Posvätenie ako bohoslužba všedného dňa / Ľudovít Fazekaš

Falošná nečistota

Pokúšali sme sa vymedziť na základe Písma oblasť svätú a svet­skú. Videli sme, že hriechom je podľa toho život, v ktorého strede stojí naše ja, a svätosť naproti tomu znamená život, v ktorom Kris­tus zaujíma ústredné miesto a vedie ho k láske k ľuďom. Kresťan­stvo však nemá len Bibliu, ale aj dejiny, ktoré sú vlastne výkladom Biblie. Tento výklad však nebol vždy primeraný. Nezriedka sa stávalo, že sa Biblia práve v cirkevných dejinách prekrútila a zne­tvorila. Biblické chápanie meralo svätosť a svetskosť podľa poslušnosti či neposlušnosti voči Kristovi. Časom sa však vytvorila iná, ľudová predstava, ktorá túto otázku riešila viac hmotne a vecne. Niektoré veci samy osebe boli sväté, kým iné nečisté. Vznikla falošná predstava nečistoty, ktorá neodpovedala biblické­mu poňatiu. Čo vlastne pre ňu platí za nečisté?

Telo

Na vytvorenie predstavy, že telo je nečisté, prispeli rôzne vplyvy, zvlášť neskorá grécka kultúra. Táto skutočnosť je veľmi zvláštna, keď uvážime, že Gréci boli národ, ktorý bol známy záľubou, ba až uctievaním krásy tela. Časom sa však tento kult tela obrátil v úplný protiklad. Bolo to umožnené tým, že už Platón učil: Duša, to je to cenné - Boží hosť z nebeských svetov. Telo patrí do oblasti bezvýznamnej hmoty. Je to hrob, väzenie a klietka duše. Spasenie spočíva v oddelení duše od tela. Nemusieť mať nijaké telo, byť raz iba dušou - to je najvyšší cieľ všetkých hodnôt. Potom prišla gnóza a tvrdila, že duša ako nebeská perla sa dostala pod vládu hmoty a vyslobodenie sa môže vraj uskutočniť iba pomocou vyvedenia duše z hmoty do nebeskej vlasti. Stáva sa to tým spôsobom, že človek telom pohŕda a popiera ho ako špinavé a hriešne. Väčšinou sa to dialo v askéze. Tieto názory ovplyvnili časť raného kresťanstva. Potom muselo zákonite dôjsť k učeniu, že Pán Ježiš mal iba zdanlivé telo. On bol predsa svätý - ako mohol mať takú hriešnu vec ako je telo? Tento tzv. doketizmus (dokei - zdá sa) sa stal arcikacírstvom v Novej zmluve, proti ktorému bojoval už Pavol, ale najmä Ján. Neprestával zdôrazňovať, že sa Slovo stalo telom a že sa duchovia delia na tom učení, či vyznávajú alebo nevyznávajú, že Ježiš prišiel v tele (Jn. 1,1,4; 1.Jn. 4,2). Neskoršia doba neudržala však tento postoj. Aj potom kresťanskí bohoslovci bojovali proti bludným učeniam. Na pomoc sa im ponúkla grécka filozofia, čo pre tú dobu bolo výhodné, ale pre budúcnosť sa stalo osudným. Lebo od tohto svojho "spojenca" prevzali názor, že duša je dobrá a telo hriešne - teda práve to, čo tvorilo ešte v Novej zmluve základný princíp gnostického bludárstva. Je teda otázkou, či kresťanstvo premohlo gnosticizmus alebo gnosticizmus kresťan­stvo. Pravdou bude to, že oné spojenectvo viedlo k takmer dvojtisícročnej nákaze kresťanskej cirkvi duchom helenizmu. Ako sa táto nákaza prejavovala? V učení o Kristovi tento cieľ nemohla dosiahnuť bez toho, aby nepoprela alebo nenarušila Kris­tov telesný život. Proti takejto manipulácii bolo svedectvo Písma príliš jasné. Naproti tomu v oblasti mravouky toto učenie dosiahlo, že duši bol pririeknutý lesk večnosti, zatiaľ čo telo kleslo na najnižíš stupeň. Začalo sa - presne gnosticky! - pohŕdať telom, považovať jeho funkcie za odporné a potláčať ich. Tak sa vytváral asketizmus, ktorý sa vkrádal do vznikajúcej kresťanskej spoloč­nosti a získaval tam rozhodujúce slovo. Mnohé v tejto spoločnosti musíme obdivovať ešte aj dnes. Imponujúca je tu snaha preniknúť všetky odvetvia života ľudskejším chápaním a sebazapieravou lás­kou. Ale obávame sa, že mnohé v tomto sebazaprení nebolo inšpi­rované Bibliou, ale helenistickým idealizmom. Keď preskočíme stáročia, načim sa pýtať, či podobným duchom nie je podnietené aj dnes stanovisko k zdraviu v niektorých kresťanských kruhoch. Niektorí bratia sa totiž domnievajú, že práve kvôli Pánovi by sme si nemali dovoliť nijakého pokoja ani odpočinku ani spánku ani sviatku, ale vždy by sme mali len cválať. Avšak Bohu neurobíme nijakú zvláštnu službu, keď sa predčasne opotrebujeme. Kresťanstvo má iný pomer k telu. Helenizmus rozdelil človeka na dve časti: na dobrú dušu a na zlé telo. Biblické delenie je od základu iné! Protiklad tu neznie: telo - duša, ale: telo - Duch. Pritom pod telom (sarx) sa tu rozumie celý človek v jeho neposluš­nosti voči Bohu a pod Duchom sa rozumie nie ľudský duch, ale Duch Boží a teda Boh v jeho svätosti a čistote. To, čo bolo v helenisticko-idealistickom myslení nemysliteľné, sa v Ježišovi stalo skutočnosťou: Boží Syn sa stal telom a vo svojom zmŕtvychvstaní dostal nové, duchovné telo. Preto vo svojom pozemskom živote nielen zvestoval evanjelium, ale aj uzdravoval choroby tela i duše. Vzal na seba a niesol nielen naše hriechy, ale aj naše choroby (Mt. 8,17). Preto tiež učil svojich učeníkov modliť sa nielen za odpuste­nie hriechov, ale aj za každodenný chlieb, dokonca ešte pred prosbou za odpustenie hriechov! Je veľmi pravdepodobné, že my by sme mu boli poradili, aby obrátil toto poradie. Aj Pavol sa staral o telesné zdravie svojho mladého spolupracovníka Timotea a Korinťanom vraví: "Či neviete, že vaše telo je chrámom Ducha svätého, ktorý je vo vás?"(1.Kor. 6,19). Je to úžasná veta, ktorá ukazuje, že telo je tak isto súce pre Božie účely ako duša a môže sa stať duchovným, ak Duch svätý dostane priestor v našom te­lesnom živote.

Rozum

Prijatie Aristotelovej filozofie a vytvorenie "školskej" teológie hlboko otriaslo touto jednotou. V nasledujúcom období sa nachádzajú na jednej strane svätí so svojím duchovným životom a na druhej strane teológovia so svojou dogmatikou. Tu došlo k premene "kľačiacej teológie na sediacu teológiu". Ale aj svätci prestali mať stred svojho duchovného života v dogmatike. Ich existencia je prežívanou teológiou. A tu sa katolícki teológovia dívajú v ústrety novej jednote, k "viere, ktorá hľadá rozum". "Keď Cirkev rozumie, je svätá, a nakoľko je svätá, natoľko aj rozumie". Protestantizmus má tiež svoju "scholastiku", a to v tzv. ortodoxii. Po období reformátorov, ktorí boli súčasne praktikmi aj teológmi, prišlo obdobie, v ktorom sa teológovia pokúšali formu­lovať, spresňovať a rozvíjať získané poznatky. Postupovali pritom pravoverne (ortodoxne), čo malo za následok prudké spory a ne­konečné hádky. Nakoniec bolo všetko také čisté a sterilizované, že sa stalo až sterilným. To vyvolalo nové hnutie, pietizmus, ktorý dostal v spise F. J. Spenera, Pia desideria (Zbožné túžby, 1675) svoj program. Oproti teológom a ich učeniu zdôrazňoval pietiz­mus život. "Kresťanstvo nespočíva vo vedomostiach, ale v čine", učil Spener. V tomto čase to bol jedine správny dôraz, ale vcelku tu nastalo rozdelenie podobne ako v katolicizme: Na jednej strane zostali teológovia a na druhej zbožní ľudia. Napriek určitým pokusom a aj značným pokrokom nemožno povedať, že sa podarilo zaceliť túto trhlinu. Biblia nepozná toto rozdelenie. Pán Ježiš hlásal pokánie, t. j. zmenu zmýšľania a konania. Celá Kázeň na vrchu je príkladom po­sväteného myslenia. Pán učil svojich učeníkov myslieť Božím spôsobom (Mk. 8,33). Nechcel, aby sme nemysleli, ale aby sme správ­ne mysleli. To isté chcel aj Pavol: Nie telesné, ale duchovné mysle­nie (Rím. 8,6). Korinťania chceli úplne odstrániť rozum a myslenie zo svojho "poznania", ale Pavol im hovorí: "Nebuďte deťmi rozumom..., rozumom buďte dokonalí"(1.Kor. 14,20). Je možné mať "myseľ Kristovu"(1.Kor. 2,16), a preto je potrebné meniť sa "obno­vením svojej mysle"(Rím. 12,2). K učeniu o posvätení patrí nevyhnut­ne aj osvietenie. Túžba po posvätení, ktorá najprv a sú­časne netúži po očistení a rozšírení nášho videnia, sa sama ruší. Prv ako môže láska účinkovať, musí vidieť.

Za akých podmienok sa môže hovoriť o posvätení rozumu? Je možné menovať niektoré z nich:

1. Naše myslenie sa musí orientovať na Pána Ježiša. Nejaké vo­pred dané meradlo musíme mať - prečo ho teda hľadať mimo "vteleného Slova"? Teológia musí robiť pokánie, že používa hu­manistický pojem pravdy.

2. Naše myslenie musí byť návodom k činu. Teológia je "rozhovorom po udalosti" a nie nahradenie udalosti. Dobrá teológia je praktická, ktorá život nielen vysvetľuje, ale ho súčasne aj mení.

3. Naše myslenie musí byť obmedzené modlitbou. Dobrá teológia je modliaca sa teológia.

4. Naše myslenie slúži cirkvi. "Myslenie viery" nemôže stáť mimo "priestor viery", ináč jeho "objektivita" je neprimeraná.

5. Naše myslenie si musí robiť nárok na svoje miesto. Prakticizmus, ktorý chce podľa možnosti dosiahnuť rýchly úspech i bez myslenia, je tiež nebezpečenstvom pre cirkev. Kto sväto nemyslí, stráca správny smer...→

Galería obrázkov

Falošná a skutočná istota spasenia

(1.Kor. 10,1-13)

Poistenie - istota! Tí starší si možno spomínate, že to bol reklamný slogan Slovenskej poisťovne ešte v časoch, keď existovala ako jediná poisťovňa na Slovensku. Za posledné roky sa rozrástol počet poisťovní a aj možnosti, čo všetko si môžte dať poistiť. Ľudia chcú mať istotu do budúcnosti, že v prípade neočakávanej udalosti, živelnej pohromy, krádeže, straty, choroby či dokonca smrti získajú aspoň finančnú náhradu. Poistiť sa dajú domy, autá, život, ruky aj nohy, vlastne takmer čokoľvek, čo si zmyslíte, otázka je len, či ste schopný a ochotný zaplatiť poistku. Ani jedna poisťovňa vám nepoistí večný život. Je možné mať v tejto veci istotu? Je možné sa poistiť? Mnoho ľudí chce mať aj v tejto veci istotu, chce sa poistiť, že po smrti získajú večný život. Keďže poisťovne takéto poistky neposkytujú, človek si vymyslel iný spôsob a tým je náboženstvo, ktoré má takúto poistku poskytnúť. Mnoho ľudí dá pokrstiť svoje deti, možno chodí do kostola viac, alebo menej pravidelne, robí rôzne liturgické úkony, uzavrie manželstvo pred farárom, dá sa kresťansky pochovať a pri tom si hovorí: "Pre istotu to urobím, veď to neuškodí a čo ak predsa len niečo tam hore existuje." Práve preto, že sa chceli poistiť, robili viacerí ľudia tajne aj za totality tieto náboženské úkony. Teraz, keď to už nie je spojené so žiadnym nebezpečenstvom, je to ešte rozšírenejšie. Človek si proste chce ukľudniť svedomie, že niečo urobil pre svoj večný život. Vo výberových cirkvách, ako je tá naša boli a čiastočne aj sú tie najokatejšie prejavy náboženského formalizmu možno potlačené, ale mentalita a uvažovanie typu "poistenie-istota" existuje aj u nás. Rozdiel je v tom, že podmienky "poistky" sú možno ešte stále náročnejšie ako u ľudových cirkví aj keď sme už v mnohom aj my v porovnaní s minulosťou zľavili, (možno preto, aby sme získali väčší podiel na poistnom trhu večného života). Stále vyžadujeme vedomé rozhodnutie sa klienta a neakceptujeme, aby sa za neho rozhodli rodičia, vyžadujeme, aby sa ten, kto chce byť poistený aktívne a pravidelne zúčastňoval života zboru, navštevoval bohoslužby, prispieval na činnosť, čo najpresnejšie dodržiaval pokyny príručky na získanie večného života - Biblie. Navyše ponúkame na rozdiel od ľudových cirkví miesto nádeje aj možnosť mať istotu spasenia. Zdá sa vám, milí bratia a sestry, milí priatelia, toto prirovnanie trochu pritiahnuté za vlasy? Možno je, ale chcel som ním poukázať na nebezpečenstvo falošnej istoty spasenia, do ktorej môžeme veľmi ľahko upadnúť. Upadneme do nej, keď si myslíme, že stačí, že som vyznal svoje hriechy, urobil som pokánie, dal som sa pokrstiť ako dospelý, modlím sa, čítam si Písmo, slúžim v zbore, snažím sa žiť dobrý kresťanský život a teraz ho už môžem pekne pohodlne dožiť až do smrti. Myslíme si, získal som večný život z milosti Božej, nič preto nemôžem urobiť a ani nič okrem dodržiavania náboženských predpisov a udržiavania náboženského života už nemusím robiť. Pán Boh však neustále hľadí na naše srdce, na to, nakoľko je to, čo sme urobili a robíme úprimné. On neskončil s nami v okamihu, keď sme uverili a dali sa pokrstiť, ale žiaľ my to tak vnímame. Pravdu Božieho Slova, že nič nemôžeme urobiť, aby sme získali spasenie, záchranu, že to je jedine z milosti Božej skrze obeť Pána Ježiša Krista si veľmi ľahko transformujeme a žijeme v domnení, že ani potom už nemusíme nič robiť. Božie Slovo nás však vyzýva, aby sme s bázňou a trasením konali svoje spasenie (Fil. 2,13), aby sme sa posväcovali a prinášali ovocie hodné pokánia. Pán Boh chce poslušnosť a nie náboženské úkony, obete. Chce, aby sme konali svoje poslanie tu na tejto zemi a zvestovali Jeho záchranu, boli rybármi ľudí, ale nám sa nechce, lebo nám je pohodlne žiť v tom, v čom žijeme, nechceme dovoliť Bohu, aby narušil náš pohodlný rytmus života. Do takejto falošnej istoty o svojom spasení zrejme upadli aj kresťania v Korinte, preto im Pavol pripomína príklady z histórie vyvoleného izraelského národa, ktorými sa snaží narušiť túto ich falošnú istotu. Nechce, aby nevedeli o tom, že to, na čo sa spoliehajú, nemusí byť pravé. Najprv im pripomína to, že všetci bez rozdielu prežili určité veci, mali skúsenosti s Bohom, urobili potrebné úkony. Všetci boli pod oblakom, to znamená, že skúsili zjavné Božie vedenie vo svojom živote, keď ich Hospodin oslobodil z egyptského otroctva, vyviedol a viedol v podobe oblačného stĺpa. Všetci mali zážitok z toho, ako ich Boh zázračne zachránil pred Egypťanmi, keď sa more rozostúpilo a oni prešli suchou nohou. Tieto skúsenosti boli pre nich krstom, verejným vyznaním viery. Ich život viery potom pokračoval, boli sýtený tým istým duchovným pokrmom - mannou, všetci pili dokonca ten istý duchovný nápoj zo skaly, ktorou bol Kristus (v. 3-4). Potom však prichádza šokujúce rozuzlenie - väčšina nedošla do zasľúbenej zeme, lebo v nich Boh nemal zaľúbenia (v. 5). Písmo nám veľmi jasne hovorí, že toto má byť výstražným príkladom pre nás kresťanov. Mnohí z kresťanov v Korinte a aj súčasných kresťanov totiž uvažujú štýlom, na ktorý tu Pavel poukazuje: Bol som rovnako, ako všetci ostatní oslobodený a vyvedený z otroctva hriechu lebo som vyznal svoje hriechy tak ako sa to vyžaduje v Písme, zažil som mocný Boží čin záchrany tak ako všetci, lebo som uznal, že Pán Ježiš zomrel na kríži, aby ma zachránil, dal som sa pokrstiť na vyznanie viery tak ako všetci, chodím do zhromaždenia počúvam Božie Slovo a prijímam ten istý duchovný pokrm a nápoj ako všetci ostatní, prijímam večeru Pánovu rovnako ako ostatní. Všetko som vykonal a konám ako všetci ostatní preto určite dôjdem do zasľúbenej zeme a večného odpočinku. Výsledok však môže byť, že mnohí z tých, ktorí týmto všetkým prešli proste nedôjdu a zahynú na ceste. Kde je problém? Pán Boh totiž nehľadí na úkony, na náboženstvo, hľadí na srdce človeka. Nestačí, aby si všetko vedel a všetko vykonal podľa predpisov tak ako ostatní a potom si si už len pohodlne hovel a čakal na večný život. Nestačí, aby si mal vieru len v hlave, musíš ju mať aj v srdci. Navonok bolo u týchto Izraelcov všetko v poriadku, teória sedela, ale v konkrétnom, bežnom živote ukazovali niečo úplne iné. Čo robili zle? Pred čím nás Božie Slovo prostredníctvom apoštola Pavla vystríha? Akí nemáme byť, čo nemáme robiť?

- Nemáme byť žiadostiví zlého (v. 6) - (4.M. 11, 4 -6) - Izraelci sa dali ovplyvniť žiadosťami ľudí, ktorí nepatrili plne k nim, ale boli s nimi a začali túžiť po veciach, ktoré mali v Egypte, po mäse, rybách, zelenine. Manna, ktorú dostali od Boha im bola fádna. Je to výstraha pre nás, aby sme netúžili po hriešnych veciach, ktoré sme mali, kým sme boli v otroctve hriechu. Nie je v tvojom vnútri skrytá túžba, keby som mohol podvádzať a kradnúť tak ako nekresťania, keby som mohol striedať ženy alebo mužov, keby som mohol žiť takým bohémskym životom, ako to ukazujú vo filmoch, ten život veriaceho je taký nudný, to čo dostávam od Boha je také jednotvárne. Ak je v tvojom srdci túžba po návrate do "krásneho" Egypta, do otroctva hriechu, tak si daj pozor, aby si nepadol na púšti.

- Nebuďte modloslužobníkmi (v. 7) - (2.M. 32,1-6) - Izraelci veľmi rýchlo zabudli na pravého Boha a na Mojžiša, keď sa dlho nevracal a rýchlo si našli náhradu a postavili si zlaté teľa, aby mohli jesť, piť a zabávať sa. Koľko kresťanov sa aj dnes viac ako na Božie veci sústreďuje na zabezpečenie živobytia, na jedlo a pitie. Ďalšia časť, možno najmä tí mladší, sa sústreďujú a ich zlatým teľaťom je zábava, rozptýlenie v akejkoľvek forme prostredníctvom rôznych hier, športov, koníčkov, ktorým venujú viac času ako Bohu. Skús porovnať, koľko času venuješ cez taký obyčajný deň, alebo týždeň rôznym zábavám a rozptýleniu a koľko Bohu. Nie si modloslužobníkom? Ak sa sústreďuješ na tie časné veci si v nebezpečenstve, že tvoja istota, že patríš k Božiemu ľudu je falošná.

- Nesmilnime (v. 8) - (4.M. 25,1-3) - Izraelci v Baal-Peóre sa dali zviesť Moábskymi ženami a začali uctievať nových Bohov. Je to výstraha pre tých z nás, dnešných kresťanov, ktorí nepovažujú za problém zavádzať rôzne novinky, obchádzať jasné Božie príkazy. Je to výstraha pred smilstvom a synkretizmom. Mnohí ľudia, ktorí sú, alebo si myslia, že sú kresťania tvrdia, že nie je problém žiť spolu sexuálne pred manželstvom, alebo len tak bez papiera. Božie Slovo to jasne nazýva smilstvom. Iní zase nepovažujú za problém uctievať aj iných Bohov a priberať to "dobré" z iných náboženstiev. Žiaden kompromis s akýmkoľvek hriechom, ktorý Boh nazýva hriechom nie je možný bez toho, aby si sa nevystavil nebezpečenstvu, že padneš na púšti a nedôjdeš do zasľúbenej zeme.

- Nepokúšajme Pána (v. 9) - (4.M. 21,4-6) - Izraelci prestali dôverovať Bohu, že ich vedie správnym spôsobom keď museli obchádzať Edóm a búrili sa proti Bohu aj Mojžišovi. Nepokúšaš aj ty Boha svojou nedôverou, nechceš, aby nejako dokázal, že ťa vedie dobrým smerom? Nemyslíš si, že si múdrejší ako Boh, že sám najlepšie vieš kadiaľ máš ísť a nepotrebuješ Jeho vedenie? Nespochybňuješ, že On ti poskytne na ceste, ktorú určil všetko nevyhnutné pre život? Nebúriš sa proti Bohom ustanoveným autoritám a smeru, ktorý určujú, lebo ty si myslíš, že najlepšie, najpohodlnejšie je ostať tam, kde sme, lebo to neprináša žiadne ťažkosti?

- Nereptajme (v. 10) - (4.M. 14,2 a 36-37) - S nedôverou, s pokúšaním Pána je úzko spojené reptanie, ktoré bolo také časté u Izraelcov. Reptajúci človek vidí veci neobjektívne, len čierne, neustále sa sťažuje. Nie je spokojný s tým, čo dostáva od Hospodina ako dar, neustále hľadá chyby a ťažkosti, vidí len problémy a nechce prijať, že v Božej moci môže premôcť ťažkosti a zvíťaziť. Nepatríš medzi tých, ktorí zneucťujú Hospodina a Jeho starostlivosť o teba, o tvojich blízkych, o tvoj národ, svojim reptaním a neprivádzaš tým k reptaniu aj iných?

Všetky tieto prípady sa Izraelcom stali a boli zachytené v Písme, aby boli na výstrahu nám, ktorí žijeme v posledných dňoch (v. 11). Myslím, že vnímame všetci, nakoľko je táto výstraha pre nás aktuálna. Koľkí ľudia, ktorí sa vydali s nami na cestu záchrany z Egypta, ktorí všetko absolvovali tak ako my, uverili, dali sa pokrstiť, chodili medzi nás a sýtili sa spolu s nami pokrmom Božieho Slova, koľkí naši príbuzní, z našich rodín nedbali na výstrahu, ktorá je aj na tomto mieste Písma a padli na púšti. Nie je to však len vec totalitnej minulosti. Ten tlak konzumnej spoločnosti dnes je možno ešte silnejší ako bol tlak komunizmu. Modlím sa a prosím Pána za viacerých mladých, ale aj starších ľudí z našich rodín, z nášho zhromaždenia, ktorí všetko vedia, urobili všetko, čo Písmo vyžaduje, ale ich život svedčí skôr o tom, že je to len teória v ich hlavách, ale ich srdce je chladné, nie je tam žiadny zápal pre Božie veci, žiadna láska k Pánovi, žiadne nadšenie. Vydali sa, alebo sa vydávajú na cestu kompromisu s týmto svetom, na cestu za kariérou, zábavou a hriechom. Viem, že kým žijú, stále trvá aj pre nich čas milosti a môžu ešte vstať a dôjsť do zasľúbenej zeme. Božie Slovo, ktoré sme dnes počuli je výstrahou aj pre mňa samého, pre každého z nás. Neplatí niektorý z tých výstražných príkladov aj pre mňa. Nespolieham sa len na falošnú istotu, že ja už predsa mám všetko u Boha vybavené, už som všetko nevyhnutné urobil (vyznal som hriechy, dal som sa pokrstiť, chodím do zhromaždenia) a ďalej si už chcem žiť podľa svojich predstáv? Nie je to len taká poistka miesto skutočnej istoty? Ak si vyšiel na cestu z otroctva hriechu do zasľúbenej zeme, do večného života, daj pozor, aby si nepadol, ale došiel do cieľa (v. 12). Pán Boh nám ponúka niečo oveľa viac než len poistku, že získame večný život. Skutočne je možné mať istotu, že už ho teraz máme. Tá istota nie je založená na našej, na mojej schopnosti odolávať pokušeniu, nie je založená na tom, či som vykonal, alebo konám nejaké náboženské úkony. Tá istota je založená na osobe, na Bohu, na Jeho vernosti (v. 13). On nám zasľubuje, že je s nami a ochraňuje nás. On doviedol aj zvyšok Izraelcov do zasľúbenej zeme a viedol ich aj ďalej v histórii napriek tomu, že Ho mnohokrát sklamali. Keď sa navrátili k Nemu v pokání, zmiloval sa a napriek ich nevernosti, On ostal stále verný a plní svoje zasľúbenia. To je aj naša istota: "A toto je svedectvo, že Boh dal nám večný život, a tento život je v Jeho Synovi. Kto má Syna, má život; kto nemá Syna Božieho, nemá života."(1.Jn. 5,11-12). Nie teória o Ježišovi, nie len rozumové uznanie a splnenie toho, čo je v Písme napísané o ceste a spôsobe záchrany, ale osoba Ježiša, On vo mne a z toho prameniaci život, ktorý vyjadruje lásku a vzťah ku Nemu je istotou, na ktorej stojí môj večný život, je zárukou, že dôjdem do zasľúbenej zeme, do nebeskej vlasti.

(Ján Szőllős)

Vzťahy Božích deti

"Veď sami viete, bratia, že náš príchod k vám nebol daromný, ale hoci sme predtým, ako viete, mnoho trpeli a potupu znášali vo Filipách, odvážili sme sa vo svojom Bohu zvestovať vám evanjelium Božie v mnohých bojoch. Naše napomenutie nepochádzalo totiž ani z poblúdenia, ani z nečistých pohnútok, ani z podvodu, ale ako nás Boh uznal za hodných a poveril zvestovať evanjelium, tak hovoríme - nie ako tí, ktorí sa chcú páčiť ľuďom, ale Bohu, ktorý skúma naše srdcia. Veď, ako viete, ani sme vám nikdy nelichotili v reči, ani - Boh je svedok! - nechceli sme lakome získať niečo pre seba, ani sme nehľadali ľudskú slávu ani u vás, ani u iných. Ako Kristovi apoštolovia mohli sme síce požadovať vážnosť, ale boli sme prívetiví k vám, ako keď dojčiaca matka láska deti. Tak sme sa vinuli k vám, že sme boli hotoví dať vám nielen Božie evanjelium, ale aj vlastné duše, pretože sme si vás zamilovali. Iste sa pamätáte, bratia, na našu prácu a námahu. Vo dne v noci sme pracovali, len aby sme nikomu z vás neboli na ťarchu, a tak sme vám kázali evanjelium Božie."(1.Tes 2,1-9).

Náš príchod k vám

Ich zvláštne, neplánované stretnutie. Apoštol je si vedomý toho, že boli od samého začiatku pozorní. V liste pokračuje a prechádza na seba a na tím Božích spoluslužobníkov. Čo ich spájalo a čo ich viedlo k vzájomnej súdržnosti a podpore v službe? Hoci boli prenasledovaní a potupovaní predsa v službe neustáli. Vo svojej reči prechádza na Pána, ktorý vlastne za všetkým tým stojí a že iba v nádeji v Neho a s Ním vôbec mohli hlásať evanjelium aj im v Tesalonikách. "Náš príchod," teda príchod Pavlov a spol., je zakotvení v Bohu, je podľa Božieho programu. Je pod Božou ochranou a pod Božou mocou. Je tu ešte viac: "nás Boh uznal za hodných a poveril." To nie je iba fráza, ani namýšľanie si, to je vedomie, ľudskej slabosti a nehodnosti, ktorú očistil, zapečatil Duch svätý a umocnil sám Pán Ježiš Kristus. Pavol a jeho spolupracovníci si boli istí s tým, že sú Božími zmocnencami. Očistení a svätí nie preto, že človek takýmto môže byť, ale preto, že to vykonal za nich sám Pán Ježiš Kristus obeťou na kríži. Ich príchod nebol organizovaní, ich príchod bol "núdzovým" riešením v danej situácii. Bol to doslova útek pred prenasledovaním a potupou. Iste máme aj dnes takýchto evanjelistov, ktorí vedia o istote svojho spasenia a povolania do služby. Aj svedčia o tom. Rozdiel je však isto v prístupe. Každý poctivý evanjelista si musí uvedomiť, že má viesť Bohu milý život, ale pred neveriacimi ľuďmi nemusí ako taký byť prijatý a za čistého či svätého uznaný. Vždy si niečo nájdu. Slovo kríža, slová pokánia a budúceho spasenia, alebo Božieho hnevu a súdu tu majú svoje opodstatnenie, ale... i svedecké slová, ktoré sú v knihe "Zjavenia" majú tiež pri evanjelizácii. Majú zaznievať, buď priamo, alebo ako kontext vo zvesti evanjelia. To spoznávame aj z listu do Tesalonik, že to Pavol tak robil. Žiaľ dnes nemáme takýchto poslucháčov, otvorených a pozorných. Takých, ktorí sú ochotní prijať evanjelium, hoci by boli prenasledovaní a potupovaní. Takých pripravuje iba sám Pán a na naše modlitby. Vieme, kam až pokročila bezbožnosť a hriešnosť. Kam postúpilo sebectvo, honba za vlastným prospechom a samoľúbosť. Nie len vo svete, ale aj v spoločenstve veriacich sa rozmohol kúkoľ a plevy. Nepoukázať svetu na budúci súd a zjavnú Božiu reč, ktorá prichádza cez znamenia a katastrofy, nie je dostatočným evanjeliom. Výzva na záchranu a spásu týmto stráca určitú účinnosť a hodnotu tú, ktorú nám zjavil sám Pán Ježiš Kristus. Nekázať o siedmych cirkvách zo "Zjavenia", tým stráca Božie slovo na pestrosti, zaujímavosti a príťažlivosti pri vyučovaní evanjelia. Nepripravovať Boží ľud na vytrhnutie, či druhý príchod, je neúplnosť Božej zvesti. To však zreteľnejšie a výraznejšie potvrdzujú ďalšie texty z 1 Tesaloničanom. A Pán Ježiš Kristus hovorí: "nech sa Ti stane podľa tvojej viery"(Mt. 9,29).

Nabrať odvahu a nelichotiť

Pavol tiež stál pred problémom odvahy. Celý priebeh mu však dodával istotu, že sa všetko deje v Božej réžii. S čím apoštol nemal problém, to je hovoriť pravdu, hovoriť o všetkom čo k evanjeliu patrí a nekázať evanjelium prosperity. Povedal: "tak hovoríme - nie ako tí, ktorí sa chcú páčiť ľuďom, ale Bohu." Vedel, že nasledovanie Pána Ježiša Krista je aj o možnom nesení kríža. Veď to potvrdil svojimi slovami sám Pán Ježiš Kristus, takto: "Vtedy riekol Ježiš učeníkom: Ak niekto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a nasleduje ma! Lebo kto by si chcel zachrániť život, stratí ho; ale kto by stratil život pre mňa, nájde ho"(Mt. 16,24-25). Vzťah zvestovateľov ovplyvnil spôsob, ktorý je jasný a zrozumiteľne opísaný vo veršoch 7 a 8. Vo verši 9 dáva apoštol smelú výzvu k tomu, aby ich vzťah samy posúdili a potvrdili. Apeluje na ich vlastný úsudok. Keď sa zamýšľame nad Pavlom a spol., tak si nemôžeme nevšimnúť to, že sa ap. opiera o ich vzájomný vzťah. Ten je dôležitý a má byť obojstranný. Slová v deviatom verši prechádza k téme, ktorú si overil aj pri nich a vie ako budú na to reagovať. Teda píše: "Vy ste svedkami, aj Boh, ako zbožne, spravodlivo a bez úhony sme sa správali k vám, veriacim: vy viete, ako sme vás každého - ako otec vlastné deti - napomínali, povzbudzovali a svedectvom zaväzovali, aby ste žili dôstojne Boha, ktorý vás povoláva do svojho kráľovstva a slávy. Preto aj my neprestajne ďakujeme Bohu, že keď ste prijali naše kázanie o Bohu, prijali ste ho nie ako ľudské slovo - čím naozaj je! - ale ako slovo Božie, ktoré pôsobí aj vo vás veriacich. Veď vy, bratia, ste napodobňovateľmi cirkevných zborov Božích, čo sú v Judsku v Kristovi Ježišovi, lebo aj vy ste trpeli od vlastných rodákov, čo tamtí od Židov, ktorí zabili aj Pána Ježiša a prorokov, aj nás prenasledovali. Ani Bohu nie sú milí a všetkým ľuďom sú odporní, prekážajú nám zvestovať evanjelium pohanom, aby boli spasení a robia to preto, aby dovŕšili mieru svojich hriechov. Ale prišiel na nich hnev až do konca. My však, bratia, keď sme na krátky čas aj osireli, odlúčení od vás, pravda, len telesne, nie srdcom - s túžbou tým vrúcnejšou sme sa usilovali vidieť vás opäť tvárou v tvár. Preto sme chceli prísť k vám, ja, Pavel, opätovne, ale satan nám to prekazil. Veď kto je naša nádej alebo radosť alebo veniec chvály pred naším Pánom Ježišom pri Jeho príchode, ak nie aj vy? Lebo vy ste naša sláva i radosť!"

Vy ste svedkami

Táto výzva je s očakávaním na odpoveď, či reakciu. Môže byť položená iba tým, o ktorých vieme, že sa o nás a naše dianie, či svedectvo zaujímali. To čo sa odohrávalo medzi nimi. Tu bol život a záujem. Ap. Pavol a jeho spoluslužobníci vedeli čo učiť. Učili to, čo žili. Šlo predovšetkým o zvesť evanjelia, o ukrižovanom a zmŕtvychvstalom Pánovi Ježišovi Kristovi. To bola základná zvesť a túto zvesť prijali poslucháči. Živo na ňu reagovali, tým sa zvesť evanjelia mohla zvestovať v celej šírke a výške. Takže sa mohlo hovoriť o druhom príchode, o vytrhnutí, to viedlo k životu v očakávaní a v bdelosti. Tu boli ľudia, ktorí kládli otázky. Tie otázky oživovali, to bol dôkaz o tom, že majú živý záujem o celú zvesť evanjelia. Zvesť a požiadavky, ktoré táto zvesť so sebou niesla boli ochotní a odhodlaní uviesť do života. Nielen do života svojho, ale mali záujem o to, aby sa táto zvesť niesla ďalej, iným, najmä ich blížnym i príbuzným. Život do zvesti evanjelia vkladajú zvestovatelia, ale aj tí čo zvesť počujú a prijímajú. To tvorí živý a budujúci dialóg, tu vstupujú do popredia modlitby a modlitebný život.

Život, dôvera a láska

"Vám, veriacim: vy viete, ako sme vás každého - ako otec vlastné deti - napomínali, povzbudzovali a svedectvom zaväzovali, aby ste žili dôstojne Boha, ktorý vás povoláva." Nielen to, že sa obe strany sa zúčastňujú tohto procesu znovuzrodenia, rastu vo viere, ale je to sám Pán Boh, ktorý je v tomto procese dominantou. Do takéhoto života viery vstupuje aj prejav vernosti a stálosti. To hovoria slová o znášaní utrpenia a prenasledovania, v ktorom sa osvedčila jedna aj druhá strana. A teraz už nie dve strany, ale jedno živé spoločenstvo v Pánovi Ježišovi Kristovi. Spoločenstvo, ktoré je fyzicky od seba vzdialené, ale v duchu a srdcom je jedno. Tu jednotu vytvára dielo Pána Ježiša Krista, ktorého nikdy nemožno zanedbať, ak chceme tvoriť kresťanskú jednotu. Sú tu slová aj o túžbe po jednote, po jednote nielen duchovnej, ale aj telesnej, i po takej túži ap. Pavel a jeho spolupracovníci. Chcú sa vidieť, chcú sa stretnúť, chcú po spolu pobudnúť a vo viere rásť. Život v dôvere, láske a vernosti, prináša však aj závisť a nepriateľstvo, stavia hranice medzi veriacimi a medzi svetom. Toto nie je ľahký a jednoduchý život, ale život, ktorý má zasľúbenie vo večnej odmene. Čo urobíme s takýmto svedectvom viery? Ako sa to prejaví v našom, v mojom živote to sú otázky, ktoré dianie od nás požaduje príklad z Tesaloník. Hoci vzdialené, časom a kultúrou, ale pôsobí oživujúco ešte aj dnes. Toto môže priniesť slávu Bohu a nám život večný.

(Zmena a Rast)