitbu ako on nevyslovil. Pán Boh však číta motívy, nie to čo prehlásime, On vidí až do špiku našich kostí, vidí najtajnejšie túžby, myšlienky. Kvôli čomu prichádzam pred Božiu tvár? Kvôli sebe, alebo aby som sa ukázal ľuďom, alebo kvôli Pánu Bohu samotnému. Neexistuje nejaký postoj medzi. Pred Pána Boha je možné prísť jedine s pokorným a vďačným srdcom, uvedomujúc si, že všetko, čo viem, čo mám, čo som dokázal a dokážem je jedine Božia milosť a priniesť mu môžem akurát tak moje hriechy, aby ich vzal zo mňa. Aj cez toto podobenstvo nás Pán Boh upozorňuje, aby sme sa nepovyšovali, aby sme sa nespoliehali na seba, aby sme nedúfali v seba, aby sme si nenamýšľali, že sme spravodliví už tým, že patríme k Ježišovi a aby sme neznevažovali iných a nestavali sa tak do pozície sudcov. Vieme, že učeníci vtedy aj dnes mali a majú takéto tendencie, preto je to aktuálne Slovo Božie aj pre nás, ktoré dnes nám hovorí Pán. Skúmajme sa, dovoľme Duchu Svätému nech odhalí každé farizejstvo v nás. Mám niekedy dojem, že prichádzame do spoločenstva a snažíme sa tváriť ako perfektní, alebo takmer perfektní ľudia, ktorí nemajú nijaké problémy a hriechy. Hanbíme sa vyznať hriechy, postaviť sa pred Pána Boha ako ten publikán a radšej sme tí farizeji. Ako prijímam keď sa u niekoho vyskytnú problémy, ak niekto vyznáva svoje hriechy? Je mi to nepríjemné, snažím sa na to zabudnúť, alebo sa dokonca hnevám, že prečo robí hanbu nášmu perfektnému spoločenstvu, prečo si to nenechá pre seba? Cesta vpred, cesta ďalej, každého z nás, ako jednotlivca aj ako spoločenstva, vedie len cez úprimné pokánie. Musíme sa rozhodnúť kým chceme byť? Spoločenstvom navonok perfektných uhladených farizejov, alebo spoločenstvom publikánov - colníkov, omilostených hriešnikov, ktorí vedia v pokore vyznať svoj hriech a získavajú Božiu milosť a ospravedlnenie?

(Ján Szőllős)

Okrádanie Boha

Božie prikázanie "nepokradneš" je určite známe každému kresťanovi a pravdepodobne ho pozná väčšina ľudí v našej, takzvanej kresťanskej kultúre. Otázkou ale je, či si aj my, ako veriaci v Krista uvedomujeme všetky úrovne tohto Božieho prikázania. Pri tomto prikázaní určite máme na mysli predovšetkým našich blížnych, ktorých vlastníctvo potrebujeme mať v úcte, a to ako vlastníctvo materiálne, tak duševné, intelektuálne... Možno máme dobrý pocit z toho, ako verne zachovávame toto prikázanie, veď nikomu sme nič neukradli... povieme si. Je tu ale jedna oblasť nášho života viery, na ktorú toto Božie prikázanie v nejednom prípade odmietame aplikovať, a to je oblasť nášho dávania. Je to oblasť, ktorú neraz zanedbával aj Boží ľud v Starej zmluve. Preto ich Boh musel slovami proroka Malachiáša pokarhať a napomenúť: "Odchýlili ste sa od mojich prikázaní a nezachovávate ich. Navráťte sa ku mne... ale vy hovoríte: v čom sa máme navrátiť? Či má azda človek právo okrádať Boha? Lebo vy mňa okrádate a ešte hovoríte - v čom ťa okrádame? V desiatku a v obeti pozdvihnutia"(Mal. 3,7-8). Pán Boh týmito slovami svojmu ľudu pripomína, že pevnou zložkou života viery a cirkevného života je aj oblasť dávania. Hovorí, že dávanie nie je iba okrajová záležitosť môjho osobného života viery, ale je to vyjadrením vzťahu veriacich k ich Bohu; je meradlom a testom našej lásky k Bohu i k Jeho ľudu. Tam, kde je táto oblasť narušená, kde Boží ľud alebo jednotlivci v tejto oblasti zavrú svoje srdce i ruku, je to znamením, že s ich vzťahom k Bohu niečo nie je v poriadku. Túto pravdu potvrdzujú aj slová proroka Malachiáša. Veď Boží ľud prehliadol Božiu lásku (1,2), prečo by mu potom niečo dávali; vytratila sa úcta k Bohu (1,6-13), prečo by ho potom mali uctievať z prvotiny svojho majetku (Pr. 3,9)? Pán Boh takýto postoj nazýva okrádaním. Prax dávania desiatkov v Starej zmluve je zrejmá oddávna. Začala dávno pred vydaním Zákona. Už otec viery Abrahám dal desiatok Melchisedechovi (Gen. 14,20). Nebol motivovaný Zákonom, ale vďačnosťou a úctou ku kráľovi pokoja a spravodlivosti, ktorý je predobrazom Ježiša Krista. Aj ich otec Jákob mal takúto prax. Keď Jákob prežil úžasné stretnutie s Bohom a pochopil, aké to je úžasné byť v Božej prítomnosti a aké je to privilégium byť v dome Božom, jeho srdce bolo naplnené vďačnosťou, úctou k Bohu, a v tejto vďačnosti sľúbil Bohu dávať desiatky z toho, čo mu Boh požehná (Gen. 28,22). Až o mnoho rokov neskôr sa toto prikázanie dostalo do Zákona Mojžišovho. Desiatok bol teda otázkou postoja srdca človeka k Bohu. Pôvodný zámer dávania desiatkov nemal byť bremenom, nemal byť niečo, čo je človeku nanútené Zákonom. Mal to byť slobodný čin človeka, ktorý sa stretol so živým Bohom, výsledok radostného uctievania Boha. Mal byť prejavom vďačnosti i dôvery Bohu. Písmo hovorí, že desiatok potom slúžil na podporu služobníkov v SZ cirkvi a na podporu sociálnej práce. Obete pozdvihnutia boli dobrovoľné dary pre svätyňu. Boží ľud v tejto situácii teda okrádal Boha po prvé v tom, že odmietli Bohu dávať desiatky a milodary; po druhé v tom, že keď aj niečo dali, nebolo to prvé, hodnotné, ale Mu dávali zvyšky, a to, čo už ani sami nechceli a nepotrebovali (Mal. 1,6-13). Dávali Mu to, čo ich prakticky nič nestálo. Ale i naša skúsenosť hovorí, že zvyčajne to, čo nás nič nestojí, za nič nestojí!!!

Desiatky a dávanie v Novej zmluve

Aj Nová zmluva ide v otázke dávania za dávanie samotné. Hovorí, že naše dávanie potrebuje byť prirodzenou súčasťou nášho vzťahu s Pánom Ježišom Kristom, potrebuje byť vyjadrením i vyznaním, že Bohu dôverujeme nadovšetko. Pán Ježiš sa díva na tvoje narábanie s peniazmi a s darmi, ktoré ti požehnal, či je toho veľa či menej (Lk. 21,1-4). Nezabudni, že dávanie je obrazom a odrazom tvojho duchovného života i tvojho vzťahu s Pánom Ježišom. Nová zmluva na rozdiel od Zákona Mojžišovho desiatky nikde neprikazuje. Naopak, desiatok je spolu so všetkými ustanoveniami Zákona, ako norma na dosiahnutie spravodlivosti (Mt. 6,1) zbavený platnosti, lebo Ježiš prišiel, aby naplnil Zákon a On sám sa stal našou spravodlivosťou a normou spravodlivosti pre všetkých veriacich v Neho. Na druhej strane Ježiš mení aj normu dávania. Zákon Kristov už nie je o desiatku. V Ježišovi Kristovi je veriaci volaný dať Bohu viac ako len nejakú predpísanú normu - je volaný dať Mu všetko, celého seba, všetko, kým je a čo má !!! Pán Ježiš povedal, že ak sa niekto nezriekne všetkého čo má, nemôže byť Jeho učeníkom (Lk. 14,33). Tieto slová nás volajú vidieť vo veciach, ktoré nám Boh požehnal, Jeho vlastníctvo. Jemu patrí všetko. Pán Ježiš taktiež povedal svojim učeníkom a tým aj nám, že ak prejav našej spravodlivosti nebude hojnejší ako prejav spravodlivosti farizejov a zákonníkov, nikdy nevojdeme do nebeského kráľovstva (Mt. 5,20). Ich norma spravodlivosti bola okrem iného vyjadrená aj "desiatkom". Prejav našej spravodlivosti má byť "hojnejší", a teda desiatok má byť štartovacou čiarou. Mnohí kresťania si myslia, že 90 % z ich peňazí a majetku sú iba ich a 10 % patrí Bohu. Potrebujeme si uvedomiť, že Boh vlastní 100 %. Aj keď je pravdou, že nás Písmo vyzýva k dávaniu, v skutočnosti Boh nechce naše peniaze, ale chce nás, naše srdce. Potrebujeme sa oslobodiť od myšlienky, že Bohu sú potrebné moje a tvoje peniaze. Dávaním nám chce dať Boh hodnoty, ako sú: vďačnosť, poriadok, dôvera, ohľad na iných, úprimnosť, radosť, slobodu od sebectva, lakomstva a sebastrednosti... Toto je dôležitá časť procesu, v ktorom nás Pán Ježiš chce formovať ako svojich učeníkov. Bez dávania v skutočnosti okrádame samých seba o večné bohatstvá. Apoštol Pavol poukazuje na Abraháma, ktorý vzdal úctu a česť Melchisedechovi, kráľovi spravodlivosti a pokoja - v podobe desiatku (Žid. 7,1-3,17). Hovorí, že o koľko viac našej úcty a vďaky si zasluhuje ten, ktorý vo všetkom prevyšuje Melchisedecha, náš Spasiteľ Ježiš Kristus. O koľko viac úcty a vďaky si zasluhuje náš skutočný Veľkňaz Ježiš Kristus, od ktorého sme dostali milosrdenstvo, milosť a pomoc predovšetkým vo veciach večného života? Či Ten, ktorý je skutočným Kráľom nášho pokoja, ktorý nám umožnil mať pokoj s Bohom, Ten, ktorý je našou spravodlivosťou pred Bohom, Ten, ktorý prenikol nebesia, posadil sa po pravici Otca a teraz sa prihovára za nás, nie je hoden všetkej našej chvály, úcty, všetkej obete nášho života i nášho majetku? Veď On si nás kúpil vlastnou krvou, už nepatríme sebe, ale Jemu, nášmu Vykupiteľovi, Kráľovi i Veľkňazovi Ježišovi Kristovi. Apoštol Pavol poukazuje na riešenie tejto dilemy. Hovorí, že keď najprv seba dáme Bohu, potom je otázka dávania je predovšetkým o tom, nakoľko som dal seba Pánovi, a nie koľko dám peňazí na Božie dielo. Tam, kde človek vydal celého seba Pánovi, kde sa predovšetkým usiluje o veci nebeského kráľovstva, kde miluje svojho Pána nadovšetko a celým srdcom, dušou, silou i mysľou, dávanie vidí ako prejav tejto lásky a vyjadrenie vďačného srdca za to, že Boh najprv z lásky ku mne a pre moju spásu dal nesebecky ten najväčší dar: svojho milovaného Syna Ježiša Krista. Preto v oblasti dávania platí jeden princíp: "Môžeš dávať bez lásky, ale nemôžeš milovať bez dávania." Ak okrádaš Boha v oblasti dávania, prehodnoť svoju lásku k Nemu! Je to vážna výzva Božieho slova, pri ktorej sa možno necítime komfortne. Je mojou modlitbou, aby nám Boh dal milosť a poslušné srdcia, aby sme poslúchli výzvu Božieho slova a navrátili sa k Bohu v plnej odovzdanosti a v prvej láske aj v oblasti dávania. Boh prisľúbil, že potom prehojne požehná svoj ľud (Mal. 3, 10). Chceš byť súčasťou úžasného Božieho požehnania? Daj Bohu celého seba a potom v dôvere a v radosti uctievaj svojho Spasiteľa aj z prvotiny svojho majetku, aspoň desiatkom z toho, čo ti On už vopred požehnal (Pr. 3,9). Boh bude oslávený, keď aj v tejto oblasti života viery budeme prinášať mnoho ovocia (Jn. 15,8).

(Darko Kraljik)