Naša  záchrana  je

Millosť vyučujúca/J.F.Strombeck

Kapitola 1

Milosť vyučujúca

"Lebo sa zjavila milosť Božia, spasiteľná všetkým ľuďom, vyučujúca nás, aby sme sa odriekali bezbožnosti a svetských žiadostí a aby sme rozumne a spravodlivo a pobožne žili na tomto svete, očakávajúc blahoslavenú nádej a príchod slávy velikého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista"(Tit. 2,11-13). Tieto tri verše obsahujú jednu zo zanedbávaných právd Biblie. Pravdepodobne žiadna iná časť v celom Písme nepo­dáva taký súhrnný výrok o chodení kresťanovom. Zdá sa divným, že by táto pravda mala byť zanedbávaná práve dnes, keď sa tak veľa hovorí o "praktickom kresťanstve", na ktoré sa kladie väčší dôraz, ako na doktrínu (učenie). Mnohé však v tzv. praktickom kresťanstve nie je, žiaľ, to, čo je obsahom vyššie uvedeného textu. Uvádzajú sa tu tri aspekty chodenia kresťanovho: 

1. Pra­vý kresťanský život sa odrieka bezbožnosti a svetských žiadostí. Všetko, čo sa koná bez Boha a predstavuje žiadosť po pôžitkoch tohto sveta ako takých, je vylúčené. 2. Máme na tomto svete žiť zbožne, rozumne a spravodlivo. 

3. Celý život máme žiť v znamení a očakávaní slávneho príchodu Ježiša Krista. 

Každé "praktické kresťanstvo", ktoré neobsahuje tieto tri podmienky, nie je pravé kresťanské chodenie. Súčasný dôraz na "praktické kresťanstvo", zdá sa, úplne postráda čo len zmienku o týchto troch veciach, ako o podstate kresťanského chodenie. Tieto tri aspekty pravého kresťanú v ďalších kapitolách. I keď význam toho, čo tvorí podstatu kresťanského ob­covania, je hrubo nedocenený, ešte viac sa toto nedocenenie pozoruje pokiaľ ide o to, čo veriaceho vyučuje pravému kresťanskému životu. Pravda, že milosť Božia - tá istá milosť, ktorá prináša spasenie — aj vyučuje tých, ktorí sú spasení, ako žiť život Bohu ľúby, zdá sa byť mnohými úplne prehliadaná. Ak niekto hovorí: "Ja verím v milosť, ale nemyslím, že by mala byť príliš zdôrazňovaná, lebo by to viedlo k bezstarostnému životu", nepochopil dielo milosti, ktoré Boh koná vo všetkých, ktorých z milosti zachránil od budúceho hnevu. Ešte aj medzi tými, ktorí uznávajú milosť ako jediný prostriedok a spôsob vykúpenia, za vylúčenia všetkých zásluh zo strany človeka, pozorovať žalostné zanedbávanie sku­točnosti, že duchovný život sa môže udržiavať, rozvíjať a priviesť k dokonalosti iba pôsobením tej istej milosti. Rast v duchovnom živote prichádza jedine skrze milosť Božiu. Peter napomína: "rastite v milosti (2.Pt.3,18). Pociťujeme veľkú potrebu plnšieho vyzdvihnutia milosti; nielen v zmysle pravdy, že spasenie (ako záchrana pred zahynutím) je iba z milosti, ale tým viac, že tá istá milosť tiež aj vyučuje, ako žiť zbožne na tomto svete. Náš text zdôrazňuje toto vyučujúce pôsobenie milosti. V pôvodnom texte ide o význam "cvičiť dieťa, kázniť ho, inštruovať, vyučovať". To isté slovo je v Žid. 12,6-7,10 preložené ako kázniť, takže keď milosť vyučuje, koná viac ako púhe udeľovanie inštrukcii. Vyučuje v tom zmysle, ako keď múdry rodič cvičí a vychováva dieťa. Toto sa musí diať predovšetkým v láske a nie s hrozením; poukazovaním na to, čo je dobré a užitočné a vystríhaním pred tým, čo je zlé a deštruktívne, Môže to znamenať odoprenie vecí, ktoré sú nanajvýš žiaduce, ale znamená to tiež povzbudenie slovom, či skutočnou pomocou v skúškach a pokleskoch. Okrem toho znamená to káznenie keď je potrebné, a môže mať  i charakter švihania, ako je tomu napr. v Žid. 12,6. V žiadnom prípade to však neznamená opustenie dieťaťa. Každé zjavovanie duchovných právd, všetko vystríhanie a káznenie, všetky inštrukcie, pokarhania a napomenutia tvoria súčasť vyučovania milosťou. Prevláda chybný názor, že Zákon Boží učí ľudí ako žiť zbožným životom. Či to nie je Zákon, ktorý človeku predkladá najvyššie normy morálneho života? Nielen neobrátení, ale aj obrovská väčšina veriacich zastáva vo väčšej alebo menšej miere tento názor, ktorý však nie je v súlade s naším textom. Milosť zaiste nevyučuje k spravodlivosti nevykúpených. Keby však toto bolo poslaním zákona, ako by sme si j vysvetlili slová: "všetko, čo hovorí zákon, hovorí tým, ktorí su pod zákonom, aby bolí zapchané každé ústa, a celý svet aby bol vinný Bohu?"(Rim. 3,19). Ani jeden človek sa nenaučil pravej zbožnosti z prikázaní Zákona. Čí ale nebol daný Zákon Mojžišov ľudu Božiemu, Izraelovi, aby ho vyučoval chodeniu aké Boh požadoval? Zaiste, ale pri ustanovení Zákona dal Boh zároveň i naria­denia o obetiach, ako základ pre zvrchovanú milosť pri prestúpení Zákona, Toto dokazuje, že Boh vedel, že Zákon nemôže vyučovať spravodlivosti tak, aby pôsobil zbožný život. Dva omyly sa vlúdílí do zboru Galatských, jedným z nich bol názor, že ospravedlnený veriaci je zdokonalený zacho­vávaním Zákona. Ak by toto tvrdenie bolo pravdivé, mohlo by sa prehlásiť, že Zákon je učiteľom zbožností. Pavol však v polemike s týmto názorom píše: "zákon bol naším pestú­nom, vedúcim nás ku Kristovi, aby sme boli ospravedlnení z viery. Ale odkedy prišla viera, nie sme viac pod pestú­nom"(Gal. 3,24-25). Všimnime si, že Zákon bol naším pestúnom, vedúcim nás ku Kristovi. Inými slovami: práve skrze Zákon a z neschopnosti naplniť jeho požiadavky je človek privedený ku Kristu, zdroju milosti. Keď už k Ne­mu raz prišiel, potom viac nepotrebuje Zákon ako pestúna. Ešte iný výrok s konečnou platnosťou potvrdzuje, že Zákon nie je učiteľom zbožnosti: "lebo hriech nebude pa­novať nad vami, lebo nie ste pod zákonom, ale pod milosťou"(Rím. 6,14). Z toho vyplýva, že ten, kto je pod Zákonom, je ovládaný hriechom. Je preto naskrze zrejmé, že zatiaľ čo Boh v Zákone predložil človeku normy zbožného života, neočakávalo sa od Zákona, že nastolí spravodlivosť v živote ľudí. Je to tým, že Zákon človeku iba hovorí, čo musí robiť; splnenie jeho nárokov je však ponechané na vlastnú silu človeka. Toto je však v dôsledku jeho hriešnej prirodzenosti nemožné. Tu je dôvod, preto Zákon nemôže byť prostriedkom pôsobiacim zbožnosť v človeku. Potvrdzujú to i slová: "Lebo to, čo bolo nemožné zákonu, pretože bol slabý skrze telo..."(Rím. 8,3). Je preto základnou podmienkou uvedomiť si, že všetko učenie o spravodlivom a zbožnom živote, ak má byť účinné, nesmie sa zakladať na Zákone, ale milosti. Každé vyzývanie k zbožnosti, ktoré nie je vo vzťahu k milosti, je založené na mylnom predpoklade. Zamietnuť Zákon ako učiteľa však neznamená, že by vôbec neexistovali normy pre kresťanské chodenie. Milosť tiež stavia normy, ale tieto sú na oveľa vyššej rovine. Tie podľa Zákona sú na vysokej rovine ľudskej, tie, ktoré sú podľa milosti - na rovine Božej. Nad to ešte milosť aj dáva to, čo je potrebné pre život podľa týchto ideálov...→

Zomreli sme s Kristom, povstali sme k novému životu, a tak obliekli nesmrteľnosť

Veríme, že nám Ježiš svojím vykupiteľským dielom umožnil prístup k Otcovi. Pred nami však dnes stojí iná zásadná otázka: "Ako pravda zmŕtvychvstania Pána Ježiša ovplyvňuje náš každodenný život?" Kedykoľvek zlyháme, prídeme k Ježišovi a povieme: Zhrešil som, odpusť mi. Dôsledkom je odbremenenie nášho svedomia od pocitu vín. To je dôležité, lebo s bremenom viny sa nedá dlhodobo zdravo žiť. S pocitmi viny nie sme schopní tešiť sa zo života, sústrediť sa na prácu či budovať zdravé vzťahy. Následne sa objavujú psychické a iné problémy. Jediným správnym riešením je pokánie a Božie odpustenie sprostredkované obeťou Pána Ježiša. Ak nejdeme cestou pokánia a odpustenia, naša psychika to rieši po svojom. Podvedome začína ignorovať hlas Ducha Svätého, naše vlastné svedomie. Hlas Ducha Svätého začne slabnúť, svedomie začne otupievať. Dôsledkom je často chýbajúca empatia, bezcitnosť, bezohľadnosť, morálne znecitlivenie a pod. Ježišova obeť tento problém rieši. Pán Ježiš vymazal náš dlžobný úpis, odpustil naše hriechy, očistil naše svedomie, ospravedlnil nás, posvätil nás. Ale je tu ešte niečo, čo ako kresťania chronicky prehliadame. Pán Ježiš nielen zomrel a vstal z mŕtvych, aby nám odpustil hriechy, ale aj my sme s ním zomreli hriechu a povstali k novému životu. Vyzliekli sme smrteľnosť a obliekli sme si nesmrteľnosť. Smrť i vzkriesenie Pána Ježiša bezprostredne súvisí so smrťou našej hriešnej podstaty a s naším vzkriesením k novému životu, s naším "vymeneným" životom, s našou schopnosťou víťazne žiť. Vypočujme si, čo píše apoštol Pavol v liste Rimanom na túto tému: "Vláda hriechu bola nad nami zlomená..." Naše staré "ja" bolo ukrižované spolu s ním. Naša hriešna podstata sa tým vyslobodila z nadvlády zla, preto už nemusíme hriechu ďalej slúžiť. Veď ten, kto zomrel, je vyslobodený z moci hriechu. Keď sme teda svoje "ja" nechali s Kristom zomrieť, musí byť na nás vidieť, že žijeme celkom iný život. "... Ste mŕtvi pre hriech, preto žite pre Boha, ktorý vám prostredníctvom Ježiša Krista daroval nový život. Nedovoľte, aby vaše mdlé telo ovládal hriech a jeho zlé žiadosti. Ani vaše údy nech nie sú nástrojom zla, ale oddajte sa úplne Bohu. Keďže ste zomreli s Kristom, ktorý vám daroval nový život, máte byť nástrojom spravodlivosti v Božích rukách. Hriech stratil nad vami svoju moc, preto už nepodliehate zákonu, ale žijete z Božej milosti. ... Komu sa totiž dávame do služieb, ten sa stane naším pánom, buď sa rozhodneme pre hriech, ktorý vedie k smrti, alebo sa rozhodneme pre poslušnosť, ktorá prináša spravodlivosť... Boli ste oslobodení od hriechu a dali ste sa do služieb spravodlivosti. ... Ste slobodní od moci hriechu a slúžite Bohu."(Rím. 6,2-22). Mnohí kresťania pravdu tejto časti Písma prehliadajú a potom žijú ako "slušní" pohania. Jeden zo služobníkov slova sa raz vyjadril: "Roky kážem Božie slovo a mám vážne pochybnosti, či sa ľudia pod vplyvom Božieho slova menia." Niekedy mám podobný pocit sám zo seba. Vyznávam, spievam, že som nové stvorenie, a vzápätí sa vynorí moja stará povaha, pretrvávajúce zlozvyky - akoby som nebol novým stvorením, akoby Božie slovo nemalo moc meniť životy, ani ten môj. Lenže zmena charakteru a návykov - to nie je jednorazová udalosť, je to dlhotrvajúci, často bolestivý (Pavol píše: "Do tváre bijem svoje telo") proces. Niekedy sme svedkami radikálnych zmien, to mocný Boh robieva. Ale častejšie sa zmena prejaví až po dlhšom čase. Naše praktické posvätenie je celoživotný proces. Ale niekedy skutočná zmena neprichádza ani po rokoch. Naučíme sa s veľkým sebazaprením "kresťansky" žiť, vieme, čo sa od nás očakáva. Prispôsobujeme svoje správanie vonkajším okolnostiam, ale naše srdce sa nemení. Čím väčší je rozdiel medzi naším správaním a postojmi nášho srdca, tým viac sebaovládania potrebujeme, aby sme predišli trápnym či deštruktívnym konfliktom s ľuďmi. Ale čo je potom podstatou skutočnej zmeny, zmeny srdca, zmeny zvnútra? Apoštol Pavol o tom píše jasne: "Zomreli sme s Kristom, zomreli sme hriechu, hriech už nemá nad nami moc, povstali sme s Kristom k novému životu ..." Zomreli sme hriechu, ale pokušenie ostalo a bude tu do nášho posledného výdychu. Ale čo je nové, je schopnosť pokušenie rozpoznať a vzoprieť sa mu. Máme šancu povedať hriechu: "Nie!" Máme silu vzoprieť sa hriechu i pokušiteľovi. Túto možnosť nám vydobyl Kristus. Uverili sme, že Ježiš za nás zomrel a vstal z mŕtvych. Ale ako je to s vierou, že sme zomreli s Kristom a s Kristom sme povstali k novému životu? Realita je taká, že už nie sme v službách hriechu, už nie sme v službách svojho sebeckého "ja", sme v Božích službách. Skutočná zmena sa začína stotožnením sa s Kristovou smrťou a vzkriesením. To musíme uchopiť vierou. Zomreli sme hriechu = už nemusíme podľahnúť pokušeniu. Ak vo svojom živote zlyhávame, tak je to preto, lebo nežijeme vierou, neuverili sme tomu, že ten, ktorý žije v nás a cez nás, je mocnejší ako pokušenie, ako moc hriechu. Sme povolaní k slobode, k novému životu. Potrebujeme si neprestajne uvedomovať zmenu vlastníckych práv: "Už nepatríme sebe, patríme Kristovi," a tomu potrebujeme prispôsobiť aj svoj život. Nemusíme podliehať pokušeniu, hriech už nemá nad nami moc. Máme možnosť sa rozhodnúť tak, ako to písal apoštol Pavol v liste Rímskym 6,8-13: "Keď sme teda svoje "ja" nechali s Kristom zomrieť, musí byť na nás vidieť, že žijeme celkom iný život. ... Sme mŕtvi pre hriech, preto žime pre Boha, ktorý vám prostredníctvom Ježiša Krista daroval nový život. Nedovoľme, aby naše mdlé telo ovládal hriech a jeho zlé žiadosti. Ani naše údy nech nie sú nástrojom zla, ale oddajme sa úplne Bohu. Keďže sme zomreli s Kristom, ktorý nám daroval nový život, máme byť nástrojom spravodlivosti v Božích rukách." Mnohokrát nevieme ovplyvniť okolnosti. Nevieme zmeniť ľudí okolo seba a pritom sa o to často pokúšame. Ale vždy máme na výber, ako zareagujeme na okolnosti a na svojich blížnych. Viktor Frankl, švajčiarsky psychiater, zostal pri zdravom rozume v koncentračnom tábore, lebo objavil a aplikoval princíp "poslednej slobodnej voľby". To určite platí pre ľudí, ktorí povstali s Kristom k novému životu. Vždy máme na výber: môžeme podľahnúť pokušeniu, alebo sa mu vzoprieť. Zatvrdiť sa, alebo sa poddať Bohu. Ignorovať, alebo poslúchnuť hlas Ducha Svätého. Vždy máme na výber. Máme slobodu, Kristus nám ju vydobyl. A sloboda je predsa o možnosti výberu. Boh ani Božie slovo nestratili svoju moc meniť ľudské životy. Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, a my s ním, toto je realita. Len sa potrebujeme denne slobodne rozhodovať, či podľahneme pokušeniu, alebo budeme poslúchať Boha. Je to o našej slobodnej voľbe, o našej zodpovednosti. Žime teda touto pravdou: "Zomreli sme s Kristom, hriech už nemá nad nami moc." Telo nás bude presviedčať o opaku, ale dajme na radu apoštola Pavla: "Dajte sa viesť Duchom Svätým, tak odoláte svojim sebeckým túžbam a telesným žiadostiam. Lebo človek od svojej prirodzenosti lipne k tomu, s čím Boží Duch nemôže súhlasiť, a nakoniec vykoná to, čo sám nechcel. Ak vás však ovláda Duch Svätý, neprehrešíte sa proti zákonu"(Gal. 5,16-18). Vierou prijmime fakt, že sme zomreli s Kristom a povstali k novému životu, a nechajme sa viesť Duchom. Toto je tajomstvo víťazného života. Takto si obliekame nesmrteľnosť.

(Dušan Uhrin)

Náš dom a naša skala

"Ale ja v množstve tvojej milosti vojdem do tvojho domu..."(Žalmy 5,8).

V Písme môžeme čítať o dome ako o spoločnom príbytku blízkeho príbuzenstva. Čítame o dome ako domácnosti, v ktorej spolu prebývajú otec a jeho synovia. Žijú spolu v jednote, v zhode a v spoločnej viere. Je to potešujúce, lebo je to i vzácny obraz skutočnosti, že nielen bývajú v jednom dome, ale spolu aj vyhliadajú toho, kto svoj dom zasľúbil tým, ktorí milujú jeho a jeho milovaného Syna, Pána Ježiša Krista. Tak je to aj v Žalme 5 verši 8. Žalmista tu hovorí o Božom dome. Žalmista v tomto žalme okrem iného hovorí aj o tom, aký je ten, kto tento dom vybudoval: "Lebo ty nie si Bohom, ktorý by mal záľubu v bezbožnosti; nebude s tebou bývať zlý."(verš 5). Znamená to jednu veľmi vzácnu pravdu, ktorú žalmista poznal a ktorú poznali mnohí naši predkovia. Pravdu, ktorú môžeme poznávať dennodenne i my sami. A vyjadrím to inými slovami, slovami z Mojžišovej piesne: "Lebo ich skala nie je ako naša Skala..."(5.Mojžišova 32,31). V tejto 32. kapitole je niekoľkokrát spomenutá skala. Kapitola hovorí o tom, že skalou je Hospodin, náš Boh. Či by sme z týchto veršov nepovedali, že skalou, o ktorej sa tu hovorí a ktorá išla za nimi, je sám Pán Ježiš Kristus (1.Korintským 10,4)? V citovanom 31. verši je uvedený zásadný rozdiel medzi Bohom Izraelského národa, tým živým, pravým Bohom, a medzi božstvami národov, s ktorými sa oni vstupom do zasľúbenej zeme mali stretnúť. Mali vidieť službu týmto božstvám, ktoré však sú tými, ktoré majú ruky, ale neurobia nič. Majú oči, ale nevidia a podobne je to aj s ich ušami. To nie sú živí bohovia. Avšak Izrael mal iného Boha. A to je to, čo i my so žalmistom môžeme vyznať, že náš Boh je iný než všetky tie božstvá, ktorých je vôkol nás neúrekom ako v duchovnej sfére, tak i v tej materiálnej, a je mnoho ľudí, ktorí týmto bohom slúžia. Ako je to ale s nami? Kam my vchádzame? Do čieho domu my vchádzame vo svojom každodennom chodení? Kam, milý brat a sestra, sme vošli dnes ráno? Kde bolo počuť náš hlas tak, ako v 4. verši piateho žalmu? Hospodine, ráno počuj môj hlas. Ráno Ti predložím svoju vec a budem pozorovať. Príde večer a čo budeme môcť konštatovať, že ako to bolo dnes vlastne v našom živote? Čo u seba nájdeme? Bude tam niečo z toho, čo sme Bohu predložili a on nás vypočul? Alebo budeme musieť konštatovať, že je mnoho vecí, na ktoré sme zabudli, mnoho vecí, ktorých sa nám nedostalo preto, lebo sme o ne nášho nebeského Otca ani neprosili. Otázka teda znie znovu: Kam ráno vchádzam? Život žalmistu i podľa tohto 5. žalmu vo svojej podstate nie je životom pasivity, ľahostajnosti, či prázdnoty. Je to život aktivít, život chodenia s Bohom, o čom hovoria aj tieto výpovede zo žalmu: "Počuj moje slová... pozoruj na hlas môjho pokorného volania..., vojdem do tvojho domu... budem sa klaňať... a nech sa radujú všetci..." To je mnoho skutočností, ktoré vidíme a nachádzame pri tomto mužovi. Kiežby to tak bolo i pri nás, pri všetkých. Sústreďme sa na myšlienku milosti z ôsmeho verša: "Ale ja v množstve tvojej milosti vojdem do tvojho domu..." Apoštol Pavol vyznal krásnu skutočnosť, ktorá by nám mala byť blízka a mali by sme si ju pripomínať, že len z milosti Božej som, čo som. Pripomínajme si stále, že milosťou Božou sme spasení. Ona nám umožňuje, aby sme pristupovali so smelou dôverou ku trónu milosti (Židom 4,16). Avšak je tu ešte niečo oveľa hlbšie a vzácnejšie. Je to vyjadrené samotnými slovami Pána Ježiša Krista, ktorý hovorí o konečnom cieli našej viery, keď hovorí o Otcovom dome. Najprv však krátka poznámka k tomu, že pred nebeského Otca sa nedá prichádzať hocijakým spôsobom. Pre ilustráciu pripomeniem dobre známy príbeh z Lukáša 15. kapitoly, v ktorom sa píše o márnotratnom synovi. Vieme, aký bol. Vieme, čo urobil, ale teraz nás zaujíma skutočnosť, keď hovorí o otcovom dome. Žiaľ, až vtedy, keď sa vo svojom živote dostal až na dno, keď, ako je napísané v Písme, si žiadal, aby mohol naplniť svoje brucho mlátom, pokrmom, ktoré žrali svine, ale ani toho sa mu nedostávalo, si spomenul na otcov dom. Vtedy zatúžil po otcovom dome: "No, potom vstúpil do seba a povedal: Koľko nájomníkov môjho otca má hojnosť chleba, a ja tu hyniem hladom!"(verš 17). Táto myšlienka - a verím, že to nebol len telesný, fyzický hlad, ale bolo to uvedomovanie si mnohých duševných a hlavne, snáď povieme už duchovných skutočností, ho vedie k tomu, aby vo svojom srdci učinil veľmi dôležité rozhodnutie: "Vstanem a pôjdem k svojmu otcovi..."(verš 18). Avšak len ísť k otcovi by bolo málo. Vo svojom srdci má oveľa viac: "... a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i pred tebou a už viacej nie som hoden volať sa tvojím synom..."(verše 18-19). Toto je podstata skutočnosti tohto príbehu a zmysel toho, o čom tu hovoríme. Nie hocijako sa dá pristúpiť k Otcovi a vojsť do Otcovho domu. To podstatné v tomto príbehu je, že vyznáva svoj hriech, svoju vinu a vyznáva svoju nehodnosť. Reakciu otca márnotratného syna určite dobre poznáme. Uviedol ho do svojho domu, vystrojil hostinu, dal mu vzácne veci, o ktorých sa tomuto synovi, keď žil v biede a v chudobe, zrejme ani len nesnívalo. Teraz si pripomenieme to, čo som už naznačil, čo sa dotýka aj nás a aj dnes. Je to spojené s Božou milosťou, ktorou sme spasení. Je to pripravený vchod a cesta do Otcovho domu, ako o tom hovorí náš Pán: "V dome môjho Otca je mnoho príbytkov; keby nebolo tak, povedal by som vám to, pretože vám idem prihotoviť miesto a keď odídem a prihotovím vám miesto, prídem zase a poberiem si vás k sebe, aby ste tam, kde som ja, aj vy boli."(Ján 14,2-3). Drahí moji, Syn patrí do Otcovho domu a Pán Ježiš v tomto dome bol, prišiel na tento svet, ale zostal s domom spojený a tam znovu aj je - pripravuje tam miesta pre nás. Svojou smrťou na Golgote položil základ tejto vzácnej skutočnosti, aby sme tam, kde je on, boli aj my, v Otcovom dome. Byť tam nie je možné pre nikoho a nijakým iným spôsobom, ale len na základe prijatej Božej milosti, v prijatí osoby a diela Pána Ježiša Krista. To je cesta, ktorou sme my mnohí prešli a to je spôsob, ktorý sme prijali. Sme Bohu za to vďační a určite túžime po tom, aby ešte mnohá duša našla túto cestu a tento spôsob dostať sa do prítomnosti Boha ako Otca, dostať sa do jeho, Otcovho domu. Kým tá vzácna chvíľa odchodu k Pánovi a do Otcovho domu príde, pripomínajme si posledný verš z 23. žalmu: "Áno, len dobré a milosť ma budú sledovať po všetky dni môjho života, a budem bývať v dome Hospodinovom dlhé časy."

(Zmena a Rast)