Posvätenie ako bohoslužba všedného dňa / Ľudovít Fazekaš

VINA HRIECHU A MOC HRIECHU

História výkladu pomeru medzi ospravedlnením a posvätením nám ujasnila to, že sa musíme vyhnúť všetkým nebiblickým jed­nostrannostiam. Bolo ich dosť na všetkých stranách. Vieme ich pochopiť. Veď hľadanie pravdy postupuje zvyčajne tak, že v určitej situácii, ktorá prízvukuje určitú časť pravdy, sa musí povedať slovo, ktoré prízvukuje druhú časť pravdy, často akoby úplne protichodnú. Kde táto oprava nenastane, tam vznikajú jednostranné učenia, ktoré vedú k omylom a bludom. Avšak aj keď vieme pochopiť jednostranné prízvuky, nemôžeme ich ospra­vedlniť. Jednostrannosť sa všade vypomstila, a to v oživení člo­večiny buď v pýche alebo v lenivosti. Aby sme sa tomu vyhli, pokúsime sa tu hľadať vyššiu jednotu tým, že postavíme tézu: Ospravedlnenie a posvätenie označujú to isté spasiteľné dianie, v ktorom nás Boh zo svojej strany oslobodzuje od viny hriechu a moci hriechu a v ktorom my z našej strany Bohu vo viere dô­verujeme a poslúchame ho.

Viera ako poslušnosť

Vyjdime z Rím. 5 a 6, a z toho poznatku, že zatiaľ, čo sa v 5. kapitole hovorí o oslobodení od viny hriechu, hovorí sa v 6. kapitole o oslobodení z moci hriechu. V 5. kapitole ide o ospravedlnenie z viery. Hriechom sme sa stali Božími nepriateľmi, mier môže spôsobiť len Boh sám tak, že nás vyhlási za spravodlivých. To sa deje tým, že zložíme svoje dúfanie v Kristovi a staneme sa tak jeho vlastníctvom. Potom môže byť odpustený a očistený každý hriech, nech by bol akokoľvek veľký. Od Adama vládne síce vo svete hriech, ale v Kristovi začala panovať milosť. Je taká veľká, že práve tam, "kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi roz­hojnila milosť". Táto prevaha milosti vyhlasuje bezbožníka za spravodlivého, takže môžeme povedať, že ospravedlnenie je vlastne posvätenie od viny hriechu. 6. kapitola pokračuje v týchto myšlienkach a prehlbuje ich: Milosť víťazí nad hriechom, nie však tak, že nás robí odolnými proti hriechu, ale že nás od neho oddeľuje. Robí to radikálne v spoluukrižovaní a definitívne v spolupochovaní s Kristom. Nejestvuje cesta naspäť, je len cesta dopredu, a to v novom živote. Boli sme oslobodení od viny hriechu, to však v nijakom prípade neznamená, že si teraz smieme chodiť, ako chceme, ale že sa dávame do služby spravodlivosti. Lebo práve v tejto službe máme "svoj úžitok na posvätenie", hovorí Pavol (6,22). Stred celej kapitoly tvorí verš 7: "Lebo ten, kto zomrel, je už ospravedlnený od hriechu". Pritom v tomto prípade nejde o ospravedlnenie od viny hriechu v zmysle 5,1, ale od moci hriechu podľa 7,6, čo ekumenický preklad správne tlmočí ako "je vysvobozen z moci hříchu". A toto "ospravedlnenie od moci hriechu" je vlastne posvätenie. Oslobodzuje nás od hriechu ako tých, ktorí zomreli s Kristom. Toto poňatie posvätenia potvrdzujú aj niektoré iné miesta. Myslíme tu najmä na 1.Kor. 1,30: "A vy ste z neho v Kristu Ježišovi, ktorý sa nám stal múdrosťou od Boha i spravodlivosťou i posvä­tením i vykúpením". V tomto prípade je lepšie chápať vykúpenie nie ako minulé, ale ako budúce, ktoré nás len čaká. "Lebo sme spasení v nádeji očakávajúc vykúpenie svojho tela"(Rím. 8,23). Potom je Kristus pre nás posvätením po spravodlivosti a pred vykúpením. Posvätenie je teda náš kresťanský život medzi ospra­vedlnením a Pánovým druhým príchodom. Preto platí veta, že "ospravedlnenie má v sebe dokončenú uzavretosť jednorazového rozhodnutia a opisuje, ako vznikla účasť cirkvi na Bohu. Naproti tomu myšlienkou svätosti si cirkev udržiava pred očami stále spo­ločenstvo s Bohom. Preto hovoríme pri posvätení o stupňoch a raste". Ospravedlnenie tieto stupne a rast nepripúšťa, lebo nemôžeme byť viac alebo menej ospravedlnení. Buď sme ospravedlnení úplne alebo nie sme ospravedlnení vôbec. Pri posvätení však Písmo samo počíta s týmto rastom, keď nás napomína, aby sme dovršovali svätosť v bázni Božej a keď aj svätého vyzýva, aby sa ešte posvätil (2.Kor. 7,1; Zj. 22,11). Ospravedl­nenie je hotové, posvätenie nikdy nie je hotové, lebo musí počítať s časom až do druhého príchodu Pánovho. To súvisí úzko s podstatou viery. Veriť znamená v pôvodnej biblickej rečí "považovať niekoho za verného a mocného". To obsahuje aspoň dva významy viery: 1. viera ako dôvera, 2. viera ako poslušnosť. Obidva významy máme znázornené v živote Abrahámovom. "A uveril Hospodinovi, a on mu to počítal za spravod­livosť"(1.M. 15,6). Podľa apoštola Pavla to znamená, že Abrahám si bol "cele istý toho, že to čo zasľúbil, je mocný aj učiniť"(Rím. 4,21). Žd. 11,8 nám však ukazuje na druhú stránku viery: "Vierou Abrahám súc povolaný poslúchol, aby vyšiel zo svojej vlasti a išiel na miesto, ktoré mal dostať za dedičstvo". Raz bol preňho Hospodin spoľahlivý, preto mu dôveroval, že dostane syna, aj keď bol starý. Druhý raz mu bol Hospodin mocný, preto ho poslú­chol a vyšiel zo svojej zeme. Dôvera a poslušnosť boli u ňho len dve stránky tej istej Abrahámovej viery v Boha. V tomto zmysle pochopil aj Pavol svoje poslanie vo svete: "...privádzať k posluš­nosti vo viere všetky národy"(Rím. 1,5). Keď viera ne­poslúcha, prestáva byť vierou. Ako to povedal Bonhoeffer: "Len veriaci je poslušný, len poslušný verí"...→

Galería obrázkov

Základné zásady pri šírení svojej viery

Využitá príležitosť

V novembri 1996 médiá ohlásili príbeh uneseného prúdového lietadla so 163 cestujúcimi a 12 členmi posádky, ktoré havarovalo neďaleko Komorských ostrovov, pretože sa mu minulo palivo. Čo sme nikde nečítali ani nepočuli, bol dramatický príbeh o tom, čo Boh urobil v posledných momentoch tohto osudného letu. Na palube bol muž menom Andrew Meekens, starší zboru Medzinárodnej evanjelickej cirkvi Addis Ababa v Etiópii. Bol na ceste na biblickú konferenciu. Opísali ho ako rezervovaného človeka, a predsa hlboko oddaného vo svojej viere. Podľa tých, čo haváriu prežili, keď pilot oznámil, že sa pokúsi o núdzové pristátie, Meekens, využijúc túto chvíľu, sa postavil a rýchlo povedal všetkým na palube posolstvo evanjelia a vyzval ľudí, aby na to reagovali. Letuška, ktorá prežila, povedala, že asi 20 ľudí prijalo Krista, vrátane letušky - kolegyne, ktorá haváriu neprežila. Hoci príležitosti, ktoré vám Boh dáva, aby ste povedali druhým o svojej viere, možno nie sú také dramatické, sú však pre Pána rovnako dôležité. Ak sa budete riadiť týmito biblickými zásadami pre osobnú evanjelizáciu, ako Filip z ranej cirkvi, určite uvidíte, ako si vás Boh použije úžasným spôsobom.

Zásada 6: Musíme sa prispôsobiť situácii

Boh viedol Filipa k hosťujúcemu hodnostárovi, ktorý v skutočnosti navštívil predtým Jeruzalem, aby tam hľadal Boha a teraz čítal z Knihy Izaiáš. Mohli by ste to nazvať Božím riadením. Filip zhodnotil situáciu tak, že sa muža opýtal na to, čo čítal (Sk. 8,30). Keď zistil, že muž číta 53. kapitolu Izaiáša (kapitola, ktorá prorocky hovorí o Ježišovi), podľa toho prispôsobil svoje posolstvo: "Vtedy Filip otvoril ústa a počnúc týmto miestom Písma, zvestoval mu Ježiša"(Sk. 8,35). Filip našiel ich spoločný záujem, na ktorom postavil svoje posolstvo. Apoštol Pavol o tom hovoril vo svojom 1. liste Korinským: "Dal som sa do služby všetkým, aby som čím viacerých získal. Židom som bol Žid, aby som Židov získal; tým, čo sú pod zákonom, (bol som aj ja) akoby pod zákonom, hoci nie som pod zákonom, aby som získal tých, čo sú pod zákonom; tým, čo sú bez zákona, (bol som) akoby bez zákona, hoci nie som bez zákona Božieho, keďže som pod zákonom Kristovým, aby som získal tých, čo sú bez zákona; slabým bol som slabý, aby som slabých získal; všetkým bol som všetko, aby som aspoň niektorých priviedol ku spaseniu. A to všetko robím pre evanjelium, aby som bol jeho spoluúčastníkom."(1.Kor. 9,19-23).

Rybári ľudí

Ježiš povedal: "Poďte za mnou a urobím vás rybármi ľudí!"(Mt. 4,19). Doslovnejší preklad tohto verša znie: "Spôsobím, že budete loviť živých ľudí." Toto grécke sloveso je použité iba na jednom inom mieste v Biblii. Keď Pavol hovorí o neveriacich, povie: "... že prídu k rozumu, keď sa vymania z osídiel diabla, ktorý ich drží v zajatí, aby konali jeho vôľu."(2.Tim. 2,26). Inými slovami, podľa týchto dvoch pasáží z Písma môžeme buď loviť živých ľudí my, alebo bude živých ľudí loviť diabol.

Zásada 7: Musíme nájsť správnu návnadu

Tak ako skúsení rybári používajú špeciálne návnady a vnadidlá, aby ulovili určité ryby, i my potrebujeme používať rôzne druhy návnad, keď ideme loviť živých ľudí z mora života. Ježiš nám v tomto ohľade dáva dokonalý príklad. Pri pohľade do ktoréhokoľvek evanjelia vidíme, že nikdy sa nezachová k dvom ľuďom presne rovnakým spôsobom. So ženou, ktorá sa po celý život snažila vyplniť svoju prázdnotu zlyhávajúcimi vzťahmi s mužmi, Ježiš hovoril o najhlbšom duchovnom smäde (pozrite Jn. 4,5-29). S mužom ohromného intelektu, ktorý bol odborníkom na teológiu, sa Ježiš zhováral o potrebe "znova sa narodiť", pričom používal až detské výrazy (pozrite Jn. 3,1-21). Osamelému vydedencovi, ktorý nemal priateľov a posadil sa na strom, aby zahliadol Ježiša v zástupe ľudí, ponúkol Ježiš priateľstvo a zavolal na neho, aby zišiel dolu a mohli sa spolu najesť (pozrite Lk. 19,1-10). So ženou, ktorú v skutočnosti prichytili pri cudzoložstve, Ježiš hovoril o milosrdenstve (pozrite Jn. 8,3-11). Podobne ako Ježiš musíme rozoznávať špeciálne potreby jednotlivcov, keď predstavujeme evanjelium. Boh hľadá zodpovedných ostrostrelcov, nie strelcov z guľometu spoliehajúcich sa na náhodu. Billy Graham raz povedal: "Vo svojej službe som veľakrát citoval pri kázni nejaký verš z Biblie - niekedy bez toho, aby som to dopredu plánoval -, a niekto mi raz po skončení povedal, že to bol práve ten verš, ktorý si Duch Svätý použil, aby ho usvedčil a priviedol k viere." "Či nie je moje slovo ako oheň... a ako kladivo, čo drví skalu?"

(Greg Laurie)

Obnovovanie nového človeka

"Neluhajte jeden druhému, keď ste vyzliekli starého človeka s jeho skutkami a obliekli nového, obnovujúceho sa cieľom pravej známosti, podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril."(Kolosenským 3,9-10). "Preto neustávame, ale ak sa aj náš vonkajší človek ruší, vnútorný sa obnovuje deň čo deň."(2.Korintským 4,16). Neoddeliteľnou súčasťou spásy hriešnika je nové narodenie. Pri novom narodení sa úplne a definitívne mení identita človeka zo starého človeka na nového človeka. Nový človek má zásadne novú prirodzenosť, aj keď zmena jeho prirodzenosti ešte nie je úplná, nie je zavŕšená, pretože telo ešte nie je vykúpené. Pre prirodzenosť nového človeka je charakteristické to, že nový človek sa obnovuje. Božie slovo v Kolosenským 3,9-10 vysvetľuje, že ak sme novým stvorením v Kristovi, ak sme znovuzrodení, tak to znamená, že sme vyzliekli starého človeka. Znamená to, že už nežijeme (a nemáme žiť) život, ktorý je charakteristický pre starého človeka. Nekonáme (a nemáme konať) tak, ako konal starý človek (Efezským 4,20-24). Zároveň sme si obliekli nového človeka, vďaka čomu teraz žijeme (a máme naplno žiť) nový život.

Vyzlečenie starého človeka

Vyzlečenie starého človeka znamená zmenu našej identity. Táto zmena sa udiala pri znovuzrodení a je definitívna, teda je raz a navždy, je nezvrátiteľná. Sloveso "vyzliekli" (Kolosenským 3,9) je tu v dokonavom vide, čo vyjadruje, že táto zmena je dokonaná, je úplná, je dokončená. Prakticky to v našom živote znamená, že po znovuzrodení už nikdy viac nebudeme (svojou identitou) starým človekom. Vyzlečením starého človeka sa súčasne mení aj naša prirodzenosť a spôsob, ako budeme a ako máme žiť po vyzlečení starého človeka.

Oblečenie nového človeka

Ruka v ruke s vyzlečením starého človeka ide aj oblečenie nového človeka. Tieto dve skutočnosti nejde rozdeliť. Jedno bez druhého nemôže jestvovať. Neexistuje človek, ktorý by mal vyzlečeného starého človeka, ale nemal by oblečeného nového. Vyzlečenie starého človeka a oblečenie nového človeka znamená reálnu zmenu našej identity. Predtým identitou starý človek, teraz (zrazu) identitou nový človek. Táto zmena sa udiala pri znovuzrodení a je definitívna, je raz a navždy, je nezvrátiteľná. Sloveso "obliekli" (Kolosenským 3,10) je tu rovnako v dokonavom vide, čo vyjadruje, že táto zmena je dokonaná, úplná, dokončená. Prakticky to v našom živote znamená, že po znovuzrodení už navždy budeme (svojou identitou) novým človekom. Oblečenie nového človeka súčasne zásadne mení aj našu prirodzenosť a spôsob, ako budeme a ako máme žiť po oblečení si nového človeka.

Nový človek sa obnovuje

Božie slovo v Kolosenským 3,9-10 vysvetľuje, že ak sme sa stali novým človekom, tak pre tohto nového človeka je charakteristické to, že sa musí obnovovať - a obnovuje sa. Toto obnovovanie sa nového človeka je za účelom pravej známosti. Obnovovanie sa nového človeka je obnovovanie na Boží obraz, na obraz Boha, ktorý v nás nového človeka stvoril vtedy, keď nás pri znovuzrodení nanovo stvoril v Kristovi. Potreba a realita obnovovania sa nového človeka je dôležitá skutočnosť. Poukazuje na to, že spasenie z viery samotnej si človek nemôže vyriešiť len tým, že raz urobí nejaké vyznanie alebo raz kladne zareaguje na takzvanú "oltárnu výzvu". Spasiteľná živá viera má svoj dynamický a prebiehajúci rozmer prítomný v novom živote nového človeka. Spasiteľná viera sa v živote prejavuje tým, že znovuzrodený, nový človek, sa obnovuje denne s cieľom pravej známosti podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril.

Oblečenie sa do Krista

To, že Boh zmenil našu identitu, je vyjadrené opisom, že sme vyzliekli starého človeka a obliekli si nového. Táto skutočnosť je ešte umocnená aj opisom, že sme sa obliekli do Krista, že sme si Krista obliekli: "Lebo všetci, ktorí ste pokrstení v Krista, Krista ste obliekli."(Galatským 3,27). Opäť, aj tu oblečenie si Krista vyjadruje zmenu identity človeka pri znovuzrodení, ktorá je definitívna, je raz a navždy, je nezvrátiteľná. Sloveso "obliekli" je aj tu opäť v dokonavom vide, čo vyjadruje, že táto zmena je dokonaná, úplná, dokončená. Oblečenie si Krista súčasne zásadne mení aj našu prirodzenosť a spôsob, ako budeme (a ako máme) žiť po oblečení si Krista.

Nový človek je obnovujúci sa človek

Nového človeka, ktorý v nádeji očakáva svoje oslávenie a vykúpenie tela, charakterizuje jedna kľúčová črta či vlastnosť - obnovuje sa. Nový človek, ktorý je stvorený v Kristovi, sa obnovuje, aby sa podobal obrazu Krista, pretože Boh ho stvoril v Kristovi práve na to, aby sa Kristovi podobal. Toto je zvláštna vec, ktorá si vyžaduje našu pozornosť. Vyššie sme povedali, pričom sme tieto tvrdenia vystavali na priamych výpovediach Písma, že Krista sme si obliekli raz a navždy, nového človeka sme si obliekli raz a navždy, že tieto skutočnosti sú dokonané, definitívne a dokončené. Prečo potom, ak sme v Kristovi stvorení na jeho obraz, a Krista sme si už obliekli, musíme sa ešte aj obnovovať na Kristov obraz? Bez toho, aby sme porozumeli rozdielu medzi našou novou identitou a našou novou prirodzenosťou, túto vec nedokážeme správne pochopiť. Naša identita sa zmenila zo starého na nového človeka razom, úplne a definitívne. Naša prirodzenosť sa tiež zmenila raz a navždy, definitívne, avšak zatiaľ nie úplne, pretože telo ešte nie je vykúpené. Naša prirodzenosť sa zmenila radikálne, pretože nám dominuje prirodzenosť nového človeka. Ale ešte sa nezmenila úplne, pretože popri prirodzenosti nového človeka prebýva v nás (v našom tele) ešte aj porazená prirodzenosť starého človeka (telesnosť), i keď už zbavená vlády. A to je dôvod, prečo sa musíme obnovovať. Písmo o tejto skutočnosti vyučuje priamo: "Preto neustávame, ale ak sa aj náš vonkajší človek ruší, vnútorný sa obnovuje deň čo deň."(2. Korintským 4,16). Vonkajší človek je naša materiálna stránka zemskej existencie vyjadrená naším materiálnym telom ("telo a krv"). Vonkajší človek do večného života na novej Zemi a v novom nebi vojsť nemôže. Pre vstup do večnosti preto dostaneme nové, oslávené telo, nebeské telo. Život nového človeka počas jeho pútnictva na tejto zemi je charakterizovaný tým, že jeho vonkajší človek (materiálne telo) chradne a upadá, slabne ("porušuje" sa, čiže pejoratívne "rozpadá" sa). Avšak vnútorný človek, ten nový, nanovo-stvorený človek v Kristovi, ktorý tvorí a definuje našu novú identitu, sa bude deň čo deň obnovovať. Toto obnovovanie sa vnútorného človeka tvorí základnú črtu (charakteristiku) našej novej prirodzenosti, kým žijeme v nevykúpenom tele.

Obnovovanie sa - vyzliekanie starého človeka

Vnútorný človek sa deň čo deň obnovuje tým, že deň čo deň si vyzliekame prirodzenosť starého človeka. "... aby ste zložili podľa predchádzajúceho spôsobu žitia vo vás vládnuvšieho starého človeka, rušiaceho sa v klamných žiadostiach"(Efezským 4,22). Je nám prikázané (novozmluvné príkazy, Kristov zákon) zložiť, čiže vyzliecť starého človeka a nechať ho vyzlečeného. Tento príkaz znamená, že nesmieme dovoliť, aby, teraz keď sme už novým človekom, nám opäť vládla telesná myseľ, vládla stará prirodzenosť, ktorá v nás prebýva, kým telo ešte nie je vykúpené. Prakticky to znamená, že musíme neustále, denno-denne Duchom umŕtvovať starú, telesnú prirodzenosť. Vo svojej mysli sa obnovovať tým, že budeme neustále utlmovať telesné myslenie a plniť myseľ duchovným zmýšľaním.

Obnovovanie sa - obliekanie nového človeka

Vnútorný človek sa deň čo deň obnovuje tým, že deň čo deň obliekame prirodzenosť nového človeka: "... a obnovili sa v duchu svojej mysle a obliekli si nového človeka, stvoreného podľa Boha v spravodlivosti a svätosti pravdy"(Efezským 4,23-24). Novozmluvné Božie slovo (Kristov zákon) nám prikazuje obliecť si nového človeka (a nosiť ho oblečeného), voľne povedané neustále si obliekať nového človeka. Príkaz "obliecť si nového človeka" je tu prepojený s príkazom "obnoviť sa v duchu svojej mysle". Podľa toho poznáme, že obnovovanie sa vnútorného človeka má svoj zdroj v mysli znovuzrodeného človeka. Túto pravdu, túto skutočnosť nachádzame aj na inom mieste Písma: "A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale sa premeňte obnovením svojej mysli, aby ste zakúšali, čo je vôľa Božia, to, čo je dobré, ľúbe a dokonalé!"(Rímskym 12,2). Aj tu je nám prikázané, aby sme sa premenili tým, že obnovíme svoju myseľ, a zotrvali premenení s obnovenou mysľou. Voľne povedané, aby sme sa neustále premieňali tým, že budeme neustále obnovovať svoju myseľ tak, aby bola mysľou duchovného človeka, a nie mysľou telesného človeka. Toto je súčasťou procesu "nepripodobňovania sa tomuto svetu", ale "pripodobňovania sa Kristovi".

Obnovovanie sa - obliekanie si Krista

Vnútorný človek sa deň čo deň obnovuje tým, že deň čo deň si obliekame prirodzenosť Krista. "Ale si oblečte Pána Ježiša Krista a nestarajte sa o telo tak, aby sa v ňom zobúdzali zlé žiadosti."(Rímskym 13,14). Pána Ježiša Krista si máme "obliecť a stále ho nosiť oblečeného". Máme ho mať "neustále oblečeného" alebo voľne povedané, stále si ho obliekať. Tento obraz vyjadruje to, že sa máme neustále pripodobňovať Kristovi, neustále sa viac a viac premieňať na jeho obraz.

Zhrnutie

Neustále si vyzliekame už raz a navždy vyzlečeného starého človeka. Neustále si obliekame už raz a navždy oblečeného nového človeka. Ak by sme nerozlišovali medzi identitou a prirodzenosťou, javilo by sa to ako logický (racionálny) rozpor. To, že sme úplne a definitívne vyzliekli starého človeka a obliekli si nového, obliekli si Krista, platí v zmysle našej identity. Tieto zmeny v skutočnosti a reálne urobil v nás a s nami Boh. To, že si deň čo deň obliekame - a musíme si obliekať, pretože nám to prikazuje Kristov novozmluvný zákon - nového človeka a Krista, a že to isté platí aj o denno-dennom vyzliekaní si starého človeka, platí v zmysle našej prirodzenosti a je to súčasť nášho zápasu o pripodobňovanie sa Kristovi, zápasu o posvätenie. Toto je naša povinnosť a úloha, náš údel. Je súčasťou nášho boja, v ktorom Duchom umŕtvujeme skutky tela, pretože o novom človeku v zemskom tele platí, že telo žiada proti Duchu a Duch proti telu. "... nie zo skutkov spravodlivosti, ktoré by sme asi my boli činili, ale podľa svojho milosrdenstva nás spasil kúpeľom opätovného splodenia a obnovením Svätého Ducha."(Títovi 3,5).

(Peter Vajda)