Láska hodná dávania/Max Lucado

Zranené srdce

Pelicano je celosvetovo najmenej žiadaná loď. Od roku 1986 sa túla po veľkých vodách oceánov a morí. Nikto ju nechcel. Srí Lanka ju nechcela. Bermudy tiež. Dominikánska republika sa od nej odvrátila. Rovnako postupovalo Holandsko, Antily a Honduras. Problém nebol v lodi. Aj keď bola zhrdzavená a stará, nákladná loď v dĺžke 466 stôp je hodná toho, aby sa plavila morom. Problém nebol ani v majiteľovi lode. Mal platnú licenciu a platil dane. Problém nebol ani v posádke. Aj keď sa mohli cítiť nechcení, určite neboli neschopní. Tak v čom bol problém? Čo bolo dôvodom, že ju roky odmietajú? Vlnami unášaná od Srí Lanky. Meniaca smer v Indonézii. Odmietnutá na Haiti. Prečo je Pelicano najmenej žiadaná lôď na svete? Jednoducho je plná odpadu. Pätnásťtisíc ton odpadu. Supy z pomarančov. Pivové fľaše. Noviny. Napoly nedojedené hot dogy. Odpad. Odpad z čias dlhého leta na Filadelfii v roku 1986. V tom roku vyhlásili pracovníci komunálnych služieb štrajk. Práve vtedy sa hora odpadkov zvyšovala a zvyšovala. Odmietla ho Georgia a New Jersey sa dištancovala. Nikto nechcel filadelfský odpad. A vtedy vstúpila na scénu loď Pelicano. Majitelia si mysleli, že môžu rýchlo zbohatnúť, keď odpadky niekam odvezú. Odpadky spálili a popol naložili na palubu lode. Ale nikto ho nechcel. Na začiatku ho bolo príliš veľa. Časom bol príliš starý. Kto by chcel potenciálne toxický odpad? Bezútešná situácia lode Pelicano je jasným dôkazom. Lode plné odpadu si nájdu len málo priateľov. Bezútešná situácia lode je tiež paralelou. Srdciam plným odpadkov sa nevodí o nič lepšie. Zaujímalo by ma, či nájdeš súvislosť medzi sebou a loďou Pelicano. Si v prístave nechcený? Unášaný ďaleko od priateľov a rodiny? Ak áno, možno by si mal skontrolovať, aké smeti máš v srdci. Kto ponúkne miesto vo svojom prístave smradľavému srdcu? Sám život vyhadzuje odpadky na našu palubu. Tvoj manžel má príliš veľa práce. Tvoja žena príliš frfle. Tvoj šéf očakáva príliš veľa. Tvoje dieťa príliš veľa fňuká. Výsledok? Odpad. Ďalší a ďalší náklad hnevu. Viny. Pesimizmu. Zatrpknutosti. Úzkoprsosti. Úzkosti. Lesti. Netrpezlivosti. A to všetko sa hromadí. Odpad nás ovplyvňuje. Znečisťuje naše vzťahy. Aj u Kaina to tak bolo. Najprv bola zlosť v jeho mysli, až potom krv na jeho rukách. A Marta? Martu najprv trápili dotieravé myšlienky, až potom hašterivý jazyk. A čo farizeji? Najprv zabili Krista vo svojich srdciach, až potom na kríži. Zapíšte si to.

Dnešné myšlienky sú zajtrajšie činy.

Dnešná žiarlivosť je zajtrajšia zúrivosť.

Dnešná úzkoprsosť je zajtrajší zločin z nenávisti.

Dnešný hnev je zajtrajšie rúhanie sa.

Dnešná chlipnosť je zajtrajšie cudzoložstvo.

Dnešná chamtivosť je zajtrajšia sprenevera.

Dnešná vina je zajtrajší strach.

Dnešné myšlienky sú zajtrajšie skutky.

Azda nie práve preto svätý Pavol napísal: "Láska... nemyslí na zlé"(1.Kor. 13,5)? Nechaj odpadky na palube a ľudia ich zacítia. Problém lode Pelicano nastal prvou lopatou. Posádka ho mohla hneď pri bráne odmietnuť. Život všetkých na lodi by bol omnoho jednoduchší, keby nikdy nedovolili, aby odpad naložili na palubu. Život bude k tebe prívetivej ší, ak budeš postupovať rovnako. Niektorí nudia si myslia, že nemáme na výber. Ak sa pozrieme na náš slovník, povedali by sme si, že sme obeťami našich myšlienok. "Nehovor ku mne," vravíme, "mám zlú náladu." Akoby nálada bola miestom, ku ktorému sme prikovaní ("Nemôžem ti zavolať, lebo som v Bosne."), a nie emócia, ktorú si pripúšťame. Alebo povieme: "Netráp sa s ňou. Má zlú povahu." Je povaha niečo, čo "máme"? Ako nádchu či chrípku? Sme obeťami emocionálnych baktérií ročných období? Alebo máme na výber? Pavol tvrdí, že máme na výber: "Pútame každú myseľ, aby sa vzdala a bola poslušná Kristovi"(2.Kor. 10,5). Postrehli ste, že používa vojenský žargón - "pútame", "musí sa vzdať" a "byť poslušný Kristovi"? Predstavte si: my sme vojaci a naše myšlienky sú nepriatelia. Našou úlohou je chrániť loď a znemožniť vstup nehodnotným myšlienkam. Vo chvíli, keď sa objavia na palube, zaútočíme. "Toto srdce patrí Bohu," vykrikujeme, "a vy nemáte prístup na palubu, kým nezmeníte svoju identitu." Sebectvo, ustúp z cesty! Nenávisť, zmizni! Hnev, nájdi si inú loď! Nemáš prístup na túto palubu. Spútať myšlienky dá zabrať. Rovnako to bolo u Ježiša. Spomínaš si na myšlienky, ktoré pramenili z Petrovej ohľaduplnosti? Ježiš práve prorokoval svoju smrť, pohreb a zmŕtvychvstanie, ale Peter nedokázal zniesť myšlienku na to. "Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať. Ježiš povedal Petrovi: "Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!"(Mt. 16,22-23). Vidíš Ježišovu ráznosť? Do cesty sa mu postavili myšlienky, ktoré patria na smetisko. Je v pokušení dať sa s nimi do reči. Život bez kríža by bol pekný. Ale čo robí? Postaví sa na nástupný mostík " a povie: "Choďte mi z cesty!" Akoby im povedal: "Nedovoľujem vám vstúpiť do mojej mysle." Čo keby si takto postupoval aj ty? Čo keby si spútal všetky " myšlienky? Čo keby si nedovolil, aby naložili odpad na palubu tvojej mysle? Čo keby si si vzal k srdcu Šalamúnovu radu: "Veľmi stráž svoje srdce, lebo z neho (vyvierajú) žriedla života"(Prís. 4,23). Veľmi si stráž svoje myšlienky, lebo oni určujú beh tvojho života. Snažíš sa sústrediť na svoju prácu, keď ti po mysli začne chodiť, čo ti povedal kolega. Podpichol ťa, pretože si sa snažil. Spochybnil efektívnosť tvojej práce. Prečo bol na teba taký tvrdý? Začneš uvažovať. Nenastúpim si to. Kým je, je ma kritizuje? Okrem toho má hropný vkus. Videl si tie topánky, čo má na nohách? V tejto chvíli sa musíš rozhodnúť. Budem myslieť na zlé? Môžeš. Na nástupnom mostíku stojí sebaľútosť a jej sedem sestier. Chcú vojsť na palubu. Dovolíš im to? Ak áno, vždy, keď vstúpiš do kancelárie, budeš zapáchať ako Pelicano. Ale môžeš sa rozhodnúť urobiť pravý opak. Spútaš tieto myšlienky. Vzoprieš sa protivníkovi. Ak ti to pomôže, cituj verš: "Žehnajte tých, čo vás prenasledujú - žehnajte a nepreklínajte!"(Rim. 12,14). Iná scéna. Hnev na rodičov ťa udržuje v strehu. Chceš spať, ale ten popoludňajší telefonát ti to nedovolí. Tak, ako vždy, všetko, čo sú schopní urobiť, je skritizovať ťa. Žiadne komplimenty. Žiaden potlesk. Provokácia, provokácia, provokácia. Prečo si sa neoženil? Kedy prídeš domov? Prečo nemáš takú dobrú prácu ako tvoja sesternica Helenka, ktorá pracuje v banke? Bŕŕŕ. Vidíš, ktože to stojí na nástupnom mostíku? Chlapík v čiernej róbe? Sudca zo súdu kritizujúcich postojov. Sudca Kritik. Dovoľ mu vstúpiť na palubu a obaja strávite celú noc vynášaním rozsudkov a obvinení. Vymenujete a kodifikujete všetky chyby rodičov. Dovolíš mu vstúpiť na palubu? Robíš to s veľkým rizikom, priateľ môj. Ráno budeš zapáchať ako skládka. Pamätaj, to, že je na pobreží odpad, neznamená, že musí byť na tvojej lodi. Nie si obeťou svojich myšlienok. Máš na výber. V rukách máš hlasovací lístok. Môžeš trénovať tak, že budeš takým myšlienkam predchádzať. Alebo tvoj tréning bude vyzerať tak, že im dáš svoj súhlas. Ako zmeniť bezútešnú situáciu lode Pelicano? Zmeň náklad. Zaplň palubu nie odpadkami, ale kvetinami. Namiesto popola nalož darčeky a nikto neodmietne tvoju loď. Zmeň náklad a zmeníš loď. Zmeň myšlienky a zmeníš osobu. Ak sú dnešné myšlienky zajtrajšie činy, čo sa stane, ak naplníme svoje mysle myšlienkami o Božej láske? Ak sa postavíme pod vodopád jeho milosti, zmení sa náš postoj k iným? Pavol tvrdí, že zaručene áno! Nejde iba o to, aby sme to zlé udržali mimo nás. Musíme sa naplniť dobrom. Nestačí, aby sme nemysleli na zlé. Mali by sme zveľaďovať náklad požehnania. Pavol použil vo verši "láska... nemyslí na zlé" to isté slovo "myslieť" ktoré použil aj v liste Filipanom 4,8: "Myslite na všetko, čo je pravdivé, čo je cudné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je milé a čo má dobrú povesť, čo je čnostné a chválitebné!" "Myslieť" vyjadruje to isté, čo slovo uvažovať - študovať a zameriavať sa, umožniť, aby to, čo sledujeme, nás aj ovplyvňovalo. Namiesto toho, aby si si robil zásoby trpkého, rob si zásoby sladkého. Chceš si urobiť zoznam? Tak rob zoznam jeho milostí. Spíš si, kedy ti Boh odpustil. Vezmi si zoznam, postav sa k Spasiteľovým nohám priklincovaným ku krížu a modli sa: "Ježišu, ak si mi ty odpustil, keď som ťa zranil, chcem odpustiť tým, ktorí zranili mňa." Nezaslúžil si si, aby ťa zranili. Ale rovnako si si nijako nezaslúžil, aby ti Ježiš odpustil. Max, ak ja som slušný človek. Myslím, je som nikdy Kristovi neublížil. Tak tu si dávaj pozor. Tento názor ťa môže priviesť do problémov. Skutočne si presvedčený, že si nikdy neurobil veci, ktoré by zranili Krista? Podvádzal si niekedy pri manipulácii s peniazmi? To je krádež. Odvrátila ťa od Krista láska k telu alebo sláve? To je cudzoložstvo. Rozprával si niekedy so zlosťou, s úmyslom ublížiť? Vo veľkej zbierke zákonov neba si vinný z napadnutia. Mlčal si niekedy, keď sa mu posmievali? Nehovoríme tomu velezrada? Išiel si niekedy do kostola, aby videli teba, a nie preto, aby si videl jeho? Pokrytectvo. Porušil si niekedy sľub, ktorý si dal Bohu? Pŕŕŕ! Podvod. To je vážne. Mám pokračovať? Iba šesť otázok, zopár centimetrov textu a pozri sa na seba. Vina z neúprimnosti, cudzoložstva, napadnutia, velezrady, pokrytectva, podvodu. Zoznam hodný obžaloby. Nezaslúžiš si trest? A pozri, si! Čítaš túto knihu. Dýchaš. Ešte vždy sa dívaš na západ slnka a počuješ mrnčanie dieťaťa. Ešte vždy si svedkom zmeny ročných období. Žiadne bičovanie po chrbte, pazúry v nose či okovy na nohách. Očividne si Boh neuchováva zoznam tvojich previnení. Očividne Dávid vedel, o čom spieva: "(Boh) nezaobchodí s nami podľa našich hriechov, ani nám neodpláca podľa našich neprávostí"(Ž.103,10). A presne na to, myslel, keď sa modlil: "Ak si budeš, Pane, v pamäti uchovávať neprávosť, Pane, kto obstojí?"(Ž. 130,3). Počúvaj. On ti neponúka odpustenie len ako letmé popŕchanie. Ani ťa nepofŕkal svojou milosťou. Nepoprášil ťa svojou dobrotou. Si v nich ponorený. Si ponorený v milosrdenstve. Si čerebľa (morský živočích pozn. prekl.) v oceáne jeho milostí. Nech ťa to poznanie navždy zmení! Pozri sa, či Božia láska neurobila pre teba to isté, čo urobila pre Samaritánku. Chcem vám teraz porozprávať o žene, ktorá mala poriadny zoznam kadečoho. Po prvé, diskriminácia. Bola samaritánkou nenávidenou židmi. Po druhé, rodové predsudky. Bola ženou, muži sa k ženám správali povýšenecky. Po tretie, rozvedená, nie raz, ani dvakrát. Vieme to porátať? Štyrikrát? Päťkrát? Päť manželstiev sa jej rozpadlo a teraz sa váľala v posteli s mužom, ktorý si ju určite nevezme. Ak to zosumarizujem, vidím pred sebou ženu sediacu na vysokej barovej stoličke počas Happy Hour, v ktorej to od zlosti vrie. Chrapľavý hlas, dych od cigariet a šaty strihané nízko hore a vysoko dole. Určite nie z tej najlepšej samaritánskej vrstvy. Určite by sa nehodila medzi dámy navštevujúce biblické hodiny. A práve z týchto dôvodov bolo viac než prekvapivé, čo urobil Ježiš. Ježiš ju neposlal iba k jej vrstve; poslal ju evanjelizovať celé mesto. Skôr než skončí deň celé mesto počuje novinu o mužovi, ktorý tvrdí, že je Boh. "Povedal mi všetko, čo som porobila,"(Jn. 4,39) vravela im bez toho, aby vypovedala, čo bolo všetkým zrejmé, "a aj napriek tomu ma miluje." Slabý dážď dokáže vyrovnať zvädnuté byľky kvetov. Malá láska dokáže zmeniť život. Ktovie, koľko prešlo času, čo tejto žene nikto nič nezveril a zrazu je poslom najväčšej noviny v dejinách! Skúste si prelistovať už zmienenú štvrtú kapitolu Jánovho evanjelia a sami objavte tento prekvapujúci zvrat. Je Ježišovou misionárkou! Predchádza toho, komu patrí sláva. Rodokmeň Petra a Pavla, svätého Patrika a svätého Františka z Assisi vedie až k miestnej pobehlici, ktorú natoľko očaril Kristus, že o ňom musela rozprávať. Ďalšia úplne vydezinťikovaná loď Pelkano. Prečo? Nielen preto, čo urobil Ježiš, aj keď to bolo veľké. Ona mu dovolila urobiť to. Vpustila ho na palubu. Dovolila mu, aby ju miloval. Umožnila mu zmeniť náklad. Našiel ju s množstvom odpadkov, keď odchádzal, mala množstvo milostí. Samaritánka, Zachariáš, apoštol Pavol, žena z Kafarnauma a milióny ďalších ho pozvali, aby sa zmocnil ich sŕdc. Môžeš sa držať svojho dlhokánskeho zoznamu a príšerného nákladu. A plávať od prístavu k prístavu. Ale prečo by si mal? Nechaj, nech si vo vodách oceánu pláva Pelicano. Tvoj Kapitán má pre teba lepší plán...→

Viera - Pravda - Sloboda

To sú tri vzácne poklady, ktoré prinášajú šťastie a spokojnosť do života každého šľachetného človeka. Pravdaže, možno žiť aj bez nich, ale taký život je životom duchovne prázdneho otroka; podobá sa skôr životu zvieraťa, ako životu človeka, stvorenému na obraz Boží. Ale niekedy aj keď človek má tieto "poklady" (alebo sa aspoň domnieva, že ich má), nemusí byť šťastný a spokojný. Problém je totiž v tom, že všetky tieto tri hodnoty môžu mať rôznu formu, náplň a rozsah (kvantitu), od ktorých závisí ich kvalita; a to dokonca do tej miery, že po prekročení istých hraníc, ktoré nemusia byť každému zrejmé, začnú pôsobiť "kontraproduktívne" (opačne, negatívne) - namiesto šťastia a spokojnosti prinášajú nespokojnosť, napätie, sklamanie. Ako je to s tou kvalitou a mierou viery, pravdy a slobody? Aké podmienky majú spĺňať, aká musí byť ich kvalita (i kvantita), aby boli skutočnými pokladmi?

Viera

Vierou sa rozumie: 1. spôsob, ktorým prijímame nejakú správu, tvrdenie; 2. dôvera (oba tieto významy úzko spolu súvisia; jeden bez druhého vlastne ani nemôže jestvovať). Takéto vymedzenie pojmu je v zhode s biblickou "definíciou" viery: "viera je presvedčenie o tom, čo nevidíme a podstata toho, v čo dúfame (dôverujeme)"(Hb. 11,1, voľ. prek). Sú ľudia ľahkoverní: uveria všetkému bez toho, aby zapochybovali, najmä ak správa prichádza z nejakého "oficiálneho" zdroja (tlač, rozhlas, televízia, úradné oznámenie). No ľudia rozumní a skúsení (prví na základe racionálnej úvahy, druhí často vplyvom nedobrých skúseností) väčšinou slepo neveria, ale rozlišujú, diferencujú; pritom berú do úvahy najmä dve skutočnosti: a) dôveryhodnosť (spoľahlivosť a autoritu) zdroja správy, tvrdenia b) dôkazy (fakty) Majster Ján Hus rozlišoval tri stupne viery, pričom len tretí stupeň považoval za cnosť: 1. stupeň: ak napr. veríš vyprávaniu "tovariša" (priateľa) alebo iného človeka, takú vieru nemožno považovať za cnosť. 2. stupeň: ani vtedy nie je viera cnosťou, ak veríš "hamfeštom" (t.j. úradným listinám a pápežským listom). 3. stupeň: viera je cnosťou len vtedy, ak veríš Písmu svätému, pretože "to ukazuje pravdu, za ktorú má každý kresťan byť hotový dať svoj život". Z uvedeného vyplýva, že pre Husa je vlastne hlavnou podmienkou viery (uverenia) spoľahlivosť a autorita zdroja, jeho dôveryhodnosť (dôvera v neho): ak je tým zdrojom Boh (Jeho Slovo), nemôže byť pochýb o pravdivosti (správy, zvesti, výstrahy, sľubu atď.). Ostatné zdroje môžu byť nepravdivé, pochybné; a veriť, ak zdroj nie je dôveryhodný, je nespoľahlivé, často nebezpečné - v žiadnom prípade takúto vieru nemožno pokladať za cnosť (takouto vierou sa kresťan veru nemôže "chváliť"). A ako je to s dôkazmi? Opiera sa aj kresťanská viera a biblická pravda o dôkazy? Mnohí si možno myslia, že dôkazy (fakty) sú pre vieru cudzie (že napr. rozdiel medzi vedou a vierou spočíva práve v tom, že veda sa opiera o dôkazy, fakty, a viera "iba o presvedčenie"). Ale nie je tomu tak; viera sa tiež opiera (a vždy sa opierala) aj o dôkazy. Sám Ježiš Kristus presviedča svojich poslucháčov neraz aj pomocou dôkazov: "... keď nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte!"(Jn. 14,11). "Skutkami" tu môžeme rozumieť to, čo Ježiš konal (uzdravovanie, kriesenie mŕtvych, iné "mocné skutky", čiže zázraky); svedčí o tom aj ďalší Ježišov výrok: keď ďakuje nebeskému Otcovi, že ho vypočul a vzkriesil Lazara, hovorí: "Ja som vedel, že ma vždy vyslýchaš, ale pre ten zástup, ktorý tu stojí, som to povedal, aby verili, že si ma ty poslal"(Jn. 11,42). Ježiš teda považoval za celkom normálne a vhodné podať okolostojacim dôkaz, aby verili... Ale aj na iných miestach NZ i SZ nachádzame veľa príkladov, keď Boh (napríkl. prostredníctvom prorokov, alebo priamo) podal ľuďom nejaký "hmatateľný" dôkaz, aby rozptýlil ich pochybnosti, aby posilnil ich vieru. Pravdaže, dôkazy môžu byť rôzneho druhu. Nemusia mať iba charakter neobvyklej udalosti (zázraku), ale môžu to byť aj skutočnosti, ktoré máme stále na očiach, takže sa stali pre nás "všednými". Apoštol Pavel napr. píše v Rim. 1,18-19: "... je im zjavené (t.j. majú dôkazy o tom) čo môžu vedieť o Bohu; sám Boh im to zjavil.... Jeho večná moc a božskosť sa od stvorenia sveta... môžu pozorovať z Jeho diel..." Inými slovami: každý, kto má oči, uši a dokáže uvažovať, má okolo seba (v živej i neživej prírode, ktorá je Božím dielom) veľa dôkazov (viditeľných, hmatateľných) o Bohu, Jeho múdrosti a všemohúcnosti. Teda Božie dielo, či už Jeho stvorenstvo, alebo Jeho riadenie života národov i jednotlivcov, je jasným dôkazom nielen o Jeho existencii, ale i o Jeho múdrosti, veľkosti, moci. Naša viera sa teda môže oprieť o dôkazy, fakty; v žiadnom prípade to nemusí a nemá byť "slepá viera". Hľadanie dôkazov, presviedčanie (seba i iných) o pravdivosti toho, čo nachádzame v Písme, teda nie je znakom neviery, pochybností, naopak je to spôsob upevňovania viery prostredníctvom dôkazov. Nakoniec, aj ap. Pavel napomína: "Všetko skúmajte, dobrého sa držte!"(1.Tes. 5,21). Ak človek hľadá dôkazy viery, vôbec to nemusí znamenať, že chce iba zahnať svoje pochybnosti. Môže hľadať (zhromažďovať) dôkazy napr. preto, aby jeho evanjelizácia, popr. apológia (obrana kresťanského učenia pred skeptikmi a nepriateľmi) bola účinnejšia. Najmä v dnešnej dobe, keď početné vedecké dôkazy jednoznačne vyvracajú jeden po druhom piliere evolučnej teórie, keď sa ukazuje, že vedecké fakty sú plne v súlade s biblickou správou o vzniku sveta, života, druhov, človeka, je vhodné tieto dôkazy využívať (zverejňovať, šíriť) pre obnovenie alebo posilnenie viery tých, čo doposiaľ tápali, pochybovali, blúdili. Využívanie dôkazov (zjavných faktov i logických záverov) vôbec neodsúva nabok úlohu Ducha svätého pri získaní a udržiavaní viery, pretože viera, dôkazy a pôsobenie Ducha Božieho - to všetko pôsobí synergicky, navzájom sa ovplyvňuje a podporuje.

Pravda

V dnešných časoch je pod vplyvom "ideálov" "osvietenského humanizmu" v móde tvrdiť, že treba rešpektovať, tolerovať rôzne (i úplne protichodné) názory. Týka sa to najmä otázok viery, náboženstva, a teda aj morálky. S nahradením Božích pravidiel (v živote jednotlivcov i v spoločnosti) pravidlami, či skôr chaosom, zmätkami, založenými na celej škále špekulácií filozofov a politikov, sa prestalo veriť v absolútnu pravdu (ktorou môže byť iba pravda Božia); pravda sa stala "relatívnou." (Aby nedošlo k omylom, slovo "Pravda", ak budeme mať na mysli absolútnu pravdu, budeme odteraz písať s veľkým "P"; ak pôjde o iné "pravdy," budeme naďalej písať malé "p"). Relatívna pravda vlastne znamená, že v podstate každý človek môže mať "svoju pravdu"; ale ktorá je potom tá pravá? Vlastne žiadna - "relatívna pravda", keďže nemá všeobecnú platnosť, nemôže byť skutočnou pravdou. Ale ešte horšia ako relatívna pravda, je tzv. "polopravda" (t.j. pravda zámerne deformovaná tak, že sú zamlčané podstatné fakty, čím nadobúda tvrdenie presný opak skutočnosti). "Polopravda" je horšia než otvorená lož, lebo je lžou zákernou, rafinovanou. Povedali sme si, že Pravda a viera spolu súvisia (spomeňte si na citát majstra Jána Husa o tom, že "veriť Písmu svätému, ktoré (ako jediné) ukazuje Pravdu, je cnosťou". Podívajme sa, čo tento veľký bojovník za pravú vieru a Pravdu napísal v liste, ktorý poslal z kostnického väzenia krátko pred svojou mučeníckou smrťou svojim priateľom v Čechách: "... věrný křesťane, hledej pravdy, slyš pravdu, učse pravdě, miluj pravdu, braň pravdu až do smrti; neb pravda tě vysvobodí od hříchu, od ďábla, od smrti duše a konečně od smrti věčné..." Pre Husa to neboli iba slová, proklamácie; on celý svoj veľmi aktívny život zasvätil pravde, vlastne viere založenej na Pravde: hľadal Pravdu, a keď ju poznal, neohrozene za ňu bojoval, a v tom boji priniesol najväčšiu obeť - podstúpil krutú smrť v plameňoch hranice, ktorú pod ním zapálili práve tí, čo sa zišli na kostnickom koncile s cieľom "opravit" a "ochránit" vieru. Aj oni teda mali vieru, ale vieru bez Pravdy, vieru, ktorá práve preto, že ignoruje Pravdu, nie je pravou, spasiteľnou, ako hovorí J.Hus "nie je cnosťou"). Vzťah medzi vierou a pravdou je teda taký, že pravou (spasiteľnou) vierou môže byť iba viera založená na Pravde; a Pravdou je iba to, čo vychádza od Boha (čo je obsiahnuté v Jeho Slove). Človek nemôže na vieru a Pravdu pasívne čakať. Musí ich hľadať! Písmo na viac ako 50 miestach hovorí o tom, že treba hľadať Hospodina (napr. 5.Mj. 4,29; 1.Kor. 16,11; 2.Kor. 15,4 atď.), a hľadať treba, pravdaže, i Jeho Pravdu. Keď ju človek nájde, vieru dostane od Boha ako dar. Ale aj keď človek nájde Pravdu, keď dostane dar viery, jeho viera nemôže zostať iba nejakým pasívnym pritakaním nájdenej Pravde, ale musí viesť k činom. Boh totiž dá človeku (prostredníctvom svojho Ducha) nielen poznanie Pravdy, dá mu nielen dar viery, ale urobí aj hlbokú premenu jeho mysle (metanoiu), a tak človek získa silu a schopnosti k svedectvu o viere a o Pravde. Keďže samotný človek nie je pánom (majiteľom) Pravdy (môže ju nachádzať iba s Božou pomocou), a keďže viera je darom Božieho Ducha, šíriť vieru alebo "naprávať" Pravdu iba ľudským úsilím, či dokonca násilím je nezmysel a hriech . Vyššie sme sa zmienili o vzťahu Pravdy k viere (za chvíľu si povieme o jej vzťahu k slobode), ale rád by som upozornil aj na jej vzťah k spravodlivosti a správnosti. Je evidentné, že všetky tri slová (pravda, spravodlivosť, správnosť) majú rovnaký základ. Ale nejde tu iba o etymologickú, ale aj o významovú príbuznosť: to, čo je pravdivé, je i správne a spravodlivé. Ak sa napr. v Písme vyžaduje od človeka, aby konal spravodlivo, netýka sa to iba rozhodovania v súdnych sporoch, ale vo všetkom: spravodlivo konať znamená správne - na základe poznanej Pravdy - sa rozhodovať, a to vždy a všade.

Sloboda

Z trojice hodnôt, o ktorých tu uvažujeme, je dnes (vlastne už od čias "osvietenstva") najpopulárnejšia sloboda. Od pradávna v mene viery, pravdy a slobody ľudia bojovali, zomierali, ale najviac krvi pretieklo predsa len v mene slobody. No vždy bolo aj najviac zmätkov v otázke chápania slobody. Čo je vlastne sloboda? Je to možnosť "vyvolených" (šľachty, boháčov, príslušníkov určitej cirkvi, triedy, politickej strany) "slobodne" ovládať (a často i vraždiť) ostatných? Pod heslom "sloboda, rovnosť, bratstvo" (liberté, égalité, fraternité) bojovali koncom 18. storočia tisícky Francúzskych revolucionárov, a v mene toho hesla ich neskôr posielali ich "bratia" pod gilotínu. V mene slobody bojovali národy proti koloniálnym mocnostiam, aby potom boli vykorisťovaní (oveľa bezohľadnejšie) "svojimi" vládcami (ktorí často predtým stáli na čele "boja za slobodu"). V mene slobody sa uskutočnilo množstvo sociálnych (a socialistických) revolúcií, aby v ďalšej fáze tieto revolúcie začali "požierať svoje vlastné deti"(likvidovať najprv ich osobnú slobodu, potom často aj ich životy). Alebo je vari slobodou tolerovanie všetkého, bezhraničný liberalizmus? Moderní liberáli, nadväzujúci na "ideály" "osvietenského humanizmu" aj dnes tvrdia, že podstatou slobody je dodržiavanie zásady, "že sa musí tolerovať každý názor"; ale už samotné slovo "musí" v tomto výroku vlastne popiera jeho platnosť. Okrem toho tolerovať "každý názor" znamená v skutočnosti (implicitne) tolerovať aj každý čin; lebo názor plodí myšlienky (úvahy), a tie sú na začiatku každého činu ("... zo srdca pochádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstva, smilstvá, krádeže..."(Mt. 5,19). Ako vieme, Veľká francúzska revolúcia bola tiež iniciovaná, resp. "inšpirovaná" názormi (myšlienkami) humanistických filozofov - spisovateľov, najmä Voltaira a J. J. Rousseaua. Aké boli ich predstavy o slobode? Podívajme sa, čo napísal Rousseau: "Ľudia, ktorí nesúhlasia s názormi väčšiny, by mali byť prinútení, aby súhlasili; je treba ich prinútiť, aby boli slobodní. Tí, ktorí odmietnu, budú odstránení z cesty." Presne podľa tohto "návodu" konali vodcovia všetkých revolúcií a bojov "za slobodu": prinútením si vytvorili "väčšinu" (to nie je v neslobodnej spoločnosti nič ťažkého), a v mene "väčšiny"potom likvidovali ("odstraňovali z cesty") tých, "ktorí odmietli." Niekto možno namietne, že to čo bolo uvedené vyššie, platilo v minulosti (keď spoločnosť ešte nebola dosť vyspelá), ale dnes, keď platia zásady vyspelej, kultúrnej "západnej civilizácie", je to iné. Nie je. Aj dnes vám prikážu (dokonca aj súdne), že musíte, resp. "ako" musíte byť slobodný (presne podľa spomínaných zásad J. J. Rousseaua). Ak ste napr. kresťanom a chcete sa dôsledne riadiť kresťanskými (Božími) zásadami, čoskoro narazíte na odpor. Ak napr. budete niektoré v dnešnej spoločnosti bežné javy (najmä v oblasti morálky) nazývať pravými menami a odmietnete konať to, čo od vás vyžaduje "slobodná spoločnosť", budete obvinený z netolerantnosti alebo zo snahy obmedzovať niekoho "ľudské práva". Samotný pojem "ľudské práva"(a podobne aj "práva menšín", "práva detí", "práva zvierat") je veľmi vágny. Kto je oprávnený taxatívne stanoviť, čo je "ľudské právo"? Je ním aj právo zabíjať nenarodené deti, právo šíriť nemravnosť a perverznosť, napr. promiskuitu (eufemisticky "voľnú lásku"), homosexualitu (eufemisticky "inú orientáciu") a ohrozovať tak morálku spoločnosti, útočiť na podstatu a zmysel rodiny? Je "ľudským právom" legálne okrádanie slabších silnými pri niektorých druhoch tzv. "podnikania"? Absolútna sloboda jednoducho neexistuje, vždy niekto stanovuje pravidlá fungovania spoločnosti, aj tej najslobodnejšej (predstavy anarchistov o spoločnosti bez pravidiel je naivnosť, alebo klamstvo; veď oni sami svojim konaním popierajú to, čo hlásajú). Záleží však na tom, kto stanovuje pravidlá (lebo kvalita pravidiel závisí od ich autora). Kresťania tvrdia, že "autorom pravidiel" má byť Stvoriteľ: On jediný vie ako má skutočne "fungovať človek" (ktorý je Jeho dielom) - či už ako indivíduum, alebo ako súčasť spoločenstva ľudí. Boh svojim tvorom dal aj "návod na život" - vrodené inštinkty, a človeku (svojmu "obrazu") naviac dal svedomie, ale i písané pravidlá (prikázania); iba dodržiavanie tohto "návodu" môže zaručiť dobré "fungovanie života" jedinca i spoločnosti (aby bol každý slobodný, ale pritom aby nenarúšal slobodu iných). Človek je hriešny a nedokonalý, a na viac je egoistický; ak on stanoví "pravidlá", tie vždy budú nedokonalé: buď budú zvýhodňovať jedných na úkor iných (budú ohrozovať niečiu slobodu), alebo budú ohrozovať zdravie (morálku), a teda i fungovanie spoločnosti; najčastejšie však oboje. Pán Ježiš Kristus hovorí: "Ak zostávate v mojom slove, ste naozaj mojimi učeníkmi. Poznáte pravdu a pravda vás oslobodí"(Jn. 8,31-32). Teda nielen viera, ale aj sloboda súvisí s pravdou. A Pravda, ako vieme, je iba u Boha. Ježiš je tou Pravdou "Ja som cesta i pravda i život"(Jn. 14,6), pretože jeho slovo (jeho učenie) je Božím slovom: "...ja som nehovoril sám zo seba, ale sám Otec, ktorý ma poslal, mi prikázal čo povedať, a čo hovoriť"(Jn. 12,49). Ak človek alebo spoločenstvo ľudí opustí Boha, stratí s vierou aj pravdu, a s pravdou aj skutočnú slobodu.

Na záver - by som rád pripomenul pár skutočností:

1. Tých kresťanov, ktorí sa sústreďujú výhradne na význam Ježišovej obete, a nevenujú dosť pozornosti jeho učeniu (tomu, čo nám oznámil a prikázal), chcem upozorniť, že vlastne ignorujú, popierajú Kristovo evanjelium.

2. Tzv. "kresťanským evolucionistom" pripomínam, že Ježiš sa vo svojich rečiach neraz odvolával na SZ, najmä na knihu Genesis (spomínal napr. Adama a Evu, potopu sveta, Abraháma a pod.). Uvedomte si, že prelakovaním ateistickej evolučnej teórie "kresťanským náterom" nezmodernizujete evanjelium, ale ho spochybňujete, pretože vlastne robíte z Ježiša Krista klamára.

3. Tým, čo sa snažia"interpretovať Písmo v duchu moderných ideológií" (napr. Darwinovej), chcem zdôrazniť, že ak Boh vo svojom Slove niečo oznamuje (alebo prikazuje alebo zasľubuje), tak to myslí tak, ako hovorí. Spochybňovanie Písma (v zmysle "Naozaj to Boh povedal?" alebo "Boh to myslel inak, ako to povedal") je tá najbezočivejšia metóda, ktorou satan (obyčajne prostredníctvom filozofov, ale často i teológov) chce podkopať autoritu a vládu Boha.

4. Tým, čo sa oháňajú dogmami, odkazujem, že Pravda je v Božom slove, a nie v cirkevných dogmách (ktoré sú často dielom ľudí odchovaných pohanskou filozofiou). Mnohé dogmy (staré i nové) totiž protirečia Božiemu slovu - sú teda škodlivé, a treba ich opustiť; a tie čo sú s ním v zhode, sú vlastne zbytočné (pretože stačí sa riadiť priamo Božím slovom, nie dogmou, ktorá je iba jeho interpretáciou).

5. Tým, ktorí sa "v mene pokoja" (v zbore, cirkvi) chcú všemožne vyhnúť "pálčivým témam" (zo strachu alebo pohodlnosti), chcem pripomenúť, že Ježiš Kristus často rušil "pokoj farizejov a zákonníkov" - odmietal ich "dogmy" ("ľudské podania", "rozkazy" - Mk. 7,7-8; Mt. 15,9), veľmi často otvorene a ostro s nimi polemizoval. Dokonca prehlásil, že "neprišiel nato, aby zaviedol pokoj"(Mt. 10,34). Nebuďte ako proroci, ktorí "hovoria: "Pokoj", kým niet pokoja (Ez. 13,10; Jr. 6,14). Problémy a témy, ktorým sa vyhýbate "aby bol pokoj", nakoniec prepuknú v plnej sile, a potom bude (niekedy definitívne) koniec vášmu pokoju.

6. Tých ľudí, ktorí opustili Boha, ale sú zhrození morálkou (vlastne nemorálnosťou) dnešnej spoločnosti a sentimentálne vzdychajú po "starých dobrých mravoch", upozorňujem, že návrat k morálke sa nemôže uskutočniť bez návratu k Bohu.

7. Všetkým čitateľom chcem zopakovať (ako zhrnutie toho, o čom sme tu spolu uvažovali), že viera, pravda a sloboda sú naozaj vzácnymi pokladmi, ale len vtedy, ak sú všetky tri spolu (pôsobia totiž synergicky a sú navzájom podmienené); a že viera nemá byť "slepou", pravda nesmie byť "relatívnou" (alebo"polopravdou") a sloboda "bezhraničnou" (alebo vyhradenou len pre "vyvolených").

(Zmena a Rast)

Misia k pohanom

Úvod

Jednou z užitočných vecí, ktoré zo štúdia Pavlových misijných ciest môžeme načerpať, je že sa môžeme dozvedieť, za akých historických okolností sa na naše územie a k jednotlivcom dostalo učenie apoštolov a prorokov, ako je dnes uložené v spisoch Nového zákona. Ďalšie čo môžeme uvidieť, kedykoľvek sa pozeráme na šírenie evanjelia smerom von z Izraela do okolitého sveta, je to, že prišlo na konkrétne územia, kde existovali mestá, ľudia, domy, cesty, ulice... Ľudia tej doby i my teraz žijeme teda v podobnom reálnom svete. Niekedy sa môže zdať, že svet 21. storočia a potreby ľudí v ňom, sú úplne iné, ako mal svet prvého storočia. Potrebujeme si ale uvedomiť, že vtedajší ľudia mali potreby veľmi podobné dnešným ľuďom. Bol to zároveň svet práve tak reálny a skutočný, ako je ten náš dnešný. Život ľudí v tom dávnom svete, od ktorého nás delí takmer dvetisíc rokov, nebol vôbec až tak nepodobný tomu nášmu, hoci niekedy máme sklon si to myslieť. Preto pozor na myšlienku: Ó, my to máme dnes ťažké. Žijeme v ťažkej dobe, samé skúšky, zápasy, a svet predtým bol rozprávkový, kde všetko bolo inak, kresťanom tej doby všetko išlo hladko, evanjelium sa jednoducho a bez ťažkostí a problémov zvestovalo. Ďalej môžeme uvidieť jedinečné a neopakovateľné hlavné míľniky v histórii ranej cirkvi. Na jednej strane máme učenie apoštolov, ktoré zostáva aj pre nás a spolu s ním i vzory, postupy, princípy a príklady ranej cirkvi, ale na druhej strane sú aj určité neopakovateľné veci. Jednoducho história, ktorá sa stala raz a navždy, ale môžeme sa k nej ako keby neustále vracať - zazrieť ju prostredníctvom biblických záznamov a nechať si ju živo vykresliť pred očami. Môžeme, máme a potrebujeme sa nechať vtiahnuť do tých pohnutých udalostí, a tak troška ich prežiť s prvou generáciou veriacich Božej cirkvi a potom si uvedomiť, že my pokračujeme v tej istej viere, v tej istej nádeji, v tej istej láske. A tento boj musíme dobojovať, musíme vydržať, obstáť a vykonať službu. V ranej cirkvi a v počiatkoch jej histórie potrebujeme hľadať vzory a princípy pre službu dnes. Musíme sa pýtať: Čo nás cez históriu ranej cirkvi učí Pán? Čo nás učí Písmo? Aký je tu pre nás príklad, postup? Ak sú tam vzory, postupy, metódy, príklady, ktoré sa nás týkajú - a tých tam je veľa - potom sme povinní ich nájsť a uvedomiť si ich. To bude mať potom obrovský dopad na to, čo a ako robíme, kedy to robíme, akým postupom, akou formou to robíme.

Predpavlovská misia

Chceme zblízka pozrieť na apoštola Pavla, chceme uvažovať o jeho misii, o jeho pôsobení, o jeho osobe. Aby sme však toto všetko dobre zasadili do kontextu a dobre napojili na súvislosti, pozrime sa na to, čo sa zvykne označovať ako predpavlovská misia. Teda potrebujeme ošetriť myšlienku - pre prípad, že by nás chcela napadnúť - podľa ktorej všetko začína až Pavlom alebo že len Pavol je jediný skutočný misionár. Misia po Letniciach, ako napĺňanie Kristovho poverenia, začína úsilím a prácou jeruzalemských apoštolov: "A apoštolovia vydávali s veľkou mocou svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša, a veľká milosť bola na nich na všetkých"(Skutky 4,33). Tento text svedčí o tom, že oni voči povereniu, ktoré im Kristus dal, nezlyhali ani ho nestratili, ani ho neopustili. Zisťujeme teda, že v jeruzalemskej cirkvi sú apoštoli aktívni od začiatku a ešte ich po nejaký čas stále v Jeruzaleme vidíme. Neskôr to však vyzerá tak, že od istého času jeruzalemskí apoštoli viac a viac cestujú. Ďalšia vec, ktorú potrebujeme objaviť, je, že približne v rozpätí prvých troch rokov po Letniciach jeruzalemský zbor zvestuje viac-menej výlučne len Židom a do veľkej miery len v Jeruzaleme a v jeho blízkom okolí (v Judsku). Nevidíme ešte veľmi jednoznačný geografický či územný postup smerom ďalej od Jeruzalema. Až neskôr sa veci pohnú a vidíme pohyb, ktorý nazveme "zvestovanie zo strany rozpŕchnutých jeruzalemských učeníkov". Prečo sa rozpŕchli? Lebo prišlo prenasledovanie po smrti Štefana. Až potom sa do oblastí okolo Jeruzalema a vôbec do celého Judska s množstvom mestečiek a dediniek dostáva životodarné evanjelium: "A tak tí, ktorí sa rozpŕchli, prešli každý svojou stranou a zvestovali slovo"(Skutky 8,4). Početní učeníci, ktorí sa rozpŕchnu pre prenasledovanie, zvestujú Božie slovo a kážu ďalej evanjelium v širokom okolí okolo Jeruzalema. Zdá sa, že sa presúvajú hlavne smerom na sever. Apoštolovia i v tejto etape však naďalej zostávajú v Jeruzaleme. Evanjelista Filip. Medzi rozpŕchnutými je aj evanjelista Filip, ktorý bol pôvodne diakon v jeruzalemskom zbore. Ten zvestuje Krista v Samárii. "A Filip zišiel do mesta Samárie a kázal im Krista."(Skutky 8,5). (Poznámka k slovu zišiel. Jeruzalem je na kopci a preto z Jeruzalema sa vždy len schádza. Preto do Jeruzalema sa ide hore, do Jeruzalema sa vystupuje, ale z Jeruzalema sa len schádza, zostupuje.) Evanjelistom Filipom nastáva vo vzťahoch medzi Židmi a Samaritánmi posun, doslova prielom. Dovtedy Židia nechceli mať kontakt so Samaritánmi, lebo Samaritáni sa odklonili od Mojžišovho zákona tým, že k nemu pripojili aj prvky pohanského uctievania a náboženstva. Mali svoj vlastný posvätný vrch, vlastné formy a obrady, atď. Čiže - z pohľadu Mojžišovho zákona - pre dobré dôvody sa od nich Židia striktne oddeľovali. Posun vo vzťahoch medzi Židmi a Samaritánmi nastal až príchodom evanjelistu Filipa a jeho kázaním. Mnohí samaritáni sa na Filipovo kázanie obrátili a jeruzalemská cirkev vyslala do Samárie svojich zástupcov. Prichádzajú tam apoštolovia Peter a Ján. Evanjelium sa šíri ďalej. Apoštol Peter zvestuje evanjelium v dome Kornélia (Skutky 10). A to je prvýkrát, kedy evanjelium prichádza k pohanom. Kornélius je pohan, nie je Žid, nie je obrezaný. Síce sa bojí Izraelského Boha a rozoznáva jeho existenciu, ale to nemení na skutočnosti, že z pohľadu toho, ako si Boh vytvoril svoj zvláštny a oddelený národ Izrael, je pohan. Kornelius stojí mimo izraelského spoločenstva, mimo izraelský ľud. V jeho dome nastáva zlom a evanjelium sa na zvláštne Božie vedenie dostáva ku Kornéliovi ako k prvému pohanovi. Tým začína éra zvestovania medzi pohanmi. Jeruzalemsky zbor sa musí ešte dlho vyrovnávať s tým, že misia medzi pohanmi a zvestovanie evanjelia pohanom je reálna skutočnosť. Oni to teoreticky dobre vedeli z Kristovho príkazu (Matúš 28,19 a Skutky 1,8), ale kým sa im to dostane pod kožu, tak to ešte chvíľu trvá. Peter u Kornélia ako keby otvorí éru zvestovania evanjelia pohanom, a tým aj pohania môžu počuť spasiteľnú správu o Pánovi Ježišovi. Dvere evanjelia pre pohanov sú už otvorené, no i tak ešte stále rozpŕchnutí jeruzalemskí učeníci so zvesťou spásy oslovujú len Židov: "A tak tí, ktorí sa rozpŕchli pre súženie, ktoré bolo povstalo za času Štefana, prešli až do Fenície a na Cyprus a do Antiochie, nehovoriac nikomu slova, jedine Židom."(Skutky 11,19). I tu sa ale niečo začína prelamovať, lebo ďalší verš hovorí: "A boli z nich niektorí mužovia Cyprania a Cyréňania, ktorí príduc do Antiochie, hovorili aj hellenistom, zvestujúc im Pána Ježiša." Lukáš v knihe Skutkov podáva hutný koncentrát informácií. Časť prenasledovaných učeníkov postupuje na sever až zhruba do prímorských krajov, do Fenície, ale zvestujú len Židom, teda len tam, kde sú synagógy, kde sú židovské komunity. Takto medzi Židmi kážu Pána Ježiša ako jedinú cestu k Bohu a jediného Vykupiteľa. Lukáš ale píše, že časť týchto učeníkov boli pôvodom ľudia z Cypru. To je stredomorský ostrov, ktorý mal aj veľké židovské komunity, avšak geograficky už nepatril k Izraelu. Lukáš uvádza, že títo Cyprania a Cyréňania (to sú ľudia - Židia, ktorí boli usadení v severnej Afrike, v meste Cyréna), postupujú hore a časť z nich postúpi až na miesto, ktoré bude pre šírenie evanjelia, a teda aj pre naše ďalšie štúdium, veľmi kľúčové. Tým miestom je sýrska Antiochia. V Antiochii zvestujú už nielen Židom, ale aj helenistom. Helenisti - toto slovo označovalo ľudí židovského pôvodu, ktorí ale už žijú do veľkej miery podľa gréckej kultúry. Hovorili po grécky a dodržiavali rôzne grécke zvyky. Obliekali sa, jedli a trávili voľný čas nejakým typickým spôsobom pre grécku kultúru, v ktorej žili. Môžeme povedať, že helenisti sú pogréčtení Židia. Boli obrezaní a hlásili sa k židovstvu, ale ich spôsob života je z veľkej časti už grécko-rímsky - z dnešného pohľadu by sme povedali že sekulárny, teda svetský. Nie sú ani zďaleka dôslední v dodržiavaní Mojžišovho zákona a jeho mnohých ustanovení, a preto sa ich judskí (striktní) Židia do značnej miery stránili, oddeľovali sa od nich. Je to už veľká vec, ktorú Lukáš spomína, že niektorí učeníci už zvestovali aj helenistom. Sýrska Antiochia v biblických dobách (v prvom storočí) patrila do sýrskej provincie Sýrie a dnes je to už územie Turecka. V sýrskej Antiochii z tejto misie jeruzalemských rozpŕchnutých učeníkov vznikol cirkevný zbor a tu sa už zvestuje aj helenistom. Misia, o ktorej sme doteraz hovorili, je nezávislá od Pavla. Nijakým spôsobom sa priamo na nej Pavol nepodieľal. Toto je dôležité uvedomiť si preto, aby sa v nás neusadila predstava, že bez Pavla sa nič v šírení evanjelia v období ranej cirkvi neudialo. To by rozhodne nebola správna predstava. Samozrejme, ďalej chceme vidieť Pavlovu úlohu. Ale aby sme ju pochopili správne, potrebujeme si najprv mozaikovito vyskladať celok počiatočnej histórie cirkevnej misie, kedy ešte pred objavením sa Pavla v Antiochii, dejú sa mocné veci a vážne udalosti, ktoré s Pavlom nemajú jednoznačnú a priamu súvislosť. Keď toto už máme ako pozadie, tak nás ďalej bude zaujímať sám apoštol Pavol. A to, ako vstúpi do zvestovania evanjelia, ako ho Boh použije, ako bude v rámci celku ranej cirkvi so svojimi darmi, so svojím povolaním, so svojimi schopnosťami, so svojou jedinečnou úlohou fungovať. Táto prvá časť teda predstavuje isté pozadie, na ktorom budem v ďalšom vykresľovať postavu Pavla a jeho pôsobenie. Len takto získame dobrý obraz tejto historickej epochy fungovania ranej cirkvi.

(Ján Šichula)

                                                                             BIBLIA

     "Ostňom smrti je hriech... No vďaka Bohu, ktorý nám dáva víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista!"