Naša  záchrana  je

Zamyslenia nad slovom Božím/Mikuláš Zavilla

Božie - nebeské jarmo - kríž

Pán Ježiš hovorí aj o jarme "mojom," teda výlučne o tom, ktoré On prišiel niesť. To je bolo a zostáva:

1. Uznať, veriť v Božie existenciu a vo "svet" duchovný - večný, v ktorom je tiež "život" - existencia.

2. Pán Boh - Pán Ježiš, že je v duchovnom i materiálnom jediný, najvyšší vládca a Stvoriteľ.

3. To najlepšie, čo človeku najviac prospeje je uveriť v Neho a riadiť sa požiadavkami a pokynmi, ktoré nám On dáva poznať v Jeho večnom slove - Biblii.

Stáť sa toho služobníkom, s výlučnou náplňou a činnosťou, toho čo ma za úkol Pán Ježiš. To znamená v celom rozsahu podieľať sa na priamom nesení jarma - kríža, ktoré je výlučným vlastníctvom Pána Ježiša Krista. Že to je vôľa Božia, aby to niektorí ľudia robili je zrejmé aj z toho, že ON si povolal už počas svojej pozemskej existencie, ľudí - apoštolov /poslaných a zmocnených Pánom, aby o tom všetkom niesli zvesť - kázali evanjelium. Ostatní veriaci a znovuzrodení majú byť svedkami, ktorí tiež príležitostne svedčia o tom, čo im Pán vloží do srdca a dá k tomu príležitosť. Tých, ktorých Pán povolá do priamej služby, tiež majú rôzne poslanie podľa ich obdarovania, mnohé aktivity sa aj prelínajú a vyskytujú aj u jedného a toho istého človeka. Sú to učitelia, proroci, kazatelia, správcovia zborov ap. Na tomto nosení jarma - kríža sa podieľajú aj rôzni pomocníci. Sú to napr. laickí kazatelia, starší zborov, diakoni s rôznym zameraním, pracovníci s mládežou, spevokoly a ich vedúci ap.

Ako to je s tým krížom?

Konečne by sme mali vedieť aj na túto otázku dať odpoveď. Pretože to všetko hovorí o nasadení, o živote v plnom zaťažení, zodpovednosti až tvorivej práce. Môže, či má byť aj z takýmto životom človek šťastný, dokonca blahoslavený? Tu by sme si mali položiť ešte ďalšie otázky. Ako: kedy a čím je človek ozaj šťastný? Iba keď má ľahký užívateľský život, alebo keď má výsledky z dobre vykonanej, úspešnej, alebo tvorivej, možno i ťažkej a namáhavej práce? Tú odpoveď predpokladáme každý dobre pozná a vie ju správne zaradiť. Kresťan v prvom rade má veľkú a nezameniteľnú radosť a pocit šťastia už z toho, že je znovuzrodený a v láske plnom vzťahu k Pána Bohu - Ježišovi Kristovi. To druhé, že je Pánom používaný a či sa to týka pri nesení vlastného kríža, či jarma Pána Ježiša Krista. Tu niekedy mu Pán otvorí oči a môže vidieť a poznať, že to čo žije už niečo prinieslo na oslavu Božiu a prípadne na spasenie niekoho, alebo pomohlo niekomu vo vzraste a upevnení života viery. Nakoniec vie, že mu je odložený veniec víťaza vo večnosti. Tak ako to vedel ap. Pavol o sebe, tak to vedel, že je to aj pre všetkých, ktorý majú lásky plný a tvorivý vzťah s Pánom Ježišom Kristom a k Slovu Božiemu (2.Tm. 4,8).

Pozor na malú vieru

- Šiesty znak. Opakujúce a prevládajúce reptanie a šomranie. Veriaci musí bojovať s reptaním a šomraním a postaviť sa proti nemu, pretože ono chce a môže nakaziť jeho myseľ. Nevďačnosť, šomranie, reptanie - toto zlo chce do môjho života prísť a chce ma premôcť. V Biblii je reptanie spojené s malou vierou a so zlým postojom k Bohu. Exodus 16,2: "A reptali, celá obec synov Izraelových, proti Mojžišovi a proti Áronovi na púšti" - preto 40 rokov blúdili po púšti, lebo namiesto viery zvolili si život reptania, šomrania. Koľko som šomral minulý týždeň? Koľko som reptal? Koľko som mal v srdci nadávok a hromženia? A koľko impulzívnych, hnevlivých myšlienok? Koľko vnútornej agresivity na ľudí okolo mňa? To meria moju vieru a ukazuje mi, kde som, a aký som.

- Siedmy znak. Ovládajúce stavy strachu, hrôzy a paniky. Vierou musím stáť v živote proti strachu. Konkurent viery je strach a neistota. Keď Písmo opisuje pohanské národy, tak ich opisuje ako tie, ktoré mrú strachom, keď pozorujú situácie, ktoré sa okolo nich dejú. "A stalo sa, keď počuli všetci amorejskí kráľovia, ktorí boli za Jordánom, k moru, i všetci kananejskí kráľovia, ktorí boli pri mori, že Hospodin vysušil vody Jordána pred synmi Izraelovými, dokiaľ ho neprešli, ich srdce sa rozlialo ako voda, a nebolo v nich viacej ducha odvahy pred synmi Izraelovými"(Jozua 5,1). Opisuje ich ako ľudí stojacich v neistote k budúcnosti. Tieto národy nepoznali jediného pravého Boha a nemali živú vieru. Je isté, že veriaci, kresťan, nemôže byť taký istý. Stav mojej viery preverí každá jedna kríza v mojom živote. Každá jedna kríza ukáže, či ma daná situácia vedie do strachu a paralyzovaného stavu, alebo ma vedie k tomu, že sa vierou držím Krista a on ma ako dobrý Pastier prevedie cez ťažkosti. Pohľad neveriacich, nespasených do budúcnosti je pohľad plný strachu, smrti a hrôzy. Pohľad do budúcnosti veriaceho je Božia sláva, Ježiš Kristus a Boží plán! Nedá sa oboje súčasne prechovávať v srdci. Buď budem žiť strachom alebo vierou.

- Ôsmy znak. Neradujem sa uprostred skúšok. Aj to je znak malej viery, pretože Písmo učí, že sa máme radovať aj v ťažkostiach. V ťažkostiach a skúškach sa ukazuje zrelosť a dokázanosť veriaceho. Kým sme boli bez Boha, naša predstava o radosti bola v zmysle naplnenia svojich životných plánov: toto chcem, toto si kúpim, toto urobím, toto dosiahnem a z tohto potom budem mať radosť, moja duša bude mať v tom svoje potešenie. Skúšky a protivenstvá sme vnímali ako niečo negatívne. Ale čo nám, veriacim, hovorí Písmo? "Považujte to za každú radosť, moji bratia, keď na okolo upadáte do rôznych pokušení vediac, že dokázanosť vašej viery pôsobí trpezlivosť "(Jakub 1,2-3). Považujte to za každú radosť! Musíme mať vieru, aby sme sa mohli radovať v pokušeniach. To neznamená, že pokušenia už nie sú ťažké a necítime ich, ale to znamená, že už neviažeme radosť len na situácie, keď sme v pohode a bez problémov. Je to viera, silná (alebo veľká) viera, ktorá mi umožňuje mať radosť aj uprostred skúšok. Keď sa však neradujem aj uprostred skúšok a súžení, je to znak slabej a nerastúcej viery.

- Záverom zdôrazníme: Pozor na malú vieru! Keď sa držíme ďaleko od nebiblických učení o viere, je to správne a podržme to, ale varovanie je v tom, že nám hrozí iné nebezpečenstvo. Lebo vtedy, keď si povieme: ja nemám chybný, ale správny pohľad na vieru, vtedy pozor, aby sme nezabudli na tie bohaté a veľké pravdy o živej a rastúcej viere, ako o nich učí Písmo. Vyvarujme sa toho, aby sme neboli ľuďmi malej viery. A aby sme už svoju vieru nemerali pocitmi alebo svojou pohodou, lebo to nás môže oklamať. Náš pocit pohody, náš citový stav, nám nič nepovie o tom, ako sme skutočne pred Bohom na tom. Merajme sa metrom, ktorý je stanovený mimo nášho citového vnímania situácií. V Božom slove máme ten spoľahlivý meter, tak ako sme bod za bodom prechádzali jednotlivé meradlá viery. Na začiatku svojej služby Pán Ježiš Kristus v "Kázni na vrchu" hovorí: "Ak teda poľnú trávu, ktorá je dnes a zajtra môže byť hodená do pece, Boh tak odieva, či azda vás nie o veľa viacej? Ľudia malej viery!"(Matúš 6,30). Tu je zvolanie: "Ľudia malej viery!". Chceme hovoriť o tom, že každému z nás hrozí jeden nebezpečný stav - totiž stav malej viery. Písmo nás nevedie do stavu, aby sme žili alebo chodili v stave malej viery. Naopak, pred takýmto stavom nás varuje. V evanjeliách, ktoré opisujú priamo službu Pána Ježiša Krista a jeho učenie, vidíme, že viera umožňuje a vedie ľudí do kontaktu s Kristom s cieľom prijať jeho spasiteľný zásah do svojich životov. Zachraňujúci, milosrdný akt Ježiša Krista, je moment, kedy on koná v živote ľudí, odpovedá na ich núdzu, na ich stav, na ich bolesť, na ich situáciu. Podľa evanjelistov, ktorí nám to zapisujú, sa tak deje cez vieru týchto ľudí, pretože vierou prichádzajú ku Kristovi. Očakávajú a počítajú s tým, že tento Kristus zachraňujúco zasiahne do ich života. Sú momenty, ako uvádza Písmo, že títo ľudia majú veľkú vieru (napr. Matúš 15,28, kde je to žena, ktorá dokonca ani nie je Židovka). A sú zase momenty, keď ľuďom, dokonca i svojim najbližším učeníkom, vyčíta, že majú malú vieru (napr. Matúš 16,8). Položky z tohto zoznamu skutočne môžeme vidieť ako centrálne zložky života viery. Každý veriaci sám pre seba potrebuje vedieť, ako je to s jeho vierou. Písmo nás k tomu vyzýva: "Sami seba skúmajte, či ste vo viere, seba skúšajte"(2. Korintským 13,5). Sami pre seba potrebujeme mať nejakú mierku, meter, ktorým pomeriame svoju vieru.

(Ján Šichula)

Kto je prijímateľom (dedičom) Božích zasľúbení?

Cieľ a obsah zasľúbení

Konečným cieľom zasľúbení je mesiášske spasenie človeka, spasenie z milosti skrze vieru v jediného prostredníka, ktorým je Ježiš Kristus z Nazareta (Rímskym 9,15; 15,8-9 - tieto verše hovoria: Boh sa zmiluje). Obsahom zasľúbení je všetko to, čo Boh udelí veriacemu v Jeho Syna, ktorého poslal milujúci Otec, aby bol prostredníctvom neho spasený každý, kto verí v neho. Je to všetko to, čo môžeme zahrnúť pod pojem spása. Z toho, čo je zasľúbené, na prvom mieste je potrebné uviesť dávno zasľúbeného Svätého Ducha (Joel 2,28; Skutky 1,4; 2,17; Galatským 3,14; Efezským 2,18): "aby na pohanov prešlo v Kristu Ježišovi požehnanie Abrahámovo, aby sme dostali zasľúbenie Ducha skrze vieru". O tomto zasľúbení hovoril aj Ježiš (Ján 7,38-39; 14,16-17; 16,13-14) a pri svojom odchode k Otcovi prikázal svojim apoštolom, aby čakali na zasľúbeného Ducha (Skutky 1,4-5). Predmetom zasľúbení je ďalej dedičstvo (Rímskym 4,13; Galatským 3,18 a 29; Židom 6,17-18). Príjemcami zasľúbení (dedičstva) sa stávajú tí, ktorí sú spravodliví z viery (Rímskym 3,21-22, 9,30; Galatským 3,21). Dedičstvom je nový život/večný život (Matúš 19,29; Ján 3,15-16; 20,31; Kolosenským 3,3-4). Dediči sa stávajú synmi Božími, získavajú synovstvo (Rímskym 8,23; Galatským 4,5), účasť na božskej prirodzenosti (2.Petrov 1,4) a prebývanie a vládu vo večnom kráľovstve Ježiša Krista (Matúš 25,34; Jakub 2,5; 2.Petrov 1,11) a ďalšie iné. Preto môžeme hovoriť o zasľúbeniach v množnom čísle. Všetky starozákonné zasľúbenia dané Abrahámovi, Izákovi, Jákobovi, Mojžišovi, Dávidovi a ostatným v prorokoch sú naplnené v Ježišovi Kristovi z Nazareta. V ňom sa všetky zasľúbenia, koľkokoľvek ich je, stali skutočnosťou: "Lebo Syn Boží, Ježiš Kristus, ktorý bol skrze nás medzi vami kázaný... nebol áno a nie, ale bolo áno a v ňom. Lebo všetky zasľúbenia Božie, koľko ich je, sú v ňom áno a preto aj skrze neho amen, Bohu na slávu..."(2.Korintským 1,19-20), "Ktorý to neušetril vlastného Syna, ale ho ta dal za nás za všetkých, ako by nám s ním potom i všetkého nedaroval!?"(Rímskym 8,32, pozri tiež 15,8-9), "aby na pohanov prešlo v Kristu Ježišovi požehnanie Abrahámovo..."(Galatským 3,14). Pretože všetky zasľúbenia sú v Ježišovi Kristovi z Nazareta, viera v zasľúbenia je súčasne aj vierou v Ježiša Krista a jeho evanjelium. Rovnako tak aj viera v Ježiša Krista a jeho evanjelium, je súčasne aj vierou v zasľúbenia. Pretože všetky zasľúbenia sú v Ježišovi Kristovi a nie mimo neho a nie v nikom inom, aj z tohto dôvodu si môžeme byť istí, že jediným Spasiteľom (2.Timoteovi 1,8-10; Títovi 2,13-14), jediným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi (1.Timoteovi 2,5) je Ježiš Kristus z Nazareta, ktorý jediný nás vykúpil od každej neprávosti (Títovi 2,14). V dare Svätého Ducha sa zasľúbenia stali skutočnosťou v živote každého veriaceho v evanjelium. Práve vyliatie Svätého Ducha je znamením a potvrdením splneného zasľúbenia zoslania Spasiteľa (Mesiáša), ktorým je Ježiš Kristus z Nazareta (Abrahámovo semeno v j. č. - Galatským 3,16-17; Skutky 2,33). Ním, dávno zasľúbeným Duchom (Joel 2,28), sú veriaci zapečatení v Ježišovi Kristovi (Efeským 1,12-13, 4,30; 2.Korintským 1,20-21). Dar Svätého Ducha je prvotinou (Rímskym 8,23) a závdavkom (2.Korintským 1,22 a 5,5; Efezským 1,14) konečného nadobudnutia plnosti všetkých Božích zasľúbení v Ježišovi Kristovi, Božom Synovi. Všetky Božie zasľúbenia sú súčasťou Božieho plánu spasenia a všetky sa v plnosti naplnia (zrealizujú) pri druhom príchode Pána Ježiša Krista a v novom nebi a novej zemi. Konečné naplnenie zasľúbení teda ešte len príde (Židom 10,36-37). Otcovia viery umierali vo viere bez toho, aby dostali, čo im bolo zasľúbené. Len zďaleka to videli, uvítali a vyznávali, že sú len cudzincami a pútnikmi na zemi (Židom 11,13 a 39). Zasľúbenie lepšej zmluvy, ako bola tá prvá (prostredníctvom Mojžiša), danej skrze prorokov sa v starozákonnej dobe nenaplnilo. Až v Ježišovi Kristovi prišiel prostredník lepšej zmluvy, a tým aj lepších zasľúbení (Židom 8,6; Jeremiáš 31,31-34). Písmo otvorene neuvádza, v čom spočívajú lepšie zasľúbenia, ale všeobecne sa predpokladá, že ide o zasľúbenie dané skrze proroka Jeremiáša (31. kapitola) a zopakované v Liste Židom 8,8-12: zákon napísaný na srdce, dokonalé poznanie Boha a spoločenstvo s Bohom, úplné odpustenie hriechov. Stará zmluva nezabezpečovala úplné odpustenie hriechov. Svedčí o tom aj to, že veľkňaz podľa Áronovho poriadku opakovane každý rok prinášal obete za svoje hriechy a za hriechy ľudu (Židom 9,25). Nová zmluva (závet), potvrdená smrťou Ježiša Krista (Židom 9,15-19), toto odpustenie jeho obeťou priniesla raz a navždy a pre veriacich v neho sa stala skutočnosťou v ich živote ("... Ale teraz pri skonaní vekov zjavil sa raz navždy na odstránenie hriechu svojou obeťou."(Židom 9,26); "Kristus, raz obetovaný tým cieľom, aby vyniesol hriechy mnohých na kríž..."(Židom 9,28); "a na ich hriechy a na ich neprávosti viacej nikdy nespomeniem. A kde je toho odpustenie, tam viacej netreba obeti za hriech."(Židom 10,17-18). Smrť Ježiša Krista zabezpečila konečné splnenie všetkých zasľúbení, ku ktorému ešte len príde pri jeho druhom príchode, ktorý sa neodvolateľne približuje. Preto neochabujte a neodhoďte svojej smelej dôvery, ktorá má veľkú odplatu (Židom 10,35), ale posilnite opustené ruky a zomdlené kolená vzpriamte (Židom 12,12), lebo je verný ten, ktorý zasľúbil (Židom 10,23). Božím rozhodnutím a zámerom je učiniť dedičov zasľúbenia súpodobnými obrazu jeho Syna (Rímskym 8,29). Božia vôľa uskutočniť zasľúbenia je nezmeniteľná. Boh ich nielen zasľúbil, čo samo o sebe je plne dostatočné, ale navyše ešte aj potvrdil prísahou (Genezis 15,18; 22,16; Židom 6,13 a 18). To by malo posilňovať vo viere a trpezlivosti všetkých veriacich v evanjelium Ježiša Krista tak, ako kedysi upevňovalo Abraháma, a v dnešnej dobe najmä preto, lebo sme už ochutnali dobré slovo Božie a rôzne moci budúceho veku (Židom 6,5).

(Drahoslav Vajda)