Posvätenie ako bohoslužba všedného dňa / Ľudovít Fazekaš

Radosť nádeje

Cirkev je počiatočnou formou Božieho kráľovstva a tak priesto­rom, do ktorého Boh človeka oddeľuje. Je to niečo veľkolepé: Je to miesto, na ktorom Boh už vykonáva svoje kráľovské právo. Avšak napriek tomu čaká cirkev ešte niečo slávnejšie: koneč­né uskutočnenie Božieho kráľovstva. Žijeme medzi zmŕtvychvsta­ním a druhým príchodom Pánovým. Jedine v tomto očakávaní je možné naše posvätenie. Kde cirkev prestane čakať, je koniec s jej posvätením. Služobník, ktorý neočakáva svojho pána, začne neriadne žiť (Mt. 24,48). Preto sa Pavol zaoberá zmätkom okolo zmŕtvychvstania v Korinte (1.Kor. 15) a s pochybnosťami o druhom príchode Pánovom v Tesalonike (1.Tes. 5) s tou istou vážnosťou, s akou bojuje proti mravným pokleskom. Ochabnutie očakávania vedie priamo k nemravnosti (2.Pt. 2,1). Keď stratíme tento ho­rizont, potom nezostáva nič iné ako povedať: "Jedzme a pime, lebo zajtra zomrieme"(1.Kor. 15,32). "Zoslabovať vieru zna­mená zabíjať lásku" (Findlay). Prirodzene, naša nádej nemá zamestnávať len našu fantáziu, ale aj našu vôľu. Nádej očisťuje. Tu by som sa chcel odvolať na známu obyčaj v našom kraji. Pred veľkými sviatkami je u nás totiž zvykom nielen pripraviť veľa dobrých jedál, ale aj celý byt dôkladne vyčistiť. Je to najmä pred Vianocami a je v tom niečo symbolické: Pán prichádza, všetko musí byť čisté! Ján hovorí: "A každý, kto má túto nádej v neho (totiž že bude Pánovi po­dobný), očisťuje sa, tak ako je on čistý"(1.Jn. 3,3). Ak skutočne veríme, že sme povolaní do jeho kráľovstva a do jeho slávy (1.Tes. 2,12), sme vlastne princovia, ktorí čakajú na svoju korunováciu. To nám pomáha aj vo všednom prostredí zachovať si pocit krá­ľovských detí a šľachetné sa správať. Sme nezávislí od svojho okolia, lebo vieme, čo nás očakáva. Nemusíme mať postavenie prin­cov, ale správame princov je nám dostupné aj v nepriaznivých pomeroch. Vôľa nie je to jediné, čo žije z nádeje. Nádej nás udržuje aj v bdelosti. Pán povedal: "Čo vám hovorím, všetkým hovorím: Bdejte!"(Mk. 13,37). Naliehavo prosil učeníkov, aby nezaspali a odôvodňoval to tým, že nevedia, kedy príde domáci Pán. Pokušiteľ nás zvádza nielen k hrubým hriechom, ale aj k spánku, v ktorom sa nemôžeme kontrolovať a prestaneme byť pripravení (Mt. 25,13). Spánok a opilstvo majú spoločné to, že v nich strácame vládu nad sebou a sme vydaní napospas protivníkovi, ktorý nás "obchádza ako revúci lev"(1.Pt. 5,8). Azda bude užitočné poznamenať, že najistejšími uspávacími prostriedkami sú najmä bohatstvo, starosti a žiadosti (Mk. 4,19). Vieme, čo to stojí vojaka, keď zaspí na stráži? A aké osudné ná­sledky to môže mať pre celú armádu? V duchovnom živote sú tieto následky nie menej hrozné! Napriek skutočnosti, že očakávanie Pána má taký veľký vý­znam pre svätý život cirkvi, sme veľmi zvedaví, ako by dopadla anketa, aké miesto má druhý príchod Pánov v našom živote. Pri čítaní Biblie prídeme až po poslednú knihu a tam sa možno zastavíme. Ešte tak prvé tri kapitoly, ale potom ju hádam odložíme, lebo si nevieme poradiť s množstvom obrazov a symbolov, za ktorými sa nám nepodarí vidieť jej veľkú zvesť: Pán prichádza! Možno aj naši kazatelia zvestujú usilovne pravdy o ukrižovanom a zmŕtvychvstalom Pánovi, o ospravedlnení a znovuzrodení hrieš­nika. Ale druhý príchod Pánov? Nezostáva Popoluškou, ktorá márne čaká na svojho princa, aby ju bozkom odklial zo spánku? Skoro sa zdá, že táto tzv. eschatológia sa preto volá "učením o posledných veciach", že v našom myslení je na poslednom mies­te. Vieme, že sa v týchto veciach nedovolene hrabali - a popálili! - mnohí všetečníci. Nevyliali sme my však na druhej strane s vodou aj dieťa? Nezriekli sme sa mnohého potešenia, keď sme sa nevydali objavovať túto zvláštnu krajinu, v ktorej je isteže mnoho strmých a nebezpečných skál, ale aj mnoho zdrojov sily a ďalekých výhľa­dov, bez ktorých sa duša unaví?

Pokora čakajúcich

V Rím. 8 nasledujú po víťazných veršoch 1-18 verše 19-28, ktoré hovoria o našom utrpení. To je charakteristické pre celý kresťan­ský život. Sme Božie deti a tak spoludedičia Kristovi, ale doba nášho oslávenia ešte neprišla. S celým stvorením musíme ešte trpieť a túžiť po synovstve, vykúpení nášho tela. "Lebo sme spasení v nádeji"(Rím. 8,24). Boží Duch ako dar budúceho veku je nám už daný, ale je len závdavkom nášho dedičstva (2.Kor. 1,22). Zaručuje nám celú sumu, ale tá leží pre nás pripravená v Božom svete a bude nám vyplatená až vtedy, keď beh dejín dospeje k svoj­mu záveru. Z tejto núdze neoslobodzuje ani dar Ducha, udelený kresťanovi, hoci s ním už prišiel do pozemského života večný život. Dar Ducha neruší predbežnosť kresťanského života, ale ju novým spôsobom ešte zostruje. Boli síce v Korinte takí, čo si mysleli, že už začali "kraľovať" (1.Kor. 4,8), t. j. že už celkom vošli do Božieho kráľovstva a ujali sa v ňom vlády. Iní v tej dobe tvrdili, že vzkriesenie už nastalo (2.Tim. 2,18). Pavol však jedných i druhých odmieta ako bludárov, ktorí prekročili dané medze. Ich siláctvo znamenalo podcenenie pokušiteľa, čo všade viedlo k mravnej voľnosti (1.Kor. 5; Zj. 2). Za­búdali, že bola síce už vyhratá rozhodujúca bitka, nie však celá vojna. Nepriateľ je už premožený, ale ešte nie je likvidovaný (1.Kor. 15,24). Zasľúbenie: "Smrť je pohltená vo víťazstvo" sa naplní len v čase "poslednej trúby" (15,52). Jestvujú ešte "ne­vyriešené biedy prítomnosti" aj v živote kresťanov. Preto je nám dosial príkazom, neslniť sa vo víťazstve, ale bdieť a bojovať. V po­zemskom živote niet jediného bodu, kde by sme mohli ísť nad nádej. Cirkev je predbežnou a počiatočnou formou Božieho kráľov­stva. V tom je jej vznešenosť, ale aj jej poníženosť. Sme ešte cirkvou pod krížom. Pán Ježiš povedal učeníkom veľmi jasne, že cesta služobníka nemôže byť ľahšia ako cesta jeho Pána. Jakob a Ján si síce mysleli, že sedieť po pravom a ľavom boku budúceho izraelského kráľa znamená slávu, ale Pán im povedal, že nevedia, čo si prosia (Mk. 10,38). Lebo on bol mesiášskym kráľom, ale to preňho znamenalo piť kalich utrpenia. A pre nich platí to isté, keď Pána nasledujú. "Koľko slávy si žiadaš, toľko utrpenia si k tomu žiadaš". Táto skutočnosť nás môže viesť k ťažkým sklamaniam a urobiť nám úsilie o posvätenie veľmi komplikova­ným. Svätí Starej i Novej zmluvy sa s tým trápili: "Nuž tedy je to daromné, že čistím svoje srdce od zlého a umývam svoje ruky v nevine?"(Ž. 73,13). V perspektíve Božieho kráľovstva dostáva táto úzkostlivá otázka konečne platnú odpoveď. Je daná v údele Pána Ježiša. Trpel celý život, ale jeho utrpenie malo hlboký zmysel: Dal svoj život "ako výkupné za mnohých"(Mk. 10,45). Posvätil sám seba, aby sme aj my boli posvätení v pravde (Jn. 17,19). Táto udalosť vyriešila otázku zmyslu utrpenia v našom živote. Aj my pozdra­vujeme kríž ako bránu k životu. "Ave crux, spes unica - buď pozdravený, kríž, jediná nádej!" Veď utrpenie už nie je pre nás osudom, ale prostriedkom k posväteniu. Náš nebeský Otec to robí tak ako naši telesní otcovia. Vedie nás práve ako svoje deti utrpením, ale robí to "na úžitok dostať podiel na jeho svätosti"(Žid. 12,10). Môžeme dokonca ako Pavol doplňovať za cirkev "ne­dostatky súžení Kristových" na svojom tele (Kol. 1,24). Všetko veľké žije z obetí. Tak je to aj v našich dňoch. Poteši­teľné je však, že práve ťažkosti, spojené s našou cestou, smieme premieňať na svätosť. Každá ťažkosť nám môže byť príležitosťou na to, aby sme sa stali Pánovi podobnejšími. Utrpenie sa môže zdať tvrdou skalou, ktorá nás poraní. Ale v skutočnosti je zlatonosnou rudou a umenie žiť spočíva v tom, aby sme sa v tej horúcej peci naučili dostávať z rudy zlato...→

Galería obrázkov

Malý prorok s veľkým posolstvom

Kniha Abdiáša je vlastne málo známa a pre mnohých čitateľov aj málo príťažlivá. So svojimi 21 veršami je to najkratšia kniha Starej zmluvy. Veď v týchto 21 veršoch máme miniatúrne vydanie všetkých prorockých kníh. Kniha Abdiáša pojednáva o Božom súde nad národmi, ktoré Izrael utláčajú a o Božej milosti nad Božím ľudom - nad veriacim Izraelom. Pri pohľade na Harmagedón je to aj výpoveď o časoch, ktoré dnes prežívame a sú veľmi aktuálne. Táto výpoveď má v sebe samozrejme aj aspekt veľmi osobný. Kniha obsahuje hlavne mocnú výpoveď o Božej spravodlivosti.

Edóm

Ak chceme pochopiť Abdiáša, potom musíme niečo vedieť aj o hlavnom aktérovi - Edóme. Ézav bol prvorodený syn Izáka: "Hospodin jej povedal: V tvojom lone sú dva národy. Dva národy z tvojho vnútra sa rozdelia. Jeden národ bude mocnejší ako druhý a väčší bude slúžiť menšiemu.... Prvý, ktorý vyšiel, bol ryšavý a chlpatý ako kožuštek. Ten dostal meno Ézav. Potom vyšiel jeho brat, rukou sa držal Ézavovej päty. Preto dostal meno Jákob. Keď sa narodili, Izák mal šesťdesiat rokov."(1.M. 25,23,25-26). Z tohto textu spoznávať niektoré oporné body: V Rebekinom tele sa nachádzajú dva protipóly a to v dvojčatách! Tieto dvojčatá boli praotcami dvoch národov. Meno Ézav možno v pôvodnom jazyku voľne spojiť s menom Seír, s predchádzajúcim pomenovaním Edómu, juhovýchodného územia pri Mŕtvom mori, územia, na ktorom neskôr žil Ézav. Taktiež Jákob mal meno s výrazným významom: "ten, ktorý sa chytá päty", alebo "niekto, kto niekoho privádza k pádu". "Keď raz Jákob pripravoval jedlo, prišiel k nemu z poľa unavený Ézav a povedal Jákobovi: Daj sa mi najesť z toho červeného jedla, lebo som unavený. Preto dostal meno Edóm. Jákob však povedal : Predaj mi ešte dnes svoje prvorodenstvo!(1.Moj. 25,29-31). Jákob si uvedomoval hodnotu prvorodenstva a manipuloval s jeho svetsky orientovaným bratom tak, aby mu za misu šošovice predal prvorodenstvo. Napriek tomu došiel Pán s Jákobom do cieľ a tak, že ho doviedol ku konečnému zámeru. Na Božie zasľúbenia a zámery je úplné spoľahnutie. On aj s ľudskými nedokonalými prostriedkami príde do svojho cieľa. Čo bolo týmto aktom vlastne vykonané? Pre svoju telesnú žiadosť obetoval Ézav to, čo mu patrilo rodovo prvorodenstvo. Týmto v skutočnosti predal svoje právo stať sa patriarchom vo svojej rodine. On týmto stratil právo prvorodeného a nárok na vlastníctvo zeme, ale aj s týmto spojenú rodovú postupnosť - byť jedným z potomkov Mesiáša. Je to možné, že veriaci aj dnes takto konajú a budú konať? "Nech nikto nie je nemravný ani bezbožný ako Ézav, ktorý za jediné jedlo predal svoje prvorodenstvo. Veď viete, že aj keď neskôr túžil zdediť požehnanie, bol odmietnutý a už nenašiel možnosť nápravy, hoci ju s plačom hľadal."(Heb. 12,16-17). Pre veriacich je v liste Hebrejom poukázané na závažnosť v postoji a vo vzťahu k Židom. Na postoj v priebehu všetkých generácii ľudstva. Tu je možnosť, že pre telesnosť v krátkom okamžiku dôjde k strate života vo večnosti s Pánom (ak nedôjde k zmene). A to práve tak, ako Ézav stratil nenávratne svoje právo na prvorodenstvo. Po tejto udalosti Ézav síce neskôr aj horko plače, aby získal akési požehnanie od otca, ale už ho nedostal. Problém bol v tom, že Ézav nestál úprimne a srdcom o Božie požehnanie! On chcel zo svojho spôsobu života vynechať Božie zásady a princípy. Požehnanie - áno, ale bez Boha! Ézav oplakal svoje skutky, ktoré mu odňali práva prvorodeného, ale neurobil skutočné pokánie pred Bohom! Tak sa stal tulákom v zemi, a to je silné varovanie pre všetkých, ktorí snáď chcú žiť hriešny život podľa vlastnej vôle a predstáv, pre tých, ktorí sa v tom neskôr aj úplne utvrdia. Čo sa stalo neskôr, keď Ézav stratil svoje dedičské práva? Došlo k nasledujúcim nepríjemným a ťažkým udalostiam, pretože: "Ézav si povedal: Keď príde čas smútku za mojím otcom, potom zabijem svojho brata Jákoba."(1M. 27,41). Ézav chcel Jákoba odstrániť z cesty a to pri prvej príležitosti. Ézavovi potomkovia, Edómiti vykročili tiež tou istou cestou a stali sa veľkými nepriateľmi židovského ľudu. Preto Boh ohlásil cez Abdiáša odsúdenie Edómčanov. "Požehnám tých, čo žehnajú teba, zlorečiť budem tým, čo tebe zlorečia. V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!"(1M. 12,3). Toto je veľmi vážna Božia výstraha pre všetky národy na zemi. To platilo neskôr aj pre Edómčanov. Edóm bol varovaný Bohom. Keď Izrael prišiel k hraniciam Edómskym a chcel prejsť cez ich územie, Edómčania im to zakázali. Práve tu mali príležitosť ich nepriateľstvo zmeniť v priateľstvo, ale oni to neurobili. Nenávisť voči Izraelu bola príliš silná. Práve na tomto pozadí sa chceme zamyslieť nad proroctvom Abdiáša. Prorok mal významnú zvesť, ktorá mala premáhať vtedy, v čase Edómu, ale taktiež má premáhať i dnes nás, preto má svoju aktuálnu nadčasovú hodnotu...→

(Zmena a Rast)

Nádej pre rodinu

Efezským 5,21-33 - "Buďte si vospolok poddaní v bázni Kristovej: ženy svojim mužom ako Pánovi, lebo muž je hlavou ženy, ako aj Kristus je hlavou cirkvi. On je Spasiteľom tela. Ako je teda cirkev poddaná Kristovi, tak aj ženy mužom vo všetkom. Mužovia, milujte si ženy, ako aj Kristus miloval cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil, očistiac ju kúpeľom vody skrze slovo, a postavil si cirkev slávnu, bez po škvrny, bez vrásky a bez čohokoľvek podobného, ale aby bola svätá a bez úhony. Takto sú povinní aj mužovia milovať si ženy ako vlastné telá. Kto si miluje ženu, seba samého miluje. Veď nikto nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale ho živí a opatruje, ako aj Kristus cirkev; lebo sme údmi Jeho tela. Preto opustí človek otca a matku a pripojí sa k svojej žene; i budú dvaja jedno telo. Toto tajomstvo je veľké. Ja ho však vzťahujem na Krista a na cirkev. Takto teda aj vy každý jeden milujte si ženu ako seba, a žena nech sa bojí muža."

Účel manželstva

Čo je účelom manželstva? Alebo dá sa to vyjadriť aj takouto otázkou: Prečo ľudia vstupujú do manželstva? V starovekých kultúrach a dnes v tradičných kultúrach je manželstvo v zásade obchodným návrhom. V základe ste neuzavreli manželstvo z lásky, nezosobášili ste sa, aby ste mali romantiku a emocionálne naplnenie. Zosobášili ste sa takým spôsobom, že to napomohlo postaveniu a zabezpečeniu vašej rodiny vo svete. V skutočnosti je toto spôsob, akým to funguje v mnohých častiach sveta, pretože rodina je všetko - zosobášim sa, s kýmkoľvek môžem, aby som pomohol stavu a zabezpečeniu svojej rodiny. V našej západnej kultúre je to však veľmi, veľmi odlišné. Uzatvárate manželstvo z lásky. Sobášite sa pre svoje vlastné individuálne naplnenie. Beriete si niekoho, kto vám bude dávať dobrý pocit z vás samých, kto vám daruje neuveriteľnú náklonnosť a romantickú lásku, a o kom zisťujete, že vás úplne napĺňa. Biblia hovorí, že obidva tieto prístupy sú nesprávne, znižujúce význam manželstva a pravdepodobne v mnohých smeroch škodlivé. Biblia hovorí, že účelom manželstva je ukázať evanjelium. Je to presne tu: "Mužovia, milujte si ženy, ako aj Kristus miloval cirkev a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil, očistiac ju kúpeľom vody skrze slovo a predstavil ju... slávnu, bez po škvrny, bez vrásky a bez čohokoľvek podobného, ale aby bola svätá a bez úhony." O čom Pavol hovorí? Premýšľajme o evanjeliu. Ježiš sa pozerá dolu z neba a vidí, že sme len tieňmi nás samých, toho, čím máme byť. Vidí nás zničených pádom a vidí všetky naše chyby a egocentrizmus. Ale aj tak nás miluje. Prichádza a dáva za nás samého seba, a zomiera na kríži, berúc na seba trest za naše hriechy. A keď ho prijímame, prichádza do našich životov. Ale čo robí Ježiš? Len prináša odpustenie? Nie, nie, nie. Hovorí vám to tu. A hovorí vám to v Rímskych 8,30: "A ktorých predurčil, tých aj povolal; a ktorých povolal, tých aj ospravedlnil, a ktorých ospravedlnil, tých aj oslávil." Ježiš sa v žiadnom prípade neuspokojí s tým, aby vám len prepáčil. Ak niekoho milujete, nechcete ho vidieť s chybami, zlomeného, stále robiaceho hlúposti, zraňujúc samého seba a ľudí okolo. Chcete ho urobiť lepším. Ježiš prichádza do našich životov a robí to, čo teológovia nazývajú posväcovaním - postupným zdokonaľovaním, spôsobujúc, aby sme viac a viac zomierali hriechu a žili pre spravodlivosť (tak to podáva Katechizmus). Ježiš prichádza do vášho života a má víziu pre vašu budúcu slávu a vašu budúcu krásu. Hovorí: "Viem, čím môžeš byť. Bol som pri tvojom stvorení. Si len tieňom toho, čím by si mal byť. Je neuveriteľné, čím budeš. A cez moju krv, moju obetu a moju službu ťa tam dostanem." Každý, kto je kresťanom, vie, že keď do vášho života prichádza Ježiš prostredníctvom Slova, Ducha a životných okolností, neustále vás vedie k zmene - tlačí vás k pokániu, k zmene, aby ste tie staré veci zanechali, aby ste sa pohli vpred a boli viac ako On. Ale čo to má do činenia s manželstvom? Je to model. Väčšinu z vás nepoznám, ale faktom je, že keďže ste súčasťou kultúry, môžem toto povedať s istou dôverou. Ak hľadáte manželského partnera, pravdepodobne hľadáte hotový produkt. Pravdepodobne hľadáte niekoho, kto je (ak to poviem povrchnejšie) už nádherný, usporiadaný, kto už niečo dosiahol a možno už má nejaké peniaze. Hľadáte toto všetko. Toto nie je uplatňovanie evanjelia - toto je moderná západná myšlienka, že účelom manželstva je vaše individuálne naplnenie. Zamilovať sa s víziou pre uplatnenie evanjelia znamená, že sa pozeráte hlbšie. Deje sa to, keď jeden Duchom naplnený človek jedného pohlavia stretne iného Duchom naplneného človeka opačného pohlavia a začnete byť priťahovaný k tomu, čo Boh robí v živote tejto osoby, kým sa Božím pôsobením tento človek stáva. Zamilovať sa do niekoho v tomto kresťanskom chápaní manželstva znamená predstaviť si seba samého v posledný deň, v deň súdu, keď Boh zničí všetku smrť, všetko zlo a utrpenie, a budú nové nebesá a nová zem, a všetko zlé na vás a všetko zdeformované a skreslené z vás opadne a vy zakvitnete tým, čím ste boli stvorení byť a stanete sa všetkým, čím máte byť. Zamilovať sa do niekoho znamená predstaviť si seba samého, ako ste tam v ten deň, pozeráte sa na tú osobu a hovoríte: "Vždy som vedel, že môžeš byť taká. Videl som to v tebe. A prostredníctvom manželstva som bol súčasťou toho, čo v tebe Boh koná." Zamilovať sa do niekoho znamená vidieť, čo Boh v tom človeku koná a stať sa zaviazaným budúcemu ja tejto osoby. A čo je potom manželstvo? Znamená to, že budem robiť to, čo Ježiš urobil pre mňa. Dám svoj život. Položím seba samého. Zaviažem sa obetavo tomuto človeku slúžiť. Postavím jeho prosperitu a rozkvet pred svoje vlastné individuálne potreby, čo je to isté, čo robil Ježiš. A teda budem prostriedkom pre to, čo Boh robí v živote tejto osoby. To je účel manželstva. Teraz vidíte, ako radikálne protikultúrne to je. Sociológovia veľa rozprávajú o niečom, čo sa volá "komodifikácia". Tu je definícia z glosára sociológov: "Komodifikácia je proces, ktorým sa sociálne vzťahy redukujú na vzťahy ekonomickej výmeny." "Vzťah ekonomickej výmeny" je to, čo by sme nazvali "konzumentským vzťahom". Ak máte konzumentský vzťah so svojou predajňou potravín, zdravíte ľuďom pri pokladni, máte pocit, že "poznám toto miesto". Ale faktom je, že váš vzťah je založený na tom, či vám dávajú dobré produkty za dobrú cenu. A ak si nájdete iný obchod s potravinami, ktorý je trošku bližšie a ponúka lepšie produkty za lepšie ceny, je to "dovidenia, staré potraviny" a "zdravím, nové potraviny". Prečo? Pretože váš vzťah nie je až taký dôležitý ako naplnenie vašich individuálnych potrieb. Vaše potreby sú dôležitejšie ako vzťah. Ak nie sú tieto potreby napĺňané až tak dobre, zmeníte vzťah. To je konzumentský vzťah. To je výmenný vzťah. A potom je tu to, čo sa volá "zmluvné vzťahy" a sociológovia tu hovoria, že tradične boli vzťahy medzi manželom a manželkou, medzi členmi rodiny, zmluvnými vzťahmi. Zmluvný vzťah je vzťah, v ktorom je vzťah dôležitejší ako vaše individuálne potreby. Sociológovia vravia, že model trhových vzťahov, konzumentský vzťah, sa vylial do modernej západnej kultúry tak, že teraz sú naše spoločenské vzťahy vlastne konzumentskými vzťahmi. To znamená, že prichádzate do manželstva asi takto: "Budem manželským partnerom, akým mám byť, pokiaľ budeš ty takým manželským partnerom, akým máš byť ty. Budem napĺňať tvoje potreby, pokiaľ budeš ty napĺňať moje, a ak prestaneš napĺňať moje potreby, nebudem napĺňať ja tie tvoje." Ale zmluvný vzťah hovorí: "Budem napĺňať tvoje potreby aj vtedy, ak ty nebudeš napĺňať moje." O tomto je zmluvný vzťah - budem manželským partnerom, akým mám byť, aj ak ty nebudeš manželským partnerom, akým by si mal byť. Nie je to romantika - je zo zmluva. Je to záväzok. Niekto povie: "To neznie veľmi napĺňajúco." Môžem vám niečo navrhnúť? Nie je nič napĺňajúcejšie ako dvaja ľudia vo vzťahu, v ktorom každý z partnerov nehľadá osobné naplnenie, ale prosperitu toho druhého. Nie je nič napĺňajúcejšie ako vzťah, v ktorom nedávate svoje osobné naplnenie na prvé miesto. Stanley Hauerwas, sociálny etik na Duke University, hovorí, že kresťanské chápanie nie je ani tradičným chápaním, že manželstvo je v základe ekonomickou výmenou, ani moderným chápaním, že proste musíte nájsť Pána Správneho alebo Slečnu Správnu, a potom všetko vo vašom živote vyjde dobre. V jednej zo svojich kníh, klasickej eseji, má toto skvelé miesto, kde hovorí: Rovnako zničujúce (pre manželstvo) je etika sebanaplnenia... (ktorá predpokladá), že manželstvo a rodina sú primárne inštitúciami osobného naplnenia... Predpokladom je, že pre nás existuje niekto správny, koho si máme vziať, a ak sa budeme pozerať dosť zblízka, nájdeme tú správnu osobu. Nemusíme nikdy vedieť, koho si berieme; môžeme si len namýšľať, že to vieme. Alebo ak si aj najprv zoberieme správnu osobu, len jej dajme chvíľu a on či ona sa zmení. Pretože manželstvo vo svojej podstate znamená, že keď doň vstúpime, už nie sme tými istými ľuďmi. Primárna (výzva manželstva) je učenie sa milovať a starať sa o tohto cudzinca, s ktorým, ako zrazu zistíte, ste v manželstve. Je to preháňanie, ale nie veľmi. A teda účelom manželstva je sprítomňovanie evanjelia. Nie je to romantické naplnenie - moje potreby musia byť naplnené. Nie je to obchod - aby som mohol v živote dosiahnuť lepšie postavenie. Ak vstúpite do manželstva pre niektorý z týchto dôvodov, a ľudia to celý čas robia, smerujete do problému. Namiesto toho je účelom manželstva napodobňovať v živote druhej osoby to, čo Kristus urobil a robí vo vašom živote. Niekto azda právom povie: "Dobre, ak to robíte obaja, ak sa obaja snažíte prekonať toho druhého v službe, v poriadku. Ale mne to znie, akoby zmluvný vzťah mohol byť receptom na vykorisťovanie." To vedie k nášmu tretiemu bodu...→

(Timothy Keller)