Naša  záchrana  je

Ako hľadať a nájsť Pána / Peter Masters

Uveriť znamená venovať sústredenú pozornosť

Šalamúnovo nasledujúce sloveso tiež tlmočí kľúčový aspekt skutočnej viery. Hovorí - "aby tvoje ucho pozorovalo na múdrosť." Pozorovanie označuje nerozptýlenú koncentráciu. Pes nastraží uši, aby počul a ľudia často pri počúvaní naklonia hlavy. Pozorovať znamená venovať dôkladnú a nerozdelenú pozornosť len jedinej veci. Dnes sme pod tlakom mnohých vplyvov. "Poď snami!", hovorí bezbožný svet. "Poď a pridaj sa k nám." Celý príval hlasov sa dožaduje našej pozornosti a uprostred nich je Boží hlas v Biblii. Ako ho však máme jasne počuť alebo mu veriť, keď je naša pozornosť priťahovaná inými vecami? Nikdy neuchopíme Jeho posolstvo napriek jeho jasnosti ani nebudeme vnímať jeho naliehavosť, kým sú naše mysle zaslepené vecami tohto sveta, ako je napríklad hnanie sa za sebeckými ambíciami alebo majetkami apod. Nikdy nenájdeme Pána, ak Ho počúvame len raz za týždeň a po zvyšok týždňa venujeme pozornosť lákadlám a pokušeniam bezbožného štýlu života. Ak povieme, "Mám toľko záujmov a najprv musím dosiahnuť toto a tamto," nikdy sa neobrátime."Rozlíšte Boží hlas," hovorí Šalamún, "pozorujte naň, viste na každom slove, zatvorte dvere všetkému ostatnému a počúvajte zo všetkých síl." Musíte prísť do bodu, keď poviete, "Som stratený človek, duchovne odrezaný od Boha, a toto je Božia pravda. Toto posolstvo je o živote a večnosti. Hovorí mi o obrátení a zmysle života. Budem počúvať len Božie posolstvo a dám mu najvyššiu prioritu, aby som získal spasenie."

Uveriť znamená poddať sa a poslúchnuť

Je náš postoj pri hľadaní Pána správny? Šalamún pridáva ďalšiu kľúčovú radu, keď hovorí: "Nakloň svoje srdce k umnosti." Hebrejské slovo preložené ako nakloniť znamená rozšíriť alebo zohnúť. Je to, ako keby bolo srdce tvrdohlavé a nepoddajné, a aby uverilo, treba ho zohnúť - čo je aj pravda. Vo svojom prirodzenom stave máme spurné a vzdorujúce mysle a veľmi pevné názory, ktorých sa veľmi úporne držíme. Nie je pre nás jednoduché povedať, "Všetko, čo som si kedy myslel, bolo zlé, a teraz budem počúvať Boha. Toto posolstvo volá po mojej odpovedi a ja musím byť pripravený dať Mu svoje srdce a svoju myseľ a úplne sa Mu poddať." Uveriť Božiemu Slovu neznamená len veriť, že Kristus zomrel za hriešnikov, aby im kúpil odpustenie a večný život, hoci toto všetko je kľúčové. Znamená to žiť nový život v poslušnosti Jeho učeniu. Šalamún nás preto volá, aby sme zohli a rozšírili svoje srdcia. "Zohni sa," akoby hovoril, "kapituluj pred Bohom, oddaj sa Mu a poslúchni volanie Jeho Slova."

Uveriť znamená skoncovať s pýchou

Šalamúnova nasledujúca výzva ukazuje, že skutočná viera je pokorný postoj, ktorý prejavuje Bohu veľkú úctu. Ako môžeme skutočne uveriť a prijať Jeho Slovo, ak si neuvedomujeme Jeho majestát a slávu, a nemáme žiadne vedomie našej vlastnej malosti a hriešnosti pred Ním? Ako môžeme uveriť posolstvu o súde a pekle bez pocitu krajnej potreby súvisiacej s naším strateným stavom? Šalamún to vyjadruje nasledovne: "Áno, ak zavoláš na rozumnosť". Kráľ Šalamún napísal v knihe Prísloví mnoho miniatúrnych podobenstiev a tieto slová vyobrazujú dieťa, ktoré si volaním niečo prosí od rodiča. Ilustrujú situáciu, v ktorej si nižšie postavená osoba žiada niečo od vyššie postavenej, mladší človek od staršieho. Núdzny človek v nízkom postavení volá o to, čo naliehavo potrebuje. Dieťa chce niečo, čo samo nedokáže získať, atak musí naliehať na toho, kto mu to dokáže poskytnúť. Toto je spôsob, ako musia hriešni ľudia pristupovať k všemohúcemu Bohu hľadajúc odpustenie a obrátenie. Odpustenie našich hriechov si nedokážeme zabezpečiť ničím, čo by sme mohli vykonať. Rovnako v sebe nedokážeme prebudiť duchovný život, aby sme mohli mať vzťah s Bohom. Bez Božej pomoci nedokážeme ani porozumieť posolstvu spásy. Sme biedni, stratení hriešnici potrebujúci Spasiteľa, a uveriť znamená cítiť tieto potreby a vidieť, že ich môže naplniť jedine Kristus. Preto voláme k Bohu a uznávame našu hriešnosť a bezmocnosť, dôverujúc jedine v úžasný čin Krista, druhej osoby večného Trojjediného Boha, ktorý prišiel na zem ako náš zástupca zmieriť hriešnikov s Bohom. Pyšní, sebestační a sebavedomí ľudia nedokážu volať k Bohu. Môžu sa o to pokúšať, no ich modlitby budú znieť prázdne. Takmer neochotne a bez akéhokoľvek vedomia viny a nebezpečenstva povedia, "Bože, ak existuješ, ukáž sa mi." Toto nie je skutočná modlitba a Boh ju nevypočuje. Človek, ktorý verí posolstvu Božieho Slova, volá ako niekto vo veľkej núdzi, a keď prosí o odpustenie a o nový život, skutočne závisí na tom, čo Spasiteľ vykonal...→

Si hladný a smädný po spravodlivosti?

(Lk. 18,9-14)

Historický kontext:

Farizej v našom podobenstve zrejme prišiel v čase modlitieb do chrámu. Modlitebné hodiny boli o 9. ráno a o 3. odpoludnia, ale modliť sa dalo aj v iných hodinách. Z toho, ako sa farizej prejavuje môžme usúdiť, že v žiadnom prípade si nemohol nechať ujsť zásluhu, že sa modlí, veď to bolo predpísané. Možno prichádzal nielen raz, ale aj ráno aj popoludní. Nemodlí sa nahlas, ale potichu, lebo úcta pred Pánom Bohom vylučovala nejaké hlasné modlenie sa. Aj keď formálne ďakuje Bohu, vlastne to ani nie je skutočná vďaka, ale sebachvála zakamuflovaná do náboženského slovníka. Farizej si je dobre vedomý svojej vysokej mravnej hodnoty, ktorá prevyšuje ostatných ľudí. On sa snaží plne dodržiavať Zákon a aj to konkretizuje na troch príkladoch, že nie je vydieračom, nekoná nespravodlivo a nie je cudzoložník. Celé to vyznieva tak, akoby on bol jediný spravodlivý na svete. Nakoniec to celé zaklincuje tým, že sa porovnáva s publikánom (colníkom). V tomto poslednom bode sebahodnotenia sa farizej snaží vyvýšiť seba ponížením iného. V centre modlitby farizeja je on sám a to čo on robí pre Boha. Boh je úplne vedľajší. Má byť len tým, ktorý má počúvať a možno až žasnúť nad tým, akým perfektným služobníkom je tento farizej. Týmto úžasným sebahodnotením jeho modlitba nekončí, ale pokračuje tým, že vyratúva Bohu, čo všetko pre Neho robí. Poukazuje na dva okruhy typickej židovskej zbožnosti, na pôst a dávanie desiatkov, v ktorých vysoko vyniká nad bežným priemerom. V židovstve bol pôst povinný raz, prípadne dvakrát do roka (na deň zmierenia a v deň zničenia chrámu) a pri živelných pohromách. Farizej sa postil 100 násobne viac, než bolo nariadené, lebo to robil dvakrát za týždeň. Všetci prísnejší farizeji sa postili v pondelok a štvrtok. V tieto dni neprijímali vôbec žiaden pokrm až do tretej hodiny popoludní, keď sa začínala večerná obeť v chráme. Ostávali do tejto hodiny v chráme, aby mohli asistovať pri všetkých obetiach a zúčastňovať sa verejných modlitieb. Čas medzi tým trávili súkromnými modlitbami a čítaním a meditovaním nad textami Zákona a Prorokov. Desiatky museli Židia dávať z úrody a zvierat, ktoré sa im narodili, ale farizej dáva zo všetkého, čo získava, teda aj z toho, čo kupuje, aj keď z toho už bol desiatok odvedený. Farizeji to robili s najväčšou presnosťou. Nechceli zadržať pre seba ani to najmenšie, čo malo patriť Bohu, preto dávali desiatok aj z mäty, kôpru alebo kmínu. Dávali plný desiatok z celého svojho majetku každý rok, z každého prírastku, nech to bolo čokoľvek. Prísnejší farizeji neboli spokojní len s dávaním desiatkov len pre kňazov a levitov, preto rovnaký diel dávali ešte na milodary pre chudobných. Celkom teda dávali rok čo rok plnú pätinu zo všetkého, čo vlastnili. Keď čítame jeho modlitbu, zisťujeme, že vlastne ani o nič Boha neprosí. Prišiel sa len predviesť Bohu, aký je štedrý a dobrý. To prečo farizej v tomto podobenstve uvažoval a modlil sa takým spôsobom bolo do určitej miery určené tým, kým bol – že bol farizejom. Farizeji boli vážení ľudia, typickí predstavitelia uznávanej židovskej zbožnosti. Aj ich meno farizej znamená "oddelení" (rovnaký význam ako dnes svätí). Ich hlavnou snahou bolo dodržať do detailov Boží zákon – Tóru, do ktorej zahŕňali okrem piatich kníh Mojžišových aj ústnu tradíciu a určili, že zahrňuje 613 predpisov (365 zákazov a 248 príkazov). Boli presvedčení, že ak vyvolený národ bude aspoň jediný deň skutočne zachovávať Zákon, tak bude uskutočnené mesiášske kráľovstvo Božie. Boli preto virtuózmi v plnení náboženských predpisov, ale Pán Ježiš ich odhalil, že im išlo len o ich formálne dodržiavanie a nie vnútorný obsah. Spočiatku boli u ľudí obľúbení, ale neskôr sa začali povýšenecky oddeľovať od obyčajného ľudu a opovrhovať ostatnými vrstvami spoločnosti, kvôli tomu, že nepoznali dokonale a nedodržovali Zákon. Z kritiky Pána Ježiša vieme aj to, že na druhej strane radi prijímali obdiv a uznanie od prostého ľudu za svoju okázalú zbožnosť. Pôst je zvyčajne pre mňa aj časom, keď sa pokúšam rekapitulovať, hodnotiť svoj život vo vzťahu k Bohu, čo a ako robím, alebo nerobím. Farizej v našom podobenstve to robil tiež. Veľmi mu išlo o to, aby presne a úplne napĺňal všetky náboženské predpisy, preto hodnotil, čo a ako robí. Predstavte si, že by ste sa vy dnes postavili pred Boha a robili takéto sebahodnotenie. Pokúšal som sa vžiť do kože toho farizeja a sformulovať asi ako by som sa modlil ja, dnes v 21. storočí, človek žijúci v Bratislave, keby som sa chcel "pochváliť" Bohu, tak ako on. Moja "farizejská modlitba" by znela asi takto: "Ďakujem Ti Bože, že si ma nestvoril Rómom, ďakujem Ti, že som sa narodil do pravovernej baptistickej rodiny už v tretej generácii. Ďakujem Ti, že nie som ako tí ostatní ľudia okolo mňa, ktorí sa len ženú za kariérou, majetkom, peniazmi, sexom, oddávajú sa rôznym zábavám. Vidíš, že sa neopíjam, neberiem drogy, nemárnim čas na zábavách, diskotékach, alebo pri počítačových hrách, nepozerám telenovely. Ďakujem Ti, že nie som ako tí príživnícki bezdomovci, ktorí mámia peniaze od poctivo pracujúcich ľudí. Pravidelne chodím do nášho zhromaždenia v štvrtok na biblickú aj v nedeľu, zúčastňujem sa cez týždeň rôznych skupiniek a navyše idem občas ešte aj do ostatných spoločenstiev Tvojho ľudu. Denne si čítam Tvoje Slovo nielen podľa príručky Chlieb náš každodenný, ale aj podľa Hesiel a Zamyslení na každý deň. Každý deň navyše čítam ďalšiu duchovnú literatúru a štyri kapitoly z Biblie. Jeden desiatok dávam do zboru a druhým podporujem rôzne kresťanské aktivity. Vediem skupinku bratov a sestier, kážem Tvoje Slovo, chodím navštevovať starých a chorých, pomáham núdznym. Ani si nespomeniem na všetko, čo robím pre Teba, Pane, ale ďakujem Ti, že môžem mať istotu, že Ty o všetkom vieš a spravodlivo to odmeníš." Páčila by sa vám takáto modlitba? Zrejme nie. Možno si poviete, takto by to predsa nikto nevyslovil. Áno je to pravda. Ani farizej v podobenstve Pána Ježiša však svoju modlitbu nevyslovil nahlas. On sa modlil v sebe. Ľudia, ani publikán, ktorého zahrnul do svojej modlitby ju nepočuli, ale Pán Boh videl postoj jeho srdca, jeho zmýšľanie. Osoby farizeja a publikána v tomto známom podobenstve používa Pán Ježiš len ako príklad na ilustráciu. Toto podobenstvo nie je namierené konkrétne proti farizejom, ako niektoré iné reči a podobenstvá Pána Ježiša, ale je proti všetkým, ktorí spĺňajú dve základné charakteristiky "tým, ktorí sa spoliehali na seba, že sú spravodliví a iných za nič nemali."(Lk 18,9). Ježiš tu osvetľuje starú, základnú otázku, ktorú si kladieme my ľudia: "Kto je spravodlivý pred Bohom, ako môžeme pred Neho predstúpiť, za akých podmienok?" V tomto zmysle hovoril toto podobenstvo nielen svojim vtedajším učeníkom, ale aj nám, dnešným učeníkom. Úplne inak predstupuje pred Božiu tvár publikán – colník, ktorého Ježiš dáva do kontrastu s farizejom. Vlastne on sa ani neodvažuje predstúpiť – stojí len obďaleč. Aj jeho modlitba bola určená tým, kým bol – colníkom. Vyberači daní – publikáni, alebo colníci, boli vo vtedajšej židovskej spoločnosti priam prototypmi hriešnikov. Určité dane sa vyberali v Rímskej ríši tým spôsobom, že niektorí šľachtici, alebo boháči, u ktorých bola záruka, že patričnú sumu štátu odvedú, si prenajali správu daní v určitej provincii. Najali si vyberačov, ktorí vyberali dane od ľudí. Tí mali tiež určené, koľko majú odovzdať. To, čo vybrali naviac, ostalo im. Preto sa vyberači daní čoskoro zmenili na vydieračov a výpalníkov a preto ich nenávidel všetok ľud. Zbožný Žid ich navyše považoval aj z náboženského hľadiska za nečistých, lebo neustále udržiavali kontakty s neveriacimi a museli pracovať aj počas sabatu. Publikán nemohol preto do priestoru určeného pre mužov a zostal obďaleč v priestore určenom pre pohanov. Stojí so sklonenou hlavou, hanbí sa aj oči pozdvihnúť k nebu. Výrazom pokánia a ľútosti je, že sa bije v prsia. Je si plne vedomý, že v očiach ľudí nemá žiadnu cenu, že je podvodník, vydierač, že urobil mnoho zlých vecí (možno aj niekoho zbil, alebo zabil pri vymáhaní daní). Nevyratúva, čo urobil, nemá sa s čím chváliť. Ani sa neporovnáva s inými ľuďmi, lebo zrejme považuje všetkých ostatných za lepších od seba. Sústreďuje sa na Pána Boha. Prišiel nie kvôli tomu, aby ukázal svoju zbožnosť, ale preto, že potrebuje odpustenie, milosť a o to Pána Boha aj úpenlivo prosí. Výsledkom je, že publikán odchádza ospravedlnený, kým farizej nie. Veď on vlastne ani neprišiel pred Božiu tvár, aby hľadal ospravedlnenie. On ho predsa vôbec nepotreboval a ani oň neprosil, lebo všetko si niekoľkonásobne predsa zaslúžil. Zrejme vo svojej samoľúbosti ani nepostrehol, že jeho modlitba nebola prijatá u Pána Boha, že bol odmietnutý...→

(Ján Szőllős)

Ty si Kristus, Syn živého Boha

"A keď prišiel Ježiš do okolia Cezáree Filipovej, opýtal sa svojich učeníkov a riekol: Čo hovoria ľudia o mne, že kto som ja, Syn človeka? A oni povedali: "Jedni hovoria, že si ty Ján Krstiteľ, iní, že Eliáš, a zase iní, že Jeremiáš, alebo niektorý z prorokov." Povedal im: "A vy čo hovoríte, že kto som ja?" A Šimon Peter odpovedal a riekol: "Ty si Kristus, Syn živého Boha!" A Ježiš odpovedal a riekol mu: "Blahoslavený si Šimone, synu Jonášov, lebo telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach."(Matúš 16,13-17). Ježiš bol spolu so svojimi učeníkmi už takmer dva roky. Po celý ten čas boli títo dvanásti muži neustále po jeho boku, pozorujúc jeho život, sledujúc ho s úžasom, ako deň čo deň vykonáva zázraky bez toho, aby čo i len raz zlyhal. Počúvali ho s ohromením, keď učil nekonečné zástupy ľudí, rovnako však vyučoval aj dvanástich učeníkov. A napriek tomu, napriek tesnej blízkosti Majstra a všetkých tých nespočetných zážitkov a zázrakov, ktoré s ním prežili, učeníci stále len veľmi pomaly rozoznávali jeho pravú totožnosť. Teraz však bol Pán Ježiš s dvanástimi učeníkmi sám. Opýtal sa ich, čo si ľudia myslia, kým je. Názory boli rôzne: "Jedni hovoria, že Ján Krstiteľ, iní, že Eliáš, a zase iní, že Jeremiáš, alebo niektorý z prorokov." Je zrejmé, že na bežných ľudí urobil Ježiš hlboký dojem. Ako by to vlastne mohlo byť inak - po tom všetkom, čo videli a počuli? Jeho zázraky sa nedali poprieť, jeho život bol podivuhodný, jeho učenie ohromujúce a mimoriadne. Väčšina z nich bola presvedčená, že patril k najväčším mužom, akých kedy židovský národ poznal, alebo že bol v istom zmysle reinkarnáciou jedného z velikánov minulosti. Ježišova otázka však bola iba úvodná. V skutočnosti chcel vedieť, či v neho učeníci uverili - a preto Spasiteľ pokračoval: "A čo vy? Čo hovoríte, že kto som ja?" Opakovali by všeobecný názor ľudí ich doby ohľadom neho? Pripodobnili by ho k jednej z tých veľkých postáv minulosti? Alebo by zašli aj ďalej? Tu apoštol Peter prehovoril ako prvý - a v podstate prehovoril za všetkých dvanástich apoštolov, keď vyhlásil: "Ty si Kristus, Syn živého Boha!" Aké vzrušenie, rozochvenie musel Spasiteľ pocítiť, keď počul také krásne vyznanie! Všimnite si však, že nepochválil Petra, ako keby bol pri vyvodení tohto záveru obzvlášť múdry alebo bystrý. A nevedel si ani predstaviť, že by Peter len opakoval to, čo mu o ňom povedali iní. Nie, čítame, že Ježiš povedal: "Blahoslavený si Šimone, synu Jonášov, lebo telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach." Pre nás, ktorí sme zvyknutí myslieť na Ježiša ako na Krista, teda Božieho Syna, je zrejme ťažké pochopiť dôležitosť tejto pravdy. Tu, stojac pred nimi, apoštoli vidia muža, ktorý sa skutočne označil za "Syna človeka" - no Peter ako zástupca celej apoštolskej skupiny vyhlásil, že nie je nikým iným než Božím Synom. Čo ale presne znamenajú tieto dva pojmy? Najprv sa pozrime na výraz "Kristus". Ide o grécku verziu hebrejského slova "Mesiáš", alebo doslova "Pomazaný". Pomazanie bolo slávnostným obradom vykonaným v prípade menovania osoby do úradu kňaza alebo kráľa. Kňaz mal za úlohu zastupovať, teda reprezentovať ľud pred Bohom, kým kráľ, samozrejme, mal za úlohu nad ľuďmi vládnuť. A Pomazaný, teda ten, ktorý bol predpovedaný v Starom zákone, by mal činiť oboje. Zastupovať ľud pred Bohom a panovať nad ním. Ako panovník svojho ľudu by bol tiež ich Osloboditeľom. Keď teda Peter povedal Ježišovi: "Ty si Kristus ", mal na mysli: "Ty si ten, ktorého židovský ľud očakával po celé tie stáročia. Prišiel si nás zastupovať, viesť a oslobodzovať od našich nepriateľov. Peter však tiež povedal: "Ty si Syn živého Boha". Inými slovami poznal, že Ježišov vzťah k Bohu bol jedinečný. Nebol Božím synom v tom zmysle, že všetci praví veriaci sú synmi Božími - jeho synovstvo neznamenalo nič menej než rovnosť so Všemohúcim. Peter teda pochopil dôležitosť a význam Ježiša ako dlho očakávaného Mesiáša - Krista, ktorý bude zastupovať, viesť a oslobodzovať svoj ľud. Peter však tiež vedel, že Ježiš je viac než veľký človek, viac ako prorok, viac ako kráľ - že je Božím jednorodeným Synom. Teraz by ma zaujímalo, či sme všetci uchopili jedinečné poslanie, ktoré Ježiš zohráva a prečo ho môže naplniť jedine on. Povedali sme si, že Ježiš ako Mesiáš bol naším zástupcom - ale prečo vlastne potrebujeme zástupcu? Tiež sme si povedali, že bol osloboditeľom - no prečo potrebujeme osloboditeľa? Že Ježiš bol viac ako človek; bol a je rovný s Bohom - ale prečo na tom záleží? Drahí priatelia, ak už viete odpovede na tieto otázky - prečo potrebujeme zástupcu, osloboditeľa a prečo je Ježišova božská podstata taká dôležitá - potom môžem povedať, že rovnako ako Peter, aj vy ste vskutku blahoslavení (požehnaní). Po prvé, Ježiš ako Mesiáš, teda Kristus, je naším Kňazom a Zástupcom, rovnako ako kňazi v starozákonných časoch zastupovali ľud pred Bohom. Na vykonanie tejto úlohy boli pomazaní inými ľuďmi - mužmi, predovšetkým vtedy, keď vstupovali pred Boží oltár obetovať zvieracie obete. Ako zástupcovia ľudu symbolicky prenášali svoje hriechy a hriechy ľudu na obetované zviera, ktoré bolo následne zabité. Ježiš, ako najvyšší kňaz, bol tiež pomazaný, nie však človekom, ale samotným Bohom. Prišiel, aby zastupoval hriešnikov - no aby tak mohol urobiť, musel sa sám stať človekom. Takže Ježiš sa stal človekom a žil ako človek, keď sa potom ako Zastupiteľ ľudí obetoval. Aká však bola obeta, ktorú Ježiš predložil? Namiesto toho, aby predložil zviera, ponúkol sám seba. A práve vďaka tomu, že bol dokonalou obeťou, sa mohol stať aj osloboditeľom - naplnil ďalšie poslanie, ktoré ako Mesiáš mal. V akom zmysle bol Ježiš osloboditeľ ľudí? Tak, že zomrel na kríži za ich hriechy. Ako však Ježišova smrť na Kalvárii môže priniesť oslobodenie pre hriešnikov ako sme my? Nuž, sme otroci hriechu - s dlhom voči Bohu, ktorý nemôžeme a nevieme splatiť. Ježiš však svojou smrťou na kríži zaplatil tento dlh. V tomto zmysle je Zástupcom a zároveň aj Osloboditeľom. Na záver, prečo je dôležité, že Ježiš bol zároveň jednorodeným Božím Synom? Dôležité to je, pretože ani dokonale spravodlivý človek nemôže poskytnúť večnú spásu pre ostatných; to mohol urobiť jedine Boží Syn. Už sme spomínali, že ak ste porozumeli tomu, že Ježiš je Kristus, ten Mesiáš a že je jedinečným, nenahraditeľným Božím Synom, keď ste porozumeli tomu tak ako Peter - potom ste požehnaní (blahoslavení). A ak ste porozumeli, že On je ten, ktorý oslobodzuje od hriechov - tak je vaše požehnanie o to väčšie. Ale tieto požehnania vám budú zbytočné, ba naopak, stanú sa pre vás prekliatím, ak podľa nich nebudete konať. Pretože čím viac viete, čím väčšia je vaša vedomosť, tým väčšia je aj vaša zodpovednosť. Čo od vás vyžaduje Pán? Vyžaduje od vás, aby ste činili pokánie zo svojich hriechov a vašu dôveru vkladali v Ježiša Krista, Božieho Syna. Potom budete môcť povedať: "Ježiš Kristus - Boží Syn - zomrel na kríži namiesto mňa, vezmúc všetky moje hriechy na seba, vďaka čomu som dostal spásu a večný život." To je najväčšie požehnanie zo všetkých.

(Michael Steedman)