Posvätenie ako bohoslužba všedného dňa / Ľudovít Fazekaš

PRAX POSVÄTENIA

Harmónia v zbore

Harmónia medzi veriacimi sa môže ustaviť tým, že nadobudnú pocit spolupatričnosti k jednému zboru. Malo by to byť úplnou samozrejmosťou. Sú však takí veriaci ľudia, ktorí navštevujú mnoho zhromaždení a zborov a v niektorom nie sú skutočne doma. Avšak v Novej zmluve nepoznáme ani jeden jediný prípad, aby sa niekto stal veriacim a potom zostal mimo zboru. Možno uviesť akési výnimky, napr. kráľovského komorníka z Etiópie (Sk. 8), ktorý sa nestal členom zboru v Jeruzaleme. Ale jeho krst bol vlastne začlenením do zboru! Sme prirodzene proti "loveniu duší" a proti núteniu vstúpiť do zboru. Napriek tomu zásada zostáva: Nemožno patriť Pánu Ježišovi a pritom nebyť členom zboru. Na Pánovi sto­jíme, keď stojíme na základe apoštolov a prorokov (Ef. 2,20). Kto patrí "len Kristovi", patrí v skutočnosti sebe. Táto zásada znamená, že veriaci ľudia sú akoby včeličkami, ktoré len zbierajú med na rozličných kvetoch. Cítia sa však viazaní k jednému úľu a zodpovední za jeho zdar a prospech. To má svoju duchovnú, ale aj hmotnú stránku. Istý kazateľ sa sťažoval, že iná v zbore niektorých bratov, ktorí sú veľmi milí a z času na čas prídu aj do zhromaždenia, ktorí však zbor finančne pravidelne nepodporujú. Zbor tým pravdaže nebude zruinovaný, ale pre veriacich samých to bude mať konečne ničivé dôsledky. Je to totiž satanova rada, aby sme "slúžili Pánovi bez dobytka", t. j. bez hmotných majetkov (2.M. 10,24). Keď sa deti nenaučia od svojich rodičov podporovať zbor, iste nebudú v budúcnosti podporovať ani svojich rodičov. Potom môžu rodičia bedákať - keď to oni sami zapríčinili! Miera obete pre Pána určuje mieru obe­te pre nás (Mk. 4,24)! Jednota v zbore sa môže udržať vzájomným znášaním sa. "Znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovávať jednotu Ducha v zväzku pokoja"(Ef. 4,2). Spoločný život nepostupuje dopredu bez určitých porúch. Jestvujú ľudia rôznych pováh, ktorých je ťažko znášať. Koľko je tu mienok, názorov a kritík! Najprísnejšími kritikmi sú vždy tí, ktorí sa sami nikdy nepokúsili tvoriť, alebo pritom nemali úspech. Tu niet inej pomoci ako mať veľkú schopnosť znášať sa, inak budú bratia sedieť na dvoch bre­hoch, ktoré nie sú spojené nijakým mostom. Preto je cieľom pred­stavených zboru "pripraviť svätých k dielu služby"(Ef. 4,12). Lebo služba je tá malta, ktorá drží tehly pospolu! Bez nej zbor neobstojí v zaťažkávacej skúške. To predpokladá určitú návštevnú službu, lebo členovia zboru musia o sebe vedieť a spoločne si pomáhať. Viacej pomoci - a výzvy k jednote sa stanú zbytočnými! Napriek tomu je v zbore potrebná aj disciplína. V prvotných kresťanských zboroch nebolo tiež všetko len pekné. Niekedy ideali­zujeme ich obraz, ale jestvovali tam aj ťažké konflikty. Poznáme prípad Ananiáša so Zafírou, ktorí navonok chceli všetkých pre­výšiť svojou dobročinnosťou, ale vnútri boh lakomí a milovali peniaze. Boli preto od Pána potrestaní smrťou. Alebo bol tam ne­jaký muž v Korinte, ktorý žil v smilstve a Pavol o ňom rozhodol: "Vylúčte toho zlého sami spomedzi seba"(1.Kor. 5,13). Alebo tí, ktorým sa nechcelo pracovať, mali byť napravení (1.Tes. 5,14; 2.Tes. 3,6). Bludárov nemali zbory prijímať ani len do domov (2.Jn. 10). Telo nielen prijíma potravu, ale vylučuje aj nečistotu, inak by muselo zomrieť. Len kázeň musíme robiť s láskou, ktorá nakoniec vie aj odpustiť a potešiť, "aby zase prílišným zármutkom nebol taký človek pohltený"(2.Kor. 2,7). Operácia za určitých okolností môže viacej škodiť ako osožiť!

Harmónia v cirkvi

V tomto odseku sa obráťme k otázke, v akom pomere stojí zbor v pomere k ostatným zborom a teda k cirkvi. Tu nemôžeme obísť fakt, že slovo cirkev (ekliésia) sa v Novej zmluve používa ponajprv o miestnom zbore. Niekedy stojí v spojení s menom ne­jakého mesta (Sk. 8,3) alebo označuje zbor v nejakom dome (Rím. 16,5) alebo sa konečne používa v množnom čísle o viacerých zbo­roch (1.Kor. 16,1). Možno v tom vidieť konkrétnosť novozmluvného poňatia cirkvi. Sú to konkrétni ľudia, ktorí sa zhromažďujú na konkrétnom mieste a v konkrétnom dome. Jedine tu sa rozhoduje o živote, lebo tu sa hriechy vyznávajú a tu sa prijíma spasenie. Biblia je nepriateľom odťažitej obstrakcie a vidí v nej útek pred Bohom. Boh hovorí osobne a človek poslúcha konkrétne. Môžeme teda na tomto základe hovoriť o nezávislosti novozmluvných zborov? Myslíme si, že nie, pretože môžeme nájsť aj také miesta, ktoré dávajú meno cirkev aj celku zborov. Takýto prípad použitia slova ekliésia je v 1.Kor. 12,28; 15,9, v Sk. 9,31; 20,28, v Žid. 12,23 a najmä v Ef. 1,22; 3,10, ktorý vlastne pozná slovo ekliésia len v zmysle celej cirkvi. Z toho vyplýva, že síce všetko sa začína pri miestnom zbore, ale všetko drží myšlienka Kristovho tela, ktoré neoznačuje miestny zbor, ale len organizmus celej cirkvi (Ef. 4,4). V tomto zmysle niet v Novej zmluve nezávislého miestneho zboru. Celá cirkev sa schádza na konvent a je­ho uznesenia sú záväzné pre miestny zbor (Sk. 15,23). Jeden zbor nesmie zavádzať obyčaje, ktoré "zbory Božie" nemajú (1.Kor. 11,26). Je potom ideálom Novej zmluvy centralizovaná cirkev? To sa tiež nedá povedať. Y začiatkoch cirkvi mal Peter základnú úlohu. Stal sa skalou, na ktorej sa cirkev budovala (Mt. 16,18). Vyznal Ježiša za Mesiáša a tak každý ďalší vyznávač musel ne­vyhnutne stáť na ňom. Spolu s Jakobom hral dôležitú úlohu aj na apoštolskom konvente (Sk. 15), potom ho napomínal Pavol v Antiochii (Gal. 2) a niektorí v Korinte sa odvolávali naňho (1.Kor. 1,12). Zďaleka neovláda celú scénu. Jeho úloha bola síce jedinečná, ale aj jednorazová. Nedostal od nikoho právo podať autoritu prvého svedka ďalším svedkom. Tí museli len na to prihliadať, aby stáli na ňom a na jeho svedectve. Ale ani Pavol alebo ostatní apoštolovia neovládajú pospolitosť cirkvi, takže musíme povedať: Cirkev má pozemské údy, ale Hlavu len nebeskú. Pozemskí svedkovia majú natoľko autoritu, nakoľko poslú­chajú Hlavu. Centralizovanie Nová zmluva nepozná! Zdá sa nám, že v tomto ohľade musíme hľadať nejakú formu medzi nezávislými a centralizovanými zbormi. Lebo v prvom prí­pade poznajú slobodný a nezávislý zbor, ktorý však zachováva len jeden aspekt pojmu ekliésia, a to jeho konkrétnosť a miestnu viazanosť. Takýto zbor sa nedá zvonku dirigovať; ale už sa stalo, že takýto zbor pribrzdil, ba prekazil mnoho dobrých a užitočných návrhov. V mene biblickej slobody, samozrejme! V druhom prí­pade má centralizovaná cirkev tiež svoje prednosti. Môže premiest­ňovať svojich služobníkov bez toho, aby sa pýtala ich alebo zboru. Môže ľahšie uskutočniť spoločné akcie a pod. Všetko ide rýchlejšie a jednoduchšie, ale aj tu sa robili chyby: Diktát ochromoval iniciatívu! Hádam najlepšie bude vytvárať zbor, ktorý je samostatný, ale ktorý odovzdáva určité práva celej cirkvi a s ostatnými zbormi robí spoločné rozhodnutia a zachováva ich.

Harmónia v ekumenickej cirkvi

A teraz máme pred sebou celú, ekumenickú cirkev. V Novej zmluve je ešte jednotnou veličinou, v našich dňoch je rozdelená na mnoho konfesií. To by nebolo to najhoršie, keby si každá kon­fesia bola vedomá toho, že vidí len jednu časť pravdy. Konfesionalizmus však vydáva svoju čiastkovú pravdu za celkovú pravdu - skutočne kacírsky postup! Ohrozenie zo strany sekularizovaného sveta stlmilo konfesionalizmus a prinieslo cirkvám zblíženie. Obá­vame sa však, že v tejto atmosfére sa darí iba bledému ekumenizmu. Kde je však niektorá konfesia pri moci, je tak isto bezohľadná ako v stredoveku. Y dejinách sa mnohokrát opakoval Pavlov prípad, že ho štátna rímska moc chránila pred náboženskou mo­cou židovskej konfesie. Na hanbu kresťanov niekedy politické miesta preukazovali viacej kresťanského zmýšľania ako bratia v úrade, ktorí sa maskovali za "obrancov viery" a svoje chyby prikrývali ohováraním druhých. To sa ukáže najmä vtedy, keď členovia jednej cirkvi prestúpia do druhej. Až dovtedy je všetko v poriadku, od tohto okamihu je koniec s bratstvom. A tu musíme povedať, že skutočne jestvuje nečestné preťahovanie, "lovenie" duší. Niekto príde k viere na základe mnohých rozhovorov a duchovnej starostlivosti. Potom však prídu "rybári" a pomocou Zákona alebo Božieho kráľovstva sa ho snažia obrátiť od Krista k cirkvi - presne ako u Jn. 5! Ale jestvuje aj prestup, ktorý nemôžeme zazlievať. Zásadne platí: niesť svetlo tam, kde sme sa narodili. Ale každá pomoc má svoje pra­vidlá: Potrebujeme, aby nás krylo nejaké spoločenstvo, a len tak sa môžeme vôbec odvážiť niekomu pomáhať. Keď však niekto namiesto tohto spoločenstva nájde prekážky alebo zatvorené dvere, je to jeho chybou, že ho hľadá inde? Prázdne misy sú chybou, nie hladný človek! Napriek tomu nie je radno zanechať vlastné vyznanie a stať sa neurčitým "kresťanom" bez jasných obrysov. Máme sa síce snažiť o celok, ale ani pri najlepšej vôli sa nedostaneme z určitej zlomkovitosti. Tak je to nakoniec aj správne, len musíme o tom vedieť a dať sa druhým doplniť a opraviť. Je preto potrebné po­znať dobre svoju minulosť a pochopiť správne svoju úlohu. Re­formačný protest mal svoj význam, keď stál vo fronte oproti zákonníckej cirkvi. Bez tohto frontu potrebuje opravu alebo sa znetvorí. Pietizmus mal tiež svoj význam, a to v čase mŕtvej pravovernosti. Ale Boh trestal aj jeho jednostrannosti. Lebo jedno­strannosť síce preráža, ale zraňuje aj toho, kto ju používa. Načim nám preto poznať svoje slabosti a prebrať, čo kde lepšie uvidíme. Lebo kapitulácia pred pravdou nie je porážkou, ale víťazstvom! Ak takto pochopíme konfesionalizmus, môžeme vyznávať "jed­nu svätú všeobecnú (katolícku) cirkev", ako to stojí v Apoštolskom vierovyznaní. Vyznávame ju spolu s ním, pravda, iba s určitou bolesťou. Sme rozštiepení na veľa konfesií, a všeobecnú, ekumenic­kú cirkev sme stratili. Na začiatku ekumenického pohybu jestvo­vali nádeje, že prídeme k jednej cirkvi. Zdá sa však, že dnes sme od toho cieľa viacej vzdialení ako na začiatku. Sotva je sľubné aj riešenie, ktoré predpokladá, že sa "oddelení bratia" navrátia do pôvodného spoločenstva. Pre odlišný inštitučný a dogmatický vývoj na oboch stranách nie je takéto očakávanie príliš reálne. Á čo naše prebudenecké riešenie? Máme svoju alianciu, ale je to vlastne riešenie a nielen núdzové opatrenie? Nie je to len určitá ob­mena "neviditeľnej cirkvi", ktorá demonštruje len "neviditeľne" svoju jednotu? Nebude nás musieť všetkých viesť Pán k jednote cestou utrpenia a súdu - ako to urobil so starozmluvným Izraelom a Júdom (Iz. 11,13)?..→

Galería obrázkov

O Sáre a Hagari

"Lebo je napísané, že Abrahám mal dvoch synov, jedného od dievky, otrokyne, a jedného od slobodnej, zákonitej ženy. Ale ten od dievky sa narodil podľa tela a ten zo slobodnej so zasľúbením, ktoré to veci sú alegóriou, obrazom, lebo to sú tie dve zmluvy, jedna z vrchu Sinai, rodiaca deti v rabstvo, a to je Hagar. Lebo Hagarou je vrch Sinai v Arábii a zodpovedá terajšiemu Jeruzalemu, lebo aj on slúži v rabstve so svojimi deťmi. Ale ten vrchný Jeruzalem je slobodnou, ktorý je matkou všetkých nás. Lebo je napísané: Veseľ sa, neplodná, ty, ktorá nerodíš! Vykríkni a zvolaj, ktorá nepracuješ k pôrodu! Lebo viacej bude mať detí opustená ako tá, ktorá má muža. Ale my, bratia, sme ako Izák, deťmi zasľúbenia. Lež ako vtedy ten narodený podľa tela prenasledoval toho, ktorý bol podľa Ducha, tak i teraz. Ale čo hovorí Písmo? Vyžeň dievku i jej syna, lebo syn dievky nebude dediť so synom slobodnej. A tak teda, bratia, nie sme deťmi dievky, ale deti slobodnej."(Galatským 4,22-31).

V Abrahámových zlyhaniach sme načerpali veľké povzbudenie z toho, že Boh s veriacim nekoná podľa jeho zlyhaní, ale podľa svojej milosti a podľa vernosti svojim zasľúbeniam. Videli sme, že tomu bolo tak aj v prípade závažnej Abrahámovej neposlušnosti v otázke zasľúbeného potomka, syna, keď Abrahám išiel po ľudsky toto zasľúbenie priviesť k existencii a naplneniu. Na tom mieste sme poznamenali, že tieto reálne dejinné udalosti majú aj obrovský duchovný rozmer a stali sa podľa Božej zvrchovanosti a prozreteľnosti, aby predpovedali a zjavovali veľké pravdy evanjelia už storočia pred Kristom. Novozmluvný (apoštolský) výklad týchto starozmluvných udalostí z čias patriarchov prináša list Galatským 4,22-31. V liste Galatským sa apoštol Pavol musí vracať k samému jadru evanjelia, k otázke spasenia zo samotnej viery, k otázke ospravedlnenia, pretože veriacich v zboroch Galácie ohrozuje iné, falošné evanjelium (Galatským 1,6): "Divím sa, že tak skoro odstupujete od toho, ktorý vás povolal v milosti Kristovej, k inému evanjeliu." Apoštol musí veriacich nanovo upevňovať v evanjeliu, v ktorom je spása z viery bez skutkov zákona (Galatským 2,16): "Ale vediac, že sa človek neospravedlňuje zo skutkov zákona, ale skrze vieru Ježiša Krista, aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery Kristovej a nie zo skutkov zákona, pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnené niktoré telo." Opäť ich musí učiť, že zákon nás nedokáže ospravedlniť pred Bohom, len odkrýva náš hriech a usviedča nás, a preto ak máme patriť Bohu a získať večný život, musíme zákonu zomrieť (2,19-20): "Lebo ja som skrze zákon zomrel zákonu, aby som žil Bohu. S Kristom spolu ukrižovaný som a žijem už nie ja, ale žije vo mne Kristus, a to, čo teraz žijem v tele, vo viere Syna Božieho žijem, ktorý si ma zamiloval a vydal sám seba za mňa." Zásluhy či skutky zákona, vlastnú spravodlivosť nemôžeme pridať k viere alebo pomiešať s vierou, aby spoločne tvorili základ pre získanie spásy a večného života (2,21): "Nepohŕdam milosťou Božou. Lebo ak je spravodlivosť skrze zákon, teda Kristus nadarmo zomrel." Tiež musí nerozumným Galaťanom, ktorí odpadajú od pravdy evanjelia, pripomínať, že aby boli spasení a vošli do večného života, musia byť znovuzrodení, musia mať Ducha Kristovho (Rímskym 8,9), Svätého Ducha, ktorého dostali uveriac Božiemu slovu, pravde evanjelia: "... či zo skutkov zákona ste dostali Ducha či z počutia viery?"(3,2). Karhá ich, lebo započali dobre, Duchom, ale teraz dokonávajú telom (3,3), a znovu zdôrazňuje, že dar Ducha je z viery v evanjelium: "Nuž teda ten, ktorý vám dáva Ducha a činí medzi vami divy, či to činí zo skutkov zákona a či z počutia viery?"(3,5). A práve na tomto mieste prepája vieru v evanjelium s Abrahámovou vierou v Božie zasľúbenie, aby podčiarkol podstatu ospravedlnenia: "Tak ako Abrahám uveril Bohu, a počítalo sa mu to za spravodlivosť"(3,6). Následne Božie slovo dáva, slovami apoštola, do vzájomného protikladu spravodlivosť z viery a spravodlivosť zo skutkov zákona: "Lebo všetci, koľko ich len je zo skutkov zákona, sú pod zlorečenstvom. Lebo je napísané, že zlorečený je každý, kto nezotrváva vo všetkom, čo je napísané v knihe zákona, aby to činil. No, že zákonom nebol a nebude nikto ospravedlnený u Boha, je zrejmé, pretože spravodlivý bude žiť z viery. A zákon nie je z viery, ale vraj: Človek, ktorý to všetko učinil, bude tým žiť. Kristus nás vykúpil spod zlorečenstva zákona tým, že sám sa stal za nás zlorečenstvom, lebo je napísané: Zlorečený každý, kto visí na dreve, aby na pohanov prešlo v Kristu Ježišovi požehnanie Abrahámovo, aby sme dostali zasľúbenie Ducha skrze vieru."(Galatským 3,10-14). Opäť tu zdôrazňuje, že naplnenie zasľúbenia daru Ducha prijíma veriaci skrze vieru v evanjelium. Skrze zákon prišlo odsúdenie na všetkých ľudí (služba zákona je službou odsúdenia), skrze vieru prišla spása pre všetkých veriacich: "Ale Písmo zavrelo všetko pod hriech, aby zasľúbenie z viery Ježiša Krista bolo dané veriacim"(3,22). Aby apoštol zreteľne vysvetlil, že veriaci nemôže byť naraz aj pod milosťou, aj pod zákonom, pokračuje duchovným pravdami zjavenými už za čias patriarchov na historických skutočnostiach, kedy Abrahám mal dvoch synov, z ktorých každý reprezentuje veľké a večné duchovné pravdy: "Povedzte mi vy, ktorí to chcete byť pod zákonom, či nečujete zákona? Lebo je napísané, že Abrahám mal dvoch synov, jedného od dievky, otrokyne, a jedného od slobodnej, zákonitej ženy"(4,21-22). Izmael sa narodil podľa tela. Izák sa narodil podľa zasľúbenia a so zasľúbením. Človek narodený podľa tela je pod zákonom, a teda pod odsúdením, je pod mocou hriechu, je mŕtvy vo svojich prestúpeniach, nie je pod milosťou, je pod zmluvou skutkov a nečaká ho dedičstvo večného života: "ktoré to veci sú alegóriou, obrazom, lebo to sú tie dve zmluvy, jedna z vrchu Sinai, rodiaca deti v rabstvo, a to je Hagar. Lebo Hagarou je vrch Sinai v Arábii a zodpovedá terajšiemu Jeruzalemu, lebo aj on slúži v rabstve so svojimi deťmi"(4,24-25). Ten, kto je podľa Božieho zasľúbenia (podľa vyvolenia milosti) ako syn zasľúbenia Izák, ten je zahrnutý pod zmluvu milosti a zdedí večný život a požehnania: "Ale ten vrchný Jeruzalem je slobodnou, ktorý je matkou všetkých nás. Lebo je napísané: Veseľ sa, neplodná, ty, ktorá nerodíš! Vykríkni a zvolaj, ktorá nepracuješ k pôrodu! Lebo viacej bude mať detí opustená ako tá, ktorá má muža. Ale my, bratia, sme ako Izák, deťmi zasľúbenia"(4,26-28). Každý, kto verí v evanjelium, je v Kristovi semenom (potomkom/potomstvom) zasľúbeným Abrahámovi, a tým pádom je spoludedičom večného života, je v tomto zmysle Abrahámovým dieťaťom (3,29), a preto aj dieťaťom Božím (3,26). Preto aj bolo potrebné a správne, aby Abrahám so Sárou vyhnali Hagar s Izmaelom, aby neprebývali (nežili) spoločne s Abrahámom a jeho rodinou, aby bolo predobrazne zjavené, že tí podľa tela nebudú dedičmi - dedičmi duchovných požehnaní a večného života, a aby bolo predobrazne zjavené, že veriaci nemôže byť naraz aj pod zákonom (zmluvou skutkov, ktorú obrazne reprezentuje Hagar, vrch Sinaj a Jeruzalem), aj pod milosťou (zmluvou milosti, ktorú obrazne reprezentuje Sára a vrchný Jeruzalem), nemôže byť naraz aj otrokom, aj slobodným: "Lež ako vtedy ten narodený podľa tela prenasledoval toho, ktorý bol podľa Ducha, tak i teraz. Ale čo hovorí Písmo? Vyžeň dievku i jej syna, lebo syn dievky nebude dediť so synom slobodnej. A tak teda, bratia, nie sme deťmi dievky, ale deti slobodnej"(4,29-31). A tiež je už v čase patriarchov predobrazne zjavené, že tí podľa tela budú vždy prenasledovať tých z viery, ktorí sú podľa zasľúbenia. Bohu sa zaľúbilo zjaviť veľké duchovné pravdy o spasení z milosti, skrze vieru, na základe zasľúbenia daného už pred mnohými storočiami v časoch patriarchov. Zjavil tieto pravdy cez udalosti v živote Abraháma a Sáry, ktoré sa skutočne historicky udiali. Je jasné, že aby sa udiali, pretože ich Boh chcel použiť ako predobraz, Boh ich zvrchovane riadil. Táto Božia zvrchovanosť dáva nesmiernu istotu, že Boh je veľký a mocný a sám riadi celé dejiny ľudstva a spolu s nimi aj dejiny spásy z milosti, a práve preto je spása veriaceho istá a nezmeniteľná, je celkom v Božích rukách. To, že Boh zvrchovane riadil udalosti okolo otrokyne Hagar a splodenia Izmaela, však nijako nezmenšuje zodpovednosť Abraháma a Sáry za tento hriech. Oni konali na základe svojej vôle. Neuberá to ani zo zlých dôsledkov, ktoré tento hriech priniesol na svet a do dejín národov. Obe tieto strany jednej mince potrebujeme poznať a rozumieť im. Potrebujeme mať bázeň pred neposlušnosťou a hriešnym konaní v nevere, pretože rozumieme našej zodpovednosti pred Bohom a rozumieme, že hriešne rozhodnutia a konanie v nevere má svoje neblahé a vážne dôsledky. Zároveň potrebujeme nachádzať a mať plnú istotu a oddýchnutie (pokoj) v tom, že Boh zvrchovane všetko riadi a že s tými, ktorí sú z viery Kristovej a deťmi Abrahámovými v duchovnom zmysle (podľa viery), naloží podľa svojej milosti, podľa zasľúbení, podľa Novej zmluvy a podľa svojej prísahy (Židom 6,13-18). "Ale my, bratia, sme ako Izák, deťmi zasľúbenia."(Galatským 4,28), "Tak teda stojte v slobode, ktorou nás Kristus oslobodil, a nepriahajte sa zase do jarma rabstva. Odlúčení ste od Krista, ktorí sa ospravedlňujete zákonom, vypadli ste z milosti."(Galatským 5,1-4), "Lebo my v Duchu z viery očakávame nádej spravodlivosti."(Galatským 5,5).

(Zmena a Rast)

Príbeh ženy menom Anna

"A bol nejaký muž z Ramataim-cofíma, s vrchu Efraimovho, ktorému bolo meno Elkána, syn Jerocháma, syna Elihuva, syna Tochuva, syna Cúfovho, Efraťan. Ten mal dve ženy; jednej bolo meno Anna, a meno druhej bolo Peninna..."(1.Samuelova 1,1-18). Máte radi príbehy? Ak áno, tak si pri čítaní Biblie prídete na svoje. Lebo Biblia je kniha plná príbehov, skutočných príbehov zo života. Lepšie povedané, Biblia je jeden veľký Boží príbeh. Príbeh spásy, ktorý začína stvoreným človekom v Raji, pokračuje strateným človekom ďaleko od Raja a končí zachráneným, vykúpeným človekom v obnovenom Raji. A potom je tu množstvo malých ľudských príbehov, ktoré Pán Boh zakomponoval do svojho veľkého príbehu spásy. Jeden z takýchto príbehov je zapísaný na začiatku 1.Samuelovej. Bez nejakého dlhého úvodu nás pisateľ vovádza do príbehu ženy menom Anna. Je to rodinný príbeh plný vášní, emócií, zápasu, sĺz, ale nakoniec i radosti. V prvom rade je to však Boží príbeh, pretože tento súkromný rodinný príbeh je súčasťou Božieho príbehu spásy. Boh si tu pripravuje príchod muža, ktorý sa stane jednou z najväčších postáv Starej Zmluvy. Muža, ktorý zohrá veľmi dôležitú úlohu v dejinách Božieho ľudu. Vymodlený Samuel pripraví pôdu pre vznik Izraelského kráľovstva. Ako to všetko začína? Čím začína Božie dielo v 1. knihe Samuelovej? Začína nenápadne v jednej malej dedinke, v bezvýznamnej rodine, ktorá žila v pohorí Efraim. Božie začiatky sú často nenápadné. Mnohé veľké veci v dejinách začali nenápadne, v skrytosti. Tak, ako začala aj najväčšia udalosť ľudských dejín - príchod Ježiša Krista. Tento príbeh však ukazuje, že Božie dielo nezačína len nenápadne, v skrytosti, ale začína aj v situácii úplnej ľudskej bezmocnosti. Božie dielo v 1.Samuelovej začína bolesťou jednej ženy, ktorá je neplodná. Lenže Boh má záľubu začať tam, kde sú už všetci na konci. Pretože Božie dielo je vždy príbehom ľudskej slabosti na jednej strane a príbehom Božej moci na strane druhej. Keď sme my na konci, Boh je len na začiatku. Kde my už končíme v bezmocnosti a v beznádeji, tam Boh ešte len začína. Tak ako v prípade ženy menom Anna. Jej príbeh je vlastne drámou v troch dejstvách. Opona sa zdvihne a na javisku stojí hlavná postava tejto drámy. V prvom dejstve vidíme Annu v jej bolesti a trápení. V druhom dejstve vidíme Annu na modlitbe, na kolenách. V treťom dejstve vidíme Annu v požehnaní. Lenže nás nezaujíma len hlavná postava tejto drámy. Nás zaujíma aj autor tejto drámy. Toho na javisku nevidieť. Ten je skrytý za oponou. Autorom tejto drámy nie je nikto iný než sám Boh. A preto my sa budeme striedavo pozerať na javisko i za javisko. Na scénu i za scénu. Pred oponu, i za oponu, aby sme videli nielen hlavného aktéra, či postavu tejto drámy - ženu Annu, ale aj autora tejto drámy - Boha.

Anna v utrpení

Pisateľ tejto knihy nám predstavuje jednu izraelskú rodinu: muža menom Elkána a jeho dve ženy - Annu a Peninnu. Bigamia (dvojženstvo) nebolo v Izraeli bežné, ale nebolo ani zakázané. Izraelské právo to vtedy dovoľovalo. Muž si bral druhú ženu najmä vtedy, keď s prvou ženou nemohol mať deti. To je prípad Anny. Celá jej bolesť je vyjadrená slovami: "ale Anna nemala deti"(1.Sam. 1,2). Byť neplodnou, bezdetnou ženou znamenalo v tej dobe nielen osobné nešťastie, nielen spoločenskú hanbu a potupu, ale najmä duchovnú bolesť, ba priam tragédiu: "Boh mi odoprel svoje požehnanie". Anninu bolesť ešte znásobuje prítomnosť Peninny, druhej Elkánovej ženy. Pretože Peninna je ako tá žena zo Žalmu 128 - je ako plodný vinič vo vnútri domu. Peninna má veľa detí. I synov i dcéry. Pod jednou strechou tak žijú spolu dve ženy. Deň čo deň a rok čo rok. Neplodná vedľa plodnej, bezdetná vedľa mnohodetnej. Nešťastná žena vedľa šťastnej matky. Nie je toto niekedy aj naša situácia? Aj dnes sedia vedľa seba v zhromaždení utrápení i bezstarostní, plačúci i radujúci sa. Jeden sa trápi pre svoje deti, druhý sa raduje zo svojich detí. Jeden trpí zdravotne, druhý sa teší z dobrého zdravia. Bolesť je ťažká i sama o sebe. Ale keď bolesť stojí vedľa šťastia druhého, tak bolí ešte viac. Navyše Peninne nestačí, že ona má deti a Anna nie. Ona využíva každú príležitosť, každé rodinné stolovanie na to, aby strpčila Anne život. Aby sa jej vysmievala a ponižovala ju za jej neplodnosť. Pán Boh stvoril ženu na to, aby obväzovala rany a pomáhala druhým v nešťastí. Ale tu vidíme ženu, ktorá má záľubu v tom, že druhému ranu jatrí a sype do nej soľ. Aj takúto podobu má ľudská zloba. Kde je ťarcha, ešte prikladáme a kde je rana, ešte ju jatríme. Keď niekto vedľa nás trpí, aj nám hrozí, že ho ešte viac zdeptáme namiesto toho, aby sme ho podopreli. Zatiaľ čo Peninna jatrí Anninu bolesť, Elkána, jej muž, sa snaží mierniť Anninu bolesť. Anna síce nemá mužove deti, ale má mužovu lásku. Lásku, ktorá je štedrá, pretože v piatom verši čítame, že jej dával dvojnásobný diel. Lásku, ktorá je nežná, pretože v ôsmom verši čítame o tom, ako sa jej nežne prihovára: "Anna, prečo plačeš, prečo neješ? Prečo je smutné tvoje srdce?" Jemu nie je ľahostajné, že žena vedľa neho trpí. Pre ženu je vždy veľkou pomocou, keď môže nájsť oporu v mužovi, ktorý jej pomáha niesť jej bolesť a trápenie. Ale žiaľ že aj medzi veriacimi ženami je dosť takých, ktoré nezakúsili veľa lásky a nežnosti od svojich mužov. Elkánova láska má však jeden vážny nedostatok. On síce miluje svoju ženu, ale on nechápe svoju ženu. On vôbec nerozumie jej bolesti. Počúvajte, čo jej on hovorí: "Či nie som ti ja lepší ako desať synov?" On deti s Annou už nepotrebuje. On má dosť detí s Peninnou. A preto sa na Anninu bolesť pozerá z tej typicky mužskej perspektívy: "Však máš mňa! Tak čo viac chceš?" Keby jej povedal: "Anna, ty pre mňa znamenáš viac ako desať synov", prejavil by tým oveľa väčšie pochopenie. Anna tak napriek mužovej láske ostáva vo svojej bolesti osamotená, lebo je nepochopená. Ani ten najbližší ju nechápe. A to je niekedy údel mnohých žien. Majú síce nežných mužov, milujúcich mužov, ale pritom nechápavých mužov. Mužov, ktorí svojim ženám nerozumejú. A predsa je tu niekto, kto nám rozumie a to dokonale. Ale o tom neskôr. Takže na konci prvého dejstva vidíme uplakanú, nepochopenú, utrápenú ženu. Aj dnes sú mnohí, ktorí trpia pre rôzne príčiny. Môže to súvisieť s ich zdravím, s ich rodinou, s ich vzťahmi, s ich životným zranením, s ich životným sklamaním. O niektorých z týchto trpiacich vieme, o niektorých vie len Boh. Ale ak si jedným z nich, z tých utrápených, ubolených Božích detí, tak vedz, že nie si sám. Si v spoločenstve trpiacich, do ktorého kedysi patrila i Anna. A do ktorého patril i Muž bolesti - Kristus. Ale skôr ako opona padne a skončí prvé dejstvo tejto drámy, pozrime sa ešte na chvíľu za oponu. Tam totiž vidíme autora tejto drámy. Čo o ňom čítame? V závere 5. verša čítame, že to bol Hospodin, ktorý zavrel jej život. A ešte raz na konci 6. verša: "Hospodin zavrel jej život". Ťažké slová, veľmi ťažké. Annina neplodnosť i celá bolesť, ktorá z toho vyplýva, je tu pripísaná Bohu. Boh ako autor Anninej bolesti. Ťažké slová. Rád by som vám povedal, že s vašou bolesťou Boh nemá nič spoločné. Áno, je aj bolesť, za ktorú nesieme zodpovednosť my sami. Ale tu vidíme, že jei bolesť, ktorej autorom je sám Boh. A my sa pýtame, prečo? Prečo Boh posiela bolesť i do nášho života? Vari nie je Boží plán pre nás, aby sme boli vždy a stále šťastní ? Nie, nie je. Boží plán pre nás je, aby sme boli svätí. Nie šťastní, ale svätí! A bolesť je ten nepríjemný, ale prepotrebný nástroj v Božích rukách, ako dláto a kladivo v rukách sochára, ktorým nás Boh opracúva. My nerozumieme, prečo Boh posiela do života i bolesť. Jedno je však isté: On ju neposiela preto, že nás nemiluje, ale preto, že nás miluje. Anna netrpí preto, že Boh ju nemiluje, alebo preto, že ju miluje menej ako Peninnu. Celé tie roky, ktoré držal jej život zavretý, ju miloval. A nemiloval ju menej ako tú druhú. Toto nech nás potešuje. Keď nás Boh aj necháva v utrpení, to neznamená, že nás prestal milovať, alebo že nás opustil. Niekto si však možno pomyslí: keď nás Boh navštevuje i bolesťou práve preto, že nás miluje, nemohol by nás radšej trochu menej milovať? Aby tej bolesti bolo trochu menej? Lenže Boh svoje najväčšie požehnanie spojil s bolesťou a s utrpením. Dôkazom toho je Kristov kríž. To najhodnotnejšie, najpožehnanejšie, to najvzácnejšie v živote človeka sa vždy rodí v bolesti. O tom nakoniec svedčí aj pokračovanie Anninho príbehu. Sledujme druhé dejstvo drámy tejto ženy...→

(Rastislav Betina)