ČO BY STE MALI VEDIEŤ O SVOJOM SVEDOMÍ / PETER MASTERS

Metódy umlčiavania svedomia

1. "Valcovanie" Existujú štyri hlavné spôsoby, ktorými sa ľudia snažia umlčať svoje svedomie a vyhnúť sa jeho hlodaniu. Najbežnejším z nich je jeho prevalcovanie opakovanými hriechmi v myslení, reči a skutkoch. Svedomie môže byť umlčané jednoducho tým, že ho pochováme pod hromadu prečinov a budeme ho ignorovať. Ako učiteľ, ktorý vo vyvádzajúcej triede najprv zachrípne a potom stratí hlas, tak je aj svedomie postupne umlčané, ako si zvykáme na naše priestupky. Prvý hriech bolí, druhý o niečo menej a tak ďalej, až vôbec necítime žiadne výčitky. Táto technika však nefunguje u každého, ani na každý hriech, a u mnohých ľudí sa svedomie neustále budí.

2. Seba-ospravedlňujúce argumenty Druhým spôsobom umlčiavania svedomia je hádať sa s ním, kedykoľvek poukáže na niečo, čo sme spravili. Prekričať ho. Ospravedlniť, čo sme spravili, a vyhovárať sa pred svedomím asi tak, ako keď nahnevaný tínedžer niečo odsekne rodičovi. Treba svedomiu povedať, že to nebola vaša vina, že je príliš prísne a že nikto iný to takto nerieši. Chvastajte sa svojimi cnosťami, ktoré vás len napadnú, a povedzte svojmu svedomiu, aby sa nestaralo do vašich záležitostí. Tento šikanujúci prístup funguje celkom dobre u mnohých ľudí, jeho nevýhodou však je vytvorenie rozhorčenia vo svedomí - problém, ku ktorému sa ešte dostaneme.

3. Taktika odpútania pozornosti Ďalšou technikou, ako sa vyhýbať výčitkám svedomia, je odvedenie myšlienok inam vždy, keď svedomie prehovorí. Toto je ťažké, ak vás svedomie prebudí uprostred noci, keď ležíte bezmocní na posteli. V bdelom stave si však túto metódu volia mnohí. Rýchlo si zapnú televízor, pustia hudbu alebo sa venujú inej forme zábavy. V súčasnosti je tento prístup jednoduchší ako pred rokmi. Ak chcete uniknúť svojim myšlienkam, utopíte ich jednoduchým nasadením slúchadiel. Niektorí ľudia, keď svedomie začne šepkať, odvracajú svoje myšlienky k povinnostiam, dokonca k ťažkostiam a problémom (pokiaľ im nepripomínajú ich hriechy) alebo k plánom, prerábaniu domu či k dovolenkám. Čokoľvek sa hodí, pokiaľ to potlačí a umlčí ten nežiaduci hlas svedomia. Niektorí ľudia sa bránia tým, že útočia proti hriechom niekoho iného. V besnení svojho vojnového ťaženia tak dokážu zabudnúť na svoje vlastné viny, a dokonca sa cítiť spravodlivo. Mnohí sa uchyľujú do priateľskej, zhovorčivej spoločnosti a niektorí hľadajú únik v alkohole alebo drogách. No problém s akoukoľvek takouto odpútavajúcou taktikou je ten, že nedokážete utekať večne. Ako starnete a vaše mentálne nohy bežia čoraz pomalšie, vaše svedomie vás dostihne.

4. Preprogramovanie svedomia Techniku preprogramovania svedomia sme už spomenuli. Ide bezpochyby o tú najpremyslenejšiu snahu o zaistenie pokoja a utíšenia. Ak chcete uspieť (absolútne však nemôžete uspieť nikdy), musíte presvedčiť sami seba, že všetka morálka je len neodôvodnený nezmysel vynájdený prudérnymi a pokryteckými ľuďmi, ktorí sa usilujú zničiť radosť zo života. V ideálnom prípade sa musíte stať ateistom. Musíte čítať ateistickú literatúru a hovoriť s ľuďmi, ktorí vás dokážu presvedčiť o jeho pravdivosti. Musíte sami seba presvedčiť, že neexistuje žiaden Boh, žiaden súdny deň ani život po smrti. Toto je základ, ktorý budete potrebovať na premenu a prebudovanie celého svojho hodnotového systému a rebríčka morálnych noriem. Mnohí ľudia idú touto cestou v nádeji, že ich svedomie bude umlčané a oni si budú môcť robiť, čo sa im zachce, bez štipky hanby alebo výčitiek. Mnohí sa dokonca usilujú maximalizovať svoju útechu presviedčaním ľudí okolo seba, aby zmýšľali rovnako, a chcú, aby bola nasledujúca generácia vychovaná v presvedčení, že cudzoložstvo je normálne, že homosexualita je prijateľný životný štýl a tak ďalej. Aké sú vaše šance na úspech? Môže sa zdať, že ste dosiahli svoj cieľ. Môžete dospieť do bodu, kedy vás nebudú viac trápiť skutky, za ktoré ste sa kedysi hanbili. Toto však nebude koniec príbehu. Ak sa dostanete do bodu, v ktorom bude vaše svedomie úspešne vyradené z prevádzky, budete ako osoba veľmi úbohý a úplne mimo. Budete chodiaca kontradikcia. Budete ako človek, ktorého chodidlá ukazujú rôznymi smermi. Úmyselným poškodzovaním svojho svedomia a prevrátením svojej prirodzenej konštitúcie ste sa prinútili prijať nemorálny súbor štandardov. Ste však ďaleko komplexnejšia bytosť, ako si myslíte, a teraz budete hlboko sužovaným mužom alebo ženou - rozdelenou osobnosťou - pretože sa nedokážete zbaviť pôvodného programu svedomia. Vaše svedomie bude v skutočnosti ako týrané dieťa. Surový rodič udrie dieťa cez ústa v snahe umlčať ho. Keďže dieťa fňuká od bolesti, rodič rozdáva ďalšie a ďalšie rany a dobije svoju úbohú obeť do vydesenej podriadenosti. Teraz sa už dieťa neodváži hlesnúť a prehĺta každý vzlyk. Jeho dobitú tváričku však kriví horkosť a odpor, ktorý sa jedného dňa prejaví. Teraz je zamračené a tiché, ale nezabudne...→

Galería obrázkov

K svätosti patrí aj milovanie Krista

Cit lásky k nejakej osobe patrí medzi city vlastné ľudskej pri­rodzenosti. Nanešťastie však ľudia často dávajú svoju lásku nevhodnému objektu. Chcem teraz požiadať o miesto pre toho, ktorý si najviac zo všetkých zaslúži našu lásku - Ježiš Kristus! Nejde o niečo, čo robia len fanatici, pretože spasenie, ktorému sa veriaci tešia, je možné len vďaka tomu, čo pre nich vykonal Kristus. Akoby ho potom mohli kresťania nemilovať? Svätosť nemôže existo­vať bez lásky ku Kristovi. V súvislosti s touto témou chcem zdôrazniť dve skutočnosti:

1. Skutočný kresťan bude ku Kristovi prechovávať zvláštnu lásku

Kresťania v rámci svojho kresťanského života veria v mnohé skutočnosti a konajú mnoho vecí. Ale na pravých kresťanoch je najpozoruhodnejšia ich láska k Pánovi. Poznanie Biblie, viera, ná­dej, úcta a poslušnosť Bohu, to všetko má byť na živote veriaceho viditeľné. Praví veriaci však idú ešte ďalej - oni milujú Krista. Niekomu možno chýba presné poznanie alebo stratil odvahu či dokonca upadol do hriechu. Nič z toho však nepovedie k večnej záhube, ak miluješ Krista. Nevera a neláska sú schodíkmi do večnej záhuby. "Ak niekto nemá rád Pána Ježiša Krista, nech je anatema", napísal Pavol (1.Korintským 16,22). Sám Ježiš povedal Židom: "keby bol Boh vaším otcom, milovali by ste ma"(Ján 8,42). Po svojom vzkriese­ní Ježiš trikrát položil nasledovnú otázku učeníkovi Petrovi: "Či ma miluješ?"(Ján 21,15-17). Tieto slová sondujú opravdivosť nášho náboženstva. Sú to nanajvýš silné slová, sú však zároveň jednoduché a ľahko pochopiteľné. Ak túžite odhaliť tajomstvo tejto náklonnosti ku Kristovi, po­čujte, čo nám hovorí apoštol Ján: "My milujeme jeho, preto že on prvý miloval nás"(1.Jána 4,19). Milujeme ho kvôli tomu, čo všet­ko pre nás vykonal. A milujeme ho kvôli tomu, čo všetko pre nás koná v tejto chvíli. On vykúpil veriacich, z viny, moci a následkov svojich hriechov. Od Krista teraz každý jeden deň dostávajú du­chovný život a silu, pretože sa za nich v nebi modlí. Bude dlžník milovať priateľa, ktorý neočakávane zaplatí všet­ky jeho dlhy do poslednej koruny? Bude topiaci sa milovať toho, ktorý skočí do mora a zachráni ho? Bude človek uväznený v ho­riacom dome milovať toho, kto riskujúc vlastný život vbehne do plameňov a zachráni ho? Na otázky ako tieto dokáže odpovedať dokonca i dieťa! Pravý kresťan presne takýmto spôsobom a z po­dobných príčin miluje Krista:

a. Táto láska ku Kristovi neodlučiteľne sprevádza spasiteľnú vieru v Krista. Ak niekto nemá žiadnu lásku ku Kristovi, potom si môžete byť istí, že jeho viera v Krista nie je pravá.

b. Láska ku Kristovi je tým najlepším motívom všetkého, čo ko­náme pre Pána. Je veľký rozdiel medzi tým, keď sa o choré dieťa stará zdravotná sestra, a keď sa oň stará vlastná matka. Jedna koná z povinnosti, druhá z náklonnosti a lásky. Jedna slúži, pretože ju za to platia, u tej druhej však dôvod pre jej konanie spočíva v srdeč­nej láske k dieťaťu. Presne tak je to aj v otázke služby pre Krista. Všetci veľkí služobníci cirkvi z každého obdobia v prvom rade milovali Krista.

c. Je mimoriadne potrebné, aby sme učili deti láske ku Kristovi. Kresťanská pravda obsahuje mnoho častí, ktoré sú deťom ťažko pochopiteľné. Ale láska k Ježišovi je skoro vždy v dosahu ich chá­pania.

d. Láska ku Kristovi predstavuje skutočnosť, na ktorej sa dokážu zjednotiť všetci kresťania z rozličných častí kresťanskej cirkvi, aj keď sa rozchádzajú v niektorých iných otázkach. "Nie som schop­ný povedať veľa o Kristovi", povedal jeden starší nevzdelaný muž, "no aj keď sa mi ťažko o ňom hovorí, dokázal by som za neho zomrieť!"

2. Ako sa dá rozpoznať láska ku Kristovi?

Ide o nanajvýš dôležitú otázku, pretože bez lásky ku Kristovi nie je spasenie možné. Nájsť odpoveď však nie je až také ťažké. Pod­ľa čoho vieme, či niekoho milujeme? Dovoľte mi ukázať vám, že láska ku Kristovi sa prejavuje podobným spôsobom ako láska k priateľom a príbuzným:

a. Ak niekoho milujeme, potom o ňom radi rozmýšľame. Neza­búdame na neho ani nám ho netreba pripomínať. Počas dňa nám prichádza na myseľ mnohokrát. Ak milujeme Krista, potom tým istým spôsobom skrze pôsobenie Ducha "Kristus ... prebýva v našich srdciach"(Efezským 3,17).

b. Ak niekoho milujeme, potom radi o ňom počúvame. Ak niekto spomenie jeho meno, všimneme si to. Ľudia, ktorí na druhej strane nepoznajú našich milovaných, ani nespozorujú, keď ich niekto spomenie. Tajomstvo dobrej pamäte spočíva v náklonnosti a tak, ako to platí medzi dobrými priateľmi, tak to platí aj medzi veriacim a Kristom!

c. Ak niekoho milujeme, potom budeme radi o ňom čítať a dozve­dať sa, čo robil. Každý list od niekoho milovaného prináša množstvo radosti. Presne tak je to aj medzi kresťanom a Kristom. Praví kresťania čítajú Písma s rozkošou, pretože v nich čítajú o svojom Spasiteľovi.

d. Ak niekoho milujeme, potom budeme chcieť páčiť sa mu. Zistí­me si, čo má rád a čo zas nie a vynaložíme veľkú snahu chovať sa podľa toho. Podobne i kresťania robia všetko preto, aby sa páčili Kristovi. Z Biblie objavujú jeho vôľu a snažia sa ju napĺňať.

e. Ak niekoho milujeme, potom budeme milovať aj jeho priate­ľov. Keď sa stane, že narazíme na priateľov niekoho milovaného, necítime sa totálne cudzo. Pre kresťanov platí, že všetci Kristovi priatelia sú našimi priateľmi. Milujeme toho istého Spasiteľa ako oni.

f. Ak niekoho milujeme, budeme ho hájiť. Milovanú osobu bude­me bez váhania obhajovať, lebo ťažko nesieme, ak niekto proti nej hovorí. Kresťanov zraňuje, keď počujú niekoho rozprávať proti Kristovi a postavia sa za Pána.

g. Ak niekoho milujeme, budeme s ním radi tráviť čas, rozprávať sa, počúvať ho či jednoducho byť v jeho blízkosti. Stretnúť sa ale­bo sa rozprávať s blízkym priateľom nám nikdy nebude zaťažko, nech už sme voči iným akokoľvek plachí či tichí. Preto praví kres­ťania nemajú žiadny problém rozprávať sa s Kristom.

Podľa týchto znakov sa dá rozpoznať skutočná láska. Sú to všetko jednoduché a jasné kritériá, ktoré každý ľahko pochopí. Úprimne sa podľa nich preskúmajte a spoznáte, či máte lásku ku Kristovi. Dovoľte mi položiť vám tú otázku, ktorú Pán položil Petrovi: Naozaj milujete Krista? Odpovedať však, že poznáte všetky kresťanské doktríny, absolútne nestačí. Biblia nás učí, že bez toho, aby sme prežívali aspoň nejakú náklonnosť ku Kristovi, nemôžeme mať podiel na skutoč­nom kresťanstve. Odpovedať, že neuznávate náboženstvo pocitov, tiež nestačí. Ak niečie náboženstvo pozostáva iba zo samých po­citov, potom s vami súhlasím, ale ak pocity úplne odmietate, viete o naozajstnom kresťanstve len pramálo. Ak nemilujete Krista, bude to preto, že máte dojem, akoby ste mu nič nedĺžili, neboli ničím zaviazaní. Na takýto stav existuje len jeden liek. Chýba vám lepšie poznanie samého seba, ktoré dáva priame vyučovanie Svätého Ducha. Musíte zistiť, aká je vaša skutočná podstata. Nutne potrebujete spoznať, ako vidí vaše previnenia a prázdnotu sám Boh. Musíte priniesť k Bohu svoju dušu. Čítajte, ako Pavol opisuje ľudskú prirodzenosť v prvej a druhej kapitole svojho listu Rímskym. Študujte túto pasáž Písma modliac sa o vedenie Svätého Ducha a nepotrvá dlho, kým dospejete k po­rozumeniu toho, čo som myslel pod dlhom voči Kristovi a potrebe pomoci od Boha. Prvý krok k milovaniu Krista je uvidieť to, ako veľmi ho potre­bujeme. Existujú ľudia, ktorí s istotou vedia, že Krista milujú. Tým ho­vorím: Vaša láska je len dôkazom lásky, ktorú má Boh v Kristovi k vám. Keby Kristus pre vás nič nevykonal, nemilovali by ste ho. A tak sa nikdy nehanbite konať tak, aby vašu lásku videli aj ostat­ní. Hovorte, žite a pracujte pre neho.

(J.C.Ryle)

Milostivé ospravedlnenie v Kristovi - 1. časť

"A on bol smrteľne ranený pre naše prestúpenia, zdrtený pre naše neprávosti; ... My všetci sme zblúdili ako ovce; každý z nás sme sa obrátili na svoju vlastnú cestu, a Hospodin uvalil na neho neprávosť všetkých nás. Mučili ho, a on ponižujúc sa znášal dobrovoľne a neotvoril svojich úst; vedený bol ako baránok na zabitie a zanemel ako ovca, ktorá zanemie pred tými, ktorí ju strihajú, a neotvoril svojich úst... Pretože bol vyťatý zo zeme živých, pre prestúpenie môjho ľudu bola mu zadaná rana. ...Ale Hospodinovi sa ľúbilo ho tak zdrtiť a strápiť nemocou, aby, ak jeho duša položí obeť za hriech, ...Svojou známosťou ospravedlní spravodlivý môj služobník mnohých a ich neprávosti on ponesie."(Izaiáš 53,5-11).

Vysvetlenie ospravedlnenia

Najprv si objasnime, čo znamená ospravedlnenie všeobecne, a následne, čo znamená ako kľúčový prvok biblického plánu spasenia:

"Ospravedlnenie je taký akt, kedy súd (alebo sudca) vyhlási obžalovaného človeka za nevinného, respektíve za takého, ktorý je vo veci obžaloby bezúhonný". Výsledkom ospravedlnenia je, že ospravedlnenému prislúcha postavenie spravodlivého a následne i všetky práva a slobody, ktoré z takéhoto postavenia vyplývajú. Uvediem príklad. Ak by som bol obvinený z krádeže a na súde by sa dokázalo, že som kradol, potom by som dostal trest a šiel by som do väzenia. Dôsledkom toho by bolo odňatie mojej slobody a pobyt vo väzení. Ak by sa ale na súde dokázalo, že som krádež nespáchal, potom by som bol vyhlásený za nevinného a bol by som zbavený obžaloby. Dôsledkom toho by bolo, že ďalej môžem žiť na slobode so všetkými právami a výhodami, ktoré k životu na slobode patria. Tento koncept je pre Písmo dôležitý. Odvíja sa od neho aj ospravedlnenie hriešneho človeka pred svätým Bohom, spravodlivým Sudcom. Ospravedlnenie hriešnika pred Bohom je taký Boží akt, v ktorom Boh vyhlasuje človeka veriaceho v evanjelium za trvalo spravodlivého a to iba na základe započítania Kristovho dokončeného vykupiteľského diela (Kristovej krvi a Kristovej spravodlivosti). V Kristovi je človeku poskytnuté všetko potrebné k tomu, aby bola zmazaná jeho vina a dlh za všetky jeho hriechy a spáchané neprávosti. Zároveň v Kristovi ospravedlnený človek dostáva kladné postavenie pred Bohom: je navždy prijatý, navždy spravodlivý, navždy dostatočný pred Bohom, a získava všetky výhody, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. Čaká ho šťastná budúcnosť, lebo je vyhlásený za spravodlivého. Táto definícia odráža to, že na strane hriešnika je potrebná viera v evanjelium, a zároveň aj to, že ospravedlňuje sám Boh. Človek sa nemôže ospravedlniť sám. Ospravedlnenie sa nedeje na základe dobrých skutkov alebo na základe ľudskej spravodlivosti či pobožnosti, či akejkoľvek ľudskej snahy, ale výlučne len na základe Kristovho dokončeného vykupiteľského diela. Kristovo dielo, to sú Kristove zásluhy. Len pre Kristove zásluhy je človek ospravedlnený. Pán Ježiš prelial svoju krv, on odčinil vinu, jeho vlastná spravodlivosť - a nijaká iná - je započítaná na účet veriaceho človeka. Okamih ospravedlnenia v živote človeka je v momente uverenia. V tomto momente spoľahnutia sa na Krista je človek spasiteľnou vierou spojený s Kristom. Od tohto okamihu má ospravedlnený človek pred Bohom trvalé postavenie spravodlivého, pričom jeho spravodlivosť pred Bohom je úplná, stopercentná, plne dostatočná. Jediný spôsob, ako hriešny človek môže získať večný život a večnú priazeň u Boha je získať nemenné postavenie stopercentne spravodlivého. Keďže zo svojich skutkov človek stopercentnú spravodlivosť nepreukáže, pretože všetky jeho skutky sú porušené a poznačené a presiaknuté hriechom, musí celú spravodlivosť získať ako dar. Pri záchrane človeka dáva Boh spravodlivosť ako dar tomu, kto si uvedomuje a priznáva svoju hriešnosť, nedostatočnosť a vinu, kto činí pokánie a verí evanjeliu. Tieto pravdy Písmo odkrýva už od knihy Genezis. Abrahám uveril Bohu a Boh mu jeho vieru počítal za spravodlivosť (Genezis 15,6). Odvtedy ako Abrahám vyšiel z Chaldejského Úru a započal život putovania (Genezis 12-22), vidíme v jeho živote momenty poslúchania Boha, ale i momenty poklesnutia a pošmyknutia. Vidíme, čím všetkým ho Boh previedol, a pritom sa stále opakuje to, že Boh dáva Abrahámovi zasľúbenia, sľuby budúcnosti. Sľubuje mu krajinu a potomstvo. Hoci Abrahám so Sárou sú neplodní, sľubuje mu, že z neho vyjdú národy. Abrahám na tieto zasľúbenia odpovedá vierou. O Abrahámovom živote platí, že je to život viery. V Genezis 15 vidíme Abraháma v jednej chvíli skleslého a váhajúceho. V tejto situácii mu Boh opätovne obnovuje zasľúbenie. Abrahám na zasľúbenie opäť odpovedá vierou - a toto je ten okamih, o ktorom Písmo hovorí, že Boh mu počíta jeho vieru za spravodlivosť (Genezis 15,6). Táto pravda je taká kľúčová, že apoštol Pavol na nej buduje vysvetľovanie evanjelia a ospravedlnenia v Rímskym 4 a v Galatským 3. Boh nepočíta Abrahámovi spravodlivosť z jeho skutkov, ale z jeho viery. Celá Nová zmluva následne stavia na skutočnosti, že Boh počíta spravodlivosť z viery - teda tak, ako tomu bolo už dávno u Abraháma. Abrahám sa stáva vzorom pre veriacich všetkých čias. My sme deti Abrahámove podľa viery (Galatským 3,7, Rímskym 4,11-12). V Izaiášovi 53 sú predpovede o Kristovi (600 rokov pred jeho príchodom), o jeho utrpení a platbe za hriech. V tejto predpovedi zaznieva aj to, že Kristus "ospravedlní mnohých" a ich neprávosti ponesie on. On, dokonale poslušný Boží služobník, sám jediný bude spravodlivý, ale ponesie neprávosti mnohých. Mnohých privedie do postavenia spravodlivých (Izaiáš 53,11). Nebude to na základe ľudských skutkov a zásluh, ale bude to Božie dielo. Pripomeňme si, že nikto z ľudí nedokáže naplniť celý Boží zákon - všetci sme od narodenia pod spravodlivým Božím hnevom. Na tomto pozadí ľudskej hriešnosti a stratenosti, potom celým Písmom od samého začiatku žiari pravda, že ospravedlnenie je v Písme oznámené ako ospravedlnenie z milosti. Satan, diabol, je v Písme opisovaný ako žalobca (napr. Zachariáš 3), ktorý žaluje na ľudí. Od okamihu ospravedlnenia však už nemôže na ospravedlneného tak nažalovať, aby ho obral o večný život. Ale ak hriešnik nezískal dar spravodlivosti (ospravedlnenie), potom satanova žaloba je pravdivá a takéhoto človeka čaká odsúdenie. Ospravedlnenie je na príklade kňaza Jozuu opísané takto: "...A odpovedal a riekol tým, ktorí stáli pred ním, povediac: Vezmite z neho to pľuhavé rúcho: A riekol mu: Hľa, učinil som to, aby prešla tvoja neprávosť z teba, a obliekol som ťa do slávnostného rúcha..."(Zachariáš 3,3-5). V spisoch Novej zmluvy je v plnosti a dopodrobna vysvetlené, že naše hriechy sú prenesené na Krista, že na ňom sú potrestané, no zároveň vidíme, že spôsob ospravedlnenia je odkrytý a oznámený už v starozmluvných písmach. Človek musí byť odiaty do spravodlivosti, oblečený do čistého rúcha, aby mohol obstáť pred Bohom. Toto odiatie robí sám Boh. Je to Božie dielo, Božia práca. Jozua sa neodvoláva na svoje zásluhy, ani k tomuto odiatiu nič nepridáva. V Jeremiášovi sa nachádza proroctvo o potomkovi Dávida, ktorý prinesie spasenie pre Boží ľud. Meno tohto Kráľa a Spasiteľa je vyjadrené takto: "Hospodin naša spravodlivosť"(Jeremiáš 23,5-6). Toto proroctvo sa napĺňa v osobe Ježiša Krista, ktorý je Boh aj človek v jednej osobe. Má ľudské aj Božie bytie zároveň, a preto je možné nazvať ho Božím menom Hospodin a pritom je i potomok Dávidovej kráľovskej dynastie. Práve on, vtelený večný Boží Syn, je našou spravodlivosťou, ktorou sme pred Bohom spravodliví. Obstojíme v ňom, vďaka jeho skutkom a dokonalosti. Aj v iných starozmluvných textoch vidíme opisy a obrazy ospravedlnenia. Vidíme, že Boh má plán. Chce zachrániť a zachraňuje hriešnika. Tento plán je postavený na ospravedlnení. Preto aj my potrebujeme ospravedlneniu správne porozumieť, aby sme mohli správne veriť a vierou prijať dar spasenia. Ďalšia dôležitá súvislosť sa odvíja od toho, že ospravedlnenie má súdnu (právnu) povahu. Na súde je človek vyhlásený buď za spravodlivého alebo za vinného: "Keby povstal spor medzi niektorými ľuďmi, prídu k súdu, a budú ich súdiť a vyhlásia toho, kto je spravodlivý, za spravodlivého, a vinného vyhlásia za vinného"(Deuteronomium 25,1). Hospodin je spravodlivý a nenávidí, keď sa kriví súd: "Ten, kto ospravedlňuje bezbožného, ako i ten, kto odsudzuje spravodlivého, obidvaja sú ohavnosťou Hospodinovi"(Príslovia 17,15). Aj z týchto textov je zrejmé, že ospravedlnenie znamená vyhlásenie človeka za spravodlivého. Taktiež je z nich zrejmé, že opakom ospravedlnenia je odsúdenie alebo vyhlásenie za vinného. Keď je niekto v Ježišovi Kristovi, je ospravedlnený, je spasený, a preto už nebude odsúdený: "A tak teraz už nieto nijakého odsúdenia tým, ktorí sú v Kristu Ježišovi"(Rímskym 8,1). Ospravedlnený bol zbavený všetkých obvinení, Boh ho pokladá za úplne spravodlivého. Ospravedlneného nie je možné obžalovať a odsúdiť: "Kto bude žalovať na vyvolených Božích? Boh je, ktorý ospravedlňuje. Kde kto odsúdi? ..."(Rímskym 8,33-34). Všetky pojmy v citovaných textoch sú súdnej povahy: žalovať, ospravedlniť, odsúdiť. Ak Boh ospravedlní, už nikto nemôže odsúdiť, lebo ospravedlnenie má súdnu povahu. Ospravedlnenie teda vo svojej podstate (povahe) nespočíva v premenení (transformácii) človeka, a ani samé o sebe nerieši jeho vnútornú premenu. Podstatou ospravedlnenia je totiž vyhlásenie stavu spravodlivosti a vyvodenie zodpovedajúcich dôsledkov. Biblické ospravedlnenie samé osebe človeka nepremieňa, a predsa mení všetko. Ospravedlnenie je kľúčové pre plán spasenia, a aj pre posvätenie, ale nemôžeme povedať, že ospravedlnenie je to isté ako posvätenie. V druhej časti si povieme aj to, aký je súvis medzi posvätením a ospravedlnením. V chápaní ospravedlnenia by bolo napríklad vážnym zlyhaním, a smrteľným odklonom od biblickej pravdy, ak by sme ospravedlnenie chápali ako vnútornú premenu človeka, vďaka ktorej by ho Boh vyhlásil za spravodlivého. Boh nás najprv vyhlási za spravodlivých, a od toho sa odvíja to, že nás aj vnútorne premení a premieňa. O ospravedlnení - o vyhlásení za spravodlivého - platí, že nepodlieha zmenám v čase. Človek nemôže byť niekedy menej ospravedlnený a inokedy viac ospravedlnený. Buď je navždy ospravedlnený, alebo je ešte stále vinný a pod odsúdením. Od okamihu uverenia je človek v Božích očiach stopercentne spravodlivý v zmysle vyhlásenia za spravodlivého, v zmysle pripočítanej spravodlivosti, ale každodenný život ospravedlneného svojou skutkovou podstatou nutne nie je stopercentný (nie je tam dokonale bezhriešny každodenný život). O spravodlivosti veriaceho (ospravedlneného) musíme zmýšľať v dvoch rovinách: 1. pripočítaná (Kristova) spravodlivosť a 2. jeho osobná alebo vlastná spravodlivosť, ktorú dosahuje vo svojom živote. Jeho pripočítaná spravodlivosť je celá a úplná - nestráca ju, s časom sa nemení. Jeho vlastná spravodlivosť (žitá, čiže jeho posvätenie) ešte nie je úplná a dokonalá, vyžaduje si duchovný rast. Posvätenie a duchovný rast kresťana podliehajú zmenám v čase. Ako je to s duchovným rastom? Pred obrátením (uverením) neexistuje duchovný rast, pretože neospravedlnený človek je duchovná mŕtvola (je mŕtvy vo svojich hriechoch a vinách, Efezským 2,1). Duchovný život a rast začína až okamihom obrátenia. Okamihom ospravedlnenia začína nový život. Ale nový život a ospravedlnenie nie je to isté! V novom živote sa vyskytnú aj pošmyknutia a pády (Galatským 6,1), duchovná lenivosť, oslabnutie každodennej viery, váhavosť. Miera rastu bude u veriacich rôzna, ale každý spasený človek duchovne porastie. Aj pri akejkoľvek miere duchovného rastu sa však žiaden veriaci tu na zemi nebude môcť pochváliť svojou vlastnou stopercentnou spravodlivosťou. Musíme vynaložiť všetko úsilie o posvätenie, zápas s hriechom a o premenu do podoby Ježiša Krista (Efezským 4,13). A predsa to nebude na sto percent, lebo sme ešte stále v nevykúpenom tele. Tu na Zemi ešte nie sme dokonalí. Dokonca ani apoštol Pavol sa nepovažuje za už dokonalého (Filipským 3,12). Aj on počas svojej zemskej púte potreboval rásť a hnať sa za dokonalosťou. Aj pre dlhoročných kresťanov stále platí, že potrebujeme zložiť špinu a zbytok zlosti (Jakub 1,21) a tiež, že mnoho ešte klesáme (Jakub 3,2). Ešte sme sa nesprotivili až do krvi v borbe proti hriechu (Židom 12,4). Každý veriaci vie aj zo svojej skúsenosti, že padá do hriechu. Je to realita kresťanského života. A predsa napriek našim pádom Boh nikdy nepovie, že už s nami končí, že už toho bolo dosť, že mu s nami došla trpezlivosť. Boh nás neodvrhne. Prijal nás na večnosť. Toto prijatie u Boha nie je odmenou za náš nový život, ale je darom skrze vieru vďaka životu, obeti a vzkrieseniu Ježiša Krista. Náš nový život je skutočný a je mocný, ale ani on nie je dostatočný na to, aby sme zaň dostali večný život. Existuje aj také mylné chápanie ospravedlnenia, že ospravedlnenie znamená vymazanie hriechov človeka do momentu obrátenia a akoby nanovo jeho umiestnenie na štartovaciu čiaru. Podľa tohto chápania človek dňom uverenia dostáva novú šancu (nový začiatok) a uschopnenie (zmocnenie, vystrojenie od Boha), ale je na človeku, ako s tým naloží. Ak by toto naozaj bola cesta spasenia, potom nebude spasených ľudí, pretože podľa Písma neexistuje kresťan bez zlyhania, bez poklesku, bez pádu do hriechu (pozri napríklad: Jakub 3,2, 1.Ján 1,8). Znovu si pripomeňme, že ospravedlnenie človeka pred svätým Bohom je taký Boží akt, v ktorom Boh vyhlasuje človeka veriaceho v evanjelium za trvalo spravodlivého. Vyhlásenie za spravodlivého bude o veriacom platiť i v ten deň či okamih, keď sa pošmykol či padol. Boh bude človeka obnovovať a ďalej meniť, ale pripočítaná spravodlivosť sa s časom nemení. To, že ospravedlnenie je trvalá skutočnosť, že je ospravedlnený raz a navždy, odvodzujeme i z listu Rímskym z 5. kapitoly : "Ospravedlnení súc teda z viery máme pokoj blížiť sa k Bohu skrze svojho Pána Ježiša Krista, skrze ktorého sme dostali aj prístup vierou do tejto milosti, v ktorej stojíme, a chválime sa nádejou slávy Božej"(Rímskym 5,1-2). Rozhodujúce sú tu slová "v ktorej stojíme". Aj po mnohých rokoch nového života o ospravedlnenom platí, že stojí v milosti. Aj keď nový život reálne žijeme, Boh nás neprijíma kvôli nášmu novému životu, ale z milosti - vďaka ospravedlneniu skrze vieru. Ospravedlnenie teda nie je len pre začiatok alebo naštartovanie nového života, ale je raz a navždy: "A tak teda je o mnoho istejšie, že teraz, keď sme ospravedlnení jeho krvou, budeme zachránení skrze neho od budúceho hnevu"(Rímskym 5,9). Ak na začiatku sme ospravedlnení skrze Krista, aj od budúceho hnevu budeme zachránení len skrze Krista, v dôsledku ospravedlnenia, a nie skrze náš nový život. Nový život však svedčí o tom, že obrátenie a ospravedlnenie už skutočne nastalo. V liste Galatským 3,3 Pavol veľmi karhá uverivších: "Či ste tak nerozumní? Započnúc Duchom teraz telom dokonávate?". Zbory v Galácii sa dali zviesť od tých, ktorí pridávali k viere aj obriezku a skutky podľa zákona, ako podmienku pre ospravedlnenie. Pavol ich karhá, lebo začali dobre ( vierou prijali dar Ducha), ale zle pokračujú (dokonávajú telom), k viere pridávajú ľudskú zásluhu. Takéto pridávanie Pavol odmieta. Teda spasenie je od začiatku až do konca zo samotnej viery a len skrze Krista. Len Kristus je zdroj spasenia a istota večného života. Keď prechádzame témou ospravedlnenia v Písme, tak vidíme určitú schému a súvislosti. Boh má plán zachrániť hriešneho človeka pre večnosť. Boh človeka zachraňuje tak, že ho v istom momente zemského života ospravedlňuje. O ospravedlnení platí:

1. je to súdne vyhlásenie,

2. je trvalo platné,

3. obsahuje odpustenie všetkých hriechov (nielen tých do okamihu uverenia),

4. dostávame ho v okamihu uverenia: "...aj my sme uverili, aby sme boli ospravedlnení..."(Galatským 2,16),

5. je milosťou: "ospravedlňovaní súc zadarmo jeho milosťou, skrze vykúpenie, vykúpenie v Kristu Ježišovi"(Rímskym 3,24),

6. človeku sa pripočítava Kristova spravodlivosť.

Teda ospravedlnenie nie je premena. Môžeme povedať, že naša premena pôsobením Božieho Ducha stojí na našom ospravedlnení, ale nemôžeme tieto dve veci stotožniť. Táto spravodlivosť nie je do nás "vliata", je nám pripočítaná: "Lebo toho, ktorý nepoznal hriechu, učinil za nás hriechom, aby sme my boli spravodlivosťou Božou v ňom"(2.Korintským 5,21). Ako bol Pán Ježiš učinený hriechom? Tak, že bol vnútorne premenený na hriešnika, alebo tak, že mu boli pripočítané naše hriechy a vyniesol ich na kríž? To druhé! Tie hriechy neboli jeho vlastné, boli to naše hriechy, ale jemu boli pripočítané alebo zarátané. To ale vysvetľuje, ako sa my stávame v Kristovi Božou spravodlivosťou. Je to tak, že sme vnútorne premenení (ako keby do nás bola "naliata" spravodlivosť)? Nie! Ale tak, že Kristova spravodlivosť je pripočítaná nám. Boh sa na nás pozerá cez Kristovu spravodlivosť: "Nech vám je teda známe, mužovia bratia, že skrze toho sa vám zvestuje odpustenie hriechov, a od všetkého, od čoho ste v zákone Mojžišovom nemohli byť ospravedlnení, v ňom sa ospravedlňuje každý, kto verí"(Skutky 13,38-39). Ospravedlnení sme teda "v ňom"...→

(Ján Šichula)