Láska hodná dávania/Max Lucado

Pramene hnevu

Pohľad na dvoch bratov nevyvoláva hneď podozrenie. Keď ich vidíme, ako odchádzajú z modlitbového stretnutia, možno si ich ani lén nevšimneme. Ako medzi mnohými súrodencami, sú medzi nimi rozdiely. Jeden sa viac podobá na mamu, druhý viac na otca. Jedného to viac ťahá k dobytku, druhého zaujíma poľnohospodárstvo. Okrem týchto drobností, sú si podobní. Hodia sa k sebe. Vyrastali v rovnakých podmienkach. Vystrájali na tých istých kopcoch. Hrali sa s tými istými zvieratami. Hovoria tým istým prízvukom. Uctievajú rovnakého Boha. Tak prečo jeden druhého zabil? Prečo taký vražedný útok? Čo sa stalo, že jeden brat sa obrátil proti druhému a prelial jeho krv? Prečo zabil Kain Ábela? Aby sme dokázali odpovedať na túto otázku, musíme si ju položiť v širšom kontexte. Za témou vraždy sa z hmly vynára otázka hnevu. "Kain sa veľmi rozhneval"(Gn. 4,5). Rozhodne sa veľmi nazlostil. Dosť na to, aby vraždil. Čo ho rozzúrilo? Hnev sám o sebe nie je hriechom. Emócie sú Božím nápadom. "Hnevajte sa," prízvukuje nám Boh, "ale nehrešte"(Ef. 4,26). Je možné cítiť to isté, čo cítil Kain bez toho, aby sme urobili, čo urobil on? Hnev nie je hriechom, ale môže viesť k hriechu. Možno ťa tvoj hnev nepovedie k tomu, aby si prelial nevinnú krv, ale spôsobí, že budeš precitlivelý, podráždený, výbušný, urážlivý alebo stratíš nervy. Tieto prívlastky som nevymyslel ja. Ale Pavol. Podľa tohto apoštola, láska nie je: "precitlivelá", "podráždená", "výbušná", "urážlivá" a láska "nestratí nervy". Kaina ovládlo toto všetko a ešte viac. Ale prečo? Prečo tak ľahko vybuchol? Odpoveď opätovne nachádzame v texte: "A Pán zhliadol na Ábela a na jeho obetu. Na Kaina a na jeho obetu však nezhliadol. Kain sa veľmi rozhneval a zamračila sa mu tvár, cítil sa odmietnutý."(Gn. 4,4-5). Zaujímavé. Toto je vo Svätom písme prvá zmienka o hneve. Od tohto miesta až po poslednú stránku s nakreslenými mapami sa nečakane vynorí ešte štyristokrát, ale toto je prvá zmienka. Pristavil auto až k obrubníku, vystúpil z neho a pozerá, kto to s ním sedí na prednom sedadle - odmietnutie. Hnev a odmietnutie v tom istom rozsudku. Nie je výnimočné, že sa vo Svätom písme táto dvojica objavuje spoločne. Hnev podpálil mnohé stránky. A nie raz bol spolupodpaľačom aj jeho kamoš - odmietnutie. Jakubovi synovia mali dojem, že ich otec odmietol. Rozmaznával Jozefa a ich zanedbával. Výsledok? Bratia sa na Jozefa nahnevali. Jozefovi "bratia videli, že ho má otec radšej ako všetkých ostatných synov, začali ho nenávidieť a neboli schopní prívetivo sa s ním rozprávať"(Gn. 37,4). Saula odmietol jeho ľud. Za svojho hrdinu si zvolili obľúbeného Dávida a dali mu prednosť pred ustanoveným kráľom. Výsledok? Saula to dožralo. "Natešené ženy nôtili a hovorili: "Porazil Saul svojich tisíc, ale Dávid svojich desaťtisíc." Vtedy sa Saul veľmi nahneval" (1.Sam. 18,7-8). Boh odmietol Dávidove konanie. Jeho plán presunúť archu na koči sa Pánovi nepáčil. A keď sa Oza dotkol toho, čoho sa dotýkať nemal, "Boh ho tam udrel... a zomrel"(2.Sam 6,7). Predtým sa Dávid bál, teraz zúril. "Dávid sa nahneval preto, že Pán zasadil Ozovi úder"(2.Sam. 6,8). A Jonáš. Tento chlapík mal veľrybí problém s hnevom. (Prepáčte, neodolal som.) Nemal pocit, žeby si obyvatelia Ninive zaslúžili odpustenie, ale Boh mal iný názor. Tým, že im Boh odpustil, odmietol Jonášov názor. A ako sa cítil Jonáš? "Jonášovi sa to veľmi nepáčilo a nahneval sa"(Jon. 4,1). Nechcem zjednodušovať komplexnosť a zložitosť emócií. Hnev má mnohé príčiny: netrpezlivosť, nenaplnené očakávania, stres, rozhodcovia, ktorí nie sú schopní vidieť nedovolené bránenie, aj keby ste im to nakreslili na garážové dvere - prepáčte, spomienka na futbal na strednej škole. Hnev má mnoho polien, ale podľa opisu vo Svätom písme je najhrubším a najhorúcejším kusom dreva odmietnutie. Veľmi nezvyčajná udalosť mi vytvorila možnosť zažiť to na vlastnej koži. Spolu s manželkou a dcérami som išiel nakupovať. Patrí to k životu otca troch dcér. Nie som horlivým nakupujúcim, zvyknem tento čas stráviť s knihou v ruke. Vchádzame do nákupného centra, ony zháňajú zľavy, ja kreslo. (Typ pre maloobchod: zopár sklápacích sedadiel by viedlo k rapídnemu vzostupu predaja). V tomto obchode som kreslá nenašiel. Bol to mastný, hriešne drahý obchod, v ktorom predpokladali, že by sa nikomu nechcelo sadnúť si vedľa tých kreatúr, na ktorých viseli handry. Takže som si našiel roh, sadol som si a vstúpil som do fiktívneho sveta. "Hm, hm." Zdvihol som zrak a videl som špičky topánok na vysokom opätku. "Hm, hm." Keď som dvihol hlavu, videl som zamestnankyňu s vyčesanými vlasmi a okuliarami s úzkym čiernym rámom. "Neseďte na zemi." Myslel som si, že so mnou súcití. "Nevadí mi to. Okrem toho, nevedel som nájsť kreslo." Jej odpoveď sa niesla tónom napálenej učiteľky tretieho ročníka ZS. "Je neprípustné sedieť na zemi." Neprípustné sedieť na zemi? Znie to, akoby mi povedala: "Je neprístupné dať si vytrhnúť zub múdrosti!" Ak by som mal na výber, určite by som si vybral kreslo. "Nenašiel som kreslá," povedal som jej. "Nemáme kreslá," povedala tak mrzuto, že teplota v miestnosti klesla na nulu. "Ale ja si chcem sadnúť," namietal som, zatínajúc zuby. "Nechceme, aby u nás ľudia sedeli," poúčala ma. Moja matematika končila. To nedávalo zmysel. Vstúpil som do tohto obchodu so štyrmi ženami, ktoré majú slabosť na drobné kabelky s cudzími názvami. Nemali by mi ponúknuť minerálku a masáž? "Tak teda dobre, postavím sa. Pôjdem von." O-o-ó, Max, tvrďas. Oprel som sa o budovu a zúril som. Prečo som sa nahneval? Čo vyprovokovalo moju frustráciu? V celom komplexe vecí by táto udalosť nemala vyraziť seizmickú ihlu. Tak čo ma rozrušilo? Zúžil by som to do jedného jediného slova. Odmietnutie. Predavačka ma odmietla. Neprijala ma. Znásobte tento pocit miliónkrát a pochopíte hnev odmietnutého tínedžera alebo rozvedeného človeka. Ja som nepoznal tú paniu, a predsa som sa nahneval. Čo sa stane, keď niečo také zacítite od svojho nadriadeného, priateľa alebo učiteľa? Zraní to. A pretože si sám zranený, vzplanieš. Precitlivenosť, široké lakte, nadávanie, trieskanie dverami, žiadanie toho, na čo máme právo, aj keď to nepotrebujeme, a veci tohto typu. Hnev je obranný mechanizmus. Predstavme si tínedžera, ktorého otec zavolal na koberček. Otec vymenúva celý zoznam vecí: zlé známky, porušený zákaz vychádzok, nepoupratovaná izba. Každé obvinenie štuchne chlapca do hrude. Cúva a cúva a cúva, až kým si neuvedomí, že medzi ním a otcom je Grand Canyon. Jeho počiatočná reakcia je mlčanie a hanba. Skláňa sa nižšie a nižšie. A kdesi sa prekročí hranica a nakopnú sa vrodené pudy a chlapec úder opätuje. "Mám to vieš kde!" Postaví sa a vyrúti sa preč. A čo taký španielsky imigrant v malom anglickom mestečku? Coľkokrát si ho môžu doberať za jeho prízvuk, zosmiešňovať ho pre jeho meno a prehliadať ho pre jeho farbu pleti, kým mu neujde ruka a niekoho neudrie? Pozrime sa na ženu, ktorá má necitlivého manžela. Všetky ženy v kancelárii dostali na Valentína pohľadnicu alebo kvety. Neprestajne vyzerala donáškovú službu a čakala, že sa konečne pristaví aj pri nej. Ale nestalo sa. Vracala sa z práce domov a uvažovala: "Určite si niečo nájdem na stole." Stôl je prázdny. Zvoní telefón. To je on. Bude meškať k večeri. Žiadna zmienka o sviatku Valentína. Zabudol. Ako mohol zabudnúť? Keď sa to stalo minulý rok, bola smutná. Keď sa mu niečo podobne stalo na Vianoce, zranilo ju to. Ále keď zabudol aj na ich výročie, jej srdce skamenelo. A teraz? Po lícach jej padajú horúce slzy. Odmietnutie vedie k hnevu. A keď nás dokáže nahnevať odmietnutie ľudí, o čo viac sa nás dotkne, ak sa cítime odmietnutí Bohom?..→ 

Božie slovo k zboru v Ríme

"... ktoré vopred zasľúbil (evanjelium) skrze svojich prorokov vo svätých písmach."(Rímskym 1,2).

"... všetkým, ktorí ste v Ríme, milovaným Božím povolaným svätým: milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, a od Pána Ježiša Krista!"(Rímskym 1,7).

Podľa verša Rímskym 1,1-2 vieme, že evanjelium Boh zasľúbil skrze svojich prorokov vo Svätých Písmach. Pavol tým tu hovorí, že to nie je terajšia novozákonná správa, nie je to niečo nové, čo tu ešte nebolo. Pavol prehlasuje tú istú správu, ktorú prehlasujú proroci v Starom zákone. Oni hovoria o tom istom Mesiášovi, o ktorom teraz v liste Rímskym hovorí Pavol. Verili, že je to len cez Mesiáša, že sa človek môže zachrániť. Boží plán spásy bol celý zjavený v Starom zákone. Hovorí o prichádzajúcom Mesiášovi, o narodení z panny v Betleheme, že jeho meno bude Immanuel, že bude zbitý a ukrižovaný, že bude svetlom nielen Židom, ale aj pohanom. To všetko je napísané v Starom zákone a zjavené jasnejšie v novozákonných spisoch. V Písme čítame, že všetci veľkí patriarchovia viery boli zachránení tak isto, ako my - vierou (pozri Židom 11 kapitolu). Nikto nebol spasený z dodržiavania zákona, ale vierou v Ježiša Krista. Tak hovoril Peter vo svojej kázni v dome Kornélia: "Jemu vydávajú svedectvo všetci proroci, že odpustenie hriechov dostane skrze jeho meno každý, kto verí v neho." Peter jasne veril, že v starozákonných spisoch sa hlása spasenie z viery a že každý prorok Starého zákona to káže tým istým spôsobom. Pavol povzbudzuje mladého pastora Timotea slovami: "Ale ty zostávaj v tom, čomu si sa naučil a o čom si sa presvedčil vediac, od koho si sa naučil a že od detinstva znáš sväté písma, ktoré ťa môžu učiniť múdrym na spasenie skrze vieru v Kristu Ježišovi."(2.Tim. 3,14-15). Hovorí mu: "Pamätaj na to, na tie Písma, ktoré si sa učil od detstva, pamätaj na ne, pretože sú schopné priviesť ťa k spaseniu skrze vieru." Timotea učili starozmluvné Písma. To bolo všetko, čo vtedy mali. Evanjeliá a epištoly vtedy ešte neboli napísané. Od svojej mladosti Timotej čítal prorokov. Posolstvo sa nezmenilo. Evanjelium sa vždy kázalo iba jedno. Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes i naveky, a tak vieme, že posolstvo evanjelia Ježiša Krista je večné: "Ten, ktorý uverí v samotného Ježiša Krista, bude mať spasenie a odpustenie hriechov - a narodí sa znovu." Vo veršoch 3 a 4 Pavol do Ríma píše: "o svojom Synovi, pošlom zo semena Dávidovho podľa tela určenom Synovi Božom v moci podľa ducha svätosti zo zmŕtvychvstania mŕtvych, o Ježišu Kristovi, našom Pánovi". Čítame, že evanjelium je Božie posolstvo, je od Boha a týka sa Ježiša Krista. On je jeho cieľom. On je aj jeho témou. On je ten, o kom je celé evanjelium. Vo verši 3 nám Pavol ukazuje ľudskú stránku Ježiša Krista. Ukazuje, že to bol muž, človek, patriaci do rodovej línie (pokolenia) kráľa Dávida. Vieme, že Ježiš Kristus nebol len Boh, ale bol aj človek. V Izaiášovi v kapitole 11 čítame, že príde z koreňa Jesseho a v Jeremiášovi 23, že bude výhonok z koreňa Dávidovho. O Ježišovi Kristovi bolo predpovedané, že príde ako človek a z kráľovskej línie Dávida. Narodil sa zo ženy Márie, panny, a tak sa starozákonné proroctvo naplnilo a Ježiš Kristus prišiel medzi ľudí ako človek. Vieme, že vďaka jeho ľudskosti môžeme byť spolu s ním. Máme Boha, s ktorým môžeme mať vzťah. On sa stal človekom, aby žil práve tak, ako ja a ty, ale bez hriechu. Máme Boha, ktorý s nami cíti. Čítame, že bol pokúšaný každým spôsobom tak ako ty a ja. Čítame, že: "...nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol súcitiť s našimi slabosťami, ale pokúšaného vo všetkom, podobne nám, bez hriechu."(Židom 4,15). Ježiš Kristus vie, ako je to tu na Zemi. On bol človek a chápe naše pokušenia. Chápe zlo, ktoré sa nám deje, chápe aj naše skúšky a súženia, chápe aj únavu a hlad a každú vec, ktorou prechádza zlomené srdce, atď. Ježiš Kristus s tebou cíti, lebo on tu bol a prešiel všetkým tým, čím prechádzame my. Preto vieme, že máme Boha, ku ktorému môžeme prísť s dôverou. Ježiš Kristus nebol tu na Zemi len ako človek. Bol tu aj ako Boží Syn podľa Ducha Svätosti, ako aj Pavol píše v prvých štyroch veršoch 1. kapitoly. Kristus vstal z mŕtvych. Jeho vzkriesením bolo ukázané a zjavné, že to je ten určený Boží Syn, ktorého poslal Boh (Rímskym 1,4). Vzkriesenie ukázalo, že je Boží Syn, že je Mesiáš, že jeho obeť na kríži bola prijatá Bohom. Svätý Duch prebýval v Kristovi a Kristus nikdy nestratil svoje božstvo. To nebolo tak, že bol Bohom, zobral na seba ľudstvo a odložil božstvo stranou. A nebolo to ani tak, že bol príliš Bohom a málo človekom tak, že by s nami nemohol súcítiť. Aj keď je to pre nás ťažké chápať, on bol naraz úplne aj Boh a naraz úplne aj človek. Pavol vo verši 5 píše: "skrze ktorého (Ježiša Krista) sme dostali milosť a apoštolstvo cieľom poslušnosti viery medzi všetkými národmi za jeho meno". Hovorí, že "skrze neho som dostal milosť a apoštolstvo". Pavol vedel, ako a prečo dostal to, čo dostal. To nebolo preto, že viac študoval. Ani preto, že Boh vedel, že Pavol je dobrý človek. To všetko bolo z milosti. Boh mu dal milosť. Boh mu dal apoštolstvo a jeho zodpovednosť teraz je Boha poslúchať a robiť všetko to, čo mu káže. Pavol nebol spasený kvôli poslušnosti, ale preto, že teraz je spasený, má poslúchať. Tak isto je to aj s nami. Nie sme zachránení skutkami alebo niečím, čo by sme boli urobili alebo robíme. Posolstvo, ktoré rímsky zbor dostal, je to isté, ktoré sme počuli aj my. Práve tak, ako Boh hovoril do Ríma, tak hovorí aj k nám dnes.

Po prvé. Čítame, že boli povolaní v Ježiša Krista (Rímskym 1,7). Pavol píše veriacim, začína Božou láskou a píše: "Boh vás miluje". Všetko začína Bohom a Božou láskou: "My milujeme jeho, lebo on prvý miloval nás."(1.Jn. 1,19). To nie je naša veľká láska k nemu, ktorá by nás zachránila, ale jeho láska k nám: "Ale Boh tak dokazuje svoju lásku naproti nám, že keď sme my ešte boli hriešnikmi, Kristus zomrel za nás."(Rímskym 5,8). Všetko začína Božou láskou a preto rímskym píše: "pamätajte, ste milovaní Boží", a tak čokoľvek sa povie, či vás pokarhám, alebo napomeniem, alebo povzbudím, je to preto, že Boh vás miluje. Vidíme, ako je veriaci milovaný zvláštnym spôsobom. Žiaden neveriaci nie je v Biblii menovaný milovaný Boží. Môžete hľadať dopredu aj dozadu v Biblii. Toto pomenovanie je len pre veriacich, pre Božie deti. On má zvláštnu lásku k svojmu ľudu. Ak si Božie dieťa, tak to, čo tebe aj dnes hovorí, je: "Ty si môj milovaný. Milujem ťa a starám sa o teba, myslím na teba a budem ťa milovať večnou láskou." On ťa pozná tvojím menom. On vie všetko o tebe, aj tie tvoje najhoršie veci a napriek tomu ťa miluje. Ak by si aj ako kresťan nič nevedel o Bohu, tak máš vedieť to, že ťa miluje.

Po druhé. Ty nie si kresťan preto, že si svätý (alebo: že si bol svätý), ale preto, že sme zachránení, sme svätí. On nás učinil svätými a povedal "teraz buďte svätí, teraz žite sväto". Prečo to máme robiť, čítame v ďalšej časti verša 7: "...milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, a od Pána Ježiša Krista!" Boh práve teraz k tebe hovorí cez toto písané slovo: "milosť a pokoj tebe". Prvé posolstvo z tohto verša od Boha Otca a od Pána Ježiša, ktoré je napísané na papieri, je: milosť. Boh ti hovorí milosť tebe, čo je priazeň, ktorá je v rozpore, alebo opačná, voči zásluhám. Dostávaš priazeň, aj keď si zasluhuješ úplnú nepriazeň. Milosť je to, čo dostávaš, aj keď si ju vôbec nezaslúžiš. Boh aj mne dal milosť, hoci som si zasluhoval peklo. Bol som hriešny, bol som klamár, podvodník, cudzoložník a opilec. Nenávidel som zo srdca Boha. Spravodlivé Božie odsúdenie by bolo peklo na celú večnosť a Boží hnev, ale z dôvodov mne neznámych Boh povedal: "Chcem ťa, lebo ťa milujem." Druhé jeho posolstvo je: pokoj. Posolstvo pokoja nie je možné prijať bez milosti. Predtým, než som bol zachránený, nepoznal som pokoj. Ak nie si zachránený, tak nemôžeš poznať pokoj vo svojom živote a ak máš nejaký pokoj, je to falošný pokoj, nie skutočný. Jediná nádej pred tým, než som bol spasený, bola istá smrť, muky pekla a Boží hnev vyliaty na mňa ako následok mojich hriechov - a veľmi som sa toho bál. Často som rozmýšľal: Prečo ešte stále žijem? Ľudia vedia, že Boh existuje, že sa zjavil, ale hovoria: "Nechcem mať s Bohom nič spoločné. Chcem žiť svoj život." Taký postoj som mal aj ja - tak som žil. Mam som chvíle radosti, ale nikdy to nebol pokoj, skutočný pokoj. Boli to v podstate len chvíle plné istého očakávania súdu. Tí, ktorí nepoznajú Krista, môžu očakávať len toto: Môžu očakávať Boží hnev a súd a musia myslieť na to, že pred touto skutočnosťou, pred touto Božou prítomnosťou v ich životoch, nemôžu utiecť. Nie je miesto, kam utečieš pred Božou prítomnosťou. Biblia hovorí, že tí, ktorí neuverili v Ježiša, aby sa stal ich spravodlivosťou, sú už odsúdení. Boží hnev je nad nimi už kvôli hriechu ich neviery: "Kto verí v Syna, má večný život; ale kto nie je vo viere poslušný Synovi, neuzrie života, ale hnev Boží zostáva na ňom."(Ján 3,36). Boh hovorí: "Preto, že si zlyhal a klamal, podvádzal, mal si zlé žiadosti a nenávidel si, a že si neuveril v môjho Syna, kvôli tomu vylejem svoj hnev na teba a nie je žiadne miesto, kde sa môžeš predo mnou skryť." Spomínam si, že ešte pred tým, než som bol zachránený, som toto vedel a čakal som na to, že príde ku mne Boh a zabije ma. Raz sme išli autom po diaľnici v Amerike a vedľa cesty bola umiestnená tabuľa s textom: "Pozor! Skontrolujte si brzdy a dodržujte rýchlosť dolu kopcom". Otočil som sa k priateľovi a povedal som: "Skontroluj brzdy!" a ešte som povedal nahlas: "Ak dnes zomrieme, ja pôjdem do pekla." Spomínam si, ako som v ten večer prišiel domov, išiel som do mojej izby a povedal som: "Potrebujem Ježiša Krista". Vedel som, že existuje, ale nikdy predtým som v neho neveril ako v Spasiteľa. Nikdy som nebol ochotný vzdať sa svojho hriechu a nikdy som nemať skutočný pokoj. Až potom, keď som poznal Božiu milosť, keď mi on odpustil moje hriechy, som mohol mať pokoj s ním. Už som viac nebol Boží nepriateľ, ale kvôli Ježišovi Kristovi som sa stal Božím dieťaťom, jeho synom, a tak, ako každé Božie dieťa, v Ježišovi Kristovi som dostal milosť, lásku a pokoj.

(Jesse Pirschel)

Utrpenie v živote spravodlivého

Na Jóba doľahli dve ťažké rany. Jób však obstál statočne a bezúhonne i v tejto situácii. Nezaprel Boha, ukázal svoju vieru a dôveru v Boha. Účel oboch skúšok sa hádam už naplnil. Teraz by sme očakávali, že snáď už Hospodin dá východisko z tohto trápenia. Ale ako príbeh pokračuje? Vchádzame do tretej a následných kapitol. Vidíme, že táto pritvrdená skúška ďalej pretrváva. Chorobou ranený, stratou postavenia, cti, majetku, detí, a podpory manželky zasiahnutý Jób sa ďalej trápi a trýzni. Nato prichádzajú traja Jóbovi priatelia, aby ho utešovali. Jóbovo pretrvávajúce utrpenie je také veľké, že Jób vzdychá a žalostí, ba dokonca ľutuje, že sa vôbec narodil. Navyše Jób, na rozdiel od nás, nerozumie, prečo sa mu to všetko stalo. Jób si je vedomý toho, že nezlyhal pred Bohom, a preto ho trápi ešte aj to, prečo sa mu tieto veci prihodili. Hovorí: "Nebol som hriešne ubezpečený ani som nemal pokoja ani som neodpočíval, a jednako prišla pohroma"(Jób 3,26). Mnoho ľudí na tejto zemi je hriešne ubezpečených. Buď si myslia, že Boh neexistuje a súd nebude, alebo sa pred Bohom spoliehajú na vlastnú spravodlivosť – spravodlivosť zo skutkov, spravodlivosť zo zákona. Toto ale nie je Jóbov prípad. Jób nie je hriešne ubezpečený. S čím a ako prichádzajú traja priatelia Jóba potešovať v jeho trápení? Prichádzajú ho utešiť "úžasnou múdrosťou". Hovoria mu: "Boh je dobrý, dobré odpláca dobrým a zlé odpláca zlým". To je výborná správa! No ale ako to môže pomôcť Jóbovi v jeho situácii? Oni ho v podstate obvinia: "Jób, ty si musel hrozne zhrešiť, keď sa ti toto všetko hrozné stalo, lebo Boh neodpláca dobrým za zlé, ani zlým za dobré. Ty tvrdíš o sebe, že si dobrý, bezúhonný, priamy, spravodlivý, bojaci sa Boha, chrániaci sa zlého, a napriek tomu sa ti toto všetko stalo. Ty určite zakrývaš svoje prestúpenie. Lebo poznáme Boha: Keby si vyznal hriech a opustil ho, tak sa Boh zľutuje a odpustí ti a odníme tento trest". Jób sa bráni: "Nijakým činom! Ja som takto nezhrešil a nezakrývam svoje prestúpenie." Takéto obviňovanie od priateľov, a Jóbova obrana, sa dookola opakuje. V celej situácii je to Jóbovi dodatočným trápením. Jób vie, že nezhrešil a nezakrýva prestúpenia, a práve preto je zmätený, lebo nechápe, prečo ho tie rany postihli. Napriek tomu, že Jób vie, že nezhrešil, že je bezúhonný, že nezakrýva svoje prestúpenia, rovnako dobre si uvedomuje, že nie je bezhriešne dokonalý: "Zhrešil som; čo ti mám učiniť, ó, ty, ktorý strežieš ľudí? Prečo si si ma postavil za cieľ, aby som bol sám sebe bremenom? A prečo neodpustíš môjho prestúpenia a neodnímeš mojej neprávosti? Lebo teraz už ľahnem do prachu, a keď ma budeš ráno hľadať, nebude ma"(Jób 7,20-21). Toto je dôležité. Jób vie to, čo potrebujeme vedieť aj my, totiž, že ani spravodlivý nie je bezhriešne dokonalý.Takto sa už v starozmluvných časoch odkrýva evanjelium, a síce to, že človek môže pred Bohom obstáť len vďaka spravodlivosti počítanej z viery, nie zo svojej vlastnej spravodlivosti, pretože nikto priamy, bezúhonný, spravodlivý, bojaci sa Boha a chrániaci sa zlého nie je bezhriešne dokonalý. Evanjelium je v knihe Jób poodhalené: "Áno, je pravda, viem, že je tak; lebo veď ako by mohol byť smrteľný človek spravodlivý pred silným Bohom?"(Jób 9,2). To je rečnícka otázka. Ukazuje, že z vlastnej spravodlivosti na Božom súde nikto neobstojí. Človek je odkázaný na spravodlivosť, ktorú mu Boh počíta: spravodlivosť z viery. S Jóbom je to práve tak ako s Abrahámom, a so všetkými, ktorých spomína 11. kapitola listu Židom. Potvrdzujú to aj ďalšie Jóbove výroky: "Ktorému (Bohu sudcovi), i keby som bol spravodlivý, neodpoviem; svojho sudcu budem pokorne prosiť o milosť"(Jób 9,15). Jób správne chápe, že ešte aj so svojou bezúhonnosťou, ktorú skutočne má, ktorú potvrdil sám Hospodin, a so svojou vlastnou spravodlivosťou, ktorá je absolútne príkladná na celej zemi, nemôže prísť k Bohu na súd a obstáť. Jób dokonca chápe ešte aj to, že zdrojom jeho vlastnej spravodlivosti a bezúhonnosti je sám Boh: "Daroval si mi život a učinil si so mnou milosť: tvoj starostlivý dozor ostríhal môjho ducha"(Jób 10,12). Teda Jób je spravodlivý z viery, skrze pripočítanú spravodlivosť, a pritom príkladne priamy, bezúhonný a spravodlivý aj svojím životom, i keď nie bezhriešne dokonalý. V čom teda spočíva problém s jeho priateľmi? S tým, ako ho jeho priatelia "utešujú", obviňujú, a snažia sa ho napraviť. Či ale to, čo mu radia, nie sú čisté pravdy Božieho slova? Veď je pravda, že Boh zlé a bezbožné skutky tresce svojím hnevom a kliatbou, a dobré a spravodlivé skutky odmeňuje a žehná. Dobré odpláca dobrým a zlé zlým. Takýto je jeho charakter a takto to ustanovil aj vo svojom zákone, ktorý dal ľuďom. Jóbovi priatelia tento princíp uchopili správne, ale neuplatňujú ho správne. Uniklo im to podstatné – ako sám Boh tento princíp uplatňuje. Dve veci im unikli:

1. Boh popri tomto princípe pri hriešnikoch aj zhovieva, či by azda neprišli ku pokániu (Rímskym 2,2-6), pretože je milostivý a neuplatňuje svoj princíp hneď, ale často odkladá na budúci súd,

2. Boh popri tomto princípe navštevuje spravodlivých aj skúškou "bez príčiny", aby bola ich viera preskúšaná a prečistená utrpením.

Bol som svedkom toho, ako do životov veriacich prišlo utrpenie, prišli skúšky. A žiaľ, bol som svedkom aj toho, ako ich iní veriaci obvinili, že isto zhrešili a zakrývajú svoje prestúpenie, lebo inak by sa im to nestalo, veď Boh svoje deti len žehná, dáva im len dobré, aby boli zdraví a prosperovali. I keď existuje aj Boží časný trest za hriechy a prestúpenia spravodlivých veriacich (1.Korintským 11,30-32; 5,5), nie každé utrpenie spravodlivého je Boží nápravný trest. Buďme preto obozretní v súdení a rozsudzovaní, aby sme – či priamo, či v skrytosti srdca – niekoho krivo nesúdili, aby sme sa neocitli v topánkach troch Jóbových priateľov. Sám Jób tento princíp dobre pozná. Vie, že čo človek seje, to bude i žať. Ale on sám zápasí s tým, ako Boh tento princíp uplatňuje, a prečo sa mu vlastne deje to, čo sa mu deje. Je z toho už taký umorený, že už sám veľakrát hovorí nerozumne, z čoho bude musieť nakoniec učiniť pokánie, keď sa s Bohom stretne. Jeho nerozumnosť spočíva v tom, že začne Boha obviňovať z toho, že svoj princíp neuplatňuje, že nakoniec je to tak, že na zemi sa bezbožníkom vodí vynikajúco a pobožní spravodliví sa len trápia bez príčiny. Podobnú dilemu rieši aj Žalm 73. Jób nerozumne tvrdí, že Boh dáva súženie rovnako na bezbožníka i na spravodlivého bez toho, aby nejako robil medzi tými dvoma rozdiel. Nezmýšľame aj my niekedy takto podobne? Nezdá sa aj nám niekedy, že bezbožníci sa majú dobre, a život na úzkej ceste je tak ťažký, namáhavý, a plný strádania? Ako Jób, tak aj jeho priatelia, dookola vyzdvihujú Božiu zvrchovanosť a absolútnu vládu, ale nedokážu uchopiť to, že Boh môže dopustiť súženie aj na spravodlivého. Toto je to, čo kniha Jób zjavuje: Boh dopúšťa súženie aj na spravodlivého. Bez príčiny zo strany spravodlivého, ale pre ukázanie a dokázanie sa jeho viery. V tom všetkom sa však Jób neustále nadeje len a len na Hospodina. Uprostred súženia urobí to úžasné, evanjelium zvestujúce vyznanie: "Ale ja viem, že môj vykupiteľ žije a posledný sa postaví nad prachom. A keď raz toto všetko rozborí moju kožu, potom zo svojho tela uvidím Boha"(Jób 19,25-26). Spasiteľná viera a nádej na vzkriesenie z mŕtvych nekončí a nezhasína ani uprostred najväčších súžení: "Hľa, i keby ma zabil, budem dúfať v neho"(Jób 13,15). Takáto je viera a nádej, ktorú aj my potrebujeme mať. Jób aj v súžení, ktorému nerozumie, vie a verí, že Hospodin mu nakoniec bude záchranou (Jób 15,16)!

Zhrnutie a záver

Boh je úplne zvrchovaný a slobodný vo svojej vôli. Všetko podlieha jeho vláde. Satan je pod plnou Božou vládou, nemôže urobiť nič, čo by Boh vo svojej prozreteľnosti nedopustil. Boh všetko činí podľa rady svojej vôle (Efezským 1,11). Je dokonale zvrchovaný v stvorení, je dokonale zvrchovaný v spasení. K Božej zvrchovanosti majme taký postoj srdca ako Jób: "Viem, že môžeš všetko, a že ti nemôže byť prekazený niktorý úmysel"(Jób 42,2). Boh od človeka očakáva vieru, ktorá nie je zištná, ktorá nie je podmienená zemskými požehnaniami či prosperitou. Boh dopúšťa utrpenie aj v živote spravodlivého. Viera, ako tá Jóbova, je viera, ktorú Boh hľadá u človeka. Je to viera i v súžení, plná dôvery v Boha v každej životnej situácii. Kto čo seje, to bude i žať. Boh odpláca podľa skutkov: Dobré skutky dobrým (požehnaním) a zlé skutky zlým (zlorečením a trestom). Rozumejme však, že neodpláca okamžite. V mnohom odkladá na budúci konečný súd. To je dôvod, prečo sa nám často zdá, že bezbožníci prosperujú, a že spravodlivému sa vodí nespravodlivo. Boh aj pri bezbožníkoch často zhovieva, netrestá hneď, či by azda neprišli ku pokániu a neobrátili sa. Boh môže dopustiť utrpenie "bez príčiny" (skúšku) aj na spravodlivého. Preto nie každé utrpenie spravodlivého je odplata (časný trest káznenia) za pád, zhrešenie, previnenie sa spravodlivého. Nebuďme prirýchli posudzovať a naprávať niekoho, koho postretne utrpenie, tak, ako to urobili Jóbovi priatelia. Naša viera môže byť preskúšaná. Plne sa na Boha nadejme a spoliehajme v každej skúške, v každom súžení, vo všetkom a v každej životnej situácii. Jób vyšiel zo skúšky lepšie, ako do nej vchádzal, aj keď to trvalo dlho a bolo to náramne ťažké a zdrvujúce. Keby aj za nášho života sme nenašli východisko zo súžení, choroby, utrpenia, prenasledovania, tak vedzme, že východisko z každej skúšky je vzkriesenie z mŕtvych a večný život, kde verných čaká prenesmierna ťažoba slávy a všetko prenikajúca rýdza Božia láska.

(Peter Vajda)

                                                                             BIBLIA

     "Ostňom smrti je hriech... No vďaka Bohu, ktorý nám dáva víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista!"