Podobenstvá z Matúša

Výzva bedliť

Keď sa tak z nadhľadom zamyslíme nad evanjeliom podľa Matúša, tak zistíme:

1. Opisuje Jeho prvý príchod - narodenie ako dieťa. To sa udialo akoby v tichosti, iba niektorým bolo jasné kto prišiel na zem.

2. Prvé výrazné vystúpenie Pána Ježiša je kázeň "na hore." V nej kladie vyššie nároky na posvätený život, ako vyžaduje "Desatoro."

3. V ďalšom účinkovaní neustále preukazuje svoju Božskosť zázrakmi a znameniami a od 13. kapitoly prechádza vo výklade na podobenstvá a obraznú reč. Z toho sú udivení aj samotní učeníci. To však je spôsob, ako človeka viesť k hlbšiemu premýšľaniu a uvažovaniu. Učeníci zároveň dostanú prísľub, že im bude v porozumení tejto reči daná zvláštna milosť k porozumeniu tejto reči.

4. Z blížiacim sa odchodu z tejto zeme hovorí Pán Ježiš viac o svojej smrti, mŕtvychvstaní a druhom príchode.

5. V rečiach o druhom príchode ozrejmuje svoj príchod v dvoch variantoch: a) v oblakoch, nenápadne, pre mnohých prekvapujúco a b) o príchode každému zjavnom v moci a sláve.

6. Nakoniec dáva príkaz na evanjelizáciu s podmienkou vyučovania, všetkého čo ich On naučil.

To poverenie v Mt. 28,19-20 znie: "Choďte teda a získavajte mi učeníkov vo všetkých národoch a krstite ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta." Často vidíme, že evanjelizovať to ešte dokážeme, ale vyučovať "všetko" to už je problémom, alebo na to vôbec nedbáme! Na toto by sme chceli upozorniť. A poprosiť všetkých v mene Kristovom upriamte na to pozornosť svoju aj iných. Zamyslíme sa nad podobenstvom, ktoré kázal Pán Ježiš v Mt. 24,32-36, takto: "Od figovníka si vezmite poučenie: Keď jeho ratolesť mladne a vyháňa lístie, viete, že leto je blízko. Tak aj vy, keď uvidíte toto všetko, vedzte, že je blízko, predo dvermi. Amen, hovorím vám, že sa nepominie toto pokolenie, kým sa to všetko nestane. Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú. No o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba Otec." Ak máme doslovne poslúchnuť Pána, tak ku evanjelizácii patrí aj dôsledne vyučovanie. Toto ako vidíme robil aj ap. Pavol (viď 1.Kor. 15,51-52; 1.Tes. 4,13-18). Tých, ktorí uverili, tým aj hovoril o druhom príchode, pričom jasne učil o dvoch prejavoch pri druhom príchode Pána Ježiša pre svoju Cirkev. Ďalej sa musíme zamerať aj na to, že Pán Ježiš od učeníkov vyžadoval, aby rozoznávali znamenia časov (Mt. 16,3; Lk. 21,11,25). Znamenia, alebo udalosti, ktoré sú predzvesťou určitých Božích krokov v dejinách ľudstva. Na mnohých miestach v Písme je Izrael pripodobnený k figovníku. To čo Pán Ježiš hovorí, znamená - pozorujte čo sa udeje s Izraelom. Izrael - čiže figovník je tu. Niekoľko storočí, žil tento národ bez vlasti, územia a jazyka. Dá sa povedať, žil tak, že sa v určitom slova zmysle nedalo hovoriť o národe v tom zmysle ako to poznáme o ostatných národoch, či štátoch. V priebehu ľudských dejín mnoho národov úplne zaniklo a tak povediac z povrchu zemského boli úplne vymazané. Nie tak Izrael a ten je vzácnou výnimkou. To nás uvádza do údivu a vyznania, že iba "Jedine Pán Boh v tom má svoju ruku!" V Lk. 21,29-31 sú tiež slová Pána Ježiša i figovníku, ale aj sú tu všetky stromy! Sú to tieto slová: "Povedal im toto podobenstvo: Pozrite na figovník a na všetky stromy! Keď vidíte, že pučia, viete, že leto je už blízko. Tak aj vy, keď uvidíte, že sa toto deje, vedzte, že je blízko Božie kráľovstvo." Čiže istý proces sa udeje nielen s Izraelom, ale aj inými národnosťami, či štátmi. Vznik štátu Izrael a návrat miliónov Židov z viac ako 135 zemí sveta, zo všetkých piatich svetadielov je iste niečo výnimočné. Lenže Božie slová sa naplnili aj u iných, aj na nás Slovákoch. Po rozpade Sovietskeho zväzu je tu množstvo národov, ktoré sa osamostatnili - vyhnali svoje ratolesti a listy. Niektoré už aj kvety a úrodu. Lenže ani jednom národe nehovorí Božie slovo o týchto konkrétnych udalostiach ako o Izraeli. Najprv o rozptýlení a potom aj o návrate. Toto Pán nehovorí ani o jednom inom národe iba o Izraeli. Viď Ez. 39,25-29, takto: "Preto takto vraví Pán, Hospodin: Teraz zmením údel Jákoba, zľutujem sa nad celým domom Izraela a budem horliť za svoje sväté meno. Zabudnú na svoju potupu a na všetku svoju spreneveru, ktorej sa dopustili voči mne, keď budú bezpečne bývať na svojej pôde a nikto ich nevyľaká. Keď ich navrátim spomedzi národov a zhromaždím z krajín ich nepriateľov a pred očami mnohých národov ukážem na nich, že som svätý, vtedy spoznajú, že ja som Hospodin, ich Boh, pretože som ich najprv odviedol do zajatia medzi národy, ale potom ich zhromaždím na ich pôdu a nenechám nikoho z nich v cudzine. Už nikdy neskryjem svoju tvár pred nimi, lebo vylejem svojho ducha na dom Izraela - znie výrok Pána, Hospodina." Si treba uvedomiť, že žijeme práve v tejto dobe keď sa priamo pred našimi očami dokonávajú tieto slová.

Božie slovo

Pán Ježiš kladie dôraz na svoje slová. Jasne ich stavia do pozície, ktorú nik iný nemôže a ani nevie v pravde vysloviť a už vôbec nie naplniť! Naplniť do bodky! To vie a môže jedine Stvoriteľ, ktorý je nezávislý na čase a priestore tak ako my ľudia. Ten čo neklame a nezlyháva, ale večnou stálicou. My ľudia často potrebujeme uistenie a to je v týchto slovách Pána Ježiša. Na jednej strane uistenie a záruka istoty a na druhej strane skúška viery. O istote sme si už pohovorili a o viere je to v tom, či doslovne veríme tomu, čo Pán povedal. Pán súčasne povedal, že "o tom dni a tej hodine!" Teda ak veríme týmto slovám, tak musíme ich aj akceptovať. Časy, ako také rozpoznávať, ale isť do presného dátumu to rozhodne nie! Ten kto toto robí jasne poukazuje, že ide proti Božiemu slovu. Prejavuje svoju neposlušnosť, alebo namyslenosť. Také niečo nechceme ani my, ani nikomu to neodporúčame...→

(Zmena a Rast)

Galería obrázkov

Čo je to ospravedlnenie

Ospravedlnenie je súdne, právne vyhlásenie pred súdnym dvorom nebies, že určitá konkrétna osoba je ospravedlnená, že je spravodlivá pred Bohom. Pochopte, na kríži, Ján19,30, Ježiš povedal, "Dokonané je!" On dosiahol všetko potrebné pre spasenie na tom kríži. Kristus bol bez hriechu, nepoznal hriech, "učinil za nás hriechom." Samozrejme, že to neznamená, že zhrešil - On nepoznal hriech - ale sa stal obeťou za hriech za nás. Bol obetovaný ako zástupná obeť za všetkých, ktorí budú činiť pokánie a veriť v Neho. "Aby sme my boli spravodlivosťou Božou v Ňom..." Toto je to, čo teológovia nazývajú veľká výmena. Viete, na tom kríži došlo k dvom pripísaniam, dvom výmenám. Po prvé - hriech veriaceho, vina hriechu veriaceho, kriminálny záznam veriaceho, sú presunuté, sú pripísané Ježišovi Kristovi. Povedzme, že mám zaplatiť pokutu vo výške 10000 libier alebo 10000 dolárov. A ja pôjdem za niekým alebo niekto príde za mojím veriteľom a povie mu, "Presuň Kevinov dlh na môj účet." "Pripíš ho mne." Teraz - bol to môj dlh, bola to moja pokuta, bolo mojou zodpovednosťou ju zaplatiť. Avšak od momentu uskutočnenia tohto presunu môjho dlhu na inú osobu už nie je mojou zodpovednosťou ho splatiť. Teraz je to plne na zodpovednosti tejto osoby. Vidíte, to je presne to, čo sa stalo na kríži. Môj hriech, hriech všetkých tých, ktorí veria v Ježiša Krista, ktorí sa Mu poddajú, aby jeho alebo ju spasil, ich hriech je presunutý, je pripísaný Ježišovi Kristovi. A On ho zaplatil na tom kríži. Toto je jediný spôsob, ako môže byť niekomu odpustené. No nielenže Kristus vzal všetok dlh veriaceho, ale aj Jeho spravodlivosť je daná veriacemu. Viete, Ježiš Kristus žil dokonalý život, nikdy neklamal, nikdy nekradol, vždy robil to, čo sa páčilo Otcovi. To, čo sa stane, keď niekto skutočne uverí, keď niekto skutočne činí pokánie a verí v Ježiša Krista, je, že nielenže je jeho hriech zmytý, ale spravodlivosť Ježiša Krista, dokonalý život Ježiša Krista, je pripísaný tomuto veriacemu. Teraz sa Boh pozerá na mňa, ako keby som ja vždy robil to, čo sa Mu páči, pretože sa na mňa nepozerá skrze objektív mňa, ale skrze objektív toho, čo vykonal Kristus. Veľmi vám odporúčam knihu od Charlesa Leitera s názvom Justification & Regeneration. On v tejto knihe vysvetľuje tieto nádherné a kľúčové pravdy veľmi jednoduchým a zrozumiteľným jazykom. Uvádza v nej túto analógiu. Hovorí, že traja vysokoškolskí študenti začali štúdium fyziky. V prvý deň štúdií fyziky profesor hovorí prvému študentovi, ktorý začína toto 2-ročné štúdium, hovorí mu, "Máte jednotku." On hovorí, "Mám jednotku? Ešte som nič neurobil, ako môžem mať jednotku?" On však hovorí, "Máte jednotku." Tento chlapík povie, "Skvelé! Áno! Chcete tým povedať, že teraz môžem toto všetko študovať len pre zábavu?" Toto je pravda o každom pravom veriacom. Od momentu, keď sa odvrátia od hriechu a seba a veria, jednoducho sa ako deti vo viere poddajú Ježišovi Kristovi, aby ich spasil, všetok ich hriech je preč, ich vlastná známka - ich vlastná úbohá známka za ich hriech je vymazaná, pretože Kristus za to všetko zaplatil a známka Ježiša Krista, dokonalý život Ježiša Krista, je pripísaná tomuto veriacemu. Teraz prichádza druhý študent v prvý deň tohto 2-ročného štúdia fyziky a profesor mu hovorí, "Máte jednotku." Tento človek však povie, "Nie, toto neprijímam, ja si chcem svoju známku zaslúžiť." Toto je pán Zákonník, toto je pán Katolík alebo pán Moslim - je podobný mnohým ľuďom vyznávajúcim kresťanstvo, ktorí neveria v dokonané dielo Ježiša Krista. Skutočnosť je však tá, že ich vlastná známka nebude nikdy dosť dobrá. Naša vlastná známka nás len privedie do pekla, ale ponúkaná je nám jednotka. Teraz prichádza tretí študent v prvý deň tohto 2-ročného štúdia fyziky a profesor mu hovorí, "Máte jednotku." Tento človek hovorí, "Mám jednotku? Wow, super!" Vyjde von z dverí a vyhodí svoje učebnice fyziky rovno do smetí. Toto je falošný obrátený - je to človek, ktorý v skutočnosti neverí tomu, čomu hovorí, že verí. Nikdy skutočne neuvidel Krista. Ale počúvajte - pointa tejto analógie je, že v momente, keď niekto skutočne uverí v Krista, je naveky ospravedlnený pred Božím Trónom vďaka tomu, čo Kristus vykonal. Pochopte, je to LEN ON - spasenie je buď ON, alebo ZAHYNUTIE. V liste Rimanom 4,2 je napísané, Pavol nám tu dáva príklad toho, ako bol spasený Abrahám, ako bol Abrahám ospravedlnený pred Bohom, aby nám ukázal, ako boli všetci, ktorí sa kedy zmierili s Bohom, ospravedlnení pred Bohom. Viete, Kristus všetko vykonal na kríži, ale ako sa to prenáša na veriaceho? Ako sa táto dokonalá jednotka prenáša na veriaceho? Odpoveď je VIEROU, ale mnoho ľudí tu musí byť veľmi opatrných. Lebo títo ľudia povedia, "Áno, ja verím, že Ježiš to všetko vykonal na kríži," a potom povedia, "ja verím, že je to na nás prenesené vierou," ale keď to rozmeníte na drobné, tak to, čo myslia vierou, je len ďalší skutok. Teraz - Jakub hovorí, "Viera bez skutkov je mŕtva." Je pravda, že pravá viera bude plodiť dobré skutky - Jakub 2,26. Pravá viera na spasenie, skutočná viera vždy plodí dobré skutky - "viera pôsobiaca skrze lásku,"(Galaťanom 5,6) pretože to, čo robíme, odhaľuje to, čomu skutočne veríme. Všetko ostatné sú len márne náboženské reči, ale pochopte, viera - hoci pravá viera na spasenie vždy plodí dobré skutky, viera je v skutočnosti úplný opak skutkov. Úplný opak - je to opustenie všetkej viery v naše vlastné skutky. List Židom hovorí, že základom viery na spasenie je "pokánie z mŕtvych skutkov"(Židom 6,1). Musíme sa odvrátiť v pokání od všetkej viery v seba a uvidieť, že Kristus vykonal všetko. Veriť v NEHO. V liste Rimanom 4,2 Pavol argumentuje, "Lebo ak bol Abrahám ospravedlnený zo skutkov, má sa čím chváliť, ale nie u Boha." Ak to boli Abrahámove skutky, ak to bolo tým, že niečo robil, že dokonca robil dobré rozhodnutia, dostal sa na určitú úroveň - mal sa čím chváliť. Tu by si v istom zmysle zarábal svoje spasenie, ale nie u Boha. Abrahám sa nemá čím chváliť a dokazuje to v Rimanom 4,3: "Lebo veď čo hovorí Písmo? ABRAHÁM UVERIL BOHU A BOLO MU TO POČÍTANÉ (bolo mu to pripísané) ZA SPRAVODLIVOSŤ." Takže od toho momentu, keď Abrahám uveril Bohu, uveril Božiemu Slovu, o ktorom vieme, že je to Ježiš Kristus, tak ako my uveril v Krista. Od momentu, keď niekto uverí v Krista, prestane veriť v seba a uvedomí si, že Kristus už všetko vykonal, tomuto človeku sa to počíta za spravodlivosť, stane sa spravodlivým pred Božím Trónom v nebi. Verš 4: "Tomu však, kto robí skutky, nepočíta sa mzda podľa milosti, ale podľa podlžnosti."(Rimanom 4,4). Tu vidíme, že keby ľudia robili niečo, aby si zaslúžili Božiu priazeň, nebolo by to z milosti. Nebol by to dar spasenia. Pochopte, cestu k Bohu si nemôžete nijako odrobiť. Musíte úplne zavrhnúť vieru v seba samých. Nie je nič, čo by ste mohli urobiť, aby ste sa urobili pre Boha prijateľnými. Ak si myslíte, že "No, mám tu všetky tieto moje hriechy, ale dúfajme, že moje dobré skutky prevážia tie zlé," to je to isté, ako keby ste chceli podplatiť sudcu, povedali by ste, "Tuto sudca, vezmite si túto obálku plnú dobrých skutkov a tie zlé ako keby sa nestali, ok?" Len skorumpovaný sudca berie úplatky, Boh žiadne úplatky nevezme. Človek sa však snaží z Boha urobiť dlžníka. Človek odmieta veriť v to, čo vykonal Kristus, pretože chce cítiť, že mu Boh niečo dlhuje. Boh nám však nedlhuje nič, len peklo, pretože "všetci zhrešili a postrádajú slávy Božej."(Rimanom 3,23). "NIETO SPRAVODLIVÉHO, ANI JEDNÉHO."(Rimanom 3,10). Ak by dnes večer v televízore pustili váš myšlienkový život a ľudia by mohli vidieť vaše myšlienky za posledný mesiac - bolo by všetko v poriadku? Keby vaše deti, vaša matka, vaši rodičia, priatelia, kolegovia videli váš myšlienkový život? Viete, vaše myšlienky odhaľujú vaše srdce. Moja pointa je táto...Nikto nie je dosť dobrý, aby sa sám za seba mohol postaviť pred Boha. Musíte byť dokonalí, AVŠAK práve to všetko vykonal Kristus. On vaše oči odtiahne od vás a pritiahne ku SEBE, k Tomu, kto zaplatil za bezbožné myšlienky, bezbožné skutky, bezbožné slová. A ak vstanete a budete Ho nasledovať, a nebudete veriť vo vašu schopnosť nasledovať Ho, ale v to, čo On vykonal, On vás spasí. "Ale tomu, kto nerobí skutky, ale verí na Toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, počíta sa jeho viera za spravodlivosť."(Rimanom 4,5). Všimnite si - "tomu, kto nerobí skutky" - tomu, kto opustí vieru v seba a jednoducho verí v Neho, verí Bohu, ktorý ospravedlňuje bezbožného. Verí v Krista. Všimnite si tu, že tu nie je napísané "tomu, kto sa vypracuje na určitú úroveň, tomu, kto vyčistí svoj život, tomu, ktorý sa stane náboženský a dostane sa do bodu prijateľnosti u Boha." Pretože my nie sme pozvaní prísť ku Kristovi na tomto základe. Stojí tu, "Ale tomu, kto nerobí skutkov, ALE VERÍ NA TOHO, KTORÝ OSPRAVEDLŇUJE bezbožného"(Rimanom 4,5). Všimnite si, že BOH ospravedlňuje, ON činí bezbožných hriešnikov spravodlivými pred svojím Trónom. Izaiáš hovorí, "A vy, ktorí nemáte peňazí, poďte, kupujte a jedzte! Poďte, kupujte bez peňazí a bez platu, víno a mlieko!"(Izaiáš 55,1). Musíte prísť nadol k cene, ktorá znamená, že nemáte Bohu čo ponúknuť. "Vy, ktorí nemáte peňazí" - vy, ktorí nemáte Bohu čo ponúknuť. Musíte si uvedomiť, že nemáte NIČ, čoby ste mohli Bohu ponúknuť. Prestaňte sa snažiť s Ním vyjednávať - "Ja sa dostanem na určitú úroveň, a potom ma Ty možno prijmeš." Ale uvedomte si, že nemáte s čím vyjednávať. Sami v sebe a zo seba nebudete nikdy pre Neho prijateľní - poddajte sa preto dokonanému Kristovmu dielu. Verte v Neho a to, čo vykonal. ON ospravedlňuje bezbožných ľudí, kým sú ešte stále v hriechu. To je jediná cesta, ktorú ste pozvaní k Nemu prísť. Charles Spurgeon použil túto analógiu - "Jeden maliar maľoval obraz mesta, v ktorom žil. V tomto meste bol jeden notoricky známy zametač, ktorého chcel mať na obraze. A tak tomuto mužovi povedal, "Prídite do môjho ateliéru a ja vám zaplatím, aby som vás mohol namaľovať. Chcem vás mať na obraze, pretože na ňom chcem mať zametača ulíc." A tak tento muž šiel domov, okúpal sa, umyl sa a učesal si vlasy, obliekol sa do najlepšieho obleku. Potom šiel do ateliéru, no tam mu ukázali dvere, pretože nebol pozvaný v takomto stave - bol pozvaný ako špinavý zametač ulíc!" K večnému životu v Kristovi nie ste pozvaní ako "spravodliví" ľudia, ste k Nemu pozvaní prísť pre spasenie TERAZ, v tomto momente, vo všetkom vašom hriechu, ako špinavý, skazený hriešnik. Pretože len takto vás On prijme. Ak k nemu neprídete podľa svojich "zásluh", ale pre Jeho krv, vo viere v to, čo ON vykonal na tom kríži. Pozrite na túto nádhernú pravdu o tom, čo Kristus vykonal. "Ako aj Dávid hovorí o blahoslavenstve človeka, ktorému Boh počíta spravodlivosť bez skutkov."(Rimanom 4,6). Boh DÁVA veriacemu spravodlivosť bez skutkov. Sníma jeho hriech a nepamätá viac naň, pretože zaň dokonale zaplatil, a dáva tomuto veriacemu človeku spravodlivosť Ježiša Krista. Ten zaplatil za hriech veriaceho - minulý, prítomný aj budúci. Takže ešte raz - veriaci má dokonalú jednotku u Boha od momentu, keď uverí v Krista. Táto známka sa nemení! "BLAHOSLAVENÍ, KTORÝM SÚ ODPUSTENÉ NEPRÁVOSTI."(Rimanom 4,7), "BLAHOSLAVENÝ ČLOVEK, KTORÉMU PÁN NEPOČÍTA HRIECHU."(Rimanom 4,8). Všimnite si to - Pán už neberie hriech veriaceho do úvahy. Už ich proti nemu nepočíta. Samozrejme - v istom veľmi reálnom zmysle Boh, ako milujúci Otec, kázni syna, ktorého miluje, keď veriaci zhreší, Boh k nemu príde a pokarhá ho, ale každý prút, ktorý dopadá na chrbát veriaceho, tam dopadá rukou láskavého Otca. Takto nás Boh privádza k vedomiu hriechu a napráva nás. Od momentu, keď niekto uverí, Boh k nemu už nikdy viac nepristúpi ako trestajúci Sudca. Jeho hnev je úplne zmierený na golgotskom kríži. Tieto hriechy už veriacemu vôbec nepočíta, pretože ON za nezaplatil. Chcel by som vysvetliť túto pravdu, "BLAHOSLAVENÝ ČLOVEK, KTORÉMU PÁN NEPOČÍTA HRIECHU,"(Rimanom 4,8) o tom, že Boh už nepripisuje hriechy veriaceho proti nemu. Použijem inú analógiu z vynikajúcej knihy Charlesa Leitera, Justification & Regeneration, ktorú odporúčam. Uvádza tam túto analógiu: muž vstane neskoro do práce, pobehuje po byte, spáli hrianku a nepríjemne zareagoval na manželku, ale najprv si to vôbec neuvedomuje. Na ceste k dverám jej len niečo úsečne povie. Príde do práce, sedí za pracovným stolom a Duch Svätý ho začne usvedčovať. Tento muž je kresťan a začne rozmýšľať, "Ako som sa to správal k manželke?" a dostane sa do bodu, kedy to už nemôže viac vydržať. A tak zavolá svojej žene a povie, "Láska, je mi to tak ľúto!" Modlí sa k Bohu a hovorí, "Bože, je mi to tak ľúto!" Teraz - čoby sa stalo s týmto kresťanom, keby zomrel predtým, ako činil pokánie? Išiel by do neba alebo by šiel do pekla? Odpoveď je, že by išiel do neba, pretože ak je skutočný kresťan, "BLAHOSLAVENÝ ČLOVEK, KTORÉMU PÁN NEPOČÍTA HRIECHU."(Rimanom 4,8). Prečo Pán nepočíta hriechy veriaceho? Pretože je za ne zaplatené. Boli plne zaplatené Ježišom Kristom na kríži pred 2000 rokmi. Teraz - tá istá analógia, len s malou zmenou. Kresťan vstane neskoro do práce, pobehuje po byte, spáli hrianku, povie niečo nepríjemné žene, je k nej úsečný, ale tentoraz si je plne vedomý toho, čo robí, ale je tvrdohlavý. Vie, že je úsečný k svojej žene, vie, že sa chová zle, ale je tvrdohlavý a odmieta činiť pokánie. Vyjde von, príde do práce, ale Duch Svätý ho nakoniec aj tak usvedčí. Nemôže to viac vydržať, je zlomený, zavolá žene, "Láska moja, prosím odpusť mi." Modlí sa k Bohu, "Prosím, odpusť mi!" Teraz - tentokrát vedel presne, čo tam doma robil. Takže keby zomrel predtým, ako činil pokánie, išiel by do neba alebo by išiel do pekla? Odpoveď je, že by išiel do neba, pretože, "Blahoslavený človek, ktorému Hospodin nepočíta neprávosti."(Žalm 32,2) Prečo? Pretože tento hriech bol zaplatený na kríži. Ak si skutočne veriaci, musíš sa zbaviť tejto rímsko-katolíckej mentality - že raz máš a raz nemáš, máš a zase nemáš Kristovu priazeň. Ako keď malé dievčatko trhá lupienky kvetu: "Má ma rád? Nemá ma rád? Má ma rád? Nemá ma rád?" Keď sa niekomu celkom darí a myslí si, "Áno, Kristus ma miluje. Kristus je zo mňa teraz šťastný." Potom sa mu ale nedarí a myslí si, "Kristus ma teraz nemiluje." TO JE PÝCHA! To je pýšenie sa vlastným výkonom. Jediný spôsob, akým sme prijateľný, je známka Ježiša Krista. My nikdy nedokážeme túto známku vylepšiť ani ju znížiť, pretože to je JEHO známka. Viete, toto však vôbec neznamená, že si veriaci môže potom povedať, "No, ak je to tak, tak idem a užijem si svoj hriech." Ani zďaleka - takto premýšľa falošný obrátenec, ten, ktorého milosť vôbec nezmenila. Skutočný obrátenec je týmto motivovaný žiť pre Krista - bezbožného však ospravedlňuje KRISTUS. Jediný spôsob ako byť pred Ním spravodlivý, je poddať sa tomu, čo On vykonal na tom kríži - kapitulovať pred Ním. Biblia hovorí, "Teraz je čas práve príhodný"(2.Korinťanom 6,2), kedy ťa môže prijať, kedy ťa prijme. Jedného dňa bude neskoro. Ak počuješ Jeho hlas, nezatvrdzuj si srdce, ale príď k Nemu dnes! Vzdaj sa pred Ním - celý svoj život, pohliadni na to, čo vykonal na kríži. V podobenstve o svadobnej hostine (Matúš 22,1-14): "... Ježiš povedal podobenstvo o veľkom Kráľovi, ktorý pripravil hostinu a povedal, "Choďte von a pozvite všetkých na túto hostinu, pretože je pripravená", spasenie v Kristovi je pripravené. On urobil všetko, čo potrebuješ, aby si sa dostal do neba. A tak len príď, ver v Neho jednoduchou detskou vierou. Odvráť sa od seba a od hriechu a príď k Nemu a budeš spasený. V tomto podobenstve však čítame, že na tejto hostine bol človek, ktorý vyznával ústami, že je kresťan, ale nemal oblečené svadobné rúcho. A je tam napísané, "Vtedy povedal kráľ posluhovačom: Zviažte mu nohy aj ruky a vezmite ho a vyhoďte ho do vonkajšej tmy! Na miesto, kde bude plač a škrípanie zubami."(Matúš 22,13). Vysvetlenie tohto podobenstva: viete, v tých časoch dával ľuďom rúcha na svadbu samotný Kráľ, rovnako ako Kristus nám ponúka rúcho Jeho dokonalej spravodlivosti. To je tá jediná spravodlivosť, to je to jediné rúcho, ktoré môžeme mať oblečené pred Bohom. V tých časoch, neobliecť si toto svadobné rúcho znamenalo prejav pohŕdania Kráľom. Aj dnes sa mnoho ľudí snaží vyobliekať sa. Stále si myslia, že sa dokážu sami očistiť, veria v seba, záplata sem a záplata tam, snažia sa umývať, prať. Počúvaj, musíš si obliecť svadobné rúcho Ježiša Krista. Musíš sa vzdať nádeje vo svoje vlastné rúcho, v to, že ho sám vyperieš, a len ver v Ježiša Krista. Pozri na Neho a maj život, nezostáva ti nič, len pozerať vierou na Krista, Toho ukrižovaného. Pohliadni na svoje meno vyryté v Jeho dlaniach. Pohliadni na rany bodnutí pre hriech. On ťa dnes môže objať, ale musíš sa odvrátiť od seba, musíš sa obrátiť k Nemu. Ver v Neho. Ešte poviem jednu analógiu s knihy Charlesa Leitera, Justification & Regeneration. Viete, ľudia sa niekedy snažia obrátiť vieru na skutok. "Keby som len mal dostatok viery, keby som len mohol veriť o niečo viac. Keby som len vedel činiť pokánie lepšie." Počúvajte ma teraz pozorne: dôležité je to, na čo je táto viera zameraná. Ide o vieru v KRISTA. Charles Leiter vo vyššie spomínanej knihe používa túto analógiu: Cez Grand Canyon vedú dva mosty. Prvý most je vratký povrazový most, ktorý je tak prehnitý, že keď svoju nohu položíte kdekoľvek, tento most vašu váhu neudrží a preborí sa. Teraz - JE ÚPLNE JEDNO, KOĽKO VIERY MÁTE V TO, ŽE VÁS TENTO MOST UDRŽÍ. Môžete zatínať zuby, zatínať päste, prižmurovať oči a hovoriť, "Ja verím, že tento most ma udrží!", aj tak v momente, keď naň položíte nohu, sa tento most preboría vy spadnete do rokliny. Nie preto, lebo vaša viera je slabá a hnilá, ale preto, lebo ten most je slabý a prehnitý. Druhý most je veľmi dobre postavený, betónový, so železobetónovými konštrukciami. Koľko viery potrebujete na to, aby vás tento most udržal? Potrebujete len dosť viery na to, aby ste na ten most vkročili, pretože v momente, keď naň vkročíte, tento most vás udrží - nie vďaka vašej silnej viere, ale vďaka sile tohto mostu. Všetko, čo potrebujete, je viera veľkosti horčičného semienka. Len vložte svoju vieru v Krista, verte Mu. Vezmite Ho za Jeho Slovo, On nemôže klamať. "Bohu nemôže klamať."(Židom 6,18). On hovorí, "Toho, kto príde ku Mne, nevyženiem von."(Ján 6,37). Ak si si dnes uvedomil, že Ho potrebuješ, vezmi Ho za Slovo. "Ak niekto žízni, nech príde ku Mne a pije."(Ján 7,37). Ak už máš dosť pitia zo skazených vôd hriechu, tohto života a seba samého, poď ku Kristovi a pi - On sľubuje vody večného života. Pravý pokoj, pravé poznanie Jeho samého. Ak by nechcel, aby si k Nemu prišiel, nevolal by ťa prísť. Pozýva ťa prísť k Nemu. Tak k Nemu príď ešte dnes.

(Kevin Williams)

Biblický pohľad na vedu

Pod vedou obyčajne rozumieme súbor (systém, súhrn) poznatkov, vedomostí o svete, o skutočnosti, ktorá nás obklopuje. Keď hovoríme o vede ako o súbore vedomostí, tak máme na mysli tvrdenia, ktoré sa dajú overiť alebo dokázať. Keď pritom máme na mysli obklopujúci nás svet, tak máme na mysli svet materiálny. Máme na mysli vzťahy medzi materiálnymi objektmi, procesy a deje, ktoré v látkových objektoch a aj medzi nimi, prebiehajú, poprípade deje prebiehajúce v živých (biologických) systémoch. Poznatky sa systematizujú a vytvára sa systém tvrdení. Tomuto ucelenému systému hovoríme teória, resp. vedecká teória. Pritom každá teória, ktorá si nárokuje na prívlastok vedecká, musí byť v určitej chvíli nejakým spôsobom testovaná, t. j. porovnaná s pozorovaním alebo s experimentom a v tomto teste musí obstáť. Je prirodzenosťou vedy opakovane testovať svoje teórie. Na teórie, ktoré prežijú opakované testovanie, sa môžeme dívať ako na pravdivé výroky o okolitom svete. Ak sa však objavia fakty, ktoré príslušná teória nedokáže vysvetli, musí sa teória podriadiť dôkazom; všetky vedecké názory sa musia nutne zmeniť v súlade s novo sa objavenými faktami. Keď sa objaví dôkaz (fakt), ktorý teórii protirečí, treba túto teóriu prehodnotiť alebo úplne opustiť. Ako sme už spomenuli, predmetom skúmania vedy je konečný materiálny svet. Bytie, bytosti a objekty mimo materiálny (látkový) svet sú pre vedu a jej metódy neprístupné. Veda má svoje hranice, je ohraničená. Duchovný svet je pre vedu a jej metódy neprístupný, veda naň však môže poukazovať a to sa aj deje, ako napríklad v oblasti informatiky (informácia nemá pôvod v látke, je jej nadradená - transcendentná), v oblasti biochémie (pri objasňovaní pôvodu informácií v molekule DNA a zložitých mechanizmoch nachádzajúcich sa v bunke), ale aj v iných vedeckých disciplínach, ľudská skúsenosť a dnes už aj výsledky prírodných vied hovoria o existencii duchovného sveta a poukazujú na jeho reálnosť. Poukazujú na to, že skutočne kompletný reálny svet je svet materiálny a svet duchovný. Keď je toto ľudská skúsenosť (skúsenosť ľudstva ako celku), potom jediný rozumný prístup k skúmaniu vesmíru a života a ich pôvodu sa javí prístup, ktorý rešpektuje existenciu materiálneho a aj duchovného bytia (materiálnej a duchovnej sféry) a informácie získané z oboch týchto svetov (im odpovedajúcimi spôsobmi), chápe ako doplňujúce a nie vylučujúce sa. Vylúčením duchovnej sféry sa svet stáva nereálny, nekompletný a nepochopiteľný. Vzťah medzi vedou a vierou je pre mnohých ľudí aj v dnešnej dobe výzvou k skúmaniu podstaty oboch týchto predmetov a je súčasne aj skúšobným kameňom pre ich vieru. Objasňovanie podstaty vedy a podstaty viery a ich vzájomného vzťahu je stále dôležité a aktuálne ako pre ľudí mimo cirkev, tak aj pre spasených ľudí v rámci cirkvi a v týchto otázkach učeníci Ježiša Krista a Jeho služobníci potrebujú mať jasno. V pohľade na podstatu sveta skrze Písmo (najmä skrze prvých 12 kapitol knihy Genezis) môžeme rozumieť, že svet nepochádza sám zo seba. Podstata bytia (jestvovania, existencie) nie je určená samotným bytím a jeho okolnosťami, ale tým, čo je mimo bytia. Na tento moment poukazuje už aj súčasná veda a to je stav súčasnej vedy. Táto podstata bytia existujúca mimo samotné bytie sa vo vedeckých disciplínach označuje rôzne, ako: Vonkajší činiteľ, Inteligencia, Inteligentný činiteľ, Vonkajší činiteľ a pod. Vonkajší činiteľ, od ktorého pochádza celé bytie, ho nevyhnutne vedie, usmerňuje a riadi inak by, ponechaný sám na seba, nemohol existovať. Každá činnosť tvorcu vždy smeruje k vopred určenému cieľu, ktorý, hoci ešte v skutočnosti nejestvuje, jestvuje v mysli a k dosiahnutiu tohto cieľa smeruje všetka jeho činnosť. Cieľ každej bytosti je totožný s jej vnútornou dokonalosťou (s jej podstatou), preto táto bytosť (tvorca) pôsobí (tvorí) podľa svojej povahy, podľa svojej podstaty a tým určuje aj vonkajšie okolnosti bytia. Vonkajšie okolnosti bytia sú teda dané cieľom tvorcu a ten je daný jeho podstatou, povahou, jeho charakterom a jeho vôľou. Ľudstvo má tú výsadu, že môže skúmať a poznávať dielo Stvoriteľa. A dielo Stvoriteľa je predmetom skúmania vedy: veda skúma stvorené veci, skúma a poznáva stvorený svet. Pretože svet je závislý od Stvoriteľa, od Boha, preto je pochopiteľný len v Bohu, t. j. svet je v sebe samom nepochopiteľný. Nový zákon nám veľmi jasne zjavuje, že vo všetkom, čo sa vzťahuje k stvoreniu, boli Božie plány uskutočňované skrze druhú osobu trojjediného Boha: "Na počiatku bolo Slovo (to je Kristus) a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh. Ten, to Slovo bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho, a bez neho nepovstalo ani jedno z toho čo povstalo. V ňom bol život...,"(Ján 1,1-4). Teda všetko povstalo skrze Slovo, t. j. skrze Ježiša Krista. "... lebo v ňom (v Kristu) je stvorené všetko, všetko, čo je v nebesiach i čo je na zemi, viditeľné i neviditeľné, buď tróny buď panstvá buď kniežatstvá buď vrchnosti, to všetko je stvorené skrze neho a cieľom neho...,"(Kolosenským 1,16-17). Teda opäť je v Písme napísane, že všetko je stvorené skrze Ježiša Krista. "Všetko, čo je v nebesiach a všetko, čo je na zemi. Všetko, čo je viditeľné a aj čo je neviditeľné. A tie... za týchto posledných dní nám (Boh) hovoril v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého, skrze ktorého učinil aj veky,... On (Kristus) nesúc všetko slovom svojej moci,"(Židom 1,1-3), "... skrze ktorého všetko, aj my skrze neho,"(1.Korintským 8,6). V biblických textoch čítame, že Boh stvoril všetko viditeľné aj neviditeľné, materiálne aj nemateriálne. Rozumieme, že Boh je všetkému stvorenému nadradený, je nad svetom, lebo ho stvoril. Rovnako čítame, že všetko stvorené je podriadené jeho vôli, jeho rozhodnutiam. "... pôsobí všetko podľa rady svojej vôle"(Efezkým 1,11), "... podľa svojej vôli činí s vojskom nebies i s obyvateľmi zeme"(Daniel 4,32). V Písme čítame, že všetko spočíva v Kristovi a že On nesie všetko slovom svojej moci. Tieto prehlásenia Písma sú v prítomnom čase. Tak ako všetko povstalo Slovom, tak aj teraz, tu a v prítomnom čase, je všetko udržiavané Božím slovom v súlade s Jeho vôľou a podľa Jeho vôle. Toto zase veľmi jednoznačne poukazuje na vedu, predmet jej skúmania a dôvod jej existencie. Ako sme už povedali, veda skúma okolitý svet, ktorý je stvorený a udržiavaný Božím slovom. O vede môžeme hovoriť z toho dôvodu, že v materiálnom svete nachádzame pravidelnosť, že nachádzame príčinu a dôsledok, že v materiálnom svete nachádzame to, čomu hovoríme -prírodné zákony. Pod prírodnými zákonmi rozumieme pravidlá, ktorými sa riadia vzťahy v materiálnom svete medzi materiálnymi objektmi a ktoré vyjadrujú príčinnú závislosť. Práve táto príčinná závislosť (kauzalita) je vyjadrením Božej kontroly a riadenia udalostí v materiálnom svete, ktorej účelom je naplnenie Božích plánov s materiálnym svetom. Veda nevie vysvetliť prečo existujú tieto prírodné zákony. Berie ich jednoducho do úvahy: sú tu, nachádza ich v materiálnom bytí, ale nevie vysvetliť a zdôvodni, prečo prírodné zákony existujú. Keď sa však na materiálny svet a jeho existenciu dívame skrze výpovede Písma vidíme, že zákony, ktoré existujú v materiálnom svete a ktorými je vesmír vo fyzickom slova zmysle držaný pohromade, to je Kristovo slovo Jeho moci. Prírodné zákony sú teda trvalým vyjadrením Božej vôle so svetom. Veda sa zakladá na pravidelnosti a nemennosti prírodných zákonov. Táto ich nemennosť a trvanlivosť je pre vedu základným predpokladom a princípom. So všetkými odchýlkami od tejto pravidelnosti si veda nevie poradiť. Takými zmenami a odchýlkami sú zázraky. Vieme na ne však odpovedať z pohľadu Písma. Tieto odchýlky od pravidelnosti a nemennosti prírodných zákonov (zázraky) sú vždy ohraničené, a to buď miestne alebo časovo, a vyjadrujú dočasné zmeny Kristovej (Božej) vôle pre danú chvíľu alebo danú udalosť. Všetko, čo je potrebné k uskutočneniu zázraku je to, že sa pre danú chvíľu zmenia Božie pokyny (inštrukcie). Ale to je úplne rovnakým vyjadrením Božej vôle ako Jeho pokyn (Jeho vôľa), ktorú vnímame, a ktorú veda popisuje pomocou prírodných zákonov. V biblickom pohľade sú prírodné úkazy, ako napríklad nadprirodzené javy, ako padanie manny (Exodus 16 kapitola) všetko Božie skutky. Na pravidelné (pravidelne sa opakujúce) prírodné javy sa môžeme rovnako dívať ako na zázraky, keď si uvedomíme, že všetko, čo je stvorené, je závislé na Bohu. Z tohto pohľadu je rovnako legitímne a rovnocenné vedecké skúmanie ako pravidelností v prírode tak aj otázok vzniku vesmíru a života v ňom. V oboch prípadoch ide o poznávanie Božej stvoriteľskej činnosti a poznávanie vôle a zámerov Stvoriteľa, Boha Biblie. Tak ako veriaci môže pokračovať vo svojom živote s bezpečnou vierou v Božie spasenie v Ježišovi Kristovi, tak aj veriaci vedec môže pokračovať vo svojich výskumoch s vierou v Božiu stálosť vyjadrenú pozorovaním pravidelností materiálneho sveta a života. "Ach, Pane, Hospodine, hľa, ty si učinil nebesia i zem svojou veľkou mocou a svojím vystretým ramenom, tebe nie je nemožnou niektorá vec"(Jeremiáš 32,17).

(Drahoslav Vajda)