Naša  záchrana  je

Millosť vyučujúca/J.F.Strombeck

Kapitola 8

Skúška viery

Keďže postoj k Bohu pod milosťou mal by byt postojom úplnej závislosti na Nom, je zrejmé, že vyučovanie milosťou musí zahrňovať to, čo túto závislosť zdokonalí a očistí. Spôsob, akým sa to môže uskutočňovať, nachádzame v utrpení. Toto sa v skutočností zdá byť tým najväčším dôvodom k utrpeniu pri Božom ľude. Veď aj sám Boží j Syn; ako Veľvodca spasenia bol zdokonalený utrpením. Skrze nesmierne utrpenie v Getsemane našla Jeho dokonalá závislosť na Otcovi svoje maximálne vyjadrenie v slovách "nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane"(Lk. 22,42). Že je utrpenie Božou metódou v milostí na zdokonaľo­vanie a očisťovanie viery, vidíme v slovách: "v čom to plesáte, málo teraz, ák je kedy potrebné, rmútíac sa v rozličných pokušeniach, aby dokázanie sa vašej viery, čo je omnoho cennejšie nad zlato, ktoré hynie, ale sa ohňom skúša, nájdené vám bolo na chválu a na česť a na slávu pri zjavení Ježiša Krista" (1.Pt. 1,6-7). Nie skutky, ani vykonané diela, ale dokázanie sa vo viere bude poctené a dôjde chvály pri zjavení Ježiša Krista. Keď Peter písal tieto slová, iste mal na mysli skúšku svojej viery v oných kritických chvíľach v živote Pána Ježiša. Krátko predtým, ako vyšiel Ježiš so svojimi učeníkmi do záhrady, povedal Petrovi: "Šimone, Šimone, hľa, satan si vás vypýtal, aby vás previal ako pšenicu, ale ja som prosil za teba, aby nezahynula tvoja viera". Na toto Peter odpovedal: "Pane, s tebou som hotový i do žalára a na smrť"(Lk. 22,31-32). Či zahynula Petrova viera? Nezaprel svojho Pána? Isteže, zaprel, avšak ak by sme mali povedať, že jeho viera zahynula, znamenalo by to, že Ježišova modlitba za neho by nebola vyslyšaná. Bolo by to však možné? Ako tomu tedy rozumieť? Bolo to vo viere, ked Peter učinil svoje samochvalné vyzna­nie viery? Nezdá sa. Jeho slová, "Aj keby sa všetci pohoršili, ale nie ja"(Mk. 14,29), sú plné sebadôvery. Zlyhala Petrova viera v samého seba a nie jeho viera v Boha. Toto zlyhanie bolo pre Petra poučením; presvedčil sa o svojej vlastnej slabosti a neschopnosti uskutočňovať vlastné pred­savzatia. Toto je prvou podmienkou závislosti na Bohu. Z tejto skúsenosti, i ked bolestnej a pokorujúcej, vyšiel Peter s hlbším vedomím závislosti na Pánovi a s väčšou vierou v Neho. Pred svojím pádom mal Peter vieru v Ježiša, ako Syna živého Boha, ale táto viera bola zmiešaná ešte s mnohou dôverou v seba samého. V skúške viery táto sebadôvera zhorela a viera v Syna Božieho sa rozšírila o závislosť na Ňom pre každodenný život. Tým, že milosť dovolila Petrovi padnúť v dôsledku jeho dôvery v seba, naučila ho cele závisieť na Bohu. Ako v Petrovom prípade, tak i pri všetkých veriacich zlyhanie môže byť prostriedkom, ktorý Boh použije na dosiahnutie väčšej závislosti na Ňom, ktorá vyústi v oboha­tený duchovný život. Chyby a poklesky v dôsledku závislosti na sebe mali by sa stať schodíkmi k hlbšej duchovnej skú­senosti. Veľkou skúškou viery musel prejsť aj Pavol. Píše o tom v 2.Kor. 12,7-9: "A aby som sa prevelikosťou zjavení príliš nepovyšoval, daný mi je osteň do tela, anjel satana, aby ma pohlavkoval, aby som sa príliš nepovyšoval. Za to som trikrát prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, a povedal mi: Dosť ti je moja milosť. Lebo moja moc sa dokonáva v slabosti. Teda najradšej sa budem chváliť svojimi slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova." Pavol nezlyhal vo svojej závislosti na Kristu, ale pre veľké zjavenia, aké neboli dané inému človeku, bol možno v nebezpečí, že by sa mohol povyšovať. Bol mu daný osteň do tela, aby ho to udržiavalo v pokornej závislosti na Bohu. Skúška viery nemá za účel zistiť, či tu viera je alebo nie je, ani či je viera dostatočná, ale skôr očistenie viery, odstránenie všetkého, čo túto ešte poskvrňuje v dôsledku závislosti na sebe samom. Že Peter mal toto na mysli, je zrejmé z porovnania so zlatom v ohni. Tak, ako v páľave ohňa sa hlušina oddelí od čistého zlata, aj v ohni skúšok a utrpení zhoria vecí tohto sveta, na ktoré sa človek tak často nadeje, a Boh sám zostáva ako ten, ktorému patrí všetka dôvera. Toto je vysvetlením mnohých skúšok a utrpení veriacich. Čistá viera, ktorá je výsledkom skúšok, je podľa Slova Božieho cennejšia nad zíato prečistené v ohni. V očiach Božích čistá viera v Neho, nepoškvrnená dôverou v seba samého, má vysokú cenu. Ak by človek mal prejsť nejakou veľkou životnou skúškou bez toho, že by z nej vyšiel s prehĺbeným vedomím svojej závislosti na. Bohu, potom by stratil čosi oveľa cennejšie, než čokoľvek iné z pozemských, dočasných hodnôt, ktorých stratu v skúške utrpel. Účelom skúšky viery je, aby sa pri zjavení Ježiša Krista našla na slávu a chválu očistená závislosť na Bohu. Toto jasne svedčí, že tak, ako viera Abrahámova a všetkých ostat­ných veriacich v Ježiša Krista počíta sa im za spravodlivosť (Rim. 4,22-24), tak očistená viera, ktorá v rôznych skúškach bola zbavená akejkoľvek závislosti na sebe samom, bude sa veriacim počítať za hodnú chvály a slávy. Ako pripočítaná spravodlivosť, tak aj česť, chvála a sláva sú úplne oddelené od skutkov. Všetko je dôsledkom závislostí na Bohu ako odpoveď za Jeho milosť. Ale prečo Boh prikladá taký veľký význam dokázaniu sa viery? Aby sme tomu mohli porozumieť, vráťme sa do ďalekej minulosti a sledujme priebeh histórie človeka. Kedysi, ešte skôr než bol stvorený človek, Lucifer, plný múdrosti a dokonalý v kráse bol cherubom, prikrývajúcim svätý Boží vrch. Bol pravdepodobne najvyššie postavený zo všetkých stvorených bytostí a snáď prvý po Bohu sa­motnom. Bol dokonalý na všetkých svojich cestách až pokým sa nenašla neprávosť v jeho srdci (Ezech. 28,12-15). Jeho neprávosť pozostávala z viacnásobnej obmeny krátkeho slova "budem", ktorého kulminačným bodom bola veta: "Budem podobný Najvyššiemu"(Iz. 14,13-14). Toto bolo prvýkrát, čo stvorenstvo povstalo proti Stvoriteľovi a odmietlo zotrvať v postoji úplnej závislosti na Ňom. Bolo to spurné odmietnutie podriadenosti Bohu a závislosti na Ňom vo všetkých veciach. Neskôr bol stvorený človek, na obraz Boží. Aj on bol dokonalý. Bol korunou tvorstva a bolo mu dané panstvo nad Zemou a nad všetkým, čo bolo na nej. Ked'že bol stvorený - t.j. stvorením - jediný správny postoj, ako už bolo vysvedené, bol postoj úplnej závislosti na svojom Stvoriteľovi. Avšak aj on odmietol zachovávať takýto postoj. Na sľub hada, že sa stane podobným Bohu, stal sa človek Bohu neposlušným a pohrdol postavením prostej a úplnej závislosti na Ňom. História ľudstva je jedným dlhým záznamom o sebestačnosti a konaní bez ohľadu na Boha. Toto bude pokračo­vať až po vyvrcholenie v človeku hriecha, synovi zatratenia: "ktorý sa protiví a povyšuje nad všetko, čo sa zovie Boh, alebo čomu dáva sa božská česť, tak že sa posadí do chrámu Božieho ako Boh a bude sa vydávať za Boha"(2.Tes. 2,4). Avšak táto veľká panoráma vekov má aj svoju druhú, jasnejšiu stránku. Niekto Iný prišiel na scénu. Bol to Ten, ktorý povedal pri príchode na svet: "Hľa, idem činiť, ó, Bože, tvoju vôľu". On sa ukázal nato, "aby skazil diela diablove"(1.Jn. 3,8). Všetky diela diablove majú svoj koreň v spomínanom "budem" a jeho najväčším dielom je zničiť závislosť človeka na Bohu. Syn Boží prišiel, aby skoncoval s týmto dielom satana a aby obnovil úplnú a dobrovoľnú závislosť človeka na Bohu. Božím zámerom je preto vytvoriť, vyvinúť, posilniť a očistiť túto plnú závislosť na Ňom vo svojich deťoch, pokiaľ sú tu na Zemi. Táto závislosť musí byť pri tých, ktorí majú byť po celú večnosť Jemu najbližší a majú mať podiel na Jeho sláve; majú mať postavenie bližšie k Nemu, než mal Lucifer predtým, ako prehlásil svoju nezávislosť na Bohu. Preto Boh prikladá dokázaniu sa vo viere taký veľký význam. Pripravuje si pre Seba nové stvorenie v Kristu Ježišovi, ktoré bude na Ňom úplne a dobrovoľne závislé a v láske sa Mu bude podriaďovať. Závislosť na Otcovi - to je deľ, ktorý milosť chce skrze utrpenie pri nás dosiahnuť...→

Ospravedlnenie a spasenie "zo skutkov" v Rímskym 2

"Lebo nie poslucháči zákona sú spravodliví u Boha, ale činitelia zákona budú ospravedlnení" (Rímskym 2,13), "…hromadíš sebe hnev na deň hnevu a zjavenia spravodlivého súdenia Boha, ktorý odplatí jednému každému podľa jeho skutkov"(Rímskym 2,6).

Druhá kapitola Listu Rímskym môže spôsobovať ťažkosti kvôli štýlu, akým je napísaná. Môže evokovať, že spasenie je na základe skutkov, a nie na základe ospravedlnenia zo samotnej viery. Je to tak kvôli vyjadreniam ako: "Boh odplatí jednému každému podľa jeho skutkov"(Rímskym 2,6); "tých, ktorí v trpezlivosti dobrého skutku hľadajú slávu a česť a neporušiteľnosť Boh odplatí večným životom"(2,7); Boh dá "slávu i česť i pokoj (rozumej spásu) každému, kto robí dobré, Židovi predne, i Grékovi"(2,10); "činitelia zákona budú ospravedlnení"(2,13). Účelom tejto pasáže novozákonného Písma (Rímskym kapitola 2) je ukázať, že napriek tomu, že medzi Židmi a pohanmi existuje zásadný rozdiel – Židia dostali zákon (Mojžišov zákon ako zmluvu skutkov) a sú pod zákonom, zatiaľ čo pohania zákon nedostali a sú bez zákona – tak v konečnej miere rozdiel medzi Židmi a pohanmi nie je. Nie je preto, lebo rovnako odsúdený bude ako Žid, ktorý hreší, tak aj pohan, ktorý hreší. Rozdiel je len v spôsobe, akým každý z nich má poznanie Božieho zákona. A rozdiel medzi Židom a pohanom nakoniec nie je ani v tom, ako budú spasení. Náročnosť tejto pasáže Písma (Rímskym kapitola 2) spočíva v tom, že v nej apoštol nehovorí o spasení na základe ospravedlnenia zo samotnej viery, ale ukazuje na vzťah medzi spasením a napĺňaním toho, čo Boží zákon v konečnej miere od človeka požaduje. V kontexte tejto pasáže je to vyjadrené slovami "konanie dobra" a "dobrý skutok". Inak povedané, v tejto pasáži apoštol hovorí o spáse a odsúdení vo svetle poslušnosti Božiemu zákonu. Sledujme, ako je vystavaná jeho argumentácia. Najprv sa apoštol venuje odsúdeniu tých, ktorí hrešia. To, že hrešia, odkrýva Boží zákon. Cieľom tejto pasáže je zotrieť rozdiel medzi hrešiacim Židom a hrešiacim pohanom a ukázať, že ako jeden, tak i druhý budú spravodlivo odsúdení. V prípade Žida je to pochopiteľné, pretože Žid bol daný pod zákon (Mojžišov zákon), a každé prekročenie zákona (nedodržanie hoci len jedného prikázania) je hriechom, ktorý Boh spravodlivo trestá. Vynára sa však otázka, voči čomu hreší pohan, keď nie je pod zákonom, čiže keď nedostal prikázania. Odpoveď je nasledovná: pohan dostal "dielo zákona zapísané na svoje srdce"(Rímskym 2,15). To znamená, že pohan prirodzene, intuitívne – vo svojom svedomí – vie, čo je v zmysle požiadaviek Božieho zákona dobré a čo je zlé. V tomto zmysle hovoríme o požiadavkách Božieho zákona, ktoré sa dajú suma sumárov zhrnúť do dvoch najväčších prikázaní: milovať Boha celým srdcom a svojho blížneho ako seba samého. Pohanovi to Boh vštepil do jeho svedomia. Preto je pohan "sám sebe zákonom"(2,15). V tomto zmysle je pohan rovnako pod Božím zákonom ako je aj Žid pod Božím zákonom. Žid dostal Boží zákon vo forme Mojžišovho zákona zapísaného na kamenných doskách (ako literu, ako sadu prikázaní), zatiaľ čo pohan dostal zákon vštepený do svojho svedomia. Preto aj pohan vie vo svojom srdci, vo svojom svedomí, čo je v zmysle požiadaviek zákona dobré a čo zlé. A vie aj to, či tieto požiadavky napĺňa alebo prestupuje rovnako tak, ako Žid vie, či napĺňa alebo prestupuje prikázania Mojžišovho zákona (napísanú literu). To, že pohan vie, či požiadavky zákona buď napĺňa alebo prestupuje, je vyjadrené vo verši 15 slovami, že jeho myšlienky a jeho svedomie sa navzájom obviňujú alebo vyhovárajú. Zhrňme si, čo sme doteraz povedali. V konečnej miere niet rozdielu medzi Židom a pohanom, pretože nakoniec ako jeden, tak i druhý bude pomeraný Božím zákonom. Rozdiel medzi nimi je len v tom, akým spôsobom sú Židia a akým pohania konfrontovaní s požiadavkami zákona. Žid dostal zákon ako literu, zatiaľ čo pohan dostal zákon do svojho svedomia a vo svojej prirodzenosti vie, čo zákon požaduje. Preto ako Žid, tak i pohan, keď sú zákonu neposlušní, budú rovnako spravodlivo odsúdení. To je vyjadrené slovami: "súd Boží je podľa pravdy na tých, ktorí robia také veci"(2,2). "Robia také veci"(2,2) a "páchajú také veci"(2,3) znamená neposlúchajú a nenapĺňajú požiadavky zákona. Tí, ktorí zákon neposlúchajú, sú označení ako tvrdošijní a nekajúcneho srdca (2,15). Títo na finálnom súde dostanú rovnaké odsúdenie – večné zatratenie. Tento spravodlivý súd je rovnaký pre Žida i pohana. Žid bude odsúdený zákonom (literou, Mojžišovým zákonom), pohan zahynie bez zákona (bez litery): "Lebo všetci, ktorí hrešili bez zákona, bez zákona i zahynú. A všetci, ktorí hrešili pod zákonom, budú zákonom odsúdení". Pohana odsúdi zákon, ktorého požiadavky ("dielo zákona") mu boli vštepené do srdca a do svedomia. Pritom musíme dôsledne rozlišovať "dielo zákona" napísané v srdci a vo svedomí (Rímskym 2,15) od samotného "zákona" napísaného v mysli a v srdci (Židom 8,10 a 10,16). Dielo zákona (Rímskym 2,15) znamená vedieť čo je dobré a čo je zlé, a to vie každý človek. Zákon zapísaný v mysli a v srdci (Židom 8,10 a 10,16) má len ten, kto patrí k novozmluvnému ľudu – teda nie každý človek! Súd Boží teda bude podľa pravdy (2,2). Boh bude súdiť ľudí (Židov i pohanov) podľa ich skutkov (2,6), teda podľa toho, ako sa zachovali voči požiadavkám Božieho zákona. Boží súd je podľa pravdy preto, lebo Boh nehľadí na osobu (2,11), nerobí rozdiel medzi Židom a pohanom, oboch súdi podľa ich skutkov (2,6). Súd podľa skutkov (2,6) je nasledovný:

1. Boh tých, ktorí v trpezlivosti dobrého skutku hľadajú slávu a česť a neporušiteľnosť odplatí večným životom (2,7). To, že takto opísaná poslušnosť požiadavkám zákona nie sú "skutky zákona" predstavujúce základ pre spasenie, či predstavujúce základ pre ospravedlnenie, vyložíme nižšie.

2. Boh tých, ktorí sú svárliví a ktorí neposlúchajú pravdu, ale poslúchajú neprávosť, odplatí prchlivosťou a hnevom. Z kontextu tejto pasáže je zrejmé, že toto odsúdenie je večné zatratenie.

Všimnime si však, že tí, ktorí patria do prvej skupiny, sú opísaní ako tí, ktorí "robia dobré"(2,10), a tí, ktorí sa nachádzajú v druhej skupine ako tí, ktorí "robia zlé"(2,9). A o oboch skupinách platí, že nieto rozdielu medzi Židom a Grékom (pohanom): "Žid predne, i Grék"(2,9-10). Teda hlavné posolstvo druhej kapitoly Rímskym je, že podľa Božej pravdy (2,2) a vo svetle evanjelia (2,16) Boh nekoná s ľuďmi podľa toho, či sú Židmi alebo pohanmi, ale podľa toho, či robia dobré alebo zlé vo svetle požiadaviek Božieho spravodlivého, svätého a dobrého zákona...→

(Zmena a Rast)

Bez Adama niet Krista

Čo sa stane ak spochybníme knihu Genezis

Prvý a posledný Adam

Božie slovo vyučuje, že v dejinách nášho sveta boli dve kľúčové postavy, dvaja jedineční ľudia: prvý človek (Adam) menom Adam a posledný Adam (človek), Ježiš Kristus (Rímskym 5; 1.Korintským 15). Adam bol jedinečný tým, že je prvým človekom, nadprirodzene stvorený priamo Bohom, nemá ľudských rodičov ani žiadnych evolučných vývojových predkov. Jeho postavenie a úloha je špeciálna v tom, že v skúške reprezentuje pred Bohom celé ľudstvo a v určitom zmysle dokonca i tvorstvo. Keď Adam zhreší, prestúpi prikázanie, privedie trest a kliatbu, porušenie, na celé tvorstvo, skrze Adama zhrešia všetci ľudia, smrť vojde do tvorstva, smrť prechádza na všetkých ľudí (Rímskym 5,12). Adam mal jedinečné postavenie, konal zástupne za všetkých ľudí. Druhým a posledným Adamom je sám Pán Ježiš Kristus, ktorý rovnako má ako človek jedinečné postavenie a úlohu, koná tiež zástupne. O každom, kto je v Kristovi, kto je skrze vieru v evanjelium s Kristom stotožnený, platí, že jeho hriechy sú počítané Kristovi na kríži, Kristus strpel trest za hriech a Kristova spravodlivosť (poslušnosť zákonu) je počítaná veriacemu. To je ospravedlnenie zo samotnej viery. Učenie o týchto dvoch Adamoch tvorí jadro evanjelia. Jeden spôsobil smrť (vo všetkých rovinách: duchovná smrť, fyzická smrť, druhá smrť - ohnivé jazero, večné zahynutie) všetkým ľuďom, druhý Adam, Kristus, vykupuje zo všetkých troch zložiek smrti tých, ktorí v neho veria (Rímskym 5,12-21; 1.Korintským 15,3-4,20-28,40-50). Prvý Adam privodil smrť, ktorá do jeho pádu neexistovala, druhý Adam smrť porazil a zahladil, smrti viacej nebude. Táto pravda evanjelia je nezlučiteľná s akoukoľvek formou evolučnej teórie.

Pokus o zosúladenie evolúcie a viery v evanjelium

Mnohí kresťania, žijúci v súčasnej dobe moderného vedeckého poznania, dokonca i kazatelia, pastori, učitelia, teológovia na biblických školách a teologických seminároch, podľahli tlaku modernej vedy, ktorá prezentuje evolučnú teóriu ako vedeckú a (ako) pravdivú, a pokúsili sa zosúladiť Písmo a evanjelium s evolúciou vesmíru a života. Výsledkom takéhoto pokusu je "teistická evolúcia" alebo "progresívne stvorenie". Existujú aj iné prístupy (napríklad teória medzery či rámca a podobne), ale tie narážajú na rovnaký problém ako prvé dva, a preto sa pre krátkosť času povenujeme len prvým dvom.

- Teistická evolúcia prijíma časový rámec a postupnosť procesov z naturalistickej evolúcie, akurát navyše priberie existenciu Boha, a to v zmysle, že Boh evolúciu buď naštartoval, alebo ju celú aj riadil. Takýto prístup nič nerieši, pretože: 1) je v rozpore s opisom aktu stvorenia podľa Božieho slova, pretože Boh stvoril svojím slovom a mocou Ducha, nie prírodnými procesmi; 2) je v rozpore s Božím slovom ohľadom pôvodu smrti; 3) je v rozpore s Božím slovom ohľadom existencie prvého Adama.

Zástancovia teistickej evolúcie sú donútení prijať taký výklad prvých kapitol knihy Genezis, v ktorom prvý Adam a pôvod smrti sú len obraznými opismi. Toto má však smrteľný dôsledok pre evanjelium: Ak Písmo opisuje pôvod smrti a prvého Adama len obrazne, symbolicky, a nie je to reálna historická skutočnosť, potom akú mám záruku, že Písmo opisuje víťazstvo nad smrťou, zahladenie smrti, vzkriesenie z mŕtvych, večný život a posledného Adama (Spasiteľa), ako reálnu historickú skutočnosť a nie len obrazne, symbolicky? Veď piata kapitola Rímskym a pätnásta kapitola 1.Korintským robí symetriu a nezrušiteľné prepojenie medzi pádom do hriechu a smrti a vykúpením z hriechu a smrti, medzi prvým Adamom a posledným Adamom ako činiacimi zástupné dielo za všetkých/mnohých. Buď sú oboje pravdy skutočné a pravdivé, alebo sú oboje len symbolické obrazy a rozprávky, ktoré nemajú moc spasiť ľudskú dušu a vzkriesiť mŕtvolu. Takíto kresťania sú nekonzistentní, lebo v otázke Ježišovho počatia, jeho pôvodu, v otázke vzkriesenia z mŕtvych, v otázke zázrakov, v otázke existencie Boha, v otázke nového neba a zeme, v otázke spásy a evanjelia, veria Božiemu slovu a kladú autoritu Písma nad autoritu vedeckého poznania, avšak v otázke pôvodu vesmíru a života, v otázke veku sveta a jeho histórie, veria modernej vede s jej evolučnou teóriu, kladú autoritu vedy nad Písmo a prekrúcajú výklad knihy Genezis. Nedokážem porozumieť tomu, prečo tak činia s pôvodom vesmíru a života, ale nečinia tak už so zázrakmi, vtelením, vzkriesením, vykúpením. Veď ako jedno tak i druhé prijímame vierou, pretože veríme, že Boh je a zjavil svoje slovo v Písme: "Kým za dávna mnoho ráz a mnohým spôsobom hovorieval Boh otcom v prorokoch, za týchto posledných dní nám hovoril v Synovi"(Židom 1,1). On je Pravda a zjavuje nám pravdu. Platí to rovnako o vzkriesení a večnom živote v novom nebi a na novej zemi, ako aj o pôvode vesmíru a života a o príčine potreby spásy a vykupiteľa.

- Progresívne stvorenie je veľmi podobné teistickej evolúcii, ale na rozdiel od nej odmieta chemickú a biologickú evolúciu, drží len evolúciu vesmíru (teória Veľkého tresku) a dlhé geologické veky. Do tohto rámca pomalého postupného vývoja počas miliárd rokov na zemi vkladá postupnosť stvoriteľských aktov, kde Boh tvorí život po krokoch (od nižších foriem života po vyššie, až po človeka) v postupnosti modernej evolučnej teórie. Aj tento prístup naráža na problém, že smrť a choroby v ňom existujú počas stoviek miliónov rokov pred tým, ako na scénu príde človek, jeho pád a kliatba. Rovnako je v rozpore s Božím slovom aj v mnohých iných ohľadoch, keď Písmo vykladáme Písmom a nie moderným vedeckým poznaním. Sú kresťania, ktorí povedia, že na otázke - viera v stvorenie podľa knihy Genezis verzus viera v evolúciu - nezáleží, podstatné je len veriť v Krista, veriť v evanjelium. Pridajú k tomu občas ešte vetu, že Biblia nie je vedecká kniha. Je pravdou, že Biblia nie je prírodovednou knihou, ale platí, že pôvod sveta a života opisuje faktograficky, nie obrazne. Vyššie sme ukázali, že kvôli otázke smrti a Spasiteľa v úlohe posledného Adama sa nedá oddeliť viera o počiatkoch od viery v evanjelium. Nevyriešiť si otázku evolúcie je pre kresťana smrteľne nebezpečné čo do viery v evanjelium...→

(Peter Vajda)