Naša  záchrana  je

Millosť vyučujúca/J.F.Strombeck

Kapitola 12

Mocou Božou

Mnohí nie sú vstave plne pochopiť pravdu, že spasenie spod trestu za hriech je výlučne dielom Boha. Všetko, čo Boh koná pri vykúpení, zmierení a ospravedlnení človeka a pri darovaní večného života, je z Boha samého. Človek k tomu ničím nemôže prispieť. Hoci je to ľuďom často tak ťažko pochopiteľné, zdá sa, že pre mnohých vykúpených je ešte ťažšie pochopiť, že život, aký od nich teraz Boh očakáva, nie je z nich samých, ale z Jeho vlastnej moci. Z nedostatku známosti mnohí veriaci sa usilujú vo svojej vlastnej sile dosiahnuť vysoké ideály morálneho chovania, namiesto aby sa poddali moci Božej, ktorá ich učiní schop­nými žiť podľa vysokých Božích noriem pod pôsobením milosti, keď si uvedomíme, že tieto normy sú na rovine Božej, je zrejmé, že treba čosi viac, než ľudské zdroje. Iba moc Božia môže v človeku spôsobiť život, ktorý by niesol pečať Božej prirodzenosti. Skutočnosť, že pravý život v milosti je životom úplnej závislosti na Bohu je dôkazom, že tento život musí byť žitý v moci Božej. Ak by k tomu stačila sila veriaceho, stal by sa jeho život životom závislosti na sebe samom a nie na Bohu. Pri vyučovaní milosťou sa kladie veľký dôraz na to, že je to Boh, ktorý pôsobí; "lebo je to Boh, ktorý vo vás pôsobí i chcenie i činenie pre záľubu"(Fil. 2,13). "A Boh pokoja... nech vás učiní dokonalými v každom skutku do­brom, aby ste robili jeho vôľu, pôsobiac vo vás to, čo je ľúbe pred jeho tvárou"(Žid. 13,20-21). "...tak, že nie je ničím ani ten kto sadí, ani kto polieva, ale Boh, ktorý dáva vzrast"(1.Kor. 3,7). Keď Pavol o duchovných daroch a pravej službe, povedal: "A sú rozličné dejstvá, ále Boh je ten istý, ktorý pôsobí všetko vo všetkých"(1.Kor. 12,6). Písmo kladie dôraz na slabosť človeka, aby ešte viac vynikla pravda, že moc života v milosti je z Boha: "No ten poklad máme v hlinených nádobách, aby zvrchovanosť mocí bola Božia a nie z nás"(2.Kor. 4,7). "Ale sami v sebe boli sme dostali odvetu smrti nato, aby sme nedúfali sami v sebe, ale v Bohu, ktorý kriesi mŕtvych"(2.Kor. 1,9). "Nie že by sme boli dostatoční samí od seba niečo pomyslieť, ako sami zo seba, ale naša dostatočnosť je z Boha"(2.Kor. 3,5). Napomenutie "oddajte sa Bohu ako živí, vzkriesení z mŕtvych, a svoje údy za nástroje spravodlivosti Bohu"(Rím. 6,13) ukazuje, že moc je z Boha a nie z človeka, pretože nástroj je bez moci, ak nie je v rukách majstra. Tu vidno, ako je dôležité rozlišovať medzi pokusom slúžiť Bohu, a medzi tým, keď je človek v Božích rukách, aby ho On sám mohol používať. Mali by sme si byť ďalej vedomí toho, že Boh si nepraje pomáhať veriacim aby niečo pre Neho konali. On sám chce konať dielo skrze nich. Pravý život v milosti má všetky zdroje v Bohu, lebo iba Boh sám činí s človekom milosť. Z toho vyplýva, že kedykoľvek sa v živote veriaceho vyskytne nejaký poklesok, je to dôsle­dok závislosti na sebe a nie na Bohu. Toto nezbavuje veria­ceho zodpovednosti za svoj život, ale táto zodpovednosť sa musí podrobiť Božiemu vedeniu. Tak, ako spasenie je z Boha, ale skrze Ježiša Krista, tak aj zbožný život, ktorý je z Boha, je skrze Ježiša Krista. Ježiš povedal: "bezo mňa nemôžete nič robiť "(Jn. 15,5); a ďalej: "Ako mňa poslal ten živý Otec, a ako ja žijem skrze Otca, tak i ten, kto mňa je, bude žiť skrze mňa"(Jn. 6,57). A Pavol povedal: "a žijem už nie ja, ale žije vo mne Kristus, a to, čo teraz žijem v tele, vo viere Syna Božieho žijem, ktorý ma zamiloval a vydal sám seba za mňa"(Gal. 2,20). Alebo tiež: "Všetko vládzem v tom, ktorý ma zmocňuje, v Kristovi"(Fil. 4,13). "Ale v tom vo všetkom statne víťazíme skrze toho, ktorý nás zamiloval"(Rim. 8,37). "Ale vďaka Bohu, ktorý nám dáva víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista"(1.Kor. 15,57). "No vďaka Bohu, ktorý nám dáva vždy víťazosláviť v Kristu a zjavuje skrze nás vôňu svojej známosti na každom mieste"(2.Kor. 2,14). Pavol napomína veriacich, aby boli i "naplnení ovocím spravodlivosti doneseným skrze Ježiša Krista, na slávu a na chválu Božiu"(Fil. 1,11); a "aby mocneli v Pánovi a v sile jeho vlády"(Ef. 6,10). Všetky tieto výroky Písma jasne učia, že dosiahnutie vysokých Božích noriem života v milosti je niečo viac, než pevný úmysel srdca, ako v prípade Daniela, nepoškvrňovať sa pokrmom zo stola kráľovho. Môžu sa dosiahnuť iba skrze Pána Ježiša Krista. Oddelene od Krista nie je možné žiť pravý kresťanský život v milosti. Populárna predstava, že Kristus kráča vedľa veriaceho aby ho viedol, nie je adekvátnym vyjadrením Jeho prítomnosti a diela. On nielen že je s tými, ktorí v Neho veria, ale je priamo v nich! Zbožný život veriaceho nie je externá záležitosť; on vyteká znútra tak prirodzene, ako prameň vody. Je to vytekanie vnútri prebývajúceho Ducha Svätého zo samotnej bytosti veriaceho človeka. Ježiš povedal: "Kto verí vo mňa, ako hovorí Písmo, rieky živej vody potečú z jeho vnútra. Ale to povedal o Svä­tom Duchu, ktorého mali dostať uverivší v neho. Lebo ešte nebolo Svätého Ducha, pretože Ježiš nebol ešte oslávený"(Jn. 7,38-39). Je preto zrejmé, že zbožný život nie je iba potláčanie žiadostí prirodzeného človeka. V Rim. 7. kap. popisuje Pavol zápas a klesanie v živote, ktorého riadiacim princípom je úsilie potláčať zlo. Hovorí: "Lebo čo robím, neznám; lebo nerobím toho, čo chcem, ale činím to, čoho nenávi­dím... Lebo viem, že neprebýva vo mne, to jest v mojom tele, dobré. Lebo chcenie ovšem je pri mne, ale robenie dobrého nenachádzam; lebo nečiním dobrého, ktoré chcem, ale zlé, ktorého nechcem, to robím"(Rim. 7,15,18-19). Musí preto zvolať: "Ja biedny človek! Kto ma vytrhne z tela tejto smrti?"(v. 24). Ale túto otázku aj zodpovedá: "Ďakujem Bohu skrze Ježiša Krista, nášho Pána... Lebo zákon Ducha života v Kristu Ježišovi ma oslobodil od zákona hriechu a smrti... aby bolo naplnené právo zákona v nás, ktorí nechodíme podľa tela, ale podľa Ducha" (Rim. 7,25; 8,2,4). Galatskym píše Pavol: "Choďte Duchom a nevy­konáte žiadosti tela"(Gal. 5,16). "Ale ovocím Ducna je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, dobrota, dobrotivosť, vernosť, krotkosť a zdržanlivosť"(Gal. 5,22). Všimnime si, že toto je ovocie Ducha. Ovocie nie je zo Zákona, ktorý obmedzuje a zakazuje; toto je podľa zákona života v nás. Všetko toto nás učí, že zbožný život je prirodzeným dôsledkom pôsobenia Ducha Svätého, prebývajúceho vo veriacom. Ovocie Ducha je tak prirodzené, ako ovocie na stromoch. Keď toto ovocie chýba, sú tu vecí, ktoré bránia pôsobeniu zákona ducha života v Kristu Ježišovi. Peter pripisuje Duchu očistenie duší poslušnosťou pravdy (1.Pt. 1,22). Pavol o všetkom, čo Kristus skrze neho vykonal, hovorí ako o výsledku moci Ducha Božieho, a modlí sa za všetkých veriacich, že by im "ráčil dať (Otec) skrze svojho Ducha, mocou zosilnieť na vnútornom človeku"(Ef. 3,16). Pravý život, žitý pod vplyvom milosti vyučujúcej nie je, ako sa všeobecne má za to, život jednotlivca s určitou pomo­cou Božou, najmä v kritických chvíľach, ale život Boha samého, skrze Ježiša Krista, Jeho Syna, v moci prebývajú­ceho Ducha Svätého. Je zjavený v tých, ktorí sa odovzdali Bohu a sú ochotní konať Jeho vôľu...→

Neodsúdená cudzoložnica

"A Ježiš odišiel na Olivový vrch. Ale na úsvite zase prišiel do chrámu, a všetok ľud prichádzal k nemu; a sadol si a učil ich. A zákonníci a farizeovia doviedli k nemu ženu, pristihnutú v cudzoložstve, a postaviac ju do prostriedku povedali mu: Učiteľu, táto žena bola pristihnutá pri skutku, keď cudzoložila. A v zákone nám prikázal Mojžiš kameňovať také ženy, nuž čo ty hovoríš? Ale to povedali pokúšajúc ho, aby ho mohli obžalovať. A Ježiš sa zohol dolu a písal prstom na zem. A keď sa ho len neprestávali opytovať, pozdvihol sa a povedal im: Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí na ňu kameň. A opäť sa zohol dolu a písal na zem. Ale oni počujúc to a súc obviňovaní od svojho svedomia vychádzali jeden po druhom, počnúc od starších až po posledných, a zanechaný bol Ježiš sám, i žena, stojaca v prostriedku. A keď sa zase pozdvihol Ježiš a nevidel nikoho okrem ženy, povedal jej: Žena, kde sú tamtí tvoji žalobníci? Či ťa niktorý neodsúdil? A ona riekla: Niktorý, Pane. A Ježiš jej povedal: Ani ja ťa neodsudzujem; iď a nehreš viacej."(Ján 8,1-11). 

Predchádzajúca, siedma kapitola Evanjelia podľa Jána zaznamenáva rozhovor Pána Ježiša Krista s farizejmi v meste Jeruzalem. Časovo sa nachádzame v etape zhruba pol roka pred jeho ukrižovaním. Ako však postúpila služba Pána Ježiša, jeruzalemskí farizeji sú voči Kristovi čoraz viac zatvrdení. Odmietajú ho ako Spasiteľa a záchrancu. Svoj odmietavý postoj zdôvodňujú umelo vyfabrikovanými zámienkami a dôvodmi. Kapitola 7 končí zmienkou o tom, že po týchto rozhovoroch v chráme sa farizeji rozchádzajú - každý odchádza do svojho domu (verš 53). Pán Ježiš odchádza na Olivový vrch, ktorý je blízko Jeruzalema (Jn. 8,1). Na úsvite druhého dňa sa vracia späť do chrámu a učí ľud, ktorý prichádzal k nemu. Do tejto situácie vstupujú farizeji a zákonníci, ktorí doviedli k nemu ženu pristihnutú pri cudzoložstve (Jn. 8,3). Ôsma kapitola Evanjelia podľa Jána opisuje udalosti, ktoré sa odohrali na nádvorí chrámu, kde Ježiš učil. Farizeji a zákonníci postavili ženu pristihnutú pri cudzoložstve do prostriedku a povedali mu: "Učiteľu, táto žena bola pristihnutá pri skutku, keď cudzoložila". Podľa Mojžišovho zákona mal byť tento skutok cudzoložstva potrestaný - táto žena mala byť ukameňovaná. Skúsme si teraz objasniť podstatu tohto hriechu a jeho vážnosť. Písmo od začiatku druhej kapitoly knihy Genezis uvádza pre muža a ženu jednoznačný vzor, ktorý sa potom tiahne celým Písmom. Týmto vzorom je Boží plán, podľa ktorého sú ľudia stvorení v dvoch pohlaviach ako muž a žena. Spolu žiť má len jeden muž a jedna žena, a to počas celého svojho pozemského života. V živote muža a ženy má nastať moment, kedy sa zosobášia, kedy uzavrú manželskú zmluvu. V nej majú zotrvať vo vernosti jeden druhému. Dar sexuality budú používať len v rámci tejto manželskej zmluvy. Len takto sa ľudia majú množiť a zaplniť zem. Dar sexuality je zároveň dar, ktorý im patrí do ich intímnej blízkosti na zvláštne potešenie tak, ako to Pán Boh utvoril a ustanovil. Všetko, čo je odchýlkou od tohto vzoru, je podľa Písma smilstvo alebo sexuálna nečistota. Smilstvom je teda napríklad sexuálny život pred vstupom do manželstva, sexuálny kontakt mimo manželstva, alebo samoukájanie - jednoducho akékoľvek sexuálne vzrušenie a uspokojenie zažité inak ako s manželským partnerom. Ďalej písmo v spojitosti so sexuálnymi hriechmi hovorí ešte napr. o nečistote (1.Tes. 4,7), ktorá významom voľne zodpovedá smilstvu a tiež tomu, čo moderne nazývame homosexualita, teda sexuálny styk medzi osobami rovnakého pohlavia (Rim. 1,26-27; 1.Kor. 6,9; 1.Tim. 1,10). Popri slove smilstvo Písmo hovorí aj o cudzoložstve. Dá sa povedať, že slovo cudzoložstvo vymedzuje konkrétny druh smilstva. V jazyku Biblie v zásade platí, že cudzoložstvom sa označuje akt, kedy je jeden z manželov druhému sexuálne neverný, čím poruší manželskú zmluvu, v ktorej sa manželia navzájom zaviazali a sľúbili si, že patria jeden druhému už aj svojím telom. V texte Ján 8,1-11 sa slovo cudzoložstvo vyskytuje dvakrát. Nachádza sa vo verši 3 (pristihnutú pri cudzoložstve) a vo verši 4 (pri skutku, keď scudzoložila). To vedie k záveru, že podľa všetkého sa jedná o ženu, ktorá bola vydatá alebo aspoň zasnúbená. Je to žena, ktorá je už zaviazaná jednému konkrétnemu mužovi, a ako žena pod záväzkom (pod sľubom) spáchala tento konkrétny hriech sexuálnej nevernosti. Dôležité je, aby sme si uvedomili, že cudzoložstvo, ktoré patrí do širokej kategórie hriechov označených slovom smilstvo, je Božím slovom považované za zvlášť vážny hriech (1.Kor. 6,15-16). V Mojžišovom zákone, ktorý pre Židov a prozelytov bol záväzný, bolo ustanovené, čo sa v prípade hriechu cudzoložstva má s cudzoložníkmi udiať. Farizeji a zákonníci sa práve na toto odvolávajú: "A v zákone nám prikázal Mojžiš kameňovať také ženy"(verš 5). V Mojžišovom zákone je ustanovené, že za niektoré sexuálne previnenia je trest smrti. Tieto ustanovenia sú uvedené v dvoch statiach, a to: "Keby bol niekto nájdený, že leží so ženou, vydatou za muža, vtedy zomrú obidvaja, i muž, ktorý ležal so ženou, i žena, a odpraceš také zlo z Izraela. Keby sa stalo, že by dievka, panna, bola zasnúbená mužovi, a našiel by ju nejaký muž v meste a ležal by s ňou, vtedy vyvediete obidvoch ku bráne toho mesta a uhádžete ich kamením a zomrú, dievku preto, že nekričala súc v meste, a muža preto, že ponížil ženu svojho blížneho, a teda odpraceš také zlo zo svojho stredu"(Deuteronomium 22,22-24). Na tento text sa farizeji a zákonníci odvolávajú. V tomto texte ide jednak o vydatú ženu, alebo aj o ženu, ktorá už bola zasnúbená, teda už tu bol sľub vstúpiť s jedným konkrétnym mužom do manželstva. Keby sa vydatá alebo zasnúbená žena, a nejaký muž s ňou, dopustili takéhoto hriechu, tak v texte je priamo uvedené, že obaja majú byť ukameňovaní. Ešte v inom texte je všeobecné ustanovenie o cudzoložstve: "A človek, ktorý by sa dopustil cudzoložstva s niečiou ženou, ktorý by scudzoložil so ženou svojho blížneho, istotne zomrie i cudzoložník i cudzoložnica"(Leviticus 20,10). Ak sa ustanovenia Mojžišovho zákona majú uplatniť, musí existovať dôkaz o tom, že niekto takýto skutok spáchal. Príslušný text hovorí: keby bol niekto nájdený. Mojžišov zákon mal v sebe zabudované to, že musí byť nezvratný dôkaz, podľa ktorého je človek usvedčený. Takto bolo zabránené prípadom, že niekto na niekoho mal zlobu v srdci, a tak jednoducho prišiel a povedal, že tento a tento spáchal takýto a takýto hriech, a takto by sa na ňom vyvŕšil. A tak je tomu aj v Jánovi 8. Oni tú ženu priviedli dokonca aj fyzicky do kruhu ľudí, ktorým je Pán Ježiš obklopený, a hovoria, že bola pristihnutá pri cudzoložstve. Podľa všetkého majú v ruke dôkazy, a existujú aj svedkovia tohto činu. Pán Ježiš v rozhovore s nimi nespochybní, že sa to stalo. Dôležité ale je, a nech nám to neujde, že môžeme položiť otázku: Naozaj týmto zákonníkom a farizejom išlo o to, aby bol naplnený Mojžišov zákon a Boží ustanovený poriadok v Izraelovi? Či naozaj v ich srdci bolo: Naplňme spravodlivosť a popri tom sa Krista opýtame, ako túto situáciu vyriešiť a čo teraz vykonať? Sú dva veľké dôvody, kvôli ktorým o tom môžeme pochybovať. Ten prvý dôvod je, že na cudzoložstvo treba vždy dvoch. Priviedli však len ženu. Kde nechali muža? K cudzoložstvu predsa treba dvoch. Mojžišov zákon ustanovuje ukameňovať oboch! V tejto zaznamenanej udalosti je len jeden účastník cudzoložstva - žena - a to je podozrivé od samého začiatku. O druhom účastníkovi farizeji a zákonníci nehovoria nič. Čo ten muž? On možno stihol utiecť a oni ho nechali len tak? Keď ide o spravodlivosť, tak potom spravodlivosť na 100 %! Druhý dôvod je: Text priamo hovorí, že v ich srdci nie je túžba po samotnej spravodlivosti: "ale to povedali pokúšajúc ho, aby ho mohli obžalovať"(verš 6). A to bola opakovaná stratégia zákonníkov a farizejov: priviesť Pána Ježiša do dilemy. Nachytajme ho na dileme, ktorú nebude môcť vyriešiť. Dajme mu taký typ otázok a nejakých provokácií, pri ktorých nech povie jedno alebo druhé, stále na seba privedie zlé, dostane sa do nemilosti a dostaneme ho tam, kde ho chceme mať. Možno si spomeniete, že v inom evanjeliu je iný prípad s touto istou stratégiou. Tam prišli s otázkou: Máme platiť cisárovi daň alebo nie? Áno, alebo nie? Na obe odpovede boli pripravení obžalovať ho. Pán Ježiš sa však ich úkladom vyhol a svojou múdrou a mocnou odpoveďou ich doslova odzbrojil (pozri Mat 22,16-22). Vráťme sa teraz k našej situácii v Jánovi 8. Ak by Pán o cudzoložnici povedal: "Nechajte ju tak, nech si ide", tak by vznikla obrovská pochybnosť o tom, či berie vážne Boží zákon a dôkazy o tom, že táto žena bola pristihnutá pri čine cudzoložstva. Z Písma vieme, že Pán Ježiš ani raz nespochybnil Boží zákon, a vôbec ani Božie slovo v celej jeho pravdivosti a autorite. A ani teraz situáciu nerieši spôsobom: Obídeme Boží zákon a všetko necháme len tak bez povšimnutia. Na druhej strane, množstvo ľudí ho už pozná ako muža milosrdenstva, ako toho, kto nedolomí nalomenú trstinu. Poznajú ho ako toho, kto pristupuje k ľuďom s veľkým súcitom a s veľkou láskou. Ak Pán Ježiš povie kameňovať, a to je druhá stránka dilemy, do ktorej ho chcú dostať, tak celému zástupu sa v tej chvíli rozpadne obraz, ktorý o ňom mali. Ak povie kameňovať, tak bude On i naďalej vyplnením proroctva o tom pokornom služobníkovi z Izaiáša, ktorý prišiel dať svoj život a ten, ktorý prišiel slúžiť? Vidíme, že to je skutočná dilema, v ktorej sa Pán Ježiš nachádza. A navyše, ak by povedal, že kameňovať, tak vzniká otázka, ako to technicky uskutočniť. Ak tak, že priam hneď teraz treba zdvihnúť kamene a ženu ukameňovať, tak hrozí, že prídu Rimania a všetkých ich obvinia zo vzbury, lebo v tom čase je ustanovený taký poriadok, že židovská veľrada môže síce vyniesť rozsudok smrti, ale pred uskutočnením rozsudku musia ísť najprv za Pilátom (rímskym miestodržiteľom), ktorý rozsudok musí schváliť. Preto ani Ježiša nemohli odsúdiť a rovno popraviť veľkňazi, ale museli sa s Ježišom dostaviť ku Pilátovi na potvrdenie ich rozsudku. Vnímame, že je tu dilema. Potom sa však udeje niečo zvláštne. Tá zvláštna vec je v tom (verš 6), že Ježiš im neodpovedal, ale sa zohol a písal prstom na zem...→

(Ján Šichula)

Výhody odpustenia

Je to skutočne naša voľba

Naša schopnosť milovať tých, ktorí sa proti nám prehrešili, vyplýva z našej reálnej skúsenosti s Kristom. Ak sa nám zdá príliš ťažké milovať človeka, ktorý nám ublížil, pravdepodobne je to preto, že mu odmietame odpustiť. Asi by nás to nemalo prekvapovať, ale Ježiš bol v tomto priamy. Počas svojho krátkeho verejného vystupovania neustále poukazoval na silu a nevyhnutnosť odpustenia. V Lukášovi 7 k Nemu prišla žena hriešnica, ktorá mu odvážne začala umývať nohy, a Ježiš pred všetkými tými pobúrenými hosťami na párty hovorí: "Preto hovorím ti: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo mnoho milovala. Komu sa však málo odpúšťa, málo miluje."(Lukáš 7,47). Jedným dychom opakuje, že jej hriechy sú odpustené za to, akú nezvyčajnú a nesebeckú lásku mu preukázala. Už ste niekedy uvažovali nad tým, ako priamo je naša schopnosť milovať daného človeka naviazaná na našu schopnosť odpúšťať mu? Podstata toho, čo Ježiš hovorí, je, podľa mňa, dvojaká. Po prvé, naša schopnosť milovať tých, ktorí sa proti nám prehrešili, vyplýva z našej reálnej skúsenosti s Kristom. Po druhé, ak sa nám zdá príliš ťažké milovať človeka, ktorý nám ublížil, pravdepodobne je to preto, že mu odmietame odpustiť. Všimnite si, že hovorím "odmietame odpustiť", namiesto toho, aby som povedal: "sme neschopní odpustiť". Nepochybne existujú aj extrémne prípady, ale myslím si, že väčšinou ľudia skutočne vlastnia silu odpustiť akékoľvek hriechy. Takže potom neúspech nášho odpúšťanie zrejme tkvie v nedostatku motivácie či túžby tak spraviť, a nie v našej nemohúcnosti. "Prečo by som mal/a odpustiť svojmu otcovi? Jeho závislosť odrovnala moju mamu a zničila náš rodinný život." "Prečo by som mal/a odpustiť svojmu pastorovi? Zničil moju dôveru." "Prečo by som mal/a odpustiť tým ľuďom, ktorí vyhlásia vojnu nevinným ľuďom?" "Prečo by som mal/a odpustiť svojmu partnerovi, ktorý ma tak nehanebne podviedol?" "Prečo by som mal/a odpustiť svojim rodičom to, že sa rozviedli?" "Ako môžem odpustiť sebe to, že som ten, ktorý ničí dôveru iných, ubližuje ľuďom okolo alebo je proste len príliš slabý a príliš nedokonalý?"

Prečo odpúšťať?

Skutočne existuje jasný teologický dôvod, prečo si vybrať odpustenie. Ježiš zomrel, aby mohli byť naše hriechy odpustené, tak kto sme potom my, že sa rozhodneme neodpustiť iným? Toto by mala byť naša motivácia, však? A hoci vieme, že Biblia toto káže, aj tak si vyberáme neodpustiť. A v nevôli odpustiť, v ktorej zostávame často aj celé roky, postupne nevedomky napájame naše duše jedom a bránime tak radosti, aby sa v nás rozvíjala. Ako hovorí autor a seminárny profesor Lewis Smedes, keď sa zamýšľal nad evanjeliom, zrazu mu bolo celkom jasné, že "odpúšťanie zlých vecí, ktoré nám boli spravené, sa podobá na podstatu kresťanskej skúsenosti" (Forgive and Forget, Harper San Francisco). Dokonca, ako uzatvára, odmietnutie odpustiť je príčinou nepokoja a frustrácie v prvom rade pre toho, komu bolo ublížené. V minulosti, ako píše "bolo odpustenie vnímané ako povinnosť lásky, ktorú dlžíme ľuďom, čo nám ublížili. Objav, ktorý ma celkom ohúril, je, že odpustenie je prínosom a požehnaním predovšetkým pre toho, kto odpúšťa." Nedávne psychologické výskumy skutočne potvrdzujú, že dávanie milosti a slobody iným napomáha osobnej, vzťahovej a sociálnej pohode. Dr. Glen Mack Harnden z Kansaskej Univerzity nadšene prehlasuje benefity odpustenia. "Odpustenie nielenže vytvára priestor pre ľútosť, ale zároveň uvoľňuje toho, kto bol ranený, z pút živeného hnevu, zúrivosti a napätia, ktoré sa následne môžu odraziť vo fyzických problémoch, v podobe kardiovaskulárnych chorôb, vysokého krvného tlaku, a iných psychosomatických ochorení." (Christianity Today, January 10, 2000).

Praktické kroky

Znie to dobre? Tak poďme ďalej: ako teda prakticky odpúšťanie vyzerá? Tu je konkrétny návod procesu odpúšťania.

- Nepotláčaj pocity bolesti, hnevu či hanby. Namiesto toho si tieto pocity priznaj a zaviaž sa niečo s nimi robiť.

- Nezameriavaj sa len na osobu, ktorá ti ublížila, definuj si všeobecný vzorec konkrétneho správania, ktoré tak na teba stále rovnako pôsobí.

- Urob vedomé rozhodnutie nehľadať pomstu a neživiť v sebe pocit neprávosti. Namiesto toho sa rozhodni odpustiť. Tento obrat srdca predstavuje kritický bod procesu odpustenia.

- Sformuluj si logické zdôvodnenia pre odpustenie. Napríklad: Skrze odpustenie mám možnosť byť vnútorne uzdravený/á a pohnúť sa ďalej vo svojom živote.

- Skús o tom, kto ti ublížil, premýšľať inak - vidieť veci z jeho prespektívy.

- Vyrovnaj sa s bolesťou, cez ktorú si prešiel a neprenášaj ju na iných ľudí vrátane toho, kto ti ublížil. Objav, ktorý ma celkom ohúril, je, že odpustenie je prínosom a požehnaním predovšetkým pre toho, kto odpúšťa.

- Vyber si možnosť šírenia dobrej vôle a milosti na iných, hľadaj ich dobro.

- Premýšľaj nad tým, aké to je byť oslobodený od bremena zášti.

- Uvedom si paradox odpustenia: keď uvoľníš niekoho zo zovretia pút neodpustenia, ty sám zakúsiš uvoľnenie a uzdravenie.

Týmto všetkým nechcem povedať, že odpúšťanie je ľahké a pôjde automaticky. Ale, ako poukazuje aj Ježiš, je absolútne nevyhnutné pre naše zmierenie a, vo svetle nedávnych štúdií, je dôležité pre všetkých, aby sme boli schopní oslobodiť sa a znovu sa navzájom objať. A kým sme ešte v procese, nezabudnite odpustiť aj sebe samým.

(Ken Fong)