Naša  záchrana  je

Zamyslenia nad slovom Božím/Mikuláš Zavilla

Do člna - preplaviť sa

To je Boží príkaz a zámer. Čln ako obraz ohradeného spoločenstva - Cirkvi. Keď si tu pripomenieme slová ap. Pavla: "Veď hoci žijeme v tele, nevedieme boj podľa tela." (2.Kor. 10,3). Tak máme jasnú predstavu o tom k čomu viedol, Pán Ježiš svojich učeníkov. Do čoho chcel uviesť celý svet. Keď učil, robil zázraky a staral sa o ľudí, aby boli zabezpečení po každej stránke. Najprv jasný prejav voči všetkým, voči širokému okruhu ľudí, do ktorého sú priamo vtiahnutí aj Jeho učeníci. Výsledok bol viď Mk. 6,52 toto: "Nepochopili totiž udalosť s chlebami; ich srdce bolo zatvrdené." Toto vidíme v celosvetovom dianí. To nebolo inak ani za čias Pánovho pôsobenia tu na zemi. Väčšina Izraelského národa HO neuznala a neprijala za svojho Spasiteľa, ani za svojho Pána a Kráľa. Nielen zázrak, ale priam otrasná skutočnosť, do ktorej museli byť uvedení Jeho milovaní a vykúpení učeníci. Boli nič netušiaci, unavení, ale poslušní svojmu Pánovi. Nastúpili do loďky a chcú naplniť Pánov rozkaz - preplaviť sa na druhý breh. A to všetko aj napriek tomu, že sa blíži noc - tma, neistý výhľad, čo bude zajtra, v nasledujúcu minutú, či hodinu ani len netušia. Okrem toho vedia, že je tu aj možnosť dezorientácie a poblúdenia. Nie je vám povedomé? Nie je to našom živote viery? Oni poslúchli, poslúchneme, poslúchame aj my? Konať by sme mali rovnako ako učeníci hoci aj s týmito istými pocitmi a vedomým. Ba, ale čo viac - my vieme o istote, že Jeho oči nás sledujú, Jeho ruka nie prikrátka, aby nás zachránila. Prečo to všetko? Lebo my už vieme koniec tejto príhody, a mali by sme znej prijať aj poučenie. Totiž: "Tí, čo boli v člne, klaňali sa mu a hovorili: "Naozaj si Boží Syn." Moment zamyslime sa "tí čo boli v člne!" ktorí? Kde boli v člne! Teda hovorili - vyznávali: "Si naozaj Boží Syn!" Tu sa vynára otázka: "Som, sme v tom správnom člne - v Cirkvi?" V Cirkvi, ktorá ide smerom na druhý breh? Nie len na druhú stranu! Uvedomme si druhý breh nie je iba tak jednoducho aj druhá strana! A tu by sme sa mali opäť zamyslieť, či ten náš zbor skutočne sa plaví v tomto hriešnom svete /mori/ na druhý breh.

Čo si myslíme o Petrovi?

Aký máme názor na jeho konanie? Nie je fanatik, nie je tak trochu nenormálny? Či, máme nutkanie a túžbu ho nasledovať? Nie je jeho konanie aj príťažlivé? Ktoré z týchto postrehov by mal byť ten správny? V Božom slove o tom nemáme žiadnu zmienku. Ale, že sa takéto myšlienky mohli dotknúť aj učeníkov o tom som presvedčený. My sa môžeme aj takto zamyslieť, ak nechceme poprieť, že sme rozmýšľajúci ľudia. Ľudia, ktorí chceme mať orientáciu, tú správnu. Mať príklady hodné nasledovania. Áno nasledujeme predovšetkým Pána Ježiš, ale aj ľudí, ktorí idú za Pánom Ježišom. Ap. Pavol v tomto zmysle napísal: v 1.Kor. 4,14-18 toto: "Toto vám nepíšem, aby som vás zahanbil, ale aby som vás napomenul ako svoje milované deti. Veď keby ste mali hoci desaťtisíc vychovávateľov v Kristovi, otcov nemáte mnoho, lebo ja som vás splodil v Ježišovi Kristovi skrze evanjelium. Prosím vás teda, nasledujte môj príklad. Preto som vám poslal Timoteja, moje milované a verné dieťa v Pánovi. On vám pripomenie moje cesty v Kristovi Ježišovi, ako učím všade v každej cirkvi. Niektorí sa začali povyšovať, akoby som k vám už nemal prísť." Iste je tu reč o niečom inom, ako o kráčaní po vode. Ale rozhodne je tu svedectvo o tom, že človek sa rozhodol urobiť niečo, čo sa zdá byť nemožné, alebo je proti logickému ľudskému poznaniu. Tento skutok, sa však Peter rozhodol urobiť v prítomnosti a na pokyn Pána Ježiša Krista. To je to rozhodujúce a pre nás poučné. Tu to všetci zúčastnení mohli vidieť a postrehnúť. My sme však v živote často v situácii, keď vieme, že to čo máme urobiť a že je to podľa vôle - rozhodnutia Pána Ježiša, ale ľudia okolo nás - veriaci o tom nič nevedia, alebo niekedy nechcú vedieť, alebo preto nemajú porozumenie. Ak tak konáme a potom sa obzrieme na ťažkosti, ktoré nás obklopujú aj my strácame odvahu (začíname sa topiť) a až opäť úpenlivo voláme na pomoc Pána tak sa všetko dobre skončí. Taký je život vo viere a výsledok je dobrým svedectvom k tomu, aby tí ktorí nás sledovali potom volali: "Naozaj tu zasiahol Boží Syn." Nech nám Pán pomôže, aby sme nestrácali odvahu takto žiť a konať...→

Dôsledky Synovej smrti

"Náčelníkovi speváckeho zboru na nápev: Smrť synova. Žalm Dávidov. Oslavovať ťa budem, Hospodine, celým svojím srdcom, budem rozprávať všetky tvoje divy. Radovať sa budem a plesať v tebe, žalmy budem spievať tvojmu menu, ó, Najvyšší"(Žalmy 9,1-3).

Je to on, ktorý príde v ustanovený deň a bude v spravodlivosti súdiť celý svet. Celý svet! "Lebo Syn človeka príde v sláve svojho Otca, so svojimi anjelmi a vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov."(Matúš 16,27). Nikto z ľudí sa nevyhne spravodlivému súdu. Každý skutok, všetko, bude raz súdené. Otázka len je: Kedy bude vykonaný tvoj súd? Či bude vykonaný v ten ustanovený deň, keď príde ten spravodlivý Sudca, keď príde Pán Ježiš druhýkrát na túto zem, alebo súd nad tebou už prebehol na kríži, kde zomrel Pán Ježiš Kristus za tvoje hriechy? To sú tie dva rozdielne súdy, ktoré sme spomenuli v úvode článku. Áno, tam na kríži bol vykonaný náš súd – každého, kto uveril v jeho meno. Keď Peter hovoril Kornéliovi o Pánovi Ježišovi v Skutkoch 10,42, tak mu oznámil: "A prikázal nám, aby sme hlásali ľudu a dôrazne svedčili, že on je tým od Boha určeným sudcom živých aj mŕtvych." Každý, koho nezasiahla Synova smrť, koho sa nedotkla, komu nepriniesla dôsledky do jeho života, ten stále čelí súdu. Stále je pod súdom. Boli sme to my, ktorí sme chodili vo všetkých možných nehanebnostiach, ako hovorí Písmo, v zlých žiadostiach, zbytočnom pití vína, hodovaniach, pijatikách, vo všetkom odpornom, hnusnom modlárstve. To sme boli my. A mnohí to robia do dnešného dňa – tí, ktorí neuverili v Božieho Syna. Mnohí takto žijú. Ale týmto hovorí Božie slovo, že vydajú počet tomu, ktorý je hotový súdiť živých i mŕtvych. Posledný súd sa týka úplne každého, kto neuveril v evanjelium Ježiša Krista a je jedno, či už niekto zomrel, alebo bude ešte žiť v čase druhého príchodu Božieho Syna. Jedného dňa bude odsúdený. Keď bude Boh na konci vekov súdiť tento svet, bude jediným Sudcom. Tým, ktorých súd už prebehol na kríži, je a bude Boh útočiskom: "A Hospodin bude vysokým útočišťom potlačenému, vysokým útočišťom v časoch súženia. A budú v teba dúfať tí, ktorí znajú tvoje meno; lebo ty neopustíš tých, ktorí ťa hľadajú, ó, Hospodine"(verše 10 a 11). Našou jedinou nádejou je Pán Ježiš Kristus. A jedinou nádejou je pre každého jedného človeka, ktorý nechce prísť na odsúdenie. Odsúdenie netreba brať na ľahkú váhu, je vážne, lebo je napísané, že Boh v spravodlivosti bude súdiť tento svet. Jeden kazateľ raz povedal, že tá najhoršia vec pre hriešnika je, že Boh je spravodlivý. Ale prečo? Nuž, je to práve preto, že Boh nikdy neprižmúri oko, nikdy neprehliadne žiadnu vec. Boh sa nikdy nenechá ničím podplatiť. A aké vážne to je, hovorí Pán Ježiš: "Ale hovorím vám, že z každého prázdneho slova, ktoré povedia ľudia, vydajú počet v deň súdu; lebo zo svojich slov budeš ospravedlnený a zo svojich slov budeš odsúdený."(Matúš 12,36-37). Nielen skutky, ale dokonca ešte aj to, čo človek hovorí a ako zmýšľa. Z toho všetkého sa raz bude zodpovedať pred Bohom. Ale tým, ktorí uverili v Krista, je Boh nádejou. V neho dúfajú. Veď je to presne to, čo oznamoval prorok Izaiáš a čo cituje aj Nová zmluva: "Hľa, môj služobník, ktorého som vyvolil, môj milovaný, v ktorom sa zaľúbilo mojej duši, položím svojho Ducha na neho, a bude zvestovať národom súd; nebude sa vadiť ani nebude kričať, ani nikto nepočuje na ulici jeho hlasu; nalomenej trstiny nedolomí a tlejúceho knôtu nevyhasí, dokiaľ neprivedie súd k víťazstvu; a v jeho mene dúfať budú národy."(Matúš 12,18-21). Tieto slová sú o Kristovi. Tieto slová sú o tom, ktorý prišiel zachrániť hriešnikov. V jeho mene budú dúfať národy, v mene Ježiša Krista. On priviedol súd k víťazstvu. On porazil nášho nepriateľa, smrť a hriech. Už sa nemusíme desiť, už nie sme pod Božím hnevom my, ktorí sme uverili v jeho meno, náš súd už bol vykonaný. Pán Ježiš nám zabezpečil vchod do svätyne svätých. Preto mu môžeme spievať žalmy. Preto ho môžeme chváliť. Preto sa môžeme radovať, lebo on rozriešil našu pravotu. Súd ale čaká ešte tých, ktorí v Božieho Syna nikdy neuverili. Pre tých je varovanie: Boh pamätá na všetky skutky človeka, nezabúda na ne a všetko príde na súd pred neho: "lebo on vyhľadáva vyliatu krv a pamätá na ňu, nezabúda na krik utrápených"(verš 13). Možno človek vykonal niečo vo svojom živote, na čo už dávno zabudol. A bolo to zlé. Ale Boh to privedie na súd. Nikdy na to nezabudne. Pamätá na všetky neprávosti človeka. Boh súdi a na nič sa nezabudne. Pomsta nepatrí do rúk človeka: "Nie sami sa pomstiac, milovaní, ale dajte miesto hnevu, lebo je napísané: Mne pomsta; ja odplatím, hovorí Pán."(Rímskym 12,19). On je ten, ktorý spravodlivo rozsúdi, nie človek. "Nepovedz: Odplatím zlé! Očakávaj na Hospodina, a pomôže ti."(Príslovia 20,22). Je to Boh, ktorý pomáha skrúšenému srdcu. Je to Boh, ktorý vytrhuje zo smrti skrze Ježiša Krista. Nikto iný a nič iné. V 14. verši čítame: "Zmiluj sa nado mnou, Hospodine; vidz moje trápenie, ktoré znášam od tých, ktorí ma nenávidia, ty, ktorý ma vyzdvihuješ z brán smrti." Kto dokáže vyzdvihnúť z brán smrti? Žiadny človek. Žiadna udalosť. Nič. Jedine Boh sám môže túto vec vykonať. A túto vec vykonal Pán Ježiš. On nás vyzdvihol z brán smrti. Ale ak máme byť vyzdvihnutí, ak máme byť vytrhnutí zo smrti, potom musíme začať slovami, ktorými sa začína tento verš: "Zmiluj sa nado mnou." Toto musí byť prvé v našich ústach. Keď chcem prichádzať k Bohu, musím začať vyznaním: "Zmiluj sa nado mnou." Sme to my, ľudia, ktorí sú nedostatoční. Keď chcem chváliť Boha a svedčiť o všetkých jeho skutkoch a o všetkom, čo vykonal v mojom živote, o jeho spasení a plesať v ňom, ako to máme zapísané v 15. verši, tak musím začať slovami: "Zmiluj sa nado mnou!" Toto je naša štartovacia čiara, odkiaľ máme začať, keď chceme porozumieť tomu, čo Boží Syn pre nás vykonal na kríži, a zažiť to. Boh nezabúda. V 19. verši čítame: "Lebo nebude chudobný zabudnutý na veky; nádej ponížených nezahynie na večnosť." Ako človek schudobnie? Presne tak, že začne slovami: "Zmiluj sa nado mnou." Pán Ježiš hovorí: "Blahoslavení chudobní duchom, lebo ich je nebeské kráľovstvo."(Matúš 5,3). To je naša nádej – nebeské kráľovstvo. A prečo sú chudobní duchom? Pretože sa ponížili. Preto, že začali slovami: "Zmiluj sa nado mnou, Hospodine." A potom našli v Bohu záchranu a odmenu: "Lebo ak je v budúcnosti nejaká odmena, tvoje očakávanie nebude vyťaté."(Príslovia 23,18). V Bohu je nádej človeka, len treba začať slovami: "Zmiluj sa nado mnou, Bože, lebo som sa prehrešil voči tebe. A chcem rozumieť tomu, čo Boží Syn urobil aj pre mňa." Zmiluj sa nado mnou, Hospodine, a uzdrav aj moje srdce! Toto je štartovacia čiara človeka a jeho odmena nebude vyťatá. Boh všetko pripravil a ponúka záchranu tak, ako sme čítali v 17. kapitole Skutkov – ponúka všetkým ľuďom vieru, vzkriesiac Pána Ježiša Krista z mŕtvych. Všetko je pripravené a človeku stačí uveriť. Stačí pozrieť na golgotský kríž a uvidieť, že nádej je jedine vo viere v neho. V toho, ktorý položil za nás život. Nádej je v Synovej smrti. Preto môžeme oslavovať Boha. Pretože si uvedomujeme, že sme skutočne len prach. Narodili sme sa v hriechu a keby nie Krista, všetci by sme zahynuli. Kristus je jediný, kto vyslobodzuje. Boh je našou nádejou. Pán Ježiš je ten, v ktorého meno dúfame. Každú útechu a každú nádej máme v ňom. Veď akékoľvek súženie prichádza do nášho života, akékoľvek trápenie, vždy sa môžeme utiekať k nášmu Pánovi preto, že on nás nikdy neopustí a nikdy nás nezanechá. V ňom máme odpočinutie, v ňom máme nádej večného života. Vždy musíme pozerať iba na neho. Na nášho milovaného Pána Ježiša Krista, ktorý uvádza pokoj do našich sŕdc.

(Vladimír Šuplata)

Pán to má v rukách

Ak človek spozná Božiu všemohúcnosť a najmä lásku, Božie dobré úmysly a ciele so svojim stvorením ako aj s človekom samotným, tak si človek nič lepšie nemôže priať ako to, aby sa stala vo všetkom vôľa Božia.Tá však môže človeka niekedy veľmi prekvapiť. Prečítajme si Ezechiela 3,4-15 a zamyslime sa.

Apoštol - poslaný

Možno by sme mali radšej povedať - veľvyslanec Ezechiel. Je mu povedané: "Choď a hovor," tiež je povedané konaj, urob presne to čo ti poviem. Taký je prístup Pánov k Ezechielovi. Pán vie, že to čo zažije tento človek nebude jednoduché, ľahké a ani samozrejmé. Na to všetko pripravuje svojho služobníka. Tentokrát to nie je 40 ročná výchova v púšti ako u Mojžiša, ale slovné a krátke poučenie. Aj to čo je na prvý pohľad samozrejmé, je zdôraznené. Kladieme si otázku prečo iste sa nám v živote už stalo, že aj pri jasných a zrozumiteľných situáciách došlo k nedorozumeniu, k neporozumeniu. Človek sa tomu diví a Pán Boh to vie a preto kladie dôraz aj na samozrejmosť. Práve tam, kde to človek najmenej čaká - medzi svojimi. Medzi tými, čo hovoria rovnakou rečou, žijú v rovnakých kultúrnych podmienkach a predsa si neporozumia. Potom sa nielen človek diví, ale od údivu upadá do pesimistickej nálady a stavu. Na to pripravuje Pán svojho služobníka aby k tomu nedošlo. Veď to poznáme, že v službe Pánovej kazatelia, pastori, farári sú často na pokraji rezignácie, úteku z tejto služby. Slúžia z vypätím všetkých síl, už dochádzajú sily a odozva žiadna, alebo len veľmi neuspokojivá. To hraničí nielen s rezignáciou, ale aj s duševným kolapsom. Určitý pozitívny výsledok je najlepšou motiváciou a vzpruhou do ďalšej práce, či služby. Tu Pán Ezechiela pripravuje na to, aby sa neuprel na hodnotenie výsledku počas svojho pôsobenia. Ale na to, aby on vykonal to čo má konať čo napresnejšie a najpoctivejšie. Na tom predovšetkým záleží, aby Boží služobník čo najlepšie a podľa vôle nebeského Otca konal, učil a hovoril. To je to, čo pri ňom potom vyhodnotí sám Pán Boh. Pán dokonca pozná výsledok a na to Ezechiela pripravuje. Dôležité je "aby sa raz na to rozpamätali." Potom to môže mať účinok. V tom je veľká múdrosť. My máme svedčiť, konať keď je k tomu príležitosť. Výsledok my nemusíme vidieť, ani zažiť, ale on sa dostaví "potom." Výzbroj poslaného pokračuje. Pán ho vyzbrojuje tvrdosťou a vytrvalosťou svojim Božským spôsobom. Tak, že sa tomu budú diviť všetci. Tí, ku ktorým ho posiela, ale udivený z toho môže byť aj sám služobník. Kladie si otázku odkiaľ sa to vo mne berie, veď ja nie som až taký tvrdý človek. Tu mu Pán hovorí priamo "Ja ťa vyzbrojím udivujúcou tvrdosťou." Slová "neboj sa, nebojte sa," sú v Písme často prezentované ako Boží výrok, ktorý nielen iba slovom, ale je priam mocou.

Udivujúci prevoz

K prekvapivej príprave a poučeniu o službe. Je pridaná ešte aj vzrušujúca cesta. Táto cesta na miesto určenia, nie je cestou pohodlnou. Napr. sadnúť si do mercedesu, alebo lietadla, ale je cestou, ktorá otriasa nielen telom, ale aj mysľou a dušou. To akoby spolu patrilo, alebo je pred prípravou k ťažkej a namáhavej službe. Mnohí misionári to dobre poznajú. Cestou už začali ťažkosti a starosti. Začalo to s úplné sa odovzdaním do Božích rúk. Niekedy bývajú prekážky tak veľké a otrasné, že človek má dojem, že samu rúca pod nohami celý svet. Nevieme, či prorok zažil skutočné zemetrasenie, ale rozhodne to čo zažil ním riadne otriaslo. Hlavné je, že prišiel na miesto určenia. Miesto aj dnes známe, čo dáva celému proroctvu punc hodnovernosti. Nie len zvitky z Kumranu, ale aj mnohé archeologické nálezy a historické skúmania potvrdzujú pravdu z Písma svätého. Toto si treba uvedomiť. Tu opísané proroctvo sa za krátko stalo skutočnosťou. Proroctvo sa doslova naplnilo. To je to, čo nám chce aj tento odstavec Písma hovoriť, keď ide do konkrétnych miest a pomenúvala ich. Proroctvo však obsahuje aj časti, ktoré sa ešte nenaplnili a naplnia sa neskôr. Tak isto ako tie, o ktorých sa zamýšľame v tejto konkrétnej stati Písma. Na viacerých miestach takto postupuje Pán keď zjavuje budúcnosť o svojom ľude. Ak Pán na porozumenie a výkon konkrétnej služby si pripravuje Ezechiela a ďalších. Tak toto je miesto, ktoré aj nás pripravuje na ďalšie porozumenie proroctiev z Písma. Po dobrej príprave na službu a ceste "stoji, či leží" služobník pred tými, ktorým má poslúžiť. Je úplne otrasený až omráčený, nie len chvíľu. Nielen hodinu, deň, ale jeden celý týždeň. Nuž ako ho takého mohli prijať? Viete si predstaviť niečo lepšie? Asi áno. Lenže Božie myšlienky, nie sú v zhode z ľudskými, aj o predstavách to platí. Pán koná a robí iba dokonalé veci a kroky. On ide neustále vpred, nemusí sa vracať a opravovať. Takto je aj v tomto prípade. Nuž a tak musíme prijať, že práve tento otrasený stav služobníka bol pre obe stránky, tým správnym a najlepším riešením pre nastávajúcu zvesť. Nezabudnite na to, keď sa to vám prihodí. Veď "Pán to má v rukách."

(Zmena a Rast)