Naša  záchrana  je

Millosť vyučujúca/J.F.Strombeck

Kapitola 1

O Svätom Duchu, ktorý je darom Božej milosti, hovorí Ježiš - "uvedie vás do každej pravdy"(Ján 16,13). On nie je iba púhym ukazovateľom na ceste, ukazujúcim smer k vysokým ideálom. On je Božia Osoba prebývajúca vo veriacom, aby ho uviedla do "každej pravdy". Zákon takéto niečo vôbec nepozná. Ježiš hovorí: "Ja som prišiel na to, aby mali život a hojnosť "(Ján 10,10). Prišiel "plný milosti a pravdy"(Ján 1,14). Milosť, ktorá sa stala skrze Neho, dáva du­chovný život a vyučovaním robí tento život bohatším. Pavol píše Filipänom: "Ďakujem svojmu Bohu pri každej rozpo­mienke na vás... dôverujem, že ten, ktorý započal vo vás dobré dielo, ho aj dokoná a zachová až do dňa Ježiša Krista"(Fil. 1,3,6). Počiatkom tohto diela bolo spasenie z mi­losti, jeho dokonaním - vyučovanie milosťou. Keď Boh spasí človeka, nikdy ho neponechá jeho vlastnému úsiliu dokonať to dobré dielo. On sám dokoná to, čo započal. V oboch prípadoch je milosť rovnako dôležitá, rovnako potrebná a On ju rovnako hojne poskytuje. Aké nádherné vedomie tá istá milosť, to isté milo­srdenstvo Božie, v ktorom poslal Boh Syna na kríž a pripravil spasenie, vyučuje a zdokonaľuje život, ktorý bol splodený z Boha! V našom texte sí vyžaduje pozornosť ešte jedno slovo - slovo nás. Milosť vyučuje nás, nie všetkých ľudí. Milosť prináša spasenie všetkým ľuďom, ale iba tí, ktorí prijali Toho, skrze ktorého prišla, sú ňou vyučovaní. Milosť nevyučuje neznovuzrodených; tí sú "mŕtvi vo vinách a hriechoch"(Ef. 2,1) a pokým sa duchovne nenarodia, nemôžu byť vyučovaní ako žíť.

Kapitola 2

Čo je milosť ?

O pojme milosť sa vyskytuje veľa nejasností a zdá sa, že je iba málo tých, ktorí pochopili jeho pravý význam. Milosť v žiadnom prípade neznamená slobodu hrešiť, ako by si to snáď niektorí vysvetľovali. Je to práve milosť, ktorá veriaceho chráni pred hriechom. Nedostatočné pochopenie milosti si vynucuje, aby sme sa hlbšie zaoberali jej pravým významom. Milosť, podobne ako pravda, život a svetlo, je tak veľkým pojmom, že je ťažké formulovať definíciu, ktorá by ho bez zbytku vystihla. Snáď by sa dala definovať takto: Milosť je nezaslúžené, hojné, ničím neobmedzené pôsobenie neko­nečnej Božej lásky k človeku - najmä tomu, ktorý spo­lieha na Boha - skrze Ježiša Krista. Vo svojej prozreteľnosti Boh opatruje a zachováva celé stvorenstvo. Dážď, slnko a chemické prvky v prírode sú časťou Jeho starostlivosti o rastlinný svet. Aj potrava pre zvieratá a ostatné podmienky sú výsledkom jeno starostlivosti, ako aj potrava, odev, príbytok a všetko ostatné, čo je potrebné k životu človeka. Toto všetko je prejav starostlivosti a opatery Stvoriteľa o Jeho stvorenstvo. Boh v tejto starostlivosti nikdy nesklamal, hoci je táto čiastočne zdržiavaná a obmedzovaná hriechom. Milosť je, podobne, prehojnou opaterou a starostli­vosťou Boha, ale namiesto fyzickej a prírodnej sféry jej poslanie je v oblasti duchovnej. Je to spôsob, akým Boh kriesi, obnovuje všetko to, čo sa v duchovnej oblasti poru­šilo hriechom človeka a umožňuje existenciu a udržiavanie nového stvorenia na ďaleko vyššej rovine, než ktoréhokoľvek iného tvorstva. Je milosť skutočne veľkým Božím opatrením! Môže sa zhrnúť slovami: "Ktorý neušetril ani svojho vlast­ného Syna, ale ho ta dal za nás, za všetkých, ako by nám s ním potom všetkého nedaroval?"(Rim. 8,32). Milosť je pôsobenie lásky Božej. "Lebo tak Boh miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna"(Ján 3,16). Je napísané, že toto vydanie Syna v smrť za každého človeka sa milosť stalo "milosťou Božou"(Žid. 2,9). Tých, ktorí vzali milosť za milosť z Jeho plnosti (Ján 1,16), miloval Ježiš až do konca (Ján 13,1). Tým, ktorí sú vyvolení, aby boli pred Ním v láske (Ef. 1,4), chce Boh v nasledujúcich vekoch ukázať prenesmierne bohatstvo Svojej milosti (Ef. 2,7). V každom z týchto výrokov je Božia láska vyjadrená Jeho milosťou. Milosť je láska Božia v akcii. Božia láska je nekonečná. "Boh je láska"(1.Ján. 4,16). Tak ako je Boh nekonečný, sú nekonečné aj Jeho vlastnosti. Preto aj láska, ktorou On je, musí byť nekonečná. Alebo ináč vyjadrené: Božia láska je nekonečná, pretože aj jej miera - Jeho jednorodený Syn - je nekonečný. Preto milosť Božia, prýštiaca z nekonečnej lásky, je nevyčerpateľná. Nikdy nemôže zlyhať. Milosť je bez zásluh. Človek ničím nemôže prispieť k tomu, čo Boh koná v milosti, ani vykonať nič, čím by si milosť zaslúžil. "A ak milosťou, vtedy už nie zo skutkov, pretože by milosť nebola milosťou"(Rim. 11,6). "Tomu však, kto robí skutky, nepočíta sa pláca podľa milosti, ale podľa podĺžnosti"(Rim. 4,4). Skutky ako prostriedok na dosiahnutie Božej priazne a milosti sú preto úplne vylúčené. Je to tedy milosť Božia, ktorá pôsobí pri človeku prvotne, skôr než môže človek urobiť niečo pre Boha. Ale milosť je viac, než nezaslúžená priazeň. Je to priazeň preukázaná tým, ktorí si zaslúžili práve opak. "Ale Boh tak dokazuje svoju lásku naproti nám, že keď sme my boli este hriešnici, Kristus zomrel za nás"(Rim. 5,8). "...keď sme boli nepriateľmi, bolí sme zmierení s Bohom skrze smrť Jeho Syna"(Rím. 5,10). Z milosti Božej zomrel Ježiš za hriešnikov, svojich nepriateľov. Preto hriech neobmedzil, a v skutočnosti, nemôže obmedziť milosť Božiu. "... kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť"(Rim. 5,20). V skutočností hriech umožnil zjavenie mi­losti...→

Prečo človek niekedy nerozumie Bohu?

Človek je rozumný tvor - "Homo sapiens". Je to primerané označenie? Vcelku áno. Rozum je naozaj dôležitá schopnosť človeka. Ním sa líši od tvorov telesne najpodobnejších - primátov asi tak, ako sa títo líšia od jednobunečných organizmov. Rozum, kreativita a duchovný rozmer bytia (schopnosť duchovného života) - to sú tie znaky, ktorými sa človek podobá Bohu. Ak v Biblii čítame, že človek bol stvorený na Boží obraz, určite sa tým myslia tieto vlastnosti, a nie azda telesný vzhľad. Veď Boh je Duch. No medzi rozumnosťou človeka a Božou múdrosťou je predsa len obrovský rozdiel. Sám Hospodin o tom hovorí: "Ako sú nebesá vysoko od zeme,.." Veď byť stvorený "na obraz niekoho", vôbec ešte neznamená "byť tým niekým" (ako to tvrdia vo svojom bohorúhačskom učení niektoré sekty). Dieťa je "obrazom svojho rodiča", a predsa - aké obrovské sú medzi nimi rozdiely. Práve na tomto príklade - na podobnosti a rozdielnosti dieťaťa s rodičom - možno do istej miery ilustrovať (aj keď nedokonale) vzťah medzi človekom a Bohom. Kto vychoval viacero detí, či už vlastných alebo iných, vie veľmi dobre, aké veľké sú medzi nimi rozdiely. Sú deti poslušné, menej poslušné i "nezvládnuteľné", deti nadané i menej nadané, deti obdarené veľkou fantáziou i také "celkom normálne". V niektorých veciach sú si však rovnaké: všetky, vrátane tých najnadanejších, uvažujú a správajú sa detsky, ich "detská logika" je zásadne odlišná od logiky normálneho dospelého človeka. Žijú vo svojom svete, ktorý sa veľmi líši od toho reálneho sveta, ktorý poznáme my. Malé dieťa je predovšetkým veľmi "zvedavé". Chce všetko vedieť, a preto sa nielen pýta, ale často aj samo skúma, "experimentuje". Pritom však spracúva získané informácie po svojom - v súlade so svojimi rozumovými schopnosťami a skúsenosťami. Jeho uzávery nás niekedy prekvapia, inokedy možno aj rozosmejú. Ale je to obojstranné: aj jemu sa zdajú mnohé uzávery a správanie sa dospelých niekedy možno divné, nepochopiteľné alebo aj - smiešne. Skúsme sa vžiť do sveta detí a z ich hľadiska hodnotiť dospelých. Konkrétne ich lásku, ich rozum a ich spravodlivosť.

Láska. Dieťa je obyčajne zahrnuté láskou rodičov - určite ju intenzívne vníma, ale o nej nepremýšľa; považuje ju za niečo "celkom normálne". To by ešte nič nebolo. Ale ono môže mnohé činy rodičov, prameniace z lásky a starostlivosti, vnímať ako prejav nelásky, ba až "nepriateľstva". Veď ako inak si má vysvetľovať napr. to, keď rodičia od neho žiadajú toľko "nepríjemných" vecí: ráno - keď sa tak dobre spí - ho nútia vstávať do školy (škôlky); naopak, keď by sa rado dívalo na televíziu, musí ísť spať; a potom sú tu ďalšie a ďalšie obmedzovania a nepríjemnosti (úlohy, udržiavanie poriadku, umývanie zubov atď., atď.). A to nie je všetko: okrem týchto "obmedzovaní" a "vnucovaných nepríjemností" je tu aj odopieranie príjemných vecí. V hlavičke dieťaťa môže prebiehať takýto myšlienkový pochod: "Ocko (mama) predsa majú peniaze (každý mesiac ich dostávajú v zamestnaní), a predsa mi odmietajú kúpiť všetky tie nádherné veci, ktorých je plný hračkársky obchod. Naopak, často kupujú rôzne "zbytočnosti" do domácnosti alebo do školy. Dokonca vraj odkladajú peniaze na "akúsi knižku"; len tak - nič za to nedostanú ani oni, ani ja. A keď ochoriem, zavedú ma za tým nepríjemným "ujom", ktorý mi len zle robí, a nútia ma jesť "protivné" lieky. To že je láska? Určite ma nemajú radi - veď inak by mi nemohli spôsobovať toľké "zlo".

Rozum. Rozličná úroveň poznania (podmienená rozdielnymi rozumovými schopnosťami i skúsenosťou) môže viesť v mysli dieťaťa k tomu, že vidí v správaní sa dospelých veľa "nepochopiteľného" až "nezmyselného": "Tí naši rodičia sú takí "divní", všetko len "komplikujú". Napríklad: auto - taká jednoduchá vec: stačí doňho sadnúť a už "samo" ide, kam len chceme (vlastne: kam chce ocko). Musí ísť - lebo má kolesá. A keď ocko hovoril s jedným ujom o aute, ako to len zbytočne "komplikovali" - používali výrazy, ktorým som vôbec nerozumel. Alebo: keď som sa spytoval mamičky, odkiaľ priniesla moju malú sestričku, povedala, že ju kúpila v nemocnici. Je to jasné. Ale neskôr, keď sa zhovárala s akousi tetou, hovorila toľko zvláštnych vecí. Iste si "vymýšľala". A vôbec, dospelí všetky jednoduché veci len komplikujú, vôbec nerešpektujú "zdravý detský rozum".

Spravodlivosť. Aj pri tej najväčšej snahe konať spravodlivo, musia sa dospelí javiť v očiach dieťaťa ako veľmi nespravodliví: "Mamička má moju malú sestričku radšej ako mňa, oveľa viacej sa jej venuje. A pritom táto len kričí a špiní plienky, neposlúcha - a vôbec všetkých len "rozčuľuje". A ja aj pomáham mamičke i poslúcham ju (aspoň niekedy). To je nespravodlivé! Alebo: bratovi, ktorý vôbec nebýva doma (vraj kdesi študuje), a preto ani nepomáha, rodičia kúpili také perfektné lyže, a mne nie. Sú veľmi nespravodliví, a vôbec - nemajú ma radi".

Vážení priatelia, nespoznali ste sa vo výpovediach toho "fiktívneho dieťaťa"? Nezhodujú sa jeho výčitky na adresu rodičov s vašimi "výhradami" voči svojmu nebeskému Otcovi? Nemysleli ste si niekedy aj vy, že je to "divné" s Božou láskou, ak zosiela na svoje deti toľko nepríjemných vecí, bolestí? Prečo nám nedáva vždy to, po čom tak túžime - "pre Neho by to bola maličkosť", a "nám by to urobilo dobre"? A okrem toho vyžaduje od nás povinnosti - plnenie Jeho prikázaní! Zhoduje sa to s láskou, ktorú podľa Jeho výrokov (Jeho Slova) k nám prechováva? A nezdá sa niektorým, že veci, ktoré "sa dajú vysvetliť logicky a prirodzenejšie", On vysvetľuje úplne inak? Napríklad: vznik sveta, života, zánik sveta. Alebo, prečo to so záchranou ľudstva nevymyslel jednoduchšie, a najmä nejakým "nekrvavým" spôsobom? A pokiaľ ide o spravodlivosť: nezdá sa mnohým, že nie je spravodlivé, ak sa Boh stará aj o zlých a neposlušných, že dáva svoje dary aj tým, čo si ich "nezaslúžia"? Priatelia, nechceme chápať všetko, čo Boh robí. Náš rozum na to jednoducho nestačí - tak ako rozum malého dieťaťa nemôže pochopiť každé konanie dospelých. Ale zverme sa svojmu Otcovi s úplnou dôverou, spoľahnime sa celkom na Neho, určite nám chce len dobre - tak ako rodič svojmu milovanému, i keď často nechápajúcemu, dieťaťu. Dieťa však raz dospeje, a potom všetko konanie svojich rodičov bude vidieť v úplne inom svetle. Tak aj veriaci človek, keď duchovne dospeje, vyzrie, uvidí konanie svojho nebeského Otca v správnom svetle - bude v ňom jasne vidieť prejavy veľkej lásky, nesmiernej múdrosti a spravodlivosti. A to bude zdrojom jeho vďačnosti a túžby opätovať lásku. Kto však duchovne nedospeje, celý život nič nepochopí ani z Božej lásky, ani z Jeho múdrosti a spravodlivosti - a nakoniec zavrhne svojho milujúceho Otca, ktorému tým pravdaže spôsobí bolesť, ale doplatí na to len on sám.

(Zmena a Rast)

Najlepšia rodina

Moja otázka znie: Ako môžete milovať Boha, ktorého nevidíte, a nemilovať Jeho ľudí, ktorých vidíte? Apoštol Ján napísal: "My vieme, že sme prešli zo smrti do života, pretože milujeme bratov. Kto nemiluje brata, zostáva v smrti."(1.Jn. 3,14). Cirkev existuje z troch dôvodov: uctievanie Boha, budovanie svätých a evanjelizácia sveta. Jednoducho si to môžete zapamätať ako hore, dovnútra a dovonku. Aj napriek tomu vidíme, že ľudia dnes chodia do cirkvi menej, nie častejšie. Štatistiky ukazujú, že ľudia, ktorí chodili do kostola každý týždeň, tam teraz chodia už len trikrát mesačne. Ľudia, ktorí do kostola chodievali dvakrát mesačne, sa tam teraz ukážu už len raz za mesiac a tí, ktorí do cirkvi chodili raz mesačne, prichádzajú už len približne šesťkrát do roka. Čo keby sme použili rovnaký koncept pri chodení do fitka? Povedzme, že sa chceš dostať do formy, a tak si kúpiš permanentku a cvičíš raz do týždňa. Pomôže ti to? Možno trochu, ale nie veľmi. Čo keby si tam zašiel dvakrát do týždňa? To by už mohlo zabrať. No a ak budeš cvičiť trikrát týždenne, nepochybne sa do formy dostaneš. Samozrejme, nestačí sa tam ukázať, musíš naozaj cvičiť. No čo ak by si chodil do fitka len raz mesačne? Pomohlo by ti to? Asi ťažko. A keby si cvičil len raz za rok? Určite by si sa do formy nedostal. Pravdou je, že mnoho fitness centier zarába práve na tom, že ľudia si kúpia permanentku (väčšinou tesne po Vianociach) a nikdy viac sa tam neukážu. Prieskum ukázal, že 72 % detí, ktorých rodičia chodia pravidelne do kostola, budú v mladosti taktiež pravidelne chodiť do cirkvi. V rodinách, kde do kostola chodí pravidelne iba otec, bude verne chodiť do cirkvi 55 % detí. V rodinách, kde do kostola chodí pravidelne len matka, bude naďalej do kostola chodiť 15 % detí. Len 6 % detí bude naďalej chodiť do cirkvi, ak do kostola nechodí pravidelne ani jeden z ich rodičov. Neposielajte svoje deti do kostola, prineste ich tam so sebou. Byť súčasťou cirkvi nie je len duchovným požehnaním. Štúdie totiž ukazujú, že cirkev nám pomáha aj fyzicky. Napríklad pacienti, ktorí absolvovali operáciu srdca a majú útechu vo svojej viere, majú oveľa vyššiu šancu na prežitie ako neveriaci. Ľudia, ktorí chodia do cirkvi, majú nižší tlak ako tí, ktorí cirkev nenavštevujú. Ľudia, ktorí nechodia do kostola, trpia depresiou častejšie ako tí, ktorí tam chodia pravidelne. Okrem toho je u ľudí, ktorí nechodia do cirkvi, štyrikrát vyššia pravdepodobnosť samovraždy. Cirkev je teda pre teba dobrá duchovne aj fyzicky. Niektorí tvrdia, že ich jednoducho nelákajú náboženské štruktúry či organizované náboženstvo. Čo ich teda láka? Neorganizovaný chaos? Boh je Bohom poriadku. Biblia totiž hovorí: "Ale všetko nech sa deje slušne a v poriadku!"(1.Kor. 14,40). Nepovažujem cirkev za takzvané "organizované náboženstvo". Skôr je to pre mňa miesto, kde sa môžem stretnúť s Bohom a Jeho ľuďmi. Niektorí vravia, že môžu mať s Bohom spoločenstvo aj vtedy, keď surfujú, hrajú golf, idú na turistiku či robia iné aktivity. Dúfam, že ho naozaj majú. Mali by sme hovoriť s Bohom, nech sme kdekoľvek a robíme čokoľvek, no nerobme to namiesto chodenia do cirkvi. Tento problém očividne existoval aj v prvom storočí. V Novej zmluve, v Liste Židom čítame: "Neopúšťajme naše zhromaždenie, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme, a to tým väčšmi, čím väčšmi vidíte, že sa blíži Kristov deň."(Žid. 10,25). Ježiš založil cirkev a miluje cirkev. Keď kráčal po tejto zemi, založil jedinú organizáciu, a tou je práve cirkev. Cirkev je pre všetkých kresťanov a každý kresťan by mal do cirkvi pravidelne chodiť. Každý veriaci by mal byť živou a fungujúcou súčasťou miestneho cirkevného zboru, nie len pozorovateľom či poslucháčom, ale účastníkom. Samozrejme, existujú rôzne životné okolnosti. Niektorí ľudia sú prinútení zostať doma a nemôžu ísť do cirkvi. No ak telesne zdraví veriaci nechodia do kostola, usudzujem, že duchovne niečo nie je v poriadku. Niektorí zas obľubujú takzvanú "cirkevnú preskakovačku". Sú chabými znalcami všetkého. Milujú chvály v jednom kostole, páčia sa im kázne v druhom a myslia si, že detská besiedka v treťom spoločenstve je najlepšia zo všetkých. A tak idú jeden víkend do jedného cirkevného zboru, druhý víkend do iného, a tretí zas do ďalšieho. No a štvrtý víkend si pozrú bohoslužby online. Nie je to však dobrý nápad, pretože cirkev nie je len miesto, ktoré máme navštevovať. Je to miesto, kde máme byť účastníkmi. Stávaš sa súčasťou rodiny. Práve v cirkvi nájdeš zodpovednosť. V cirkvi rozvíjaš a používaš svoje dary. V cirkvi sa učíš konzistentnú teológiu. Zapoj sa do cirkvi. Ak to neurobíš, o mnoho prídeš a nebudeš môcť byť súčasťou toho, čo koná Pán Boh. Každý cirkevný zbor má svoje chyby, pretože sú v ňom ľudia ako ty a ja. Nie sme dokonalí. Zlyhávame. Robíme chyby. Nie vždy napĺňame Božie štandardy. No aj napriek tomu je cirkev Božou rodinou a my by sme mali byť jej aktívnymi členmi. Aj napriek všetkému je to tá najlepšia rodina a Boh chce, aby sme všetci boli jej súčasťou.

(Greg Laurie)