Naša  záchrana  je

Zamyslenia nad slovom Božím/Mikuláš Zavilla

Nevidieť a veriť

Nie je to tak v našom každodennom živote? Rodičia nám o niečom rozprávajú, čo existuje. Učitelia nás o niečom učia. O niečom čítame, alebo sa iným spôsobom sa o niečom dozvieme. My sme to nevideli a predsa to berieme ako fakt, ako čosi, čo existuje a na tom si dokonca zakladáme. Je to tak najmä v mladšom veku. Neskôr keď prichádzajú sklamania, vytvára sa nedôvera a pochybnosti už nie sme tak ľahkoverní . Najmä vtedy ak ide o závažné skutočnosti, alebo rozhodnutia opatrnosť a nedôvera narastá. Pán Boh však predsa od nás očakáva dôveru aj v takýchto prípadoch keď nevidíme, iba počujeme. Napr. z rozprávania, alebo ako svedectvo. Iste poznáme príhodu z Jn. 20,19-29, túto: "V ten istý prvý deň týždňa večer, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi za zavretými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: Pokoj vám! Keď to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. Ježiš im znova povedal: Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás. A keď to povedal, dýchol na nich a povedal im: Prijmite Ducha Svätého. Tým, ktorým odpustíte hriechy, budú im odpustené, tým, ktorým zadržíte, budú zadržané. Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymos, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu teda povedali: Videli sme Pána! Ale on im odpovedal: Pokiaľ neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch, ak nevložím prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím. Po ôsmich dňoch boli učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Hoci dvere boli zatvorené, Ježiš prišiel, postavil sa do stredu a povedal: Pokoj vám! Potom povedal Tomášovi: Daj si sem prst a pozri si moje ruky! Daj sem ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci! Tomáš mu odpovedal: Pán môj a Boh môj! Ježiš mu povedal: Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení, ktorí nevideli, a uverili." Je úžasné, ako nám Pán Boh zdôrazňuje určitú samozrejmú vlastnosť. Ako ju máme uplatniť a rešpektovať v našom každodennom živote. Dokonca nám pripomína v Mt. 18,1-6 toto: "V tú hodinu prišli učeníci k Ježišovi s otázkou: Kto je najväčší v nebeskom kráľovstve? On si zavolal dieťa, postavil ho do stredu medzi nich a povedal: Amen, hovorím vám, že ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nikdy nevojdete do nebeského kráľovstva. Kto sa teda pokorí ako toto dieťa, ten je najväčší v nebeskom kráľovstve. A kto by prijal jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma. Pre toho, kto by zviedol na hriech jedného z týchto malých, čo veria vo mňa, by bolo lepšie, keby mu zavesili na krk mlynský kameň a potopili ho do morských hlbín." Pán nám tu zdôrazňuje v určitom smere myslenia a konania máme byť ako deti. Ten dôraz byť ako dieťa je vo veciach viery a dôvery Božiemu slovu a Božím zámerom. Toto aby sme čo najlepšie spoznali a vedeli, znamená študovať Božie slovo ako žiaci - študenti, ktorí rastú a napredujú v tom čo študujú. "Veriť - neveriť" toto je náš problém, často sa vyskytujúci a opakujúci. Z prečítaného vidíme, že to bol problém aj u tých, ktorých si Pán vyvolil a povolal do služby šíriť evanjelium. Tu je jasný príklad z poučením čo a ako to s tým v živote postupovať. Tomáš učeník Pána Ježiša Krista, ktorý bol povolaný a sa rozhodol nasledovať Pána t.j. prijať Jeho učenie, veriť Mu a konať vo svojom živote - tak ako to Pán vyžaduje. V tomto všetkom nebol sám, ale mal spoločníkov. So všetkými a hlavne s Pánom Ježišom strávil určitý čas, ktorý sa všeobecne odhaduje na 3 - 3,5 roka. V tom čase zažili spolu rôzne situácie, mali spolu rôzne skúsenosti. Tiež sa dá predpokladať, že sa dostatočne poznali na to, aby vedeli, či jeden druhému i najmä svojmu Učiteľovi môžu a majú veriť a dôverovať. Takto je všeobecne aj v našom živote. Riadime sa a reagujeme podľa týchto skúsenostiach. Treba brať v úvahu, že šlo o mimoriadnu skutočnosť, ktorá z hľadiska ľudského je a bola priam nemožná. Šlo o zázrak zmŕtvychvstania. So zázrakmi majú do dnes mnohí problém. Nielen o to ide v tejto príhode, ale ide i o to, ako učeníci načúvali svojmu Majstrovi. Veď im rozprával o svojom utrpení a zmŕtvychvstaní (Mt. 16,21; Mk. 8,31; Lk. 9,22). V probléme "veriť - neveriť" a tým súvisiacimi pochybnosťami je mnoho v tom, čo toho čo je v nás. Mnohí majú tú skúsenosť, že človek koľko sám klame, alebo nehovorí pravdu práve toľko a preto neverí ani iným, či rôznym skutočnostiam, ktoré nevidel. Alebo aj inak veru a dôveru je možno cvičiť a navrátiť sa k tej, ktorú sme mali ako malé deti. Samozrejme, že je to cesta s pokáním a modlitbou, pretože samy si nevieme dostatočne pomôcť. To je aj cesta, ktorá vedie k hlbšiemu poznaniu a porozumeniu Slovu Božiemu. To je cesta do neba. To je nakoniec vlastnosť a charakter, ktorý má mať Boží služobník. "Vierou vieme" znovu zrodený človek môže tak byť múdrejší ako ktorýkoľvek múdrc z tohto sveta. Pretože platí: "Viera je podstatou toho, v čo dúfame, a zdôvodnením toho, čo nevidíme, lebo pre ňu získali predkovia dobré svedectvo. Vo viere chápeme, že Božie slovo stvárnilo svet tak, že z neviditeľného povstalo viditeľné"(Žd. 11,1-3). Iný preklad, alebo aj z pôvodného slova "chápeme" môže byť preložené, že "vieme." Inými slovami kresťan inak chápe tento svet, alebo vie o ňom niečo iné ako ten, čo Božiemu slovu neverí a pochybuje. Inak rozumie, vie o niečo viac o tejto viditeľnej, ale aj neviditeľnej existencii. V liste Židom máme množstvo príkladov veriacich ľudí. Ľudí, ktorí Božiemu verili a podľa neho konali, teda tak žili. Viera a dôvera je cesta k večnému životu v blahoslavenstve. Pretože platí z Ef. 2,8, toto: "Veď ste spasení milosťou skrze vieru. A to nie je z vás, je to Boží dar." Tento výrok je v úplnom súlade so slovami Pána Ježiša: "Blahoslavení, ktorí nevideli, a uverili." "Je to Boží dar." Vierou vedieť je Boží dar. Možno máte skúsenosť, že by ste niekomu tak veľmi chceli vložiť do srdca (mysle a vedomia) - vieru v Pána Ježiša a v Písmo sväté, ale to nejde. Keď si čítame vyššie uvedenú príhodu s Tomášom. Tak vlastne zistíme, že Pán prichádza medzi učeníkov opakovane, akoby cielene preTomáša. Nuž ako dobre rozumieme tak je to v konečnom dôsledku pre nás všetkých, ktorí sme nevideli a uverili. Teda Pán Ježiš prichádza druhýkrát a dotýka sa hlavne Tomášovej nevery. Rieši neveru, a chce ju uviesť v dôveru. Boží dar prichádza nenápadne akoby prirodzene a samozrejme. Prichádza druhýkrát! Takto dáva Pán z milosti. Buďme na naše životné príhody citliví a pozorní, cez ne k nám prichádza Božia milosť. Rozoznávajme kedy k nám cez životné príhody hovorí sám Pán Ježiš a chce meniť našu neveru v dôveru. V dôveru v Neho a v Jeho slovo...→

Ten, čo činí vôľu Božiu, trvá naveky

Poďme opäť porozmýšľať nad témou viera a poslušnosť, ktorá z nej vyplýva. Existuje myslenie, ktorému uniká pravda o tom, že spasenie dostávame vierou v dokončené Kristovo dielo. Pridávaním čohokoľvek k dokončenému dielu sa dostávame mimo Kristovo evanjelium. Existuje zároveň i myslenie, podľa ktorého je viera jednorázový mentálny akt, po ktorom vôbec nemusí prísť nový život a zásadná premena človeka zvnútra von. Ako keby Písmo nič nevravelo o tom, že ten istý človek, ktorý je vierou ospravedlnený, tou istou vierou dostáva Svätého Ducha (pozri Gal. 3,2). Kde je Boží Duch, tam predsa musí byť i ovocie Ducha, ako ho opisuje list Gal. 5,22. Skúsme tieto úvodné konštatovania preskúmať pohľadom na jeden verš od apoštola Jána a do celého toho vložiť zopár testovacích otázok. V 1.Jána 2,17 čítame: "A svet ide ta i jeho žiadosť, ale ten, kto činí vôľu Božiu, trvá na veky". Položme si jednoduchú otázku: "Záleží na tom, či činíme Božiu vôľu?". "Záleží na tom, či Boha poslúchame?" Vieme povedať a povieme, že prv než sme prijali spasenie, Boha sme neposlúchali. Ale čo teraz, keď sme uverili a obrátili sa? Ako to je teraz s našou poslušnosťou? Ak si ako východisko dáme už citovaný verš 1.Ján 2,17, táto istá otázka bude znieť: "Je človek, ktorý nekoná a nechce konať vôľu Božiu, na ceste do neba?" Týmto sa pýtame úplne inak na otázku o nebi a večnom živote, než ju v evanjeliu normálne oznamujeme. Na cestu do neba sa môžeme pýtať podľa toho, čo je jej zdrojom a základom (iba Kristus a iba jeho dielo), ale tiež sa môžeme pýtať podľa toho, čo túto cestu sprevádza a čím sa prejavuje (totiž reálne konanie Božej vôle tu na zemi od okamihu obrátenia až po bod smrti alebo druhý Pánov príchod). Samo Písmo nás vedie k uvažovaniu v týchto dvoch rovinách. Napríklad v liste Židom sa hovorí o "veciach, ktoré idú so spasením"(Žid. 6,9). Musíme vedieť hovoriť o spasení nielen v zmysle toho, ako súvisí s vierou a s milosťou, ale musíme sa naň vedieť pozrieť i tak, ako o ňom hovorí Ján. Apoštol Ján spája večný život s konaním Božej vôle. Nejakým spôsobom jedno ide s druhým. Mohla by vzniknúť námietka, že len Ján spája konanie Božej vôle s večným životom, zatiaľ čo Pavol predkladá evanjelium milosti skrze vieru. Zoči-voči Pavlovým spisom však takáto námietka neobstojí, pozrime sa napríklad do Rím. 8,13: "Lebo ak žijete podľa tela, zomriete; ale ak Duchom mŕtvite skutky tela, budete žiť". Pavol píše tak ako Ján a tvrdí, že človek, ktorý žije podľa tela, ktorý sa oddáva hriechu a pôžitkárstvu a zlej žiadosti, nie je na ceste do neba, ale do večného zahynutia. Pavlove slová "žiť podľa tela" ukazujú na to, čo by som nazval ako dominujúca telesnosť alebo skutky tela, ktoré sú zvykom od pondelka do nedele, týždeň za týždňom. Samozrejme, že žiadny kresťan nežije dokonale bezhriešne. Poklesky a zakolísania budú s nami, až kým nedostaneme od Pána nové telo. To však neoslabuje váhu a dopad Pavlovej výpovede. Verše kladú pred nás jasnú výzvu a musíme o týchto veciach myslieť biblicky a prijať ako samozrejmosť, že "život podľa tela" a "zlá žiadosť", charakteristická pre svet okolo nás, nejde dokopy s večným životom. Tiež musíme mať odvahu pozrieť sa týmto meradlom na samých seba a nechať i bratov a sestry, aby sa na nás pozreli cez toto meradlo a povedali nám, čo vidia. Dovoľte mi urobiť čiastkové zhrnutie povedaného: Je bezpodmienečne potrebné, aby sme dobre poznali pravdy evanjelia o ospravedlnení, viere a milosti. Musíme správne chápať evanjelium, ale zároveň musíme biblicky myslieť o spasení aj cez iné spôsoby vyjadrovania, ktoré spasenie opisujú. V správnej pozícii sme vtedy, keď sme dobre uchopili spasenie i veci, ktoré spasenie sprevádzajú. Postúpme teraz ďalej. V Božom pláne nejde len o spasenie (záchranu) z viny hriechu, ale aj z moci hriechu pričom oboje dokáže iba Kristus. Neraz v minulosti i súčasnosti sa rôzni biblickí bádatelia, pastori a učitelia vyjadrili, že ak Rímskym 2 až 5 rieši otázku záchrany spod viny hriechu (čo naozaj rieši), tak potom Rímskym 6 rieši otázku záchrany spod moci hriechu. V Rímskym 6 vidíme základnú kostru: Kresťania, ktorí sú spasení milosťou (napr. na konci 6. kapitoly vo verši 23 Pavol dôsledne opakuje, že večný život je Boží dar z milosti a nie predmet akýchkoľvek ľudských zásluh a skutkov, či už by boli konané s Božou pomocou alebo bez nej), sa ako výsledok spasenia stávajú poslušní (kľúčové verše sú 6 a 18, ktoré ukazujú na to, že naše stotožnenie s Kristom v jeho smrti a vzkriesení dosiahlo to, že ovládajúca moc hriechu je v momente obrátenia premožená a my sme prvýkrát v živote oslobodení spod otroctva hriechu). Obrátený človek teraz aktívne načúva tomu, čo Boh od neho chce a ide konkrétne vykonať Božiu vôľu v čase a priestore, deň za dňom. To isté vidíme i v Efezským 2,8-10. Spasenie je milosťou skrze vieru. Je to účinné spasenie premieňajúce hriešnika. Jeho výsledkom sú ľudia "konajúci dobré skutky, ktoré Boh vopred prihotovil, aby sme v nich chodili"(verš 10). Už dávno pred nami opisovali rôzni kresťania toto veľké spasenie výrokom: "Kristus nás zachraňuje nielen z viny hriechu (a výsledkom je ospravedlnenie), ale aj z moci hriechu (a výsledkom je posvätenie)". Písmo hovorí aj o spravodlivosti kresťanov, ktorá je inej povahy, ako tá, ktorá je pripočítaná v momente uverenia. Ďalšie, čo si potrebujeme "prezápasiť", súvisí s tým, čo Písmo hovorí o spravodlivosti v živote kresťana. I v tomto bude kľúčová 6. kapitola listu Rímskym. Slovo spravodlivosť Písmo nepoužíva len na označenie pripočítanej spravodlivosti (napr. Rím. 4,5,9,11; 2.Kor. 5,11; Fil. 3,9). Správne hovoríme, že pripočítaná spravodlivosť je dôležitá a že bez nej sme pred Svätým Bohom stratení - na tom niet čo spochybniť. Pozrime sa ale na niekoľko miest šiestej kapitoly listu Rímskym: "Či neviete, že komu sa vydávate za sluhov cieľom poslušnosti, že ste sluhami toho, koho poslúchate - buď sluhami hriechu na smrť buď sluhami poslušnosti na spravodlivosť?"(Rímskym 6,16). "Po ľudsky hovorím pre slabosť vášho tela: Lebo ako ste boli vydali svoje údy za sluhov nečistote a neprávosti robiť neprávosť, tak teraz vydajte svoje údy za sluhov spravodlivosti na posvätenie"(Rímskym 6,19). Tu sa už nehovorí o pripočítanej spravodlivosti, ale sú to všetky tie naše skutky, rozhodnutia, počiny, ktoré robíme z poslušnosti voči Bohu po tom, ako sme prijali nový život. Koniec šestnásteho verša ukazuje, že táto spravodlivosť spočíva v našej poslušnosti a verš devätnásť odkrýva, že keď konáme to, čo je spravodlivé, potom máme posvätenie (žijeme posvätenie). O oboch týchto skutočnostiach obrátenia, uvedených v týchto veršoch, sa niekedy hovorí ako o "posväcujúcej spravodlivosti". Bežne sa ale označuje aj ako praktická spravodlivosť. Samozrejme, že táto druhá, alebo posväcujúca, alebo praktická spravodlivosť nie je dokonalá. Nemôžeme o nej povedať, že je dokonalá v zmysle úplnej perfektnosti - to by inak znamenalo, že Boh by na nej nenašiel žiaden nedostatok. Takáto je iba Kristova spravodlivosť. Ale táto praktická ani nepotrebuje byť v takomto zmysle dokonalá, pretože to, o čo Bohu ide, je, aby bola skutočná, autentická alebo naozajstná, a aby rástla a posúvala sa čoraz bližšie k jeho dokonalým normám. Takéto niečo sa deje postupne a nie z večera do rána. Podstatné je nezastať a ani necúvať, ale dennodenne Boha poslúchať v tej miere, v akej len sme schopní. Toto sa Bohu páči a očakáva to od nás. Kľúčové v otázke "posväcujúcej spravodlivosti" je porozumieť, že Boh nás prijíma ako svoje deti a nie ako pracovníkov, ktorí dostávajú popis práce a nejakú zmluvnú odmenu. Sú rôzne veci, o ktoré naše deti žiadame a dávame im rôzne úlohy - napríklad upratať hračky, umyť si ruky, povysávať, vyniesť kôš, atď. Lenže často sa stane, že deti to neurobia celkom presne podľa našich požiadaviek. Mohlo byť veľa dôvodov, ktoré k tomu prispeli, ale výsledok je ten, že dielo nie je absolútne dokonalé. Je to dôvod k tomu, aby sme od nich už nič viac nechceli? Alebo vylejeme na nich spŕšku kritiky a ubíjajúcich výčitiek, pretože to neurobili tak perfektne, ako by sme to urobili my? Ja si neviem predstaviť, že rodič, ktorý to dobre myslí so svojím dieťaťom, by takto konal. Takže neučíme, že naše poslúchanie je na sto percent bezhriešne dokonalé, a predsa trváme na tom, že naše poslúchanie je dôležité a má pre Boha cenu. A iná cesta ako praktická poslušnosť pre spaseného človeka nie je. Ak hlboko v našom srdci nežije inštinkt poslušnosti, potom je otázka, či sme vôbec Božie deti. Božie deti totiž poznať podľa ich poslušnosti Otcovi. V Božom pláne pravá a živá viera nie je proti takej poslušnosti, ktorá je ovocím a dôkazom tejto viery. Pokračujme ďalej v našom hľadaní odpovede na to, ako v Písmach súvisí viera kresťana s jeho poslušnosťou. Nemôžeme nikdy pristúpiť na myšlienku, že jeden má vieru, a druhý má poslušnosť, ako keby sa tieto veci navzájom vylučovali. Existujú veci, ktoré sa vylučujú, ale i veci, ktoré idú spolu ruka v ruke. Dôležité je, aby sme ako Božie deti, ktoré sa chcú riadiť Pánovým slovom, zodpovedným štúdiom dospeli k tomu, čo patrí do prvej situácie a čo zase do druhej. Od chvíle, keď prežijeme obrátenie a Boh nás preniesol z kráľovstva tmy do kráľovstva svojho Syna (pozri Kolosenským 1,12), začíname sa učiť, ako správne narábať so svätým Písmom. Zisťujeme, že to nie je len manuál viery, ktorý ukazuje na Krista ako jediný zdroj spasenia (pozri 2.Tím. 3,15), ale tiež i učebnica spravodlivosti, ktorá prichádza s autoritou samotného Boha, aby nás vychovávala dennodenne k praktickej spravodlivosti (pozri 2.Tím. 3,16-17). Začali sme odkazom na verš 1.Jána 2,17: "A svet ide ta i jeho žiadosť, ale ten, kto činí vôľu Božiu, trvá na veky". Tento verš však automaticky vyvoláva prirodzenú otázku. Čo je teda Božia vôľa? Z čoho pozostáva? Kde ju nájdem? Nájdeme ju vo Svätom Písme. Tam ju nachádzame, či už vo forme priamych príkazov a zákazov, alebo vo forme pobádaní, napomenutí, usmernení, prosieb či príkladov konania (tých hodných nasledovania i zavrhnutia). Uvedieme príklad: Pán Ježiš hovorí v kázni na vrchu o tých, ktorí lačnejú a žíznia po spravodlivosti (pozri Matúš 5,6). Duch Boží v súčinnosti so slovom pôsobí hlboko na moje vnútro a začínam si uvedomovať, že Písmo tu hovorí o živote kresťana. Raz viac a raz menej sa opis z tohto verša stáva realitou pretavenou do môjho osobného života. Nebudem spokojný s tým, čo vidím v tomto svete a bude mi to pôsobiť bolesť a nebudem sa môcť len tak ľahostajne na to pozerať. Neprávosť, povrchnosť, bezbožnosť a hriech okolo mňa bude rezať moju dušu a to ma potom núti viac a viac lačnieť po Bohu a jeho vláde a po tom, aby už konečne uviedol éru spravodlivosti a raz navždy dal hriechu STOP. Neprehliadnime, že bez Písma nie je možné túto Božiu vôľu poznať. Písmo je zrkadlo toho, akí ideálne máme byť. Musíme sa každý deň pozerať do tohto Božieho zrkadla (pozri Jakub 1,25). Zároveň Svätý Duch bude pôsobiť cez slovo a viesť nás k poslušnosti všetkému, čo je nám od Boha zjavené. Iný príklad. Príkaz Pána Ježiša znie: "Vezmite moje jarmo na seba a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, a nájdete odpočinutie svojim dušiam; lebo moje jarmo je užitočné a moje bremeno ľahké"(Matúš 11,29-30). Čítam alebo počúvam tento výrok Pána Ježiša a vidím, že tento príkaz strategickým spôsobom patrí ku Kristovej vôli pre môj život. Už nemám na výber a chcem sa učiť od Krista. Nech ide moja pýcha a nadutosť a okázalosť preč a nech na jej miesto príde pokora a krotkosť. Zaujímavé ale je, že tento výrok odznel v kontexte, ktorý má všetky znaky toho, že ide o Kristove volanie k ľuďom, aby prijali spasenie, ktoré dáva iba On. Keď človek odpovie na toto pozvanie, vtedy povieme, že má spasiteľnú vieru a očakávame, že v nej zostane až do konca života. Ale uprostred tohto volania k spaseniu je hneď aj poukázané na to, aký charakter chce Kristus vyformovať v ľuďoch, ktorí v neho uveria. Je viera v Krista proti takej poslušnosti, ktorá je ovocím tejto viery? Rozhodne nie, a preto ich ani proti sebe nestavajme. Pridajme ale ešte jeden príklad a tentoraz zo Starej zmluvy. Pripomeňme si udalosti okolo Kaina a Ábela. Záznam o týchto dvoch bratoch začína veľmi podobne. Obidvaja prinášajú Bohu obeť. Boh príjme Ábelovu obeť a poteší sa jej, kým Kainovu neprijme. Následne Kain vzbĺkne hnevom, je plný žiarlivosti, nič nedbá na Božie láskyplné varovania, podlo zavraždí svojho brata a nakoniec neváha Bohu klamať. Čím to je, že to, čo začalo tak podobne, pokračuje a končí sa tak veľmi rozdielne? Myslím, že práve tieto otázky si kládli autori Novej zmluvy, zvlášť v liste Židom a Jánových epištolách. Snažili sa preniknúť do hĺbky, odkiaľ sa zobral tento rozdiel medzi cestou Ábela a cestou Kaina hneď na úsvite ľudskej histórie. Spomeňme si, ako znie odpoveď v liste Židom? "Vierou doniesol Ábel Bohu väčšiu obeť než Kain, ktorou to vierou dostal svedectvo, že je spravodlivý, keď svedčí Boh pri jeho daroch, a ňou, zomrúc, ešte hovorí"(Židom 11,4). Z listu Židom vieme, že Ábel mal vieru. Práve takú vieru, akú Boh chce od človeka. Vieru, ktorou sa človek chopí Božích zasľúbení a už sa ich nepustí. Ale čo Ábelova poslušnosť? Bol Ábel poslušný Bohu? V terminológii 1.Jána 2,27 bol aj on ten, ktorý činil Božiu vôľu a tak trval na veky v kontraste ku svetu, ktorý hynie? Áno, bol. Vidíme to už priamo v Genesis 4, Ábel robí to, čo je správne a Boh prijme jeho obeť. Jeho obeť je správna, čo do formy, aj čo do zdroja a Boh ju prijíma, kým Kainova je odmietnutá. Pre Novú zmluvu je dôležité to, čo urobil Ábel. Na neho sa odvoláva i apoštol Ján a píše o ňom nasledovné: "Lebo to je tá zvesť, ktorú ste počuli od počiatku, aby sme milovali jeden druhého. Nie tak, ako čo Kain bol z toho zlého a zabil svojho brata. A prečože ho zabil? Preto, že jeho skutky boli zlé a jeho bratove spravodlivé"(1.Ján 3,11-12). Apoštol Ján nehovorí v súradniciach viery tak, ako je to v liste Židom, ale v súradniciach skutkov. (Nech nám však neujde Jánova zmienka o tom, že Kain "bol z toho zlého", čo je zjavný odkaz na to, že Kain nikdy nebol znovuzrodený a teda ani nikdy nemal pravú vieru.) Toto sa úzko dotýka našej otázky o tom, ako viera súvisí s poslušnosťou. Ján najprv v prvom liste vo verši 3,1 pripomenie základné prikázanie Pána Ježiša, aby sme sa navzájom milovali. Následne sa odvolá na varovný príklad zo Starej zmluvy, keď Kain nemiloval svojho brata. Čo bolo zdrojom toho, že Kain zabil Ábela? Ábelové skutky boli spravodlivé a dobré. A vyvolali žiarlivosť v Kainovi, ktorého skutky boli zlé. Ábel bol poslušný a Kain bol neposlušný. Pozoruje Ábela a jeho poslušnosť a tiež i to, ako Boh prijal Ábelovu obeť. Kainove srdce je však ovládané hriechom, neochotné sa kajať, skloniť sa pred Bohom a hľadať odpustenie. Zrodí sa v ňom nenávisť a tá sa zavŕši vraždou. Z toho odvádza apoštol Ján poučenie pre nás kresťanov dnes. Máme milovať skutkom zo srdca plného viery a nie, ako to bolo s Kainom. Čo presne ale čítame o Kainových skutkoch a Ábelových skutkoch? Kainove skutky boli zlé, ale Ábelove boli spravodlivé. Biblicky môžeme povedať aj to, že Ábel mal vieru (pozri Židom 11,3), a aj to, že jeho skutky boli spravodlivé (pozri 1.Jána 3,12). Zrazu máme za sebou ďalšie kolo hľadania odpovede na to, či viera stojí proti takej poslušnosti, ktorá vyplýva z nej ako jej ovocie. A odpoveď je opäť Nie. Keď sme už vysvetlili (už vieme), čo tvrdíme, uistime sa ešte v tom, čo netvrdíme. Nepovedali sme, že Ábel bol spasený zo skutkov alebo že bol ospravedlnený zo skutkov. O jeho spasení sa vždy hovorí, že je z viery. Ďalšie dôležité konštatovanie je, že Kain neposlúchal, lebo nemal ani vieru, z ktorej by pravá a Bohu milá poslušnosť pramenila. Kain nemal vieru, a tak stojí v kontraste k Ábelovi. Ábel priniesol väčšiu obeť, lebo mal vieru. Kain priniesol malú obeť, lebo nemal vieru. Kain neposlúchal, jeho skutky boli nespravodlivé. Koniec Kaina je ten, že je odsúdený pre svoje zlé skutky a nikdy nebol ospravedlnený, pretože nemal vieru. V udalostiach s Ábelom a Kainom viera nebola proti poslušnosti. Ábel mal vieru i poslušnosť. Kain mal neveru a neposlušnosť. Nádejam sa, že už vidíme, že keď Písmo hovorí "ten, kto činí Božiu vôľu, trvá naveky", tak to nie je v rozpore s tým, keď na inom miesto hovorí "lebo ste milosťou spasení skrze vieru". V Božom pláne človek nemôže byť spasený kombináciou skutkov a viery...→

(Ján Šichula)

Nevidiaci - vidí

"I prišli do Jericha. A keď vychádzal z Jericha so svojimi učeníkmi a s veľkým zástupom, sedel pri ceste slepý žobrák Bartimaios, syn Timaiov. Ako počul, že je to Ježiš Nazaretský, začal kričať a volať: Syn Dávidov, Ježiš, zmiluj sa nado mnou! Mnohí mu dohovárali, aby zamĺkol, ale on tým väčšmi kričal: Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! Tu Ježiš zastal a povedal: Zavolajte ho! I zavolali slepca a povedali mu: Vzmuž sa, vstaň! Volá ťa. A on zhodiac plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi. I oslovil ho Ježiš: Čo chceš, aby som ti urobil? A slepec odpovedal: Majster môj, nech vidím! Riekol mu Ježiš: Choď, tvoja viera ťa uzdravila. A (slepý) hneď videl a nasledoval Ho na ceste."(Mk. 10,46-51). Príhoda opísaná v tomto texte - slepý je uzdravený a opäť vidí - sa v Písme Svätom opakuje. Veľmi podobný opis takejto príhody je aj v Ev. Lukášovom 18,35-43. Možno predpokladať, že sa týka uzdravenia toho istého nevidiaceho. Myslím, že to, čo sa tam v skutočnosti udialo je veľmi aktuálne aj pre dnešok a bolo aktuálne vždy, počas celej histórie kresťanstva a to najmä ak sledujeme aj iné uzdravenia nevidiacich. Človek menom Bartimaios je slepý. Ako dlho a odkedy, nevieme, ale z toho ako sa prejavil, to vyvoláva otázky. Žil takým spôsobom, že je citlivý na to, čo sa robí v jeho okolí a má o to záujem. Je táto vlastnosť vlastnosťou iba tých, čo sú slepí, alebo všeobecne platí, že človek môže, ale nemusí byť citlivý na to, čo sa deje v jeho okolí, s jeho blízkymi, s týmto svetom a najmä to, čo sa nás neskôr môže svojim spôsobom dotýkať, alebo nás môže ovplyvniť? Myslím, že je dobré byť vnímavý a pýtať sa, čo sa deje okolo nás. Ako náhle sa dopočul o čo ide, o koho ide, vzápätí reaguje. Reaguje dokonca tak, že to počujú a vnímajú aj tí, ktorí sú blízko neho. Prečo tak reaguje? Odpoveď je nad slnko jasnejšia. Lebo vie to, čo nevedia tí, ktorí by to samozrejme mali vedieť. Keď hľadáme v Biblii, na čo všetko sa Ježiša Krista pýtali a čo všetko videli, sme zhrození, že nevedia to, čo vie nevidiaci človek. Napr.: "Keď sa Ho farizeji opýtali, kedy príde kráľovstvo Božie, odpovedal im: Kráľovstvo Božie nepríde tak, aby to ľudia pozorovali."(Lk. 17,20). Alebo: "Opýtali sa Ho teda: Majster, vieme, že bez okolkov hovoríš a učíš, a nedbáš na osobu, ale pravdivo učíš ceste Božej." A tiež : "Keď prišiel do chrámu a učil, pristúpili k Nemu veľkňazi a starší ľudu a spýtali sa Ho: Akou mocou toto robíš? A kto Ti dal tú moc?"(Mt. 21,23). Je úžasné sledovať, čo všetko videli a počuli ľudia žijúci v dobe Ježiša Krista, ľudia, ktorí sa Ho bezprostredne dotýkali, ktorí s ním hovorili. A predsa ich v jednom Bartimaios prevyšoval. Vedel, že Ježiš Kristus je ten, ku ktorému treba ísť, volať. Vedel, že on pomôže. Vedel, že je ten pravý syn Davidov. Z hľadiska tohto zástupu, je úžasne to, že nevidiaci vidí a vie to, s čím oni majú problém prijať a podriadiť sa tomu! privinúť sa k tomu, kto o Sebe vydal svedectvo, že je Bohom. "Ja som". Konal skutky, ktoré môže konať iba ten, iba ten, ktorý prišiel od Boha, alebo je s ním Boh. Bartimaios Ho oslovil správne a plným menom a to zabralo! Konal to, čo vedel, že konať má, bez ohľadu na okolie a na reakcie okolostojacich. Zamyslime sa, koľko toho vieme my o tom, čo sa robí okolo nás a čo sa deje s týmto svetom. Žijeme životom - nás sa to netýka, my tomu nerozumieme? Sme ľahostajní, alebo sa vieme obrátiť na Toho, ktorý, ako sme presvedčení, nám môže pomôcť? Neviem, či nechceme vedieť to, čo chceli farizeji: "kedy prídeš opäť, kedy príde Tvoje kráľovstvo?". Mnohí pravoverní už častejšie hovoria o druhom príchode Ježiša Krista, o poslednom čase, o čase súženia. Je to aktuálna téma? Dosvedčujú to aj mnohé znamenia. Sú tu, veľmi silné a jasné. Teda je aktuálne, aby sme sa pýtali po týchto "tajomstvách". Aj apoštol Pavol hovorí tým, na ktorých mu veľmi, ale veľmi záleží toto: "Ajhľa, poviem vám tajomstvo: všetci neumrieme, ale všetci sa premeníme..."(1.Kor. 15,51). Je dôležité poznať tajomstvá posledných časov a byť na ne pripravený, mať nádej a istotu viery. Zhováral som sa na túto tému s človekom, ktorý by mal mať o tom vedomosti. Dostal som odpoveď, ktorá ma prekvapila. Tá znela: "Neviem, a nezaujímam sa o to, dám sa prekvapiť!" Nuž, človek môže ozaj zažiť všelijaké prekvapenia, ale sám Pán Boh nás o mnohých veciach a udalostiach dopredu oboznamuje a je vidieť, že je to so zámerom, "aby sme neboli prekvapení!" I v našom úvodnom texte je niečo, čo nám hovorí "tvoja viera ťa uzdravila." Na iných miestach Pán Ježiš hovorí "nech sa ti stane podľa tvojej viery". A stalo sa tak. Ďalej nám aj Písmo dosvedčuje "ako uveria, keď nepočuli". Teda naším poslaním je vedieť a podávať to ďalej. Nie, nemôžeme strčiť hlavu do piesku ako pštros, ani neprejavovať záujem o to, čo sa deje a čo má prísť. K tomu máme mať aktívny postoj a tak aj konať. Lebo nečinnosť a nezáujem je podľa Písma svätého hriech. Veriaci, nasledovníci Ježiša Krista, sú spolutvorcovia dejín a "Kráľovstva Božieho". Toto poznanie vedie k aktívnemu posvätenému životu, dáva silu a optimizmus, uzdravuje a potešuje, naplňuje zmysel života. Život s Kristom dáva nový, bohatší rozmer a náplň. Niektorí nevidiaceho posilňovali, povzbudzovali, keď "povedali mu: Vzmuž sa, vstaň! Volá ťa." Prečo? Vysvetlenie je iba jedno - tiež verili v to, že Ježiš Kristus je ten, ktorý mu pomôže. Vedieť a poznať je veľmi dobré a byť tejto dobrej a správnej veci ešte nápomocní, povzbudzujúci, je vecou, ktorá pred Pánom iste neostane nepovšimnutá. Niektorí ho naopak zahriakli, aby bol ticho. Do ich srdca nevidíme, Písmo nám ich dôvod jasne na tomto mieste neopisuje, ale všeobecne, alebo z kontextu Písma svätého je možné dôjsť k rôznym záverom, prečo sa takto správali a prečo bol ich postoj takýto. Je nám však jasné, že v zástupe budú jedni i druhí. Možno práve tých, ktorí budú mať ten správny a požehnaný postoj bude pomenej. Často bývajú práve tí v menšine. Je však na každom jednom z nás, aby sme sa nad sebou zamysleli a rozhodli sa pre ďalšie konanie a postoje. Z Biblie poznáme aj takýto úsek: "A keď vyšiel o piatej večer, našiel tam iných stáť, i povedal im: Čo tu stojíte, zaháľajúc celý deň?"(Mt. 20,6). Ich odpoveď bola, že ich "nikto nenajal". 0n ich pozval. Nevieme či všetci, ale niektorí sa rozhodne pozvať dali. Pri rozdávaní odmeny vidíme, že tam boli aj takí, ktorí sa dali najať, alebo pozvať aj neskoro večer, ale predsa sa pozvať dali a urobili ešte to, na čo im zostal čas. A dostali odmenu. Vstúpiť do služby kedykoľvek, ale predsa vstúpiť, to je veľmi dôležité. Či na výzvu, alebo na vnútorné pohnutie srdca, alebo svedomia, len neodmietnuť. To je to najlepšie, čo môžeme urobiť. Písmo sväté nám hovorí, že je to spoluúčasť na službe, spoluúčasť na budovaní Božieho kráľovstva, na naplnení a poslúchnutí Božej vôle. Túto by sme mali tiež aktívne spoznávať a plniť. Pri rozhovoroch o druhom príhode Ježiša Krista, o Jeho kraľovaní tu na zemi, dostávame rôzne odpovede, zažijeme rôzne postoje. Od nezáujmu až po odsúdenie. Nie je to iba u "radových" veriacich, ale aj u tých, ktorým by táto téma mala byť úplne jasná, ktorí by ju mali hlásať a vysvetľovať. Nepoznáme odpovede, alebo sa nevieme zorientovať pri udalostiach v Izraeli, vo svete, pri postojoch a krokoch vládnych činiteľov a pri tých, ktorí sú zodpovední za chod USA, EU a iných veľmocí. Nevieme zaujať stanoviská a nerozumieme prírodným katastrofám, ekologickým pochodom v prírode atd. Skúsme ich posudzovať z toho hľadiska, že Pán Ježiš má prísť na zem znovu a to v moci a v sláve. Možno skladáme rôzne "puzzle," skladačky, skúsme v tom všetkom vidieť Božiu riadiacu a láskavo spravujúcu ruku, na Jeho slávu a ľuďom na blaženú večnosť s Pánom Ježišom Kristom. Bartimaios šiel k najsprávnejšiemu zdroju, k Ježišovi Kristovi a výsledok bol uzdravenie a nasledovanie s chválou. Správna orientácia, presné vyjadrenie potreby a rýchly, prekvapivo pozitívny výsledok. Je to vždy to, čo rozhoduje o nasledovaní Ježiša Krista? Na inom mieste sa dozvedáme, že nie: "Keď sa Ježiš uberal do Jeruzalema, šiel cez Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, stretlo sa s Ním desať malomocných mužov, ktorí zastali zďaleka a pozdvihli svoj hlas, volajúc: Ježiš, Majster, zmiluj sa nad nami! Keď ich videl, povedal im: Choďte, ukážte sa kňazom! A keď šli, boli očistení. Tu jeden z nich, vidiac, že je uzdravený, vrátil sa a silným hlasom oslavoval Boha; padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval Mu; a bol to Samaritán. Ježiš odpovedal: Či neboli očistení desiati? A kde sú deviati? Nevrátili sa, aby vzdali Bohu chválu, iba tento cudzinec! I povedal mu: Vstaň a choď; tvoja viera ťa zachránila"(Lk. 17,11-19). Malomocenstvo bola a je veľmi ťažká choroba, končiaca najčastejšie smrťou. Ľudia uzdravení z takejto nemoci si nenašli ani čas a silu prísť sa poďakovať, prejaviť vďačnosť a úctu voči tomu, ktorý ich uzdravil. Kam šli? Išli si konečne užiť zdravia? Alebo... Zamyslenie nad tým ponecháme stranou, ale berieme fakt, že nie všetci prejavili vďačnosť a už vôbec nie nasledovanie Pána Ježiša Krista. Nasledovanie je skôr vzácnou výnimkou, ako bežnou praxou. Vďačnosť, ako vidíme, nie je nám ľuďom celkom vlastná, aspoň väčšine nie! Nevidiaci sa však rozhodol pre nasledovanie. Verné a vytrvalé nasledovanie Ježiša Krista, plnenie Jeho vôle - čo Mu na očiach vidíme a to ešte s láskou a zápalom, nuž to je už niečo, čo svet môže nazvať aj fanatizmom! Tvrdá práca na sebe samom je ťažká a málo sa vyskytuje a už vôbec nie práca pre kohosi imaginárneho. To už je v dnešnom čase z ľudského hľadiska nemožné. Avšak z milosti Božej a v sile Ducha svätého to môže byť rovnako samozrejmé. Ale iba pre niekoho! Sú pre vás príťažliví a zaujímaví ľudia, ktorí majú hlboké poznanie Písma svätého? Túžite po takomto bohatstve a požehnaní? Možno to začne aj u vás s vďačným nasledovaním Ježiša Krista, možno On vám otvára a otvoril duchovné oči, možno sa to deje pomaly a postupne, mieru a dávkovanie ponechajme na lekára. Obráťme sa na toho správneho záchrancu a uzdravovateľa našej mysle a pocitov. Bude to veľmi dôležité najmä pre to, čo nás ešte čaká. Na pozvanie môže Pánovi Ježišovi odpovedať každý podľa svojho slobodného rozhodnutia. Túto možnosť nám Pán dal a keďže nám ju On dal, tak ju aj rešpektuje a dodržiava. Vieme, že tí čo v nasledovaní vytrvali do konca, dostali zaslúženú odmenu. Apoštol Pavol vedel, že: "Už mi je pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi dá v onen deň Pán, ten spravodlivý sudca, a to nielen mne, ale aj všetkým, ktorí milovali Jeho zjavenie"(2.Tím. 4,8). Vedel aj to, že: "A každý, kto závodí, zdržuje sa všetkého; oni preto, aby dostali porušiteľný veniec, my však neporušiteľný"(1.Kor. 9,25). Pán Boh nám udeľuje takú milosť, že aj my toto všetko smieme vedieť, môžeme to prijať vierou a Ježiš Kristus na to položí svoje požehnanie vo forme vykúpenia a večného života.

(Zmena a Rast)