Členstvo v cirkevnom zbore podľa biblického vzoru/Peter Masters

Jasne vymedzená organizácia

Teraz sa pozrieme naniekoľko textov, ktoré dávajú zmysel len vtedy, keď prijmeme fakt, že cirkevný zbor má členstvo skutočne a vzájomne oddaných členov. List Efezským 5,21 nám hovorí, že sa máme vždy "podriaďovať jedni druhým v bázni Božej". Tento príkaz predpokladá, že by sa veriaci mali vidieť ako spoločenstvo, a že toto spoločenstvo by malo byť dôležitejšie ako rozmary a túžby jednotlivcov. List Galatským 2,4 používa jazyk členstva veľmi jasne. Pavol tu poukazuje na "vlúdivších sa falošných bratov, ktorí postranne vošli (t.j. tajne, pretože nemali právo vstupu) vyšpehovať našu slobodu, ktorú máme v Kristu Ježišovi, aby si nás podmanili". Tu zisťujeme, že sa odohralo stretnutie alebo zhromaždenie kresťanov, na ktorom sa nemohli zúčastniť všetci tí, čo chodili na verejné zhromaždenia. Tí vonku, ktorí chceli získať nedovolený vstup, sa museli vlúdiť tajne. O čo iné mohlo ísť ako o zhromaždenie členov? Na akom inom druhu stretnutia by nemali niektorí ľudia právo účasti? Existuje mnoho takýchto textov, ktoré nedávajú zmysel, ak cirkevné zbory Novej zmluvy nemali špecifické členstvo. Ako by sme bez členstva v cirkevnom zbore pochopili napríklad 1.Timoteovi 3,1: "Verné je to slovo: Ak niekto túži po biskupstve (alebo úrade dozorcu), žiada si výborné dielo." Dozorcu čoho? Dozorca znamená dozerajúci, dohliadajúci, ktorý má legitímnu autoritu alebo starostlivosť nad inými. Dozorca v Novej zmluve je muž zastávajúci úrad v cirkevnom zbore, zodpovedný za veriacich, ktorí učinili sami seba vykázateľnými pred Bohom a miestnym cirkevným zborom. Celý koncept dozerania a vlády sa bez takéhoto členstva rúca, a nie je tak možné poslúchať Písmo. Nevyhnutnosť členstva v cirkevnom zbore podobne vidíme v povinnostiach staršieho uvedených v 1.Timoteovi. Zvážte Pavlov výrok: "Ale ak niekto nevie spravovať svoj vlastný dom, ako sa potom bude starať o cirkev Božiu?!" Miestny cirkevný zbor je ako rodina a zodpovednosti a povinnosti otca sú veľmi blízke povinnostiam dozorcu cirkevného zboru. Rodina je súdržná jednotka, ktorej členov spája jedinečné puto. V 1.Timoteovi 5,17 čítame: "Starší, ktorí dobre spravujú...". Opäť sa musíme opýtať, ako môže existovať "spravovanie" v cirkevnom zbore, ktorý nemá žiadne ustanovené členstvo? Usporiadaný dohľad nad národom bez riadnych občanov, armádou bez odvedených vojakov, podnikom bez zamestnancov alebo rodinou bez detí, nie je možný. Je jasné, že Božia vôľa je, aby existovala duchovná rodina, v ktorej sú starší zodpovední za výchovu a pomoc členom, a členovia sú zodpovední vyvinúť úsilie a záujem poslúžiť tejto rodine. Okrem všetkých týchto pasáží Písma vyplývajú nevyvrátiteľné argumenty pre povinnosť členstva v cirkevnom zbore zo siedmych veľkých metafor cirkvi, teda ilustrácií v Novej zmluve, používaných na opis cirkevných zborov. Ide o tieto metafory:

1. Stavba Chrámu

2. Telo

3. Domácnosť alebo rodina

4. Vinič

5. Stádo

6. Nevesta

7. Kňazstvo

Prvé tri metafory cirkvi sú použité veľmi špecificky naopis individuálneho miestneho cirkevného zboru, zatiaľ čo zvyšné štyri sú elastickejšie a niekedy sa používajú pre celú, univerzálnu Cirkev Kristovu naprieč časom a vo večnosti. Prvé tri metafory cirkvi ukazujú nad každú pochybnosť, že veriaci sú povinní usilovať sa o členstvo v cirkevnom zbore a že toto členstvo v sebe zahŕňa skutočný záväzok a oddanie sa cirkevnému zboru. Zahŕňa v sebe pokorné prijatie a podporu doktrín, disciplíny a služby zboru...→

Lepšie je byť štedrý, alebo lakomý?

Je to zdanlivo nezmyselná otázka a asi každý normálny človek na ňu odpovie, že je lepšie byť štedrý. Už v rozprávkach sme sa v detstve stretali s tým, že štedrí ľudia, ktorí boli ochotní sa podeliť, boli nakoniec odmenení, kým lakomci boli za svoju lakomosť potrestaní. Je to tak len v rozprávkach alebo aj v každodennom živote? Určite by sme popri rozprávkach našli aj mnohé knihy a štúdie, ktoré rozoberajú z filozofického, etického, sociologického, ekonomického a všelijakého iného hľadiska tému štedrosti a lakomstva. Možno by tam neboli presne tieto slová, ale určite by sme tam objavili slová dotácie, sociálna pomoc, podpora, alebo zisk, úspory, kapitál, financie. Závery týchto štúdií už nie sú také jednoznačné. Celkom inak sa nás táto téma dotýka, keď si tú otázku položíme osobnejšie. Som ja vo svojom každodennom konaní, vo svojich postojoch štedrý, alebo lakomý? Na prvý pohľad sa nám to môže javiť ako otázka morálky, ale z pohľadu Písma je to otázka života a smrti. Lakomstvo bolo zaradené ranou cirkvou medzi tradičných sedem smrteľných hriechov. Božie Slovo nevymenúva zoznam smrteľných hriechov, ale hovorí, že odplatou za hriech je smrť (Rím. 6,23), ak nie je vyznaný, odpustený a obmytý krvou Pána Ježiša. Náš výber medzi štedrosťou a lakomstvom nie je len obyčajným morálnym rozhodnutím. To, či som štedrý alebo lakomý, je prejavom môjho výberu, komu chcem slúžiť, Bohu alebo mamone. Pán Ježiš veľmi jasne hovorí vo svojej kázni na vrchu: "Nikto nemôže slúžiť dvom pánom; lebo buď to jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým pohrdne. Nemôžete slúžiť Bohu aj mamone"(Mat. 6,24). V liste Efezským je lakomec priamo stotožnený s modlárom a zaradený medzi tých, ktorí nezdedia Kráľovstvo Božie (Ef. 5,5). Lakomstvo je aj prejavom nedôvery voči Bohu, že sa o mňa a moju rodinu postará. Štedrosť a ochota dávať tým, ktorí to potrebujú, je v Božom slove spojená s mnohými zasľúbeniami. Možno ste už aj vy uvažovali nad tým, ako najvýhodnejšie uložiť svoje prebytočné prostriedky, aby ste mali čo najväčší úrok. V knihe Prísloví je zaujímavý výrok: "Hospodinu požičiava, kto sa zmilúva nad chudobným. On mu odplatí jeho dobrodenie"(Prísl. 19,17). Najlepšou, najmúdrejšou investíciou je byť štedrý. Pán Ježiš sa tiež vyjadril jednoznačne, že naša miera, naše dávanie má byť štedré: "Dávajte a bude vám dané. Mieru dobrú, natlačenú, natrasenú a vrchom nasypanú dajú vám do lona; lebo akou mierou meriate, takou vám bude namerané"(Luk. 6,38). Nejde tu pri tom o jednorazový akt, ale o postoj štedrosti. Ani motívom štedrosti nie je to, že dostaneme odplatu (hoci zasľúbenie platí), ale skutočnosť a vedomie toho, že "Boh sám, náš Nebeský Otec, je k nám štedrý a dáva nám všetko potrebné k životu. On za nás dal svojho Syna a akoby nám s Ním nedaroval všetko?"(Rím. 8,31-32). Ak sme nasledovníci Pána Ježiša Krista, v ktorých On obnovil Boží obraz, na ktorý sme boli stvorení, máme šancu prekonávať svoje prirodzené sebectvo a lakomosť a byť štedrí k ľuďom okolo nás tak, ako Pán bol a je štedrý k nám. Môžeme a máme byť štedrí nie preto, že sa to patrí, alebo preto, že nám to prinesie výhody, ale z vďačnosti Bohu za to, čo od neho dostávame.

(Ján Szőllős)

Vedú všetky cesty k Bohu?

Hinduizmus, budhizmus, islam, new age, kresťanstvo... Vedú všetky náboženstvá k tomu istému Bohu?

Všetci chceme v živote dosiahnuť aspoň do určitej miery úspech, chceme mať pocit, že sme robili veci správne. A ak niektorí tvrdia, že zistili, ako môže život priniesť uspokojenie, ba dokonca zmysel a naplnenie, stojí za to, aby sme sa na to aspoň pozreli. Zamyslel si sa niekedy nad hlavnými náboženstvami sveta? Je v nich niečo, čo by tvojmu životu dalo stabilitu a zmysel? V tejto chvíli máš jedinečnú príležitosť na to, aby si sa bližšie zoznámil s najväčšími systémami vierovyznania na svete: s hinduizmom, hnutím new age, budhizmom, islamom a kresťanstvom. Ponúkame ti stručný opis každého z nich, charakteristiku ich duchovných praktík a aký je ich možný prínos pre človeka.

(Pozn.: Každé z týchto náboženstiev má aj rôzne sekty, ktorých učenie sa v niečom líši od hlavného smeru. My sa zameriame na hlavnú podstatu týchto náboženstiev.)

Hinduizmus

Presná definícia hinduizmu nie je jednoduchá, pretože hinduizmus nemá svojho zakladateľa ani presne definované krédo. Jestvuje aspoň toľko verzií hinduizmu, koľko je hinduistických dedín a skupín. Väčšina z nich uctieva tisícky bohov a bohýň. Spolu vytvárajú kozmického ducha, božský princíp brahma, ktorý je všeprenikajúca, sama o sebe jestvujúca sila, podstata vesmíru, absolútno. Hinduisti vnímajú svoje miesto v živote na základe svojho počínania vo svojom predchádzajúcom živote. Karma (t. j. čin) je neúprosný mravný zákon príčiny a následku, ktorý určuje budúcnosť: zlé skutky vedú k znovuzrodeniu do nižšej kategórie, napr. do podoby zvieraťa; dobré skutky vedú k znovuzrodeniu do vyššej kategórie, napr. do podoby kňaza. Cieľom hinduistu je vyslobodiť sa spod zákona karmy, t. j. oslobodiť sa od ustavičných reinkarnácií. Sú tri spôsoby, ako ukončiť cyklus karmy: 1. Oslobodenie vierou - milovať a byť oddaný ktorémukoľvek hinduistickému bohu alebo bohyni; 2. Oslobodenie poznaním - prostredníctvom meditácie stále spoznávať brahmu (podstatu); uvedomiť si, že vonkajší svet nie je skutočný, že naše "ja" je len ilúziou a že jedine brahma je realitou; 3. Oslobodenie skutkami - verne vykonávať rôzne náboženské obrady a rituály. Výhodou hinduizmu je, že človek si sám vyberá, ako chce dosiahnuť duchovnú dokonalosť. Hinduizmus zároveň ponúka vysvetlenie toho, prečo je vo svete utrpenie a zlo: človek si zaslúži utrpenie, ktorým prechádza (či už chorobu, hlad alebo nejakú prírodnú pohromu), pretože vo svojich predchádzajúcich životoch páchal zlo. Podstatná je len duša, ktorá sa jedného dňa vyslobodí z ustavičného kolobehu nových a nových narodení a nájde svoj pokoj.

New age

New age kladie veľký dôraz na rozvíjanie vlastných síl alebo božskosti človeka. Keď sa spomenie slovo boh, nasledovník hnutia new age nemá na mysli všetko prevyšujúceho, transcendentného, osobného Boha, ktorý stvoril vesmír, ale určité "vyššie vedomie", ktoré je v ňom. Zástanca new age vidí boha, kozmos alebo vesmír v sebe samom. V podstate všetko, čo tento človek vidí, počuje, cíti alebo si predstavuje, sa považuje za božské. New age prebralo mnoho prvkov z iných náboženstiev a dnes sa prezentuje ako súhrn starovekých duchovných tradícií. Podobne ako hinduizmus aj new age uznáva množstvo bohov a bohýň. Za hlavný zdroj duchovna pokladá Zem, ktorá má svoju vlastnú inteligenciu, city i božskosť. Všetkému je však nadradené vlastné "ja" človeka. "Ja" je pôvodcom, riadiacou silou a bohom všetkého. Neexistuje žiadna realita mimo tej, ktorú si určí sám človek. New age vyučuje širokému spektru východného mysticizmu a duchovných, metafyzických a okultných techník, ako sú napríklad dychové cvičenia, monotónne odriekavanie, bubnovanie, meditácia atď., ktoré slúžia na vyvolanie zmenených stavov vedomia a na rozvoj vlastnej božskosti človeka. New age všetko negatívne, čím človek prechádza (zlyhania, smútok, hnev, sebectvo, sklamanie) pokladá za ilúziu. Vyznávač new age verí, že človek má celý svoj život vo vlastných rukách a vládne nad ním sám, a preto nič v jeho živote nie je zlé, negatívne či bolestné. V konečnom dôsledku človek dosiahne takú úroveň spirituality, kde pre neho už nebude existovať žiadna objektívna, vonkajšia realita. Človek, ktorý sa stáva bohom, si vytvára realitu sám.

Budhizmus

Budhisti neuctievajú žiadneho boha či bohov. Mnohí si myslia, že budhisti uctievajú Budhu. Lenže Budha (Siddhártha Gautama Buddha) nikdy o sebe netvrdil, že je bohom. Podľa budhistov Budha dosiahol to, o čo sa aj sami usilujú: duchovné osvietenie a vďaka nemu aj slobodu od neustálych cyklov života a smrti. Väčšina budhistov verí, že človek má tisícky reinkarnácií, z ktorých všetky prinášajú utrpenie. Snahou budhistov je ukončiť toto znovuzrodzovanie, ktoré je spôsobené túžbami, nenávisťou a nevedomosťou. Preto cieľom každého budhistu je očistiť svoje srdce a zbaviť sa všetkých túžob - pôvodcov všetkého ľudského nešťastia a utrpenia. Musí sa vzdať všetkých telesných rozkoší a závislosti od vlastného ega. Aby to budhista dosiahol, musí nasledovať rad náboženských princípov a venovať sa intenzívnej meditácii. Keď budhista medituje, nie je to to isté, ako keď sa niekto modlí alebo sa zameriava na boha; meditácia je formou sebadisciplíny. Pomocou nej môže človek dosiahnuť nirvánu - stav blaženosti - zahasenie plameňa túžby. Hlavný prínos budhizmu pre jednotlivca je podobný prínosu iných náboženstiev: disciplína, hodnoty a pravidlá, podľa ktorých má človek žiť.

Islam

Moslimovia veria, že existuje jediný všemocný boh - Alah, ktorý je nekonečne nadradený ľudstvu a oddelený od človeka. Alah sa pokladá za stvoriteľa vesmíru a za zdroj všetkého dobra i všetkého zla. Všetko, čo sa stane, je Alahovou vôľou. Je to mocný a prísny sudca, príliš veľký na to, aby sa k nemu mohol človek priblížiť. Alahova milosť nad človekom závisí od jeho dobrých skutkov a náboženskej oddanosti. Pre jednotlivca je preto nemožné, aby mohol mať s Alahom osobný vzťah alebo aby ho lepšie spoznal, môže byť jedine Alahovým služobníkom. Moslimovia si ctia viacerých prorokov, Mohameda však považujú za posledného proroka a jeho slová a životný štýl sa stali pre človeka autoritou. Moslim musí vykonávať päť náboženských povinností, tzv. päť pilierov islamu: 1. Odriekavanie vyznania o Alahovi a Mohamedovi; 2. Rituálna modlitba päťkrát denne; 3. Dobročinnosť - povinná "daň od hlavy" na pomoc tým, čo sú v núdzi; 4. Pôst - počas mesiaca ramadán moslimovia nesmú ani jesť, ani piť, ani fajčiť, ani sa pohlavne stýkať od úsvitu do západu slnka; 5. Púte - raz za svoj život moslim musí vykonať púť do Mekky, aby tam uctieval Boha. Ak moslim verne dodržal tieto povinnosti, môže dúfať, že po smrti vojde do raja, ktorý je miestom hojnosti a rozkoše. Ak nie, bude naveky potrestaný v pekle. Islam je pre väčšinu ľudí tým, čo očakávajú od náboženstva a boha: učí, že je len jeden všemohúci boh, ktorého človek uctieva prostredníctvom dobrých skutkov a náboženských rituálov. Po smrti potom človek dostáva odmenu alebo trest podľa toho, nakoľko bol oddaný Alahovi.

Kresťanstvo

Kresťania veria v milujúceho Boha, ktorý sa ľuďom zjavil a ktorého môže človek osobne poznať ešte počas tohto života. V kresťanstve sa človek nezameriava na náboženské rituály alebo na konanie dobrých skutkov; skutky sú len "vedľajším produktom" vzťahu človeka s Bohom. V kresťanstve sa človek zameriava na poznávanie Boha a na svoj vzťah s ním. Kresťan prežíva radosť a zmysluplný život prostredníctvom viery v samotného Ježiša Krista, nielen v jeho učenie. Ježiš počas svojho života nikdy o sebe netvrdil, že je len prorokom, ktorý má poukázať na Boha, alebo že je učiteľom prinášajúcim osvietenie. Naopak, Ježiš o sebe tvrdil, že je samotným Bohom v ľudskej podobe. Robil zázraky, odpúšťal ľuďom ich hriechy a povedal, že ktokoľvek v neho uverí, má večný život. Tvrdil o sebe, že: "Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života." Kresťania považujú Bibliu za posolstvo, ktoré Boh zanechal ľudstvu v písomnej podobe. Biblia je historickým záznamom o Ježišovom živote a zázrakoch a odhaľuje, aký je Boh a ako s ním môže mať človek vzťah. Prínosom kresťanstva je, že nezávisle od toho, čím kresťan prechádza vo svojom živote, vždy sa môže s dôverou obrátiť k múdremu a mocnému Bohu, ktorý ho hlboko miluje. Verí, že Boh odpovedá na jeho modlitby a že život nadobúda zmysel vtedy, keď bude žiť v úcte k Bohu.

Nakoľko sa tieto náboženstvá líšia?

Ak sa pozrieme na tieto náboženstvá a na ich pohľad na boha, nájdeme medzi nimi obrovské rozdiely:

Hinduisti veria v nekonečné množstvo bohov.

Budhisti tvrdia, že neexistuje žiadne božstvo.

Nasledovníci new age sa sami pokladajú za boha.

Moslimovia veria v mocného, ale vzdialeného boha.

Kresťania veria v Boha, ktorý ich miluje a ku ktorému sa dá priblížiť.

Uctievajú všetky náboženstvá toho istého boha? Je zjavné, že nie! New age chce, aby sa všetci sústredili na kozmické vedomie, ale k tomu by sa najskôr islam musel vzdať svojho boha, hinduizmus by sa musel vzdať všetkých svojich bohov a budhizmus by musel v prvom rade prijať, že vôbec existuje nejaký boh. Každé jedno z najväčších svetových náboženstiev a hnutí je určitým spôsobom jedinečné. Ale len jedno z nich hlása, že existuje osobný, milujúci Boh, ktorého možno spoznať, a to ešte teraz, v tomto živote. Len kresťanstvo pozná Boha, ktorý chce, aby sme s ním nadviazali vzťah a ktorý je naším utešiteľom, radcom a mocným, milujúcim Bohom. V hinduizme je človek odkázaný sám na seba a snaží sa vymaniť spod zákona karmy. V New Age človek pracuje na svojej vlastnej božskosti. V budhizme ide o úsilie človeka oslobodiť sa od všetkých túžob. A v islame človek dodržiava množstvo náboženských zákonov, aby sa po smrti nejako dostal do raja. Len v kresťanstve nachádzame možnosť osobného vzťahu s Bohom, ktorý potom prevedie človeka po smrti do večného života.

Môže byť človek v "kontakte" s Bohom už v tomto živote?

Odpoveď je: áno. Nielenže môžeš nadviazať vzťah s Bohom, môžeš mať aj istotu, že ťa Boh úplne prijíma a miluje. Boh nie je naivný, pozná tvoje hriechy (zlé veci, ktoré robíš, a dobré veci, ktoré nerobíš). Napriek tomu je však ochotný pristupovať k tebe na základe milosti, a nie odsúdenia. Boh nás miluje, ale nenávidí hriech. Povedal, že dôsledkom hriechu je smrť - večné oddelenie od Boha. On sa však postaral o spôsob, ako nám môže byť odpustené. Ježiš, Boží Syn v ľudskej podobe, vzal na seba všetky naše hriechy, trpel na kríži a ochotne umrel namiesto nás. Biblia hovorí: "Lásku sme poznali podľa toho, že on položil svoj život za nás."(1.Jn. 3,16). Boh ti ponúka úplné odpustenie, a to vďaka tomu, že za teba Ježiš zomrel na kríži. To znamená, že ti odpúšťa všetky hriechy - minulé, súčasné aj budúce. Ježiš zaplatil za všetky z nich. Boh, ktorý stvoril celý vesmír, ťa miluje a chce, aby si s ním mal vzťah. "Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby sme skrze neho mali život."(1.Jn. 4,9). Aké iné náboženstvo nám ponúka skutočné oslobodenie od hriechu a viny? Všetky ostatné nútia človeka k tomu, aby si ťarchu za svoje zlyhanie niesol sám, a ponechávajú mu len slabú nádej na to, že z neho raz bude lepší človek. Iba v kresťanstve nájdeš Boha, ktorý sám urobil krok k človeku a dal mu šancu na to, aby ho mohol spoznať. "Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale mal večný život."(Jn. 3,16).

Boh chce, aby sme ho poznali

Boh nás stvoril na to, aby sme s ním mali vzťah. Ježiš povedal: "Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať; a kto verí vo mňa, nikdy nebude smädný... . a toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem."(Jn. 6,35,37). Ježiš nevolal ľudí len preto, aby nasledovali jeho učenie. Ježiš ich volal, aby nasledovali jeho. Povedal: "Ja som cesta, pravda i život."(Jn. 14,6). Tým, že sa Ježiš vyhlasoval za pravdu ako takú, prekonal prorokov, ktorí tvrdili jednoducho to, že hlásajú pravdu. Ježiš o sebe vyhlasoval, že on a Boh sú jedno, a dokonca to aj dokázal. Predpovedal, že bude ukrižovaný a že tri dni po svojej smrti sa vráti do života. Nepovedal, že sa jedného dňa reinkarnuje do nového života. (Kto by aj vedel, či tak naozaj urobil?) Povedal, že tri dni po tom, ako ho pochovajú, sa ukáže živý tým, čo videli jeho ukrižovanie. Tretieho dňa Ježišov hrob našli prázdny a mnohí ľudia vydali svedectvo o tom, že ho videli živého. Teraz nám Ježiš ponúka večný život.

Tento vzťah je dvojstranný

Mnohé náboženstvá sa zameriavajú na vlastné duchovné úsilie človeka. Kresťanstvo je obojstrannou interakciou medzi tebou a Bohom. Volá ťa k sebe. Biblia hovorí: "Hospodin je blízky všetkým, čo ho vzývajú, všetkým, čo ho vzývajú úprimne."(Ž. 145,18). Môžeš komunikovať s Bohom, ktorý odpovie na tvoju modlitbu, dá ti pokoj a radosť, tvojmu životu dá smer, ukáže ti svoju lásku a zmení ti život. Ježiš povedal: "Ja som prišiel, aby mali život, a to v hojnej miere."(Jn.10,10). To neznamená, že tvoj život bude zo dňa na deň perfektný a odteraz nebudeš mať ani jeden problém. Znamená to, že nech si kdekoľvek na svojej ceste životom, vždy sa môžeš obrátiť na Boha, lebo on ti ochotne pomôže a bude ti verný vo svojej láske. Nejde tu o žiadne metódy sebazdokonaľovania, akými sú napríklad Vznešená osemdielna cesta či Päť pilierov, meditácia či dobré skutky alebo dokonca Desať Božích prikázaní. Na prvý pohľad sa zdá, že to všetko sú jasné, presne vyhranené, relatívne ľahko nasledovateľné cesty k spiritualite. Čoskoro sa z nich však môže stať bremeno - márna snaha o dosiahnutie dokonalosti, pričom spojenie s Bohom je naďalej v nedohľadne. Naša nádej nespočíva v dodržiavaní zákonov a pravidiel, ale v poznaní Spasiteľa, ktorý nás plne prijíma, pretože veríme, že žije a že sa za nás obetoval. Chceš, aby ti Boh odpustil všetky hriechy a aby si osobne spoznal lásku, ktorou ťa Boh miluje?

Začiatok vzťahu s Bohom

Môžeš začať vzťah s Bohom hoci aj teraz. Je to veľmi jednoduché - pros Boha, aby ti odpustil hriechy, a pozvi ho, aby vstúpil do tvojho života. Ježiš povedal: "Hľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu."(Zj. 3,20). Chcel by si nadviazať vzťah s Bohom, ktorý ťa stvoril a vrúcne ťa miluje? Môžeš tak urobiť hneď teraz. Biblia hovorí, že "tým však, čo ho prijali a veria v jeho meno, dal moc stať sa Božími deťmi."(Jn.1,12). Ak si práve poprosil Ježiša, aby vstúpil do tvojho srdca, nadviazal si s ním osobný vzťah. Je to podobné, ako keby si práve stretol Boha - chce ti teraz pomôcť, aby si ho lepšie spoznal, aby si vedel, ako ťa miluje, a chce ťa viesť v tvojom vzťahu s ním. Ak chceš, povedz aj ostatným o svojom rozhodnutí pozvať Ježiša do svojho života. V iných náboženstvách má človek vzťah s nejakými učeniami, ideológiami, cestami či rituálmi. V kresťanstve človek môže mať vzťah s milujúcim a mocným Bohom. Môžeš sa s ním kedykoľvek rozprávať a odteraz ťa bude v živote viesť. Jemu nejde len o to, aby ti ukázal správnu cestu či filozofiu. Chce, aby si ho poznal, aby si prežil radosť a dôveroval mu uprostred problémov a životných utrpení. "Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec, aby sme sa volali Božími deťmi. A nimi sme."(1.Jn. 3,1).

(Marylin Adamson)

                                                                             BIBLIA

     "Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Veď nevieme ani to, za čo sa máme modliť. Ale sám Duch sa za nás prihovára nevysloviteľnými vzdychmi"