Naša  záchrana  je

Zamyslenia nad slovom Božím/Mikuláš Zavilla

Proroctvo a naplnenie

V Slove Božom je mnoho proroctiev, ktoré sa naplnili do písmenka, doslovne. Tu je jasne povedané, že s postupom času, t.j. vstupom do obdobia veľkej milosti. Posledná možnosť k spáse nastala po vyliatí Ducha svätého na svoj vykúpený ľud. Plynutie času do poslednej možnosti k záchrane. K spáse vo veľkej milosti, úprimným vyznaním - vzývaním Pánovho mena. Pán Ježiš vysvetľuje aj učeníkom v Mt. 24,32 a tiež Mk. 13,28 kedy veľmi výrazne ľudstvo vstúpi do posledného obdobia veľkej milosti. Treba si to prečítať a uveriť tomu tak, že sa podľa toho budeme aj riadiť. T.j. akceptovať zmenené podmienky postupom času aj pri šírení evanjelia. Prorokovať - znamená aj šíriť Božiu zvesť, evanjelium Ježiša Krista v Duchu svätom. To sa bude diať aj skrze synov a dcéry t.j. mladých mužov a žien. Keď ap. Peter cituje Joela, ak si to prečítáme mali by sme spoznať aj širšie okolnosti, o ktorých prorok hovorí. V kapitole, ktorá predchádza výrok, teda v Jl. 2,1-2 ktorý cituje ap. Peter toto: "Zatrúbte na roh na Sione, kričte na poplach na mojom svätom vrchu, nech sa trasú všetci obyvatelia krajiny, lebo prichádza deň Hospodina. Áno, blízko je deň tmy a temnoty, deň hustých oblakov a mrákavy. Ako ranný úsvit po vrchoch rozprestiera sa početný a mocný ľud, jemu podobný nebol od vekov ani po ňom nebude až do čias najvzdialenejších pokolení." Je tu toho napísané aj viac, ale všetko poukazuje na to, že tento prorocký odsek Písma sa týka posledných čias. "Potom vylejem svojho ducha na každého človeka. Vaši synovia a vaše dcéry budú prorokovať. Vaši starci budú mávať sny, vaši mládenci budú mávať videnia. Aj na otrokov a otrokyne vylejem v tých dňoch svojho ducha. Dám znamenia na nebi i na zemi, krv, oheň a stĺpy dymu. Slnko sa zmení na tmu a mesiac na krv, skôr než príde veľký a hrozný deň Hospodina. Každý, kto bude vzývať jeho meno, bude zachránený, lebo na vrchu Sion a v Jeruzaleme bude záchrana, ako prisľúbil Hospodin. Medzi vyslobodenými budú tí, ktorých Hospodin povolá." "Potom" t.j. v poslednom čase, ktorý výrazne a jasne nastal keď sa "rozpučal figovník a všetky stromy" (Lk. 21,29). Pretože učeníci sa zaujímali o to kedy nastanú tie časy, o ktorých im kázal Pán Ježiš na Olivovej hore. Viď Lk. 21. kap. Tam im Pán odpovedal, aby sledovali čo sa bude diať s Izraelom (figovníkom) a všetkými stromami (štátmi), ktoré zanikli. Tie veľké zväzy sa rozpadnú a malé štáty sa opäť budú hlásiť k svojej samostatnosti. To sa udialo a ešte deje priam pred našimi očami. To nie je overovanie Písma dejinami, ale to je, že Pán Boh poznal priebeh dejín národov a preto mohol aj presne predpovedať udalosti. To je o tom, že tu hovorí Vševediaci a pravdivý Pán Boh, ktorému je dobre veriť a dôverovať. Podľa, ktorého máme usmerňovať náš život a ako žiť v očakávaní, čo a ako sa udeje. Pre tých, ktorí neakceptovali zásadné Božie požiadavky mal Pán Ježiš túto výčitku: "Žiadali, aby im ukázal znamenie z neba. On im však odpovedal: Keď nastane večer, hovoríte: Bude pekne, nebo sa červenie. A ráno: Dnes bude nečas, nebo je červené a zachmúrené. Vzhľad oblohy viete, posúdiť a znamenia čias neviete? Zlé a cudzoložné pokolenie si žiada znamenie, ale znamenie nedostane, iba ak Jonášovo znamenie. Nechal ich tam a odišiel"(Mt. 16,1-4). V našich dňoch máme dokonca aj určité znamenia. Znamenia, ktoré žiadali farizeji a zákonníci, ale im neboli dané. A predsa im bolo vyčítané, že majú sledovať nielen predpovede počasia, ale aj udalosti, ktoré sa dejú z národmi a na nebi i zemy. Aby sa z toho poučili a pochopili, že čas pokročil a tým môžu nastať aj určité zmeny v pravidlách a v prístupe Božom k ľudstvu. Sledovať proroctvá a ich naplnenie nám slovo Božie ukladá aj cez slová ap. Petra v 2.Pt. 1,16-21 takto: "Keď sme vás oboznamovali s mocou a príchodom Pána Ježiša Krista, nepridŕžali sme sa nejakých vymyslených bájí, lebo sami sme boli očitými svedkami jeho velebnosti. Veď prijal česť a slávu od Boha Otca, keď mu z velebnej slávy zaznel hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie. Tento hlas sme počuli prichádzať z neba my, ktorí sme s ním boli na svätom vrchu, a tak sa prorocké slovo stalo pre nás pevnejším. Dobre robíte, keď naň upierate svoj zrak ako na sviecu, ktorá svieti na temnom mieste, až kým nezažiari deň a nevyjde vám v srdciach zornička. Predovšetkým buďte si vedomí toho, že ani jedno proroctvo v Písme nevzniklo na základe vlastného výkladu skutočnosti. Veď proroctvo nikdy nepovstalo z vôle človeka, ale ľudia poslaní Bohom hovorili z vnuknutia Ducha Svätého." Pokiaľ Božie proroctvá nebudeme brať pravdivo a doslovne, tak im ani dostatočne neporozumieme. Tým sa oberáme o možnosť orientácie, nielen to, ale stávame sa ľahostajnejšími, prispôsobivejšími tomu svetu a nežijeme v bdení a v očakávaní - čo je vyslovene požiadavka Pána Ježiša na svoje vykúpené vlastníctvo...→

Bieda a utrpenie

Keď navštívime nemocnicu, dom dôchodcov, keď sa dívame na naše vyhliadky do budúcnosti, často vidíme, že nás čaká chudoba, možno bolesť, alebo utrpenie. Tí, čo hodnotia ekonomickú a hospodársku situáciu, nám nedávajú nádej na ružovú budúcnosť. Otvorene sa hovorí o zhoršujúcej sa životnej úrovni. Odborník, ktorý otvorene hovoril v TV prenose povedal, že kapitál sa zhromažďuje, alebo sa dostáva pod moc čoraz menšej skupiny ľudí. Často opakovaným pravidlom býva, že chudobní budú ešte chudobnejší a bohatí budú ešte bohatší. Ďalším veľmi pravdivým hodnotením hospodárskej situácie je, že sociálne istoty sa budujú, ale budú platiť iba pre bohatých. Ak si všetko toto zhrnieme, vidíme, že to všetko odzrkadľuje určitú pravdu. Pravdu, ktorá sa nás veľmi dotýka a je aj v dnešnej dobe veľmi aktuálna. Ako vždy, aj teraz sa pozrieme na to, čo nám v tejto súvislosti hovorí Božie slovo. Často citovaným veršom z Biblie je tento: "Ale Abrahám mu povedal : Syn môj, rozpomeň sa, že ty si za svojho života dostával všetko dobré a Lazár zase zlé. Teraz on sa tu teší a ty sa trápiš"(Lk. 16,25). Je tu jasne poukázané na to, že ten, čo tu na zemi svojho času trpel a mal nedostatok a bolesti, je teraz v nebi a ten, čo si užíval tu na zemi a mal čo si srdce zažiadalo, teraz trpí v pekle večné muky a bolesť. Dá sa to vydedukovať aj z celého podobenstva, ktoré rozpovedal sám Pán Ježiš Kristus a má takéto znenie: "Bol bohatý človek, obliekal sa do šarlátu a jemného ľanu a hodoval každý deň skvostne. A bol akýsi chudobný muž, menom Lazár, ktorý ležiaval pred jeho bránou vredovitý a žiadal si nasýtiť sa odpadkami z boháčovho stola, ale nikto mu ich nedal, len čo psy prichádzali a lízali mu vredy. Ten chudák umrel a anjeli ho zaniesli do lona Abrahámovho. Umrel aj boháč a pochovali ho. Potom v mukách podsvetia pozdvihol oči a zďaleka uzrel Abraháma a v jeho lone Lazára; zvolal: Otec Abrahám, zmiluj sa nado mnou a pošli Lazára, aby si koniec prsta omočil vo vode a ovlažil mi jazyk, lebo sa veľmi trápim v tomto plameni. Ale Abrahám mu odpovedal: Synu, rozpomeň sa, že si ty svoje dobré veci vzal zaživa a podobne Lazár zlé; teraz tento sa tu teší a ty sa trápiš. Okrem toho, medzi nami a vami je veľká priepasť, aby tí, čo odtiaľto chcú prejsť k vám, nemohli, ani odtiaľ nedostali sa k nám. Nato povedal boháč: Prosím ťa teda, otče, pošli ho do domu môjho otca; mám totiž päť bratov; nech im svedčí o tých veciach, aby neprišli aj oni na toto miesto múk. Abrahám mu povedal: Majú Mojžiša a prorokov, nech ich poslúchajú. On však odvetil: Nie, otec Abrahám, ale keby niekto z mŕtvych išiel k nim, kajali by sa. Odpovedal mu: Keď Mojžiša a prorokov neposlúchajú, nedajú sa presvedčiť, ani keby niekto z mŕtvych vstal"(Lk. 16,19-31). Je dobré, ak pozorne sledujeme Božie SLOVO - Ježiša Krista, čo nám hovorí, čo nehovorí v celom kontexte. Veľmi dobré je sledovať to, čo konal, alebo nekonal Pán Ježiš Kristus. Táto výpoveď z Písma svätého nás k tomu nabáda a sú to slová: "A večný život je v tom, aby poznali Teba, jediného a pravého Boha i Toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista."(Jn. 17,3). Prehlbovanie poznávania Božieho slova, Božej vôle, nás upevňuje v istote večného života s Ním, s Ježišom Kristom vo večnosti. Všimnime si, že boháč chce niečo odkázať, svojim najbližším! Z rozhovoru boháča s Abrahámom spoznávame, že ide o tému večného života a večného - hrozného zatratenia! Povrchný pohľad, alebo falošný výklad, môže viesť k názoru: "Chudoba, bolesť, choroba je dobrým prostriedkom k životu večnému". Preto sa nebráňme chudobe, chorobe a bolestiam? Vítajme tento stav: "veď v nemocniciach, domoch dôchodcov a bezdomovci - to je množstvo spasených ľudí?" Keď to takto zhodnotíme, veľmi rýchlo nás vyruší niečo nepríjemné, čo nás núti k prehodnoteniu. Núti nás to hľadať tú správnu cestu, tú správnu odpoveď! To, čo chcel boháč povedať svojim najbližším v rodine je: "Niečo o ceste k večnému spaseniu!" Tú treba hľadať u Pána Ježiša Krista - u nikoho iného, iba u Neho a cez nikoho iného, iba cez Neho! Vo vyššie uvedenej biblickej príhode, ktorá poukazuje na bolesť a utrpenie, nie je odpoveď v zmysle: "Spasenie, život večný cez chudobu a utrpenie". Táto odpoveď spočíva v poznávaní samého Boha, v osobe Ježiša Krista. Zamyslime sa ešte aj nad iným prípadom: "Povedal Hospodin Satanovi: Všimol si si môjho služobníka Jóba? Lebo na zemi nieto jemu podobného, bezúhonného, úprimného, bohabojného muža, ktorý by sa stránil zlého"(Jb. 1,8). Nuž, toto je prekvapivo vysoké ohodnotenie a nie je dané nikým iným, než tým najvyšším - samým Bohom! Myslím si, že po takomto hodnotení z Božích úst túži nejedno úprimne srdce. A predsa! Stalo sa niečo, čo nás môže prekvapiť. Ak čítame ďalej text z knihy Jóbovej, dozvedáme sa, že Jóba stihlo hrozné utrpenie a bieda. Tomuto neporozumeli ani jeho priatelia, ani jeho vlastná manželka! Kto však všetkému najlepšie porozumel a kto mal celú záležitosť vo svojich rukách, bol sám Boh! ON doviedol Jóba k vyššiemu spôsobu poznania a zrelosti vo viere. Boh všeobecne poukázal na to, že od utrpenia a biedy nie sú uchránení ani tí Jeho najmilší. Nebol od bolestivej a hroznej smrti uchránený ani Jeho jednorodený Syn - Ježiš Kristus. Jób viedol aj v tomto stave utrpenia úprimný rozhovor a pestoval úprimný vzťah s Bohom. Jób o tento vzťah veľmi stál, veľmi mu na ňom záležalo (Jb. 29-31. kapit.). Všetky múdre reči od ľudí boli neúčinné (Jb. 32- 37. kap.). Boh však Jóba v ich vzájomnom rozhovore uviedol do zamyslenia sa nad stvorením (Jb. 38-41. kapit.) a výsledok toho bol takýto: "Nato Jób odpovedal Hospodinovi takto: Spoznal som, že môžeš všetko a že nijaký plán nie je pre Teba neuskutočniteľný." Pred Bohom ohodnotený Jób "dokonalý a priamy" dostal ešte lekciu o stvorení. Jób cez ňu bližšie a hlbšie spoznal Pána, čo iste potreboval a bolo mu to na úžitok. Myslím, že nielen Jóbovi, ale nám všetkým je to na duchovný úžitok. Najmä nám, ktorí sme v Pánovi pevne zakotvení a upevnení. Nasledujúce slová nám hovoria : "Potom, keď Hospodin odpovedal Jóbovi tieto slová, Elifazovi z Temanu povedal: Môj hnev vzplanul proti tebe a tvojim dvom spoločníkom, lebo ste nehovorili o mne správne, tak, ako môj služobník Jób. ...Môj sluha Jób sa bude za vás modliť, lebo len pre neho nebudem zaobchádzať s vami podľa vášho bláznovstva, pretože ste nehovorili o Mne ako môj sluha Jób... Na to Hospodin vzal ohľad na Jóba. Hospodin zmenil Jóbov údel vtedy, keď sa modlil za svojich blížnych."(Jb. 42,7-10). "Hospodin zmenil Jóbov údel, pretože sa modlil za svojho blížneho. Jóbovi zdvojnásobil všetko, čo mal. Jób žil potom stoštyridsať rokov a videl svojich synov i synov svojich synov až do štvrtého pokolenia. Potom Jób umrel vo vysokej starobe, nasýtený životom."(Jb. 42,10,16). Záver Jóbovho života tu na zemi bol mimoriadne šťastný, dá sa to pochopiť ako blahoslavený. Večnosť Lazárova bola blahoslavenstvom v nebi, v náručí Abrahámovom. No našim hlavným zámerom teraz nie je hovoriť o ceste spasenia, ale o utrpení a bolesti, od ktorej nemusíme byť uchránení. Má to svoj význam. Význam pre nás osobne a význam pre široké okolie ľudí, žijúcich vedľa nás. Utrpenie, bolesť a smrť ľudí pevne ukotvených v Pánovi Ježišovi Kristovi vždy končí blahoslavenstvom, či už tu na zemi, alebo vo večnosti. Toto je to podstatné. Toto je veľmi cenný poznatok vyplývajúci z toho, že poznáme Božiu reč, Božie zámery a ciele. Potvrdzuje to aj sám Pán Ježiš Kristus slovami: "A to je večný život, aby poznali Teba, jediného pravého Boha, a ktorého si poslal, Ježiša Krista"(Jn. 17,3). Toto spoznávanie nám sám Boh ponúka, umožňuje a láskavo nás k nemu pozýva. Božím cieľom, ani pôvodným zámerom nebol a nie je stav utrpenia, bolesti a smrti, ale naopak, stav blaženosti, šťastia, lásky, pokoja a hojnosti. Vidíme to od samého počiatku stvorenia. Prvé miesto ľudského prebývania bola "záhrada v Édene". Veľkým svedectvom je aj toto: "a ja som prišiel, aby mali život, a to v hojnej miere!"(Jn. 10,10). A: "Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo"(Lk. 19,10). Toto sú slova pravdivé a verné, ktoré máme bez pochybovania prijať. Človek má strach a vyhýba sa bolesti, utrpeniu, biede a nedostatku. Ale Pán Boh ponúka, dáva a pripravuje človeku dobro, blahoslavenstvo. O tom nepochybujme. My ľudia sme v tom jednomyseľní s Pánom Ježišom Kristom a to nie len tí, ktorí v Neho veria, ale aj tí, čo sú voči Nemu v opozícii. Vieme, že ľudský hriech a neposlušnosť zmenil pôvodný Boží zámer, a tak vznikla celá táto ľudská tragická história, ktorá má vyučujúci a výchovný cieľ a zámer pre večnosť. Aj o tom máme jasné výpovede v Písme svätom. Tento proces znamená uznať a vážne, rozhodne, sa poddať Bohu, poprosiť Ho, aby sa On stal Pánom našich životov a s ľútosťou prosiť o odpustenie hriechov. Pán určuje čas aj dĺžku našej výchovy. Ukončí ju podľa svojho bezchybného a neomylného poznania a rozhodnutia. Nie človek určuje kedy a akým spôsobom sa uskutoční čas výchovy a vyučovania. Je faktickou skutočnosťou, že človek už zažil a skúsil krátky, aj veľmi dlhý čas, ale aj okamžité odvolanie. Z Písma svätého vieme, že ľudia hneď na začiatku žili vo veľkej bezbožnosti a hriechu (1Moj. 6.kap.). Napriek tomu sa všeobecne dožívali vysokého veku. Z 1.Moj. 5. kapitoly, kde je opísaný rodokmeň, sa dozvedáme, že jeden človek žil oproti iným značne kratšie pretože: "Enoch chodil s Bohom; ale zrazu ho nebolo, lebo Boh ho vzal"(1.Moj. 5,24). Ten, čo chodil s Bohom, bol v Bohu ukotvený, žil kratšie a odrazu ho nebolo, lebo bol s Bohom vo večnosti. Z ničoho nič, premiestnený, alebo vytrhnutý pred niečím! Pred čím? Pred hriechom a utrpením čo malo prísť na ľudstvo, a ktoré aj prišlo cez potopu. Svätému, Bohu oddanému mužovi Eliášovi a Elizeovi sa stalo toto: "Zrazu, ako tak šli a zhovárali sa, oddelil ich od seba ohnivý voz a ohnivé kone a Eliáš vystúpil vo víchrici na nebo. Elizeus to videl a kričal: Otče môj, otče môj! Vozy Izraela a jeho jazda! A už ho viac nevidel"(2.Kr. 2,11-12). Elizeus videl a zažil, že Eliáša bol vzatý a on zostal tu na zemi. Úžasné! Eliášovi bolo oznámené, že mu končí pobyt tu na zemi. Zrejme bol sýty a unavený životom a Boh to uznal za dobré, tak sa aj stalo. Ako vieme, Elizea potom nečakal život na ružiach ustlatý, ale život v boji a so svedectvom za Hospodina a o Hospodinovi. Takéto výnimočné Božie zásahy nadobúdajú veľký význam a zmysel, ak prichádzajú v okamžiku, keď nás má zastihnúť veľká bolesť, trápenie, súženie, nedostatok. Hlavne však vtedy, keby nás mohol premôcť hriech a hriešny spôsob života. Tento zámer Boh človeku prisľúbil aj naplňuje a naplní. Vidíme to z aj týchto Božích zasľúbení: "Nalomenú trstinu nedolomí a tlejúci knôt neuhasí, kým spravodlivosti nedopomôže k víťazstvu"(Mt. 12,20; Iz. 42,4). "A vytrhnem ťa z rúk zlých ľudí a vykúpim ťa z moci násilníkov"(Jr. 15,21). "V tie dni, po onom súžení, slnko sa zatmie, mesiac nevydá svetlo, hviezdy budú padať z neba a nebeské moci sa pohybovať. Vtedy uzrú Syna človeka prichádzať na oblakoch s mocou a slávou veľkou. A vtedy pošle anjelov a zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch strán sveta, od konca zeme až po koniec neba"(Mk. 13,24-27). Božie sľuby o záchrane nachádzame v Starej i Novej zmluve. Sú to slová pravdivé a spoľahlivé. Tieto zasľúbenia majú veľmi často určité významové spojenia a konkrétne zámery - sú cielené. Vzťahujú sa aj na "tie dni, po onom súžení", teda na určitý čas, ktorý bude charakteristický tým, že prinesie "súženie a trápenie"! Ak sa bude hospodárska a finančná situácia zhoršovať a prehlbovať, tak je tu čas "súženia", ale deti Božie majú zdvihnúť hlavy a srdcia vierou k svojmu záchrancovi Ježišovi Kristovi, lebo vedia že prišiel ich čas vyslobodenia, toto posolstvo pre tieto dni nám prináša sám Pán Ježiš Kristus takto: "Keď sa toto začne diať, vzpriamte sa a pozdvihnite hlavy, pretože sa približuje vaše vykúpenie"(Lk. 21,28). Toto je vzácne a drahé posolstvo pre neistú budúcnosť, ktorá vyzerá hrozivo. V beznádeji - zasľúbenie nádeje, pokoja zaopatrenia, ba viac, blaženosť a večnosť s Pánom Ježišom Kristom, cez proces vytrhnutia, alebo ako niektoré preklady hovoria premiestnenia, premenenia.

(Zmena a Rast)

Zákon a proroci svedčia o Kristovi

"Asi o osem dní po týchto rečiach vzal so sebou Petra, Jána a Jakuba a vystúpil na vrch modliť sa. Keď sa modlil, premenila sa mu tvár a odev zaskvel sa mu bielobou. A hľa, zhovárali sa s ním dvaja muži: Mojžiš a Eliáš zjavení v sláve, hovorili o jeho smrti, ktorú mal podstúpiť v Jeruzaleme."(Lukáš 9,28-31).

Opäť sa dostávame k epizóde známej tiež ako Premena. Tentoraz budeme skúmať správu, ktorá sa k nám dostala prostredníctvom evanjelistu Lukáša. Z jeho slov sa dozvedáme, že keď sa Ježiš modlil na vrchole hory, vzhľad jeho tváre sa zmenil a jeho šaty sa stali jasné ako blesk – alebo, ako to opisuje Marek: "belšie, než by ich mohol vybieliť ktokoľvek na svete". Ježiš bol v tom čase s apoštolmi Jakubom, Petrom a Jánom – a o mnoho rokov neskôr Ján mohol napísať: "Videli sme jeho slávu, slávu jednorodeného Syna, ktorý prišiel od Otca, plný milosti a pravdy."(Ján 1,14). Kým sa nachádzali na tom vrchu, zjavili sa dvaja muži – Mojžiš a Eliáš, a rozprávali sa s Pánom Ježišom. Eliáš bol jedným z dvoch mužov Biblie, ktorí vystúpili do neba bez toho, aby okúsili smrť. Boli teda v istom zmysle symbolom dvoch kategórií skutočných, pravých biblických veriacich, ktorých Ježiš vezme so sebou, aby boli navždy s ním, keď sa v posledný deň vráti v sláve: tých, ktorí budú ešte nažive a tých, ktorí už medzitým zomreli. No je tu však ešte jeden, pravdepodobne dôležitejší dôvod, prečo práve Mojžiš a Eliáš hovorili s Pánom Ježišom na vrchu Premenenia. Môžeme rozumieť, že Mojžiš predstavoval Boží zákon, teda desať Božích prikázaní v tom zmysle, že to bol Mojžiš, komu Boh zveril tabuľky Zákona na hore Sinaj. Na druhej strane Eliáš predstavoval, zastupoval prorokov v tom zmysle, že ho môžeme považovať za predchodcu ostatných prorokov Starého zákona. Keď sa Židia chceli odvolávať na to, čo nazývame Starým zákonom Biblie, zvyčajne používali výraz "zákon a proroci". Je to komplexný, súhrnný výraz, ktorý sa vzťahoval na celé Bohom inšpirované Písma. Zákon obsahoval stránku morálnu (morálny aspekt, v srdci ktorého je Desatoro prikázaní); stránku uctievania vrátane obetného systému sumarizujúceho pokyny kedy, kde, ako a kým majú byť zvieratá obetované. Rovnako obsahoval aj stránku sociálnu, ktorá vyučuje deti Izraela, ako by sa mali správať. Bol to Mojžiš, ktorému dal Boh zákon a bol to Mojžiš, ktorý ho predložil, predstavil ľuďom. Je zrejmé, že zákon bol po mnoho storočí základným kameňom každodenného života Židov. Bol to Boží vyvolený ľud, tí, ktorým sa zjavil Boh zvláštnym, špeciálnym spôsobom; v skutočnosti bol izraelský národ teokraciou, teda teokratickým národom – s Bohom ako ich najvyšším a zvrchovaným Panovníkom. Boží zákon je dokonalý – ako by to mohlo byť inak, keď ho dal sám Boh? No ukázal sa byť nedostatočný. Čo tým myslíme, keď vravíme, že zákon bol nedostatočný? Prikázania boli nedostatočné v tom zmysle, že nemohli nikoho učiniť dobrým ani ho zmieriť s Bohom. Zákony, akokoľvek dobré, samy osebe nemenia ľudskú povahu a neprinášajú dokonalosť. A čo sa týka obetí, aj tie boli nedostatočné. Žiadne z tých zvierat, ktoré sa denne obetovali za hriechy, nemohlo vymazať ani jeden jediný ľudský hriech. Rozumieme, že to nie zvieratá zhrešili proti Bohu, ale ľudské bytosti ako ja a vy. Takže môžeme rozumieť, že hoci bol zákon daný Mojžišovi samotným Bohom a že tento zákon bol dokonalý, no nemohol spôsobiť ani priniesť žiadnu zmenu do nášho vzťahu s ním. Apoštol Pavol sumarizuje situáciu takto: "Lebo vieme, že zákon je duchovný, ale ja som telesný, predaný pod hriech."(Rímskym 7,14). Otázkou zostáva, prečo nám Boh dal svoj zákon, keď veľmi dobre vedel, že ho nedokážeme dodržiavať a naplniť? Pavol odpovedá na túto otázku v liste Galatským: "Zákon bol daný, aby nás priviedol ku Kristovi, aby sme boli ospravedlnení z viery"(Galtským 3,24). Vidíme teda, čo to znamená? Zákon bol nedostatočný, kým zostával nenaplnený. Nikto nedokáže naplniť Desať prikázaní, takže nás tieto ani nemôžu priviesť (bližšie) k Bohu. Zvieracie obete resp. obetovanie zvierat nám nemohlo pomôcť, pretože zviera nemôže zabezpečiť zmierenie s hriešnou ľudskou bytosťou. Ale – a toto je dôležitý bod –, zákon ako vychovávateľ, pestún nasmeroval ľudí ku Kristovi, ktorý zákon dokonale naplnil. V skutočnosti Ježiš naplnil morálny aspekt zákona tým, že počas svojho života dokonale dodržiaval všetky Prikázania. A obetnú stránku zákona naplnil tým, že obetoval sám seba – nevinného človeka na kríži – ako dokonalú obeť za hriechy sveta. Mojžiš bol teda prítomný na vrchu Premenenia ako predstaviteľ Božieho zákona. No ako sme si už povedali, Eliáš bol tiež prítomný – ako zástupca, predstaviteľ prorokov. Čo bolo jednou z hlavných úloh prorokov Starého zákona? Bolo ňou predpovedať, prorokovať príchod Mesiáša, ktorý odníme, vezme hriechy sveta tým, že za hriešnikov zomrie sám. Posledným v tomto rade prorokov bol Ján Krstiteľ. Pamätáme si, čo volal na ľudí, keď im poukazoval na Krista? "Ajhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta."(Ján 1,29). Žiaden iný baránok, ani býk či koza by niečo také nikdy nedokázali, no Boží vyvolený Baránok, Ježiš Kristus, ten spravodlivý, to dosiahol na Golgote. Zákon a proroci teda neustále ukazovali na príchod toho, kto mal naplniť všetky prikázania, obete a všetky zasľúbenia. Predstavitelia zákona a proroci – Mojžiš a Eliáš boli s Ježišom na vrchu Premenenia a s Ježišom sa rozprávali. No o čom sa rozprávali? V evanjeliu sa píše: "Hovorili o jeho smrti (odchode), ktorú mal podstúpiť v Jeruzaleme."(Lukáš 9,31). Slovo "odchod" tu znamená doslova "exodus" a v tomto kontexte sa vzťahuje na umučenie Pána Ježiša; jeho utrpenie, smrť, vzkriesenie a návrat do slávy. Vedeli, že on je naplnením všetkého, čo bolo po stáročia zasľúbené v zákone a prorokoch. Bol nádejou celého ľudstva. Spása hriešnikov nemohla prísť cez zákon prikázaní a obetí a Mojžiš s Eliášom to vedeli. Vďaka viere v túto jedinečnú obetu, ktorá bola raz a navždy vykonaná na Golgote, mohlo byť mužom a ženám odpustené, a tak mohli byť zmierení s Bohom. Aké ponaučenie z toho plynie pre nás, priatelia? Ponaučenie, že sa nikdy nemôžeme k Bohu priblížiť dodržiavaním zákona alebo dodržiavaním prikázaní. Všetko, čo môže urobiť zákon, je zdôrazniť, pripomenúť závažnosť našich hriechov a ukázať našu potrebu Krista. Podobne ani žiadna obeta, ani sebazaprenie nám nezaistia miesto v nebi. Nie, cesta k sláve vedie vierou v Ježiša Krista, ktorý sa raz a navždy vydal ako dokonalá obeť za hriech. Pamätajme, že zákon je vychovávateľom, pestúnom, ktorý nás má priviesť ku Kristovi. Preto Ježiš vyhlásil: "Ja som cesta, pravda a život. Nikto neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa."(Ján 14,6). Drahí priatelia, Ježiš naplnil zákon a prorokov a teraz vás volá, aby ste zanechali všetky ľudské spôsoby a prostriedky, ako sa dostať k Bohu a aby ste svoju dôveru vložili v jeho dokončené dielo na Golgote, a tak mohli byť spasení.

(Michael Steedman)