Naša  záchrana  je

Millosť vyučujúca/J.F.Strombeck

Kapitola 8

Skúška viery

Keďže postoj k Bohu pod milosťou mal by byt postojom úplnej závislosti na Nom, je zrejmé, že vyučovanie milosťou musí zahrňovať to, čo túto závislosť zdokonalí a očistí. Spôsob, akým sa to môže uskutočňovať, nachádzame v utrpení. Toto sa v skutočností zdá byť tým najväčším dôvodom k utrpeniu pri Božom ľude. Veď aj sám Boží j Syn; ako Veľvodca spasenia bol zdokonalený utrpením. Skrze nesmierne utrpenie v Getsemane našla Jeho dokonalá závislosť na Otcovi svoje maximálne vyjadrenie v slovách "nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane"(Lk. 22,42). Že je utrpenie Božou metódou v milostí na zdokonaľo­vanie a očisťovanie viery, vidíme v slovách: "v čom to plesáte, málo teraz, ák je kedy potrebné, rmútíac sa v rozličných pokušeniach, aby dokázanie sa vašej viery, čo je omnoho cennejšie nad zlato, ktoré hynie, ale sa ohňom skúša, nájdené vám bolo na chválu a na česť a na slávu pri zjavení Ježiša Krista" (1.Pt. 1,6-7). Nie skutky, ani vykonané diela, ale dokázanie sa vo viere bude poctené a dôjde chvály pri zjavení Ježiša Krista. Keď Peter písal tieto slová, iste mal na mysli skúšku svojej viery v oných kritických chvíľach v živote Pána Ježiša. Krátko predtým, ako vyšiel Ježiš so svojimi učeníkmi do záhrady, povedal Petrovi: "Šimone, Šimone, hľa, satan si vás vypýtal, aby vás previal ako pšenicu, ale ja som prosil za teba, aby nezahynula tvoja viera". Na toto Peter odpovedal: "Pane, s tebou som hotový i do žalára a na smrť"(Lk. 22,31-32). Či zahynula Petrova viera? Nezaprel svojho Pána? Isteže, zaprel, avšak ak by sme mali povedať, že jeho viera zahynula, znamenalo by to, že Ježišova modlitba za neho by nebola vyslyšaná. Bolo by to však možné? Ako tomu tedy rozumieť? Bolo to vo viere, ked Peter učinil svoje samochvalné vyzna­nie viery? Nezdá sa. Jeho slová, "Aj keby sa všetci pohoršili, ale nie ja"(Mk. 14,29), sú plné sebadôvery. Zlyhala Petrova viera v samého seba a nie jeho viera v Boha. Toto zlyhanie bolo pre Petra poučením; presvedčil sa o svojej vlastnej slabosti a neschopnosti uskutočňovať vlastné pred­savzatia. Toto je prvou podmienkou závislosti na Bohu. Z tejto skúsenosti, i ked bolestnej a pokorujúcej, vyšiel Peter s hlbším vedomím závislosti na Pánovi a s väčšou vierou v Neho. Pred svojím pádom mal Peter vieru v Ježiša, ako Syna živého Boha, ale táto viera bola zmiešaná ešte s mnohou dôverou v seba samého. V skúške viery táto sebadôvera zhorela a viera v Syna Božieho sa rozšírila o závislosť na Ňom pre každodenný život. Tým, že milosť dovolila Petrovi padnúť v dôsledku jeho dôvery v seba, naučila ho cele závisieť na Bohu. Ako v Petrovom prípade, tak i pri všetkých veriacich zlyhanie môže byť prostriedkom, ktorý Boh použije na dosiahnutie väčšej závislosti na Ňom, ktorá vyústi v oboha­tený duchovný život. Chyby a poklesky v dôsledku závislosti na sebe mali by sa stať schodíkmi k hlbšej duchovnej skú­senosti. Veľkou skúškou viery musel prejsť aj Pavol. Píše o tom v 2.Kor. 12,7-9: "A aby som sa prevelikosťou zjavení príliš nepovyšoval, daný mi je osteň do tela, anjel satana, aby ma pohlavkoval, aby som sa príliš nepovyšoval. Za to som trikrát prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, a povedal mi: Dosť ti je moja milosť. Lebo moja moc sa dokonáva v slabosti. Teda najradšej sa budem chváliť svojimi slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova." Pavol nezlyhal vo svojej závislosti na Kristu, ale pre veľké zjavenia, aké neboli dané inému človeku, bol možno v nebezpečí, že by sa mohol povyšovať. Bol mu daný osteň do tela, aby ho to udržiavalo v pokornej závislosti na Bohu. Skúška viery nemá za účel zistiť, či tu viera je alebo nie je, ani či je viera dostatočná, ale skôr očistenie viery, odstránenie všetkého, čo túto ešte poskvrňuje v dôsledku závislosti na sebe samom. Že Peter mal toto na mysli, je zrejmé z porovnania so zlatom v ohni. Tak, ako v páľave ohňa sa hlušina oddelí od čistého zlata, aj v ohni skúšok a utrpení zhoria vecí tohto sveta, na ktoré sa človek tak často nadeje, a Boh sám zostáva ako ten, ktorému patrí všetka dôvera. Toto je vysvetlením mnohých skúšok a utrpení veriacich. Čistá viera, ktorá je výsledkom skúšok, je podľa Slova Božieho cennejšia nad zíato prečistené v ohni. V očiach Božích čistá viera v Neho, nepoškvrnená dôverou v seba samého, má vysokú cenu. Ak by človek mal prejsť nejakou veľkou životnou skúškou bez toho, že by z nej vyšiel s prehĺbeným vedomím svojej závislosti na. Bohu, potom by stratil čosi oveľa cennejšie, než čokoľvek iné z pozemských, dočasných hodnôt, ktorých stratu v skúške utrpel. Účelom skúšky viery je, aby sa pri zjavení Ježiša Krista našla na slávu a chválu očistená závislosť na Bohu. Toto jasne svedčí, že tak, ako viera Abrahámova a všetkých ostat­ných veriacich v Ježiša Krista počíta sa im za spravodlivosť (Rim. 4,22-24), tak očistená viera, ktorá v rôznych skúškach bola zbavená akejkoľvek závislosti na sebe samom, bude sa veriacim počítať za hodnú chvály a slávy. Ako pripočítaná spravodlivosť, tak aj česť, chvála a sláva sú úplne oddelené od skutkov. Všetko je dôsledkom závislostí na Bohu ako odpoveď za Jeho milosť. Ale prečo Boh prikladá taký veľký význam dokázaniu sa viery? Aby sme tomu mohli porozumieť, vráťme sa do ďalekej minulosti a sledujme priebeh histórie človeka. Kedysi, ešte skôr než bol stvorený človek, Lucifer, plný múdrosti a dokonalý v kráse bol cherubom, prikrývajúcim svätý Boží vrch. Bol pravdepodobne najvyššie postavený zo všetkých stvorených bytostí a snáď prvý po Bohu sa­motnom. Bol dokonalý na všetkých svojich cestách až pokým sa nenašla neprávosť v jeho srdci (Ezech. 28,12-15). Jeho neprávosť pozostávala z viacnásobnej obmeny krátkeho slova "budem", ktorého kulminačným bodom bola veta: "Budem podobný Najvyššiemu"(Iz. 14,13-14). Toto bolo prvýkrát, čo stvorenstvo povstalo proti Stvoriteľovi a odmietlo zotrvať v postoji úplnej závislosti na Ňom. Bolo to spurné odmietnutie podriadenosti Bohu a závislosti na Ňom vo všetkých veciach. Neskôr bol stvorený človek, na obraz Boží. Aj on bol dokonalý. Bol korunou tvorstva a bolo mu dané panstvo nad Zemou a nad všetkým, čo bolo na nej. Ked'že bol stvorený - t.j. stvorením - jediný správny postoj, ako už bolo vysvedené, bol postoj úplnej závislosti na svojom Stvoriteľovi. Avšak aj on odmietol zachovávať takýto postoj. Na sľub hada, že sa stane podobným Bohu, stal sa človek Bohu neposlušným a pohrdol postavením prostej a úplnej závislosti na Ňom. História ľudstva je jedným dlhým záznamom o sebestačnosti a konaní bez ohľadu na Boha. Toto bude pokračo­vať až po vyvrcholenie v človeku hriecha, synovi zatratenia: "ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa zovie Boh, alebo čomu dáva sa božská česť, tak že sa posadí do chrámu Božieho ako Boh a bude sa vydávať za Boha"(2.Tes. 2,4). Avšak táto veľká panoráma vekov má aj svoju druhú, jasnejšiu stránku. Niekto Iný prišiel na scénu. Bol to Ten, ktorý povedal pri príchode na svet: "Hľa, idem činiť, ó, Bože, tvoju vôľu". On sa ukázal nato, "aby skazil diela diablove"(1.Jn. 3,8). Všetky diela diablove majú svoj koreň v spomínanom "budem" a jeho najväčším dielom je zničiť závislosť človeka na Bohu. Syn Boží prišiel, aby skoncoval s týmto dielom satana a aby obnovil úplnú a dobrovoľnú závislosť človeka na Bohu. Božím zámerom je preto vytvoriť, vyvinúť, posilniť a očistiť túto plnú závislosť na Ňom vo svojich deťoch, pokiaľ sú tu na Zemi. Táto závislosť musí byť pri tých, ktorí majú byť po celú večnosť Jemu najbližší a majú mať podiel na Jeho sláve; majú mať postavenie bližšie k Nemu, než mal Lucifer predtým, ako prehlásil svoju nezávislosť na Bohu. Preto Boh prikladá dokázaniu sa vo viere taký veľký význam. Pripravuje si pre Seba nové stvorenie v Kristu Ježišovi, ktoré bude na Ňom úplne a dobrovoľne závislé a v láske sa Mu bude podriaďovať. Závislosť na Otcovi - to je deľ, ktorý milosť chce skrze utrpenie pri nás dosiahnuť...→

Ospravedlnenie a spasenie "zo skutkov" v Rímskym 2

"Lebo nie poslucháči zákona sú spravodliví u Boha, ale činitelia zákona budú ospravedlnení" (Rímskym 2,13), "…hromadíš sebe hnev na deň hnevu a zjavenia spravodlivého súdenia Boha, ktorý odplatí jednému každému podľa jeho skutkov"(Rímskym 2,6).

Druhá kapitola Listu Rímskym môže spôsobovať ťažkosti kvôli štýlu, akým je napísaná. Môže evokovať, že spasenie je na základe skutkov, a nie na základe ospravedlnenia zo samotnej viery. Je to tak kvôli vyjadreniam ako: "Boh odplatí jednému každému podľa jeho skutkov"(Rímskym 2,6); "tých, ktorí v trpezlivosti dobrého skutku hľadajú slávu a česť a neporušiteľnosť Boh odplatí večným životom"(2,7); Boh dá "slávu i česť i pokoj (rozumej spásu) každému, kto robí dobré, Židovi predne, i Grékovi"(2,10); "činitelia zákona budú ospravedlnení"(2,13). Účelom tejto pasáže novozákonného Písma (Rímskym kapitola 2) je ukázať, že napriek tomu, že medzi Židmi a pohanmi existuje zásadný rozdiel – Židia dostali zákon (Mojžišov zákon ako zmluvu skutkov) a sú pod zákonom, zatiaľ čo pohania zákon nedostali a sú bez zákona – tak v konečnej miere rozdiel medzi Židmi a pohanmi nie je. Nie je preto, lebo rovnako odsúdený bude ako Žid, ktorý hreší, tak aj pohan, ktorý hreší. Rozdiel je len v spôsobe, akým každý z nich má poznanie Božieho zákona. A rozdiel medzi Židom a pohanom nakoniec nie je ani v tom, ako budú spasení. Náročnosť tejto pasáže Písma (Rímskym kapitola 2) spočíva v tom, že v nej apoštol nehovorí o spasení na základe ospravedlnenia zo samotnej viery, ale ukazuje na vzťah medzi spasením a napĺňaním toho, čo Boží zákon v konečnej miere od človeka požaduje. V kontexte tejto pasáže je to vyjadrené slovami "konanie dobra" a "dobrý skutok". Inak povedané, v tejto pasáži apoštol hovorí o spáse a odsúdení vo svetle poslušnosti Božiemu zákonu. Sledujme, ako je vystavaná jeho argumentácia. Najprv sa apoštol venuje odsúdeniu tých, ktorí hrešia. To, že hrešia, odkrýva Boží zákon. Cieľom tejto pasáže je zotrieť rozdiel medzi hrešiacim Židom a hrešiacim pohanom a ukázať, že ako jeden, tak i druhý budú spravodlivo odsúdení. V prípade Žida je to pochopiteľné, pretože Žid bol daný pod zákon (Mojžišov zákon), a každé prekročenie zákona (nedodržanie hoci len jedného prikázania) je hriechom, ktorý Boh spravodlivo trestá. Vynára sa však otázka, voči čomu hreší pohan, keď nie je pod zákonom, čiže keď nedostal prikázania. Odpoveď je nasledovná: pohan dostal "dielo zákona zapísané na svoje srdce"(Rímskym 2,15). To znamená, že pohan prirodzene, intuitívne – vo svojom svedomí – vie, čo je v zmysle požiadaviek Božieho zákona dobré a čo je zlé. V tomto zmysle hovoríme o požiadavkách Božieho zákona, ktoré sa dajú suma sumárov zhrnúť do dvoch najväčších prikázaní: milovať Boha celým srdcom a svojho blížneho ako seba samého. Pohanovi to Boh vštepil do jeho svedomia. Preto je pohan "sám sebe zákonom"(2,15). V tomto zmysle je pohan rovnako pod Božím zákonom ako je aj Žid pod Božím zákonom. Žid dostal Boží zákon vo forme Mojžišovho zákona zapísaného na kamenných doskách (ako literu, ako sadu prikázaní), zatiaľ čo pohan dostal zákon vštepený do svojho svedomia. Preto aj pohan vie vo svojom srdci, vo svojom svedomí, čo je v zmysle požiadaviek zákona dobré a čo zlé. A vie aj to, či tieto požiadavky napĺňa alebo prestupuje rovnako tak, ako Žid vie, či napĺňa alebo prestupuje prikázania Mojžišovho zákona (napísanú literu). To, že pohan vie, či požiadavky zákona buď napĺňa alebo prestupuje, je vyjadrené vo verši 15 slovami, že jeho myšlienky a jeho svedomie sa navzájom obviňujú alebo vyhovárajú. Zhrňme si, čo sme doteraz povedali. V konečnej miere niet rozdielu medzi Židom a pohanom, pretože nakoniec ako jeden, tak i druhý bude pomeraný Božím zákonom. Rozdiel medzi nimi je len v tom, akým spôsobom sú Židia a akým pohania konfrontovaní s požiadavkami zákona. Žid dostal zákon ako literu, zatiaľ čo pohan dostal zákon do svojho svedomia a vo svojej prirodzenosti vie, čo zákon požaduje. Preto ako Žid, tak i pohan, keď sú zákonu neposlušní, budú rovnako spravodlivo odsúdení. To je vyjadrené slovami: "súd Boží je podľa pravdy na tých, ktorí robia také veci"(2,2). "Robia také veci"(2,2) a "páchajú také veci"(2,3) znamená neposlúchajú a nenapĺňajú požiadavky zákona. Tí, ktorí zákon neposlúchajú, sú označení ako tvrdošijní a nekajúcneho srdca (2,15). Títo na finálnom súde dostanú rovnaké odsúdenie – večné zatratenie. Tento spravodlivý súd je rovnaký pre Žida i pohana. Žid bude odsúdený zákonom (literou, Mojžišovým zákonom), pohan zahynie bez zákona (bez litery): "Lebo všetci, ktorí hrešili bez zákona, bez zákona i zahynú. A všetci, ktorí hrešili pod zákonom, budú zákonom odsúdení". Pohana odsúdi zákon, ktorého požiadavky ("dielo zákona") mu boli vštepené do srdca a do svedomia. Pritom musíme dôsledne rozlišovať "dielo zákona" napísané v srdci a vo svedomí (Rímskym 2,15) od samotného "zákona" napísaného v mysli a v srdci (Židom 8,10 a 10,16). Dielo zákona (Rímskym 2,15) znamená vedieť čo je dobré a čo je zlé, a to vie každý človek. Zákon zapísaný v mysli a v srdci (Židom 8,10 a 10,16) má len ten, kto patrí k novozmluvnému ľudu – teda nie každý človek! Súd Boží teda bude podľa pravdy (2,2). Boh bude súdiť ľudí (Židov i pohanov) podľa ich skutkov (2,6), teda podľa toho, ako sa zachovali voči požiadavkám Božieho zákona. Boží súd je podľa pravdy preto, lebo Boh nehľadí na osobu (2,11), nerobí rozdiel medzi Židom a pohanom, oboch súdi podľa ich skutkov (2,6). Súd podľa skutkov (2,6) je nasledovný:

1. Boh tých, ktorí v trpezlivosti dobrého skutku hľadajú slávu a česť a neporušiteľnosť odplatí večným životom (2,7). To, že takto opísaná poslušnosť požiadavkám zákona nie sú "skutky zákona" predstavujúce základ pre spasenie, či predstavujúce základ pre ospravedlnenie, vyložíme nižšie.

2. Boh tých, ktorí sú svárliví a ktorí neposlúchajú pravdu, ale poslúchajú neprávosť, odplatí prchlivosťou a hnevom. Z kontextu tejto pasáže je zrejmé, že toto odsúdenie je večné zatratenie.

Všimnime si však, že tí, ktorí patria do prvej skupiny, sú opísaní ako tí, ktorí "robia dobré"(2,10), a tí, ktorí sa nachádzajú v druhej skupine ako tí, ktorí "robia zlé"(2,9). A o oboch skupinách platí, že nieto rozdielu medzi Židom a Grékom (pohanom): "Žid predne, i Grék"(2,9-10). Teda hlavné posolstvo druhej kapitoly Rímskym je, že podľa Božej pravdy (2,2) a vo svetle evanjelia (2,16) Boh nekoná s ľuďmi podľa toho, či sú Židmi alebo pohanmi, ale podľa toho, či robia dobré alebo zlé vo svetle požiadaviek Božieho spravodlivého, svätého a dobrého zákona...→

(Zmena a Rast)

Pevná istota

Trpezlivosť v súžení

"Lebo odplatou za hriech je smrť, ale darom Božím z milosti je večný život v Kristu Ježišovi, v našom Pánovi."(Rímskym 6,23).

Mnohí ľudia stavajú svoje poznanie spasenia na falošnom základe, na zlých informáciách. Niektorí dospeli k istote, ktorú by nemali mať. Mnohokrát som na ulici hovoril s ľuďmi a tí mi povedali: "Boh ma nikdy nebude súdiť preto, lebo som dobrý človek. Som si tým istý!" Tento človek síce má vnútornú istotu, ale tá nie je od Boha. V živote sa máme dostať do bodu, keď s istotou pochopíme, že sme pred Bohom ospravedlnení. Hneď ako prijmeme, že sme ospravedlnení, prichádza aj veľké uistenie, že budeme bezpochyby aj oslávení. Boh Otec a Kristus nikdy nehovoria o niekom, kto by bol ospravedlnený a nevytrval by až do konca. Ak sme ospravedlnení, tak v konečnom dôsledku musíme byť aj oslávení - a nie je to zaslúžené, nie je to založené na našich zásluhách, ale na zásluhách Krista. Nie je to založené ani na našej schopnosti vytrvať, ale na schopnosti Krista. Nemôžeme sa sami zachrániť a nemôžeme si ani sami zabezpečiť vytrvanie do konca. Nemôžeme urobiť ani jedno. Nedokážeme si ani predstaviť, že by Boh povedal: "Si ospravedlnený, a teraz je na tebe, aby si v tom vydržal." Nikto z nás by nevydržal do konca. Spasenie je postavené na Kristovi a Kristom je aj udržované. Uistenie prichádza vtedy, keď nám Svätý Duch zjavuje, že sme ospravedlnení. Vstúpili sme do milosti a teraz stojíme pred ním úplne inakší. A to všetko je skrze Krista. Všetko to je veľká milosť, ktorú dáva Boh. On nás vykúpil. On nás ospravedlnil. On nás zachováva a On nás oslavuje. A dáva nám pokoj svojej vlastnej slávy, ktorá je určená tým, ktorí sú ospravedlnení, Rímskym 5,1-2. Zdá sa, ako keby Pavol v ďalšom verši (5,3) menil tému. Vôbec to tak ale nie je. Pavol je vo svojom vyučovaní nesmierne systematický. Vo verši tri čítame: "No, nie len to, ale sa chválime aj súženiami vediac, že súženie pôsobí trpezlivosť." Preto, že viem, že budem oslávený, radujem sa, keď príde súženie. Veľmi často sme si zvykli na súženie nazerať ako na Boží súd. Ale každé súženie, ktoré príde do tvojho života, je prejav Božej milujúcej ruky na tvojom živote. Vieme to, "Lebo tak súdim, že utrpenia terajšieho času nie sú hodné, aby boli prirovnané k budúcej sláve, ktorá má byť zjavená na nás."(Rímskym 8,18). Podobne aj v liste Židom v kapitole 12 sa hovorí, že každý pravý syn prijíma karhanie od Pána (verš 6). Slovo súženie je to isté slovo, ktoré sa používalo, keď sa vytláčal z olivy olej. Tak aj Božia ruka je nad nami a stláča nás, aby sa dosiahol vytúžený výsledok. Súženie teda má byť čas na radosť a chválu. Nuž, byť uprostred súženia je pre málo koho radostné, ale radosť spočíva v skutočnosti, ktorá sa súžením dostaví. Bežne je to tak, že Žid sa raduje v zákone, Grék sa raduje v poznaní, niekto sa raduje z chvály ľudí - a kresťan sa má radovať v súženiach. Pozrieme sa na súženia. Pán Ježiš hovorí svojim učeníkom: "Blahoslavení budete, keď vás budú haniť a prenasledovať a luhajúc hovoriť na vás všetko zlé, pre mňa."(Matúš 5,11). A ďalej dodáva: "Radujte sa a plesajte, lebo je mnohá vaša odplata v nebesiach..."(Matúš 5,12). Neradujem sa v tom, že ma možno vyšľahajú bičom. To je dosť bolestivé. Ale radujem sa zo skutočnosti, že Boh dovolil, aby súženie prišlo do môjho života, a že to jemu prinesie slávu. Učeníci sa radovali, že boli učinení hodnými byť pohanení pre meno Pána Ježiša (Skutky 5,41). Utrpieť hanbu pre Pánovo meno je česť, pretože tak môžeme osláviť Boha. "Milovaní, nedivte sa ohňu, ktorý prišiel na vás pre vaše skúsenie, ako čo by sa vám diala čudná vec. Ale nakoľko máte účasť na utrpeniach Kristových, radujte sa, aby ste sa aj pri zjavení jeho slávy radovali plesajúci. Ak vás hanobia pre meno Kristovo, blahoslavení ste, lebo Duch slávy a Duch Boží odpočíva na vás, ktorému sa u nich rúhajú, ale u vás ho oslavujú."(1.Petrov 4,12-14). Peter píše zborom, ktoré sú v období vlády cisára Nera veľmi prenasledované. Nehovorí im "Radujte sa skutočnosti, že vás upaľujú", ale "Radujte sa z toho, že ste pokladaní za hodných mať účasť na utrpeniach Kristových." Keď Boh dovolí súženie a prenasledovanie v našom živote, pokladá nás za toho hodných. Ďalej čítame: "Vediac, že súženie pôsobí trpezlivosť"(Rímskym 5,3). Súženie je prostriedok, ktorý má spôsobiť, vyformovať trpezlivosť, čo doslova znamená zostať v utrpení, zostať pod tlakom, ktorý prišiel. A čo tým Boh mieni, je toto: Keď si mladý kresťan, si nedospelý. Boh zatlačí na teba súžením, ale ty máš tendenciu dostať sa spod tohto tlaku. Zmeniť okolnosti. V nijakom prípade netrpieť. Ale On hovorí: "Nestaraj sa, časom ti tieto súženia prinesú trpezlivosť. Budeš pod týmto tlakom, až kým nedosiahnem to, čo chcem u teba dosiahnuť." Trpezlivosť prináša dokázanosť (Rímskym 5,4), formuje charakter. Trpezlivosť je potom zostávajúca vlastnosť nášho charakteru a prejav alebo dôkaz toho, že sme spasení. Rovnakú myšlienku nájdeme aj v 2. liste Korintským 13. Boh dá dôkaz do tvojho života, že si spasený. Z tejto príčiny mám túžiť, aby som bol skúšaný. Podľa evanjelií vieme, že je aj viera, ktorá, keď je skúšaná, sa nedokáže. Hovorí sa o tom v podobenstve o rozsievačovi. Keď Kristus učeníkom vykladá svoje podobenstvo, hovorí im, že druhé semeno sú tí, ktorí slovo prijímajú radostne a rýchlo vyrastú, ale keď príde súženie, pohoršujú sa, čiže strácajú vieru a ukáže sa, že sa nedokázali (neosvedčili). Máme túžiť po skúškach, aby sme nimi prešli a aby sme aj tak dokázali povedať: "Ježiš Kristus je Pán na slávu Boha Otca." Potom sa môžeme radovať, lebo skúšky ukázali, že sme dokázaní. Obstál som z Božej milosti. Moja viera je skutočná. Súženie prináša trpezlivosť a trpezlivosť prináša charakter, prináša dokázanosť. Tak to v 5. kapitole Rímskym čítame: "... a dokázanosť nádej."(verš 4). Nádej spätne dokazuje, že sme ospravedlnení a zahŕňa naše oslávenie. Takáto nádej nezahanbuje, čo znamená, že v takejto nádeji nebudeme vystavení hanbe. Znamená to, že svätý Boh nám nedáva falošnú nádej, aby nás potom zahanbil, ale osvedčuje skúškami, ktorými prechádzame a v ktorých nás upevňuje a formuje, aby sme z nich nakoniec vyšli ako dokázaní. Boh dáva skutočnú a pravú nádej, ktorá nezahanbuje. Ako je to? Je to tak preto, "... lebo láska Božia je vyliata v našich srdciach skrze Svätého Ducha, ktorý nám je daný."(verš 5). Láska Božia, ktorá je vyliata v našich srdciach, to nie je len nejaká kvapka, ale sú to rieky živej vody tečúce z nášho vnútra skrze Svätého Ducha, ktorý nám je daný (pozri aj Ján 7,37-39). Skúšky prichádzajú a keď pevne stojíme a zostávame vo viere, naša viera je skutočne dokázaná. A keď je dokázaná, máme nádej a uvedomujeme si: "Som v Kristovi."

Ako získame nádej, ktorá nezahanbuje?

Boh vyleje svoju lásku do našich sŕdc. Uvedomujeme si, že Boh je voči nám láskavý, dobrý a že už ďalej nie sme závislí od svojej vlastnej spravodlivosti, ale dúfame v neho a v to, že nebudeme vystavení hanbe. Dal nám Svätého Ducha, ktorý: "... spolu svedčí s naším duchom, že sme deťmi Božími. A keď deťmi, teda aj dedičmi, dedičmi Božími a spoludedičmi Kristovými; akže spolu trpíme, aby sme aj spolu boli oslávení."(Rímskym 8,16-17). Svätý Duch ti dosvedčuje, že si Božie dieťa. A keď ti On dáva toto svedectvo, tak vieš, že si dedič s Kristom a si oslávený a že to všetko je pravda a skutočnosť, lebo je to uistenie pravdivého Boha (Títovi 1,2). On nedáva uistenie, aby ho potom zmenil a teba vystavil na hanbu. Ospravedlnenie z viery v evanjelium Ježiša Krista zabezpečuje konečné spasenie a oslávenie, ktoré sa nemôžu stratiť alebo byť zrušené. Prečo by Boh používal slovo spasenie, ak by sa spasenie mohlo stratiť? Čo slovo spasenie znamená? Povedané jednoducho: Toto slovo znamená, že som zachránený od toho, aby som celú večnosť musel stráviť v zatratení, v pekle. Ak by mi niekto tvrdil, že môžem stratiť svoje spasenie, čo by to pre mňa znamenalo? Znamenalo by to, že celú večnosť strávim v pekle. Od čoho som bol teda zachránený, čiže spasený, ak aj tak nakoniec skončím v pekle? Čo je to za spasenie, keď som jeden deň spasený, ale na večnosť aj tak skončím v pekle? Vlastne by to znamenalo, že som od začiatku vôbec od ničoho nebol spasený, nebol som zachránený. Samotné slovo spasenie ukazuje, že keď Boh zachraňuje, je to navždy, pretože spasenie je zachránením od konečného pobytu v pekle, ku ktorému smerujú všetci, ktorí sú nespasení. Ak som raz spasený od večného pobytu v pekle a presmerovaný k večnému pobytu v nebi, potom som spasený raz a navždy preto, lebo oboje je raz a navždy; nebo aj peklo sú raz a navždy. Nemôžem byť raz spasený pred večným pobytom v pekle a potom v ňom predsa len skončiť, lebo to by nebolo žiadne spasenie. Ak skončím nakoniec v pekle, znamená to, že som nikdy ani spasený nebol. "A tak teda ako jedným pádom odsudzujúci výrok na všetkých ľudí na odsúdenie, tak i jedným ospravedlňujúcim výrokom dar milosti... na ospravedlnenie života."(Rímskym 5,18), "...aby, ako kraľoval hriech v smrti, zrovna tak kraľovala aj milosť skrze spravodlivosť cieľom večného života skrze Ježiša Krista, nášho Pána."(Rímskym 5,21).

(Jesse Pirschel)