Pravidlá Červeného mora / Robert J.Morgan

Tretie pravidlo Červeného mora - Vezmi svojho nepriateľa na vedomie, ale zrak upieraj na svojho Pána.

Pes menom Satan

"Diabol často prestrelí cieľ."(Peter Cartwright)

Britský denník "the Sun" na titulnej strane uviedol: "Farára dohrýzol pes menom Satan." V článku sa písalo: "Miestny farár sa zotavuje po útoku nemeckého ovčiaka menom Satan." 45-ročného Alana Elwooda dohrýzol po celom tele. Pes naňho zaútočil na farmárskom dvore vo, Westporte v Somersete. Nohavice aj košeľu mu roztrhal na márne kusy. Bolo to hrôzostrašné. "Mám šťastie, že som sa z toho dostal"- povedal pán Elwood denníku "the Sun". Pán Elwood nie je prvým ani posledným kresťanom, na ktorého zaútočil "satan". Mnohokrát podceňujeme, ako veľmi sa náš nepriateľ snaží znepríjemniť nám život. Keď apoštol Pavol počas svojho pôsobenia stretol ľudí, ktorí sa snažili znemožniť jeho prácu a odvrátiť poslucháčov od viery, videl v tom satanovo dielo (Sk. 13,10). Zadíval sa na dav nespasených ľudí a vedel, že za ich zaslepenosť môže satan (Sk. 26,18). Apoštol sa sťažoval mladému Timoteovi, že tí, ktorí odmietajú evanjelium sú "v osídle diablovom, ktorým boli zotročení plniť jeho vôľu"(2.Tim. 2,26). Podobne, keď muži a ženy uverili v Krista ako svojho Spasiteľa, Pavol to chápal ako vytrhnutie z moci satanovej ríše (Kol. 1,13-14). Pavol sa stretol v zbore s členmi, ktorí vyvolávali rozbroje a uvedomil si zručnú satanovu ruku (Rím. 16,17-20). Keď ochorel, veril, že v tom má prsty satan. Vo vzťahu k svojej chorobe ho označuje ako "anjela-satana, ktorý ho mal deptať"(2.Kor. 12,7). Keď nemohol navštíviť zbor v Tesalonike, Pavol napísal: "Chceli sme prísť k vám... ale satan nám to prekazil."(1.Tes. 2,18). Pavol musel upozorniť zbor na hriešneho člena, ktorého vydal satanovi (1.Kor. 5,5). Manželské páry v zboroch zanedbávali svoje sexuálne spolužitie, čo ich viedlo k pokušeniu a Pavol ihneď vinil diabla (1.Kor. 7,5). Keď sa apoštol Pavol stretol s pohanmi, ktorí uctievali démonov, vedel, že aj za tým je satan (1.Kor. 10,20-21). Keď zistil, že sa kresťania nenávidia a nevedia iným odpúšťať, videl, že to spôsobil satan. Spolubratov v Efeze napomínal: "Nech slnko nezapadá nad vaším hnevom. Nedávajte miesto diablovi."(Ef. 4,26-27). Kresťanom v Korinte kázal, aby odpustili mužovi, ktorý sa voči nim previnil: "... aby nás neoklamal satan, veď dobre poznáme jeho úmysly."(2.Kor. 2,11). Keď sa noví veriaci odvrátili od viery, Pavol ich správanie pripísal diablovi (1.Tim 4,1 a 5,15). Pavol veril, že falošných učiteľov, ktorí sa začali objavovať, poslal satan (2.Kor. 11,13-15). Diabla vinil z toho, že sa miestnym cirkevným hodnostárom zhoršila reputácia (1.Tim. 3,6-7). "Veď náš boj nie je proti krvi a telu," varoval Pavol, "ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti pánom sveta tejto temnosti, proti zlým duchom v nebesiach."(Ef. 6,12). Patriarcha Jób by dobre rozumel Pavlovým obavám. V jednom strašnom období ho barbari pripravili o dobytok, tornádo mu zabilo deti, ochorel a prišiel o celé svoje bohatstvo. Ako tak sedel v popole, škrabal si vredy črepinou a plakal nad svojím osudom, ani len netušil, že tieto ťažkosti zrežíroval satan v snahe priviesť jeho dušu do zatratenia. Ale bolo to tak. Ten istý diabol podobne útočí aj dnes na nás. Ako mu máme odpovedať? Musíme sa ešte viac priblížiť ku Kristovi a skryť sa pod ochranný oblak Jeho milosti. V Druhej knihe Mojžišovej sa hovorí, že faraón ich mohol zastrašovať svojou silou a hnevom. Možno jeho vozy zvírili desivé mraky prachu, mohol hroziť tisíckami mečov. V skutočnosti však nebol schopný Izraelcom ublížiť, kým zostávali pod ochranným oblakom Božej slávy a milosti. "Vzoprite sa mu [satanovi], pevní vo viere," napísal Peter (1.Pt. 5,9). Pred mnohými rokmi som prechádzal bočnou uličkou vo východnom Nashville, šiel som ako pastor niekoho navštíviť. Zrazu som zbadal nemeckého ovčiaka, ako beží smerom ku mne cez trávnik, štekajúc, a vrčiac, zuby obnažené a papuľa spenená. Tak ma prekvapilo, že sa na mňa rúti, až som vykríkol a uskočil dozadu. Lenže medzi mnou a takmer - útočníkom bol plot z pletiva. Pes narazil do plota v plnej sile. Srdce mi bilo ako zvon, ale vďaka plotu, ktorý ma chránil, som bol v absolútnom bezpečí. Satan vie vrčať a štekať, občas sa na nás vyrúti a zastrašuje. Avšak ak sme pod ochranou milosti nášho Pána Ježiša Krista, nemôže nám skutočne a natrvalo uškodiť. My však vždy robíme chybu v tom, že nášho Pána berieme na vedomie, ale zrak upierame na satana. Je oveľa lepšie brať diabla na vedomie, ale zrak upierať na Krista. Veď aj vo všetkých svojich poznámkach a vysvetleniach o diablovi sa apoštol Pavol v skutočnosti sústredil na Krista. V Pavlových listoch sa slovo Ježiš objavuje v dvesto devätnástich veršoch, slovo Pán v dvesto sedemdesiatich dvoch a slovo Kristus v tristo osemdesiatich deviatich veršoch. Satan sa na druhej strane spomína iba v desiatich veršoch a slovo diabol iba v šiestich. Keď sa život rúca, keď sa cítiš v zajatí medzi mečom a morom, keď cítiš, že na teba útočia, vezmi diabla na vedomie, ale zrak upieraj na Krista. On ti bude na pomoci. On nájde východisko...→

Galería obrázkov

Neurobíš si vyrezávanú modlu

Toto prikázanie úzko súvisí s prvým prikázaním: "Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!", preto toto prikázanie niektoré cirkvi (napríklad rímskokatolícka a evanjelická a.v.) vypúšťajú a chápu ho ako komentár, ako rozvinutie prvého prikázania. Druhé prikázanie, rovnako ako všetky ostatné, je nerozlučne späté s prvým prikázaním, ale nesplýva s ním. Toto prikázanie, ako to dokazuje literárny rozbor a potvrdzujú aj vykopávky, je veľmi starého pôvodu a malo svoj samostatný význam (nebolo len vysvetlením). Tento význam sa nám do značnej miery stratí, ak ho spojíme s prvým prikázaním. V druhom prikázaní totiž nejde len o spodobovanie iných bohov (modiel), o ktorých hovorí prvé prikázanie, ale priamo o vytváranie podoby Hospodina (Dt. 4,15). Čo prikázanie nezakazuje: Zvláštny význam tohto prikázania vyplýva z kontextu biblickej teológie. Zákaz obrazov je v centre starozákonnej viery a odlišuje biblickú vieru od väčšiny ostatných náboženstiev. Izraelský národ sa od ostatných národov vo svojom okolí líšil vierou v jediného Boha a navonok tým, že nemali žiadne obrazy a sochy svojho Boha ani iných bohov. To vyvolávalo ostré reakcie zo strany pohanského okolia, považovali ich za ateistov, nevercov. Čo toto druhé prikázanie zakazuje a čo nie? Je treba však pripomenúť, že zákaz zobrazovania Boha, obsiahnutý v druhom prikázaní, nie je základom pre čisto duchovné, abstraktné chápanie Boha. Desatoru nejde o abstraktnú, zduchovnelú predstavu Boha, o nejaký hmlistý filozofický, teoretický koncept, o "čistý pojem", o ideu oslobodenú od hmoty. Na jeho začiatku sa Boh predstavuje menom ako konkrétna osoba, ktorá konkrétne zasahuje do dejín. V plnom znení druhého prikázania sa o Bohu nehovorí abstraktne a všeobecne, ale so zaujatím a vášnivo. Je to vášnivý (žiarlivý) Boh, ktorý trestá, ale ktorý sa aj zmilováva. Celé Písmo hovorí o Bohu veľmi názorne a živo. Zákaz spodobovania nechce viesť k predstave Hospodina ako duchovnej sily v protiklade k všetkému pozemskému, ako ducha, ktorý sa drží v aristokratickej vzdialenosti od zmyslového sveta. Hospodin je Stvoriteľ. Všetko je Jeho dielo, ku ktorému sa priznáva a ku ktorému sa skláňa. Človek by Ho nepoznal, keby sa mu Boh nezjavil aj zreteľným zmyslovým spôsobom (oblakový a ohnivý stĺp, truhla zmluvy, vtelenie v Pánovi Ježišovi Kristovi). V tomto texte teda nie je vyslovený zákaz názornej, konkretizujúcej reči a predstavy o Bohu. Nie je to všeobecná výzva k obrazoborectvu, k nedôvere, alebo až zákazu akéhokoľvek výtvarného či sochárskeho umenia. Takéto výklady nevystihujú skutočný zámer Desatora. Ochrana pred náporom obrazov. Prikázanie nezakazuje obrazy a výtvarné umenie paušálne, ale vytváranie obrazov kultických, teda náboženské alebo ideologické glorifikovanie obrazov a spodobenín. "Nebudeš sa im klaňať, ani im slúžiť." Zákaz sa týka zneužitia, a nie akéhokoľvek použitia výtvarného umenia. Nejde tu o zachovávanie nejakej liturgickej zvláštnosti Izraela, ale o dôkaz viery v jeho chápaní sveta, Boha a človeka. Tieto tri aspekty sa odrážajú v druhom prikázaní. Chápanie sveta - Druhé prikázanie má súvis s naším chápaním sveta a vychádza z biblického pohľadu na vznik sveta, na jeho stvorenie Stvoriteľom z ničoho. Biblická myšlienka stvorenia hovorí veľmi jasne, Boh je Boh a svet je svet. Tieto dve skutočnosti nemôžu prirodzene ani nadprirodzene splynúť. Svet nie je božský, ale je to stvorená skutočnosť. Boh ako Stvoriteľ nie je súčasťou sveta, ani tou najlepšou a najdôstojnejšou súčasťou. Aj ten najúctivejší pokus výtvarne zobraziť Boha deformuje Jeho podobu a je v podstate rúhavou urážkou. Ľudské srdce však vždy túžilo nejako si Boha znázorniť, zviditeľniť a oprieť sa o Jeho hmatateľnú prítomnosť. Obrazy akoby zaručovali prítomnosť božstva v prírode a vo svete ľudí. Hranica medzi Bohom a svetom bola zmazaná. Boh bol v kúsku sveta transparentný a hmatateľný a kúsky sveta boli pokladané za božské. Kvôli tejto svojej túžbe po hmatateľnom a viditeľnom bohu si ľudia vo všetkých dobách vytvárali sochy a obrazy rôznych bytostí a vecí a uctievali ich. Na nebi to boli nebeské telesá (slnko, mesiac, hviezdy), rôzne astronomické a klimatické úkazy a tiež nebešťania ako bohovia, anjeli, titani a pod. Na zemi boli uctievaní pohanskí bohovia a duchovia v podobe studničiek, riek, kameňov, vecí, zvierat, ľudí a stromov. V podzemných hlbinách vôd si ľudia predstavovali a uctievali rôzne bájne bytosti alebo zlé diabolské mocnosti. Spodobovanie všetkých týchto objektov za účelom, aby ich človek uctieval a klaňal sa im, druhé prikázanie zakazuje: "Neurobíš si vyrezávanú modlu, ani podobu ničoho, čo je na nebi hore, čo je na zemi dolu, alebo čo je vo vode pod zemou, nebudeš sa im klaňať, ani im slúžiť!" Druhé prikázanie nie je teda len vyjadrením nejakej odlišnosti vo forme náboženstva, vo forme uctievania božstva. V jeho jadre je odlišné chápanie sveta a Boha a ich vzťahu, odlišný svetonázor. Aký význam má tento aspekt druhého prikázania v súčasnosti? Má nejaký význam? Tento aspekt druhého prikázania nadobúda veľmi aktuálny význam aj v súčasnosti. Mnohé "nové" populárne metódy alternatívnej medicíny (akupunktúra, homeopatia) a alternatívny životný štýl (jóga, feng šuej) majú korene vo východných filozofiách a náboženstvách, kde boh je chápaný ako súčasť sveta. Po období racionalizmu 20. storočia opäť nadobúdajú veľký význam rôzne predmety (kamene, talizmany, sošky, obrazy), ktorým ľudia prikladajú nadprirodzený význam, oživuje sa neopohanstvo (uctievanie predkresťanských bohov). Pri dodržiavaní druhého prikázania teda nešlo a nejde len o nejakú inováciu, zlepšenie kultu, ale o základné rozhodovanie viery, vyjadrenie faktu, že Boh nie je nijakým spôsobom súčasťou stvoreného sveta, je mimo neho, nezávislý od neho, je jeho Stvoriteľom a suverénnym vládcom. Chápanie Boha - Ako vidíme, chápanie sveta je vlastne úzko spojené s chápaním Boha, čo tvorí ďalšiu dimenziu (rozmer) druhého prikázania. Vytváranie obrazov a sôch božstva nevyplýva z nedostatku zbožnosti, ale naopak z príliš horlivej zbožnosti zameranej nesprávnym smerom. Už na púšti, keď bol Mojžiš po dosky Desatora, ľud zapochyboval a požiadal Árona, aby im vytvoril hmatateľného boha - zlaté teľa. Na jeho vytvorenie veľa obetovali. Okrem býka uctievali Izraeliti neskôr aj medeného hada, ktorého urobil kedysi sám Mojžiš, aj drevené stĺpy a kamenné pamätníky bývalých Božích činov (ašery a maséby). Aj v niektorých kresťanských cirkvách sa rozmohlo uctievanie rôznych predmetov (sôch svätcov, relikvií, krížov, obrazov), a to najmä u tých, ktoré nemajú vyčlenené druhé prikázanie ako zvláštne prikázanie. Pri týchto uctievaniach predmetov často nájdeme aj snahy o manipuláciu s Bohom. Kde je hranica medzi zobrazením nejakej udalosti z Písma alebo pripomenutím Božieho činu a porušovaním druhého prikázania? (Môžeme mať obrazy a sochy, ak nám pripomínajú Božie spasiteľné skutky, ak nám nedovolia zabudnúť na niektorú udalosť z dejín spásy, ale nesmieme sa k samotnému predmetu správať s nejakou neobyčajnou úctou). Väčším nebezpečenstvom než hmotné obrazy a sochy sú pre nás, vyrastajúcich a žijúcich v protestantskej evanjelikálnej tradícii, nehmotné falošné obrazy Boha a teologické konštrukcie, ktoré si vytvárame vo svojej mysli. Boh je vždy väčší než akákoľvek naša nádherná a prepracovaná úvaha, učenie a názor o Ňom. Ktoré nehmotné obrazy Boha sú pre nás nebezpečné? (Jednostranné obrazy Boha, zdôrazňujúce len jednu alebo len niektoré z Jeho vlastností - napr. Boh je láska - môže viesť k benevolencii, liberalizmu, alebo ak zdôrazňujeme, že Boh je spravodlivý, môže to viesť k zákonníctvu. My sme si vytvorili z Boha dobráka, ktorý všetko prehliadne, veď je láska, a pritom práve v dnešnom prikázaní sa predstavuje aj ako Boh žiarlivý, ktorý trestá neprávosť otcov na synoch. Modlou sa nám môže stať náš kostol, spevník, zbor, poriadok zhromaždení, naše náboženstvo.) Zvrchovaného Boha nevlastní žiadna cirkev, žiadna inštitúcia, žiadna teológia, žiadny smer, hnutie, človek, aj keď sa niektorí ľudia, niektoré cirkvi a smery tak tvária. Neexistujú žiadne spoľahlivé prostriedky, ako Bohom manipulovať a Ním disponovať. Zjavuje sa človeku, len keď sám chce, a zostáva i pri tom Bohom skrytým. Chápanie človeka - Zákaz obrazov a ich uctievania je rozhodujúci aj vo vzťahu k iným ľuďom. Aj človek totiž patrí do množiny objektov na zemi, ktorých obraz si nemáme uctievať. Existuje vytváranie obrazov, ktorého sa my ľudia dopúšťame voči svojim blížnym. Vytvárame si ich obraz, pokúšame sa ich "zachytiť", "uchopiť" pre seba a pre nich definovať, čo vlastne sú. Nie je to možné odmietnuť všeobecne, lebo je prirodzené, že si vytvárame predstavy o sebe a o druhých ľuďoch. Zlé je to až vtedy, keď sa im "klaniame a uctievame ich", keď ľudí podrobujeme svojim konceptom a manipulujeme nimi pre svoje zámery. Je to napríklad hrozivý každodenný tlak reklamy s jej zvodnými obrazmi, ktoré sa nám snažia vnútiť nejaký žiaduci obraz o človeku, o nás samých. Do tejto kapitoly patrí aj vytváranie obrazov tzv. mediálnych celebrít z rôznych reality show a iných show, ktoré potom ľudia nejaký čas uctievajú. Herci, speváci, športovci sa stávajú modlami modernej doby a ľudia uctievajú moderným spôsobom ich obrazy. Aj v našich vzťahoch si my sami robíme obraz o ľuďoch okolo seba, už vieme, čo sú zač, máme svoju predstavu, predsudok, disponujeme nimi. Reálny človek často veľmi ťažko naruší obraz, ktorý máme o ňom vytvorený (napr. ak máme názor, že Rómovia sú zlodeji, poctivý Róm si ťažko nájde k nám cestu, lebo už ho máme zaškatuľkovaného). Takéto obrazy uzatvárajú ľuďom cestu k sebe navzájom, zužujú slobodu medzi ľuďmi, rovnako ako fetišizované teologické obrazy Boha deformujú v našich očiach Jeho slobodu. Konkretizácia Boha. To, že nám druhé prikázanie zakazuje robiť si obrazy božstiev aj Boha samotného a uctievať ich, však neznamená, že si vôbec nemôžeme Boha konkretizovať. Boh nie je konkrétny tak, ako si to predstavovali susedia Izraela a predstavujú si aj dnes mnohí ľudia. Nie je hmatateľný v "posvätných predmetoch". V biblickom zmysle je Boh postihnuteľný len vtedy, keď sa slobodne dáva vo svojej láske, vo svojom súde a vo svojej zvrchovanej milosti. Jedinečne sa Pán Boh konkretizoval v osobe Pána Ježiša Krista. V príbehu Jeho vtelenia, v Jeho vstupe do všedného ľudského sveta, v Jeho živote a utrpení a v Jeho slovách môžeme vidieť pravý obraz pravého Boha. Iný obraz už nepotrebujeme. Jediný legitímny "obraz Boží" sa má hľadať v Pánovi Ježišovi. V Kristovi poznávame Boha, aký je. Poznávame, ako zmýšľa a ako milostivo s nami koná, nie však, ako vyzerá. Zobraziť sa dá len Kristova ľudská, nikdy nie božská stránka. Pán Boh aj v Kristu zostáva úplne iný, než ako by si Ho človek predstavil. Ebeling (teológ) zhrnul druhé prikázanie veľmi výstižne: "Najhoršou formou modloslužby je zbožštenie človeka. Najčistejšou bohoslužbou je veriť, že Boh je prítomný v blížnom, brať ho vážne ako obraz Boží, ako Božieho zástupcu a na ňom konkretizovať úctu, lásku a dôveru, ktorú sme povinní vzdávať Bohu. Božie milosrdenstvo a hnev. Druhé prikázanie je po štvrtom najdlhšie v Desatore, lebo je k nemu pripojené zdôvodnenie a výstraha: "Lebo ja som Hospodin, tvoj Boh, Boh horliaci, ktorý trestám neprávosť otcov na synoch, do tretieho a štvrtého pokolenia tých, ktorí ma nenávidia, a preukazujem milosť tisícom, ktorí ma milujú a zachovávajú moje prikázania." Boh sa nám v závere tohto prikázania predstavuje ako "horliaci", "vášnivý", "žiarlivý" Boh. Žiarlivý tu však neznamená ľudskú žiarlivosť v negatívnom zmysle. Všetky tieto preklady originálneho výrazu nám predstavujú Boha ako niekoho, kto je bytostne zainteresovaný na údele človeka, kto človeka vášnivo, žiarlivo miluje. To sa veľmi líši od predstavy, akú mala o Bohu grécka antika, ako o dokonalom, nepohnuteľnom bytí bez vášní, ktorého sa údel druhých bytostí nedotýka a ani sa ho nemôže dotknúť. Biblického Boha sa údel Jeho stvorenia týka, nie je mu ľahostajný. Z tejto Božej charakteristiky potom logicky vyplýva výstraha, ktorá nasleduje. Boh trestá vinu otcov na synoch do tretieho a štvrtého pokolenia. Boží hnev postihne tých, ktorí Boha nenávidia, teda konajú vedome a odhodlane proti Nemu. To poukazuje na veľkú zodpovednosť, ktorú my ľudia máme. Činy našich predkov majú svoje dôsledky pre nás dnes a naše činy, a najmä zločiny majú následky pre život budúcich generácií. (Jasný príklad toho je ekologická kríza.) Nesieme zodpovednosť pred Bohom aj pred budúcimi generáciami ako jednotlivci, rodiny, národy, ako ľudstvo. Posledným cieľom prikázania však nie je nás zdeptať, ale povzbudiť. Aj v tejto výstrahe môžeme vidieť Božiu milosť. Čísla tu nie sú rovnaké medzi súdom a milosťou, ale naznačujú zreteľnú nerovnováhu štyroch ku tisícom v prospech Božieho milosrdenstva. Kým Božiemu hnevu môžeme vidieť koniec, Božie milosrdenstvo je nekonečné. Srdce žiarlivo milujúceho Hospodina nebije pre chladné právnické odsúdenie, ale pre spásu, pre znovuzískanie slobody. Dôraz je tu práve na konci, na "tisícoch". My ľudia sme si však pohotovo, aj na základe týchto slov o "žiarlivom" Bohu, vymysleli obraz Boha pomsty a prenášali na Neho svoju ľudskú žiarlivosť. Tým sme však opäť a najhorším možným spôsobom vytvárali obraz Boha, ktorý tvár živého Boha len zakrýva. Ktoré nami vytvorené obrazy Boha nám prekrývajú obraz toho pravého? Druhé prikázanie vydáva človeka na milosť a nemilosť Bohu. Človek si nemôže Boha nijako pridržať, záleží len a len na Bohu, ako a kedy a či vôbec sa k človeku prizná. Ale tento Boh je milosrdný a miluje všetkých, ktorí Ho milujú.

(Ján Szőllős)

Pravda, podľa ktorej máme žiť

Najviac zo všetkého je potrebné zdôrazniť, že táto doktrína je najmä na to, aby sme jej verili. Ten, kto sa nám zjavil v Písme, je jediný pravý Boh. To, čo nám o sebe zjavil, je práve táto doktrína. Ak veríme niečomu inému, potom neveríme v pravého Boha. Potom sme pohania a uctievame boha podľa svojich vlastných predstáv. Triteisti, ariáni a modalisti sa líšia len trochu od moslimov alebo animistov. Ani jedni neuctievajú Boha, ktorý zjavil sám seba. Volajú na boha, ktorý v skutočnosti neexistuje. Nie je možné zaradiť ich medzi veriacich kresťanov. Ešte stále sú stratení a hynú vo svojich hriechoch. Viera v Trojicu je pre spasenie nevyhnutná. Neznamená to, že veriaci musí rozumieť tejto doktríne do najmenších detailov tak, ako sa o nich diskutovalo počas storočí. Musí však veriť, že Boh, ktorý existuje, je ten, ktorého zjavuje Písmo sväté, a že je jedným Bohom v troch osobách. Písmo prehlasuje, že večný život je poznať pravého Boha a Ježiša Krista, ktorého poslal (Ján 17,3). Písmo trvá na tom, že ak nectíme Syna tak ako Otca, tak nectíme ani Otca (Ján 5,23). Tí, ktorí veria v Boha, musia rovnako veriť aj v jeho Syna (Ján 14,1). Pre tých, ktorí považujú Krista za menšieho od Otca, určite niet spasenia (1.Jánov 2,22-23; 5,20). A tak tí, ktorí sa stali kresťanskými učeníkmi, sa majú dať pokrstiť v meno Otca a Syna a Svätého Ducha (Matúš 28,19). Tam, kde niet trojičnej viery, nemôže existovať ani učeníctvo. Všade, kde existuje pravé učeníctvo, existuje aj vernosť a oddanosť učeniu o Trojici.

Pravda, ktorú máme milovať

Doktrína o Trojici, to sú základy, na ktorých stojí každá doktrína evanjelia. Ak sú základy pevné a bezpečné, evanjelium zostáva neporušené. História nám ukazuje, že kedykoľvek sa oslabili alebo zničili základy, evanjelium sa potom rýchlo zrútilo a vytratilo. Preto každý, kto miluje evanjelium a pozná jeho moc, miluje aj doktrínu o Trojici a oddane ju zachováva. Vie, že evanjelium, ktoré má, je Božie evanjelium. Ak zabudneme na to, kto je Boh, zabudneme aj na to, aké je jeho evanjelium. Evanjelium prehlasuje o spasení, že Boh Otec zachraňuje, Boh Syn zachraňuje a Boh Svätý Duch zachraňuje. Boh Otec zachraňuje preto, lebo vo večnosti si zvolil konkrétnych ľudí, aby prijali večný život skrze Krista (Ján 10,28-30) a poslal svojho Syna na svet, aby ich spasil (Ján 3,16; 1.Jánov 4,14). Boh Syn zachraňuje preto, lebo to bol on, kto na kríži niesol trest za hriechy ľudí (1.Petrov 2,24) a žije navždy, aby zaistil, že v nebi budú prijatí, ktorí v neho uverili (Hebrejom 7,25). Boh Svätý Duch zachraňuje preto, lebo nikto nemôže obdržať duchovný život, veriť v Krista, spočinúť v Kristovi a byť na ňom založený, pokiaľ Svätý Duch nezasiahol v jeho mysli a vôli (1.Korinťanom 12,3; 2,14; Ján 3,5-8). Písmo nám neustále ukazuje, že spasenie je dielom trojjediného Boha (1.Petrov 1,2). Ak sa doktrína o Trojici vytratí alebo zahmlí, to isté sa stane aj s pravdou o spasení. Premýšľajme aj o pravdách ospravedlnenia a adopcie. Je tu Boh, ktorý sa na nás hnevá pre naše hriechy. Poslal Boha Syna, počatého Svätým Duchom, aby vzal na seba ľudskú prirodzenosť bez hriechu a aby zachoval celý Boží zákon za nás. Kristus, ten nevinný, zomrel namiesto nás, vezmúc na seba odsúdenie, ktoré Božia spravodlivosť požaduje, a ktoré sme si za naše hriechy zaslúžili. Duch Svätý nás vedie k tomu, aby sme sa zarmútili nad svojimi hriechmi a odvrátili sa od nich. Privádza nás k tomu, aby sme sa spoľahli na to, čo Kristus urobil pre hriešnikov. Svätý Duch nás zjednocuje s Kristom, aby Kristov dokonalý charakter mohol byť pripočítaný na náš účet, a aby sa na naše hriechy hľadelo ako na také, ktoré už boli potrestané smrťou Krista. Boh Otec nás takto prijíma za svojich synov a stáva sa nám Otcom. Pán Ježiš Kristus je voči nám v postavení staršieho brata v Božej rodine. Svätý Duch je v nás a dáva nám vnútorné uistenie o tom, že sme deťmi Božími. Do spasenia je zapojená každá osoba Božej Trojice. Takto nám musí byť jasné, že bez doktríny o Trojici sa celý plán vykúpenia rozpadá. Bez nej strácajú zmysel doktríny o ospravedlnení a o adopcii. To isté platí aj o akejkoľvek inej dôležitej doktríne týkajúcej sa evanjelia. Milujeme doktrínu o Trojici, pretože je to základný kameň, na ktorom stojí naše spasenie. Ten, kto nás spasil, je trojjediný Boh. Boh, ktorého milujeme a uctievame, je trojjediný Boh. Bude nemožné milovať ho, ak nebudeme milovať pravdu o ňom.

Pravda, podľa ktorej máme žiť

Dovoľte mi, aby som vás teraz oslovil veľmi osobne, keďže sa už blížime k záveru. Tam, kde niet viery v Trojicu, niet ani spasenia. To však neznamená, že všetci tí, ktorí v Trojicu veria, sú spasení. Nestačí len veriť pravde o Bohu. Nestačí dokonca ani poznanie, že bez doktríny o Trojici by sme nemali evanjelium. K trojjedinému Bohu musíme prísť. Naše hriechy volajú po večnom treste. Boh nám prikazuje, aby sme s nimi skoncovali (Skutky 17,30). Nikdy si však nemôžeme namýšľať, že vlastnou snahou sa pred Bohom dokážeme stať spravodlivými (Rimanom 3,20). Ako by sme vôbec niekedy mohli byť dostatočne dobrí pre svätého Boha? Boh Otec však poslal svojho Syna, aby sa stal Spasiteľom sveta (1.Jánov 4,14). Zachraňuje hriešnikov (1.Timotejovi 1,15). Pozýva ich, aby k nemu prišli takí, akí sú (Matúš 11,28-30). Všetci, ktorí v ozajstnom pokání volajú: "Ó, Bože, buď milostivý mne hriešnemu!", sú prijatí a ospravedlnení (Lukáš 18,9-14) a vstupujú do večného života a každého duchovného požehnania v ponebeských oblastiach (1.Jánov 5,11-12; Efezanom 1,3). Nikomu sa nikdy nestane, že bude vyhnaný von (Ján 6,37). To, že k Bohu prídeš, dokazuje, že si jedným z tých, ktorých Boh Otec dal svojmu Synovi (Ján 6,37). Skutočnosť, že prijímaš Spasiteľa a neodmietaš ho, ukazuje na to, že Svätý Duch pracuje v tvojom živote (1.Korinťanom 2,14). Pravda o Trojici už viac nie je len doktrínou v tvojej mysli. Stala sa pravdou, podľa ktorej si začal žiť! Pravda o Trojici by mala viesť kresťana k uctievaniu. Boha uctievame kvôli tomu, čo vykonal. Boha uctievame kvôli tomu, čo vykonal pre nás. To, čo vykonal, vykonal iba preto, lebo je, kým je. Ak použijeme náročnejšiu terminológiu z kapitoly 9, vyjadríme to takto: Boh je ekonomickou Trojicou preto, lebo je ontologickou Trojicou. Nikdy by sme nemohli nahliadnuť do jeho slávy a výsosti, ak by nám ju nezjavil. To, čo nám povedal, je príliš nádherné, aby sme to dokázali pochopiť. Napospol to presahuje naše rozumové chápanie. Nikdy by sme to sami nedokázali objaviť a nedokážeme to vysvetliť. Úplne nám to uniká. Toto tajomstvo nedokážeme vystihnúť. My sme len stvorené bytosti, on je Boh. Žiadna iná reakcia nie je namieste, len odovzdať sa mu, pokoriť sa, uveriť a vrúcne milovať. V Bohu existuje poradie, ale neexistujú v ňom hodnosti. A tak milujeme Otca, milujeme Syna, milujeme Svätého Ducha. Tak, ako serafíni pred jeho trónom, i my trikrát voláme: "Svätý", pretože Boh sú traja. A predsa voláme: "Svätý, svätý, svätý Hospodin Zástupov," pretože Boh je jeden (Izaiáš 6,3). "Tento Boh je naším Bohom na večné veky. On nás bude vodiť až do smrti."(Žalmy 48,15). Pravda o Trojici by mala usmerňovať kresťanské modlitby. Otec je prvý, preto by mala byť modlitba adresovaná jemu. Pán Ježiš Kristus nám prikázal: "Keď sa modlíte, hovorte: Náš Otče,..."(Lukáš 11,2). Aj apoštoli sa takto modlili. Keď Pavol spomína svoje vlastné modlitby, uvádza: "Skláňam svoje kolená pred Otcom nášho Pána Ježiša Krista..."(Efezanom 3,14). Keď Pavol a Peter chválili Boha, začínali takto: "Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista..."(Efezanom 1,3; 1.Petrov 1,3). V Novej zmluve sa hovorí veľmi málo o modlení sa k Pánovi Ježišovi Kristovi. A Nová zmluva už vôbec nepozná neustále opakovanie, "Ježiš, Ježiš", ktoré sa dnes v niektorých kruhoch stalo tak veľmi obľúbeným. Syn je druhý a zjavuje Otca (Ján 1,18). Nikto nemôže ísť k Otcovi priamo, pretože jediná cesta k nemu je skrze Pána Ježiša Krista (Ján 14,6; 1.Timotejovi 2,5). To však neznamená, že by sme Otca nesmeli priamo oslovovať. Naopak, práve sme sa naučili, že to je to, čo by sme mali robiť. Znamená to však, že sami zo seba a sami v sebe nemáme právo pristúpiť k Bohu. Že nás Otec vypočuje, očakávame len na základe toho, kým Syn je, a čo vykonal (Hebrejom 10,19-22). Prichádzať k Otcovi skrze Krista znamená oveľa viac, než len odcitovať slová "skrze Ježiša Krista nášho Pána" na konci našej modlitby. Znamená to, že celá naša dôvera, že nás Otec vypočuje, spočíva na Božom Synovi. Svätý Duch je tretí. Bez Svätého Ducha sa nemodlíme, iba odriekavame naše modlitby. Toľkokrát sa stane, že k Bohu prichádzame s uboleným srdcom, žiaľom a túžbou, ktoré nedokážeme vyjadriť. Nevieme čo povedať alebo ako to povedať, no naše srdce sa do našej modlitby zapojilo. Je to dielo Svätého Ducha (Rimanom 8,26-27). Vždy, keď sa pristihneme, že sme s Kristom, je to vďaka Svätému Duchu (Ján 15,26-27, 16,14). Srdcom precítená Kristo-centrická modlitba je "modlitba v Svätom Duchu" (Júdov 21). Ak sa takto nemodlíme, potom by sme mali zotrvať v modlitbe za vplyv Svätého Ducha až dovtedy, kým sa takto modliť nebudeme (Lukáš 11,13). Ako posledné spomeniem, že pravda o Trojici by nám mala dodať novú úctu k Svätému písmu. V našej mysli by sa nikdy samé od seba nezablyslo poznanie o tom, že Boh je Jeden-v-Troch a Traja-v-Jednom. Príroda o tom nevydáva svedectvo. Kde a na ktorom jedinom mieste je toto nepochopiteľné tajomstvo zjavené? V Písme! Ako bolo Písmo napísané? "Svätým Duchom súc nesení hovorili svätí Boží ľudia"(2.Petrov 1,21). Čo je hlavnou témou Písma? "Písma... ony sú to, ktoré svedčia o mne," povedal Syn Boží (Ján 5,39). Ako sa dá Písmo správne a náležite opísať? Ako každé slovo, ktoré vychádza skrze ústa Božie (Matúš 4,4). Prvé a najväčšie tajomstvo zo všetkých tajomstiev je zjavené v knihe, ktorú vydýchol Duch, dal nám ju Boh a jej stredobodom je Kristus! Táto kniha nás vyučuje všetkému, čomu máme veriť o Bohu. Zjavuje nám povinnosti, ktoré od nás Boh požaduje. Je to Slovo samotného trojjediného Boha. Prijmime ho pre to, čím v skutočnosti je, keďže nie je slovom človeka, ale slovom Božím. Čítajme ho ešte častejšie, ešte pozornejšie a viac sa pri ňom modlime. Podľa neho aj žime. Veď neexistuje žiaden iný spôsob, ako sa zapáčiť tomu, kto sa nám v Písme zjavil.

(Stuart Olyott)