Naša  záchrana  je

Ako hľadať a nájsť Pána / Peter Masters

Božie posolstvo v jasných slovách "Môj synu, ak prijmeš moje slová." Toto sú Šalamúnove slová, no čo je významnejšie, sú to slová Božie. Všimnime si, že Šalamún tu nehovorí, aby ľudia prijali jeho učenie ani pokyny, ale jeho slová, čo nás upozorňuje na skutočnosť, že Božie posolstvo je vždy vyjadrené zmysluplnými slovami. Nejde o neuchopiteľné, tajomné posolstvo, o hmlistú, spletitú vec, ktorej rozpletaním musíte stráviť celý svoj život. V Božom zjavení sú bez pochyby určité ťažké a hlboké miesta, no všetky kľúčové pravdy sú nám zjavené v jasných slovách. Ide napríklad o pravdy ako kto je Boh, aký je Boh, Jeho plán v stvorení ľudstva, kde ľudstvo zblúdilo, čo Boh vykonal pre naše spasenie a ako Ho môžeme nájsť a kráčať s Ním. Všetky tieto veci sú v Biblii vyjadrené jasnými, zrozumiteľnými slovami. Základné princípy, ktoré dokážu osvetliť naše životy a priviesť nás k Bohu, boli Bohom zjavené vo forme zmysluplných slov, a tieto pravdy sa nikdy nemenia. Božie posolstvo teda nie je nejaká záhada. K Bohu sa nepribližujeme rokmi strávenými v transcendentálnej meditácii ani honbou za neobvyklými pocitmi a mystickými zážitkami. Božie posolstvo rovnako nie sú slová, ktoré pre jedného človeka znamenajú jedno a pre druhého druhé. Nie je to žiadna podivná náboženská hatlanina, ktorej podstatu nie je možné pochopiť. Kráľ Šalamún v dôsledku hovorí, "Počúvaj moje slová. Budem vyučovať v zmysluplnom jazyku, formou postupnosti tvrdení a zrozumiteľných výrokov, pravdu o Bohu a o tom, ako Ho nájsť." Biblia je Božia Kniha, v ktorej je nám prezentované logické posolstvo o našom odcudzení od Boha, o obeti zmierenia za naše hriechy, ktorú vykonal Ježiš Kristus, a dostupnosti a charaktere obrátenia. Biblia nám hovorí, ako Kristus, Spasiteľ, prišiel z Neba, aby vytrpel trest za hriech na mieste každého jedného človeka, ktorý v Neho uverí na svoje odpustenie, a nabáda nás hľadať Ho a vstúpiť s Ním do osobného vzťahu. Hovorí nám, že ak tak učiníme, nájdeme Ho, a že On radikálne zmení naše životy, privedie nás k poznaniu Jeho Osoby v tomto živote, a potom naveky. Tieto isté základné pravdy sú v biblických knihách mnohokrát opakované, aby sme boli utvrdení, že sme im porozumeli správne. Ak sa zo slávneho Šalamúnovho nabádania nenaučíme nič iné, mali by sme sa naučiť toto - že nedokážeme nájsť Boha cez výskum a štúdium rôznych náboženstiev, ale len cez počúvanie Jeho zjaveného Slova, ktoré nám vysvetľuje, kto Boh je a aká je Jeho metóda spasenia duší. Práve naša viera a reakcia na toto Slovo a túto metódu vedie k nájdeniu Pána. Šalamún hovorí - "Môj synu, ak prijmeš moje slová." Keď nám Šalamún hovorí, aby sme v sebe schovali Božie prikázania, len opisuje Božie posolstvo iným výrazom. Prikázania sú jednoducho príkazy a tento pojem učí, že Božie posolstvo nie je jedna z alternatív, ale niečo, čo sme povinní poslúchnuť. Božie slová v sebe nesú autoritu zákona pre každú ľudskú dušu. Ak by nás policajná hliadka zastavila pre prekročenie rýchlosti, vari by sme povedali, "Vaše slová, pán policajt, o tom, že som šiel až tak rýchlo, ma neprekvapujú, ale ak by ste odstúpili nabok, ja by som šiel ďalej a zvážil, aká rýchlosť by bola primeraná"? Toto by bol istý spôsob, ako dostať pokutu! Pamätajme na to, že v konečnom dôsledku budeme súdení podľa toho, ako sme zareagovali na Božie Slovo. Pán vo svojom milosrdenstve hovorí presvedčivo a naliehavo, no nepochybujte ani na moment o tom, že všetkým ľuďom prikazuje činiť pokánie a poslúchať. Nikdy nesmieme stratiť zo zreteľa autoritu tohto posolstva len preto, lebo je vyjadrené s takým súcitom. K Božej metóde nášho spasenia neexistuje alternatíva a my nemáme žiadnu schopnosť vymyslieť nejaký náš vlastný, originálny a odlišný spôsob, ktorý by fungoval...→

Neodsúdená cudzoložnica

"A Ježiš odišiel na Olivový vrch. Ale na úsvite zase prišiel do chrámu, a všetok ľud prichádzal k nemu; a sadol si a učil ich. A zákonníci a farizeovia doviedli k nemu ženu, pristihnutú v cudzoložstve, a postaviac ju do prostriedku povedali mu: Učiteľu, táto žena bola pristihnutá pri skutku, keď cudzoložila. A v zákone nám prikázal Mojžiš kameňovať také ženy, nuž čo ty hovoríš? Ale to povedali pokúšajúc ho, aby ho mohli obžalovať. A Ježiš sa zohol dolu a písal prstom na zem. A keď sa ho len neprestávali opytovať, pozdvihol sa a povedal im: Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí na ňu kameň. A opäť sa zohol dolu a písal na zem. Ale oni počujúc to a súc obviňovaní od svojho svedomia vychádzali jeden po druhom, počnúc od starších až po posledných, a zanechaný bol Ježiš sám, i žena, stojaca v prostriedku. A keď sa zase pozdvihol Ježiš a nevidel nikoho okrem ženy, povedal jej: Žena, kde sú tamtí tvoji žalobníci? Či ťa niktorý neodsúdil? A ona riekla: Niktorý, Pane. A Ježiš jej povedal: Ani ja ťa neodsudzujem; iď a nehreš viacej."(Ján 8,1-11). 

Za stovky rokov kresťanskej histórie nie je vo výkladoch tejto pasáže konca - kraja zvedavosti, čo Pán Ježiš vtedy na zem písal. Fantázia a nápady idú do nekonečna. Jeden z výkladov uvádza, že si písal z Deuteronómia 17 a to verš: "Ruka svedkov bude prvá na ňom zabiť ho a ruka všetkého ľudu potom, a odpraceš také zlo zo svojho stredu"(Deuteronómium 17,7), lebo potom sa naň v takej zvláštnej paralele odvoláva v Jánovi 8,7. Ďalší pokus o výklad spočíva v tom, že v tom čase mali sudcovia zvyk, že ešte pred vyrieknutím rozsudku tento najprv napísali a až potom prečítali. Už z tohto môžeme vidieť, že naozaj fantázii niet hraníc a že skutočne nevieme povedať, čo Pán Ježiš v tej chvíli na zem písal. Božie slovo nám viac ako to, že píše prstom na zem, neuvádza. Zdá sa ale, že Pán Ježiš tým písaním na zem akoby naťahoval čas. Keď sa ho ale neprestávali vypytovať, pozdvihol sa a povedal im: "Kto z vás je bez hriechu nech prvý hodí na ňu kameň". "A opäť sa zohol dolu a písal na zem" (verše 7 a 8). Z tejto state a udalosti je asi najznámejší verš 7: "Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí na ňu kameň". Pán Ježiš teda zakončil toto stretnutie s farizejmi a zákonníkmi tým, že si zobral myšlienku z Deuteronómia 17,7, aby ňou ale poukázal na niečo hlbšie. Keď to parafrázujeme, tak ako keby im odpovedal toto: "Dobre teda, priviedli ste ženu, máte dôkazy a chcete odo mňa odpoveď. Mojžiš naozaj píše, že ju treba ukameňovať, lebo bola pristihnutá pri cudzoložstve. Tak, keď už tak veľmi chcete počuť moju odpoveď, tak vám odpoveď dám; moja odpoveď znie: Kto z vás je bez hriechu, kto z vás je takto kvalifikovaný do nej hodiť a takto ju odsúdiť, ten nech začne prvý." Verím, že jeho odpoveď je vybudovaná na tom, že spojil a zhrnul to, k čomu Mojžišov zákon smeruje. Jeden z veľkých cieľov Božieho zákona je ten, že má každého jedného človeka usvedčiť z hriechu. Túto pravdu Písmo prízvukuje znova a znova. Na tejto skutočnosti je vybudovaná aj odpoveď Pána Ježiša Krista. Ale v čom je pointa a čo je potom podstata tejto situácie? Podstata je v tom, že všetky hriechy prídu nakoniec na Boží súd a všetci ľudia sa budú raz zodpovedať pred Bohom. Budú to i títo farizeji a zákonníci, ktorí prišli k Ježišovi s touto ženou. Pán Ježiš im vlastne hovorí: "Vy si myslíte, že vy utečiete? Vy si myslíte, že tým, že teraz popravíte túto ženu, sa vy nikdy nestretnete s Bohom, s jeho svätosťou, s jeho majestátom a s jeho spravodlivosťou? Vy si myslíte, že vy ste na tom dobre? Kto si to myslí, tak ten nech hodí na ňu prvý." Čo sa po tejto odpovedi stalo, čítame v 9. verši: "Ale oni počujúc to a súc obviňovaní od svojho svedomia vychádzali jeden po druhom, počnúc od starších až po posledných, a zanechaný bol Ježiš sám, i žena, stojaca v prostriedku". V tomto verši je zaujímavý detail: Vychádzali jeden po druhom počnúc od starších. Zdá sa, že starší si ako prví uvedomili, že majú toho veľa na svojom účte, že majú veľký dlh. Postupne odišli všetci, až nakoniec ostal Ježiš sám i žena stojaca v prostriedku. Celá táto situácia, epizóda, ktorá sa udiala toho dňa v chráme, je ukončená dvoma veršami: "A keď sa zase pozdvihol Ježiš a nevidel nikoho okrem ženy, povedal jej: Ženo, kde sú tamtí tvoji žalobníci? Či ťa niktorý neodsúdil? A ona riekla: Niktorý, Pane. A Ježiš jej povedal: Ani ja ťa neodsudzujem; iď a nehreš viacej"(verš 10 a 11). Ďalšie, čo je v tejto situácii a v pasáži dôležité, je to, že text Písma vôbec nenechal veci tak, že by hriech prestal byť hriechom. To sa tam nepovedalo. Pán Ježiš nijako nespochybnil Mojžišov zákon tým, čo povedal. Všetko končí úplne inak, než ako by sme od začiatku očakávali. Žene hovorí: Ja ťa neodsudzujem, choď a nehreš viacej. Ostáva jedna veľká otázka a tá znie: Ako je možné, že Boží Syn neodsúdil túto ženu, keď odplata za hriech je smrť? Odpovedá na ňu Evanjelium podľa Jána ako celok. Tam je uvedené: "Ale toto je napísané nato, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, a aby ste veriac mali život v jeho mene"(Jn. 20,31). To je to, kam nakoniec smeruje aj celý tento záznam o neodsúdenej cudzoložnici z pasáže ôsmej kapitoly. Neodsúdil, lebo zvesť Božieho slova a Jeho práca, ktorú prišiel vykonať je: Zobrať odsúdenie na seba. Táto pasáž je s otvoreným koncom a vedie k tomu, aby sme sa pýtali: Ako to, že spravodlivý Boží Syn neodsudzuje túto cudzoložnicu? Biblická odpoveď je: Lebo on sa postaví namiesto hriešnikov a on bude za nich platiť. Analogicky k tejto pasáži môžeme vziať text o podobenstve dvoch synov z Evanjelia podľa Matúša (pozri Matúš 21,28-32). Otec, majiteľ vinice, mal dvoch synov. Prvému povedal: Dieťa, choď a pracuj dnes v mojej vinici. Tento syn mu odpovedal: Nejdem, ale neskôr si to rozmyslel, oľutoval a šiel. To isté povie aj druhému synovi. Ten mu odpovie: Idem, otče, ale nakoniec nešiel. Pán Ježiš toto podobenstvo vztiahne na farizejov a zákonníkov a hovorí im: Vy, farizeji a zákonníci, ste ako ten druhý syn. Nasľubovali ste, čo všetko urobíte, ale ste nevykonali. Ale publikáni a smilnice sú ako prvý syn. Hoci sa veľmi previnili, nakoniec oľutovali a prišiel pre nich čas obratu a nápravy. Hovorí im: "Ktorý že z tých dvoch učinil vôľu otcovu? Povedali mu: Ten prvý. A Ježiš im povedal: Amen vám hovorím, že publikáni a smilnice vás predchádzajú do kráľovstva Božieho"(Matúš 21,31). Myslím, že aj udalosť z Jána 8,1-11 môžeme vidieť ako jeden evanjeliový príklad toho, ako publikáni a smilnice, ľudia so sexuálne hriešnym životom, predišli do Božieho kráľovstva farizejov a zákonníkov, ktorí navonok boli pobožní či nábožensky založení. Z toho, ako sa odohrala udalosť s touto ženou, som presvedčený, že ona, a nie jej žalobcovia, po tom všetkom odišla domov ako obrátená. Odišla ako veriaca so slovom Pána Ježiša, ktorý jej nakoniec povedal: Neodsudzujem ťa; choď a nehreš viacej. Ako keby tej žene cudzoložnici týmto povedal tiež: "Keď už v tvojom živote nastala tá veľká vec, že už nie si viac pod Božím súdom, ale si zachránená a si pod Božou milosťou, tak ži nový život a už viacej nehreš". Aj ty, milý čitateľ, keď si prijal odpustenie, keď si dostal Božiu milosť, keď si ospravedlnený a nie si už viac pod Božím súdom (odsúdením), keď si porozumel, čo je hriech a uvidel si, čo Boh musel vykonať, aby ťa z hriechu zachránil, tak aj tebe hovorí tak, ako tej neodsúdenej cudzoložnici: "Teraz ži nový život a už viacej nehreš". Preto nemáme problém povedať: Tam, kde prišla skutočne záchrana, spasenie, odpustenie, ospravedlnenie, tam príde aj nový život, posvätenie a ich ovocie. Zároveň platí, že nový život môže prísť len tam, kde najprv prichádza nové postavenie - z pozície odsúdenca musíme byť vierou v Krista prenesení do pozície ospravedlneného. Takto Pánovi Ježišovi Kristovi patrí sláva za veľké spasenie.

(Ján Šichula)

Prečo veriť?

V dnešnej dobe nestačí vedieť v čo veríme, ale musíme vedieť aj prečo veríme. Vo svojom prvom liste Peter nabáda veriacich, aby boli pripravení dať počet zo svojej viery rozumným odôvodnením. Je isté, že ak nie sme osobne presvedčení, že evanjelium Ježiša Krista je tá jediná cesta, nebudeme schopní o tejto pravde presvedčiť nikoho iného, ​​než sami seba. Nemôžeme sa prinútiť robiť niečo, o čom nie sme presvedčení. Všade okolo nás je veľa premýšľajúc neveriacich, ktorí majú pochybnosti o Biblii aj o kresťanoch. Ich závery zvyčajne vychádzajú z neznalosti Biblie a zo skúsenosti. Môžu nás umlčať svojimi otázkami, čo považujú za dôležité potvrdenie vlastnej pravdy. Netvrdím, že budeme mať odpoveď na každú otázku, ale máme Božie slovo, kde môžeme hľadať a nájsť odpoveď na väčšinu pochybností. Pripomeňme si slepého muža v 9. kapitole Jánovho evanjelia, ktorého Ježiš uzdravil. To jediné, o čo sa mohol oprieť, bol vlastný zážitok. Ale v čase najrôznejších psychických úkazov a mentálnej manipulácie samotný zážitok nemusí byť dostačujúca dôkaz. Z toho vyplýva, že bez svetla Svätého Ducha sú debaty bezcenné. Samotné informácie, týkajúce sa evanjelia Ježiša Krista, samy o sebe nikoho nepresvedčí. Iba nadprirodzený zásah Svätého Ducha vykoná prácu na duchu človeka. To je znovuzrodenie. Následné obrátenie človeka k viere zahŕňa celú osobnosť - rozum, vôľu i cit. Francúzsky filozof Pascal raz poukázal na to, že hlavným účelom rozumu je ukázať človeku, že existujú skutočnosti, ktoré presahujú rozum. Mienil tým, že existujú niektoré absolútnej pravdy, na ktorých musí byť založený život a osud človeka; bez nich kresťanstvo nemá čo ponúknuť svetu. Mnohí ľudia pripúšťajú, že hľadanie pravdy je dôležité, pritom sa vlastne pravde vyhýbajú, pretože keby ju našli, skončila by ich malá hra na schovávačku. Iní vyhlasujú úplne otvorene, že skutočná pravda je nedosiahnuteľná, že nemáme žiadne presné odpovede na najdôležitejšie otázky života. Pomyslenie, že neexistujú žiadne odpovede na životné problémy, je pre moderného človeka neznesiteľné. Keby Boh Stvoriteľ nechal človeka napospas neistote, zmätku a neistoty, bol by to krutý Boh. Stáť tvárou v tvár neznámej budúcnosti by bolo len nezmyselnou a pominuteľnou skúsenostou. Každý z nás má právo vedieť, čo je pred nami, zvlášť po smrti. Ak veriaci v Krista tvrdí, že On je jediná cesta a všetky ostatné sú klamné, predstavuje to egoizmus alebo predpojatosť a úzkoprsosť? Kto nám môže ukázať, kadiaľ vedie pravá cesta k Bohu? Nemajú úprimní mohamedáni, budhisti, hinduisti alebo ortodoxní židia tú istú nádej ako veriaci v Ježiša Krista? Nevzývají všetci toho istého Boha, hoci pod iným menom a iným spôsobom? Podobné výčitky počuje kresťania neustále; ako si môžu dovoliť tvrdiť, že Ježiš Kristus je tá jediná cesta! Nevedú všetky cesty viery k rovnakému cieľu? Nemajú snáď všetci jeden cieľ a spoločného Boha, ktorého len nazývajú a uctievajú iným spôsobom? Dobré, začnime tým, že všetci vieme, že úprimnosť viery pravdu netvori. Veriť niečomu neznamená, že je to pravda, práve tak ako niečomu neveriť neznamená, že je to lož. Ale dve rôzne viery nemôžu mať súčasne pravdu. Ak je jedna z nich falošná, je pre všetkých praktické účely bezcenná. Ak existuje len jedna viera, ktorá spasí, robíme chyby, keď tvrdíme, že existuje iba jedna viera, ktorá predstavuje absolútnu Pravdu? Vychádzame z predpokladu, že Ježiš povedal: "Spoznajte pravdu a pravda vás oslobodí". "... Ja som cesta, pravda, aj život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa."(Jn 8,32; 14,6). Jan Hus Ježišove slová uviedol do života slovami: "Miluj pravdu, uč sa pravde, prav pravdu, haj pravdu až do smrti." On sám pre pravdu Ježiša Krista položil život! Bol to azda pomýlený blouznivec? Prečo to nie je kresťana úzkoprsosť, keď trvá na tom, že Kristus je jediná cesta k Bohu? Buď veríme tomu, čo povedal, alebo prehovoril podvodník. A ak sa zdráhate označiť Ho za podvodníka, potom musíte súhlasiť aj s tým, že povedal, že je Boží Syn a jediný Spasiteľ človeka. Kresťanstvo nie je len odlišný náboženský pojem, ale objektívna skutočnosť v histórii, ktorá v sebe obsahuje nadprirodzené zmŕtvychvstanie. Je to historická skutočnosť, ktorá oddeľuje kresťanskú vieru od všetkých ostatných. Jej zakladateľ teraz žije - dvetisíc rokov po svojej smrti! A ak história je vierohodná, je aj Kristovo vzkriesenie overená historická udalosť. Navyše, Jeho terajší existencia je zjavná v životoch miliónov veriacich. Kresťanstvo nie je teória, ani terapia pre ľudské trápenie. Nie je to obyčajný spôsob života ani jedna z ciest mnohých náboženstiev. Znakom kresťanskej viery je premena a túžba, aby Pán Ježiš Kristus bol náš Pán. Len táto skutočnosť spôsobí, že tým, ktorí veria Božiemu zasľúbenia, sa zmení celý život. V závere musím zdôrazniť, že viera obsahuje viac ako intelektuálne súhlas, že Boh existuje a že človek môže byť spasený. Tí, ktorí milosť intelektuálne pochopili, ale vzpierajú sa poslušnosti, zostávajú protivníkov Božej pravdy. Mnoho ľudí odmieta evanjelium, pretože nechcú zmeniť spôsob života, nechcú sa podriadiť Kristovi. Stredobodom náboženských systémov je človek, sila alebo "niečo" ťažko definovateľného. Stredobodom kresťanstva je Boží Syn, Pán Ježiš Kristus. Len ON sa stal Spasiteľom. Jedna z posledných viet v Biblii kresťanom ponúka to, čo nemôže ponúknuť žiadny iný náboženský systém: "A kto je smädný, príď, a kto chce, nech berie vodu života zadarmo!"(Zjavenie 22,17).

(Zmena a Rast)