Naša  záchrana  je

Millosť vyučujúca/J.F.Strombeck

Kapitola 9

Milosť vyučuje pokore

Závislosť na Bohu vedie človeka k pokore. Pýcha a nadutosť sú rysy neobráteného človeka, ktoré majú svoje korene v závislostí na sebe samom a v sebestačnosti. Každý úspech sa stáva živnou pôdou pre rast ľudskej pýchy. Tieto rysy, i keď nie vždy zjavné, majú tuhý život a vyskytujú sa aj v životoch vykúpených ľudí. Človek prechováva hlboko zakorenenú túžbu niečo znamenať. Ak nie navonok, predsa aspoň v srdci má pocit vlastnej dôležitosti. Pýcha nie je v súlade s úmyslami milosti Božej, pretože milosť kladie dôraz na to, že všetko je z Boha. "Lebo kto ťa robí rozdielnym od iného? A čo máš, čo by si nebol dostal? A ak si aj dostal, prečo sa chváliš, ako keby si nebol dostal?"(1.Kor. 4,7). "... a neurodzené u sveta a opovrhnuté si vyvolil Boh, a to čo nie je, aby zmaril to, čo je niečo; aby sa pred Bohom nechválilo žiadne telo"(1.Kor. 1,28-29). Jedinou podmienkou, ktorú človek musí splniť aby sa stal účastným všetkých požehnaní mi­losti, je viera: "Preto z viery, aby bolo podľa milosti"(Rím. 4,16). Tento zákon viery, prostej závislosti na Bohu za účelom dosiahnutia požehnania Jeho milosti, ochromuje tendenciu myslieť si veľa o sebe a tým vylúči chválu človeka. "Kde je potom chvála človeka? Je vylúčená. Skrze aký zákon? Zákon skutkov? Nie! Ale skrze zákon viery" (Rim. 3,27). Postoj Pavlov bol: "Ale odo mňa nech je to preč, aby som sa chválil krome krížom nášho Pána Ježiša Krista"(Gal. 6,14). Sláva kríža je v tom, že umo­žňuje Bohu, aby v slobode mohol preukázať človeku milosť. Kríž a milosť, ktorá z neho plynie, vzbudili v Pavlovi hlbokú pokoru, ktorá ho viedla k vyznaniu: "Lebo ja som najmenší z apoštolov, ktorý nie som hoden volať sa apoštolom... Ale milosťou Božou som, čo som"(1.Kor. 15,9-10). Milosť Božia však učila Pavla ešte väčšej pokore. Zjavenie plnosti milosti a povolanie zvestovať Evanjelium milosti našli vyjadrenie v jeho slovách: "Mne najmenšiemu od všetkých svätých daná je tá milosť zvestovať pohanom nevystihnuteľné bohatstvo Kristovo"(Ef. 3,8). Je to hlboká pokora, ku ktorej bol privedený pravdou, ktorú mu Boh plne zjavil: "že sú pohania spoludedičmi a spolutelom a spoluúčastníkmi jeho zasľúbenia v Kristu Ježišovi skrze evanjelium"(Ef. 3,6). Telom, ktoré sa tu spomína, nie je nič iné, ako Telo, ktorého Hlavou je Kristus. Toto vyjadrenie milosti Božej, zo všetkých najväčšie, nebolo nikdy predtým zjavené človeku. Boh zasľúbil, že Semeno ženy rozdrtí hadovi hlavu (1.Mojž. 3,15). V obe­tiach pripravil opatrenie, aby milosť mohla pôsobiť aj keď sa prestúpil zákon. Opäť a opäť zasluhoval vyslobodenie Izraelovi, a tiež aj celému stvorenstvu, z kliatby, ktorá na ňom spočívala ako dôsledok hriechu. Ba ešte viac; Syn Boží sa stal človekom a zomrel na kríži, vydobyjúc človeku vykú­penie a zmierenie. V tom všetkom je zahrnuté spasenie a všetko je z milosti Božej. Avšak i keď je to všetko ako­koľvek veľké, nesiaha ďalej, než po odstránenie následkov hriechu a prinavrátenie človeka tam, odkiaľ v Adamovi pre hriech vypadol. Toto spasenie nemení stav človeka ako takého. Pravda, zjavená Pavlovi, že ako Židia, tak i pohania sú spoludedičmi a spoluúčastníkmi toho istého tela a účastníkmi zasľúbenia v Kristu, je nekonečne väčšia, než akákoľvek predstava o spasení, dovtedy človeku zjavená. Ako je vysoko nebo nad Zemou, ako je Boh vyšší od človeka, tak je i toto spasenie väčšie, než púhe vyslobodenie z trestu a následkov nriecha a prinavrátenie človeka do pôvodného stavu bezhriešnosti Adamovej. Že hriešnik a nepriateľ Boží je po rozriešení otázky hriecha pozdvihnutý na tú istú rovinu ako Syn Boží, to je kardinálna pravda tajomstva zjaveného Pavlovi. Toto je "nevystihnuteľné bohatstvo Kristovo". Pri pohľade na div milosti, ktorá vyzdvihla hriešneho človeka do takého vyvýšeného postavenia, pociťoval Pavol vlastnú nehodnosť a naprostú neschopnosť prispieť niečím k uskutočneniu Božích úmyslov. Súc premožený touto mi­losťou Božou, stal sa sám sebe ničím a bol nútený zvolať: "Mne najmenšiemu od všetkých svätých". Keď pred mnohými stáročiami vyšiel Dávid do hviezdnej noci, musel pri pohľade na nebeská klenbu povedať: "Keď vidím tvoje nebesia, dielo tvojich prstov, mesiac a hviezdy, ktoré si postavil, myslím si: "čo je smrteľný človek, že pamätáš na neho, a syn človeka, že ho navštevuješ!"(Žalm 8,4-5). Ak dielo prstov Stvoriteľových vyvoláva v duši človeka takú pokoru, o koľko viac dielo Jeho spasiteľnej milosti - dielo, pre ktorého uskutočnenie bola potrebná smrť Jeho vlastného Syna! Keď Pavol vyzýval ku pokore, povedal: "nech je také zmýšľanie vo vás, aké bolo aj v Kristu Ježišovi, ktorý súc v podobe Boha... prijal podobu sluhu... a súc v spôsobe nájdený ako človek ponížil sa stanúc sa poslušným až do smrti, a to do smrti kríža"(Fil. 2,5-8). Príklad pokory ukázal Ježiš svojim učeníkom tým, že im umyl nohy; vykonal pri nich On sám, ich Stvoriteľ a Majster, akt služby, aká bola vykázaná tým najnižším sluhom. Keď tak urobil, prikázal im, aby aj oni robili tak isto sebe navzájom. Správu o tomto akte pokory (Jn. 13,1-15) predchádzajú dva výroky, ktoré sa väčšinou prehliadajú, ale majú základný význam pre samotné vykonanie tohto činu. Oba sú v úzkom vzťahu k milosti. Prvý z nich hovorí o Ježišovej láske k uče­níkom: "keď bol miloval svojich, ktorí boli na svete, až do konca ich miloval"; čiže až do krajnosti. Tu vidíme dokonalú lásku; táto Ho viedla k aktu pokory. Nič iné než láska to mohla urobiť a pamätajme, že milosť má svoje korene v Božej láske. Druhý výrok: "vediac Ježiš, že mu dal Otec všetko do rúk, a že vyšiel od Boha a ide k Bohu..." Všimnime si, aký dôraz sa kladie na to, že Ježiš vedel o spomínaných sku­točnostiach! Oddeliť toto vedomie Jeho vzťahu k Otcovi od aktu, ktorý nasledoval, znamená pripraviť ho o motív a moc, v akej bol vykonaný. Pretože Ježiš vedel, že má moc od Boha, že prišiel od Boha a že ide k Nemu, bol v stave takto sa ponížiť. Avšak toto všetko hovorí o milosti; moc z Bôha, život z Boha a budúcnosť s Bohom. Keď vyzval Ježiš Svojich učeníkov, aby nasledovali Jeho príklad, nepredpokladal, že by tak mohli konať bez tých istých pohnútok a tej istej moci ako aj On sám; a to sa týka každého veriaceho. Veľké prikázanie, ktoré dal Ježiš Svojim učeníkom, znie; "aby ste sa milovali navzájom; tak ako som ja vás miloval, aby ste sa aj vy tak milovali navzájom"(Jn. 13-34). Toto je možné iba preto, lebo Duch Svätý prebýva v každom veriacom človeku a skrze neho je v srdciach všetkých veria­cich vyliata láska Božia (Rim. 5,5). Pavol vyzýva k pokore na báze lásky slovami: "Ak je teda nejaké... povzbudenie lásky... v pokore majte jedni druhých za vyšších od seba"(Fil. 2,1,3). Ježiš vedel, že Otec dal všetko do Jeho rúk. Môže toto vedieť aj veriaci? Isteže, pokiaľ ide o moc vykonať všetko, čo od neho Boh vyžaduje a očakáva. Pavol povedal: "Všetko vládzem v tom, ktorý ma zmocňuje, v Kristovi"(Fil. 4,13). Toto povedal v spojitosti so slovami: "Viem byť aj poníženým". Pavol nielen že poznal túto moc Božiu pre seba, ale si bol vedomý, že všetci veriaci musia vedieť, že je tu nekonečná moc, ktorá pôsobí v ich prospech. Veriacim do Efezu napísal, že sa neprestáva modliť za nich, aby "vedeli... aká to nesmierna velikosť jeho moci, ktorú doka­zuje naproti nám veriacim podľa pôsobenia sily jeho vlády, ktorú dokázal v Kristu vzkriesiac ho z mŕtvych a posadiac po svojej pravici v ponebeských oblastiach nad každé knie­žatstvo a nad každú vrchnosť a moc a nad každé panstvo a nad každé meno, ktoré sa menuje nielen v tomto veku, ale i budúcom"(Ef. 1,18-21). Nenájdeme výstižnejšieho popisu nekonečnej Božej mocí. Nič menšieho, než Jeho všemôjhúcnosť, je k dispozícií "nám veriacim". Väčšina veria­cich však toto nevie a takíto potrebujú modlitby nejakého Pavla, aby to poznali. Ježíš vedel, že prišiel od Otca. Pravá pokora nie je charakteristickou črtou padlého človeka. Samotnou podstatou prvotného hriechu, žiadosť byť podobný Bohu, bolo úsilie po vyvýšení seba samého. Sebaponíženie vyžaduje si Božiu povahu; kto chce nasledovať Ježišov príklad, musí vedieť, že prišiel od Boha, Toto je možné všetkým veriacim, pre­tože sú splodení z Boha (Jn. 1,13). Apoštol Jan povedal: "Vieme, že sme z Boha"(Jn. 5,19). Ježiš vedel, že ide k Bohu. Či to môže vedieť aj každý veriaci? Áno, a to na základe neklamného a prepevného slova nášho Pána: "prídem zase a poberiem si vás k sebe"(Jn. 14-3). Vo Svojej prímluvnej modlitbe Ježiš prehlásil: "Otče, ktorých si mi dal, chcem, aby kde som ja, tam aj oní so mnou boli"(Jn. 17,24). V tejto vecí nemusí byť žiadna neistota. Do akej miery si človek uvedomuje, že prišiel od Otca a že jeho večné určenie je s Ním, do takej miery veci tohto sveta strácajú pre neho význam. Keďže pýcha má svoj pôvod v žiadosti niečo na tomto svete znamenať, devalvácia vecí tohto sveta vedie k pokore. Pokoru teda podporuje: hlboké vedomie úplnej závislostí na Bohu; poznanie nekonečne slávneho postavenia v Kristu; láska Božia, vyliata v srdci skrze Ducha Svätého; vedomie nekonečnej moci Otcovej naproti veriacemu a jasné pozna­nie, že je človek z Boha splodený a má večné, nebeské určenie v prítomnosti a v jednote s Otcom a Synom. Je to dielo milosti, a jedine milosti, že zjavuje človeku tieto slávne pravdy a tým ho vyučuje pokore...→

Ospravedlnenie a spasenie "zo skutkov" v Rímskym 2

"Lebo nie poslucháči zákona sú spravodliví u Boha, ale činitelia zákona budú ospravedlnení" (Rímskym 2,13), "…hromadíš sebe hnev na deň hnevu a zjavenia spravodlivého súdenia Boha, ktorý odplatí jednému každému podľa jeho skutkov"(Rímskym 2,6).

Druhá kapitola Listu Rímskym môže spôsobovať ťažkosti kvôli štýlu, akým je napísaná. Môže evokovať, že spasenie je na základe skutkov, a nie na základe ospravedlnenia zo samotnej viery. Je to tak kvôli vyjadreniam ako: "Boh odplatí jednému každému podľa jeho skutkov"(Rímskym 2,6); "tých, ktorí v trpezlivosti dobrého skutku hľadajú slávu a česť a neporušiteľnosť Boh odplatí večným životom"(2,7); Boh dá "slávu i česť i pokoj (rozumej spásu) každému, kto robí dobré, Židovi predne, i Grékovi"(2,10); "činitelia zákona budú ospravedlnení"(2,13). Účelom tejto pasáže novozákonného Písma (Rímskym kapitola 2) je ukázať, že napriek tomu, že medzi Židmi a pohanmi existuje zásadný rozdiel – Židia dostali zákon (Mojžišov zákon ako zmluvu skutkov) a sú pod zákonom, zatiaľ čo pohania zákon nedostali a sú bez zákona – tak v konečnej miere rozdiel medzi Židmi a pohanmi nie je. Nie je preto, lebo rovnako odsúdený bude ako Žid, ktorý hreší, tak aj pohan, ktorý hreší. Rozdiel je len v spôsobe, akým každý z nich má poznanie Božieho zákona. A rozdiel medzi Židom a pohanom nakoniec nie je ani v tom, ako budú spasení. Náročnosť tejto pasáže Písma (Rímskym kapitola 2) spočíva v tom, že v nej apoštol nehovorí o spasení na základe ospravedlnenia zo samotnej viery, ale ukazuje na vzťah medzi spasením a napĺňaním toho, čo Boží zákon v konečnej miere od človeka požaduje. V kontexte tejto pasáže je to vyjadrené slovami "konanie dobra" a "dobrý skutok". Inak povedané, v tejto pasáži apoštol hovorí o spáse a odsúdení vo svetle poslušnosti Božiemu zákonu. Sledujme, ako je vystavaná jeho argumentácia. Najprv sa apoštol venuje odsúdeniu tých, ktorí hrešia. To, že hrešia, odkrýva Boží zákon. Cieľom tejto pasáže je zotrieť rozdiel medzi hrešiacim Židom a hrešiacim pohanom a ukázať, že ako jeden, tak i druhý budú spravodlivo odsúdení. V prípade Žida je to pochopiteľné, pretože Žid bol daný pod zákon (Mojžišov zákon), a každé prekročenie zákona (nedodržanie hoci len jedného prikázania) je hriechom, ktorý Boh spravodlivo trestá. Vynára sa však otázka, voči čomu hreší pohan, keď nie je pod zákonom, čiže keď nedostal prikázania. Odpoveď je nasledovná: pohan dostal "dielo zákona zapísané na svoje srdce"(Rímskym 2,15). To znamená, že pohan prirodzene, intuitívne – vo svojom svedomí – vie, čo je v zmysle požiadaviek Božieho zákona dobré a čo je zlé. V tomto zmysle hovoríme o požiadavkách Božieho zákona, ktoré sa dajú suma sumárov zhrnúť do dvoch najväčších prikázaní: milovať Boha celým srdcom a svojho blížneho ako seba samého. Pohanovi to Boh vštepil do jeho svedomia. Preto je pohan "sám sebe zákonom"(2,15). V tomto zmysle je pohan rovnako pod Božím zákonom ako je aj Žid pod Božím zákonom. Žid dostal Boží zákon vo forme Mojžišovho zákona zapísaného na kamenných doskách (ako literu, ako sadu prikázaní), zatiaľ čo pohan dostal zákon vštepený do svojho svedomia. Preto aj pohan vie vo svojom srdci, vo svojom svedomí, čo je v zmysle požiadaviek zákona dobré a čo zlé. A vie aj to, či tieto požiadavky napĺňa alebo prestupuje rovnako tak, ako Žid vie, či napĺňa alebo prestupuje prikázania Mojžišovho zákona (napísanú literu). To, že pohan vie, či požiadavky zákona buď napĺňa alebo prestupuje, je vyjadrené vo verši 15 slovami, že jeho myšlienky a jeho svedomie sa navzájom obviňujú alebo vyhovárajú. Zhrňme si, čo sme doteraz povedali. V konečnej miere niet rozdielu medzi Židom a pohanom, pretože nakoniec ako jeden, tak i druhý bude pomeraný Božím zákonom. Rozdiel medzi nimi je len v tom, akým spôsobom sú Židia a akým pohania konfrontovaní s požiadavkami zákona. Žid dostal zákon ako literu, zatiaľ čo pohan dostal zákon do svojho svedomia a vo svojej prirodzenosti vie, čo zákon požaduje. Preto ako Žid, tak i pohan, keď sú zákonu neposlušní, budú rovnako spravodlivo odsúdení. To je vyjadrené slovami: "súd Boží je podľa pravdy na tých, ktorí robia také veci"(2,2). "Robia také veci"(2,2) a "páchajú také veci"(2,3) znamená neposlúchajú a nenapĺňajú požiadavky zákona. Tí, ktorí zákon neposlúchajú, sú označení ako tvrdošijní a nekajúcneho srdca (2,15). Títo na finálnom súde dostanú rovnaké odsúdenie – večné zatratenie. Tento spravodlivý súd je rovnaký pre Žida i pohana. Žid bude odsúdený zákonom (literou, Mojžišovým zákonom), pohan zahynie bez zákona (bez litery): "Lebo všetci, ktorí hrešili bez zákona, bez zákona i zahynú. A všetci, ktorí hrešili pod zákonom, budú zákonom odsúdení". Pohana odsúdi zákon, ktorého požiadavky ("dielo zákona") mu boli vštepené do srdca a do svedomia. Pritom musíme dôsledne rozlišovať "dielo zákona" napísané v srdci a vo svedomí (Rímskym 2,15) od samotného "zákona" napísaného v mysli a v srdci (Židom 8,10 a 10,16). Dielo zákona (Rímskym 2,15) znamená vedieť čo je dobré a čo je zlé, a to vie každý človek. Zákon zapísaný v mysli a v srdci (Židom 8,10 a 10,16) má len ten, kto patrí k novozmluvnému ľudu – teda nie každý človek! Súd Boží teda bude podľa pravdy (2,2). Boh bude súdiť ľudí (Židov i pohanov) podľa ich skutkov (2,6), teda podľa toho, ako sa zachovali voči požiadavkám Božieho zákona. Boží súd je podľa pravdy preto, lebo Boh nehľadí na osobu (2,11), nerobí rozdiel medzi Židom a pohanom, oboch súdi podľa ich skutkov (2,6). Súd podľa skutkov (2,6) je nasledovný:

1. Boh tých, ktorí v trpezlivosti dobrého skutku hľadajú slávu a česť a neporušiteľnosť odplatí večným životom (2,7). To, že takto opísaná poslušnosť požiadavkám zákona nie sú "skutky zákona" predstavujúce základ pre spasenie, či predstavujúce základ pre ospravedlnenie, vyložíme nižšie.

2. Boh tých, ktorí sú svárliví a ktorí neposlúchajú pravdu, ale poslúchajú neprávosť, odplatí prchlivosťou a hnevom. Z kontextu tejto pasáže je zrejmé, že toto odsúdenie je večné zatratenie.

Všimnime si však, že tí, ktorí patria do prvej skupiny, sú opísaní ako tí, ktorí "robia dobré"(2,10), a tí, ktorí sa nachádzajú v druhej skupine ako tí, ktorí "robia zlé"(2,9). A o oboch skupinách platí, že nieto rozdielu medzi Židom a Grékom (pohanom): "Žid predne, i Grék"(2,9-10). Teda hlavné posolstvo druhej kapitoly Rímskym je, že podľa Božej pravdy (2,2) a vo svetle evanjelia (2,16) Boh nekoná s ľuďmi podľa toho, či sú Židmi alebo pohanmi, ale podľa toho, či robia dobré alebo zlé vo svetle požiadaviek Božieho spravodlivého, svätého a dobrého zákona...→

(Zmena a Rast)

Bez Adama niet Krista

Čo sa stane ak spochybníme knihu Genezis

Prvý a posledný Adam

Božie slovo vyučuje, že v dejinách nášho sveta boli dve kľúčové postavy, dvaja jedineční ľudia: prvý človek (Adam) menom Adam a posledný Adam (človek), Ježiš Kristus (Rímskym 5; 1.Korintským 15). Adam bol jedinečný tým, že je prvým človekom, nadprirodzene stvorený priamo Bohom, nemá ľudských rodičov ani žiadnych evolučných vývojových predkov. Jeho postavenie a úloha je špeciálna v tom, že v skúške reprezentuje pred Bohom celé ľudstvo a v určitom zmysle dokonca i tvorstvo. Keď Adam zhreší, prestúpi prikázanie, privedie trest a kliatbu, porušenie, na celé tvorstvo, skrze Adama zhrešia všetci ľudia, smrť vojde do tvorstva, smrť prechádza na všetkých ľudí (Rímskym 5,12). Adam mal jedinečné postavenie, konal zástupne za všetkých ľudí. Druhým a posledným Adamom je sám Pán Ježiš Kristus, ktorý rovnako má ako človek jedinečné postavenie a úlohu, koná tiež zástupne. O každom, kto je v Kristovi, kto je skrze vieru v evanjelium s Kristom stotožnený, platí, že jeho hriechy sú počítané Kristovi na kríži, Kristus strpel trest za hriech a Kristova spravodlivosť (poslušnosť zákonu) je počítaná veriacemu. To je ospravedlnenie zo samotnej viery. Učenie o týchto dvoch Adamoch tvorí jadro evanjelia. Jeden spôsobil smrť (vo všetkých rovinách: duchovná smrť, fyzická smrť, druhá smrť - ohnivé jazero, večné zahynutie) všetkým ľuďom, druhý Adam, Kristus, vykupuje zo všetkých troch zložiek smrti tých, ktorí v neho veria (Rímskym 5,12-21; 1.Korintským 15,3-4,20-28,40-50). Prvý Adam privodil smrť, ktorá do jeho pádu neexistovala, druhý Adam smrť porazil a zahladil, smrti viacej nebude. Táto pravda evanjelia je nezlučiteľná s akoukoľvek formou evolučnej teórie.

Pokus o zosúladenie evolúcie a viery v evanjelium

Mnohí kresťania, žijúci v súčasnej dobe moderného vedeckého poznania, dokonca i kazatelia, pastori, učitelia, teológovia na biblických školách a teologických seminároch, podľahli tlaku modernej vedy, ktorá prezentuje evolučnú teóriu ako vedeckú a (ako) pravdivú, a pokúsili sa zosúladiť Písmo a evanjelium s evolúciou vesmíru a života. Výsledkom takéhoto pokusu je "teistická evolúcia" alebo "progresívne stvorenie". Existujú aj iné prístupy (napríklad teória medzery či rámca a podobne), ale tie narážajú na rovnaký problém ako prvé dva, a preto sa pre krátkosť času povenujeme len prvým dvom.

- Teistická evolúcia prijíma časový rámec a postupnosť procesov z naturalistickej evolúcie, akurát navyše priberie existenciu Boha, a to v zmysle, že Boh evolúciu buď naštartoval, alebo ju celú aj riadil. Takýto prístup nič nerieši, pretože: 1) je v rozpore s opisom aktu stvorenia podľa Božieho slova, pretože Boh stvoril svojím slovom a mocou Ducha, nie prírodnými procesmi; 2) je v rozpore s Božím slovom ohľadom pôvodu smrti; 3) je v rozpore s Božím slovom ohľadom existencie prvého Adama.

Zástancovia teistickej evolúcie sú donútení prijať taký výklad prvých kapitol knihy Genezis, v ktorom prvý Adam a pôvod smrti sú len obraznými opismi. Toto má však smrteľný dôsledok pre evanjelium: Ak Písmo opisuje pôvod smrti a prvého Adama len obrazne, symbolicky, a nie je to reálna historická skutočnosť, potom akú mám záruku, že Písmo opisuje víťazstvo nad smrťou, zahladenie smrti, vzkriesenie z mŕtvych, večný život a posledného Adama (Spasiteľa), ako reálnu historickú skutočnosť a nie len obrazne, symbolicky? Veď piata kapitola Rímskym a pätnásta kapitola 1.Korintským robí symetriu a nezrušiteľné prepojenie medzi pádom do hriechu a smrti a vykúpením z hriechu a smrti, medzi prvým Adamom a posledným Adamom ako činiacimi zástupné dielo za všetkých/mnohých. Buď sú oboje pravdy skutočné a pravdivé, alebo sú oboje len symbolické obrazy a rozprávky, ktoré nemajú moc spasiť ľudskú dušu a vzkriesiť mŕtvolu. Takíto kresťania sú nekonzistentní, lebo v otázke Ježišovho počatia, jeho pôvodu, v otázke vzkriesenia z mŕtvych, v otázke zázrakov, v otázke existencie Boha, v otázke nového neba a zeme, v otázke spásy a evanjelia, veria Božiemu slovu a kladú autoritu Písma nad autoritu vedeckého poznania, avšak v otázke pôvodu vesmíru a života, v otázke veku sveta a jeho histórie, veria modernej vede s jej evolučnou teóriu, kladú autoritu vedy nad Písmo a prekrúcajú výklad knihy Genezis. Nedokážem porozumieť tomu, prečo tak činia s pôvodom vesmíru a života, ale nečinia tak už so zázrakmi, vtelením, vzkriesením, vykúpením. Veď ako jedno tak i druhé prijímame vierou, pretože veríme, že Boh je a zjavil svoje slovo v Písme: "Kým za dávna mnoho ráz a mnohým spôsobom hovorieval Boh otcom v prorokoch, za týchto posledných dní nám hovoril v Synovi"(Židom 1,1). On je Pravda a zjavuje nám pravdu. Platí to rovnako o vzkriesení a večnom živote v novom nebi a na novej zemi, ako aj o pôvode vesmíru a života a o príčine potreby spásy a vykupiteľa.

- Progresívne stvorenie je veľmi podobné teistickej evolúcii, ale na rozdiel od nej odmieta chemickú a biologickú evolúciu, drží len evolúciu vesmíru (teória Veľkého tresku) a dlhé geologické veky. Do tohto rámca pomalého postupného vývoja počas miliárd rokov na zemi vkladá postupnosť stvoriteľských aktov, kde Boh tvorí život po krokoch (od nižších foriem života po vyššie, až po človeka) v postupnosti modernej evolučnej teórie. Aj tento prístup naráža na problém, že smrť a choroby v ňom existujú počas stoviek miliónov rokov pred tým, ako na scénu príde človek, jeho pád a kliatba. Rovnako je v rozpore s Božím slovom aj v mnohých iných ohľadoch, keď Písmo vykladáme Písmom a nie moderným vedeckým poznaním. Sú kresťania, ktorí povedia, že na otázke - viera v stvorenie podľa knihy Genezis verzus viera v evolúciu - nezáleží, podstatné je len veriť v Krista, veriť v evanjelium. Pridajú k tomu občas ešte vetu, že Biblia nie je vedecká kniha. Je pravdou, že Biblia nie je prírodovednou knihou, ale platí, že pôvod sveta a života opisuje faktograficky, nie obrazne. Vyššie sme ukázali, že kvôli otázke smrti a Spasiteľa v úlohe posledného Adama sa nedá oddeliť viera o počiatkoch od viery v evanjelium. Nevyriešiť si otázku evolúcie je pre kresťana smrteľne nebezpečné čo do viery v evanjelium...→

(Peter Vajda)