Naša  záchrana  je

Zamyslenia nad slovom Božím/Mikuláš Zavilla

Skúmanie sveta, seba - tvorba názoru

Niekedy sa nám môže zdať, že ľudia nemajú žiadny názor, alebo tzv. vlastný názor. V Matúšovom evanjeliu máme niektoré udalosti, ktoré sa viac dotýkajú iba učeníkov. Akoby Pánovi záležalo na tom, aby sa správali určitým spôsobom, alebo venovali viac pozornosti určitý charakterovým vlastnostiam. Takouto udalosťou sa nám zdá, že je aj príhoda, ktorá je napísaná v Mt. 16,13-19 a znie takto: "Keď Ježiš prišiel do končín Cézarey Filipovej, opýtal sa svojich učeníkov: "Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?" Odpovedali: "Jedni za Jána Krstiteľa, druhí za Eliáša, iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov." Opýtal sa ich: "A vy ma za koho pokladáte?" Šimon Peter odpovedal: "Ty si Kristus, Syn živého Boha." Ježiš mu odpovedal: "Blahoslavený si, Šimon, syn Jonáša, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tej skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Dám ti kľúče od nebeského kráľovstva; čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi." Vtedy učeníkom prikázal, aby nikomu nehovorili, že on je Kristus." Ak zvážime, že je to Pán Ježiš, ktorý je iniciátor tejto udalosti. Tak si musíme najprv uvedomiť kto je a čím je Pán Ježiš. On je, Ten, ktorý všetko vie a netreba Mu už nič hovoriť. Viď Jn. 16,30 kde je napísané: "Teraz vieme, že vieš všetko a nepotrebuješ, aby sa ťa niekto na niečo pýtal. Preto veríme, že si vyšiel od Boha." Aj výpoveď ap. Petra: "Ty si Kristus, Syn živého Boha." Poukazuje na to, že On nepotrebuje vedieť názor učeníkov, aby vedel, aká je o Ňom mienka v dave ľudí a začo Ho majú učeníci. Otázky sú kladené pre potreby učeníkov. Učeníci sa s touto otázkou majú zaoberať a žiť takým spôsobom, aby sledovali, čo sa deje v ich okolí a aj v ich srdciach (myslení a vedomí). Oni sú tými otázkami doslova konfrontovaní v tom, aby mali názor a vedeli sa k nemu vyjadriť. .

Mať vlastný názor

V živote človeka je dôležité mať o "veci", o udalostiach určitý názor. Ten potom ovplyvňuje naše postoje a rozhodovanie, ako sa zachováme. Pán Ježiš, ktorý bol pravým Bohom a pravým človekom zároveň. Zostúpil na zem, aby nám zjavil, že existuje a že smrťou život nekončí. Smrť je určitou vstupnou bránou do duchovného života. Ten má tiež svoje kladné, dobré, ba vynikajúce hodnoty a pokračovanie. To čo je napísané v 1.Kor. 2,9, takto: "Ale ako je napísané: Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo a čo ani do ľudského srdca nevstúpilo, to pripravil Boh tým, čo ho milujú." A existuje aj peklo, večný - duchovný život oddelený od Pána Ježiša, ktorý má samé negatívne hodnoty. Ako sú bolesť, utrpenie, trápenie, nepokoj a mnoho ďalších nepríjemných vlastností. Taký, akých nám vykresľuje Božie slovo v Mt. 13,49-51 tak: "Tak to bude aj na konci sveta: Vyjdú anjeli, oddelia zlých od spravodlivých a uvrhnú ich do ohnivej pece. Tam bude plač a škrípanie zubami. Pochopili ste to všetko?" Odpovedali mu: "Áno." Mať názor je dobre pre život, nežiť, ako ľudia bez názoru. Ako ľudia, ktorí nepozorujú, čo sa deje okolo nich, vo svete a čo sa odohráva v nich. To znamená žiť určitým spôsobom života. Nuž a mať názor na Pána Ježiša Krista to je to najdôležitejšie v našom živote a práve k tomu vedie Pán aj svojich učeníkov. To je užitočné nielen pre pozemský život, ale hlavne pre život večný. Keď je to tak, tak by sme z toho mali niečo vyvodiť pre nás osobne. Napr.:

1. Ako nazerám na osobu Pána Ježiša? Iba ako môjho Spasiteľa, či aj Pána môjho života?

2. Je pre mňa Pán Ježiš "Jedinou cestou, pravdou a životom"?

3. Jeho slová sú pre mňa platné doslova a do písmenka?

4. Sú slová Biblie mojím jediným radcom a orientáciou v živote?

5. Čím sú pre mňa Božie prikázania, požiadavky a usmernenia?

Možno je to pre teraz dosť, aj keď tých otázok môže byť aj viac a s narastajúcou vierou a dôverou by mali prísť aj ďalšie. Mali by vyústiť v slová Pána Ježiša Krista z evanj. Jn. 17,3, ktoré sú tieto: "A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného, pravého Boha i toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista." Toto bol aj hlavný zámer Pána Ježiša v tejto príhode, ktorú inicioval Pán. A kladol tieto otázky s týmto zámerom, aby oni - učeníci dbali aký názor na Pána má tento svet a aký majú oni vo svojom srdci (vedomý s vedomý). Čo aj nás oslovuje, aby sme mali podobný postoj a konanie. Takéto myslenie a vedomie vedie k blahoslavenstvu a je to dar od Pána Boha -Ducha svätého. Teraz hovoríme už aj o Duchu svätom, lebo v čase keď sa odohrala táto udalosť. Ešte nebol zoslaný Duch svätý. Týmto zamyslením sme sa dostali po verš 17. Veršom 18. začína nová myšlienka.

Ľudia na pevnom základe

Tým základom je Pán Ježiš Kristus. Peter, s ktorým jednal priamo Pán Boh. Po zoslaní Ducha svätého priamo s ním jednal ako aj s ostatnými apoštolmi. Jednal s nimi tak, že to bolo zjavné a účinné. Viď Sk. 2,1-36 . Na nich zaznamenávame zrod a začiatky Cirkvi. To nad čím sa tu zamýšľame, v našom sledovanom texte. Je v Skutkoch realitou. Cirkev po stáročia zažila už rôzne prenasledovania a bola v ohrození a je tu stále. Doslova sa slová Pána Ježiša naplnili a plnia. Nielen, že na ľuďoch viery, na služobníkoch vo viere stojí Cirkev, ale má aj svoju moc. Moc, ktorú tento svet nedoceňuje. Ani ich nevníma. V mnoho si ich ani neuvedomuje. Napr. vo sviatosti manželstva majú služobníci moc zviazať zväzok dvoch ľudí - v stav manželský. Pri vyznaní viery a vyznaní hriechov ma služobník moc odpúšťať hriechy. To sú veci, ktoré sa prejavujú tu na zemi, ale hlavne majú platnosť v nebi. To sú kľúče dané najprv ap. Petrovi a následne aj ďalším služobníkom. Preto by sme ako veriaci, ako deti Božie mali veľmi vážne brať to, čo je služobníkom Božím dané, aby konali. K tomu nech Pán dá múdrosť a vedenie Ducha svätého služobníkom. My by sme sa mali za to modliť...→

"Dosť máš na mojej milosti" - Milosť Božia je postačujúca

(Ef. 2,8-9; Gal. 2,21)

Dostali ste sa už niekedy do nejakých ťažkostí? Ako sa ľudovo povie do nejakého "maléru"? To je skutočne len taká rečnícka otázka, lebo okrem tých najmenších detí asi každý človek odpovie kladne. Každý z nás sa už určite dostal niekedy či už vlastnou vinou, alebo vinou niekoho iného do väčšieho, alebo menšieho "maléru". To či sme sa do ťažkostí dostali vlastnou vinou, alebo vinou niekoho iného nie je jedno. Ak naše ťažkosti zjavne spôsobil niekto iný je nám takpovediac "ľahšie na duši". Nemusím sa hnevať sám na seba, môžem sa hnevať a obviňovať niekoho iného. Častokrát aj keď sami spôsobíme sebe, alebo niekomu inému "malér", tak radi hľadáme vinu v niekom inom, vyhovárame sa na iných a ťažko priznávame svoj omyl, svoju chybu, svoj hriech. Je to v nás akosi prirodzene zakódované od čias prvých ľudí. Veď už Adam a Eva, keď spáchali prvý hriech, keď sa dostali do poriadneho "maléru" kvôli svojej neposlušnosti, tak sa vyhovárali a hľadali príčinu v Bohu, v tom druhom, alebo v hadovi. Týmto postojom je ovplyvnené aj riešenie problémov. Ak sa stane nejaký malér, ak hriech vyjde najavo, človek je väčšinou veľmi aktívny a snaží sa pomôcť samému sebe. Aj Adam s Evou rýchle natrhali figové listy, aby zakryli svoju nahotu, aby čím skôr sami vyriešili problém, ktorí spôsobili. Toto riešenie s figovými listami, však nebolo trvalé, len veľmi dočasné. Skutočné riešenie, východisko priniesol až Boh, keď zabil, obetoval zvieratá a urobil Adamovi a Eve obleky z ich kože a tým zakryl ich nahotu, ich hriech (Gn. 3,21). Možno, ak sa lepšie zamyslíme, tak každý z nás objaví vo svojom živote situáciu, alebo situácie, keď sme sa dostali do ťažkostí, ale úplne iracionálne, nerozumne, nevysvetliteľne sme odmietli ponúknutú pomoc. Človek aj v ťažkostiach a problémoch, ak nie sú až také veľké, že ho úplne zničia, zlomia, je hrdý, odmieta pomoc, lebo si až do poslednej chvíle myslí, že si pomôže sám. Prijať pomoc od niekoho totiž vyžaduje pokoru - priznať, že tú pomoc potrebujem a priznať aj to, že si nedokážem pomôcť sám. To je niečo, čo láme pýchu, ktorá je v každom z nás viac, alebo menej zakorenená. Keby išlo len o nepodstatné veci, alebo o maličkosti, tak by to mohlo byť aj zábavné sledovať človeka, ktorý sa snaží pomôcť si sám sebe a nemôže. Podobne, ako keď sledujeme márne úsilie mravca zdvihnúť a odniesť slamku, alebo chrobáka, ktorý je nad jeho sily. Častokrát však ide o život, keď chorí (napr. alkoholici, narkomani, ale aj iní) odmietajú ponúkanú pomoc a myslia si, že ten malér, do ktorého sa dostali zvládnu vlastnými silami. Najtragickejšie však je, že tento postoj zaujíma človek aj vo vzťahu k Bohu a v tej najpodstatnejšej a najdôležitejšej veci, vo veci záchrany zo smrti, zo zatratenia, z hriechu. Biblicky povedané vo veci spasenia. Človek sa vlastným pričinením, svojim pokračujúcim hriechom, vzburou proti Bohu, dostal do veľmi zlej a ťažkej situácie. Týka sa to ľudstva ako celku, ale v rámci neho aj každého jednotlivca, Teba aj mňa. Stačí sa pozrieť okolo seba, zapnúť si správy, prečítať si noviny a môžeme vidieť, že tá situácia je veľmi zlá (vojny, kriminalita, násilie, podvody, rôzne závislosti, choroby, ekologické problémy atď.). Svojimi hriechmi sme sa dostali do poriadneho "maléru". Boh sa nepozeral a nepozerá ľahostajne na túto situáciu. Ponúkol a stále ponúka riešenie pre celé ľudstvo a aj pre každého človeka osobne. Nie sú to "figové listy" našich momentálnych nápadov, ktorými chceme zakryť najkrikľavejšie dôsledky našich hriechov. Je to trvalé riešenie. Prikrytie našich hriechov krvou Pána Ježiša Krista, Jeho obeťou, nie obeťou zvierat. Boh ponúka pomoc, ponúka riešenie. Ako reagujeme. Ako odpoviem na toto Bohom ponúkané riešenie? Mnoho ľudí túto Bohom ponúkanú pomoc odmietlo a odmieta. Je tu totiž jeden veľký problém. Táto Bohom ponúknutá pomoc, riešenie je z milosti a zadarmo. "Lebo všetci zhrešili a nemajú Božiu slávu, ale ospravedlnení sú zadarmo z Jeho milosti, vykúpením v Kristu Ježišovi"(Rím. 3,23-24). Častokrát to opakujeme - "z milosti" , aj Pavel to v prečítanom texte viackrát opakuje (Ef. 2,4-8), ale práve to, že je to z milosti, preto, že sa Boh nad nami zľutoval, práve preto je to ťažko prijateľné pre hrdého, pyšného a sebavedomého človeka, ktorý predsa už toho toľko dokázal, učinil mnohé veľkolepé diela. Tu nejde len o život, tu ide o večný život a predsa človek odmieta pomoc. Problém nielen pre neveriacich a ateistov, ale aj pre ľudí nábožných, aj pre veriacich je v tom, že to riešenie, tá záchrana, tá pomoc od Boha nie je AJ z milosti, ale LEN (JEDINE) z milosti a z ničoho iného. Mnoho ľudí úplne odmieta to, že naša záchrana, naša spása je jedine z milosti. Túžia po záchrane, hľadajú záchranu, ale chcú si pomôcť sami. Trápia svoje telo rôznymi asketickými cvičeniami, alebo sa zúčastňujú dlhých vyčerpávajúcich a aj finančne náročných pútí, sú ochotní urobiť a vytrpieť čokoľvek kvôli tomu, aby si zaslúžili od Boha záchranu, spasenie. Koreňom tohto postoja je naša ľudská pýcha, hrdosť. Nechcem večný život, nechcem raj jedine z milosti. Nechcem ponúkanú pomoc, záchranu, spasenie, ak sa mám spoľahnúť na milosť Božiu a nemôžem sa spoľahnúť na vlastné sily. Proti tomuto postoju nie sme imúnni ani my, ktorí sme veriaci kresťania. Mnoho veriacich podlieha pokušeniu niečo k tomu dielu záchrany, spasenia pridať. Milosť Božia predsa nemôže stačiť. V dobách apoštola Pavla, keď písal svoje listy, to bolo plnenie ustanovení židovského Zákona. Prečítajte si pozorne list Galatským, ale kapitoly v Skutkoch svätých apoštolov, kde sa o tom píše. Vlastne vo viacerých Pavlových listoch je to jedna z hlavných tém, ktorú neustále zdôrazňuje nie pohanom, ale veriacim kresťanom vo svojich listoch: spasenie, záchrana je jedine z milosti. Vtedy, ale aj dnes sa snažíme k tomu niečo pridať. Či už sa spoliehame na plnenie ustanovení zákona, alebo na naše pocity, vernosť, naše obrátenie sa, pokánie, rozhodnutia, zásluhy, skutky. Sú to rôzne veci, ktoré chceme ku nášmu spaseniu pridať. Tieto veci sú dobré, ale musia byť na správnom mieste ako dôsledok záchrany, Bohom dokonaného diela spasenia a nie ako jeho súčasť. My ľudia však máme neustále tendenciu ku Božiemu činu spásy niečo pridať. Možno uvažujeme štýlom: 30%, 65% alebo 90% urobím ja a zvyšok doplní obeť krv Pána Ježiša Krista. Niekedy zabúdame na túto skutočnosť, že aj my sami sme získali odpustenie našich hriechov jedine z milosti a svojimi slovami, či konaním sa staviame do pozície sudcu a chceme uprieť Božiu milosť iným, ktorí padli, lebo sami sa považujeme za lepších, spravodlivejších. Aj skutočnosť, že dokážeme obstáť a nepadneme, je jedine Božia milosť a nie naša zásluha. Preto nás Písmo upozorňuje. v 1.Kor. 10,12: "A tak ten, kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol." Naša záchrana, spása je úplne z milosti. Na golgotskom kríži Pán Ježiš vyriekol slová: "Dokonané je!" Božie dielo spásy je dokonané, dokončené a je dokonalé. Nie je potrebné k nemu nič dodávať. Božia milosť sa nemôže deliť na vykonanom diele spásy s ľudským výkonom. Pavel píše v Rím. 11,6: "A keď z milosti, tak nie zo skutkov, ináč by milosť nebola milosťou. Ak zo skutkov, tak to nie je milosť, ináč by skutok nebol skutkom." Keď sa v akejkoľvek malej, aj keď len nepatrnej miere spoliehaš na svoj náboženský výkon, na svoje skutky, zavrhuješ tým celú ponúkanú Božiu milosť. Je to pohŕdanie milosťou Božou. Pavel to veľmi jasne napísal kresťanom do Galácie: Gal. 2,21: "Nepohŕdam milosťou Božou. Lebo ak je spravodlivosť zo zákona, tak Kristus nadarmo umrel." Ak Ty alebo ja môžeme niečo pridať k Božiemu dielu záchrany, ak ho môžeme aj my dokonať, tak potom skutočne Kristus nadarmo umrel. Pavel zdôrazňuje: "Lebo milosťou ste spasení skrze vieru a to nie sami zo seba, je to dar Boží.(Ef. 2,8). "Skrze vieru" - musíme uveriť, že golgotská obeť, preliata krv Pána Ježiša, tento Boží dar milosti je jediná cesta záchrany, spásy. Neexistuje žiadna iná cesta, ani žiadna odbočka, alebo vedľajší prúd. Nie je to z našej iniciatívy z našich síl. Dielo spásy je z Božej milosti, z Jeho rozhodnutia. My sme si to ničím nezaslúžili. Boli sme mŕtvi vo svojich prestúpeniach (Ef. 2,5). Je to dar Boží. Dar ktorý nám Boh dal úprimne, z lásky (Ef. 2,4), nie pre naše minulé, ale ani budúce zásluhy. My ľudia častokrát obdarúvavame niekoho preto, lebo od neho niečo chceme, alebo budeme chcieť. "Nie zo skutkov" - Čo by sme mohli získať za svoje skutky. Možno, že si myslíme, ako mnoho robíme pre Krista, pre Božie kráľovstvo. Pán Ježiš však v jednom zo svojich podobenstiev hovorí, že ak by sme aj vy konali všetko, čo máme urobiť, stále budeme len nehodní sluhovia, ktorí len vykonali to, čo bola ich povinnosť. "Tak aj vy, keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Neužitoční služobníci sme! Čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme!"(Lk. 17,10). "Aby sa nikto nechválil" - Keby sme mohli niečo svojimi výkonmi pridať ku Božiemu dielu spásy, mohli by sme sa tým aj chváliť. Určite by sme začali medzi sebou aj súťažiť, kto si viac zaslúži záchranu, spasenie. V konečnom dôsledku ten, kto by podal lepší výkon, by si mohol nárokovať aj na lepšie miesto v Božom kráľovstve. Prijmime teda všetci dokonalé Božie dielo spásy. Nechcime niečo vlastné pridávať ku Kristom vykonanému dielu záchrany na Golgotskom kríži. To totiž nie je len nejaký omyl, to je hriech, pohŕdanie obeťou Pána Ježiša Krista. Obeť Pána Ježiša Krista je jedinou cestou záchrany z maléru, jediným spôsobom spásy. Je to zadarmo získaná milosť od Boha, ale nie lacno. Boh-Otec za ňu draho zaplatil krvou svojho jediného Syna. Tak si to aj ceňme a na to myslime.

(Ján Szőllős)

Projekt k absolutizmu

V Písme svätom čítame: "Keď popri nich prechádzali midjánski kupci, bratia vytiahli Jozefa z cisterny a predali ho Izmaelcom za dvadsať strieborných; kupci odviedli Jozefa do Egypta"(1.M. 28). "Nato faraón dal zavolať Jozefa. Ihneď ho vyviedli z temnice, dal sa ostrihať, preobliekol si šaty a predstúpil pred faraóna"(1.M. 41,14). "Potom faraón Jozefa pomenoval Cáfenat Pánéach a dal mu za ženu Asenatu, dcéru Pótiferu, kňaza z Ónu. Tak sa Jozef stal pánom nad Egyptom"(1.M. 41,45). "Teraz sa však netrápte, a nech vás to nemrzí, že ste ma predali, lebo Boh ma poslal pred vami, aby som vás zachoval nažive. Teda nie vy ste ma sem poslali, ale Boh; On ma urobil faraónovi otcom a pánom jeho celého domu i panovníkom nad celým Egyptom. Chytro choďte domov k môjmu otcovi a povedzte mu: Tak hovorí tvoj syn Jozef: Boh ma urobil pánom nad celým Egyptom; poď ku mne a nemeškaj!"(1.M. 45,5,8-9). "Prečo máme hynúť pred tvojimi očami, my a naša pôda? Kúp nás i našu pôdu za chlieb a my aj so svojou pôdou budeme otročiť faraónovi; daj nám osiva, aby sme ostali nažive a nepomreli, a aby nám pôda nespustla. Tak Jozef vykúpil všetku pôdu Egypta pre faraóna, lebo všetci Egypťania popredali svoje polia, pretože hlad na nich tvrdo doliehal. Tak sa krajina stala faraónovou a ľud od jedného konca územia Egypta po druhý urobil otrokmi"(1.M. 47,19-21). Keď sa pozrieme na príbeh Jozefov, syna Izraela z vyššej "vtáčej" perspektívy, alebo väčšími krokmi prechádzame tieto udalosti, ako sme to urobili vo vyššie uvedenom výbere statí z Božieho slova, tak môžeme mať jasný obraz o tom, že Boh mal zámer v Egypte zriadiť otrokársky poriadok s "absolutistickým diktátom jedného muža". Tým mužom bol na to vycvičený Jozef. Keď udalosti takto zhrnieme, z nich vyplýva:

1. Otec Jákob svojou láskou k Jozefovi vyvolal závisť a nenávisť medzi súrodencami. Oni nerešpektovali otcové konanie a zosnovali plán pomsty, záhuby a skazy Jozefovi - či nie je to hrozné? Či musia spravodlivosť do rúk zobrať deti? Nemali by rešpektovať otcovu vôľu, rozhodnutia a konanie? Možno povieme otcovú svojvôľu, alebo nespravodlivosť. Toto sú veľmi závažné otázky. Odpoveď by sme mali hľadať vo vzťahu Boh otec a Božie deti. Toto nás môže viesť k správnemu poučeniu, smeru nášho myslenia a konania.

2. Jozef syn Izraela, si vytrpel a zniesol hroznú životnú púť, až toto napokon skončilo nielen na výslní, v sláve a moci, ale stal sa z neho rozhodujúci všemocný a vševládny vykonávateľ záchrany, ako Spasiteľ života a národov cez: a) záchranu vlastného ľudu, b) ako aj pohanského sveta - Egypta.

3. Jozef toto svoje poslanie spoznal, všetkým odpustil čo mu ublížili a spôsobili utrpenie a bolesť. Napokon vykonal dielo záchrany a spásy v tom to kraji, pre ktorý bol určený. Doviedol toto, dá sa povedať do víťazného konca.

Môžeme konštatovať fakt a povedať koniec s krásnym a slávnym koncom - hapyandom, všetko dobre. Je dobre ak tieto udalosti chápeme ako predobraz pre dielo spásy konané Ježišom Kristom. Nezabudnime, že to dielo šlo cez Izrael pre pohanov, do nádhernej večnosti. Pre večnosť, to prijimáme s istotou, ale vykoná Pán Ježiš takéto dielo ešte aj tu na zemi? Jozefov príbeh je, ale aj ucelený predobraz a na detaily poukazujúci príbeh so poukazom na ciele a zámery Ježiša Krista. Naše ľudské priania a želania sú obyčajne práve v tomto bode zhodné s Božím zámerom a cieľom. Hľa skutočný poukaz: "A oni, tam zídení, spýtali sa Ho: Pane, či v tomto čase obnovíš kráľovstvo pre Izrael?" Učeníci žili v područí Ríma a takéto želanie mali, keď boli v trápení a strasti. Je samozrejmé, že za takýchto okolností si prajeme dobrý, alebo aspoň uspokojivý koniec, alebo zmenu. Mať nádej na takúto zmenu býva veľkou životnou vzpruhou, ba aj silou aj v čase krízy a neblaha. Romány s dobrým koncom radi čítame. Je povzbudzujúce, že v ťažkých chvíľach máme nádej a dôveru, že sa to zlepší, že nakoniec všetko bude OK. Ale...? Boh riadi a vychováva pre život cez utrpenie, strádanie a bolesti aj Jozefov - si poviete výcvik, škola života, škola Božia, bola veľmi bolestivá a ťažká. Podobne niečo vidíme aj u iných Božích mužoch, u veľkých Božích vodcoch, evanjelistoch, diakonoch a mohli by sme pokračovať. Ale ak je to u viacerých, u mnohých, dokonca tak sa to deje aj s celými národmi, potom je to pravidlo, zákonitosť Božia. Vidíme to tak v sledovanej udalosti s Jozefom v Egypte a s Izraelom. Egypt je uvedený do zúfalej situácie - ľuďom ide o život, o prežitie. Izraelitom vo svojej zemi taktiež. Nakoniec to skončí síce zo záchranou života, ale pre Egypťanov to prináša otroctvo. Boží projekt a proces - chápeme ho aj my ľudia ako neodmysliteľný, ako nutný proces, pre záchranu? Ako vyučenie a výcvik pre Božie kráľovstvo? Boh vie o takom dobrom a účinnom projekte - a uvádza ho do života, realizuje ho. Je nám to dostatočnou satisfakciou a príkladom pre vyučenie? Pochopili sme ho ako ľudia? Je nám zmyslom života? V dejinách vidíme, že pre niekoho to tak je. Áno. V ťažkých situáciách nastupujú, krutovládcovia, nastupuje absolutistický poriadok a vláda. Často je taká vláda aj jasne pomenovaná. Hitler mal plán vytrhnúť Nemecko z hospodárskej krízy, pričom sa stal krutovládcom, nacistickým diktátorom. V takých príkladoch by sme mohli pokračovať. Našli by sme mnoho jasných a vypuklých príkladov, ale o to nám vôbec nejde. Snáď sa nám vtláča otázka, keď je to dobré riešenie a uznáva ho Boh. Prečo sa takýmto spôsobom neprejavil sám Boh - Ježiš Kristus pri svojom prvom príchode tu na zem? Plánuje však svoj druhý príchod. A ako to má byť potom? Rozhodne to bude podľa Božieho zámeru a plánu. V tom sa iste naplní Jeho slovo. Naplní sa do poslednej bodky. Môžeme s Písma svätého ale poznať ten zámer už skôr? Pripravuje nás na to Pán? Človek - Jozef to už previedol a to pod priamym dozorom a pokynom Božím. Môžeme byť istý, že Pán to urobí znova a dokonalejšie. Skôr však to ešte zopakuje človek na antikristov - satanov popud v spolupráci s falošným prorokom, s ich lesťou a zvodom (viď Zj. 13). Svet zmietaný v hospodárskej kríze, svet zmietaný prírodným - Božími katastrofami - ale chápme to skôr ako varovanie. Vieme, že nakoniec to skončí pod absolutistickým krutým svetovládcom (Zj. 13). Ľudia budú volať po záchrane akýmkoľvek spôsobom a to je tragédia. Toto nám však ukazuje predobraz aj z Egypta a opakuje sa to, poznáme to z histórie a z rôzných častí sveta. Napokon to však bude - ako nám Písmo dáva poznať - v celosvetovom meradle...→

(Zmena a Rast)