Naša  záchrana  je

Zamyslenia nad slovom Božím/Mikuláš Zavilla

Poučenie a varovanie

Človek získava vedomosti, nadobúda vedomosti preto, aby ich uviedol do života, aby tak spokojne, alebo šťastne žil. Žiť teraz a mať dobrý výhľad a nádej do budúcnosti - do večnosti. To je, si myslíme cieľom a zámerom, každého rozumného a správne zmýšľajúceho človeka. U kresťana by mal byť tento predpoklad ešte samozrejmejší a istejší. Ak správne rozumieme Božiemu slovu tak vieme, že Pán Boh hoci je všemohúci, predsa dal človeku určitú slobodnú vôľu a očakáva, že človek budem konať, myslieť podľa Božích pokynov a zámerov. Pretože tie sú o tom, aby sa ľuďom dobre žilo-darilo teraz i vo večnosti. Z Písma tiež vieme, že Pán Boh k človeku pristupuje s určitým poučením, pokynmi a výchovou. Preto vždy všetko nemusí byť, podľa ľudských, predstáv prijemné a v pohode. Tiež vieme, že sú ľudia, ktorí intenzívnejšie hľadajú Božiu vôľu, Božie zámery a tie chcú vedieť pre seba, ale aj ich dávajú na vedomie aj širšiemu okruhu ľudí. Zvyčajne ich voláme "proroci" a ich zvesť "proroctvá:" Proroci a proroctvá, ako sa z Božieho slova dozvedáme môžu byť praví, pravdiví, ale aj nepraví, klamliví a podvádzajúci. Podľa toho môžu ľudia byť pravdivo informovaní - podľa Božej vôle, ale aj nepravdivo, podvodne. Za pravdivým proroctvo je Duch Boží - svätý Duch. Za nepravdivým môže stáť priam satan, zlí proti Pánu Bohu zameraní duchovia, ale aj ľudská samovôľa a svojvôľa. Proroctvá a ich naplnenie sú silným motívom, pre aj pri evanjelizácii, pri budovaní a raste vo viere, pre Cirkev. Preto sa aj satan a jeho služobníci miešajú do proroctiev a sú neprajníkmi tohto Božieho zámeru sú často aj nerozumní, svojvoľní ľudia.

Vtedy a dnes

Už v SZ časoch boli falošní proroci. To sa opakovalo i v čase pôsobenia Pána Ježiša na zemi. Súčasne On vedel, že to neprestane, ale naopak, že sa to bude opakovať, ba že sa to rozrastie. V tomto zmysle je aj podobenstvo o horčičnom semene a vzrast v strom, kde sa môžu uhniezdiť rôzni vtáci. V kn. Zjavenia Pán Ježiš hovorí o Mikulášencoch a o riešení s nimi. V tom čas sa s nim niektoré zbory vysporiadali a ich vytvorili, ak neurobili pokánie a sa neobrátili. Bolo to podľa Božej vôle a bolo to správne a dobre. Aká je však situácia dnes. Keď reformácia priniesla to správne a pravdivé pochopenie Božieho slova, už nebola v stave niekoho vytvoriť, exkomunikovať niekoho, ale naopak boli to oni čo museli z cirkvi odísť. V čase nástupu a silnejúcemu liberalizmu sledujeme proces, ktorý ešte veľmi silno zasahuje do učenia o Božom slove a jeho porozumení. Do teologického vzdelávania sa dostávajú nesprávne a zavádzajúce smery a liberalizmus. Tým priam máme v cirkvách, vo zboroch máme kazateľov, učiteľov a farárov s učením a výkladmi, ktoré nie sú podľa Božích zásad a princípov. Tu už vytvorenie takýchto v "moci"- ordinovaných teológov nie je vôbec mysliteľné. Ostáva iba odchod z takej cirkvi, často vznik novej denominácie. Je to smutný a bolestivý proces, ale môže priniesť svoje ovocie. Zásady o slove - doslovne, alebo Písmo vysvetľuje samo Písmo - iná časť, podobná nám dáva porozumenie. To je čoraz viac zanedbávané, alebo priam zaznávané. Rozhodné a jednoznačné kroky.

Chce to od nás Pán Boh?

Pán Ježiš nás učí a toto aj vyžaduje. V Mt. 5,27-30 čítame toto: "Počuli ste, že bolo povedané: Nescudzoložíš! Ja vám však hovorím: Každý, kto sa žiadostivo pozerá na ženu, už s ňou v srdci scudzoložil. Ak ťa teda pravé oko zvádza na hriech, vylúp ho a odhoď od seba. Je pre teba totiž lepšie, ak zahynie jeden tvoj úd, ako keby celé tvoje telo bolo uvrhnuté do pekla. A ak ťa zvádza na hriech tvoja pravá ruka, odtni ju a odhoď od seba. Je pre teba totiž lepšie, ak zahynie jeden tvoj úd, ako keby celé tvoje telo prišlo do pekla." Je tu rozhodne požiadavka radikálneho riešenia. V SZ to jednoducho takto praktizovali "ruku za ruku," (2.Mj. 21,23). Dnes si to nevieme predstaviť, ale nebolo by to účinnejšie? Tým, smerom sa však nechceme uberať, ale rozhodne vieme, že Božia vôľa je aj radikálne riešenie. Toto sa rozhodne stalo, keď sa reformáčné hnutie oddelilo od tzv. tradičnej cirkvi. Jednoznačne a radikálne sa oddelilo od mariánskeho kultu, od odpustkov, spasenia zo skutkov, z premeny chleba a krvi pri večeri Pánovej a iných nebiblických dogiem a praktik. Je len na nás, ako budeme uplatňovať slová Pána Ježiša i o falošných prorokoch a či samy sa neuberieme nesprávnou cestou...→

Pozor na malú vieru

Každá generácia veriacich má vo svojej dobe hrozby, ktoré ohrozujú jej biblickú vieru. Ani my dnes nie sme výnimkou. Nemali by sme si myslieť, že žiadne hrozby našej viere nehrozia. Častokrát sa aj tí, ktorí majú správny biblický pohľad na vieru, môžu dostať do stavu, kedy majú predstavu, že je všetko v poriadku, ale nemusí to nutne tak byť. Sme veriaci, obrátili sme sa, sme znovuzrodení, máme správne doktríny, správne učenie. Vieme, že Boh je jeden, Ježiš Kristus bol vzkriesený v tele a bolo to skutočné vzkriesenie tela, má aj božskú aj ľudskú prirodzenosť, na Letnice bol vyliaty Svätý Duch, anjeli existujú, a pod. Mnohokrát tým, že v mysli uchovávame správne chápania biblických právd a doktrín, máme sklon sa uspokojiť, že s nami a všetkým, čo k viere patrí, je to v poriadku. Nebezpečenstvo malej viery skutočne existuje a dotýka sa aj každého biblického veriaceho. Osobná či spoločná služba, konanie pre Božie kráľovstvo či v zbore, či doma, či v rodine, či na pracovisku, nebude účinná a plodná tam, kde nebude živá, silná a rastúca viera. Keď život kresťana je ako od deviatich k piatim a on má stále dojem, že sa míňa niečoho podstatného, často tento stav súvisí s tým, že niečo nie je v poriadku s jeho vierou. Spoločenstvo s Kristom a to, že ho chcem skutočne poznať, chcem s ním chodiť, rásť v ňom, nie je možné bez živej rastúcej viery. Pán Ježiš pamätá na nás v našich zemských potrebách a ako kresťania poznáme jeho zaopatrenie. Z tejto jeho moci nijako teraz nejdeme ubrať, predsa sa však poďme pozrieť hlavne na nasledovné štyri skutočnosti, nakoľko tieto úzko súvisia s večnosťou a nebeským povolaním (pozri Židom 3,1), ktoré Písmo predkladá pred každého kresťana:

- posvätenie a boj s hriechom;

- schopnosť svedčiť a znášať utrpenie a skúšky;

- poznávanie Krista a jeho vôle pre svoj život;

- prinášanie ovocia na Božiu slávu.

Hneď na začiatku treba poznamenať, že to, čo je zaručene nespoľahlivé, je, keď si poviem: "Mám pocit, že so mnou je absolútne všetko v poriadku". Názorne by sme si to mohli uviesť na príklade nášho zdravotného stavu. Ideme napríklad na preventívnu alebo povinnú lekársku prehliadku a až tam sa dozvieme, že máme zdravotný problém a to aj napriek tomu, že sa cítime dobre. Iný príklad je s autom. Jazdíme na aute, všetko je navonok v poriadku, ale niekde vo vnútri je skrytá porucha a je len otázka času, kedy dôjde k zlyhaniu. Tým chceme poukázať na to, že sa nemôžeme merať podľa toho, ako sa cítime. To, že sa mi zdá, a že mám pocit, že je všetko v poriadku, nie je mierou môjho skutočného stavu.

Prvým znakom toho, že som v nebezpečenstve stavu malej viery, ba priam že mám malú vieru, je, že sa nemodlím. Mohlo by sa nám zdať, že nie je dôležité o modlitbe hovoriť, že modlitba pre veriaceho je jednoduchá vec, ale práve v jednoduchých veciach sa skrýva veľké nebezpečenstvo. Keď by som si poctivo zapísal na papier, koľko som sa modlil od pondelka rána do nedele večera, tak to číslo na papieri je meter/mierka mojej viery. Modlitba meria to, čo som očakával, že Boh bude skutočne konať so mnou, s ľuďmi okolo mňa, že zasiahne v mojich situáciách a vo všetkom, čo sa so mnou deje. Čím viac sa toto číslo blíži k nule, tým vážnejší je stav. Mnohokrát, keď sa aj modlíme, je to už len mechanická a formálna modlitba a to znamená, že sme už blízko toho, ako sa ľudia naučili modliť v nejakom formálnom náboženstve, kedy mechanicky opakujú naučené vety a frázy. Písmo v liste Filipským 4,6 hovorí: "O nič sa nestarajte, ale vo všetkom modlitbou a prosbou s ďakovaním nech sa oznamujú vaše žiadosti Bohu". Boh v Starej zmluve znova a znova karhal Izrael za to, že nevolali k nemu, nemodlili sa. Namiesto pokornej závislosti na Bohu sa opäť a opäť oddávali neprávosti, často až po otrasné modlárstvo. Vyčítal im to všetko ako hriech. Písmo hovorí, že prvotnou príčinou ich neposlušnosti a úpadku, kedy namiesto živej modlitby a chvály slúžili hriechu, bola ich nevera. Vidíme túto spojitosť napr. v Deuteronomiu 1,32 či v Žalme 78,32. Neprichádzali s vierou k Božiemu zasľúbeniu. Už Stará zmluva odkrývala spojitosť medzi vierou v Boha a modlitbou k nemu - Žalm 78,34: "... a hľadali ho a navrátiac sa hľadali silného Boha skoro za svitu...". Prepojenie na modlitbu odkrýva i Žalm 107. Čítame "A keď volali na Hospodina vo svojom súžení, zachránil ich z ich úzkosti"(Ž 107,13). Keď volali k Hospodinovi, vtedy ich počul. Opäť prišiel život viery a ten bol zjavný podľa horlivého volania k Najvyššiemu. Boh nepočúva tých, ktorí k nemu nevolajú. Boh nikde v Biblii nie je predstavený ako Boh, ktorý vypočuje ľudí, ktorí k nemu nevolajú, ktorí pred ním mlčia. Proroci karhajú Izrael, ale až vtedy, keď prišla národná kríza, Izraelci volali k Bohu. A to je nakoniec aj kontext Žalmu 107. Keď volali na Boha vo svojom súžení, on ich počul a zachraňoval. Jeden zo znakov pohanov (neveriacich) je život v ustarostenosti. Žijú život neprestajného starania sa, pretože nevedia, kto je Boh, nevedia, čo sa stane zajtra a čo s nimi bude po smrti. Ľuďom, ktorí nepoznajú Boha nezostáva nič iné, len život v ustarostenosti. Pán Ježiš v kázni na vrchu učil o viere, o nebeskom Otcovi, o jeho starostlivosti a apoštol Pavol rozvíja to, čo už Ježiš Kristus učil: "O nič sa nestarajte, ale vo všetkom modlitbou a prosbou s ďakovaním nech sa oznamujú vaše žiadosti Bohu". Nemám o nič väčšiu vieru, než ako som sa modlil v tento deň, v tomto týždni. Nemôžem sa utiekať k pocitom, že v tomto dni som sa cítil fajn, že som bol celkom v pohode. Moja modlitba je meter mojej viery.

Druhý znak. Rýchle podliehanie satanovým útokom bez boja. V liste Efezkým 6,16 je uvedené: "A pritom pri všetkom vezmite štít viery, ktorým budete môcť uhasiť všetky ohnivé šípy toho zlého". Útoky toho zlého vždy zmerajú moju vieru. To znamená, že keď Satan na mňa útočí a chce ma zviesť do hriechu, naplniť môj život zlými žiadosťami a všelijako ma zastrašovať, vtedy mi Písmo hovorí: "vezmite štít viery...". Čo sa stane, keď nezdvihnem štít viery? Tak jeho šípy ma zasiahnu a ja som jeho, už ma chytil. Šípy prenikli a už ma ťahá po svojich cestách. Moja myseľ už je tam, kde ma chce mať. Štandardný diablov nástroj sú pokušenia, ktoré prichádzajú cez telo alebo svet. Odolávam alebo som ľahkou korisťou, ktorá padne pri prvom nutkaní na zlé? Keď prvé ľahké pokušenie ma stiahne do hriechu, tak viem, že žijem v slabej, malej viere, v ktorej neviem zdvihnúť štít viery. Písmo prikazuje "ktorému sa postavte na odpor, pevní vo viere, vediac, že vaše bratstvo inde po svete znáša tie isté utrpenia"(1.Petrov 5,9). Moja schopnosť odolávať až do konca meria moju vieru. Pretože dvíham štít viery, stojím pevný vo viere, odolávam diablovi a moja viera je zjavená a zmeraná. Toto nemá nič spoločné s pocitmi. Viem si zmerať tento deň, viem si spätne prezrieť celý tento týždeň a viem, čo som urobil, keď zrazu prišla myšlienka robiť niečo, čo je ďaleko od Božieho kráľovstva - či som vedel s ňou bojovať a odmietnuť ju - alebo ma dostala. Alebo, keď príde k takýmto situáciám a treba sa obrátiť na Boha, či som ako zvädnutý kvet, ktorý dal všetku energie zemským aktivitám a stal som sa ľahkou korisťou pokušeniu?..→

(Ján Šichula)

Si tvorcom pravého pokoja?

(Mt. 5,9)

Myslím, že väčšina z nás túži po tom, aby tu už konečne prestali vzájomné nekonečné a častokrát nezmyselné spory, aby sme mohli pokojne žiť a pracovať. Politickí predstavitelia vyslovia veľa slov o pokoji a spravodlivosti a pri tom je stále veľa nepokoja a nespravodlivosti. Situácia vo svete nie je o nič lepšia. Rýchlo prepukajú stále nové a nové ozbrojené konflikty a len niektoré a veľmi pomaly sa končia. Každý hovorí, že chce pokoj, spravodlivosť a zmierenie, ale výsledok je opačný. Kde je problém? Ako ho riešiť? Čo môžeme a máme robiť v tejto situácii mi kresťania? Môžem niečo konkrétne urobiť aj ja? Nechcem dnes dávať hotové recepty, ale chcem spolu s vami hľadať odpovede, inšpiráciu a pomoc v Božom slove. Korene nepokoja ležia hlboko v ľudskom hriechu, ktorý znepokojuje ľudí. Ľudská túžba po moci, zisku a majetku dnes, ako aj v minulosti pôsobí nepokoj. Neznejú nám aktuálne slová proroka Jeramiáša? "Pretože od najmenšieho po najväčšieho všetci sú ziskuchtiví, od proroka až po kňaza všetci sa dopúšťajú klamu a ľahkomyseľne liečia rany môjho ľudu. Hovoria: Pokoj, pokoj! Ale niet pokoja! Na hanbu vyšli, lebo ohavnosť páchali. Už ani stud necítia, ani hanbiť sa nevedia. Preto padnú s tými, ktorí musia padnúť, klesnú, keď ich navštívim - hovorí Hospodin."(Jer. 6,13-15). Úlohou nás veriacich, nás Božích detí nie je rezignovať, nie je bojovať za nastolenie pokoja, ani rozmnožovať falošné neúprimné slová o pokoji. Našou úlohou je tvoriť pokoj. Pán Ježiš Kristus to zdôrazňuje a nazýva blahoslavenými tých, ktorí tvoria pokoj. Tvorcovia pokoja, nie bojovníci za pokoj budú nazývaní najvyšším titulom: synmi Božími. (Mt. 5,9): "Blahoslavení, ktorí tvoria pokoj, lebo synmi Božími oni budú sa menovať". Čo to znamená "tvoriť pokoj". Dá sa to vôbec v dnešnej situácii? Prirodzene, aby sme mohli tvoriť pokoj medzi ľuďmi, musíme ho najprv sami mať. Odkiaľ ho vziať, kde ho hľadať? (ponuka je v dnešnom svete široká - transcendentálna meditácia). Jediným zdrojom pravého pokoja je Stvoriteľ všetkého, ten od ktorého a z ktorého všetko pochádza - Boh, ktorý je na mnohých miestach v Písme nazývaný Boh pokoja, ktorý zasľubuje svoju prítomnosť (Rim. 15,33; 16,20; 2.Kor. 13,11; Fil. 4,9). On si nenechal svoj pokoj pre seba, ale poslal ho vo svojom Synovi Pánovi Ježišovi Kristovi na túto zem. Vytvoril podmienky pre pokoj tým, že odstránil hriech zo vzťahu medzi človekom a Bohom, ktorý je príčinou nepokoja a nastolil spravodlivosť. "Lebo Boh za dobré uznal, aby v Ňom (v Kristovi) prebývala všetka plnosť a aby Ním zmieril so sebou všetko, aj čo je na zemi, aj čo je v nebesiach, a priniesol pokoj v krvi Jeho kríža"(Kol. 1,19-20). Pokoj je teda tu, na tejto zemi, je dosiahnuteľný, aj vieme kde ho hľadať. Pán Ježiš sám hovorí tie známe slová svojim učeníkom aj nám: "Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám nermúti srdce a nestrachuje"(Jn. 14,27). Ani jeden človek nemôže mať pravý pokoj a byť tvorcom pokoja medzi ľuďmi, ak neprijal pokoj od Boha, skrze obeť Pána Ježiša Krista. Ak ešte nemáš tento pokoj, môžeš ho práve dnes získať. Vyznaj Bohu svoj hriech, popros ho, aby prišiel do Tvojho života a priniesol svoj pokoj. Viacerí z nás, možno väčšina už tento základný krok urobila. Prijali sme Boží pokoj v Pánovi Ježišovi Kristovi. Môžeme tvoriť pokoj medzi ľuďmi, ale skutočne to aj robíme? Nenechávame si pokoj, ktorý sme získali za darmo len pre seba? Možno, že by sme ho aj chceli dávať ďalej, ale nevieme ako, možno si dokonca myslíme (aj keď to nepovieme nahlas), že tento Boží pokoj akosi nepatrí do dnešného sveta. Je to len akýsi vnútorný pocit pokoja, vyrovnanosti za každej situácie, ktorý pretrváva stále, aj keď je okolo nás nepokoj. To je pravda, ale Boh nám nedal svoj pokoj, aby sme sa z neho vnútorne vytešovali. Dal nám ho, aby sme ho rozdávali ďalej, aby sme tvorili pokoj. Ak chceme pochopiť, čo to znamená byť tvorcom pokoja, musíme rozumieť významu výrazu pokoj, ktorý je tu použitý v Písme. Slovo EIRÉNÉ v Písme zahrňuje všetky druhy dobra, každé požehnanie, ktoré sa týka duše, alebo tela, časnosti alebo večnosti. Z toho vidíme, ako široko máme chápať slovo o "tvorení pokoja." Čo znamená byť činiteľom, tvorcom pokoja? Toto označenie v doslovnom význame označuje ľudí, ktorí milujú Boha a človeka, ktorí si zošklivujú a zavrhujú všetky spory a hádky, všetky nezhody a sváry, snažia sa utišovať a ukľudňovať divoké vášne ľudí, zmierovať sváriace sa strany a ak je to možné ich aj zmieriť. Používajú všetky svoje sily, všetky schopnosti, ktoré im Boh dal, každý možný spôsob, aby zachovávali pokoj tam kde je a nastolili ho tam, kde nie je. O človeku, ktorý pôsobí pokoj môžeme povedať dve hlavné veci. Pasívne to znamená, že je pokojamilovný, lebo škriepna povaha nemôže byť činiteľom pokoja. My sami nikdy nesmieme vyvolávať konflikty, alebo byť za ne zodpovední. Naopak sme povolaní ku pokoju, máme aj aktívne presadzovať pokoj. Máme "hľadať pokoj s každým človekom"(Žid. 12,14), "hľadať pokoj a snažiť sa za ním"(1.Pt. 3,11) a nakoľko je na nás, mať "pokoj so všetkými ľuďmi."(Rim. 12,18). Aktívne to musí byť človek, ktorý pôsobí pokoj činne, cieľavedome. Nestačí mu iba nehasiť, čo ho nepáli. Je to človek, ktorý sa aktívne usiluje o to, aby bol mier medzi človekom a človekom, medzi skupinou a skupinou, národom a národom. Je to človek, ktorého konečným a zvrchovaným záujmom je to, aby všetci ľudia mali pokoj s Bohom. V plnom slova zmysle je človek pôsobiaci pokoj ten, kto činí dobre všetkým, akonáhle k tomu má príležitosť, človek ktorý je plný lásky k Bohu a ľuďom a ktorý prejavy tejto lásky nemôže obmedziť len na rodinu, priateľov, stúpencov, ale preukazuje ju priateľom aj nepriateľom. Robí tak pri každej príležitosti a každým možným spôsobom. Robí dobre v telesných veciach aj duševnej a duchovnej oblasti. Tvorenie pokoja sa začína vlastne v našom každodennom bežnom živote. Všimli ste si ako to medzi nami ľuďmi iskrí. Ako sme ochotní za každú maličkosť okamžite toho druhého slovne, alebo aj fyzicky napadnúť? Tvoríme pokoj v našich vzťahoch s ľuďmi v dome, na pracovisku, v meste, medzi našimi susedmi, spolupracovníkmi a známymi? Poznajú Ťa ako tvorcu pokoja? Božie slovo nám k tomu na mnohých miestach dáva rady a príkazy ako to robiť: "Chráň si jazyk pred zlým a svoje pery od lživých rečí, odstúp od zlého a čiň dobre, hľadaj pokoj a snaž sa oň!"(Ž. 34,14-15). Môžeš dôverovať Bohu, že On počuje Tvoje volanie, ak sa ti deje krivda, nemusíš Ty riešiť situáciu vyvolávaním nepokoja. Žalmista pokračuje: "Hospodinove oči uprené sú na spravodlivých a Jeho uši na ich volanie. Tvár Hospodinova je proti zločincom, aby ich pamiatku vyhladil zo zem. Keď spravodliví kričia, Hospodin ich počuje, zo všetkých súžení ich vytrhuje"(Ž. 34,16-18). Podobne hovorí aj apoštol Pavel v NZ v liste Rimanom: "Ak je možné, nakoľko je na vás, majte pokoj so všetkými ľuďmi, nepomstite sa, milovaní, ale ponechajte to hnevu Božiemu - lebo je napísané: Mne patrí pomsta, ja odplatím; hovorí Pán"(Rim. 12,19). Tieto verše nás však nevyzývajú k pasivite, ako by si mohol niekto myslieť. Možno ste si všimli v týchto veršoch a aj v tých predchádzajúcich, že pokoj je veľmi úzko spojený, možno povedať, že neoddeliteľne spojený so spravodlivosťou. Tam, kde je spravodlivosť, tam je pokoj, kde sa deje nespravodlivosť, tam nastáva nepokoj. Dôkaz o tom, že je to pravda môžeme prežívať aj v dnešných dňoch. Citované verše nás varujú pred tým, aby sme spravodlivosť, motivovaní pomstychtivosťou, brali do vlastných rúk. Tým len rozkrúcame špirálu pomsty a vzájomného odplácania, ktorej koniec môže byť katastrofálny. Neznamená to však, že by sme mali rezignovať na presadzovanie, na pôsobenie spravodlivosti. Ak chceme tvoriť pokoj, musíme presadzovať spravodlivosť. Nie našu ľudskú, ale Božiu, ktorú nám zjavil vo svojich zákonoch. Pokoj, ktorý máme tvoriť, ako Boží synovia a dcéry nie je lacný pokoj - sebecký pokoj. V žiadnom prípade neznamená pokoj v zmysle porekadla: "Nehas čo ťa nepáli". Neznamená mať pokoj s každým aj za cenu, že si nevšímam krivdy, útlak, nespravodlivosť, podvody, vraždy, krádeže okolo seba. Neznamená to mlčať k týmto veciam, k porušovaniu Božích aj ľudských zákonov, "aby som mal pokoj". Takýto pokoj možno je pohodlný, môže vyzerať pekne, môže aj nejaký čas vydržať, môže byť dokonca natretý "náboženským náterom lásky", ale nie je to trvalý pokoj, nie je to Boží pokoj, lebo nie je založený na spravodlivosti. Tvorenie pokoja teda vyžaduje od nás kresťanov ako jednotlivcov v medziľudských vzťahoch a od cirkvi ako spoločenstva veriacich v spoločenských vzťahoch, aby sme jasne stáli na strane spravodlivosti. Vyžaduje to odvahu stáť za poznanou pravdou Božieho slova a evanjelia, ujímať sa slabých, chorých, utláčaných, odvrhnutých, nemlčať, keď sa niekomu deje krivda. Takýto postoj, takéto tvorenie pokoja vyžaduje sebaobetovanie, nasledovanie Kristovho príkladu. Znamená to obetovanie toho "sebeckého pokoja" - "aby som mal pokoj". Znamená to nesenie kríža. Nemôžeme mať pokoj na úkor nám zverenej zodpovednosti, poslania. Sme strážcami nášho národa, podobne, ako bol Ezechiel strážcom Izraela a Boh aj Tebe aj mne hovorí: "Keď počuješ slovo z mojich úst, varuj ho v mojom mene. Keď poviem bezbožnému: Určite zomrieš, a nebudeš ho varovať, ani neprehovoríš, aby si varoval bezbožného pred jeho bezbožnou cestou, aby sa zachoval nažive, ten bezbožný zomrie pre svoju neprávosť, ale jeho krv budem vyhľadávať z tvojej ruky. Ak napomenieš bezbožného a on sa neodvráti od svojej bezbožnosti a od svojej bezbožnej cesty, zahynie on pre svoju neprávosť, a ty si zachrániš život"(Ez. 3,17-19). Predpokladom toho, aby sme vedeli tvoriť takýto Boží pokoj je to čo Pavel napísal v liste Kolosenským: "A pokoj Kristov nech rozhoduje vo vašich srdciach, veď k nemu ste aj vy boli povolaní ako jedno telo a buďte za to vďační"(Kol. 3,15). Sme vďační za to, že nás Boh povolal za tvorcov Jeho pokoja na tejto zemi? Možno si myslíš, že to nedokážeš. To je dobré, lebo len vtedy dokážeš byť kanálom, cez ktorý do tohto sveta prúdi Boží pokoj, láska a spravodlivosť. Ak si myslíš, že sa ti nedostáva múdrosti, aby si vedel byť tvorcom pokoja, apoštol Jakub Ti radí, aby si o ňu prosil Boha, ktorý ti ju ochotne dá a charakterizuje túto múdrosť zhora ako "čistú, pokojamilovnú, krotkú, poslušnú, plnú milosrdenstva a dobrého ovocia, nestrannú a bez pokrytectva". S takouto výbavou sa dá pustiť do tvorenia Božieho pokoja. A nebude to bez odmeny, lebo apoštol Jakub dodáva: "A ovocie spravodlivosti rozsieva sa v pokoji tým, čo tvoria pokoj"(Jk. 3,17-18). Pokoj Boží je dar, ktorý sme od neho dostali a ktorý máme niesť ďalej do tohto sveta tým, že ho budeme okolo seba s Božou pomocou tvoriť. Ako každý Boží dar, aj pokoj sa tým, že ho rozdávame rozhojňuje. Možno práve preto je ho tak málo v našej krajine, že si ho my kresťania, ty aj ja, sebecky schovávame pre seba. Prosme Ho o našu krajinu, o náš národ, aby sa nad nami zmiloval, aby sme vedeli byť šíriteľmi, tvorcami Jeho spravodlivosti a pokoja na tomto svete aj na Slovensku, ktoré to tak veľmi potrebuje.

(Ján Szőllős)