Posvätenie ako bohoslužba všedného dňa / Ľudovít Fazekaš

Pohodlníctvo

Zmätok je však aj na druhej strane. Znova a znova nám uniká pravda, že len to je opravdivá viera, ktorá bytostne spočíva v skutku poslušnosti, preukázanej Ježišovi. Preto sa skutok v niektorých kresťanských kruhoch považoval takmer za hriech. Bonhoeifer nám však pripomenul veľmi dôrazne, že Pán Ježiš nám nielen odpúšťa, ale nás aj volá k nasledovaniu. "Drahá milosť je Kristova kráľovská vláda. Je drahá, pretože volá k nasle­dovaniu, je milosť, pretože volá k nasledovaniu Ježiša Krista". Skazená ľudská povaha je však veľmi vynachádzavá a hľadá alebo najvyššie miesto v sláve alebo najnižšie miesto v po­hodlí. Preskakuje z jednej krajnosti do druhej. Človeku sa hodí práve tak záslužnosť ako pohodlnosť - je to líce a rub tej istej mince. Ani tu ani tam už nie je napätie: bežať k cieľu, ale bez ná­roku na odplatu. Naša bieda je, že raz chceme odplatu, druhý raz zasa nechceme bežať. To je tiež hriech, a aký veľký! Lebo, ako vraví K. Barth, je "hrdinská" podoba hriechu, v ktorej sa človek stavia proti Bohu so "zdvihnutou rukou" a úmyselne sa mu rúha. Ale hriech má aj celkom "neheroickú, triviálnu podobu lenivosti, zlej nedbanlivosti, zavrknutia hodného zlyhania". Človek sa vtedy nestavia proti Bohu. Nie, verí v neho, je jeho dieťaťom, len ho nechce cel­kom poslúchať. Hovorí: "Idem, pane", potom však nejde (Mt. 21,30). Taký človek vyšiel z Egypta, ale nejde ďalej a zostáva stáť na hraniciach (2.M. 8,24). Nie je studený ako svetáci, ale nie je ani horúci ako opravdivé Božie deti. Je vlažný. Takémuto človekovi Pán hovorí: "Vypľujem ťa zo svojich úst"(Zj. 3,15). To najhoršie pritom je, že vlažnosť ani nepovažujeme za hriech, hoci je to najväčšia tragédia a najničivejšia choroba, aká sa môže vyskytnúť pri veriacich ľuďoch. Môže sa tiež stať, že sa tešíme "v náručí Ježišovom", oslavujeme jeho dobrotu a pritom ho prosíme, aby urobil to, čo je vlastne našou povinnosťou. V našich zhromaždeniach počúvame niekedy modlitby takéhoto druhu: "Pane, daj mi, aby som čítal Bibliu, aby som sa venoval deťom, aby som pomáhal iným" a podobne. Niektorí bratia nás veľmi správne napomínali, že sa nepotrebujeme za to všetko modliť. Radšej si máme sadnúť a čítať Bibliu, hoci aj celú noc, otvoriť štedrú ruku pre blížnych a nájsť si čas pre svoje deti. Poznáme azda tú starú históriu, keď sa bohatý sedliak modlil v dobe hladu: "Pane, nasýť môjho chudobného suseda". Jeho malý a bystrý synček mu však povedal: "Otecko, daj mi kľúč od sýpky a ja susedovi dám jesť". Musíme si dať veľký pozor, aby sme sa nakoniec zbožne Bohu nerúhali. Veď keď sa tak modlíme, robíme Boha zodpovedným za svoje zlyhanie. Namýšľame si, že my by sme mali dosť dobrej vôle aj snahy, len Boh nám to nechce dať. Vec však nestojí tak! Lebo Božou snahou je pomôcť ľuďom, ale nerobí to obyčajne bez nás. Chcieť od neho, aby vykonal našu povinnosť, je vlastne poníženie Boha, aj keď sa to robí vo forme modlitby. Muselo by nás to viesť do hlbokého pokánia, keby sme neúspe­chy v našich rodinách a zboroch prestali považovať za Božie rozhodnutie a začali sa na ne pozerať ako na ovocie svojej zlej siatby. Zdá sa nám, že cesta k novému obživeniu ide cez vyrušenie z uspo­kojenia. Sme vďační Pánovi za istotu spasenia, ktorá je vzácnou vecou, ak sa správne pochopí. Kde sa však pochopí falošne, tam mnoho veriacich ukolíše k duchovnému spánku. Musíme s bolesťou vyznať, že sa tak stalo medzi nami v mnohých prípadoch. Musíme tu myslieť na spomínaného Gregora Veľkého: Nemal byľku pravdy v tom, že nechcel dať kresťanom istotu spasenia, aby neprestali robiť dobré skutky? Pravdaže, niekto povie, že Gregor je proti Pavlo­vi, ktorý chcel, aby sme vedeli, že máme pokoj s Bohom (Rím. 5,1). Na druhej strane istota spasenia v našom poňatí nám nielen pomohla, ale v niečom nám aj poškodila. Zastrela nám napr. fakt, že spasenie sa netýka len našej minulosti (Rím. 8,24, aorist), ale aj našej prítom­nosti (1.Kor. 15,2, prézens) a budúcnosti (Rím. 5,10, futúrum). Že sme boli spasení, to je fakt. Či sme spasení a či budeme spasení, to záleží od toho, či zostaneme v Kristovi. Letorast, ktorý nezostane vo viniči, vyhodí sa von a hodí sa na oheň (Jn. 15,6). S touto hroznou možnosťou počíta práve Ján, ktorý inde vraví, že ten, kto verí v Krista, nepríde na súd (Jn. 3,18; 5,24). V tom nie je protirečenie, len dynamické myslenie: Spasení sme nie preto, že sme kresťania, ale preto, že sme v Kristovi a zostávame v ňom. Kde tento zápas o podriadenie sa Kristovi ustane, tam nám nič nepomôže istota spasenia od minulých hriechov. Preto nás apoštol tak dôrazne napomína, aby sme nezleniveli, ale aby sme dokazovali tú istú snahu na plnosť nádeje do konca (Žid. 6,1). "A spravodlivý bude žiť z viery. A keby sa utiahol, nemá v ňom záľuby moja duša"(Žid. 10,38). Bolo by veľmi žiadúce, aby sme v našich zboroch znova poznali "potrebu spasenia" a skontrolovali, či stojíme vlastne vo viere. Lebo mnohí z tých, ktorí majú istotu spasenia, spasenie v prítomnosti neprežívajú...→

Galería obrázkov

Kto je pre mňa Ježiš?

(Mt. 21,1-11)

Prorok alebo kráľ?

Vstup Pána Ježiša do Jeruzalema bol v mojich predstavách slnečným dňom plným radosti. Na farebných obrázkoch, záložkách do Biblie, bol Ježišov vjazd do Jeruzalema pekne znázornený. To musela byť nádhera. Zástupy volajú "Hosana", mávajú palmovými ratolesťami, kladú rúcha na zem. Takáto veľká slávnosť prepukla preto, lebo do hlavného mesta, do Jeruzalema, prichádzal kráľ. Narodil sa ako kráľ, ale nie v paláci, lež v maštali. Keď ho po nasýtení zástupov chlebom chceli tieto zástupy vyhlásiť za kráľa, odmietol to. Teraz sa zdá, že konečne sa podarilo zmeniť Ježišovu cestu - na cestu triumfu. Zdá sa, že opustí cestu zo stajne na kríž, na ktorej stretal malomocných, chromých, chorých a hriešnych ľudí. Miestni obyvatelia Jeruzalema sa pýtajú: "Kto je tento?" Kráľ predsa nemôže prísť na chrbte osla. Na otázku domácich odpovedá zástup: "To je prorok." Toto vysvetlenie prijmú aj Jeruzalemčania. Dav považuje Ježiša za proroka z Nazareta. Neuznávajú ho za kráľa a už vôbec nie za Mesiáša. Aj keď ústami volajú na slávu: "Hosana Synovi Dávidovmu!", vlastne v neho ako v Syna Dávidovho, ako v zasľúbeného Kráľa, ako v prorokmi predpovedaného Mesiáša, neveria. Možno, že v danom momente nadšenia, davovej psychózy v ňom aj videli kráľa, osloboditeľa od Rimanov. Určite počuli o zázrakoch, ktoré vykonal a podvedome čakali, že ich ako budúci kráľ bude sýtiť chlebom a poskytne im aj zábavu, vzrušenie, divadlo, "hry", keď bude uzdravovať nemocných a kriesiť mŕtvych. Nakoniec, keď dokáže kriesiť mŕtvych, tak ani povstanie alebo vojna proti Rímu nie je taká hrozná, veď tých, ktorých Rimania zabijú, On dokáže vzkriesiť, a to dokonca ešte aj na tretí deň, tak ako Lazara. To bude bezstarostný život - predstavovali si.

Prečo ho ukrižovali?

Ježiš im však neposkytol to, čo očakávali. Nedal im "chlieb a hry", ako to robili rímski cisári a ostatní zemskí vladári, aby si zaistili moc. Trpko sklamal ich nádeje. Preto o pár dní, o necelý týždeň, ten istý dav, tie isté zástupy kričali "Ukrižuj ho! Ukrižuj ho!" Mnohí z tých, čo na kvetnú nedeľu volali "Hosana Synovi Dávidovmu" a sekali palmové ratolesti, v piatok dvíhajú päste a zúrivo kričia: "Ukrižuj ho!" "Nechceme Ježiša, chceme Barabáša"(Mt. 27, 20 -26). Však o čo ide, predsa v prvom rade o divadlo, aby bola zábava, o atrakciu, o hry. Videli slávnostný vjazd Ježiša do Jeruzalema, teraz uvidia veľkolepé divadlo ukrižovania. V hlavnej úlohe je pri tom ten istý človek. Ani najlepší režisér by to nevymyslel lepšie. Bude o čom rozprávať, na čo spomínať. Navyše možno o nejaký týždeň, či mesiac, vrah Barabáš, ktorého prepustenie si vyžiadali namiesto Ježiša, zabije ďalšieho rímskeho vojaka, alebo niekoho iného. Potom ho aj tak chytia a popravia a opäť bude o čom rozprávať a čo so vzrušením sledovať.

Hlas davu

Nálada davu je do dnešných dní veľmi premenlivá. Zástupy dokážu šikovní ľudia veľmi rýchlo zmanipulovať. Aj dnes sú zástupy ochotné svojich športových idolov alebo politikov jeden deň oslavovať a o niekoľko dní, keď prehrajú zápas, alebo ich v niečom sklamú, sú ochotní ich zatratiť, nadávajú na nich, vyhrážajú sa im a možno, keby mohli, by ich aj ukrižovali. Ľudia v dave hovorili o Ježišovi: "To je prorok Ježiš z galilejského Nazareta." Možno sa v podvedomí pohoršovali, že prichádza skromne, sediac na oslovi a nie triumfálne na koni, na bojovom voze, alebo na nosítkach nesených otrokmi. Takto predsa neprichádza kráľ! Možno sa aj báli rímskych udavačov a provokatérov, a preto ho prehlasovali radšej za proroka a nie za kráľa.

Kde stojíš ty?

Položme si dnes my všetci, ty aj ja, ktorí stojíme v dave oslavujúcom kvetnú nedeľu na mnohých miestach, otázku: Za koho mám Ježiša? Vyznávam ho ako proroka alebo ako kráľa? Pohoršujem sa podvedome nad tým, že prichádza skromný, na osliatku? On nechce triumfálne vojsť ako dobyvateľ ani do jedného ľudského srdca, ani do tvojho života. On sám hovorí: "A ja stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou."(Zj. 3,20). Pohoršíme sa nad tým, že nás nedobýja násilím? Aké miesto mu dávame vo svojom srdci? Len miesto proroka, ktorý nám má pomôcť rozlúštiť budúcnosť, ktorý je na úrovni ostatných prorokov a učiteľov či náboženských vodcov? Alebo mu dávame kráľovské miesto, miesto kráľa, ktorý môže a má právo suverénne rozhodovať o všetkom, čo sa deje a má udiať v mojom živote? Ježiš vedel, že zástupy ho pokladajú za proroka a potvrdili mu to aj učeníci, keď sa ich pýtal pri Cezarey Filipovej: "Za koho pokladajú ľudia Syna človeka? Odpovedali: Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša, zase iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov."(Mt. 16,13-14). Hneď v zápätí kladie ďalšiu otázku: "A vy za koho ma pokladáte?"(Mt.16,15).

"Ty ma za koho pokladáš?"

Dnes znie táto otázka tebe aj mne. Ježiš ju kladie priamo tebe: "Ty ma za koho pokladáš?" Odpovieme ako Peter a s ním spolu ostatní učeníci? "Ty si Kristus, Syn Boha živého!"(Mt.16,16). Aj na príklade učeníkov sa ukázalo, že je ľahké v dave, spolu so zástupmi vyznávať a volať: "Hosana Synovi Dávidovmu!" Oveľa ťažšie je potom v ústraní, keď je človek sám, možno uprostred utrpenia vyznávať: "Ty si Kristus, Syn Boha živého!" Učeníci sa to nakoniec naučili. Čo žiadaš, čo očakávaš ty od Ježiša? Dočasné vzrušenie, zážitky, naplnenie telesných potrieb? On to všetko môže dať a pridať. Ale to najcennejšie, ten kráľovský dar, ktorý ako Kráľ prináša je Jeho Slovo a spasenie, večný život. Prijal si už tento dar? My, ktorí sme ho prijali, ktorí ho vyznávame ako Mesiáša, ideme vlastne v zástupe jeho nasledovníkov. Čo odpovedáme na otázku obyvateľov mesta, okolostojacich - "Kto je tento, koho nasleduješ?" Vieme jasne a zrozumiteľne vyznať: "To je Kristus, Mesiáš, môj Záchranca, ktorý môže byť aj tvojim Záchrancom. Môj Kráľ, ktorému som zveril vládu nad svojim životom". Keď prijímame dnes a každý deň Pána Ježiša ako Krista, keď mu každý deň zverujeme vládu nad svojím životom, ak ho oslavujeme úprimne ako kráľa aj vtedy, keď nás nevidí nikto okrem neho, potom naša radosť bude trvalá a úplná. Potom budeme každý deň vedieť vyznávať ako Peter: "Ty si Kristus, Syn Boha živého!"

(Ján Szőllős)

Nečakal si, že manželstvo bude až také ťažké?

Aj keď je mnoho zložitých manželstiev, väčšina z nás je pri vstupe do manželstva hlboko presvedčená, že to naše bude iné. Na začiatku všetci tak veľmi chceme povzbudzovať, podporovať sa a navzájom si vychádzať v ústrety. Berieme si úžasného človeka, ktorého nadovšetko milujeme a pre ktorého sme sa rozhodli. Už viac nebudeme sami. Kedykoľvek budeme mať chuť, zažijeme výborný sex. Bolo ťažké byť slobodný, manželstvo bude oproti tomu jednoduché. Sem-tam možno prídu ťažkosti, ale keď sa zomkneme, určite ich prekonáme. Pravdepodobne to tak prežíval aj Adam. Keď prvýkrát uzrel ženu — družku, ktorú pre neho stvoril Pán Boh, vybuchol od radosti: "Toto je už kosť z mojich kostí a telo z môjho tela"(1. kniha Mojžišova 2,23). Pán Boh sformoval Evu z Adamovho tela, aby bola jeho pomocníčkou. Niekde v hĺbke duše Adam vedel, že žena naplní jeho túžbu po priateľstve, podpore a potešení tak ako nič iné z toho, čo Pán Boh stvoril. A naozaj naplnila, lebo Pán Boh videl, že "nie je dobré človeku byť osamote"(1. kniha Mojžišova 2,18). Rozumel Adamovi a stvoril mu dokonalú partnerku. Adamove očakávania v onen prvý deň ani nemohli byť väčšie. Na rozdiel od všetkých ostatných, čo žili po ňom, keď Adam po prvýkrát pozeral na Evu, nebol skazený hriechom ani nepoznal jeho následky. Je zrejmé, že bol nepoškvrnený, dokonca spravodlivý. Ale ani to ho neochránilo pred tvrdou skutočnosťou, ktorá prišla. V tretej kapitole 1. knihy Mojžišovej sa idylka priateľstva a intimity tragicky rozpadá. Urobil Pán Boh niekde chybu? Nevedel, že slabiny v úsudku tejto ženy ich oboch - a aj celý ľudský rod, ktorý z nich vzíde - privedú k záhube? Nevedel, že ich manželstvo bude horšie než ich najstrašnejšie predstavy? Oni sa doslova a do písmena vzdali raja a museli bojovať o každý kúsok jedla. Ešte nebolo manželstvo, ktoré by bolo bez problémov. Zarážajúce však je, že všetci očakávame, že to naše bude výnimkou.

Láska v krajine "bez problémov"

Samozrejme, problémom nie je manželstvo. Problémom je hriech. Adamov hriech. Evin hriech. Náš hriech. Každé manželstvo od čias Adama a Evy vystavuje ťarcha hriechu skúškam. To hriech robí manželstvo ťažkým. Každé manželstvo, v každej dobe. Nemáme sa teda ženiť, či vydávať? Ak sa aj vyhneme manželstvu, náš život nebude o nič ľahší. Len sa opýtajte slobodných. Pán Boh zjavne nestvoril manželstvo, aby sme mali pohodlný život. Ale preto, aby odhalil lásku — nádhernú, hlbokú a silnú, akú nemožno nájsť vo svete "bez problémov". Pán Boh stvoril manželstvo, aby nám pomohol vojsť do sveta skutočnej lásky. Ak sme schopní denne bojovať s podráždením, nepohodlím, zatrpknutosťou i sebectvom a letmo zahliadneme, ako to naozaj je, privedie nás to na kolená k chvále. Nie k chvále nášho manželstva, ale samého Pána Boha. Pán Boh stvoril manželstvo, aby nám ukázal, aká je Jeho láska k nám.

Najlepšie manželstvo a najhoršia nevesta

My, cirkev, máme obrovské privilégium byť Kristovou nevestou (List Efezským 5,25, Zjavenie podľa Jána 19,7-9). V tomto vzťahu vidíme rovnakú lásku ako bola tá Ozeášova - lásku, ktorú ženích plným priehrštím dáva svojej neveste, aj keď ona ním pohŕda, potupuje ho a hľadá potešenie u iných (Ozeáš 2,14-23). Je to vytrvalá láska - láska, ktorá sa nikdy nevzdáva; nezáleží na tom, koľkokrát nevesta ujde za bôžikmi a hľadá u nich radosť, ktorú jej môže dať len Pravý ženích (List Rímskym 8,38-39). Je to láska, ktorá vyráža dych a nepochopiteľne sa obetuje - až tak, že Ženích položí svoj život, aby zachránil nevestu a postaral sa o ňu. O nevestu, ktorá považuje svoje malicherné pozemské potreby za dôležitejšie ako dar Jeho lásky a každý deň od Neho očakáva ich naplnenie (List Rímskym 5,8, Izaiáš 53,1-12). Nie je to pekný obrázok. No paradoxne, je to úžasné. Dennodenne Ho ignorujem a snáď až urážam svojimi myšlienkami a činmi, no On sa predsa o mňa uchádza, ochraňuje ma, odpúšťa mi a objíma ma? Je ochotný bojovať - až položiť život, aby ma zachránil, hoci ja si dlhé hodiny možno až dni skoro ani neuvedomujem, že existuje? Prečo nad týmto sústavne nežasnem? Čím je Pán Boh viac ochotný bojovať, aby mi ukázal svoju lásku, tým nádhernejšie to je.

Prečo nám Pán Boh dal manželstvo

Manželstvo - tak ako všetky ťažké veci, ktorými v živote prechádzame - používa Pán Boh ako prostriedky na to, aby nám pomohol načerpať z hlbín nekonečne slávnej skutočnej lásky. Nikdy by sme nespoznali jej nádheru a hĺbku, ak by sme kráčali pohodlnou cestou. Vytrvalosť v zápasoch a úsilie všetko prekonať, ku ktorým nám dáva silu náš Stvoriteľ, rozhodne prinášajú takú hlbokú radosť a spokojnosť, akú sebecká, rozmaznaná a "bezproblémová" láska nikdy nemôže zažiť ani prejaviť. Najlepší príklad, ktorý máme, je kríž. Vďaka Pánu Bohu, Pán Ježiš neočakával, že manželstvo s Jeho nevestou bude jednoduché. A preto, že On bol verný v tom najzložitejšom a najohavnejšom manželstve, aké kedy bolo, my sa teraz môžeme naveky radovať. Máš ťažké manželstvo? Ak zažívaš akúkoľvek formu zneužívania, vyhľadaj pomoc. Okamžite to niekomu povedz. No ak ťažkosti pramenia v hriešnej sebeckosti, ktorá je v každom z nás, k čomu ťa Pán Boh volá, aby na tebe mohol ukázať zázrak skutočnej obetavej lásky, jej hĺbku a nádheru? V manželstve ťa Pán Boh povolal dávať lásku, ktorú ti On sám preukázal, tomu vzácnemu človeku stvorenému na Boží obraz, ktorý kráča po tvojom boku. Pán Boh ťa nenabáda, aby si hľadal celé svoje naplnenie vo svojom partnerovi - len Pán Boh môže byť jeho zdrojom. Ale Pán Boh ťa povolal, aby si ukázal svojmu partnerovi a aj iným, ako vyzerá Božia láska. Nie je to láska medzi ľuďmi bez hriechu, ale láska plná milosti, trpezlivosti a odpustenia. Ako Kristova láska. Aké vznešené a sväté poslanie. Manželia a manželky, ktorí to pochopili, spoznajú, že tie najťažšie veci, ktoré spolu pretrpia, v skutočnosti patria k tým najnádhernejším a najposväcujúcejším.

(Adrien Segal)