Naša  záchrana  je

Millosť vyučujúca/J.F.Strombeck

Kapitola11

Normy vyučovania milosťou

Vyučovaniu milosťou nemožno porozumieť bez jasnej predstavy o vysokých normách života, ktoré Boh požaduje pri tých, ktorí sú vyučovaní milosťou. Nielen medzi tými, ktorí tvoria kresťanstvo ako celok, ale aj medzi mnohými skutočnými kresťanmi sú ideály kresťanského obcovania nezriedka obmedzené iba na vysoké morálne normy. Že tomu je naozaj tak, vidíme podľa toho, že sa predovšetkým kladie dôraz na dosiahnutie vysokých ideálov, na povzbudzo­vanie k ušľachtilému úsiliu a výzvy k plneniu povinností. Zdôrazňujú sa morálne princípy, a to úplne oddelene od postavenia, ktoré má veriaci v Kristu. Tieto princípy sú však postavené na čisté ľudskej rovine a samy osebe nie sú normami života žitého vo sfére milosti. Pre prirodzeného (t. i. neobráteného) človeka nie je nič nemožného naučiť sa konať mnohé dobré veci a to nie iba preto, lebo musí, ale preto, že si to dobrovoľne vyvolí. Môže byť čestný, svedomitý, usilovný, láskavý, milujúci, mužný, zdržanlivý, striedmy, zdvorilý, obetavý a snažiaci sa o dobro blížnych, a to všetko preto, lebo si cení tieto cností pre ne samé. Človek sa môže naučiť odolávať negatívnym, nízkym vply­vom púhou silou svojej vôle. Toto všetko si zasluhuje najvyššieho uznania, nech ide o kohokoľvek, a nejeden kresťan by bol omnoho užitočnejší, keby mal viac týchto vlastností, avšak tieto samotné ešte nepredstavujú vysoké normy života, podriadeného milosti vyučujúcej. Cieľom milosti je uskutočniť vo veriacom život na rovine Božej. Je to oveľa viac, než vybudovanie charakteru. Keďže život z Boha nachádza vyjadrenie skrze ľudské telo, môže byť toto vyjadrenie podobné, ba totožné s výrazom tých najlepších kvalít v živote neobráteného človeka. Dvaja ľudia sa môžu pričiniť o dobro svojich blížnych. V prípade jedného z nich môže to byť výraz čisté ľudského, prirodze­ného života; aby získal priazeň iných, aby zadosťučinil zmyslu pre povinnosť, alebo dokonca z radosti, akú takáto činnosť prinaša. V prípade druhého je to dôsledok lásky Božej, vyliatej v srdci. V oboch prípadoch je vonkajší výsledok rovnaký, ale pred Bohom je tu priepastný rozdiel. Prvý je životom sebaurčenia a osobného zisku. Druhý je v závislosti na Bohu; je výsledkom vyučovania milosťou. Falošné kulty kladú veľký dôraz na ušľachtilé kvality ľudskej činnosti. Pavol povedal: "A keby som vynaložil na dobročinnosť všetko svoje imanie a keby som vydal svoje telo aby som bol upálený, a keby som nemal lásky, nič mi to neprospieva"(1.Kor. 13,3). Život, ktorý je výsledkom vyučovania mi­losťou, má vonkajší výraz plus správny postoj k Bohu. Zatiaľ čo vonkajší výraz zbožného života, vyučovaného milosťou, nie je možné vždy rozlíšiť od najušľachtilejšieho prejavu života prirodzeného, jestvujú normy zbožného života, toré presahujú predstavy prirodzenej mysle. Tieto sú na rovine Božej, a preto oveľa vyššie, než tie najušľachtilejšie učenia filozofov a učiteľov morálky. Normy milosti sú tak vysoké, že je nemožné nájsť pre ne prirovnanie, - iba ak pomocou kontrastu, - aj keby sme vzali do úvahy tie najvyššie normy veľkých svetových náboženstiev. Sú dokonca vyššie, než vysoké normy Bohom daného Zákona Mojžišovho. Všetky normy Zákona boli zhrnuté do dvoch prikázaní: "Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou", a "Milovať budeš svojho bližného, ako samého seba!"(Mat. 22,37,39). Avšak táto láska k Bohu je postavená iba na ľudskú rovinu s ľudským srdcom, dušou a mysľou. Milovať blížneho ako samého seba je tiež iba ľudské, pretože láska k sebe je ľudská. Všetky normy života pod pôsobením milosti zhrnul ježíš slovami: "Toto je moje prikázanie, aby ste sa milovali navzá­jom, ako som ja vás miloval"(Jn. 15,12). Pavol túto myšlienku zopakoval: "a choďte v láske, ako aj Kristus miloval nás a vydal sám seba za nás ako posvätný dar a obeť Bohu na prijemnú vôňu upokojujúcu"(Ef. 5,2). Láska, ktorou Kristus miluje veriaceho je božská láska a siaha až po smrť. Keď je veriaci vyzývaný milovať tak, ako Kristus miloval, znamená to milovať božskou láskou - a nič menej! Zlaté pravidlo hovorí: "Všetko, čokoľvek by ste chceli, aby vám ľudia činili, to aj vy im čiňte"(Mt. 7,12). Milosť učí: "majte jedni druhých za vyšších od seba"(Fil. 2,3). "Nech je také zmýšľanie vo vás, aké bolo aj v Kristu Ježišovi, ktorí súc v podobe Boha... sám seba zmaril tým, že prijal podobu sluhu"(Fil. 2,5-7). Aj samotné myslenie toho, kto je pod milosťou, má byť v dokonalom súlade s vôľou Božou; "zaujímame každú myseľ a rozum do poslušnosti Krista"(2.Kor. 10,5). Ak sa každá myšlienka má priviesť do poslušnosti Krista, po­tom nemôže byť zlého obcovania, pretože toto má svoj pôvod v myslení. Uvedieme niektoré miesta Písma, v ktorých sa nachádzajú normy života, ktorý ďaleko presahuje morálne chovanie: "ďakujúc vždycky za všetko v mene nášho Pána Ježiša Krista Bohu a Otcovi"(Ef. 5,20). "O nič sa nestarajte, ale vo všetkom modlitbou a prosbou s ďakovaním nech sa oznamujú vaše žiadostí Bohu"(Fil. 4,6). "Vždycky sa radujte"(1.Tes. 5,16); "ako smutní, avšak vždycky sa radujúci"(2.Kor. 6,10). "Pokladajte to za každú radosť, moji bratia, keď na okolo upádate do rozličných pokušení"(Jk. 1,2). "Ale nakoľko máte účast na utrpeniach Kristových, radujte sa."(1.Pt. 4,13). O nič sa nestarať a usta­vične sa radovať, dokonca aj y utrpeniach, to nie je pre človeka charakteristické. Je to časť života, z Boha a môže sa dosiahnuť iba vyučovaním milosťou, "... odpúšťajúci si, ako aj Boh v Kristu odpustil vám" (Ef. 4,32) - to je dokonalé odpustenie, pretože odpustenie Božie v Kristu je "podľa bohatstva jeho milosti, ktorá rozhojnil oproti nám v každej múdrostí a rozumnosti"(Ef. 1,7,8). Prirodzený človek môže byť štedrým, veľmi štedrým v rozdávaní, a predsa je istý druh štedrosti, ktorý môže v človeku pôsobiť iba milosť: "A oznamujeme vám, bratia, milosť Božiu, daná v zboroch Macedónie, že tá hojnosť ich radostí im bola daná v mnohonásobnom dokázaní sa v súžení a tá ich veľká chudoba sa rozhojnila v bohatstvo ich prostoty. Lebo dĺa možností svedčím, ba i nad možnosť z vlastného popudu s mnohým prosením nás žiadali, že by sme prijali od nich milosť a účastenstvo na službe svätým"(2.Kor. 8,1-4). Dávať s ochotou a veľkou radosťou na­priek veľkej chudobe a utrpeniam - to nie je norma pri­rodzeného človeka, ani života pod Zákonom; - je to je­dine milosť, ktorá dáva životu takýto charakter. Pavol sa modlil za veriacich v Efeze, "aby bolí naplnení vo všetku plnosť Božiu"(Ef. 3,19). Keďže táto modlitba zahrňuje všetkých veriacich, Je to norma pre všetkých, ktorí sú pod milosťou. Keď Pavol s radosťou prijímal utrpenie a prenasledovanie, aby tým mohol byť život Ježišov zjavený v jeho tele, bol to prejav plnosti Boha v ňom. Milosť, a jedine milosť vyučuje človeka týmto normám. Žiaden morálny kódex, ba ani Zákon Mojžišov ich nemôže vyžadovať. Tu nie je miesta pre bezstarostný život. Tieto normy neudeľujú povolenie prestupovať zákony morálky, pretože sú na nekonečne vyššej rovine. Kto podriaďuje každú myšlienku do poslušnosti Krista a kto je naplnený všetkou plnosťou Božou, ten nebude porušovať morálne zákony Božie.Tieto normy neznižujú hodnotu nižších noriem zákonov morálky; zahrňujú ich v sebe ako prvky, tak ako slovo obsahuje písmená, ale pri čítaní sa pozornosť sústreďuje na slová, ktoré sú nositeľom významu, a nie na prvky - písmená, z ktorých sa skladajú. Tak aj zákon, nazvaný lite­rou, nedáva význam duchovnému životu. Ten prichádza až so Slovom, ktoré stánilo medzi nami a bolo plné milosti a pravdy (Jn. 1,14). Nieto života v litere, lebo "litera zabíja, ale Duch oživuje"(2.Kor. 3,6). Ten, skrze kto­rého sa stala milosť a pravda, povedal: "Slová, ktoré vám ja hovorím, sú duch a sú život"(Jn. 6,63)...→

Ospravedlnenie a spasenie "zo skutkov" v Rímskym 2

"Lebo nie poslucháči zákona sú spravodliví u Boha, ale činitelia zákona budú ospravedlnení" (Rímskym 2,13), "…hromadíš sebe hnev na deň hnevu a zjavenia spravodlivého súdenia Boha, ktorý odplatí jednému každému podľa jeho skutkov"(Rímskym 2,6).

Slovo "zákon" v tomto zmysle znamená Kristov zákon novej zmluvy. Kristov zákon (1Korintským 9,21) je najvyšší zákon, kráľovský zákon (Jakub 2,8), zákon lásky (Rímskym 13,10), a zhrnutý je v dvoch najvyšších prikázaniach: milovať Boha z celej sily a celým srdcom, dušou i mysľou po všetky dni života a blížneho ako samého seba. To je definitívna (konečná) požiadavka Božieho zákona. Nakoniec, rovnako tak je vyjadrená i v Mojžišovom zákone, v ktorom je celý Boží zákon zhrnutý v desiatich prikázaniach. Desatoro sa zase dá zhrnúť dvomi najvyššími prikázaniami, pretože prvé najvyššie prikázanie o milovaní Boha (o vzťahu človeka k Bohu) je sumárom prvých štyroch prikázaní, a druhé najvyššie prikázanie o milovaní blížneho (o medziľudskej spravodlivosti) je sumárom zvyšných šiestich prikázaní. To je dôvod, pre ktorý apoštol Pavol používa slovo "zákon" v druhej kapitole Rímskym oboma spôsobmi: zákon ako mojžišovskú zmluvu (literu), ktorá odsudzuje, a zákon ako Kristov najvyšší zákon lásky zapísaný do vnútorností znovuzrodeného človeka. Toto zapísanie zákona na srdce je neoddeliteľné od ospravedlnenia z viery a od spasenia. Len ten, kto je pod novou zmluvou, má odpustené hriechy, je počítaný za spravodlivého a Boh mu vymenil kamenné srdce za mäsité. Len človek, ktorý má obriezku srdca, dokáže uspokojiť Božiu svätú požiadavku poslušnosti a konania dobrých skutkov, pretože je v Kristovi. Zvláštnu pozornosť si vyžaduje verš Rímskym 2,13: "… činitelia zákona budú ospravedlnení." Otázkou je, či tu apoštol Pavol hovorí o "ospravedlnení zo skutkov v jakubovskom zmysle". Inak povedané, či tento verš hovorí o naplnení písma o ospravedlnení z viery samotnej (Jakub 2,23), o preukázaní, dokázaní, zviditeľnení a potvrdení ospravedlnenia z viery Inými slovami, či "činitelia zákona" v tomto verši sú tí, ktorí majú Boží zákon vložený do svojich vnútorností cez obriezku srdca, a či "činenie zákona" v tomto verši znamená poslušnosť viery (chodenie v novote života). Prikláňam sa k presvedčeniu, že nie. Apoštol Pavol nepoužíva slovo "ospravedlnenie" v takom zmysle, ako apoštol Jakub. Pavol používa slovo ospravedlnenie systematicky (konzistentne) v prepojení na Boží výnos o spravodlivosti človeka v prepojení na jeho konečný údel: večný život alebo večné zatratenie. Pavol vždy hovorí buď o ospravedlnení zo samotnej viery ako o pripočítaní Kristovej spravodlivosti veriacemu v evanjelium, alebo hovorí o ospravedlnení zo skutkov zákona ako o hypotetickej ceste dosiahnutia spravodlivosti a získania spásy ako mzdy (nie ako daru z milosti). O tejto hypotetickej ceste, ktorá je hypotetická preto, lebo ňou žiaden človek neprešiel a ani nemôže prejsť (preto, lebo je v tele, telesný, predaný pod hriech), hovorí Pavol takto: "Lebo Mojžiš píše o spravodlivosti zo zákona, že človek, ktorý by to učinil, bude tým žiť"(Rímskym 10,5), "… Lebo keby bol býval daný zákon, ktorý by bol mohol oživiť, vtedy by skutočne bola spravodlivosť bývala zo zákona"(Galatským 3,21). Prikláňam sa teda k názoru, že vo verši Rímskym 2,13: "… činitelia zákona budú ospravedlnení" hovorí apoštol Pavol o hypotetickej ceste spásy. Ukazuje to kontext veršov 13-15. To, čo týmto veršom chce ukázať je, že len samotná známosť Božieho zákona ("poslucháči zákona") – u Židov cez Mojžišov zákon a u pohanov cez zapísanie diela zákona na ich srdcia a svedomie – je dostatočná iba na odsúdenie, ale nie na spásu. Na spásu je potrebné "činenie zákona", čo je vo verši 13 opísané ako nedosiahnuteľná hypotetická cesta spasenia, ale vo veršoch 25-29 je opísané ako konanie tých, ktorí majú zákon Bohom napísaný vo vnútornostiach (majú obriezku srdca). Na toto druhé Pavol používa výrazové prostriedky, ako "plnenie zákona", "robenie toho, čo zákon káže", "zachovávanie ustanovení zákona". Podobne Pavol aj veľmi starostlivo a precízne rozlíši výrazovo "zapísanie zákona na srdce" (obriezka srdca) a "zapísanie diela zákona na srdce" (známosť požiadaviek zákona daná vo forme svedomia pohanov). Môžeme byť zaskočení tým, že Pavol vkladá tak náročnú doktrinálnu pasáž v takto stručnej a zhustenej, temer až nečitateľnej či neuchopiteľnej podobe hneď v úvode svojho listu Rímskym, v ktorom neskôr kapitolu po kapitole systematicky, starostlivo a podrobne vysvetľuje stav človeka, odsúdenie, potrebu spásy, cestu spásy, ospravedlnenie zo samotnej viery, darovanie Ducha, vnútornú premenu človeka, nové narodenie, povahu nového života, chodenie podľa Ducha a jeho ovocie, oslobodenie a vykúpenie z hriechu, vykúpenie spod zákona, patriť Kristovi, atď. Pre Pavla je to dosť typické. Tému, ktorú sa chystá neskôr podrobne systematicky vyložiť, najprv vopred "nadhodí". Uvediem dva príklady. Ospravedlnenie z viery samotnej vyloží Pavol podrobne a systematicky v kapitolách 3 a 4. Avšak už v kapitole 1 vo verši 17 toto ospravedlnenie zo samotnej viery deklaruje, predloží. Podobne o darovaní Ducha a o vnútornej premene človeka Pavol systematicky vyučuje v kapitole 8 listu Rímskym, avšak túto tému, že "je nám daný Boží Duch" oznámi a predloží už v kapitole 5 mimoriadne stručným spôsobom: "a taká nádej nezahanbuje, lebo láska Božia je vyliata v našich srdciach skrze Svätého Ducha, ktorý nám je daný"(Rímskym 5,5). Cieľom druhej kapitoly Rímskym je zmazať rozdiel medzi Židmi a pohanmi ako dvomi skupinami ľudí. Židia v dejinách Božieho konania s národmi dostali zvláštne postavenie u Boha, výsady a zákon, zatiaľ čo pohanov Boh nechal ísť po ich bezbožných cestách, i keď ich nenechal bez svedectva svojej dobroty, ktorá ich mala priviesť ku pokániu. Cieľom tejto kapitoly je nastoliť nový rozdiel, ktorý je podstatný: rozdiel medzi tými, ktorí činia dobro a poslúchajú pravdu, a tými, ktorí činia zlo a sú pravde neposlušní. A je tu dokonca, i keď náročným spôsobom, odkryté aj to, že to, čo Boží zákon požaduje, docielilo až evanjelium a viera. "Lebo to, čo bolo nemožné zákonu, nakoľko bol slabý skrze telo, to vykonal Boh pošlúc svojho Syna v podobnosti tela hriechu a príčinou hriechu a odsúdil hriech v tele"(Rímskym 8,3). Výsledkom je, že o veriacich v evanjelium, o spasených platí, že "právo zákona je v nich naplnené", (Rímskym 8,4): "aby bolo naplnené právo zákona v nás, ktorí nechodíme podľa tela, ale podľa Ducha". V druhej kapitole Rímskym to však dokážeme spoznať až vtedy, keď sa k tejto kapitole vrátime s plným porozumením celého listu Rímskym. Čo povedať záverom? Len človek s obrezaným srdcom (znovuzrodený človek), aj keď nie je obrezaný na tele, dokáže zachovávať ustanovenia zákona, pretože ich má zapísané na srdci. To ale sú spasení ľudia, ktorí nie sú pod Mojžišovým zákonom (pod zmluvou skutkov, pod literou), ale sú pod novou zmluvou, teda pod milosťou. Keď je človek len pod literou a má len obriezku tela, tak výsledkom je, že je priestupníkom zákona a čaká ho odsúdenie (Rímskym 2,27). A naopak, pohan s obrezaným srdcom je v konečnej miere a s konečnou platnosťou Židom v pravom zmysle slova. Je Židom "skryte", "v srdci", čiže vnútorne a naozajstne, nie len navonok (Rímskym 2,28-29). Je tým, k čomu židovstvo malo viesť – byť Bohu zvláštnym vlastníctvom, kráľovstvom kňazov, Božím ľudom, o ktorom platí, že Boh im bude Bohom a oni mu budú ľudom. Preto tým pravým "Židovským národom", skutočným Božím ľudom, nie je nakoniec jedno špeciálne vyvolené etnikum, ale Cirkev zo Židov i pohanov (Efezským 2,15), ktorých Boh skrze evanjelium stvoril v jedno, v jeden ľud. Tieto pravdy (Rímskym 2,28-29) apoštol Pavol potom naplno rozoberie až v kapitolách Rímskym 8 až 11.

(Zmena a Rast)

Bez Adama niet Krista

Čo sa stane ak spochybníme knihu Genezis

História sveta - Noachovská potopa

Podobne ako s pôvodom sveta je to aj s históriou (dejinami) sveta. Je potopa za dní Noacha, tak ako je opísaná v knihe Genezis, skutočná dejinná udalosť, alebo len nejaký obrazný opis? Písmo hovorí o svete do potopy, v ktorom sa ľudia dožívali rádovo až tisíc rokov. Trvanie tohto sveta je určené rodokmeňmi od Adama po Noacha a potopa je opísaná ako Boží súd nad hriechom na Zemi, súd vodou, ktorý zničil celý vtedajší svet, a to počas jedného roka. Zachránili sa len štyri manželské páry, ktoré boli v korábe. Z pohľadu modernej sekulárnej (naturalistickej) vedy je takáto udalosť nereálna a nikdy sa v dejinách našej planéty nestala. Komu dáme za pravdu? Písmu alebo modernej vede? Je možné prijať postoj, že je to obrazný opis, a že noachovskú potopu nepotrebujeme brať doslovne ako je opísaná v knihe Genezis? Na svet pred potopou a na potopu za dní Noacha sa odvoláva sám Pán Ježiš a novozmluvné spisy spôsobom, že nielenže táto udalosť bola dejinná a skutočná presne tak, ako je opísaná v knihe Genezis, ale je aj prepojená s druhým príchodom Pána a so spasením skrze vieru v evanjelium. Sám Pán Ježiš hovorí: "A ako bolo za dní Noeho, tak bude aj za príchodu Syna človeka: lebo ako v tých dňoch pred potopou jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, ktorého vošiel Noe do korábu, a nezvedeli, až prišla potopa a všetkých zachvátila: tak bude aj za príchodu Syna človeka."(Matúš 24,37-39). Za Noacha Boh súdil svet pre hriech a z milosti dal záchranu. Za druhého príchodu Pána bude Boh súdiť svet a z milosti je záchrana. Noeho koráb je predobrazom Krista: "ktorý (Kristus) aj nás, protiobraz zachránených v korábe, zachraňuje teraz."(1.Pt. 3,21). Tí, ktorí boli v korábe, z milosti unikli súdu - tí, ktorí sú v Kristovi, z milosti uniknú súdu. Len tí, ktorí uverili, že prichádza súd vodou, vošli do korábu a boli spasení. Len tí, ktorí veria, že Boh bude súdiť svet ohňom a uverili v Ježiša Krista, budú Kristom zachránení. Tí, ktorí neuverili, sa vysmievali. Aj dnes sa moderné vedecké poznanie vysmieva biblickej viere v potopu za dní Noacha. Viera v noachovskú potopu a viera v evanjelium sa však nedajú rozdeliť, jedno bez druhého nemôže byť. Buď je pravdou oboje, alebo ani jedno. Ak svet pred potopou a svet po potope nie sú skutočné, dejinné, potom ani nové nebo a nová zem nie sú skutočné, nebudú, je to len obraz. Ak súd vodou nebol dejinný a skutočný, ani súd ohňom nebude. Ak spása za dní Noacha v korábe nebola dejinná a skutočná, potom nie je skutočná a nestane sa v budúcnosti naozaj ani spása v Kristovi. Ak však potopa za dní Noacha prebehla tak, ako je opísaná v Písme, potom celý geologický stĺpec a fosílny záznam od vrstvy Kambria vyššie predstavuje jeden rok katastrofickej erózie, sedimentácie a fosilizácie, a nie 570 miliónov rokov postupných geologických a evolučných procesov, ako tvrdí moderná paleoveda. Takto príkro proti sebe tie veci stoja. Budeme veriť Božiemu slovu a priamej reči Ježiša Krista, alebo modernému paleovednému poznaniu s jeho datovacími metódami?

História sveta - Jonáš

Podobne je to aj s Jonášom. Bol Jonáš naozaj fyzicky, skutočne, tri dni v bruchu veľkej ryby, alebo je to obrazná reč, fiktívny príbeh s morálnym poučením či biblická bájka pre malé deti na besiedke? Moderná veda nepozná niečo také, že by človek bol tri dni v bruchu veľkej ryby a potom ďalej žil a pôsobil. Na túto udalosť sa však odvoláva sám Pán Ježiš ako na dejinnú a skutočnú: "Ale on odpovedal a riekol im: Pokolenie, zlé a cudzoložné, vyhľadáva znamenie, ale mu nebude dané znamenie, iba znamenie proroka Jonáša"(Matúš 12,39), "Lebo ako bol Jonáš znamením Ninivčanom, tak bude aj Syn človeka tomuto pokoleniu"(Lukáš 11,30). Realita udalosti s Jonášom je nerozlučne prepojená s evanjeliom. Ak Jonáš nebol skutočne (samozrejme zázračne, z Božej moci) v bruchu veľkej ryby tri dni a tri noci a nevyšiel von živý, potom ani Pán Ježiš nebol v hrobe tri dni a tri noci a nevstal z mŕtvych mocou Božou. Takto príkro proti sebe tieto veci stoja. Budeme ohľadom pôvodu a histórie sveta veriť Božiemu slovu a priamej reči Ježiša Krista alebo modernému vedeckému poznaniu?

Je evolúcia vedecká a pravdivá?

Nie je veda ako veda. Je veda, ktorá je empirická. Empirická veda používa empirické metódy výskumu: pozorovanie, meranie, experiment. Len empíria dokáže priniesť spoľahlivé a overiteľné spoznávanie materiálneho sveta, v ktorom žijeme. Empirické metódy však fungujú len tu a teraz. Nedosiahnu do ďalekej minulosti. Veda, ktorá sa zoberá pôvodom a vývojovými procesmi v dávnej minulosti (paleovedné disciplíny) pracuje s inými, neempirickými metódami ako modelovanie, extrapolácia v súčasnosti známych procesov a dejov dozadu v čase, pretože ani pokus, ani meranie, ani pozorovanie sa nedá robiť dozadu v čase. Paleovedy skúmajú empiricky len výsledky dávnominulých procesov, nie samotné "vývojové procesy". Paleovedy "vývojové procesy" rekonštruujú. Rekonštrukcia je empiricky neoveriteľná. Navyše táto rekonštrukcia sa nedá urobiť bez množstva predpokladov, ktoré sa prijímajú vierou a samotné sú tiež empiricky neoveriteľné. Preto sa evolučná teória v konečnej miere prijíma vierou, a preto sa kvalifikuje skôr ako ideológia, a preto má náboženský charakter. Keďže je empiricky neoveriteľná, jej pravdivosť budeme merať Písmom a nie jej vlastnými tvrdeniami. Boh v Písme kladie človeku rečnícku otázku: "Kde si bol, keď som zakladal zem? Oznám, akže znáš rozum?"(Jób 38,4). Tým nám jasne ukazuje, že pre rozsúdenie toho, čo je pravda, je kľúčové empirické poznanie, je kľúčové svedectvo očitého svedka. Človek nebol pri tom, keď vznikala Zem, nepozoroval to, preto nemôže sám spoznať pravdu o pôvode Zeme, ale je odkázaný na empirické svedectvo očitého svedka. Boh nielen bol pri tom ako očitý svedok, on sám aj stvoril. A pravdivé poznanie zanechal vo svojom neomylnom slove. Preto zdrojom poznania absolútnej pravdy o pôvode a histórii sveta a života nie je moderná veda, ale zapísané Božie zjavenie (Židom 11,1,3).

(Peter Vajda)