Evanjelium / Paul Washer

My sme všetci porušili Božiu zmluvu, neposlúchali sme ani jedno prikázanie - všetci, do jedného. Existuje len jedna skupina ľudí, jedna rasa ľudí, neexistuje mnoho rás ľudí. Všetci pochádzame z Adama, všetci sme synmi nášho otca Adama, a každý z nás, presne ako náš otec, sme boli neposlušní porušujúc Božie prikázania. Vidíte to? My sme porušili Jeho zmluvu, každý jeden z nás. Sme zjednotení vo vzbure voči Bohu, a v tom sme jedna rodina. A tak je vrch Ébal náš a vrch Gerizím patril Kristovi, ktorý JEDINÝ dodržal Božiu zmluvu. On dodržal KAŽDÉ prikázanie svojho Otca. On si ctil Božiu zmluvu každú sekundu svojho života, ctil, ctil a ctil. Ale na kríži sa to vymenilo: Kristus - ktorý bol jediný, kto dodržal Božiu zmluvu na celej tejto planéte v celej jej histórii - On je pribitý na kríž, a všetky kliatby vrchu Ébal padnú na Jeho hlavu. A ja vám chcem prečítať tie kliatby, ale chcem od vás, aby ste na ne mysleli, ako padajú na Kristovu hlavu. Odcitujem tu niečo, čo R.C. Sproul povedal pred pár rokmi: "Keď sa Kristus, nesúc vinu svojho ľudu, pozrel do neba a zvolal "Môj Bože, môj Bože, prečo si ma opustil?", Otec sa pozrel na Syna zamračený a plný hnevu a povedal "Tvoj Boh ťa preklína". Premýšľajte nad tým. Vy ste mali byť prekliati, ja som mal byť prekliaty naveky. Na to, aby sme mohli byť spasení, musel byť niekto prekliaty, zlorečený, potrestaný na našom mieste. Tu sú tie kliatby zo Starej zmluvy, len ich prečítam a vy ich v mysli aplikujte na Krista. Je to tak, ako keby sa Syn pozrel na Otca, a Otec Mu odpovedal toto: "Hospodin pošle na teba zlorečenstvo, desivú bezradnosť a kliatbu... dokiaľ nebudeš zahladený a dokiaľ skoro nezahynieš"(5.M. 28,20), "A Hospodin ťa bude biť šialenstvom, slepotou a chvením srdca. Budeš hmatať o poludní, jako hmatá slepý v hustej tme... a nebude toho, kto by zachránil."(5.M. 28,28-29), "Bude sa radovať Hospodin nad vami, keď vás bude hubiť a plieniť, a budete zahnaní zo zeme."(5.M. 28,63), "Zlorečený budeš v meste a zlorečený budeš na poli."(5.M. 28,16), "Zlorečený budeš, keď budeš vchádzať a zlorečený budeš, keď budeš vychádzať."(5.M. 28,19), "Tvoje nebesia, ktoré sú nad tvojou hlavou, budú meďou, a zem, ktorá je pod tebou, bude železom."(5.M. 28,23), "A budeš na úžas, na príslovie a na rezavý posmech u všetkých národov."(5.M. 28,37), "A prijdú na teba všetky tieto kliatby a budú ťa prenasledovať a stíhať ťa, dokiaľ nebudeš zahladený, pretože si nepočúval na hlas Hospodina, svojho Boha, tak aby si bol ostríhal jeho prikázania a jeho ustanovenia, ktoré ti prikázal."(5.M. 28,45). On bol zlorečený na tom kríži ako človek, ktorý si urobí modlu a klania sa jej v tajnosti. Bol zlorečený ako niekto, kto si nectí otca a matku, kto posúva hraničný kolík susedovi alebo zle zavedie slepého človeka na ceste. Bol zlorečený ako človek, ktorý pácha neprávosť voči cudzincovi, sirote a vdove. Bol zlorečený ako niekto, kto je vinný z každého spôsobu nemorálnosti a perverznosti, ktorý zraňuje blížneho potajomky alebo prijíma úplatok vo veci zničenia nevinného. Bol zlorečený ako človek, ktorý sa nepodriaďuje ani nežije podľa slova Zákona. Všetky kliatby, ktoré mali padnúť na vašu a moju hlavu padli na Krista, svätého, vzácneho Božieho Syna. Boh je svätý a spravodlivý. On jednoducho nemôže ignorovať váš hriech, nemôže ho obísť. On vám nemôže len tak odpustiť. Musí dôjsť k odplate. Predtým, než môže dôjsť k zmiereniu, musí byť uspokojená Božia spravodlivosť. Jediná spôsob naplnenia tejto spravodlivosti bolo vyliatie hnevu na hlavu hriešnika. Ale Kristus zastúpil miesto hriešnika a vytrpel to, čo si zaslúži hriešnik. V knihe Prísloví je úžasná pasáž, ktorá hovorí toto: "Ako čo odletiac poletuje vrabec, ako čo odletí lastovička, tak ani kliatba, vyslovená bez príčiny, neprijde."(Pr. 26,2). Žiadna kliatba nemohla prísť na Krista. On bol svätý a bez viny. Ako potom prišla kliatba na Toho, ktorý jediný zmluvu dodržal? Ako sa to stalo? Pretože na tom kríži Ten, ktorý zmluvu dodržal, niesol tvoj hriech. Niesol každý prečin, ktorý si spáchal proti Božej spravodlivosti. Žalmista, Dávid, volal toto: "Blahoslavený je ten, komu je odpustené prestúpenie, ktorého hriech je prikrytý! Blahoslavený človek, ktorému Hospodin nepočíta neprávosti, a v ktorého duchu nieto ľsti."(Ž. 32,1-2). Teraz sa pozrite na toto: "Blahoslavený je ten, komu je odpustené prestúpenie, ktorého hriech je prikrytý!" Boh nemôže prikryť hriech, nemôže ho prikryť len tak, ako keby sa nikdy nestal. To by Ho urobilo rovnako nespravodlivým, ako sme my. On ho nemôže prikryť, musí ho vziať, musí byť zaň zaplatené. To sa stalo na tom kríži. Vidíte to? Možno ste predsa nikdy neporozumeli Evanjeliu. Pochopte, toto nemôžete obsiahnuť v nejakých 4 duchovných zákonoch alebo článku o 5 veciach, ktoré Boh chce, aby ste vedeli. Toto je Evanjelium!..→

Galería obrázkov

Smutný portrét nášich dní

Keby apoštol Peter poskytol dnešný text k publikovaniu jednému z najrozšírenejších kresťanských časopisov pod týmto názvom, asi by nemal šancu na zverejnenie. Hodnotenie článku aj jeho zamietnutie redakčnou radou by bolo zdôvodnené tým, že jeho forma je príliš tvrdá, obsah negatívny, príliš kritický voči ostatným a kladie nedostatočný dôraz na Božiu milosť. Potom by nasledovalo odporúčanie autorovi, aby zmenil tón a bol k čitateľom láskavejší a miernejší! . V dnešných cirkvách totiž prevláda všeobecný názor, že ostatní poznajú kresťanov najlepšie podľa preukázanej lásky a nie podľa učenia doktrín a napomínania. V dôsledku nevyváženosti učenia vládne predstava, že láska a biblické napomínanie stoja proti sebe. Ak to teda záleží na nás, mali by sme si zvoliť lásku a nezaoberať sa nárokmi doktrín na veriacich. Pozrime sa dnes, čo hovorí ap. Peter o stave cirkvi a aké nebezpečné je falošné učenie. Prosím prečítajte 2.Pt. 2,10-22. Pretože znášanie je najvyššia cnosť dnešnej doby a svetské myslenie preniká aj do radov veriacich, cirkevné vedenie a staršovstvo len málo kedy niekoho karhá. Vystupujú však rázne proti všetkému, čo sa týka kritiky, posudzovania, alebo hodnotenia vedenia a života cirkvi. A tak sa náboženské prostredie prispôsobuje morálne uvoľnenej spoločnosti a používa Božiu milosť ako denný prídel voľnosti k odpusteniu hriechov. Mylne sa domnievajú, že Boh udeľuje milosť podobne ako zhovievavý rodič, ktorému priestupky ich detí až tak veľmi nevadia. Sám som bol veľakrát počas rokov kazateľskej služby kritizovaný zato, že nechápem správne funkciu Božej milosti, pretože učím, že neoddeliteľnou súčasťou spasenia je posvätený život úplne podriadený Bohu. V liste apošt. Pavla Títovi v 2. kap. vo veršoch 11 a 12 je napísané, že kto je spasený, zriekne sa bezbožnosti a svetských vášni, žije rozumne, spravodlivo a zbožne v tomto veku. Písmo hovorí o tých, ktorí sa dopúšťajú hriechov a nečinia dobro, že sú diablové deti, ktoré konajú proti Božiemu zákonu (1.Jn. 3,4-10). Hriešny životný štýl svedčí o tom, že dotyčný v skutočnosti nie je spasený. Podobne zhubné je aj učenie, že Boh nás miluje takých, akí sme a že k spáse stačí obyčajná viera. Takýto postoj môže viesť k záveru, že v Kristovi máme slobodu a preto nemusíme bojovať s vlastnou telesnosťou, čo vedie k ďaleko vyššej miere znášania hriechu. Súčasná cirkevná náboženská kultúra kladie dôraz na to, aby sme nikoho nekritizovali za to, ako sa správa a čo vyučuje. Ale skutoční veriaci zostávajú presvedčení, že každý verš napomenutia a varovania je súčasťou Bohom inšpirovaného Slova k nášmu úžitku 2.Tim. 3,16-17: " Každé písmo, vdýchnuté Bohom, je aj užitočné na vynaučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravodlivosti, aby bol človek Boží dokonalý, ku každému dobrému skutku pripravený." Správne pochopenie doktrín základov viery je neoddeliteľnou súčasťou spasenia. Božie slovo napomína aj nás, aby sme venovali pozornosť charakteristikám falošných učiteľov a aby sme ich bezhlavo nenasledovali v ich hriešnom počínaní. Pozrime sa na niektoré charakteristiky falošného učenia a na dôsledky zanedbávania osobnej zodpovednosti za to, koho počúvame: 

1. Falošní učitelia sú plní arogancie a neposlušnosti. Ako sme počuli na začiatku tejto série zamyslení, falošní učitelia pohŕdajú každou autoritou. Trúfalí falošní učitelia sa dokonca tvária, že sú mocnejší ako Satan a démoni. Majte sa teda na pozore pred tými, ktorí bez bázne vyhlasujú, že Satana pošliapu, alebo že majú moc zviazať teritoriálnych démonov. Vôbec si neuvedomujú s akými mocnosťami temnoty sa zahrávajú! Diabol nie je v žiadnom prípade takým mocný ako Boh, alebo svätí anjeli, ale má neobyčajnú moc a autoritu v prítomnej dobe nášho padlého sveta. Veriaci sa nemusia diabla báť, ale mali by mať patričný odstup a so silami zla a s mocou diabla si nezahrávať! 

2. Falošní učitelia sú nenásytní a chamtiví. Aj keď sa chvália svojimi duchovnými darmi, poznaním a znalosťami, apoštol Peter ich prirovnáva k nerozumným zvieratám, ktoré sa riadia iba svojimi inštinktmi a pocitmi a nežijú podľa Božej pravdy. Všetci vieme, ako sú posunuté hranice sexuálneho správania sa aj v cirkvi. Smilstvo, nevera, rozpad rodiny sú najčastejšou príčinou mnohých ďalších hriechov a rozvratov. Ap. Peter poukazuje na ich morálnu zvrátenosť. Hovorí, že "majú oči plné cudzoložstva a nenásytné hriechu,..."(14). Falošní učitelia sa oddávajú nielen hriešnym chúťkam, ale: "... majú srdce vycvičené v lakomstve..." 

3. Falošní učitelia sú plní prázdnych slov a márnych sľubov. Ap. Peter o nich hovorí (2,17-19): "Sú to bezvodné pramene, chmáry, hnané víchrom, ktorým je zachovaná mrákava tmy na večnosť. Lebo hovoria naduté veci márne atak vnadia žiadosťami tela, nestudatosťami tých, ktorí len priam čo naozaj unikli tým, ktorí žijú v blude, ktorým sľubujú slobodu, oni, ktorí sú sami otrokmi skazy. Lebo kým je kto si premožený, tomu je i rabom." Títo učitelia sa vyznačujú výrečnosťou a presvedčivosťou presne reagujú na to, čo chce hriešny človek počuť. V každom falošnom učení nájdeme totiž vedľa seba zrnká pravdy a očividne falošné tvrdenia. Namiesto toho, aby volali ľudí k pokániu, svätosti a láske k Bohu, podhodnocujú ich zmyselnosť a chamtivosť. Majme sa preto na pozore pred každým ich slovom. 

4. Falošní učitelia sú na tom horšie ako tí, ktorí nikdy nespoznali cestu spravodlivosti. Ap. Peter používa tvrdé slová, "Lebo ak poznaním Pána a Spasiteľa Ježiša Krista boli unikli poškvrnám sveta a boli nimi zase sa zapletúc premožení, tak sú im posledné veci horšie ako prvé. Lebo by im bolo lepšie bývalo nepoznať cestu spravodlivosti ako poznavším odvrátiť sa od vydaného im svätého prikázania. Prihodilo sa im, čo hovorí pravdivé príslovie: Pes sa navrátil k svojmu vlastnému vývratku a umytá sviňa po váľať sa v blate." Môžeme sa spýtať, koho sa tieto slová vlastne týkajú? Sú určené len falošným učiteľom, alebo aj tým, ktorí falošných učiteľov počúvajú a nasledujú ich? Naznačuje tým Peter, že veriaci môže stratiť spasenie? Namiesto toho, aby sme sa pýtali, či veriaci môže stratiť spasenie, mali by sme sa pýtať, ako sa v životoch veriacich prejavuje ozajstná spásonosná viera? Pravá spásonosná viera sa prejavuje zbožnosťou a poslušnosťou Pánovi Ježišovi Kristovi. Ten, koho Boh k spaseniu povolá, tomu dá nové srdce. Vloží do neho nový života všetky jeho túžby a priania sa nielen zmenia, ale úplne podriadia vedeniu Svätého Ducha, ktorý v nás prebýva. Spasený človek začne Boha nadovšetko milovať. Má túžbu po hlbšom poznaní Jeho slova. Nenávidí hriech a bojuje s ním. Ak nič z toho, čo sme vymenovali nie je vo vašom srdci prítomné, mali by ste sa uistiť, či ste vlastníctvom Pána Ježiša Krista, alebo zostávate ďalej otrokmi hriechu. Ap. Peter upozorňuje na skutočnosť, že v každej cirkvi môžu byť takí ľudia, ktorí síce ako veriaci vyzerajú a nejakú dobu sa ako takí aj prejavujú, ale keďže k skutočnej premene u nich nedošlo, hriech nad nimi víťazí a z obecenstva odchádzajú a vracajú sa späť do sveta. Ježišove podobenstvo o rozsievačovi názorne opisuje ako ľudia reagujú na vypočutie Božieho slova (Mt. 13,3-8). Naozajstná spásonosná viera sa prejavuje predovšetkým rastom, vernosťou a vytrvalosťou. To neznamená, že kresťan nikdy nehreší. Niekedy sa nestačíme čudovať akých hrozných činov sa veriaci človek môže dopustiť. Ale ak sa niečo také stane, prejaví nad tým hlbokú ľútosť a vráti sa späť na cestu spravodlivosti. Kým nepraví veriaci, podobne ako falošní učitelia, ďalej zostávajú otrokmi svojej hriešnej prirodzenosti. Sú čistí len na povrchu, ale ich vnútorná prirodzenosť nikdy čistá nebola. Hriešnik sa koniec koncov vždy vráti tam, odkiaľ prišiel. O takých platí, že nemilujú Boha, ani spravodlivosť Božieho slova, pretože neboli nikdy znovuzrodení. Našou modlitbou je, aby sa každý čitateľ zamyslel nad týmto varovaním. Vaša večnosť musí stáť na pravde evanjelia, nie na pekných slovách falošných učiteľoch.

(Zmena a Rast)

Dve vzkriesenia

Veriaci Tesaloničania očakávali z nebies Božieho Syna (1.Tesalonickým 1,10); očakávali jeho príchod, aby založil kráľovstvo v sláve a moci tu na zemi, a očividne boli zronení faktom, že niektorí z nich zosnuli skôr, než prišiel tento slávny čas. Zjavne im prišla na um myšlienka, že veriaci, ktorí zomreli v Kristu, budú v istej nevýhode. Pavel im píše prostredníctvom Ducha, aby ich potešil a rozvinul obdivuhodnú skutočnosť, že pred tým, ako sa Pán zjaví v sláve, aby súdil a kraľoval, aby ho uvidelo každé oko, zostúpi z neba a povolá svojich svätých v ústrety sebe do vzduchu. Toto sa nestane pri skončení sveta, lebo za chvíľku uvidíme, že dejiny sveta budú pokračovať ešte najmenej tisíc rokov, lenže toto je udalosť, ktorá sa môže odohrať dnes. Vychvátenie cirkvi a príchod Krista, aby kraľoval, v Písme nie sú predstavené ako veľmi vzdialené udalosti, ale ako predmety prítomnej nádeje pre srdcia jeho svätých - nádeje, ktorá má mať na nás prítomnú posväcujúcu moc. Pavel hovorí: "My, živí, čo ostaneme až do príchodu Pánovho." Keby to bolo isté, že Pán nepríde ani za sto rokov, nebol by tak písal. Bol by povedal: "Tí živí, čo ostanú." Ale Duch nezamýšľal naznačiť nič také. Nádej Pánovho príchodu mala byť trvalým očakávaním všetkých veriacich od počiatku. Koniec sveta je vzdialená udalosť, ale vychvátenie cirkvi sa môže odohrať dnes. Dobre si všimnime použité slová: "Mŕtvi v Kristu vstanú najprv." Nie je tu nijaká myšlienka všeobecného vzkriesenia spravodlivých a bezbožných spolu. Hovorí sa tu o zvláštnom vzkriesení špeciálnej triedy. Je to vzkriesenie "mŕtvych v Kristu." V tejto pasáži nemožno nájsť zmienku o bezbožných mŕtvych. Na inom mieste Písma čítame: "Blažený a svätý, kto má podiel na prvom vzkriesení! Nad tými druhá smrť nemá moci, ale budú kňazmi Boha a Krista a budú s ním kraľovať tisíc rokov"(Zjavenie 20,6). Treba uznať, že vzkriesenie, o ktorom sa hovorí v 1. Tesalonickým 4, má ten istý charakter ako "prvé vzkriesenie", o ktorom je reč v Zjavení 20, v ktorom má miesto len "blažený a svätý". A s týmto sa zhodujú slová apoštola, keď hovorí o vzkriesení v 1. liste Korintským 15,23: "Ako prvotina Kristus, potom tí, čo sú Kristovi pri jeho príchode." Keď chápeme zvláštnu povahu prvého vzkriesenia - že ono je výhradne "vzkriesenie k životu" - potom môžeme pochopiť Pánove slová v Lukášovi 20,35: "Tí však, čo budú uznaní za hodných dosiahnuť tamtoho veku a vzkriesenia z mŕtvych... sú synmi Božími, keďže sú synmi vzkriesenia." Duchovia zosnulých veriacich nie sú v nevedomom spánku, ako sa mnohí ľudia vo svojej nevedomosti domnievajú v rozpore s Písmom. Sú v prítomnosti Pánovej. Sú s Ježišom v raji Božom. Sú s Kristom, čo je "omnoho lepšie." Lenže nemajú ešte oslávené telá. Ešte sa nestali podobnými obrazu Božieho Syna. A kvôli tomuto vrcholnému triumfu moci, ktorou si On všetko podmaní, očakávajú prvé vzkriesenie. Ich telá, ktoré sa siali v slabosti, necti a porušiteľnosti, budú vzkriesené v moci, sláve a neporušiteľnosti. Vtedy sa splní slovo, ktoré je napísané: "Pohltená je smrť vo víťazstve"(1.Korintským 15,54). "Potom," keď všetci mŕtvi v Kristu vstanú, "my, živí, čo ostaneme, spolu s nimi budeme vychvátení v oblakoch v ústrety Pánovi do vzduchu." V túto chvíľu nebude vzkriesený nik iný, len mŕtvi v Kristu. Len veriaci počujú zvolávajúci povel zostupujúceho Pána. Svet nebude vedieť nič o tomto zhromaždení vo vzduchu. Písmo nepodáva nijaký podrobný popis toho, ako sa udalosti odohrajú. Boh nemá v úmysle podporovať našu zvedavosť alebo zamestnávať naše mysle čírymi udalosťami. Duch Svätý chce viac predstaviť veriacim OSOBU, ktorá prichádza, než spôsob jeho príchodu. Je to "SÁM PÁN", ktorý zostúpi. Nie je to neznámy hlas, ktorý odtiaľ povolá veriacich. Je to dobre známy hlas nášho Spasiteľa, Pastiera, Priateľa, hlas toho, ktorý nás miloval a seba samého vydal za nás a obmyl nás od našich hriechov svojou krvou. A keď Duch Svätý hovorí, že budeme vychvátení, neopisuje slávu, do ktorej budeme uvedení. Nie, je to "v ústrety PÁNOVI do vzduchu." Je pôvabné vidieť, ako sa predstavuje osoba toho prichádzajúceho a ako sú všetky udalosti zatienené myšlienkou na neho samého. Takto by to chcel mať Boh a takto by to chceli mať aj srdcia tých, ktorí ho milujú. A pasáž končí vzácnymi slovami: "A tak budeme navždy s Pánom." Toto je vlastná podstata neba. Sláva neba pre myseľ kresťana nespočíva v trónoch, korunách a palmách víťazstva. Hlavnou radosťou neba nie sú brány z perál a ulice zo zlata. Nebo je prítomnosť Pánova. Budeme šťastní a naša radosť bude naveky plná, lebo budeme "S PÁNOM." Ale čo bude s neobrátenými, neveriacimi, bezbožnými mŕtvymi? Kedy budú vzkriesení? Písmo o tejto záležitosti nemlčí, ale jasne hovorí, že "ostatní mŕtvi neožili, kým sa nedovŕšilo tisíc rokov."(Zjavenie 20,5). Tisíc rokov budú svätí žiť a kraľovať s Kristom, skôr ako budú bezbožní vzkriesení. Potom nastane koniec sveta. Bude postavený veľký, biely trón, a "mŕtvi, veľkí i malí" zastanú pred Bohom. Ale beda! Oni budú stáť pred Bohom ako tí, ktorých mená nie sú zapísané v knihe života, a budú tam stáť, aby boli "súdení podľa svojich skutkov." Toto je skutočne "vzkriesenie súdu," o ktorom hovoril Pán. Lebo ako nemožno nájsť nijakú zmienku o neveriacich mŕtvych v 1. Tesalonickým 4, tak nemožno nájsť nijakú zmienku o "mŕtvych v Kristu" v súvislosti s javiskom súdu opísanom v Zjavení 20,11-15. Povaha a predmet tohto súdu sú nevýslovne vážne. Pokiaľ ide o povahu tohto súdu, hovorí sa nám, že "každý bol súdený podľa svojich skutkov." A pokiaľ ide o predmet, hovorí sa nám, že "keď niekto nebol nájdený zapísaný v knihe života, bol uvrhnutý do ohnivého jazera." A pamätajme, že tento súd je vo večnosti a na veky vekov. Milý čitateľ, na ktorom z týchto dvoch vzkriesení budeš mať účasť? Pán Ježiš Kristus si môže povolať svojich svätých z ich hrobov dnes. On si môže odvolať celú vykúpenú spoločnosť zo zeme pred ďalším východom slnka. Ak by sa to stalo, nachádzal by si sa medzi nimi? Poznáš ho ako svojho Spasiteľa? Uveril si v neho a v účinnosť jeho drahej krvi? Sú tvoje hriechy odpustené? Si pripravený stretnúť sa s Pánom? Alebo by si tu ostal ako nešťastná obeť svojho klamu, aby si vytrpel nevýslovné hrôzy veľkého súženia, ktoré príde na celý svet, ponechaný ležať v hrobe hriešnika po celý ten požehnaný čas, keď pokoj a radosť milénia bude pokrývať zem pod vládou Krista a jeho svätých, a nakoniec mal podiel na vzkriesení súdu, a bol uvrhnutý do ohnivého jazera? Nech Boh nedovolí, aby to bol tvoj podiel! Aby ti umožnil uniknúť z takej záhuby, Boh neušetril vlastného Syna, ale vydal ho na smrť a súd kríža. Ak chceš uniknúť večnému hnevu a získať večnú blaženosť, nech ti je známe, že Boh je SPASITEĽ - BOH, a Kristus Ježiš je ustanovený ako zľutovnica prostredníctvom viery v jeho krv. A Božie posolstvo pre teba je: "Ak teda ústami vyznáš Ježiša ako Pána, a uveríš vo svojom srdci, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený"(Rímskym 10,9). Ach, kiežby toto posolstvo vniklo do tvojej duše v božskej ľúbeznosti a sile! Pán Ježiš povedal: "Všetko, čo mi dáva Otec, príde ku mne, a toho, kto príde ku mne, nevyženiem von. Lebo som nezostúpil z neba nato, aby som činil svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal... Lebo to je vôľa môjho Otca, ktorý ma poslal, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život, a ja ho vzkriesim v posledný deň."(Ján 6,37-40).

(C. A. Coates)